Hluchota

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 3140×

Příbuzná témata



Hluchota

História skúmania hluchoty a vyučovania nepočujúcich je nepriaznivo poznačená skutočnosťou, že prakticky až do 17. storočia verejnosť pokladala sluchovo postihnutých ľudí za mentálne deficitých alebo slabomyselných. Prvý vedecký spis o vyučovaní „hluchonemých“, v ktorom sa poukazuje na nesprávny názor, že nemota je „zvláštnou“ chorobou, a v ktorom sa tvrdí, že ide o priamy následok poruchy sluchového analyzátora, napísal J. P. Bonet (1579-1633). Jeho dielo malo na vtedajšie pomery vysokú úroveň.

Dnes aj napriek tomu, že máme k dispozícii viac poznatkov ako v minulosti, nevieme ešte stále presne definovať, čo sa skrýva za pojmami sluchová strata, nepočujúci či nedoslýchavý.

Klasifikácia týchto termínov sa mení podľa zámeru, ktorému slúžia. Napríklad v medicíne vychádza klasifikácia z daného patologického typu, v psychológii sa kladie hlavný zreteľ na stupeň hluchoty a vek, v ktorom hluchota vznikla. Najvšeobecnejšie sa však rozlišuje hluchota vrodená a získaná. Za vrodenú pokladáme hluchotu, ak rodič spozoruje, že dieťa do 2. roka života nereaguje na zvuky, ktoré vyvolávajú pozornosť u zdravého dieťaťa. V tomto prípade sa dieťa nenaučí ani hovoriť, stáva sa z neho teda dieťa hluchonemé.

O získanej hluchote hovoríme vtedy, keď sa človek naučil rozprávať a počul, ale ohluchol po nejakej chorobe, alebo po úraze.

Táto klasifikácia nie je vhodná pre všetky odbory, ktoré sa zaoberajú štúdiom hluchoty, preto sa začali presadzovať snahy o také delenie, ktoré by vyhovovalo súčasne klinickým aj anatomickým požiadavkám.

Nepočujúce dieťa, ktoré je postihnuté iba sluchovým defektom, sa od zdravých detí takmer neodlišuje. Má rovnaké dispozície na intelektový a osobnostný vývin ako zdravé dieťa. Odlišnosť sa prejavuje v spôsobe komunikácie a vnímaní sveta, v ktorom žije (napríklad ak pozorujeme nepočujúce dieťa predškolského veku, ako sa hrá s nejakou hračkou, zaregistrujeme, že v istých časových intervaloch dvíha hlavičku, aby „preskúmalo“ svoje okolie. Potrebuje sa totiž ubezpečiť, či zmeny, ktoré sa odohrávajú v okolitom prostredí, nie sú preň nebezpečné, príp. či neznamenajú zlepšenie pohody).

Dorozumievanie s nepočujúcim je možné buď posunkovou rečou, prstovou abecedou, orálnou rečou.

Pri komunikácii s nimi je veľmi doleží, aby sme sa im neotočili chrtom, aby nás mohli vnímať aj vizuálne.

Posunková reč je pohybovo-vizuálny jazykový komunikačný systém slúžiaci a dorozumievanie nepočujúcich, ktorého podstata spočíva v dohodnutých pohybových konfiguráciách rúk a prstov, ako aj mimike tváre.

Posunková reč má dve základné formy. Prvou je vlastná posunková reč so svojou jazykovou štruktúrou. Druhou formou je sprievodná posunková reč, ktorá je prispôsobená jazykovej štruktúre orálnej (slovnej) reči. Používajú ju tlmočníci, ktorí ovládajú dobre orálnu reč.

Posunková reč nepočujúcich vznikla zo spontánnej posunkovej reči, ktorá bola v historickom vývine pravdepodobne predchodcom orálnej reči. Posunkový systém sa dodnes používa napríklad aj medzi mníchmi, ktorí zložili sľub mlčanlivosti, alebo hercami, športovcami, či v armáde.

U nepočujúceho dieťaťa sa začína rozvíjať posunková reč spontánne, na základe potreby dorozumievania, a to už okolo jedného roka. Posunky a mimiku využíva dieťa ako prostriedok na označovanie predmetov, činností, vlastností, na vyjadrovanie svojich želaní, opis dejov a pod. Týmto spôsobom si teda dieťa vytvára spontánne náhradný komunikačný kanál.

Súčasťou komunikácie prostredníctvom posunkovej reči je orálna reč, odzeranie, prstová abeceda a mimika.

Existuje forma posunkovej reči, ktorá ju odlišuje od iných umelých systémov dorozumievania, v ktorých sa využívajú posunky ako sprievodné atribúty jazykovej štruktúry orálnej reči. Napríklad môžeme hovoriť o posunkovej češtine alebo slovenčine. Je to označenie spôsobu tlmočenia posunkovou rečou, ktorý používajú naši profesionálni tlmočníci napríklad v televízii, pri tlmočení prejavov na konferenciách, zjazdoch a podobných oficiálnych príležitostiach. Posunková slovenčina pomocou posunkov v podstate doslovne prekladá orálnu slovenčinu. Napríklad doslova preložená veta v posunkovej slovenčine „Bol som včera v kine a videl som zaujímavý film.“ vyjadruje posunková reč väzbou „Včera bolo zaujímavé kino“. Treba však povedať, že „vyjadrovanie“ o tom istom v posunkovej reči a posunkovej slovenčine je problematické a nie je rovnocenné, pretože jazykové prostriedky slovnej a posunkovej reči sa zásadne odlišujú. „Doslovný“ preklad teda nie je možný.

Posunková reč nepoužíva gramatické pravidlá orálnej reči a požadovanú zrozumiteľnosť dosahuje inými prostriedkami, t. j. predovšetkým dlohodnutými pravidlami vyjadrovania.

Nepočujúci nepoužívajú v rámci svojho etnického spoločenstva dorozumievací systém s umelými pravidlami, aj keď sú im v zásade zrozumiteľné.

Súčasťou komunikácie posunkovou rečou je bezhlasná orálna reč, ktorá plní v tejto komunikácii tri základné funkcie:
- spresňuje význam príslušného posunku tam, kde má posunok viac významov alebo kde by mohla nastať zámena s podobným posunkom;
- slúži ako kontrolný kód oznamu a v tejto súvislosti máva prednosť pred príslušným posunkom;
- slúži ako hlavný nositeľ informácie u nepočujúcich s bohatou pojmovou zásobou orálnej reči.

Orálna reč sa používa vo forme jednotlivých slov, spravidla v tej podobe, v akej sa s ňou nepočujúci prvý raz zoznámili. V stupni používania orálnej reči sa však jednotliví nepočujúci značne odlišujú. Približne jedna tretina nepočujúcich v komunikácii orálnu reč nepoužíva alebo ju používa len veľmi málo. Sú to väčšinou tí, ktorí disponujú nižšou pojmovou zásobou.

V procese dorozumievania nepočujúcich zohráva orálna reč významnú úlohu. V medzinárodnom styku sa nepočujúci usilujú spájať posunok s orálnym vyjadrovaním pojmov v príslušnom cudzom jazyku, pokiaľ príslušný ekvivalent poznajú.

Odzeranie slúži na príjem informácie oznamovanej orálnou rečou druhého účastníka. Je to proces, v ktorom si „mozog“ vyberá postupne zo zásoby známych pojmov tie, ktoré zodpovedajú pohybom úst druhého, a spätne ich dáva do súvislosti. Predpokladom je dostatočná slovná zásoba v orálnej reči. Samozrejme, neznáma cudzia reč sa nedá odzerať.

Odzeranie je jednou z najnáročnejších duševných činností vôbec a približne po dvadsiatich minútach schopnosť sústredenia rýchlo klesá. V spojení s posunkovou rečou je však odzeranie oveľa jednoduchšie, pretože posunok podstatne obmedzuje okruh pojmov, pri ktorých treba urobiť výber.

Zvládnutie posunkovej reči nepočujúcich je náročné a trvá dlhý čas. Základné posunky si možno síce osvojiť v príslušnom kurze pomerne ľahko, no dokonalé zvládnutie posunkovej reči sa nezaobíde bez častého a pravidelného kontaktu s nepočujúcimi, predovšetkým s ich dospelou populáciou.

Pojem daktylotika je odvodený z gr. slova daktylos, čo znamená prst. Daktylotika je teda prstová abeceda. Okrem pojmu daktylotika sa v literatúre môžeme stretnúť aj s termínom daktylológia. Toto slovo môžeme teda voľne interpretovať ako prstová reč. Daktylotika a daktylológia sú synonymné výrazy na označenie systému znakov tvorených rozličnou polohou prstov jednej alebo obidvoch rúk v priestore, ktoré graficky zobrazujú hlásky. Označujú písmená nie zvuky rečí, a preto je ich počet rovnaký ako počet daných grafém. Kontúra obrazov niektorých znakov naznačuje písaný tvar hlásky alebo sa tejto podobe aspoň približuje. Ostatné hlásky sú konvenčné. Daktylná reč je forma slovnej reči, ktorá sa používa popri orálnej a písanej forme. Aj keď vychádza z písaných znakov, je analogická hovorenej reči, pretože slúži na bezprostredné dorozumievanie. Je rovnako výrazná a emocionálna ako reč artikulovaná a môžu ju sprevádzať výrazové pohyby priamo tlmočiace prežívanie vypovedajúceho.

Daktylovanie však podlieha pravidlám pravopisu (ortografie).

Dnes sa využíva pri rozvíjaní reči nepočujúcich detí vo viacerých krajinách, no znaky prstovej abecedy nie sú medzinárodne zjednotené. Jednou z príčin sú fonematické a grafomatické osobitosti toho-ktorého jazyka.

V našich podmienkach sa uplatňuje jednoručná daktylotika upravená zo znakov ruskej prstovej abecedy.

Úsilie surdopedagógov smeruje k tomu, aby sa podmienky osvojovania reči u nepočujúceho dieťaťa čo najviac priblížili podmienkam, ktoré má počujúce dieťa.

Prstová reč je v dnešných podmienkach pre nepoučujúce deti predškolského veku jediným prostriedkom, ktorým možno zvládnuť reč v bezprostrednom styku. Výchova reči sa môže úspešne realizovať pomocou prstovej abecedy ešte pred prijatím do predškolského zariadenia. Umožňuje dieťaťu vo veku od dva a pol do troch rokov analyzovať vnímanú slovnú reč, čo je podmienka osvojovania jazyka. Takto sa preň slovo stane prehľadnejším a zrozumiteľnejším. Daktylotika môže byť nielen objektom vnímania, ale aj prostriedkom vyjadrovania. Prostredníctvom nej zvládne dieťa všetky prvky reči.

Slovnú zásobu si rozširuje oveľa rýchlejšie, ako mu to umožňuje klasická forma orálnej metódy. Prestáva potrebovať posunky a hlásková reč predbieha reč posunkovú. Ku koncu pobytu v materskej škole si dieťa na základe daktylnej reči osvojí okolo 2000 – 2500 slov.

Daktylotika má svoje špecifické osobitosti, ktorými sa odlišuje od orálnej a písanej formy. Nemožno ju vnímať simultánne, ako je to v prípade orálnej a písanej formy. Vnímanie daktylovaného slova je však náročnejšie ako vnímanie písanej formy.

Aby nenastala pevná fixácia na znaky, daktylotika nemá byť trvale praktizovanou formou reči, ale má sa používať len dočasne ako pomocný prostriedok v začiatočnom období, t. j. v predškolskom veku a v prvých rokoch školskej dochádzky.

Daktylotika napomáha preklenúť diferenciáciu medzi fonetickou a písomnou formou. Znaky majú zväčša konkrétnu podobu jednotlivých písmen. Vnímanie daktylovanej reči podporuje proces analýzy a syntézy a urýchľuje nácvik čítania a písania.

Pociťovanie ako základná a prvotná úroveň vnímania (percepcie) predstavuje základný poznávací (kognitívny) proces, ktorého výsledkom je pocit (pri vnímaní zasa vnem). Jeho kvalita závisí nielen od vlastností samého zmyslového orgánu (ucha, oka a ďalších orgánov), ale aj od funkcie celého zmyslového analyzátora (v prípade sluchového analyzátora je to vonkajšie ucho spolu s prevodovým systémom stredného ucha, vnútorné ucho, sluchový nerv, a príslušné nervové štruktúry v mozgu).

Ak napríklad dieťa registruje nejaký hlas, ale nie je schopné pochopiť význam toho, čo počuje, hovoríme iba o pociťovaní a pocite. Pocit a vnem nemôžu vzniknúť pri organickom poškodení zmyslového orgánu alebo niektorých častí zmyslového analyzátora.

Pri rozvoji reči je dôležité, že sa získava významová skúsenosť, pochopenie významu a skúsenosť predchádzajú osvojeniu slov, ktoré symbolizujú skúsenosť. Súvislosť skúsenosti a symbolu je základom vnútornej reči. Podľa toho môže myslieť dieťa v slovách, môže zoskupovať a triediť svoje skúsenosti a „rozprávať sa so sebou“.

Na to, aby sa mohla rozvíjať vnútorná reč, treba dlhší čas. Ide o obdobie od šiestich do dvanástich mesiacoch, v tomto období sa rozvíja vnútorná reč (porozumenie hovoreného slova). Od 12. mesiaca sa už začína prejavovať aktívna expresívna reč. Pri rozprávaní si dieťa spätne obohacuje svoju receptívnu a vnútornú reč. V 2. roku nadobúda v hovorení značnú obratnosť a v 5. roku získava schopnosť čítať. Túto schopnosť môže získať aj skôr, no len v podmienkach individuálnej, cielenej a systematickej starostlivosti.

Základom každej reči je skúsenosť a že významová skúsenosť predchádza získaniu verbálneho symbolu, kým dieťa nezíska patričnú skúsenostnú „normu“, ktorá symbolizuje napr. slovo „mama“, nemôže toto slovo významovo použiť. Toto je základný princíp psychológie rečového vývinu. význam sa musí pochopiť skôr, ako nastane symbolizácia. Slovo bez významu nie je slovo.

Dôkazom existencie rečových systémov vidíme v prípadoch, keď je skúsenosť skreslená. Jednotlivci, ktorí majú skreslenú skúsenosť na základe percepčných porúch, môžu mať ťažkosti aj pri spracovaní významovej stránky reči. Pri senzorickej deprivácii, akou je napr. hluchota od včasného detstva, je jednou z príčin veľkých problémov v osvojovaní reči práve to, že „norma“ skúsenosti takto postihnutého dieťaťa sa líši od normálu, ťažie získava ten význam, ktorý sa má spojiť so slovom.

Dieťa, ktoré hovorené slovo nepočuje, nemôže si osvojiť auditívnu (hovorenú) reč. Už od dojčenského veku sa zreteľne oneskoruje vo všetkých rečových systémoch. Nijaká známa výchovná metóda zatiaľ nezaznamenala väčší úspech v prekonávaní tohto obmedzenia. Z toho usudzujeme, že ak chýba alebo je vážne poškodená auditívna reč, potom je osvojovanie reči – písanej i čítanej – výrazne sťažené. Tento vzťah vzájomnosti alebo spätnej väzby má veľký význam pre pochopenie celkovej hierarchie rečových systémov.

Dieťa nebude hovoriť, pokiaľ neporozumie slovám (reči), a nebude písať, pokiaľ nepochopí písané slovo a pokiaľ sa nenaučí čítať.

Toto všetko je prejavom hierarchie rečových systémov človeka. Keď chýba sluch, a keď je narušená hierarchia rečových systémov, dieťa si musí vybudovať verbálny systém nejakým iným spôsobom, v rámci ktorého si potom osvojí reč.

Nepočujúce dieťa si v porovnaní s počujúcim človekom nemôže osvojiť auditívnu reč priamo. Je to možné jedine sprostredkovane. Jeho symbolický systém musí byť nevyhnutne vizuálny alebo hmatovokinestetický, resp. kombinovaný. Vizuálny kanál možno použiť na učenie reči, čo je zrejmé z toho, že človek sa naučí čítať.

Pre nepočujúce dieťa je to v prvom rade zrak, ktorý predstavuje jeho základný kontrolný kanál. Aj keď zrak je menej vhodný kanál, cez ktorý by sa dala osvojiť základná reč, možno predpokladať, že nepočujúci by si osvojil receptívnu reč oveľa pohotovejšie, prostredníctvom zrakového symbolického systému.

Keby sa odzeranie učilo ako základná reč, potom by sa nepočujúce dieťa naučilo rozumieť hovorenému slovu touto cestou, a tým by sa utváral aj jeho základný rečový symbolický systém. „Myslelo“ by v slovách, lenže nie v auditívnych, nemyslelo by ani vo vizuálnych obrazoch, ktoré sú charakteristické pre posunkovú reč. jeho vnútorná reč by sa skladala z takých slov, aké pozoruje na hovoriacich ústach či perách. Namiesto samohlásky a spoluhláskových zvukov, namiesto výšky, inflexie a intonácie by sa jeho slová skladali z pohybu, tvaru, podoby, farby a ďalších charakteristík a vlastností, ktoré možno pozorovať vizuálne.

Aj keď sa v súčasnosti odzeranie nepokladá za základný rečový systém, je zrejmé, že pre nepočujúcich sa stalo takýmto symbolickým systémom. Skúsenosti ukazujú, že nepočujúci, ktorá ovláda odzeranie veľmi dobre, ovláda dobre aj čítanie a často je schopný osvojiť si aj orálnu reč.

Vo svete sa ešte stále často uplatňuje metóda „čistej“ orálnej reči. Táto metóda vychádza z prirodzeného postupu rozvíjania reči a jazyka u počujúceho dieťaťa. Preto je nepočujúce dieťa maximálne obklopené „atmosférou reči“. heslo oralistov „hovoriť s nepočujúcim dieťaťom“ mu zabezpečuje dostatočné rečové kontakty, pri ktorých je dieťa nútené neustále sledovať ústa hovoriaceho.

Postup výstavby reči je pri uplatňovaní tejto metódy takýto:
1. nácvik odzerania,
2. formovanie výslovnosti (elementy reči, ich kombinácie, vyslovenie slova),
3. poznávanie písanej formy,
4. písanie.

Nedostatky tejto metódy spočívajú v tom, že zvládnutie reči sa zakladá na mechanickej artikulácii, čo brzdí celkový postup dieťaťa a nedostatočne motivuje jeho rečovú aktivitu.

Orálna metóda má ešte jednu formu, pri ktorej sa fáza artikulácie odsúva až na posledné miesto. Nepridržiava sa teda tak prísne prirodzeného postupu osvojovania reči. Zdôrazňuje význam odzerania nezávisle od kvality artikulácie.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?