Hospodárska a menová únia
Kategorie: Ekonómia (celkem: 556 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 2915×
Příbuzná témata
Hospodárska a menová únia
ICharakteristika Hospodárskej a menovej únieDokončenie Hospodárskej a menovej únie (HMÚ) je jedným z najambicióznejších
a najkontroverznejších cieľov Európskej únie. Podpis Zmluvy o Európskej únii a jej
ratifikácia 1. novembra 1993 znamená záväzok vybudovať hospodársku a menovú
úniu. Spoločná mena vnútri EÚ posilní jednotný trh a zvýši ekonomickú váhu
Únie. Na základe podmienok Maastrichtskej zmluvy budú kurzy mien krajín
zúčastnených na HMÚ neodvolateľne fixované od 1. januára 1999. Ich národné
meny sa potom stanú len vyjadrením spoločnej meny, ktorá sa podľa ustanovení
Zmluvy zavedie bezodkladne.
Potrebu úzkej menovej spolupráce vyvolávajú predovšetkým silné vonkajšie
ekonomické vplyvy. Čím viac sú jednotlivé ekonomické systémy previazané, tým
viac ich ekonomické vzťahy vyvolávajú kurzové fluktuácie. Preto Európska únia
očakáva od HMÚ predovšetkým zlepšenie svojej konkurencieschopnosti.
Spoločenstvo sa už niekoľkokrát pokúšalo rozvinúť hospodársku spoluprácu.
V 70. rokoch Wernerov plán zameraný na vybudovanie hospodárskej a menovej
únie stroskotal na nedostatku ochoty prehĺbiť integráciu a na rozličných
ekonomických záujmoch členských štátov. Neskôr došlo k pragmatickému
pokusu obmedziť riziko kurzových výkyvov najskôr prostredníctvom menového
hada (1972), a potom Európskeho menového systému(1979). Cieľ vybudovať
hospodársku a menovú úniu opäť vystúpil do popredia, keď sa pre to v polovici
80. rokov v súvislosti s prehlbovaním integračného procesu, s očakávaným
dobudovaním jednotného trhu a zblížením názorov na hospodárske otázky
vytvorili nevyhnutné podmienky.
Vznik HMÚ: V máji 1998 Európska rada po prerokovaní v Európskom parlamente rozhodla o vzniku Hospodárskej a menovej únie. Zakladateľské krajiny (11): Španielsko, Portugalsko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Holandsko, Belgicko, Rakúsko, Fínsko, Luxembursko, Írsko
- Grécko vstúpilo do HMÚ neskôr
-
Krajiny Európskej Únie, ktoré nevstúpili do HMÚ: Veľká Británia, Dánsko, Švédsko
Ciele: Stabilita cien, neodvolateľne fixované kurzy medzi menami EÚ od roku 1999,
zavedenie spoločnej meny euro.
Nástroje: Rozvoj spoločnej menovej politiky, úzka koordinácia hospodárskych politík,
založenie Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB).
II Etapy vytvárania Hospodárskej a menovej únie
Proces vytvárania HMÚ bol rozdelený do 3 etáp:
1.etapa: 1.
júl 1990 - 31.december 1993
Zamerala sa na odstránenie všetkých vnútorných prekážok pre voľný pohyb kapitálu, zvýšenie menovej koordinácie a vstup všetkých členských štátov do Európskeho menového systému
2.etapa: 1.január 1994 – 31.december 1998
V januári 1994 odštartovala druhá etapa, ktorá medzi iným viedla k založeniu Európskeho menového inštitútu a k odstráneniu financovania verejného sektora prostredníctvom centrálnych bánk a nadmerných deficitov verejných financií.
3.etapa: 1.január 1999 – zavedenie jednotnej meny euro 1.januára 2002
Napokon posledná etapa so začiatkom 1. januára 1999 znamenala neodvolateľné fixovanie výmenných kurzov mien zapojených do menovej únie, zavedenie eura v bezhotovostnom platobnom styku a presun kompetencií v menovej politike z členských krajín na Eurosystém. Tieto krajiny tak v súčasnosti uplatňujú jednotnú menovú politiku. Jej stanovenie a realizácia je v rukách Európskej centrálnej banky (ECB) a Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB).
III Charakteristika jednotlivých etáp
1.etapa: 1. júl 1990-31.december 1993
Samotnému vzniku Hospodárskej a menovej únie predchádzajú ustanovenia vyjadrené vo Wernerovom projekte, na ktorý nadväzovala Delorsova správa. Táto správa predložená skupinou expertov vrátane guvernérov národných centrálnych bánk v apríli 1989, uvažovala o prechode k HMÚ vo vyššie spomenutých troch štádiách. Dôležitým medzníkom v uplatňovaní hospodárskej a menovej politiky členských krajín EÚ bolo podpísanie Maastrichtskej zmluvy v roku 1992. Táto zmluva je formálne nazývaná Zmluva o Európskej únii. Až dovtedy bola táto politika v kompetencii národných vlád, pričom vlády boli povinné považovať ju za "vec spoločného záujmu" a koordinovať ju v súlade so spoločnými cieľmi spoločenstva. V skutočnosti však bola koordinácia kvôli rozličným názorom a prioritám členských krajín nedostatočná a neviedla k zbližovaniu hospodárskych politík členských krajín.
Nová zmluva zavádza rozšírený zoznam princípov hospodárskej a menovej politiky, pričom Rada EÚ vydáva zásady a odporúčania pre hospodársku politiku členských krajín, ktoré sú v súlade so stanovenými princípmi. Ak hospodárska politika nie je v súlade so smernicami, Rada EÚ môže zaslať členským krajinám potrebné odporúčania a za určitých okolností ich ako nátlakový prostriedok zverejniť. Ide predovšetkým o kontrolu rozpočtovej politiky a rozpočtových deficitov.
Zmluva je výsledkom dvoch medzivládnych konferencií, jednej o ekonomickej a menovej únii a druhej o politickej únii, ktoré prebiehali paralelne. Maastrichtská zmluva bola prijatá na stretnutí Európskej rady v holandskom Maastrichte v decembri 1991 a 7. 2. 1992 tam bola aj podpísaná. Do platnosti vstúpila po ukončení ratifikačného procesu v novembri 1993. Základné prvky obsiahnuté v Zmluve o Európskej únii sú:
1. spoločné ustanovenia;
2. dodatky k Zmluve o EHS o vytvorení Európskeho spoločenstva, vrátane
hospodárskej a menovej únie občianstva Únie;
3. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP);
4. záverečné ustanovenia;
5.
protokoly, z ktorých najdôležitejší sa týka ekonomickej a sociálnej kohézie
a sociálnej politiky, ako aj vysvetlení SZBP, a znenie textov prijaté alenskými
štátmi Západoeurópskej únie (ZEÚ) o úlohe ZEÚ.
Európsky menový systém
Dátum vzniku: V dňoch 6. a 7. júla 1978 na Európskej rade konanej v Brémach sa šéfovia štátov a vlád rozhodli založiť Európsky menový systém (EMS), ktorý vstúpil do platnosti
13. marca 1979.
EMS vytvoril v Európe zónu menovej stability, podporil rast a investovanie.
Členské štáty: Pokiaľ ide o zloženie Európskej menovej jednotky, všetky členské
štáty EÚ; Grécko nie je účastníkom kurzového mechanizmu; členstvo prerušila Veľká
Británia.
Zmluvný základ: Nariadenia Rady z 18. decembra 1978 vzťahujúce sa
k Európskemu menovému systému a meniacej sa hodnote zúčtovacej jednotky
používanej Európskym fondom pre menovú spoluprácu (EMCF); Rozhodnutie Rady
z 21. decembra 1978 vytvárajúce mechanizmus strednodobej finančnej pomoci,
dohoda medzi národnými centrálnymi bankami z 13. marca 1979 o modus operandi
EMS; rozhodnutie národných centrálnych bánk z 13. marca 1979 o krátkodobej
finančnej pomoci; rozhodnutie Riadiacej rady EMCF z 13. marca 1979.
Orgány: Rada ministrov financií; Menový výbor (dvaja zástupcovia z každého
členského štátu a Komisia); EMCF (guvernéri centrálnych bánk, Komisia majúca len
status pozorovateľa).
Štruktúra a fungovanie EMS:
EMS sa skladá z troch prvkov:
ECU (Európskej menovej jednotky),
kurzového a intervenčného systému
rozličných úverových mechanizmov.
a) ECU (nástupca dovtedy platnej EUA – Európskej zúčtovacej jednotky) je umelý
platobný nástroj opierajúci sa o meny EÚ – je to umelá mena. Vypočítava sa
z priemernej hodnoty všetkých zúčastnených mien, vyjadruje ich pomernú
ekonomickú silu. V menovom koši pätnástky má najväčší podiel (30,4 %)
nemecká marka; podiel francúzskeho franku predstavuje 19,3 % a libry šterlingov
12,6 %. Hlavnou funkciou ECU je vytvoriť platobnú a zúčtovaciu veličinu pre
kurzový a intervenčný mechanizmus a pre rozvoj úverového mechanizmu. Plní
tiež funkciu obmedzeného rezervného nástroja. Národné centrálne banky vložia
20 % svojich zlatých rezerv a 20 % svojich dolárových rezerv do Európskeho
fondu pre menovú spoluprácu a dostanú za ne zodpovedajúce množstvo ECU na
vyrovnávanie medzinárodných platieb (oficiálne ECU). ECU sa dá použiť aj na
medzinárodné transakcie a investície na medzinárodných kapitálových trhoch
(súkromné ECU).
b) Najdôležitejšou časťou EMS je kurzový a intervenčný mechanizmus, ktorý
funguje prostredníctvom tzv. paritnej mriežky.
Pre každú menu EMS sa stanoví
smerný kurz v ECU a jednotlivé zúčastnené meny sa uvedú do vzájomného
vzťahu; tak vznikne mriežka z bilaterálnych smerných kurzov; tie sa v určitej šírke
pásma môžu vychyľovať smerom nahor alebo nadol.
Do augusta 1993 sa dvojstranným kurzom povolilo fluktuovať v rozpätí
+ 2,25 %, alebo vo výnimočných prípadoch v rozpätí + 6 % okolo stredného kurzu. Odvtedy sa rozpätie zvýšilo na + 15 % v dôsledku vážnych otrasov na menových trhoch.
c) Tri úverové mechanizmy EMS sa vytvorili v rokoch 1970–1972 a v roku 1979 sa
dobudovali. Umožňujú úvery za rôznych podmienok. Ak centrálna banka musí
intervenovať a nemá k dispozícii potrebné zásoby zahraničnej meny, môže z EMCF
získať ,veľmi krátkodobé finančné zdroje’. Ďalej existuje ustanovenie o možnosti
získať krátkodobú menovú výpomoc od centrálnych bánk a strednodobú pomoc
od členských štátov. Úvery sa poskytujú za rozličnýh podmienok, pokiaľ ide
o dĺžku i úrokovú mieru.
2.etapa: 1.január 1994 – 31.december 1998
Európska rada v apríli 1990 dosiahla dohodu o zvolaní druhej medzivládnej konferencie o inštitucionálnej forme politickej únie, a to pod vplyvom opätovného zjednotenia Nemecka. Pokiaľ ide o menovú politiku, členské štáty súhlasili s tým, aby sa termín započatia druhého
štádia hospodárskej a menovej únie určil na 1. január 1994. Už pred zvolaním medzivládnej konferencie bol prijatý štatút Európskej centrálnej banky, ktorý stanovil, že udržiavanie cenovej stability je prvoradým cieľom.
Druhé štádium bolo prechodným štádiom, v ktorom sa vyvíjalo úsilie smerujúce k ekonomickej konvergencii členských štátov. Vo Frankfurte sa založil Európsky menový inštitút s cieľom posilniť koordináciu menových politík členských štátov, podporiť používanie
ECU a pripraviť pôdu pre vytvorenie Európskej centrálnej banky v treťom štádiu.
Európsky menový inštitút
Dátum vzniku: 1. január 1994.
Členovia: Prezident inštitútu a guvernéri centrálnych bánk členských štátov
(Rada EMI).
Zmluvný základ: Zmluva o ES zmenená Zmluvou o EÚ podpísanou
7. februára 1992; Protokol o stanovách Európskeho menového inštitútu (Príloha
k Zmluve o Európskej únii).
Štruktúra: Prezident, Sekretariát, štyri riaditeľstvá.
So vstupom do druhej etapyHMÚ bol síce Európsky menový inštitút oficiálne založený až začiatkom januára 1994, fungovať však začal už od 1. novembra 1993. Sídli vo Frankfurte. Členské štáty EÚ za prvého prezidenta EMI menovali Belgičana Alexandra Lamfalussyho.
EMI prevzal úlohy Výboru prezidentov centrálnych bánk ES, ktorý je predchodcom
Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ktoré mali byť
založené v nasledujúcej (tretej) etape Európskej menovej únie v roku 1997 alebo
neskôr.
Hlavnou úlohou EMI je pripraviť toto tretie štádium.
To znamenalo predovšetkým
rozvinúť potrebné nástroje a procedúry pre spoločnú menovú politiku do konca
roku 1996, ale tiež posilniť koordináciu národných menových politík a priblížiť
navzájom tieto politiky pri úsilí o dosiahnutie cenovej stability. EMI má dozerať na
Európsky menový systém, ktorý má pomáhať pri zavedení euro. EMI má tiež
pomáhať zvyšovať efektívnosť cezhraničných finančných transakcií a dozerať na
technickú prípravu budúcich bankoviek.
Ústredným rozhodovacím orgánom je Rada EMI zložená z guvernérov národných
centrálnych bánk; každý člen má jeden hlas. Nesmie prijímať pokyny ani od
inštitúcií Spoločenstva ani od národných vlád. Vo všeobecnosti prijíma rozhodnutia
jednoduchou väčšinou; stanoviská a odporúčania vyžadujú dvojtretinovú väčšinu
a rozhodnutia o ich zverejnení sa musia schváliť jednomyseľne. EMI má právomoc
pripravovať, radiť a koordinovať, nemá však žiadne kompetencie v menovej
politike: nemôže intervenovať na zahraničných devízových trhoch a v dôsledku
toho nemá ani politickú váhu. EMI je prechodnou inštitúciou.
V tejto druhej fáze Európska rada, ktorá sa zišla v Madride 15. a 16. decembra 1995, prijala pre budúcu európsku menu názov ,euro’ a schválila technickú procedúru pre jej vytvorenie. Euro tým nahradí doterajšiu menovú jednotku ECU.
3.etapa: 1.január 1999 – zavedenie spoločnej menovej jednotky euro
Zatiaľčo na druhom štádiu sa zúčastňujú všetky štáty EÚ, pre vstup do tretieho štádia treba splniť všetky ,maastrichtské konvergenčné’ kritériá :
Štátny dlh nesmie prekročiť 60 % hrubého domáceho produktu krajiny. Verejný rozpočtový deficit nesmie prekročiť 3 % jej hrubého domáceho produktu. Miera inflácie nesmie presahovať priemernú ročnú mieru inflácie dosiahnutú v troch štátoch Európskej únie s najnižšou mierou inflácie o viac ako o 1,5 %. Úroková miera na dlhodobé vládne cenné papiere nesmie presahovať priemernú úrokovú mieru existujúcu v troch štátoch Európskej únie s najnižšou mierou inflácie o viac ako
o 2 %. Členská krajina Európskej únie musí byť členom kurzového mechanizmu Európskeho menového systému dva roky bez toho, že by iniciovala devalváciu svojej meny. Aj keď sú konvergenčné kritériá politicky motivované, dajú sa považovať za
najlepšie ukazovatele pripravenosti na vstup do Európskej menovej únie.
Zároveň
však ilustrujú stále ešte značné rozdiely v konvergencii medzi členskými štátmi EÚ.
Z tohto hľadiska Maastrichtská zmluva znamená kompromis medzi želaním mať
dostatočne dlhé prechodné obdobie a plánovaným rýchlym a nezvratným
prechodom k hospodárskej a menovej únii.
Prvým krokom, ku ktorému pristupuje Rada na základe kvalifikovanej väčšiny a na
základe správ z Európskeho menového inštitútu a Komisie, je jej rozhodnutie, či sa
konvergenčné kritériá splnili.
V máji 1998 ministri financií členských štátov na základe správ Komisie a EMI
rozhodli, ktoré členské štáty splnili podmienky pre prijatie jednotnej meny. Ukázala
sa správnosť predpokladu Komisie, že väčšina členských štátov bude schopná
splniť podmienky pre zavedenie euro do 1. januára 1999, ktorým sa začína tretia etapa. Schôdzka šéfov štátov/vlád v rámci Európskej rady kvalifikovanou väčšinou - po konzultácii s Európskym parlamentom - rozhodla, ktoré členské štáty spĺňajú podmienky potrebné
pre prijatie spoločnej meny. Na začiatku tretieho štádia sa založila Európska centrálna banka a fixovali sa kurzy
medzi menami zúčastnených štátov. Banka bude nezávislá od národných vlád a bude riadiť menovú politiku všetkých členských štátov, ktoré sa pripojili k jednotnej mene. Členské štáty, ktoré zostali mimo menovej únie (Veľká Británia, Dánsko, Švédsko a Grécko), sa k nej pripoja, akonáhle to ich ekonomická situácia dovolí, a keď v tomto smere prijmú príslušné politické rozhodnutie.
Európska centrálna banka
ECB vznikla 1. júna 1998, je teda jednou z najmladších centrálnych bánk na svete. Spolu s národnými centrálnymi bankami členských krajín EÚ vytvára Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). Postavenie a úlohy ECB a ESCB sú zakotvené v Zmluve o ES. Z nej vyplýva, že hlavným cieľom je udržanie cenovej stability. Znamená to, že ECB by mala dbať na to, aby si občania EÚ mohli za napr. 1 000 eur nakúpiť približne rovnaké množstvo tovarov a služieb ako v predchádzajúcom roku (cenová stabilita bola definovaná ako medziročný rast spotrebiteľských cien na úrovni nepresahujúcej 2 %). Zároveň by mala podporovať všeobecnú hospodársku politiku Európskeho spoločenstva. Cenová stabilita má však v tejto súvislosti prioritu.
Riadiaca, Výkonná a Všeobecná rada ECB
Najvyšším rozhodovacím orgánom ECB je Riadiaca rada. Skladá sa zo šiestich členov Výkonnej rady a 12 guvernérov národných centrálnych bánk. Na čele Riadiacej, ako aj Výkonnej rady je prezident ECB, ktorým je v súčasnosti Willem F. Duisenberg.
Riadiaca rada formuluje menovú politiku eurozóny, teda momentálne 12 členských krajín menovej únie. Konkrétne ide o stanovovanie úrokovej miery, pri ktorej si komerčné banky požičiavajú peniaze od centrálnej banky. Tým nepriamo ovplyvňuje výšku úrokových mier v eurozóne, či už úrokových mier, pri ktorých komerčné banky poskytujú svojim klientom úvery, alebo úrokových mier pri vkladoch. Za realizáciu menovej politiky je zodpovedná Výkonná rada, ktorá dáva v tejto súvislosti národným centrálnym bankám nevyhnutné pokyny.
Okrem toho Výkonná rada pripravuje stretnutia Riadiacej rady a riadi každodennú činnosť ECB.
Tretím orgánom činným v rozhodovacom procese je Všeobecná rada. Tá pozostáva z prezidenta a viceprezidenta ECB a guvernérov všetkých 15 národných centrálnych bánk. Zameriava sa na poradenskú a koordinačnú činnosť a pripravuje vstup ďalších krajín do menovej únie. Guvernéri členských krajín EÚ, ktoré sa zatiaľ k menovej únii nepripojili (Dánsko, Veľká Británia a Švédsko), sa teda nezúčastňujú rozhodovania ohľadom spoločnej menovej politiky eurozóny. Tieto tri krajiny majú naďalej vlastnú národnú menu a realizujú vlastnú menovú politiku. Preto pojem Eurosystém slúži na označenie 12 národných centrálnych bánk spolu s ECB.
Eurosystém
Hlavné úlohy Eurosystému sú:
— formulovanie a implementácia menovej politiky eurozóny,
— riadenie devízových operácií a spravovanie oficiálnych devízových rezerv krajín eurozóny,
— vydávanie eurobankoviek,
— zabezpečovanie hladkého fungovania platobného systému. IV Doterajšie naplnenie cieľov menovej únie
Na základe výsledkov plnenia konvergenčných kritérií za rok 1997 bolo rozhodnuté, že od 1. 1. 1999 členmi menovej únie bude 11 členov Európskej únie. Členmi sa k uvedenému dátumu nestali: Grécko (nesplnilo uvedené kritériá), Veľká Británia, Dánsko a Švédsko (zatiaľ o tento krok nemajú záujem). Grécko sa členom menovej únie stalo od 1. 1. 2001.
Jednotná mena euro sa pre administratívy a banky zaviedla 1. januára 1999. Najneskôr
1. januára 2002 sa musia dostať do obehu mince a bankovky znejúce na euro.
O jednotnej podobe mincí oficiálne rozhodol Amsterdamský summit. Technické
diskusie zvážili rozličné názory na ich tvar a zloženie.
1. júla 2002 euro nahradí národné meny v členských štátoch, ktoré sa k jednotnej
mene pripojili. V rokoch 1999-2002 sa ceny budú uvádzať zároveň v euro i v národnej
mene, čo má európskym spotrebiteľom umožniť postupné oboznámenie sa s novou menou.
Na základe protokolov, ktoré sú priložené k Maastrichtskej zmluve, si Veľká Británia
a Dánsko vyhradili právo rozhodnúť sa o vstupe do tretieho štádia, aj keď splnia požadované ekonomické kritériá. Na základe výsledkov referenda sa Dánsko rozhodlo nezúčastniť sa na projekte jednotnej meny. Svoje výhrady vyjadrilo aj Švédsko.
S cieľom kompletizovať ustanovenia Maastrichtskej zmluvy Európska rada konaná
v Amsterdame 17. júna 1997 prijala dve dôležité rezolúcie:
— prvá rezolúcia, známa ako ,pakt stability a rastu’, zaväzuje členské štáty udržiavať v rovnováhe ich rozpočty.
Táto disciplína bude garantovaná mnohostranným dohľadom a zákazom nadmerných deficitov;
— druhá rezolúcia sa týka rastu.
Zdôrazňuje záväzok členských štátov a Komisie považovať zamestnanosť za kľúčový politický záujem Únie. V rezolúcii o koordinácii a ekonomických politikách počas tretieho štádia EMÚ, ktorú Európska rada prijala v Luxemburgu 13. decembra 1997, je dosiahnuté dôležité rozhodnutie, aby sa ,ministri členských štátov EMÚ neformálne stretli za účelom diskusie o otázkach vyplývajúcich zo špecifických úloh spätých s jednotnou menou’. Najvyšší predstavitelia vlád pätnástich krajín Európskej únie tak vytvorili priestor procesu posilnenia spoločného členstva, umožňujúci krajinám, ktoré prijali euro, ešte tesnejšie zblíženie ich ekonomickej, rozpočtovej, sociálnej a daňovej politiky, a to za rámec samotnej menovej únie. Prirodzene, tak ako možno uvádzať argumenty hovoriace "za" jednotnú menu, možno uvádzať aj iné argumenty hovoriace "proti" nej. Dôležité však je, ktoré z nich prevažujú. Konkrétne analýzy naznačujú, že prínosy jednotnej meny vysoko prevažujú náklady, ktoré sú s jej zavedením spojené.
Za hlavné dôvody kladných postojov k spoločnej mene sa považujú:
Ekonomické prínosy - zníženie nerovnosti medzi národnými menami, ekonomická konvergencia, ekonomická stabilita a rozvoj, rast produktivity a konkurencieschopnosti voči ostatnému svetu, rast súdržnosti a ekonomickej integrácie.
Politické výhody - potreba menovej únie ako podpory európskej unifikácie, rast spolupráce medzi členskými štátmi, redukcia nacionalizmu a rozvoj l'esprit communautaire (spolupatričnosti), pokles dominácie jedného štátu či meny nad inými.
Komerčné výhody - obmedzovanie či vylúčenie kurzových výkyvov, potreba dokončiť skutočný jednotný trh.
Menové príčiny - vylúčenie menových špekulácií, zníženie inflácie a úrokovej miery, zvýšenie finančnej a menovej disciplíny, stabilné menové kurzy a zlepšenie kontroly nad kapitálovými pohybmi.
K ďalším argumentom uvádzaným v prospech jednotnej meny patria očakávania, že spoločná mena povedie k zjednodušeniu procedúr na európskej úrovni (najmä pri realizácii spoločnej poľnohospodárskej politiky), bude priaznivo vplývať na nezamestnanosť, posilní sociálnu a kultúrnu výmenu a spôsobí rast verejného európskeho povedomia.
Tí, ktorí sa vyslovujú proti spoločnej mene, uvádzajú najmä praktické problémy vrátane nedostatku konvergencie medzi členskými štátmi také skutočnosti, že ich krajina nie je pripravená na spoločnú menu a existujú obrovské technické problémy na jej zavedenie.
Medzi ekonomickými problémami sa uvádzajú: nerovnováha medzi národnými ekonomikami, poškodenie jednotlivých národných ekonomík a riziko, že by vývoj mohol vyústiť do "veľmi centralistickej a socialistickej ekonomiky".
K politickým argumentom odporcov jednotnej meny patrí strata možnosti krajín udržiavať si kontrolu nad vlastnou ekonomickou a fiškálnou politikou, strata suverenity a získanie príliš veľkej kontroly zo strany Nemecka a Francúzska.
Zavedenie jednotnej meny koncom storočia je najambicióznejším cieľom Európskej
únie. Prekážky, ktoré sa na tejto ceste vyskytnú, overia politickú vôľu zúčastňujúcich sa členských štátov. To, či verejná mienka prijme inováciu, ktorá priamo ovplyvní každodenný život všetkých občanov, tiež rozhodne o úspechu euro.
VI Použitá literatúra
http://www.edis.sk/ekes/kneldok/publik/publik.htm :
http://www.edis.sk/ekes/kneldok/publik/eura-z.pdf – Europa od A do Z !!!
http://www.edis.sk/ekes/kneldok/publik/euro10bo.pdf – Europa v 10 bodoch
http://www.edis.sk/ekes/kneldok/publik/Slovnik_EU.doc – Strucny slovnik europskej integracie
1. Muchová, E.: Európska menová únia, Ekonóm 1999, Bratislava
2. Sipko: Európska menová únia, Elita 1999, Bratislava
3. Euromagazín č.4/2001, ročník 4
4. Biatec č.2, 3 a 11/2001, roč.9
5. Biatec č. 2 a 3/2002, roč.10
6. www.europa.sk/euro0.html
7. www.nbs.sk/
8. www.euro.ecb.int.