Isaac Newton životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 4030×
Příbuzná témata
Isaac Newton životopis
Po smrti nevlastného otca (v roku 1653) žil Newton spolu s matkou, starou mamou, jedným nevlastným bratom a dvoma nevlastnými sestrami. Do strednej školy (Free Grammar School) chodil do neďalekého Granthamu. Učitelia ho príliš nechválili: žiak Newton bol podľa nich „lenivý a nepozorný“. Matka, v tom čase už zámožná dáma, chcela, aby rodinný majetok spravoval Isaac. Ukázalo sa však, že nemá na to chuť ani talent. Jeden zo strýkov – William Ayscough sa rozhodol, že ho pripraví na univerzitné štúdium. Isaac sa v roku 1660 vrátil na strednú školu v Granthame. Riaditeľ školy Stokes, u ktorého býval, rozoznal Isaacove vlohy a naliehal na matku, aby financovala jeho štúdiá na univerzite.Stokes bol schopný muž. Doučoval ho a dal mu dobré základy najmä z matematiky. Podľa všetkého ho oboznámil aj s Euklidom. Newton bol manuálne neuveriteľne zručný: vytváral dômyselné modely hodín a veterných mlynov.
Na Trinity College v Cambridge nastúpil 5. júna 1661. bol starší ako viacerí jeho rovesníci, ale privyrábal si na štúdiá doučovaním.
Newtona priťahovala Kopernikova astronómia a Galileova mechanika. Preštudoval Kopernikovu Optiku. Roku 1664 si zapísal: „Platón je môj priateľ, Aristoteles môj priateľ, ale mojím najlepším priateľom je pravda.“ V prvej etape svojho života sa prejavil ako voľnomyšlienkár. O matematiku sa začal zaujímať na jeseň roku 1663, keď si na trhu v Cambridge kúpil knihu o astrológii a zistil, že matematike nerozumie. Preštudoval aj knihu o trigonometrii, ale aj geometria mu robí ťažkosti. Zaujalo ho Barrowove vydanie Euklidových elementov.
Po Euklidovi sa vrátil k Oughtredovej Clavis Mathematica a Descartovej La Géométrie. Novú algebru a analytickú geometriu od Vieta prečítal v roku 1646. kniha obsahovala dôležité prílohy troch van Schootenových žiakov: Jana de Witta, Johana Huddeho a Hendricka van Heauraeta. Preštudoval aj Wallisovu Algebru...
Newtona prijali na univerzitu 28. apríla 1664, bakalárske štúdium ukončil v apríli 1665. kvôli epidémii moru v lete 1665 univerzitu zatvorili a Isaac sa vrátil domov. Počas nasledujúcich dvoch rokov sa neuveriteľne zdokonalil v matematike, optike, fyzike a astronómii.
Niekoľko rokov pred Leibnizom položil základy pre diferenciálny a integrálny počet. „Diferenciálna metóda“ vznikla z poznania, že integrácia funkcie je len opakom postupu diferenciácie. Tým, že prijal diferenciáciu ako základnú operáciu, vytvoril Newton jednoduché analytické metódy, ktoré zjednotili viacero samostatných techník.
Svoju De Methodis Serierum et Fluxionum napísal, ale nepublikoval v roku 1671. V anglickom preklade ju vydal až John Colson v roku 1736.
Roku 1667 univerzitu v Cambridge opäť otvorili. Po roku, v júli 1668, už s hodnosťou magistra, stal sa odborným asistentom vyššieho stupňa. Jeho práce si získali uznanie. Roku 1669 sa jeho patrón Barrow pokúsil z Newtonovými prácami oboznámiť vedecký svet. V tom istom roku sa Barrow utiahol do ústrania a za svojho nástupcu vo funkcii vedúceho katedry matematiky odporučil Newtona. Isaac mal v tom čase iba 27 rokov.
Prvá práca mladého profesora bola z optiky. Dospel k presvedčeniu, že biele svetlo nemá „jednoduchú podstatu“, ako tvrdil Aristoteles. Presvedčila ho o tom chromatická aberácia v ďalekohľade. Keď pozoroval prechod slnečného lúča cez sklenený hranol, všimol si spektrum farieb. Tak zistil, že biele svetlo je zmesou viacerých rozdielnych typov žiarenia, ktoré sa lámu pri nepatrne rozdielnych uhloch, takže typ žiarenia produkuje inú spektrálnu farbu. Newtona viedla táto úvaha k chybnému presvedčeniu, že ďalekohľady so šošovkami budú mať vždy chromatickú aberáciu. Preto navrhol a skonštruoval zrkadlový ďalekohľad.
Roku 1672, potom, čo Kráľovskej spoločnosti daroval zrkadlový ďalekohľad, zvolili ho za jej člena. V tom istom roku publikoval aj svoju prvú vedeckú prácu o farbe a svetle. Prácu prijali priaznivo, iba Hooke a Huygens namietali, že svetlo má skôr vlnový charakter. Newtonovu kropuskulárnu teóriu revidovali až v 19. storočí.
Roku 1675 Hooke vyhlásil, že Newton ukradol niektoré jeho optické výsledky. Newton preto vydal svoje práce z optiky až po Hookeovej smrti v roku 1703. jeho Optika vyšla v roku 1704. zaoberá sa teóriou svetla a farby, výskumom farieb spektra, „Newtonovými prstencami“ a difrakciou svetla. Na vysvetlenie niektorých pozorovaní použil vlnovú teóriu svetla v spojení so svojou korpuskulárnou teóriou.
Newtonovým najväčším úspechom bola jeho práca vo fyzike a nebeskej mechanike, ktorá kulminovala v teórii všeobecnej gravitácie. Do roku 1666 mal už prvé verzie svojich troch pohybových zákonov. Objavil aj zákon odstredivej sily na rovnomerne pohybujúce sa teleso na kruhovej obežnej dráhe. Nemal však presné vysvetlenie mechaniky kruhového pohybu. Newtonovou novou myšlienkou bola predstava, že zemskú gravitáciu ovplyvňuje Mesiac, ktorý vyvažuje jej odstredivú silu. Zo zákona odstredivej sily a Keplerového tretieho zákona pohybu planét odvodil gravitačný zákon.
Po svojej korešpondencii s Hookom, našiel dôkaz, že Keplerov zákon plôch bol dôsledkom odstredivých síl.
Zistil, že ak pôsobením centrálnych síl sa stane krivkou dráhy elipsa, potom je sila nepriamo úmerná štvorcu vzdialenosti. Tento objav odhalil fyzikálny význam druhého Keplerovho zákona. Halley roku 1686 prehovára Newtona, aby spracoval svoju novú fyziku a jej využitie v astronómii. O rok neskôr (1687) vydal Newton spis Philosophiae naturalis principia mathematica.
Principia je uznávaná ako najslávnejšia vedecká kniha všetkých čias. Newton v nej analyzoval pohyb telies v stálom aj nestálom prostredí, pôsobením odstredivých síl. Výsledky boli aplikované na obiehajúce telesá, projektily, kyvadlá a voľný pád blízko Zeme. Ďalšie zovšeobecnenia priviedli Newtona k zákonu všeobecnej gravitácie: príťažlivá sila medzi dvoma ľubovoľnými telesami je priamo úmerná súčinu ich hmotností a nepriamo úmerná štvorcu vzdialenosti medzi ich hmotnými stredmi.
Newton vysvetlil široký rozsah dovtedy nespojitých javov.: excentrické dráhy komét, prílivy a ich variácie, precesiu osi Zeme a pohyb Mesiaca rušený príťažlivosťou Slnka. Táto práca urobila z Newtona jednu z vedúcich medzinárodných osobností vo vedeckom výskume. Európski vedci spočiatku jeho myšlienku pôsobenia telies na diaľku neakceptovali. (Uznávali Descartovu vírivú teóriu, v ktorej sily pôsobia priamym kontaktom.) Newtonova sláva však rástla.
6. februára 1685 sa stal kráľom Veľkej Británie katolík James II. Po potlačení povstaní anglikánov menoval do všetkých významnejších funkcií iba katolíkov. V štátnej správe, v armáde aj na univerzitách v Oxforde a Cambridge. Horlivého protestanta Newtona to pobúrilo. Keď kráľ naliehal, aby benediktínski mnísi získali akademickú hodnosť bez skúšok a požadovanej prísahy, Newton napísal vicekancelárovi: „Buďte statočný a oddaný zákonom, nemôžete zlyhať. „ Vicekancelár poslúchol, vyhodili ho. Newton naďalej pripravoval dokumenty na obranu univerzity. Viacerí anglikánski šľachtici vyzvali vtedy Williama Oranžského, aby zasiahol. William sa vylodil v Anglicku v novembri 1688. kráľ James ušiel do Francúzska.
15. januára 1689 zvolila Unviverzita v Cambridge Newtona, odvážneho obrancu jej práv, za jedného zo svojich dvoch zástupcov v parlamente. Parlament vyhlásil, že James sa vzdal koruny: vo februári 1689 ponúkol korunu Williamovi a Mary. Newton bol na vrchole slávy: stal sa vedúcou osobnosťou univerzity a jedným z najvýznamnejších matematikov sveta. Život v Londýne sa mu zdal príťažlivejším ako akademická spoločnosť v Cambridge. Po utrpeniach a druhom nervovom zrútení (v roku 1693) Newton na vedu zanevrel. Pravdepodobne išlo o depresiu.
Odišiel z Cambridge a prijal štátnu funkciu v Londýne ako správca kráľovskej mincovne v rokoch 1696 až 1699. svojho postavenia v Cambridge sa však nevzdal. Ako správca mincovne sa stal veľmi bohatým mužom.
Roku 1703 ho zvolili za prezidenta Kráľovskej spoločnosti. V tejto funkcii ho každý rok potvrdili až do jeho smrti. Roku 1705 bol ako prvý vedec za svoju prácu pasovaný kráľovnou Annou za rytiera. Ani posledná časť Newtonovho života nebola jednoduchá. Kvárili ho spory s Leibnizom kvôli prvenstvu objavu „diferenciálnej metódy“. Z moci prezidenta Kráľovskej spoločnosti vymenoval „nestrannú komisiu“, ktorá mala spor rozhodnúť. Oficiálnu správu komisie napísal sám.(aj keď nie pod vlastným menom). Keď ju Kráľovská spoločnosť zverejnila, napísal (opäť ako anonym) recenziu, ktorú publikoval vo Philosophical Transactions of the Royal Society. Newtonov asistent Whiston, ktorý bezprostredne videl jeho záchvaty hnevu, napísal: “Newton bol jednou z najbojazlivejších, najopatrnejších a najpodozrievavejších osobností, ktoré som vo svojom živote poznal.“
Meno Isaaca Newtona nesie aj kráter Newton na Mesiaci.