Európska únia a integrácia Slovenska

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 21. ledna 2007
  • Zobrazeno: 2816×

Příbuzná témata



Európska únia a integrácia Slovenska

Jedným z najdôležitejších zahranično - politických cieľov, ktoré si určila Slovenská republika / SR / v horizonte niekoľkých rokov je integrovanie sa do Európskej únie / EÚ /. Vynakladá na to veľké úsilie, pretože je to zoskupenie, ktorého súčasťou sa SR chce, a s prihliadnutím na vývoj v Európe, aj musí stať. Treba si však uvedomiť, že prístupový proces môže, a pravdepodobne aj bude trvať dlhšie obdobie. Naše členstvo v únii súvisí s tým, že pôvodný stav, ktorý panoval na starom kontinente v minulosti sa výrazne mení a Slovensko je v tomto období štátom, ktorý sa nachádza v potenciálnom strede nanovo sa formujúcej Európy. Je síce slabým súperom, najmä čo sa týka ekonomiky oproti Nemecku, Francúzsku…, ale aj ono čaká na svoju historickú príležitosť, ktorú dúfajme, že bude vedieť dostatočne využiť. Súčasťou rétoriky domácich, ako aj zahraničných politikov je presviedčanie o tom, že naša krajina je na tej najlepšej ceste do EÚ. To znamená, že smer je vybraný správne, no čaká nás ešte dlhá a ťažká cesta, kým dôjdeme do cieľa. Podľa poslednej správy Európskej komisie / EK / o stave pripravenosti kandidátskych krajín pre vstup do únie je vývoj na Slovensku po stránke ekonomickej priaznivý. Nasvedčuje tomu aj zvýšenie reitingu, ako aj zaradenie SR do priaznivejšej skupiny štátov vhodných na príjem zahraničného kapitálu. Rovnako priaznivé boli aj hodnotenia EK v otázkach zbližovania sa slovenskej legislatívy s legislatívou EÚ. Obavy predstaviteľov z Bruselu sú len v tom, či bude slovenská administratíva schopná uviesť tieto zmeny vyplývajúce z aproximácie práva aj do praxe. Na základe týchto, najmä priaznivých hodnotení zo strany EÚ, by sa mohlo zdať, že našej integrácií nestojí nič v ceste. Avšak nie je to celkom tak. Totiž v otázke prístupu nových krajín do únie možno badať veľkú názorovú nejednotnosť, ktorá vyplýva z toho, že nie všetci zahraniční diplomati a ekonómovia sa domnievajú, že rýchlosť prístupového procesu je optimálne určená. Politici síce majú tendenciu vykresľovať všetko v priaznivom svetle, ale nezávislí ekonómovia veľmi často vyvedú slabo a neobjektívne informovaného občania z omylu. V prípade domácej politickej elity je to pragmatizmus spojený s ďalším volebným obdobím, v prípade zahraničných predstaviteľov ide o diplomatickú taktnosť a spôsob ako kandidátske krajiny udržať na ceste reforiem. Príkladom toho, že na prijatie do únie si budeme musieť počkať ešte dlhšie obdobie je aj komentár FINANCIAL TIMES.

Podľa jeho analýzy je nepravdepodobné, aby sa niektorá z kandidátskych krajín stala členom EÚ pred 1. januárom 2005. Úplne opačné sú však vyjadrenia nemeckého ministra zahraničných vecí J. Fischera, ako aj európskeho komisára G. Verheugena, ktorí hovoria o tom, že do roku 2005 by sa malo stať členom únie 9 - 10 krajín z celkového počtu 12 kandidátov na vstup. V Nemecku, v krajine, ktorá je jednou z najväčších stúpencov rozšírenia západných štruktúr o štáty strednej a východnej Európy panujú aj iné názory, než aké prezentuje minister zahraničných vecí Fischer. Ide presnejšie o vyjadrenie H. Eichela - nemeckého ministra financií, ktorý varoval pred unáhleným prijatím veľkého počtu kandidátskych krajín. Eichel sa vyjadril, že ekonomika má svoje vlastné zákony, ktoré teba rešpektovať. Hranice je možné otvoriť až potom, keď bude zabezpečená konkurencieschopnosť kandidátskych ekonomík. Navyše EÚ v nasledujúcich rokoch čakajú významné reformy a tak by bolo omnoho vhodnejšie s prijímaním ďalších členov počkať. Bývalý nemecký kancelár Helmud Schmidt vyjadril na margo rozširovania EÚ o ďalších 12 členov svoj skepticizmus. Jeho výhrady spočívajú v tom, že západ si nemôže z finančných dôvodov dovoliť takýto model rýchleho a masového rozširovania. Ako vhodný príklad použil východnú časť terajšieho zjednoteného Nemecka. Ročne táto ekonomicky menej vyspelá východná časť stojí tú vyspelejšiu cca 130 -140 miliárd nemeckých mariek. A v tejto súvislosti si Schmidt kladie otázku, či bude západná Európa schopná v súčastnom období vynaložiť takéto množstvo prostriedkov pre 12 kandidátskych krajín ! Navyše sa podrobnou analýzou, uskutočnenou Európskou bankou pre obnovu a rozvoj prišlo na to, že východná a stredná Európa má v súčastnosti aj nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, čo sťažuje uplatnenie pracovníkov na vyspelých pracovných trhoch zjednotenej Európy. A tu nastáva veľký problém, ktorý môže výrazne spomaliť tempo prístupu nových členov do únie. Treba si totiž uvedomiť, že EÚ či sa nám to páči, alebo nie, je spoločenstvom, ktoré si vyberá len tých schopných a pre ňu výhodných partnerov. Nepotrebuje si rozširovať počet nekvalifikovanej pracovnej sily, ale naopak - získať potrebný počet kvalifikovaných ľudí, ktorý by umožnili jej ďalší priaznivý vývoj.
Európska únia však v súčasnosti stojí aj pred veľkou dilemou, ktorej riešenie bude veľmi komplikované. Finančná náročnosť, nedostatočná pripravenosť kandidátskych krajín, ako aj vnútorné problémy, ktoré v tomto období únia má, jej nedávajú veľkú možnosť, aby mohla urýchliť prístupový proces.

Avšak čoraz viac sa začínajú objavovať aj názory, že spomalený prístupový proces môže prehĺbiť krízu na európskom kontinente a mať tak nepredstaviteľné dôsledky. Podľa posledných komentárov THE NEW YORK TIMES venovaných integrácií nových členov do EÚ vyplýva, že s integráciou na východ už nemožno dlho váhať. Hrozí tu totiž, že kontinent by sa mohol rozdeliť na prosperujúcu západnú časť a tú druhú, ktorú budú tvoriť štáty s prehlbujúcim sa nacionalizmom. Ale takýto stav si s najväčšou pravdepodobnosťou môže vyžiadať vznik minimálne lokálnych, ak nie celoeurópskych konfliktov. A tak zostáva zodpovednosť za ďalší vývoj v Európe „na pleciach“ terajších špičiek v Bruseli. Ďalším signálom o určitej „kríze“ v EÚ svedčia aj vyjadrenia, že únia sa vnútorne mení. Ide síce o strohú, ale o to viac pre Európu podstatnú správu, ktorá je výsledkom posledného stretnutia kandidátskych, ako aj členských štátov vo francúzskom Nice. Práve po jeho skončení sa začali ozývať hlasy, ktoré hovorili o revízií únie. A tak hrozí kandidátskym krajinám, že sa síce v priebehu niekoľkých rokov do únie dostanú, ale nepôjde už o „úniu súčastnú“, ale skôr spoločenstvo znova len tých slabších a pre súčastných jej členov neperspektívnych štátov. Urobiť teda seriózny odhad o tom, kedy by sa mohli súčastní kandidáti na vstup do EÚ stať jej plnoprávnymi členmi je ťažké. Pravdou však ostáva, že prezentované časové obdobie rokov 2003 - 2005 je s najväčšou pravdepodobnosťou nereálnym termínom, v ktorom sa nezohľadňujú skutočné možnosti únie. A tak nám zostáva len čakať, kedy budú mať naše ďalšie generácie možnosť počuť na pôde EÚ hymnu SR ako plnoprávneho člena.

Peter WOLSKÝ.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?