Európska únia - naša brána do 3. tisícročia

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 06. února 2007
  • Zobrazeno: 2328×

Příbuzná témata



Európska únia - naša brána do 3. tisícročia

Európska únia znamená pre každého čosi iné. Pre mnohých ľudí je zárukou zachovania mieru na kontinente, ktorý bol počas predošlých päťdesiatich rokov poznačený nezdravým súperení a vnútorným napätím. Iní, naopak, poukazujú na jej nízku akcieschopnosť pri riešení medzinárodných konfliktov.

Myšlienka zjednotenej Európy je veľmi stará. Snaha vytvoriť inštitúciu vedúcu k užšiemu spojeniu medzi národmi Európy sa zrodila na ruinách druhej svetovej vojny. Prvotným cieľom bolo a je aj dnes zaistiť mier, prosperitu i novú budúcnosť pre kontinent, ktorého politické a ekonomické základy sú porušené.
Začiatočný impulz pre integračné procesy v Európe mal tzv. Marshallov plán oficiálne nazvaný Program európskej obnovy vyhlásený v roku 1947, ktorým sa USA zaviazala poskytnúť pomoc pri obnove Európskeho kontinentu, zdevastovaného 2. sv. vojnou. Pomohla to realizovať založená Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu, ktorá zabezpečovala plnenie Marshallovho plánu. Poskytnutie finančnej pomoci však bolo podmienené splnením americkej požiadavky, aby Európske štáty v ekonomickej oblasti spolupracovali. Na tento podnet vznikla v roku 1949 Rada Európy. Nemenej dôležitou udalosťou bol vznik Severoatlantickej aliancie NATO v tom istom roku, orientovanej naspoločný postup krajín vo vojnovej oblasti. Predchodcom dnešnej Európskej únie bolo Európske spločenstvo pre uhlie a oceľ ESUO- svoju činnosť začalo v roku 1951 na základe tzv. Parížskej zmluvy. Toto spoločenstvo označujeme aj pojmom Montánna únia montánne výrobky: uhli, oceľ, železná ruda, železný šrot a koks. Zakladajúcimi členmi sa stalo 6 štátov: NEMECKÁ SPLKOVÁ REPUBLIKA, FRANCÚZSKO, TALIANSKO, BELGICKO, LUXEMBURSKO, HOLANDSKO. Tieto krajiny položili základy európskeho integračného procesu. Táto šestica štátov podpísala zakladajúce zmluvy  známe ako Rímske zmluvy a v marci roku 1957 tak založili Európske spoločenstvo pre atómovú energiu EURATOM a Európske hospodárske spoločenstvo EHS. Tieto tri spoločenstvá dnes tvoria jadro EÚ.
Na Haagskom samite v roku 1969 sa zástupcovia štátov a vlád šiestich zakladajúcich krajín pokúsili upevniť svoje vzájomné väzby založením Hospodárskej a menovej únie. Približne v tom čase sa začal používať pojem Európska únia.

Toto označenie ale nebolo v tom čase žiadnou oficiálnou formou ratifikované.




Slovensko a EÚ

Súčasťou zahraničnopolitickej a zahraničnoekonomickej orientácie po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 bolo aj nadviazanie a rozvoj vzťahov s Európskymi spoločenstvami. Vzťahy medzi Česko-Slovenskom a Európskymi spoločenstva kulminovali európskou dohodou podpísanou medzi Spoločenstvom a ČSFR 16. decembra 1991. Táto dohoda neprešla ratifikačným procesom, pretože vzhľadom na vznik samostatnej SR a samostatnej ČR sa od roku 1993 stala bezpredmetnou. Po 1.1. 1993 Slovenská republika začala nové rokovania o pridružení k Európskym spoločenstvám odzrkadľujúce nové štátoprávne reality. V júni 1995 Slovenská republika na zasadnutí Európskej rady podala oficiálnu prihlášku na členstvo v EÚ. Začiatkom novembra 1995 bol vláde SR odovzdaný demarš Európskej únie, ktorý poukazoval na nepriaznivý vývoj v SR.
V septembri 1998 sa v SR konali parlamentné voľby. Zvíťazila v nich koalícia SDK-SDĽ-SMK-SOP. Hneď na to sa 6. novembra 1998 predseda novej slovenskej vlády Mikuláš Dzurinda stretol s vtedajším predsedom Európskej komisie Jasquesom Santerom a rokoval s ním o prioritách slovenskej zahraničnej politiky. V októbri 1999 vydala Európska komisia pravidelnú hodnotiacu správu o pripravenosti vstupu SR do EÚ, ktorá bola na rozdiel od prvej pre Slovensko priaznivá. Odporučila v nej začať prístupové rokovania zo Slovenskou republikou.

Inštitúcie EÚ

Rada Európskej únie je hlavnou rozhodovacou inštitúciou. Pozostáva z ministrov 15 členských štátov zodpovedných za tú oblasť politiky, ktorá sa práve prerokúva na danom zasadnutí zahraničné veci, poľnohospodárstvo, priemysel, doprave, životné prostredie atď.

Európska komisia je ďalšou kľúčovou inštitúciou EÚ. Skladá sa z 20 komisárov, delegovaných zo všetkých členských štátov z každého štátu minimálne jeden, z väčších štátov dvaja *pozri tabuľku. Okrem iných vykonáva aj právomoci, ktoré jej udelí Rada.

Európsky parlament je poradným a kontrolným orgánom. Poskytuje široké fórum na diskusiu. V súčasnosti má 626 poslancov, ktorí sú volení vo všeobecných priamych voľbách, ktoré sa konajú každých päť rokov. V súvislosti s potenciálnym rozšírením EÚ Amsterdamská zmluva obmedzila budúci počet poslancov na 700. Parlament sa obyčajne schádza na plenárnych zasadnutiach v Štrasburgu, parlamentné výbory sa stretávajú v Bruseli a sekretariát parlamentu sa nachádza v Luxemburgu.

Súdny dvor nie je súdom v pravom zmysle slova. Jeho úlohou je zabezpečiť výklad a implementáciu práva EÚ. Zasadá v Luxemburgu.

Dvor auditórov kontroluje príjmi a výdavky EÚ. Má 15 členov.

Každoročne publikuje výročnú správu.

Pozor na omyly !

 Rada Európskej únie nazývame ju aj Rada ministrov a Európska rada. Obe tieti inštitúcie sú súčasťou Európskej únie. Európska rade je zvláštna inštitúcia, do ktorej patria zástupcovia 40. členských krajín. Jej základným cieľom je ochrana ľudských práv a demokratických zákonov na celom kontinente.

 Dvor sudcov Európskeho spoločenstva v Luxemburgu, je jednou z inštitúcií Európskej únie, kým Európsky dvor pre ľudské práva v Štrasburgu, dozerajúci na rešpektovanie konvencie pre ľudské práva a Medzinárodný súdny dvor v Haagu sú inštitúcie, ktoré nemajú žiadny priamy vzťah k EÚ.

 Západoeurópska únia je organizácia pre obranu, podobne ako NATO a jej pôvod je mimo rámca Európskej únie.





EURO


Jednotná mena bude prínosom pre cestovateľov prechádzajúcich krajinami spoločenstva, ktorí nebudú musieť meniť peniaze, a strácať tak percentá pri každej transakcii. Platby a preprava tovaru v rámci členských krajín EÚ budú rýchlejšie, spoľahlivejšie a lacnejšie. Obchodníkom a spotrebiteľom prinesie prechod na jednotnú menu viac istoty – najmä čo sa týka ceny, za ktorú sa tovar predáva. Ak sa bude za služby a tovar platiť v tej istej mene, zvýši sa aj konkurencia na jednotnom trhu, z čoho bude mať prospech celá oblasť spoločenstva. Jednotná mena tak pomôže stimulovať hospodársky rast a zamestnanosť.


fixné konverzné hodnoty:

1 euro = 13,7603 ATS (rakúsky šiling)
1 euro = 40,3399 BEF (belgický frank)
1 euro = 1,95583 DEM (nemecká marka)
1 euro = 166,386 ESP (španielska peseta)
1 euro = 6,55957 FRF (francúzsky frank)
1 euro = 0,787564 IEP (írska libra)
1 euro = 1936,27 ITL (talianska líra)
1 euro = 40,3399 LUF (luxemburský frank)
1 euro = 2,20371 NLG (holandský gulden)
1 euro = 200,482 PTE (portugalské eskudo)
1 euro = 5,94573 FIM (fínska marka)
1 euro = 340,750 GRD (grécka drachma)

Podoba bankoviek
Bankovky euro navrhol rakúsky umelec Robert Kalina v celoeurópskej súťaži vypísanej všetkými európskymi centrálnymi bankami. Víťazné výtvarné návrhy boli inšpirované témou Európske obdobia a štýly. Bankovky zachytávajú architektonické štýly siedmich období európskej kultúrnej histórie – klasicizmus (5 eur), románsky štýl (10 eur), gotiku (20 eur), renesanciu (50 eur), barok a rokoko (100 eur), vek ocele a skla (200 eur) a modernú architektúru 20. storočia (500 eur). Štýly zdôrazňujú tri architektonické prvky – okná, brány a mosty. Okná a brány na prednej strane bankoviek symbolizujú duch otvorenosti a spolupráce v Európskej únii.

Zadná strana bankoviek zobrazuje most typický pre dané obdobie kultúrneho vývoja v Európe; mosty sú metaforou vzťahov medzi národmi v Európe a ich vzťahov k zvyšku sveta. Hlavné znaky eurobankoviek sú:
 názov meny – EURO – v latinskej i gréckej abecede;
 zástava Európskej únie;
 skratka vydávajúcej inštitúcie – Európska centrálna banka (ECB) – v piatich variantoch, ktoré sa používajú v 11 oficiálnych jazykoch EÚ (BCE, ECB, EZB, EKT, EKP);
 podpis prezidenta Európskej centrálnej banky. Bankovky euro sa vydávajú v siedmich hodnotách: 5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 eur. Všetky denominácie eurobankoviek majú rovnakú podobu na oboch stranách. Každá z bankoviek sa dá ľahko rozoznať podľa farby a veľkosti. S hodnotou bankovky rastie aj jej veľkosť. Bankovky sú ľahko rozoznateľné vďaka dominantnej farbe pre každú hodnotu (€ 5 je sivá, € 50 oranžová, € 10 červená, € 100 zelená, € 20 modrá, € 200 okrová, € 500 fialová) a veľkým číslicam na oboch stranách bankovky. Navyše, niektoré časti bankoviek sú tlačené ako reliéf použitím špeciálnej tlačiarenskej metódy. Všetky tieto znaky pomôžu každému, a najmä osobám s poruchami zraku, ľahšie rozoznať hodnotu bankoviek. Bezpečnosť bankoviek
Bankovky sa vyrábajú s použitím najmodernejšej technológie. Vďaka použitiu špeciálneho papiera, vodotlače, bezpečnostných vlákien, špeciálnemu atramentu a ochranných fólií, ako aj ochranných znakov čitateľnými prístrojmi sú ťažko falšovateľné. Detailné informácie, týkajúce sa ochranných prvkov eurobankoviek, budú zverejnené až po 1. septembri 2001. Tlač bankoviek zabezpečujú národné centrálne banky v členských štátoch EÚ, ktoré sú členmi eurooblasti. Na zabezpečenie rovnakej kvality a vzhľadu pri vydávaní bankoviek bol prijatý zvláštny systém manažmentu kvality. Ďalšie závažnejšie informácie, týkajúce sa eurobankoviek, budú zverejnené až po 1. septembri 2001.

Dizajn mincí
Mince euro majú spoločnú „európsku“ prednú a „národnú“ zadnú stranu. Preto je 12 rôznych podôb verzií každej euromince (podľa počtu štátov zúčastňujúcich sa na menovej únii; členskými štátmi Európskej menovej únie sa stali všetky štáty Európskej únie okrem Dánska, Švédska a Veľkej Británie). Zabezpečeniu proti falšovaniu a ľahkej odlíšiteľnosti mincí sa prikladá veľká dôležitosť. Materiál, z ktorého sa mince razia, zodpovedá normám potrebným na použitie v predajných automatoch, je bezpečný voči falšovaniu, trvanlivý a nealergizujúci. Mince sa od seba líšia veľkosťou, hmotnosťou, materiálom, farbou a hrúbkou. Okrem toho majú znaky, ktoré pomáhajú nevidomým a ľuďom s poruchami zraku rozlíšiť jednotlivé denominácie, napríklad rozdielny okraj.

Euromince sa razia v ôsmich hodnotách: 1, 2, 5, 10, 20 a 50 centov, 1 a 2 eurá. Zavedenie eura do obehu
Bankovky a euromince budú zavedené do obehu 1. 1. 2002. Tento deň sa označuje ako deň E. Po tomto dátume nebude možné vyberať z bánk národné meny. Rýchlosť výmeny národnej meny za euro závisí od možností každej krajiny. Európska rada v roku 1999 prijala rozhodnutie o skrátení duálneho obdobia, keď budú platiť národné meny i euro súčasne, na štyri týždne až dva mesiace. Počas duálneho obdobia sa budú národné meny postupne vytrácať z obehu. Väčšina štátov zavádza pre verejnosť tzv. štartovací balík bankoviek a mincí, ktorý bude väčšinou možné získať v druhej polovici decembra 2001. Cieľom štartovacieho balíka je uľahčiť prechod na euro bežným spotrebiteľom v prvých dňoch zavedenia novej meny (napr. rakúsky štartovací balík bude obsahovať 33 mincí vo všetkých hodnotách a bude ekvivalentom 200 ATS). Mince sa však nesmú používať skôr ako 1. 1. 2002.
Od 1. 1. 2002 bude možné vyberať eurobankovky z bankomatov. Včasná a rýchla zmena bankomatov je dôležitou súčasťou celkovej stratégie prechodu na euro. Všetky mince a bankovky nižších hodnôt sa dostanú k občanom prostredníctvom
maloobchodných nákupov. Maloobchodníci pri prechode na euro zohrajú veľmi dôležitú úlohu. Predpokladá sa, že zákazníci budú používať pri platbách národné
meny, aby tak znížili svoje zásoby národných mincí a bankoviek, zatiaľ čo obchodníci sa budú snažiť vydávať len euro. Preto bude dôležitá spolupráca zákazníkov pri hotovostných platbách (platby v presných sumách), alebo úplné zjednodušenie bezhotovostnými platbami. Plynulému prechodu na nové obeživo v euromene má napomôcť pripravované predzásobovanie pred 1. januárom 2002. Vo väčšine štátov eurozóny (12 členských krajín EMÚ) budú mince distribuované od 1. septembra 2001 predovšetkým do obchodných bánk a ich prostredníctvom aj ďalším podnikateľom. Distribúcia bankoviek bude nasledovať až neskôr kvôli vyššiemu riziku. Len Rakúsko, Nemecko a Luxembursko začnú distribúciu mincí i bankoviek naraz. Banky mimo oblasť eurozóny, teda aj v Slovenskej republike, budú môcť získať euromenu až po 1. decembri 2001.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?