Fašizmus

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 07. dubna 2007
  • Zobrazeno: 5352×

Příbuzná témata



Fašizmus

Slovo pôvodne označovalo režim zavedený v Taliansku v r. 1925. Postupne sa začalo používať pre režimy a ideológie nejakým spôsobom príbuzné s talianskym systémom: otvorené diktatúry antiliberálneho a antidemokratického zamerania.
Fašizmus sa odvolával (resp. zneužíval) na staršie myšlienky filozofov (A. Gobineau, T. R. Malthus, F. Nietsche), ktorí rozoberali, či nejakým spôsobom vyzdvihovali úlohu elít v ľudskej spoločnosti. Značný vplyv naň malo učenie Ch. Darwina o boji ako o prirodzenej a nutnej podmienke spoločenského života.
Na situácií Nemecka a Talianska po prvej svetovej vojne vidieť rovnaké pálčivé problémy - národné i sociálne - na ktoré fašizmus hodlal dať odpoveď: dôsledky trpkých vojnových porážok vyvolali horkosť a nenávisť v širokých vrstvách, mobilizovali ovládateľnú masu najmä zatrpknutých vojnových veteránov a dali ju tak k dispozícii podnecovateľom nepokojov. Taliansko síce bolo na strane víťazov - o to mocnejšie však bolo sklamanie nad vojnovými zmenami. Nedostalo totiž Dalmáciu, ktorú mu Dohoda pôvodne prisľúbila. A tak už v r. 1919 vznikali prvé „fasci" - polovojensky organizované oddiely zložené najmä z aktívnych či demobilizovaných dôstojníkov i vojakov, ktoré chceli násilím a terorom nanovo usporiadať pomery v štáte a zlikvidovať členov socialistických, komunistických či odborárskych združení. Na ich čelo sa postavil predvojnový funkcionár socialistickej strany Benito Mussolini, od r. 1922 po tzv. pochode na Rím menovaný za predsedu vlády. Vzostup fašizmu bol potom veľmi rýchly. Aj Nemecko, kde sa vodca nemeckej fašistickej (nacistickej) strany Adolf Hitler stal ríšskym kancelárom až v r. 1933, sa na nacistickú diktatúru zmenilo fakticky v priebehu jedného roka. Zdrojom šírenia fašizmu boli totiž aj dôsledky hospodárskych kríz (1919, 1929 - 1933). Tie destabilizovali spoločnosť najmä tým, že zbedačili stredné vrstvy a nad hranicu únosnosti rozšírili počet nezamestnaných. Hlásateľmi nespokojnosti týchto vrstiev sa stali fašistické skupiny. Stredné vrstvy drobných podnikateľov, živnostníkov, remeselníkov či roľníkov mali strach aj z toho, akým spôsobom riešili sociálnu situáciu boľševici. Politika a postup komunistických strán vo všetkých európskych krajinách ich obavy len zvyšoval. To všetko príslušníkov stredných vrstiev (hlavných prívržencov fašizmu) primälo k tomu, aby spolu s časťou vládnucej vrstvy intenzívne podporili nový smer, ktorý mal nahradiť chátrajúci liberálny štát.
Fašizmus úplne zavrhol liberálnu spoločnosť 19.

st. a jej logické dôsledky - politickú demokraciu a parlamentný systém. Poukazoval na to, že demokratické vlády ustanovené po prvej svetovej vojne sú nestabilné a neschopné riešiť hospodárske a politické problémy. Namiesto toho nevyberanými prostriedkami presadil vládu silnej ruky - teda silnú moc, ktorá na ceste za svojím cieľom sa nemôže obzerať na nijaké ohľady. Odmietli tým klasickú liberálnu myšlienku o slobode jednotlivca. Uctievanie moci a sily viedlo až k tomu, že fašizmus ako jediná politická ideológia pokladá vojnu za dobro (Mussolini: „Vojna je pre muža tým, čím je materstvo pre ženu".)
vytýčil zásadu, že jednotlivec existuje len v spoločenstve a len jeho prostredníctvom, preto všetky jeho práva musia byť spoločnosti absolútne podriadené. Liberálne spoločnosti uplatnenie práv jednotlivcov uskutočňovali pomocou systému demokratických inštitúcií. Fašistický systém takýto problém nemal. A pretože odmietol rovnosť ľudí, presadzoval hierarchické usporiadanie spoločnosti. Podľa fašistických ideológov spoločnosť sa skladala z najvyššieho vodcu s nespochybniteľnou najvyššou autoritou a neobmedzenou mocou, ďalej z elity (zloženej výlučne z mužov), ktorá sa zo spoločnosti vyčlenila svojimi schopnosťami. Zvyšok tvoria masy, ktoré musia byť v záujme vyššieho cieľa riadené a ovládané.
Za tento vyšší cieľ, ktorému treba slúžiť, fašizmus vyhlasoval národ usporiadaný podľa opísaných „prirodzených" princípov. Fašizmus však vzhliadal k idealizovanému modelu národa, ktorý údajne jestvoval v minulosti. Podľa takýchto vízií boli napr. predkovia Nemcov veľkým národom preto, že boli zbavení akýchkoľvek „nesúrodých", „cudzích" prímesí. K opätovnému dosiahnutiu mýtickej veľkosti a vznešenosti sa dá dospieť len novou čistotou. Preto fašizmus velebil rasové cnosti a odsudzoval akékoľvek „miešania" rás, kultúr či hoci myšlienok pripomínajúcich kozmopolitizmus. Vybičovaný a agresívny nacionalizmus sa stal hlavným prvkom fašistickej ideológie. Nevyhnutnosťou Nemcov údajne bolo utvoriť si „Lebensraum" (životný priestor), a to: revanšistickou vojnou, ktorá zlomí mocenské postavenie Francúzska, zničením Sovietskeho zväzu a predovšetkým ovládnutím národov celej východnej časti Európy - „menejcenných" národov - tak, tak ako sa na elitu a ovládané masy delili jednotlivci, tak sa rozdeľovali aj národy a celé rasy. Ako zdroj všetkého vnútorného zla boli označení Židia. A takýto boli podľa rasových zákonov nacistov nielen tí, ktorí sa hlásili k hebrejskému náboženstvu.

Stačilo, keď túto vieru vyznávali ich prarodičia.
Inak však bola fašistická teória dosť nesúrodá. Možno ju tiež charakterizovať ako účelové spojenie konzervatívneho myslenia a populistických sociálnych fráz. Napriek tomu jej najmä v Nemecku väčšina národa postupne podľahla. Široké masy boli ovplyvnené najmä odstránením nezamestnanosti (vďaka zbrojeniu). Nacionalistické opojenie sa stupňovalo s každým zahraničnopolitickým úspechom nacistov.
Prax fašistického štátu bola však tvrdá. Nielenže boli zrušené (alebo veľmi oslabené) právomoci parlamentov, politických strán a vôbec celý volebný systém. Vodcovský princíp bol povýšený na základnú hodnotu štátu. Rola prostredníka medzi vodcom a ľudom bola prisúdená jednotnej a jedinej strane. Strana mala prostredníctvom korporatívnych a polovojenských organizácií dbať na to, aby sa štátna ideológia presadila vo všetkých oblastiach života. Fašistický štát sa opieral najmä o uniformované a ozbrojené oddiely svojho početného členstva. Šírenie fašizmu umožňovala aktivizácia fašistov v mnohých európskych krajinách. Viaceré demokratické režimy vo východnej časti Európy boli od začiatku slabé a postupom času degenerovali na pravicové diktatúry. Tak tomu bolo aj v Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku, Juhoslávii, pobaltských republikách či Slovensku. Mnohí odborníci však protestujú proti označeniu týchto mimoriadnych režimov priamo za fašistické. Pravdou zostáva, že to boli v podstate konzervatívne režimy starého typu a nemali takú oporu v masovom hnutí stredných vrstiev. Víťazstvo fašizmu v Nemecku však v nich povzbudilo fašistické tendencie. Vládnuce konzervatívne garnitúry sa tieto zosilnené niekedy snažili držať na uzde, v prípade potreby sa však o ne opierali.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?