Fenomén Gorbačov

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 1807×

Příbuzná témata



Fenomén Gorbačov

Druhá svetová vojna

Kontrast medzi začiatkom a koncom 80.rokov bol veľmi veľký. V prvej polovici zaznamenali sovietsko-americké vzťahy najhoršiu úroveň za poslednú generáciu. Do veľkej miery spôsobila klinickú smrť politiky uvoľňovania medzinárodného napätia Moskva, ktorá neustále zvyšovala svoj zbrojný potenciál k riešeniu problémov v rôznych kútoch sveta pristupovala stále agresívnejšie, čo spôsobilo prudkú reakciu Spojených štátov. Výdavky na armádu začala zvyšovať v poslednom roku svojho fungovania už vláda prezidenta Cartera.
Reaganova vláda ich zvýšila ešte viac. „V ére do roku 1980 sme znížili investície na vojenské účely o viac ako 20 percent v reálnej hodnote. Potom sa dostala k slovu druhá etapa sovietskej expanzie.“ Hovorí Caspar Weinberger, ktorý bol v rokoch 1981 až 1987 ministrom obrany vo vláde prezidenta Reagana. „Keď sme v januári 1981 nastúpili do úradu, bol som úplne šokovaný a myslím si, že aj prezident, existujúcim problémom medzi našimi a sovietskymi možnosťami, o ktorých sme sa dozvedeli na tajných schôdzach. A nepomer neustále narastal, čo Sovietom dodávalo stále viac odvahy. Museli sme s tým niečo urobiť.“
Rozhodli ste sa zvyšovať svoj vojenský potenciál preto, aby ste sa vyrovnali sovietskemu nárastu, alebo ste chceli získať prevahu?
„Nikdy sme sa nevyjadrili ani tak, ani onak. Povedal som jasne, že nechceme získať tank za tank, delo za delo. Mali obrovský náskok hoci časť z toho bola zbytočná. Totiž, keď zaviedli nové zbrojné systémy, veľa starších vecí uložili do skladov. Snažili sme sa dať im čo najjasnejšie najavo naše rozhodnutie, že opäť budeme vojensky silní. Ak sme ich chceli odradiť od ich starej predstavy o svetovej nadvláde, museli sme byť vojensky silní. Tento názor zastávam aj dnes. Neustále rozprávali o tom, že musia chrániť svoju vlasť, ale tým, ako budovali stále rozsiahlejšie obrané valy okolo Sovietskeho zväzu, dostávali sa stále ďalej a ďalej do sveta.“
Vojenské posilňovanie Spojených štátov bolo obrovské, najväčšie od kórejskej vojny.

V tom čase začal Washington, ako odpoveď na sovietske rakety SS-20, rozmiestňovať v západnej Európe rakety Pershing 2 a letúnové strely Cruise. Ešte pred ich umiestnením oznámil Reagan v tom istom roku svoju strategickú obrannú iniciatívu (SDI). Jej cieľom bolo postaviť proti balistickým raketám ochranný štít z laserových zbraní a zo zbraní využívajúcich časticové lúče. Ak by sa tento projekt bol uskutočnil, musela by sovietska strana reagovať zvýšením počtu medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM), alebo by musela vybudovať podobný systém. Veľa sovietskych aj amerických vedcov súhlasilo s názorom vedeckého poradcu prezidenta Gorbačova Ronalda Sagdejeva, ktorý považoval pôvodnú Reaganovu koncepciu strategickej obrannej iniciatívy (SDI) za vedecko-fantastickú fikciu, ktorá sa nedá uskutočniť. Sagdejev hovorí: „Navrhol som neoplácať rovnakou mincou.“ No Gorbačov si nebol taký istý a strategická obranná iniciatíva zostala v jeho očiach niekoľko rokov hlavnou prekážkou pri kontrole zbrojenia.
To, že Reagan presadzoval svoju iniciatívu, aby vystupňoval vojenskú silu Spojených štátov bolo súčasťou pevného postoja voči Moskve na všetkých frontoch. Rétorikou, ktorá pripomínala studenú vojnu zo začiatku 50. Rokov, označil Sovietsky zväz za ríšu zla a predpovedal, že komunizmus skončí na smetisku dejín. „Ronald Reagan opäť rozbehol ideologickú vojnu, ktorá, podľa mňa, zásadným spôsobom prispela k zániku sovietskeho impéria“ – hovorí americký minister obrany z rokov 1981 až 1987 Richard Perle. „Myslím si, že sledoval strategický zámer. Intuitívne pochopil, že problémy sovietskeho vedenia majú korene v jeho nedostatočnej legitímnosti. Vládnuť mohli iba násilím, represiou, slobodné voľby by nikdy neprežili. Uvedomil si, že ak bude neustále brnkať na strunu legitímností, oslabí impérium tak, že to povedie až k jeho zániku.“


Tendencia Ronalda Reagana poučovať sovietskych predstaviteľov pretrvala až do éry Gorbačova aj napriek tomu, že sa sovietsko- americké vzťahy podstatne zlepšili, k čomu sčasti prispel ich vzájomný dobrý vzťah. Prvé vrcholné stretnutia Gorbačova a Reaggana neprebehli celkom bez problémov. „Pán Reagan niekedy začal naše stretnutie nečakanou prednáškou o vlastných názoroch len tak bez úvodu, akoby vyučoval. Možno to len predstieral. Hovorí Michail Gorbačov. „Raz alebo dvakrát som ho požiadal, aby to nerobil. Aby si uvedomil, s kým rokuje, že sme rovnocenní partneri, že on nie je ani mojim učiteľom, ani mojim žalobcom. Že ak chce pokračovať v tomto tóne, k dialógu sa nedostaneme. Chceli sme však dosiahnuť dohodu, a tak som bol pripravený ísť ďalej. Museli sme sa cez to dostať.

Stále som mal totiž pocit, že predo mnou je štátnik, ktorý je ochotný vyjsť nám v ústrety a urobiť kvôli tomu aj rozhodné, až veľmi rázne kroky.“
„Reagan spôsobil v systéme vzťahov medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom úplnú zmenu“ – hovorí sovietsky vyjednávač Julij Kvicinskij, Ktorého ženevské rozhovory o kontrole zbrojenia neviedli na začiatku 80. Rokov k nijakým výsledkom. „Odrazu bolo všetko čitateľné. Náhle sme pochopili, že sme protivníkmi, ktorí sa snažia vypudiť druhú stranu z Európy, z Ázie, atď. Keby to tak nebolo, všetky problémy, ako Angola a podobne, by boli viacmenej okrajové. Tak či onak, po istom čase sme boli schopní dohodnúť sa na ich riešení. Nálada posledných rokov éry Brežneva a prvých rokov éry Reagana bola konfrontačná. Až s Gorbačovom sa zmenil tón a ako hovoria Nemci, tón robí muziku.“


Gorbačovova raná politika

Keď sa Michail Gorbačov stal v marci 1985 vedúcim predstaviteľom Sovietskeho zväzu , málokto očakával, že zmení tón aj melódiu. Staručký súdruhovia v politbyre, ktorý sa v posledných tridsiatich mesiacoch stali svedkami úmrtia troch spomedzi seba, by za generálneho tajomníka nikdy nezvolili Gorbačova, keby len tušili, aké zmeny spôsobí jeho politika. „Dnes môžeme vnímať Gorbačova viacerých tvárí“ – hovorí špecialista ústredného výboru strany pre zahraničnú politiku z 80.rokov Nikolaj Šišlin. „Gorbačov roku 1985 bol úplne iný ako Gorbačov roku 1990 alebo 1992. Jeho kolegovia si mysleli: „V poriadku, nech nás Gorbačov vedie, je mladší, aktívnejší, má viac fyzických síl. Bude hrať naše staré hry, ale oveľa aktívnejšie, a to prinesie výsledky.“ Zo začiatku sa Gorbačov skutočne snažil situáciu zlepšovať. Nechcel ju meniť. Potom však, krok za krokom prichádzal k záveru, že starý, rozbitý a pomýlený systém sa zlepšiť nedá. Pochopil nevyhnutnosť rozlúčiť sa s ním.“
Aj heslá Gorbačovej politiky naznačovali len postupnú zmenu cieľov. Na začiatku to bolo uskorénie (urýchlenie), potom perestrojka (prestavba). Aj keby nimi dosiahol výsledky, neboli by také ďalekosiahle ako úplná reforma. Ako vyplýva zo samotných pojmov, začiatočné ciele boli obmedzené. „Na začiatku bola perestrojka s cieľom radikálne zlepšiť existujúci systém.“ – hovorí jeden z architektov tejto politiky Alexander Jakovlev. „Chceli sme zmeniť politické pravidlá. Vo voľbách mali kandidovať viacerí, v priemysle sa mali vytypovať priority, umelci mali dostať slobodu tvorby. No všetko sa malo udiať v rámci jestvujúceho systému. Nanešťastie sme si hneď neuvedomili, že ak chceme zmeniť systém, musíme ho zmeniť úplne, nie sa iba pokúšať o jeho reformu.“
Predpokladom úspechu domácich reforiem, ktoré chcel Gorbačov zaviesť, bolo zlepšenie vzťahov so Západom. Ak sa mali znížiť výdavky na obranu, museli sa uzavrieť zmluvy o kontrole zbrojenia. Na to sa však musela obnoviť dôvera medzi veľmocami.

Navyše, užšia vzájomná spolupráca by opäť oživila už vyschnuté pramene obchodných stykov, najmä.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?