Erich Maria Remarque Na západe nič nové
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 4518×
Příbuzná témata
Erich Maria Remarque Na západe nič nové
Román nemeckého spisovateľa Remarquea Na západe nič nové opisuje mladú generáciu, ktorá bola zničená vojnou. Zachytáva ich osudy a pocity v pekle vojnového besnenia. Autor popisuje vlastné pocity a vzpomienky z prvej svetovej vojny, čo ho radí medzi autrov takzvanej „stratenej generácie“.Motto knihy je: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“
Týmto autor vysvetluje, že nechce opisovať politické príčiny a ciele vojny, ale chce iba podať obraz ludí, ktorí museli bojovať i keď vlastne ani nevedeli prečo.
Dej románu je rozprávaný v prvej osobe ako zážitky a výpovede hlavnej postavy Paula Bäumera a jeho spolužiakov a priateľov.
Osudy Paulovych kamarátov:
Kemmerich: Zomrel medzi prvými. Ešte pred smrťou ho Paul a Müller boli navštíviť v poľnom lazarete (poľnej nemocnici). Kemmerichovi po zranení amputovali nohu. Müllerorvi daroval svoje kvalitné čižmy. Zakrátko na to zomrel.
Albert Kropp: Najlepšie mu to myslí. Raz pri pochodovaní dedinou zasiahne črepina z granátu Alberta do nohy. Museli mu ju amputovať.
Müller: Sníva o vojnovej maturite. Stále vláči zo sebou učebnice. Zomrel, keď ho trafila svetlica do žalúdka.
Leer: S dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách a dôstojníckych bordeloch. Vykrvácal po tom, čo mu črepina roztrhla bok.
Tjaden: Chudý zámočník, najväčší žráč v kompánii. Je zvlášť nazlostený na Himmelstossa (veliteľ mužstva), lebo ho vo výcvikovom tábore vychovával svojskym spôsobom - šikana.
Haie Westhus: Kopáč rašeliny. Počas útoku mu rozmliaždi chrbát a zomrie.
Detering: Sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu. Po dlhej dobe sa ho zmocnila túžba po domove. Dezertoval, ale chytli ho. Viac už o ňom nebolo počuť.
Stanislaus Katczinsky: Hlava skupiny. Húževnatý, ľstivý, prefíkaný štyridsiatnik so šiestym zmyslom. Zahynul keď ho Paul niesol s rozmliaždenou holennou kosťou k sanitárom. Cestou ho zasiahla črepina priamo do hlavy.
V celom Nemecku sa šírili propagandistické informácie o vojne. Kvôli ním, a tiež kvôli vlasteneckým rečiam triedneho profesora Kantorka na hodinách telesnej výchovy sa jedného dňa vybrala celá trieda prihlásiť na front. Jeden zo spolužiakov, Jozef Behm, váhal. Dal sa však prehovoriť. Padol medzi prvými. Nebol jediný, komu sa na vojnu nechcelo, ale, ako píše autor, „ku slovu „zbabelý“ nemali v tom čase ďaleko ani rodičia“.
Rozpory v myslení učiteľov a študentov autor vyjadril takto:
“Mali byť nám osemnásťročným prostredníkmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do buducnosti. Občas sme sa im posmievali, vystrájali malé šibalstvá, ale v zásade sme im verili. S pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie zmýšlanie. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto presvedčenie rozbil. Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou. Prvá bubnová paľba nám ukázala náš omyl a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorému nás učili. Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich – kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri ani zbabelci – všetky tieto výrazy mali vždy naporúdzi -, milovali sme svoju vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorlili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení – museli sme sa s tým sami vysporiadať.“
Toto je výstižný opis rozdielov v chápani sveta učiteľov – starej generácie, pre ktorých je vojna iba prerušením, mali už vlastné rodinné a pracovné zázemie a študentov, ktorích vojna zastihla v tom najchúlostivejšom období, kedy ešte nemali ani vlastný názor na svet, ktorích vytrhla zo školských lavíc a stala sa ich prvým zamestnaním.
Nakoniec sa aj ich triedny profesor a školník dostanú do výcviového tábora.
Príprava vo výcvikovom tábore trvala desať týždňov. Za ten čas ich dokonale pretvorili. Zistili, že príprava na hrdinstvo vôbec nie je taká akú si ju predstavovali. Výcvik ich dôkladne zbavil vlastnej osobnosti a vytvoril z nich len nástroje vojny. Obyčajný poštár, ktorý sa tváril „akoby zožral betón“, vo veliteľskej uniforme vzbudzoval väčší rešpekt, ako pred tým rodičia. Nakoniec pochopili, že niečo z toho však bolo potrebné. Ale niečo zbytočné.
Po prihlásení na front ich triedu po troch, štyroch rozhádzali do družstiev. Paul sa dostal do deviateho mužstva spolu so spolužiakmi Kroppom, Müllerom a Kemmerichom. Veliteľom mužstva bol desiatnik Himmelstoss – „Pokladali ho za najväčsieho psiska na kasárenskom dvore, a bol na to pyšný“.
Paul s kamarátmi sa dostávajú až do prvej línie. Priamo do zákopov. Na bojové pole Nemecka s Francúzskom a Anglickom. V týchto častiach románu autor dokonale opisuje scény útoku. Sú tu expresionistické až naturalistické obrazy hrôzy, bolesti a smrti. Autor používa krátke vety, čo zvyšuje gradáciu deja a výstižnosť opisu.
“Ich stav je beznádejný, budú chŕliť krv a dostávať záchvaty, kým sa nezadusia.“
“Hrmenie kanónov silnie, mení sa v jediné temné dunenie a znova sa rozpadá na samostatné výbuchy. Salvy guľometov sucho praskajú. Vzduch nad nami je plný neviditeľného zhonu, zavýjania, piskotu a sykotu. Sú to menšie kalibre. Medzitým ale hučia nocou ako orgán aj veľké debny, najťažšie kusy, a dopadajú ďaleko za nami. Chraptivo, vzdialene ručia ako jelene v ruji a letia svojou dráhou vysoko nad zavýjaním a piskotom menších kalibrov.“
Uchvátivý je aj opis zranených koní:
„ „Tam niekoľko kolón dostáva plný zásah.“
Krik neustáva. To nie su ľudia, tí nemôžu tak strašne kričať.
Kat povie: „Zranené kone.“
Ešte som nikdy nepočul kričať kone, je to neuveriteľné. Žial sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná bolesť znie v tom kriku. ...
Vstávame a hľadáme, kde to je. Keď zbadáme zvieratá, nebude to také strašné. Mayer má ďalekohľad. Vidíme tmavú skupinu, sanitárov s nosidlami a čierne pohybujúce sa väčšie hromady. To sú zranené kone. Nie však všetky. Podaktoré cválajú v diaľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, čreva vlečie za sebou. Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva. ...
Posledný kôň sa vzoprie na zadné nohy a krúti sa na zadku ako motovidlo, má asi rozdrúzganú chrbticu. Beží k nemu vojak a zastrelí ho. Kôň sa pomaly, pokorne zosúva na zem.“
Vojna ich úplne zmenila. Stratili svoje mladícke idáli a sny. V ich mysliach bola len boj a bolesť. Smrť už bola všednou. Postupne sa stávali k vojne ľahostajný. Nebojovali proti ľudom, ale proti vlastnej smrti. Už si ani nevedeli predstaviť život po vojne, čo s nimi bude. „Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme.“
„Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strielať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“
“Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“
“Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred zničením.
Granáty nehádžeme do ľudí, na to vôbec nemyslíme, to sa s rukami a prilbami ženie za nami smrť, po troch dňoch ležíme bezmocne, vyčkávajúc na popravisku, môžeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili.“
“Praskot ručných granátov vniká mocne do našich rúk, do našich nôh; bežíme prikrčený ani mačky, zaplavení vlnou, čo nás unáša, ktorá z nás robí surovcov, zákerníkov, vrahov, pre mňa za mňa hoci diablov, vlnou, čo znásobuje našu silu v strachu, zúrivosti a túžbe po živote, ktorá hľadá našu záchranu a bojuje za ňu. Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs.“
Paul dostal dovolenku. Sedemnásť dní. Po dovolenke však nenastúpi hneď na front, ale má ísť do kurzu v tábore.
Cestou domov si Paul spomína na svoje detsvo. Autor jeho myšlienky načrtáva pomocou nostalgickych opisov prírody a rodného mesta. V opisoch sa prelínajú lyrické a epické prvky.
“Zlatočervené svetlo zalieva teraz svet až po obzor, vlak rachotí cez zákrutu a ešte cez jednu – a neskutočne, opustene, tmavo stoja v diaľke topole, doďaleka za sebou, v dlhom rade, vytvorenom z tieňov, svetla a túžby. Pole sa s nimi pomaly otáča, vlak ich obchádza, medzery sa zmenšujú, splývajú do jednej masy a chvíľu vidím iba jeden jediný; potom sa za najprednejším začínajú vysúvať zase ostatné, a ešte dlho stoja osamotene oproti oblohe, až ich zakryjú prvé domy.“
Dovolenka mu však neurobila dobre. Predstavoval si ju inak. Jední sa ho neustále spytujú, druhí nie. Už nechápe ich život, ich starosti, ciele, želania. Najradšej je sám.
Po dovolenke ide do barakového tábora. Vedľa ich tábora je tábor Rusov, zajatcov. Často máva stráž pri nich. Prejavuje sa u neho súcit s týmito ľudmi. Ale nie ako osobami, ale ako s bytosťami.
„Ich život je bezmenný a bez viny. Keby som vedel o nich viac, ako sa volajú, ako žijú, čo očakávajú, čo ich trápi, tak by môj otras mal zmysel a mohol by sa zmeniť na súcit. Stelesňujú pre mňa iba bolesť živého tvora, strašnú zádumčivosť života a ľudskú nemilosrdnosť.
Nakoniec sa Paul dostane späť do svojho mužstva, na front.
Premýšlajú o tom, prečo vlastne bojujú. „Sme tu predsa na to, aby sme bránili našu vlasť. Francúzi však tiež bránia svoju vlasť. Kto má teda pravdu?“
„ale naši profesori, pastori a noviny tvrdia, že iba my sme v práve, a dúfajme, že to tak je. Ale francúzski profesori, pastori a noviny tvrdia, že iba oni sú v práve, ako je to potom vlastne?“
Postupne sa rozhovor dostáva až do ľahkýh filozofických úvah o tom, ako vojna vlastne vzniká.
„ Poväčšine tak, že niektorá krajina veľmi urazí druhú krajinu, .. Tak tu nemám čo hľadať, odpovedá Tjaden, ja sa necítim urazený.“
„...ide predsa o národ ako celok, teda o štát!
.. poľní žandári, polícia, dane, to je štát. Ak mieniš toto, ďakujem pekne.
.. štát a vlasť to je naozaj rozdiel .. Patria však dohromady .. vlasť bez štátu nejestvuje.“
„Musia byť ľudia, ktorí majú z vojny osoh.
.. Cisár ju tiež nepotrebuje. Ten má všetko.
.. To nehovor, vojnu doteraz ešte nemal.
A každý väčší cisár potrebuje minimálne jednu vojnu, ináč sa nestane slávny. Len sa pozri do učebníc.“
Posledná kapitola hovorí už o blížiacom sa mieri. Avšak všetci kamaráti sú už mŕtvi. Zostal iba Paul. Bojí sa, aby správy o miery neboli opäť iba sklamaním. Premýšla čo bude po tom.
Rozprávanie sa postupne, plynule prenesie z prvej osoby do tretej.
Nakoniec padol aj Paul.
„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...“
Nič nové, len postupne vyhasli životy miliónov ľudí.
„Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“.