Fryderyk Chopin
Kategorie: Životopisy (celkem: 37 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 22. května 2007
- Zobrazeno: 15678×
Příbuzná témata
Fryderyk Chopin
Fryderyk Chopin
Chopin sa narodil 22. februára 1810 v obci Želazova Wola na západ od Waršavy ako syn francúzskeho emigranta a poľskej matky. Už v útlej mladosti prejavoval bezprostredný záujem o klavírnu hru. Jeho zjavný talent vzdelaný rodičia podporovali. V šiestich rokoch sa stal Chopinovým učiteľom klavíra český pedagóg Vojtech Živný. Ojeho pedagogických schopnostiach sa mienky rozchádzali, ale Chopin si svojho učiteľa nesmierne vážil. Vyjadril sa o ňom pochvalne i žartovne: „ U pána Žywnego i osiol nauczyl by sie grac“. Už ako
7-ročný vystupoval Chopin ako sólista, obdivovaný hudobne kultivovanými poslucháčmi.
Na jeseň roku 1817 sa pokúsil o skomponovanie prvej skladby (polonéza g-mol), ale až do roku 1825 neoznačoval svoje diela opusom.
V roku 1824 vstúpil do lýcea a súčasne študoval kompozíciu u poľského skladateľa Jozefa Elsnera (riaditeľa varšavského konzervatória). V roku 1827 ukončil Chopin štúdia na lýceu a od toho času sa venoval výlučne klavírnej hre a hudobnej tvorbe. Počas študentských prázdnin Chopin spoznal vidiek Mazovska s jeho ľudovými piesňami a tancami. Styky s inými vzdelancami zblížili Chopina s poľskou literatúrou a s národným politickým úsilím.
Podpora zámožného mecéna umožnila Chopinovi cestu do cudziny. V roku 1828 ho vzal otcov priateľ do Berlína – v hlavnom meste pruského kráľovstva Chopin spoznal rad významných hudobných skladateľov a spoznal diela Webera, Spontiniho, Cimarosu a iných.
V roku 1829 sa spoznal s bratislavským rodákom (vtedy 50-ročným) skladateľom Hummelom a s „démonom“ husiel N. Paganinim. Ozdobný Hummelov klavírny sloh Paganiniho technika nezostali bez vplyvu na tvorbu Chopina.
Významnejšiu cestu než do Berlína vykonal Chopin v roku 1829 do Viedne, kde koncertoval s veľkým úspechom v cisárskom divadle. Svojím umením si získal obdiv a priateľstvo niektorých viedenských umelcov – Jirovca, Czernyho, Kreutzera a ďalších. Z Viedne odcestoval do Prahy, kde však nekoncertoval. Jeho návšteva patrila V. Hankovi, nadšenému propagátorovi slovanskej vzájomnosti. Do pamätníka múzea sa zapísal mazúrkovou melódiou na text poľského básnika Maciejowského.
V roku 1830 usporiadal vo Varšave dva koncerty, na ktorých hral vlastný koncert f-mol, Rondeau a la Krakowiak a improvizoval na tému poľskej piesne. V novembri však navždy opustil Varšavu a bez jasne vymedzeného cieľa zamieril do Viedne. Nie je náhodné, že pri rozlúčke dali priatelia Chopinovi na pamiatku strieborný pohár, naplnený hlinou rodnej krajiny. Nešlo tu o sentimentalitu romanticky naladených mladých ľudí, ale bol tu skryto a symbolicky vyjadrený politický zámer.
Vo Viedni už nenašiel toľko priaznivcov ako pri prvej návšteve. Najvernejším a najdôvernejším priateľom mu bol slávny český huslista Jozef Slavík (1806 – 1833), ktorého hru obdivoval. Svojmu priateľovi do Varšavy píše: „ Práve sa vraciam od Slavíka, slávneho huslistu, s ktorým som sa spriatelil – po Paganinim som nič podobné nepočul: 96 nôt vezme staccato jedným smykom. ...Je to jeden z Viedenských umelcov, ale vábi ma viac než ostatný a som s ním veľmi dôverný priateľ. Hral ako druhý Paganini, ale Paganini – omladnutý ktorý časom prekoná prvého. Jeho hra odníma poslucháčom reč a do očí im vháňa slzy“.
Vo Viedni sa Chopin dozvedel o Varšavskom povstaní, ktorého by sa bol rád zúčastnil ako bojovník keby mu v tom nebolo prekážalo chatrné zdravie. Keď pobyt vo Viedni neprinášal očakávané umelecké úspechy, rozhodol sa odísť na západ. Cez Linz, Salzburg a Mníchov sa dostal do Stuttgartu, kde ho zastihla správa o neúspechu poľského povstania. Pod dojmom zdrvujúcej správy zložil Prelúdium d-mol a Etudu c-mol „Revolučnú“.
V septembri 1831, na počiatku vlády Ľudovíta Filipa a v období kvitnúceho romantizmu, prišiel Chopin do Paríža, ktorý sa mu stal novým domovom. Chopin, povaha introvertná, však tu ťažko bojoval o verejný úspech. Žil z klavírnych hodín, z podpôr emigranskej aristokracie a publikovania svojich diel. Keď sa jeho veľká láska Konstancia Gladkowská vydala, Chopin nadviazal známosť s grófkou Delfínou Potockou, ktorá mu síce nevedela poskytnúť rovnocennú citovú náhradu, ale mala značný vplyv na jeho tvorbu.
V auguste roku 1835 sa zišiel s rodičmi v Karlových Varoch a odtiaľ sa odobral do Drážďan, kde sa zaľúbil do Márie Wodzinskej, ktorú poznal z mladších rokov. Jej venoval Valčík As-dur a v čase tejto lásky vytvoril aj Baladu g-mol, ktorú si vypočul v roku 1836 v Lipsku aj Schumann.
V Drážďanoch sa Mária so Chopinom zasnúbili, ale napokon 17 – ročné dievča podľahlo nátlaku rodičov, ktorí pre Chopinov neistý zdravotný stav a rodové predsudky nedali mladým súhlas k sobášu. Citové zúfalstvo a osamotenosť vohnali Chopina do náručia povahovo výstrednej spisovateľky George Sandovej, ktorá bola o 6 rokov staršia než Chopin. Ich ľúbostný vzťah trval 9 rokov, počas ktorých pobývali i na ostrove Mallorca, v malej stredofrancúzskej obci Nohant a v Paríži.
Rodinné napätie vyvrcholilo rozchodom so Sandovou, ktorý na pľúca chorí Chopin veľmi ťažko znášal. V roku 1848 ešte podnikol koncertnú cestu do Anglicka a Škótska na pozvanie oddanej žiačky Jany Stirlingovej. Na sklonku života poznal v Anglicku Dickensa a lady Byronovú, ale veľa návštev odmietal pre chorobu.
Subtílny organizmus Chopina sa zmietal v rade chorôb: stav trvalej neurózy a nakoniec tuberkulóza ukončili jeho život 17. októbra 1849 v Paríži.
Chopinovo telo pochovali na cintoríne Pére Lachaise v Paríži ale srdce bolo na želanie Chopina poslané do Poľska. Je uložené v chráme Svätého kríža a zamurované v stĺpe, na ktorom je nápis: „Gdzie skarb twój, tam i serdce twoje“ (kde je poklad tvoj, tam je i tvoje srdce). Táto skutočnosť tak dojemne symbolizuje Chopinove životné osudy – srdcom ostal vždy vo svojom národe.
Charakteristika tvorby
Chopin, básnik lásky a mesačných nocí, tlmočník myšlienky revolúcie a slobody, nezložil operu. Všetky svoje schopnosti zasvätil Chopin klavírnej tvorbe. Sedemnásť poľských piesní a niekoľko komorných diel sa významom nevyrovná klavírnym dielam. Lenže u takého génia, ako bol Chopin, to nie je jednostrannosť a obmedzenosť. Dal Chopin svojím etudám, prelúdiam, mazurkám, valčíkom, krakowiakom, baladám, polonézam, scherzám revolučnosť a idylizmus, citovosť nesmierne jemnú a baladicky vzrušenú, všeľudskosť hudobnej reči i ľudový ohlas poľského vidieka, črty chorobne boľavé i výraz energicky silný, subjektivizmus i nadosobné ideály, lyrizmus i činorodý heroizmus, brilantné technické novátorstvo, silu národnej myšlienky, zvukovú nádheru, lásku, hnev, túžbu i nádej.
Ani pobyt v Paríži, v kruhu bohatých mecénov a a príklon k zapadoeurópskemu novoromantizmu, nepotlačili ľudovú svojráznosť Chopinovej hudby. Chopin nikdy nebol skladateľom kozmopolitickým, ale vlastenecky citlivým umelcom, ktorý tónovými prostriedkami vyjadril národné a politické túžby poľského ľudu a zobrazil duševný stav poľskej emigrácie. Poľštinu vyhlásil za najkrajšiu reč na svete. Skladateľ S. Hippmann napísal: „Vidinu Poľska Chopin zachycoval c celom svojom diele. Z tanečných foriem ľudu, z mazúrok a polonéz svojou tvorivou schopnosťou vytvoril národné eposy“.
Mocné dojmy Chopin zažil v mladosti, keď načúval piesňam svojej matky, alebo keď sa zastavil pod oknom krčmy, v ktorej ľudový muzikant vyhrával na husliach mazúrky a oberky.
Preto v niektorých Chopinových skladbách je ľudový charakter jasne viditeľný. Sú to predovšetkým mazúrky, idealizované ľudové tance kraja mazovského, jemne veselé s ostro akcentovaným rytmom. Chopin ich zložil vo francúzsku, ďaleko od domova. Tanec mazúr prenikol z ľudového prostredia do poľskej šlachty. Z poľských ľudových je najveselší a najtemperamentnejší oberok, sprevádzaný podupkávanim, najrôznejšími poskokmi a obratmi ( jeho temperament zachytil Chopin napr. v mazúrkach č.1 a 3 v op. 24)
V ostatných skladbách sa Chopin už menej opieral o nápevné a rytmické ľudové prvky. Predsa však cítime ľudovosť napr. aj v Koncerte pre klavír e-mol (krakowiak vo finále) alebo v Koncerte f-mol (mazúr vo filnále)
Tancami šľachty i prostého ľudu boli polonézy. Ľudové polonézy na rozdiel od šľachtických boli pomalé a nemali charakter honosnosti a okázalosti. Dedinský muzikanti ich hrávali nielen pri tanečných zábavách, ale aj pri návrate sedliakov z poľných prác. Chopinove polonézy však s týmito ľudovými tancami nesúvisia. Chopin vytvoril polonézami mocné náladové obrazy, plné mužnej sily, rytierskosti a bojovného vzletu. V polonézach sa Chopin ukázal ako vlastenec, ktorý miloval hrdinskú minulosť svojho národa, v mazúrkach a krakowiakoch sa prejavil ako poľský občan, milujúci dedinský ľud. Je príznačné, že na koncertných produkciách v Paríži hrával radšej mazúrky, takže Ferenc Liszt pri stretnutí vždy Chopina žartovne prezýval „mazúrek“
Osobitné miesto v Chopinovej tvorbe zaujímajú piesne. Vokálne formy nevyhovovali jeho povahe a preto ich nechcel ani vydať. Ale aj na týchto drobnostiach vidno ľudový a národný smer Chopinovej tvorivosti, ako dosvedčuje napr. Hulanka (pijácka), ktorej klavírna dohrávka je melódiou tanca oberka.
Prehľad tvorby
Veľké formy reprezentujú v Chopinovej tvorbe predovšetkým 3 sonáty, v ktorých najviac priľnul k tradícii.
Prvá sonáta c-mol op.4 – venovaná Eisnerovi, vyšla až po skladateľovej smrti, pretože ju nepokladal za umelecky zrelé dielo.
Druhá sonáta h-mol op.35 – so slávnym smútočným pochodom, je vynikajúce dielo myšlienkovo i architektonicky (Schumann sarkasticky poukazoval na úchylky v jej štruktúre)
Tretia sonáta h-mol op.58 – má rapsodický a formálne uvolnený charakter, jej posledná časť vyžaduje technickú zručnosť najvyššieho stupňa.
Umelecky skromnejší význam než klavírne koncerty sonáty má Sonáta g-mol pre violončelo a klavír op.65, posledné vydané dielo za Chopinovho života, venoval ho svojmu priateľovi violončelistovi Franchommovi.
Medzi 19. a 20. rokom života Chopin zložil dva klavírne koncerty: e-mol op.11 a f-mol op.21. Obidva skladby spája básnivosť a bojová energičnosť, ktorá bola poslucháčmi hneď pri premiérach správne pochopená. Hoci orchestrálny part na rozdiel Beethovenových koncertov je podriadený sólistovi, Chopinove koncerty sa líšia od konvenčných obsahových a formálnych schém virtuóznych koncertov romantických tvorcov.
Originalitou technických problémov i poetickým pôvabom vynikajú nad svetový priemer Etudy (op. 10 a op. 25). Venoval ich skladateľovi Lisztovi (jeho obľúbená bola 12. etuda; 5. etudu ges-dur nazývaná aj „etuda čiernych kláves“ rád hrával slávny virtuóz Paderevski)
Technicky i obsahovo príbuzné etudám sú Prelúdia (op.28) počtom 24 vo všetkých durových a mólových tóninách (osobitne vyšlo prelúdium cis-mol op.45). Chopinove prelúdia sú drobné poetické skice – vôbec sa nepodobajú polyfónnym prelúdiam J. S. Bacha. Najkrajšie prelúdia vznikli v starom kartuziánskom kláštore Valdemosa na ostrove Mallorca. Tu vzniklo aj chýrne prelúdium nazvané „Dažďové kvapky“, keď za hroznej nočnej búrky očakával netrpezlivo a s obavami návrat George Sandovej z mesta (prelúdium des-dur)
Ďalšou skupinou poeticky cítených skladieb sú Nokturná (počet 19.), formálne trojdielne piesňové útvary a rondá. Najnáročnejšie je Nokturno g-mol, najgeniálnejšie azda c-mol.
Poézia priateľov Mickiewicza a Slowackého dala podnet k najpôvodnejším skladbám. Sú to štyri balady (g-mol op.23, f-dur op.38, As-dur op. 47, f-mol op.52), ktoré s vokálnymi formami toho istého názvu nemajú nič spoločné. Chopinove balady sú skladby špecifického výrazu a formy: prvá balada sa blíži sonátovej forme, štvrtá balada pripomína rondo. Najznámejšia balada g-mol je venovaná barónovi Stockhausenovi.
Baladám podobné sú Scherzá, všetky v ¾ takte, nepodobajú sa tradičným scherzovým formám v symfonickej tvorbe. Sú to samostatné skladby väčšieho rozsahu a prudko kontrastujúcich nálad.
Z idealizovaných tanečných foriem sa Chopin venoval tvorbe polonéz, valčíkov a mazúrok.
Chopinov štýl
Chopin vytvoril nový štýl, ktorý vyrástol z povahy nástroja a ktorý využíval možnosti spevné, zvukovo farebné a politicko náladové a to tak jedinečne, že v týchto veciach sa neubránil Chopinovmu vplyvu žiaden významnejší skladateľ neskoršej klavírnej tvorby. U Chopina našli obohatenie svojej tvorivej individuality Schumann, Liszt, Brahms, Smetana, Bella ale i skladatelia 20. storočia – Skrjabin či Szymanovski.
Použitá literatúra: Claude Dufresne – Chopin alebo príbeh jednej duše
http://sk.wikipedia.org/wiki/Chopin