Erwin Rommel životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 2690×
Příbuzná témata
Erwin Rommel životopis
Za viac ako pol storočia od konca druhej svetovej vojne, povesť mnohých významných vojenských veliteľov vybledla. Renomé poľného maršála Erwina Rommela však vzrástlo. Na obidvoch stranách bol obdivovaný nielen pre svoje inšpiratívne velenie a obratnosť, ale aj pre svoju charizmu a rytierske jednanie. Svojími charakterovými vlastnosťami bol zosobnením stredovekého rytiera, profesionálnymi schopnosťami sa zaraďoval medzi majstrov moderného vojenského umenia.Aj keď Rommel je niektorým pozorovateľmi vnímany iba ako skvelý taktik a veliteľ bitiek s nedostatočnou schopnosťou logistického hodnotenia, postrádajúci cit pre stratégiu a nehodiaci sa pre vyššie úrovne velenia než je divízia, dnes je stále častejšie považovaný za vojaka, ktorý mal jasnú a presvedčivú predstavu o stratégii a logistike a vyvážený cit pre veľké operácie. Jeho ostrá kritika tých, kterí mu nedokázali zaistiť dostatočné zásobovanie dokazuje, že si uvedomoval veľký význam tejto oblasti. Rommelov pesimizmus prejavovaný v záverečnej fáze vojenského konfliktu svedčí o predtuche konečného výsledku. Jeho velenie sa vyznačovalo smelosťou, využívaním momentu prekvapenia, odhodlaním riskovať a intuitivnym citom pre využitie terénu pri boji. Aj keď bol pri porovnaní s protivníkmi často v nevýhode, pokiaľ ide o ľudské zdroje, leteckú podporu a spravodajskú službu, ktorá si neporadila so spojeneckými tajnými rádiovými depešami, bol oslnivo úspešný v útoku a pozoruhodne vynaliezavý v obrane. Rommela nakoniec porazili politické, strategické a logistické záležitosti ležiace mimo rámca jeho zodpovednosti. Aj keď sa mu nedostávalo prostriedkov, ktorími by mohol dosiahnúť víťazstvo v širšom merítku, dostalo sa mu, rovnako ako jeho historickým predchodcom, kterí boli nakoniec tiež porazení - Hannibalovi, Napoleonovi a Robertu E. Leeovi – vetšieho uznania než mnohým jeho súčasnikom.(6,322)
Mal viac šťastia ako iní. Ako mladý dôstojník neslúžil v statickej zákopovej vojne na západnom fronte, kďe by si mohol osvojiť praktiky pozičného boja. Miesto toho poznával na iných frontách podmienky bojovej mobility. Priazeň Adolfa Hitlera mu prinesla velenie tankovej divizie v ťaženiu proti Británii a Francúzsk v roku 1940. Bol predvídavy a mal odvahu vziať svojich mužov na čelo Bligzkriegu. Namiesto bojovania v nekonečných ruských stepiach, kďe sa mohol stratiť z dohľadu, operoval do istej miery nezávisle v omedzenejšom priestore severnej Afriky.
Mal to šťastie, že sa vyhnul bezvýchodiskovemu talianskému ťaženiu a namiesto toho bol na rozhodujúcom mieste, koď Spojenci zahájili inváziu do Normandie.
Rommel mal samozrejme aj smolu. Mnohokrát dokázal uniknúť smrti, keď viedol svoje jednotky v boji, potom sa ale stal terčom spojeneckého pilota, který na zastrčenej ceste medzi Livarotem a Vimoutiers zasypal strelami jeho osamelé vozidlo a Rommela ťažko zranil. Tento incident sa prihodil v kritickej dobe - tri dni pred pripravovaným pučom proti Hitlerovi 20. júla 1944, a znemožnil tak Rommelovi aktivne sa zúčastniť na spiknutí odstránenia Hitlera, ktorý v Rommelových očiach prehral vojnu a nezmyselne ničil Nemecko. Pre bojovníka, ktorý stelesňoval tie nejlepšie zásady a pravidlá svojej profesie, bolo nešťastím, že musel slúžiť práve Hitlerovi.
Na rozdiel od mnohých v nemeckej armáde, ktorí zastávali vďaka svojému urodzenému pôvodu a špeciálnemu vzdelaniu miesta s vysokou mierou právomoci a zodpovednosti, nebol Rommel členom ani junkerskej triedy pruskej aristokracie, ani užšieho okruhu generálneho štábu, čo všetko samozrejme viedlo k rychlejšiemu vojenskému postupu. Jeho otec a starý otec boli solidní buržoázni pedagogovia - učitelia matematiky v provincii Wurttembersko, jeho matka pochádzala zo šľachtickej rodiny. Rommel sa narodil 15. novembra 1891 v Heidenheimu neďaleko Ulmu ako jedno z piatich detí a na svôj vek bol malý a tichý. Aj keď jeho švábski rodičia s neveľkým majetkom nemali vo vojenskej spoločnosti vplyvných priateľov, vstúpil Rommel 19. júla 1910 do armády a ako kadet nastúpil k 124. pešiemu pluku vo Weingartenu. Po povýšeni na desiatnika v októbri a na čatara v decembri bol v marci roku 1911 menovaný dôstojníkom na Vojenskej akadémii v Gdaňsku, kde sa stretol s Luciou Mariou Mollinovou, svjou neskoršou ženou.
Ako poručík sa Rommel zúčastňoval výcviku so svojim plukom. Zaujímal sa o všetko vojenské, bol dôsledný vo svojich povinnosťiach, dobrý vo výcviku. Bol skôr poslucháčom ako asertivným rečníkom, ľahko nadvezoval vzťah s mužstvom, ale netoleroval lajdáctvo. Bol vyrovnaný starostlivý, rozhodný. l. marca1914 bol pridelený k 49. poľnému delostreleckému pluku v Ulme, ale po vypuknutí l. svetovej vojny sa vrátil k pechote. V boji sa okamžite prejavilo to, čo pre neho bolo typické. Vo svojej prvej bojovej akcii, ku ktorej došlo 22. augusta pri nemeckom postupe k Marne, robil so svojou čatou prieskum v hustej hmle neďaleko Longwy. Spolu s ďalšími troma mužmi dorazili k dedine Bleid, obsadenej Francúzmi. Keď obchádzal budovu statku, uvidel na ceste petnásť alebo dvdsať vojakov. Bez váhania zahájil paľbu. Keď dorazila jeho čata, vyčistila podľa rozkazu dedinu.
Rommelova charakteristická samostatnosť a smelosť sa vyplatili. 24. septembra bol v lese neďaleko Varennes ranený do stehna, keď zaútočil na troch francúzskych vojakov, aj keď nemal náboje. Obdržal Železný kríž druhej triedy. Po návrate z nemocnice viedol 29. januára 1915 svoju čatu cez ostnatý drôt do francúzskych pozícii, dobyl štyri bunkre, odrazil protiútok praporu a potom sa stiahol so stratou menšou než tucet mužov. Smelý prienik a samostatná akcia opäť slavili úspech. Rommel obdržal Železný kríž prvej triedy. 'Rommelovú schopnosť dostatočne charakterizujú dva pozoruhodne úspešné útoky. V januári1917 vnikol za mrazivej noci so svojími mužmi do nepriateľských pozícii, dorazil do dediny Gagesti, zahájil paľbu a zajal 400 mužov. A v auguste, aj napriek svojom zranenom ramene, nepozorovane previedol štyri roty v zástupe cez les, napadol a dobyl silne opevnené postavenie na hore Cosne. Svoj najslavnejší čin v prvej svetovej vojne však uskutočnil v Taliansku, kam bol jeho prapor presunutý ako súčasť nemeckej 14. armády, aby pomohol Rakúšanom v jesennej ofenzíve na Isonzo. Rommelovým hrdinským činom bolo dobytie kľúčovej talianskej pozície na hore Matajuru, ktoré v otóbri zmenilo bitku o Caporetto v talianskú katastrofu a pohromu znamenajúcu pre Taliansko strátu 250 000 zajatcov. Prihodilo sa toto: Počas hlavného útoku vzal Rommel pred úsvitom dva roty cez frontu na krídlo, potom vnikol do talianských pozícii a dobyl talianskú delostreleckú batériu. Jednu rotu ponechal na mieste a pokračoval ďalej. Keď talianský prapor zahájil protiútok na nemecké jednotky nachádzajúce sa za nim, Rommel sa vrátil, udrel na prapor z tyla, vynutil si kapitulaciu a zajal viac než tisíc vojakov, ktorých poslal so strážou späť. Zostávajúce štyri roty Rommelovho praporu postupovali dopredu. Ďalšie tri kilometre ich viedol v zástupe- Rommelovi muži odrezali hlavnú cestu a zmocnili sa zásobovacej kolony, pedesiatich dôstojníkov a dvoch tisíc mužov z jednotiek bersaliérov (horských jednotiek). Rommel potom postúpil k hlavnému talianskému postaveniu, do ktorého s niekoľkými strelcami smelo vnikol a vyzval posádku ku kapitulácii. Štyrdsaťtri dôstojníkov a tisícpäťsto vojakov sa vzdalo. Pri ďalšom postupe vyšplhali Rommel a jeho muži na horu Matajur, dobyli kótu a porazili jednotky, ktoré ju bránili. Rommel bol päťdesiat hodin nepretržite na nohách. Do jeho rúk tak padlo stopäťdesiat dôstojníkov, deväť tisíc vojakov a osemdesiatjedna diel.
Za to obdržal vyznamenanie Pour Le Mérite, obyčajne vyhradené pre skusených generálov, a bol povýšený na kapitána. Krátko nato pod rúškom tmy preplaval Rommel so šiestimi mužmi rieku Piavu. Počas toho, čo hŕstka mužov zo široko roztrúsených pozícii ostreľovala dedinu Longarone, Rommel sa do nej vkradol, vyzval posádku ku kapitulácii, a ta sa mu skutočne vzdala. To bola jeho posledná bojová akcia. Po dovolenke sa vrátil k plneniu štábnych úloh. V tej dobe už mal povesť skvelého veliteľa. So svojou telesnov a mentálnou oddolnosťou, odvahou a schopnosťou vyvolať moment prekvapenia a ťažit z neho si vybudoval povesť vynikajúceho nižšieho dôstojníka.
Koniec vojny nijak neprerušil jeho vojenskú kariéru. 21. augusta 1918 znovu vstúpil do 124. pešieho pluku vo Weingartene. V polovici roku 1919 velil vnútornej bezpečnostnej rote vo Friedrichshafene, potom slúžil rok u výcvikového pluku vo švábskom Gmúnde. K l. januáru 1921
bol preložený do Stuttgartu, kde prevzal velenie roty u 13. pešieho pluku a zostal tam takmer osem rokov. Bol jedným z 4 000 aktívnych dôstojníkov, ktoré versailleská dohoda povolila, a nepochybne bol predurčený k strmému vzostupu v budúcej znovu rozšírujúcej sa nemeckej armáde. Počas mezivojnových rokov sa Rommel svedomito venoval armádnemu výcviku a administrativnym činnosťiam. Stúpal po rebríčku hodnosti a bral na seba stále rozsiahlejšiu pravomoc, ktorú zdatne vykonával. Kolegovia si všímali jeho neustálej horlivosti, rovnako ako perfekcionizmu vo všetkých vojenských záležitostiach a schopnosti získať si oddanosť svojich jednotiek. l. októbra 1929 sa Rommel stal inštruktorom v pechotnej škole v Drážďanoch. Počas štvorročnej službe napísal knihu Útoky pechoty, v ktorej zachytil svoje vojenské skusenosti a postrehy. Publikácia, ktorej bolo v Nemecku pred druhou svetovou vojnou a po nej predaných na 400 000 výtiskov, vyniesla Rommelovi dôležité postavenie vo vojenských kruhoch a viedla k tomu, že si ho všimol Adolf Hitler. Po povýšení na majora 10. októbra 1933 prevzal Rommel velenie 3. praporu 17. pešieho pluku, horskej výcvikovej jednotky v Goslaru. O dva roky neskôr, 15. októbra 1935, sa ako podplukovník stal inštruktorom na Vojenskej akadémii v Postupime. V roku 1937 bol povýšený na plukovníka. Od 9. novembra 1938 pracoval ako riaditeľ Vojenskej akadémie vo Wiener Neustadte a čas od času bolo jeho povinnosťou veliť Hitlerovmu osobnému ochrannému praporu. S Fúhrerem bol v októbri 1938 v československých Sudetach a 16. marca 1939 v Prahe. 23.
augusta 1939 bol Rommel povýšený na generálmajora a preložený do Hitlerovho hlavného stanu, pričom mal zodpovednosť za Fúhrerovu bezpečnosť.
Keď bolo Poľsko napadnuté Nemeckom, zastával Rommel tu najlepšiu pozíciu umožňujúcu mu pozorovať celé ťaženie z perspektivy vrchného velenia. Varšavu navštívil 5. októbra, teda týždeň po poľskej kapitulácii. Pri návrate do Berlína sa Rommel stal súčasťou Hitlerovho rozšíreného doprovodu. Aj keď sa o politiku nezaujímal, Fúhrera obdivoval. Hitlerovo skoršie odmietnutie omedzujúcich klauzulí versailleskej dohody premenilo vlažný, i keď súhlasný postoj, ktorý k nemu armáda chovala, v prejevy nadšenia a sympatií. Jeho následné pozdvihnutie Nemecka k moci a dosadenie na jedno z predných miest ve svete podporovalo a zvyšovalo dôveru a nadšenie armády. Rommel veril v Hitlera samotného, ale mal vážne výhrady voči nacistom, ktorí ho obklopovali. Pokiaľ ide o Hitlera, ten mal Rommela rád nielen pre jeho schopnosti a nadšenie pre vojenskú službu, ale taktiež z toho dôvodu, že nepatril k spoločnosti aristokratických junkerov, v ktorých spoločnosti sa Hitler necítil dobre. Hitler si bol vedomý Rommelovej bojovej činnosti v prvej svetovej vojne a jeho túžby znovu bojovať; 15. februára 1940, vo veku štyridsaťosem rokov, prevzal Rommel velenie 7. tankovej divízie umiestnenej v Godesbergu nad Rýnom. Mal menej než tri mesiace na to, aby sa oboznámil so svojimi jednotkami a personálom a aby sa naučil, ako používať svoju vojenskú techniku. Pretože sa vždy zaujímal o bojovú mobilitu, bol potešený vysokou rychlosťou a značným dosahom tankov. Miesto riadenia svojich jednotiek z veliteľstva v týeu dával Rommel prednosť veleniu z fronty. Neskôr o tom napísal:
Sú vždy okamžiky, keď miesto veliteľa nieje vzadu v štábe, ale vpredu
s vojskom. Tvrdenie, že udržovanie morálky mužov je výlučne úlohou veliteľa
praporu, je úplne nezmyselné. Čím vyššia hodnosť, tím viac pôsobí príklad.
Mužstvo nepociťuje žiadny kontakt s veliteľom, o ktorom je známe iba to,
že sedí niekde na veliteľstve, vojaci chcúí mať s veliteľom psychický kontakt.
Vo chvíľach paniky, únavy alebo zmetku, alebo koď sa od nich vyžaduje
niečo mimoriadné, robí osobný príklad veliteľa zázraky, najmä pokiaľ je
dôvtipný a vytvorí okolo sebe nejakú legendu.
Rommel bol obvykle so svojou predsunutou hliadkou na hrotu boja. Vo svojom denníku o ťažení roku 1940 popisuje otvorena, ale skromne, osobné nebezpečenstva ktoré podstúpil. Najmenej pri dvoch príležitostiach bol vo svojom tanku takmer zabitý. Svoje jednotky bol zvyknutý viesť do razantného útoku a vždy sa tlačil hlboko do nepriateľského týla, aby tak medzi svojími protivníkmi vyvolal úžas, zmätok a nakoniec ochrnutie.
Keby ofenzíve chybal pohyb, považoval by ju za hazard.Vďaka ohromujúcemu úspechu a najmä vďaka Rommelovej omračujúcej rýchlosti a opakovanému neočakavanému zjavovaniu sa na bojisku nazývala sa jeho slavná formacia „Divízia duchov" a on sám potom bol nazývaný „Rytierom apokalypsy". Ťaženie
z neho v Nemecku urobilo populárneho hrdinu.
Ofenzíva Sichelschnitt začala 10. mája, prevalila sa cez Ardeny rozbehla sa až k moru.Úloha číslo jeden znela: prekročiť rieku Másu. Nebolo to vôbec jednoduché. Belgičania sa veľmi dobre bránili streľbou z guľometných hniezd a domov, ktoré premenili na obranné stanovištia. Disponovali protitankovými puškami umiestnenými v betónových bunkroch a početným podporným delostrelectvom.(1,50)
Most mal byť postavený pod silnou paľbou. Rommel stál až po pás vo vode a pomáhal podávať drevené trámy. „ Pomôžem vám“, povedal im a ostal vo vode, dokiaľ si nebol istý, že práca bude dobre urobená. Pracovnou náplňou veliteľa divízie určite nebolo „flákať“ sa v prednej línii, ale netrvalo dlho, kým sa táto historka rozniesla po divízii. Večer uskutočnili Francúzi tankový a delostrelecký protiútok. Bol odrazený a s príchodom noci prekročili nemecké tanky rieku.
Nasledujúci deň prišiel takmer o život. So svojim tankom vošiel do pieskového dolu, kde sa dostal do prudkej paľby. Tank bol vyradený z boja a Rommel utŕžil poranenie tváre. Miestna francúzska jednotka vyrazila, aby ho zajala. V poslednej chvíli dorazil tank plukovníka Rothenburga, veliteľa 25. obrneného zboru, ktorý si mal v tejto operácii vyslúžiť Pour le Mérite.
V priebehu niekoľkých ďalších dní sa jeho divízii podarilo preniknúť hlboko francúzskymi opevnenými bodmi a na niekoľkých miestach úspešne prekročil rieku Sambru.
Netrvalo dlho a bojiskom sa rozniesla správa o vynikajúcom „pancierovom veliteľovi“. Skutočnosť, že si ako novopečený veliteľ tankovej divízie viedol znamenite, sa odrazila i v jeho vyznamenaní vysokým radom - Kniežacím krížom. Bezprostredne po tom, sa stretol aj s britským protivníkom. Stalo sa tak pri Arrase, kde jeho divízia zlikvidovala 45 nepriateľských tankov.(1,50)
O tom, že jeho vojaci postupovali rýchlo svedčí aj príhoda, ktorá sa mu stala (1, 51) :
„Vous étes Anglais - vy ste Angličania?“ spýtala sa ho francúzska žena, keď stál vedľa svojho tanku na vidieckej ceste za Avesnes. Rommel pozrel na ženu, ktorá mu zvierala plece.
„Non, Madame, je suis Allemand - nie, som Nemec“.
„Oh, les barbares!“
4. júna 1940 sa okolo 300 tisíc britských vojakov muselo nalodiť a odplávať ku svojim brehom. Porážka Francúzska bola spečatená. To však nebol koniec pôsobenia 7. tankovej divízie. Prenikla do Saint Valéry, kde bol štáb britskej 51. divízie a tam zajala 12 tisíc vojakov.
Tanky 7.
divízie, ktorej sa začalo hovoriť „divízia duchov“, postupovali ďalej na západ k atlantickým prístavom. Podarilo sa im dobyť prístavné mesto Cherbourg.
V celkovej bilancii zajali Rommelovi muži 97 tisíc vojakov, pričom vlastné straty činili 42 tankov.
„Ste príliš rýchli, mladý muž“(2,139), povedal jeden z francúzskych generálov Rommelovi do očí, keď padol do zajatia.
Behom francúzskeho ťaženia si vyslúžil vysoký kredit za rýchlosť, rozhodnosť ,tvrdosť a húževnatosť s akou viedol svoju tankovú divíziu.
K jeho dobrému menu - a to i na strane západných spojencov - prispela rovnako tá skutočnosť, že dokázal maximálne šetriť životy ľudí. Vlastných i protivníkov.
A tak malo Nemecko nového hrdinu.(2,139)
5. Afrika
Na začiatku februára 1941 bol pozvaný k Hitlerovi. Vodca začal pred populárnym generálom analyzovať situáciu v severnej Afrike a potom hneď prešiel k veci. Svojmu návštevníkovi oznámil, že ho navrhuje ako vrchného veliteľa nového, nemeckého vojenského zoskupenia, ktoré vošlo v známosť ako Afrikakorps.(5,298)
Rozhodol sa preňho, pretože bol pomerne mladý, zdravý a predovšetkým rýchlo prispôsobivý zmenám - strategickým pomerom , tak zemepisným i klimatickým podmienkam.
Jeho úlohou bolo vytlačiť Britov z Líbye do Egypta a možno aj trochu ďalej.(2,139)
Na to, aby bolo ťaženie úspešné bola potrebná nesmierne vysoká disciplína, ale nie pruská, ale tá, ktorej sa často hovorilo aj „uvedomelá“.
Bolo nutné zmeniť celkový štýl riadenia výcviku a vedenie bojovej činnosti. Velitelia všetkých stupňov podľa Rommelových dispozícií sa museli učiť byť staršími a skúsenejšími kamarátmi. Taktiež bolo nutné nastoliť nový režim pre údržbu a doplňovanie techniky, zásobovanie potravinami, liekmi a materiálom všelijakého druhu, ako aj spôsob života v púšti.
Cvičil svojich vojakov v európskych a afrických priestoroch pre úplne nový spôsob boja na úrovni armádneho zboru.
Hneď po príchode do Afriky uskutočnil ofenzívu, ktorej padol za obeť Tripolis a Britov zatlačil ďaleko na východ.(2,140)
Začalo sa mu vravieť „Líška púšte“. Bol povýšený do hodnosti poľného maršala. Vo svojich 50 rokoch sa stal vôbec najmladším poľným maršalom v nemeckých ozbrojených silách. Po počiatočných úspechoch sa Rommel dostal do ťažkej situácie. Berlín žiadne podstatné posily neposlal a preto sa musel stiahnuť k Bengházi.
Stál tvárou v tvár protivníkovi, ktorý bol lepšie vyzbrojený a mal viac vojakov. Boli mu síce podriadené taktiež talianske jednotky, ale s ich veliteľmi ho nečakalo nič dobré.
Tí ho v snahe zamaskovať vlastnú neschopnosť obviňovali z uprednostňovania nemeckých útvarov.
Rommel skoro dospel k poznaniu, že už i vodca pokladá jeho front za okrajovú záležitosť.
Napriek všetkému zostával i naďalej loajálnym vojenským profesionálom.(2,141)
V máji 1942 mu Hitler nariadil útok na Káhiru a na Suezský prieplav. Rommel sa opäť vypäl k výkonu i keď bolo mužstvo značne vyčerpané a dôstojníci nespokojní pre horšie zbrane ako mal protivník.
V klimaticky najťažšom období, keď denné teploty neklesali pod 40 stupňov v tieni, vyrazili jeho tanky a obrnená pechota do prudkej ofenzívy. 21. mája padol Tobruk, neskôr Marsa Matruh, El Dabu a El Alamein. Dve najväčšie mestá boli takmer na dohľad.(2,142)
O tom akú mal povesť medzi nepriateľskými vojakmi v tomto období, svedči aj rozkaz generála C.J. Auchinlecka (1,18):
Veliteľom a náčelníkom štábu
do veliteľstva BTE a MEF
Existuje reálna obava, že náš „priateľ“ Rommel sa pomaly stáva v očiach našich vojakov strašidlom či prízrakom.
Hovorí sa o ňom až príliš veľa. V žiadnom prípade nie je superman, akokoľvek je bezpochyby schopný a energický.
I keby bol supermanom, je vysoko nežiadúce, aby mu naši vojaci pripisovali nejaké nadprirodzené schopnosti.
Prajem si, aby ste všetkými možnými prostriedkami vymietli myšlienku, že Rommel je niekto viac, než je obyčajný nemecký generál.
Je dôležité pochopiť, že nemôžeme hovoriť stále len o Rommelovi, keď máme na mysli protivníka v Líbyi. Hovoríme o „Nemcoch“, „silách osy“, alebo o „nepriateľovi“,
ale nenarážajme stále na Rommela.
Zaistite prosím, aby sa tento rozkaz začal okamžite uplatňovať v praxi a presvedčite všetkých veliteľov, že z psychologického hľadiska sa jedná o záležitosť najvyššej dôležitosti. 23.oktobra 1942 začala rozhodujúca bitka v severnej Afrike. Rommel bol práve na liečení v Afrike a vrchným veliteľom britských ozbrojených síl v Afrike sa stal energický generál Bernard Law Montgomery.
Montgomery mal k dispozícii čerstvé divízie presunuté z Indie, Austrálie a Nového Zélandu, disponoval i novým vojenským materiálom vrátane amerických tankov typu Sherman, ktoré zohrali významnú úlohu v celkovom víťazstve britskej strany. Rommel musel prerušiť liečenie a okamžite odletel na miesto nových bojov. Mohol už iba konštatovať drvivé víťazstvo nepriateľa, ale neklesal na duchu.(2,142)
Dokázal v úplne prehľadnom púštnom teréne tak majstrovsky unikať leteckým prepadom i tankovým výpadom Britov, ktorý ho prenasledovali, že vlastne vyviedol celý Afrikakorps z ohniska najväčšieho nebezpečia a dokázal ho doviesť usporiadane , v bojaschopnom stave a s najmenšími možnými stratami, až do miest, kde boli najvhodnejšie podmienky na prepravu na európsky kontinent, teda do Tuniska.
Z východu sa naňho tlačil Montgomery a v Maroku a Alžírsku sa v novembri 1942 vylodili spojenci pod velením Dwighta Eisenhowera.(2,142-143)
6. Rommel v Taliansku
Jeho nesporné veliteľské prednosti a znalosť britského a amerického protivníka, viedlo nemecké vrchné velenie k rozhodnutiu vyslať ho na miesto, kde to najviac „horelo“.
Z Tuniska odletel 9. marca 1943 a zanedlho prevzal velenie nad skupinou armád B v severnom Taliansku. Za doby velenia týmto jednotkám sa do kontaktu s nepriateľom vôbec nedostal a tak väčšinu času trávil riešením problémov,
-16-
ktoré mu robili oddieli SS. Divízie SS síce spadali pod velenie wermachtu pri bojových operáciách, z hľadiska disciplíny boli však svojim pánom, čo sa prejavovalo mimo iného surovým chovaním ich príslušníkov k civilnému talianskemu obyvateľstvu.(3,44)
A to bolo zdrojom neustálych problémov, ktoré zamestnávali maršala. Jeho sťažnosti na ich chovanie boli prednesené politickým špičkám, ako napríklad Himmlerovi a potom ignorované. Napriek tomu, že boli takto nepopulárne, boli jednotky SS vynikajúce v boji, naviac vďaka svojmu politickému vplyvu boli vybavené špičkovou technikou a vojakmi.(3,45)
V Taliansku sa však rozhorelo protifašistické povstanie, ďalšia vlna invázie spojencov sa očakávala práve v týchto priestoroch, odkiaľ bolo blízko do Rakúska a do Bavorska. Preto bol zanedlho odvolaný z tejto funkcie.
7. Atlantický val
Roku 1941, keď Nemci neuspeli pri pokuse o inváziu do Anglicka, začali na pobreží oceánu budovať sieť opevnení, ktoré dostalo názov Atlanticky val a ktorý by sa ,ak by bol dokončený, tiahol od Nórska až po hranice so Španielskom(3,43-44).
Po odvelení z Talianska a po čase strávenom zotavovaním, bol menovaný do svojej poslednej funkcie. Stal sa veliteľom skupiny armád v severnom Francúzsku.
Začal sériu bleskových inšpekčných ciest po celej dĺžke budovaných opevnení. Tím, čo tu objavil bol doslova zdesený.
Na mnohých miestach slávny val doslova neexistoval. Objavil celé dlhé úseky pobrežia, ktoré boli zabezpečené len niekoľkými mínami a ostnatým drôtom.
Výstavba dôkladného obranného systému, najmä pobrežných bariér a veľkých bunkrov, bola spomaľovaná nedostatkom ocele, betónu a pracovných síl.(3,45)
Svoje málo povzbudivé zistenie spracoval a výslednú správu odovzdal vrchnému veleniu wermachtu, pre nápravu však nebolo, alebo skôr nemohlo byť urobené nič(3,46).
Veľmi sa spoliehal na použitie mínových polí. Behom štyroch mesiacov pred júnom 1944 bolo pozdĺž brehu prielivu položených 4 milióny mín.
Mal v pláne položiť 50 až 100 miliónov mín, než by považoval obranné opatrenia ukončené.
Nad plážami a za nimi dal stavať guľometné hniezda, betónové opevnenia pre ťažké guľomety, 81 milimetrové mínomety, pre impozantné 88 mm protitankové delá.
Tieto palebné prostriedky a všetky opevnenia na pobreží boli uspôsobené skôr na ostreľovanie pláže než otvoreného mora.
Rozkázal, aby bol doslova zakopaný každý, vojak, kuchár, úradník, šofér.(3,53)
Obrana atlantického valu bola v rukách vrchného veliteľa západného frontu, poľného maršala Gerda von Rundstedta, ktorý mal na starosti celú oblasť Nórska až po stredomorie. Tá bola obsadená mnohými armádnymi zbormi. Oblasť Normandie chránila skupina armád B poľného maršala Rommela, ktorá sa skladala z dvoch armád: 7. armáda mala v Normandii jedenásť divízií a 15.,umiestnená v okolí Calais pri prielive La Manche, mala sedemnásť divízií(4,97). Treba poznamenať, že Nemci nemali vypracovanú žiadnu stratégiu ani konkrétny postup pre obranu proti invázii na kontinent. Von Rundstedt síce bol vrchným veliteľom západnej fronty, ale veľká časť divízií, ktoré na nej mal k dispozícii, boli pod velením OKW a mohla byť použitá len na vodcov príkaz.
Ďalšou nevýhodou Von Rundstedta bolo, že Rommel jeho podriadený, bol jedným z vodcových obľúbencov a tak ho ľahko presvedčil, aby umiestnil tri zo šiestich divízií pancierového zväzu západ, do oblasti skupiny armád B a nie do oblasti podliehajúcej vrchnému veleniu západného frontu(4,99).
Rozdielne názory existovali predovšetkým vo využití pancierových divízii k obrane. Rommel, ktorý si bol vedomí prevahy spojencov vo vzduchu, chcel, aby pancierové útvary postúpili až k pobrežiu, kde by mohli zničiť invázne jednotky ešte predtým, než by stihli vybudovať základňu pre ďalšie útvary. Dobre vedel, že pokiaľ by pancierové jednotky boli držané ďalej od pobrežia, ako požadovali von Rundstedta von Schweppenburg, spojenecké stíhačky by zlikvidovali veľkú časť nemeckých síl ešte skôr, než by sa dostali do kontaktu s inváznymi silami.(4,99-100)
Plánom vrchného veliteľstva západného frontu a obrneného zväzu Západ bolo držať hlavnú silu obrnených divízií ďalej od pobrežných pláži a počkať až bude jasno o oblasti invázie. Potom sa tieto sily mali presunúť k Normandii, alebo k prieplavu La Manche. Von Rundstedt si mal potom sám zvoliť miesto stretu s inváznymi silami.
Hitlerov kompromis, že tri pancierové divízie budú umiestnené u Rommela a ďalšie u von Rundstedta, neuspokojil žiadnu stranu.(4,100)
6. júna 1944 došlo k úspešnej invázii spojencov v Normandii. Spojencom sa podarilo pevne zachytiť. 17. júna 1944 sa konala neďaleko Soissons porada u Hitlera. Rommel sa spolu s vrchným velením západného frontu poľným maršalom Gerdom von Rundstedtom otvorene vyslovil o nesmiernom nebezpečí hroziacemu nemeckej armáde, pretože k tomuto dňu mali spojenci cez 600 tisíc mužov v Normandii s tým, že v prvom júlovom týždni to bude dokonca milión.
Nebolo to však nič platné. Rommelovy podľa generála Speidela vodca povedal: „Nemajte žiadne obavy o budúci vývoj vojny.
Starajte sa o svoj invázny front“(2,145).
17. července zasáhla dvě spojenecká letadla Rommelovo auto. Rom-
mel utrpěl těžké zranění. Řidič byl raněn smrtelně a ztratil kontrolu
nad vozidlem. Když vozidlo sjelo do příkopu, byl Rommel v bezvědomí
odhozen stranou. Po ošetřeni francouzským lékařem ho dopravili do
nemocnice Luftwaffe v Bernay, kde znovu nabyl vědomi a začal se
zotavovat. Utrpěl frakturu spodiny lebeční, tň další fraktury a ve tváři
byl raněn několika střepinami.
Tři dny po Rommelově nehodě vyvrcholil ve východním Prusku puč
proti Hitlerovi, a ve Fúhrerově hlavním stanu explodovala bomba.
Hitler zázračně přežil, i když byl lehce zraněn. Okamžitě znovu obnovil
svou autoritu a spiklence nemilosrdně odstranil. Když jeden z hlavních
spiklenců voň Stúipnagel uvedl v deliriu Rommelovo jméno, zapletl do
spiknutí i jej.
I když byl proti zavraždění Fúhrera, schvaloval zřejmě jeho odstraně-
ní a uvěznění. Když se Němcům nepodařilo odrazit anglo-americkou
invazi, cítil Rommel, že pokračovat ve válce by vedlo k nerozumné
a zbytečné destrukci Německa. Souhlasil s tím, že pokud bude Fúhrer
odstraněn, postaví se on do čela vlády, která bude okamžitě usilovat
o příměří se západními Spojenci.
24. července byl Rommel převezen do vojenské nemocnice v Le
Vesinet na předměstí Paříže. Počátkem srpna byl propuštěn a dále
se zotavoval doma v Herriingenu. 7. října byl povolán na setkání
do Berlína, ale ze zdravotních důvodů se odmítl zúčastnit. O týden
později, 14. října, dorazili k jeho domu dva generálové, které poslal
Hitler. Rommel dostal na vybranou: buď být postaven před soud a čelit
obviněním z velezrady nebo spáchat sebevraždu. Pokud si zvolí druhou
možnost, jeho ženě a synovi se nic nestane.
Nato Rommel nastoupil se dvěma generály do auta, spolkl kapsli
s jedem a o půl hodiny později přišel z nemocnice v Ulmu telefo-
nát oznamující smrtelnou embolii. Ti, kdo viděli jeho tělo, si všimli
pohrdavého výrazu v jeho obličeji. Hitler odstranil jedinou osobnost
v Německu, těšící se dostatečné popularitě a vojenské vážnosti, která
se pokusila ukončit válku. Rommelovy tělesné ostatky byly zpopelněny,
kvůli riziku pozdějšího obvinění z travičství, a dostalo se mu státního
smutečního obřadu. Pohřeb se konal v Herriingenu. 7. března 1945,
když se Hitlerova Třetí říše rozpadala, obdržela paní Rommelová Hit-
lerovu nabídku postavit nad hrobem jejího manžela nákladný pomník.
Rommelová osobnost nepochybně zasluhuje uznání.
Jeho oddanost
vojenskému povolání se snoubila s tou nejlepší tradicí gentlemana.
V totální válce, v níž se bojovalo krutě a surově, si získal obdiv
za své zacházení se zajatci. Nebyl nakažen nacismem. Jeho touha
zachránit svou vlast před dalším pustošením, která ho vedla k účasti
v protihitlerovském hnutí a za kterou zaplatil svým životem, rovněž
budí sympatie mezi těmi, kteří rozumí choulostivým vztahům mezi
povinností a nutností volit diktát poslušnosti nebo morálku. Se svými
vojáky navázal hluboký vztah. Staral se o ně, a přestože od nich
vyžadoval to nejlepší a ještě více, jejich životy nikdy nemařil. Byl
neokázalý, skromný všech svých úkolů se chopil s odhodlaností, energií
a zdravým rozumem. Využíval překvapení, nikdy se nerozpakoval
improvizovat podle vývoje situace a vždy byl připraven těžit z úspěchu.
Byl nepřetržitě zaměřen na vítězství, nedal se zastrašit překážkám,
které rozumnější muži pokládali za nepřekonatelné. Jeho největší
chybou byl sklon přisuzovat svá vlastní selhání neschopnosti dru-
hých. Jeho patrně největším činem, jak podotkl Correlli Barnett, byla
přeměna toho, co Hitler a německé vrchní velitelství považovali za
nepodstatnou obrannou akci v severní Africe, v taženi, které se stalo
posedlostí Winstona Churchilla a které na sebe po dva roky poutalo
hlavní úsilí armád britské říše v pozemních operacích.
Rommel byl často srovnáván s generálem Georgem S. Pattonem
mladším, největším americkým odborníkem na vedení mobilní války.
Nikdy se nestřetli v boji. Patton přišel v Tunisku na scénu až po
Rommelově odchodu a v Normandii působil až po Rommelově zra-
nění. Svým osobním kouzlem, odvahou, elánem, silou vůle, technickou
odborností, ochotou riskovat a vlivem na veřejnost si byli velmi
podobní. Stejně jako Patton, který věřil ve svůj osud či předurčeni,
i Rommel věřil ve svou hvězdu. Oba byli spíše veliteli a vykonavateli
než mysliteli a teoretiky. Rommel měl více bojových zkušeností, které
získal v obou světových válkách. Patton velel maximálně armádě, takže
jeho vrcholem byla úroveň takticko-operačni, ale Rommel jako velitel
skupiny armád vyrostl až k funkcím na strategicko-politické úrovni.
Patton zazářil pouze v ofenzivním válčeni, kdežto Rommel ve svých
bojových úkolech dokázal značnou všestrannost. Oba byli bezpochyby
vojenskými génii, velkými muži, kteří symbolizovali generálský stav
na bitevním poli.
ZÁVER
„Rommel bol Afrikakorps. Afrikakorps bol Rommel.“(1,217) Tak to cítili jeho vlastný vojaci, tak to chápal i protivník.
Naučil ich, byť smelými, sebavedomými, odvážnymi v boji, naučil ich vydať zo seba maximum.
Vedomý si toho, že oni sú Afrikakorps, pochodovali dokonca i do zajatia so vztýčenými hlavami, pričom si spievali „Wir fahren gegen Engeland - Dnes tiahneme proti Anglicku“.
V Nemecku ešte roku 1949 opatrovali v náprsných kapsách svoje nášivky s palmou. Keby ste sa ich spýtali, či boli v severnej Afrike, odpovedali by s hrdosťou: „Áno, bol som v Afrikakorpse. Bojoval som s Rommelom“.(1,217)
Po vojne sa Rommel stal pre väčšinu Britov synonymom nepriateľa, čestného nepriateľa, proti ktorému za vojny stálo za to bojovať. Briti nezabudli na „gentlemansku“ púštnu vojnu, v ktorej im bol veľkým súperom, nezabudli nato, že sa nikdy nespreneveril zásadám cti, nikdy sa nedal zviesť k násilnostiam typickým pre gestapo, SS a nacistickú spodinu.
Rommel mohol byť vzácnou výnimkou, nakoniec, ale zostal tým, čím bol v skutočnosti - nesmierne výkonným Hitlerovým generálom, mužom, ktorý sa nepozastavil nad tým, že jeho vodca prechádza okupovanou Prahou, že nemecké obrnené divízie valcujú Poľsko, obsadzujú Belgicko a Francúzsko.
POUŽITÁ LITERATÚRA :
Young,D.: Rommel, NAŠE VOJSKO, Praha 1995, str.18,27-28,50-51
Brož,I.: Manažeř války, SVOBODA, Praha 1994, str.129-149
Neillands,R. a Normann,R.: Deň D 1944 - hlasy z Normandie, OLDAG, Ostrava 1994, str.44-46,52,53,58,59
Lucas,J.: Poslední rok německé armády, MUSTANG, Plzeň 1995, str.97-100
Muller,H. a kol.: Ďejiny Německa, NLN, Praha 1995,str.298,299.