Enviromentálna politika a globálne ekologické problémy

Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 8073×

Příbuzná témata



Enviromentálna politika a globálne ekologické problémy

Obsah


1 Úvod 1


2 Globalizácia, trvalo udržateľný rozvoj a globálne environmentálne problémy 2

2.1 Globálne problémy 2


3 Teoretické východiská - environmentalizmus a environmentalistika 3

3.1 Pravidlá štyroch ekoprincípov: 3
3.2 Deklarácia o životnom prostredí 5


4 Trvale udržateľný rozvoj - Stratégia pre 21. storočie. 6

4.1 Zásady zaistenia trvale udržateľného rozvoja 6
4.1.1 Sociálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja 7
4.1.2 Ekonomické ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja 7
4.1.3 Inštitucionálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja 9


5 Environmentálna politika 10

5.1 ESAP - Vlastné hodnotenie ochrany životného prostredia 10
5.2 Enviromentálne manažérske systémy (EMS) 10
5.2.1 Činnosti zahrnuté do EMS 11


6 Záver 12


Použitá literatúra: 13


1 Úvod


Vstup do nového tisícročia bol sprevádzaný výraznými spoločenskými, ekonomickými, politickými, technickými a prírodnými javmi, ktoré súvisia s procesom vedecko-technického rozvoja. Z hľadiska charakteru pôsobenia človeka na prírodu a jeho činnosti, uspokojovania potrieb individuálnych či spoločenských ako aj spätného dopadu na životné prostredie sa jedná o etapu, ktorá je charakterizovaná intenzívnym rozvojom disciplín prírodných, technických a spoločenských vied, vznikom nových odborov interdisciplinárneho charakteru, pričom sa zvyšuje úloha spoločenských vied pri riešení všetkých problémov reprodukčného procesu a dôsledkov rozvoja ekonomiky, vrátane problémov životného prostredia.

Operatívne a rýchle zavádzanie nových poznatkov má za dôsledok zdokonalenie a zefektívnenie výrobných a technologických postupov, vývoj nových strojov a zariadení. Automatizácia, robotizácia, chemizácia, biologizácia výroby znamenala nielen prudký rast produktivity práce, ale aj zvýšenú náročnosť na prírodné zdroje akéhokoľvek charakteru.

S rastom produktivity práce začalo prudko stúpať množstvo a sortiment výrobkov.

Prudký vzrast populácie má za následok zvýšenú spotrebu surovín a na druhej strane množstvo priemyselných a komunálnych odpadov.

Kvalitatívna a kvantitatívna záťaž, ktorú človek vybavený neustále sa zdokonaľujúcou technikou a účinnejšími technológiami, implantuje do prírody, sa stáva neúnosnou.

Príroda v dôsledku nadmerného čerpania prírodných zdrojov z prírodného bohatstva a intenzívneho, neúnosného zaťažovania produktmi ekonomických činností postupne znižuje až stráca produkčnú, asimilačnú a disimilačnú schopnosť, vyrovnanosť katabolických a anabolických procesov. Narúšajú sa väzby biotických systémov, vzájomné väzby jednotlivých zložiek prírody (v ekologickom ponímaní ide o stav charakterizujúci blížiacu sa ekologickú krízu). Výsledkom toho sú trvalé, nežiadúce zmeny prírody.

Keďže snaha o zachovanie priaznivého životného prostredia sa týka ako organizácií, firiem, tak aj jednotlivcov, v mojej práci by som chcela načrtnúť problematiku globálnych ekologických problémov a možnosti ich riešenia z hľadiska firmy resp. podniku pomocou enviromentálnej politiky a enviromentálneho manažerstva.

2 Globalizácia, trvalo udržateľný rozvoj a globálne environmentálne problémy


Negatívny dopad ľudskej činnosti na prírodu a svoje okolie dosiahol taký stupeň, že sú iniciované logické spätné väzby a ľudská činnosť ohrozuje existenciu samotného človeka.
Osobitný význam v týchto vzájomných interakciách má aj problém globalizácie. Táto je charakterizovaná ako stupeň procesu vývoja, v ktorom sú ekonomika, obchod, technológia a komunikácia čím ďalej tým viac medzinárodné. Korene toho procesu siahajú do minulosti.
V konkrétnej podobe sa však tento proces v súčasnosti prejavuje:
1. vzrastajúcou vzájomnou závislosťou ekonomík, v ktorej hlavnými aktérmi sú medzinárodné organizácie (EÚ, OECD, WTO) svetová ekonomika prekračuje hranice;
2. vzrastajúcou vzájomnou závislosťou medzi jednotlivými štátmi, každé lokálne konanie má globálnu odozvu;
3. globálnym vojenským prerozdelením sveta;
4. regionálnou deľbou práce vo svetovom meradle a postupnou internacionalizáciou pracovnej sily;
5.

nutnosťou riešiť aktuálne problémy vzájomnou súčinnosťou.

Hybnou silou tohoto procesu sú:
a.) silná až agresívna konkurencia;
b.) rýchle technické a technologické zmeny;
c.) prudký nárast vedeckých rýchlo aplikovateľných informácií riešených medzinárodnými tímami;
d.) hlboká liberalizácia režimov voľného obchodu;
e.) upevnenie a vznik nových medzinárodných spoločností rôzneho charakteru;
f.) vývoz kapitálu do rôznych častí sveta.


2.1 Globálne problémy


Dôsledky komplexnej ľudskej činnosti synergickým pôsobením zapríčinili negatívnu zmenu kvality hodnoty životného prostredia, posunuli ich až za hranicu únosného zaťaženia a vyvolali globálne environmentálne problémy, ktoré majú celosvetový charakter.

Za globálne problémy ľudstva sú pokladané :

- globálne otepľovanie (globálna klimatická zmena);
- zoslabovanie ozónovej vrstvy v stratosfére;
- kyslá atmosferická depozícia (kyslé zrážky);
- ohrozenie biologickej diverzity;
- degradácia pôdy;
- kontaminácia vôd (oceány, rieky, podzemné zásoby vody);
- produkcia odpadov (kvantita, toxicita, rádioaktivita).

Najvážnejším globálnym problémom, z ktorého vyššie uvedené sa priamo alebo nepriamo odvodzujú sú:
- rast ľudskej populácie;
- rast materiálnej spotreby.

3 Teoretické východiská - environmentalizmus a environmentalistika


Objektívna realita – existencia týchto problémov ohrozujúcich existenciu ľudstva stavia do popredia rad rôznych špecifických, biologických, technických, filozofických a spoločenských otázok rôzneho charakteru:
- ako minimalizovať negatívne dopady na prírodu;
- ako racionálne modifikovať a riadiť ľudskú činnosť v tejto etape;
- ako implantovať vedecko-technické poznatky technológií znižujúcich, resp. eliminujúcich znečistenie;
- ako aplikovať a orientovať environmentálne, agro a potravinárske biotechnológie;
- ako vysvetľovať nové prírodné javy a nové prvky vo vzťahu človeka k prírode;
- ako formulovať aspoň najvážnejšie morálne princípy záväzné pre človeka v jeho vzťahu k prírode;
- ako hodnotiť prosperitu ekonomiky vo väzbe na hodnotu spotrebovaných zdrojov prírodného bohatstva v etape trhovej ekonomiky, atď.

Teoretické východisko týchto problémov je environmentalizmus a environmentalistika. Hlavnou úlohou environmentalizmu je vytvárať náhľady na svet, skúmať jeho všeobecné princípy a zákony, určovať spôsoby harmonizácie (optimalizácie) vzťahov prírody (životného prostredia) a človeka, jeho zásady správania sa a hodnotovú diferenciáciu, formovať jeho vedomie, analyzovať jeho minulé, súčasné a budúce zásady do prírody a v nej jeho životného prostredia s cieľom zachovať toto prostredie pre rozvoj a život (antropocentricky ľudský, ekocentricky aj ostatných organizmov). Hlavnou úlohou environmentalistiky je na základe environmentalizmu a určovania správnej fyziotaktiky navrhovať a realizovať koncepčné, legislatívne, organizačné, investičné, výchovno-vzdelávacie a ďalšie opatrenia zamerané na odstránenie dôsledkov a príčin nevhodných až devastačných zásahov do životného prostredia, eliminovať takéto zásady pred ich uskutočnením (prevencia) a celkove zlepšovať, v prípade vhodnosti zachovať (udržať) životné prostredie pre trvalo udržateľný život.


3.1 Pravidlá štyroch ekoprincípov

 Princíp uzatvorených materiálových tokov

Zapojiť technosféru do prírodných cyklov tak, aby sa zmenila dynamika nerovnováhy, nespôsobovali ireverzibilné zmeny a negatívne neovplyvňovali autoregulačnú a autoreprodukčnú kapacitu evolúcie. - remediačné technológie;
- realizovať správnu výrobkovú ekológiu;
- nové materiály;
- biodegradabilné bezodpadové technológie;
- recyklačné technológie;
- nové odrody odolné voči nepriaznivým podmienkam;
- využívanie obnoviteľných zdrojov a netradičných surovín;
- integrované plánovanie zdrojov.

 Princíp neagresívnych technológií

Obmedziť až vylúčiť produkciu polutantov a neefektívne postupy narušujúce vzájomné a skupinové väzby biotických a abiotických systémov, tým chrániť prirodzenú kapacitu biosféry a zvyšovať potenciál biosféry a nerušenú reprodukciu obnoviteľných zdrojov.

- nové technologické postupy;
- intenzívne využitie biokatalyzátorov;
- zariadenia v ekologickom prevedení;
- biodegradabilné produkty, obaly, pomocné suroviny;
- zachovanie genofondu;
- zvyšovať biologickú produkciu;
- ochrany biodiverzity;
- ochrana pracovného prostredia;
- zvýšiť účinnosť fotosyntézy;
- geneticky modifikované organizmy.

 Princíp efektívnosti a hojnosti

Minimalizovať materiálové a energetické toky a znižovať straty účinnými technickými a inými opatreniami, optimalizovať procesy a maximálne využívať suroviny, zamedziť plytvaniu s materiálom, hotovými výrobkami a energiou. - environmentálny manažment;
- environmentálne inžinierstvo;
- nové netradičné zdroje energie a nové materiály;-
- prehodnotiť vzťah trhového mechanizmu k ŽP;
- zmena negatívnych návykov spotrebiteľov, prehodnotiť ich potreby
- envirovýchova;
- potraviny pre zdravie;
- technika regulácie a využitie tepla;
- intenzifikácia technologického procesu.

 Princíp globality a lokality

Orientovať ekonomické aktivity v miestnom regióne na maximálne využitie materiálových, technických a ľudských zdrojov, zabezpečiť pokrývanie, resp. uspokojovanie potrieb občanov z miestnych zdrojov v maximálnej možnej miere využívať všetky aktivity a činnosti realizovať vo väzbe na svetové globálne problémy. - zvýšenie aktivity miestneho hospodárstva;
- racionálna diverzifikácia ekonomických aktivít;
- maximálne využitie prírodných zdrojov, špecifík a priorít regiónov;
- zvýšenie právomocí a väzieb lokálnych a globálnych problémov.

Environmentalistiku už v 21. storočí nebude možné chápať len zúženie ako „nejakú multidisciplinárnu náuku – vedný odbor" alebo „úzko vymedzený druh ľudskej činnosti“. Vedome alebo nevedome sa stáva sférou ľudského záujmu (na báze odvekej existenčnej ľudskej potreby) tak, ako ekonomická sféra a sociálna sféra, postupne s príslušným „vybavením“. Všetka tri sféry pôsobenia človeka predstavujú „spojené nádoby“ v určitom životnom prostredí, od ktorého od nepamäti existenčne závisia, nakoľko:
- životné prostredie je pre ekonomický systém zabezpečením existencie ľudstva. Poskytuje biologický, chemický a fyzikálny systém umožňujúci existenciu života.
- životné prostredie je zásobáreň prírodných zdrojov tým, že poskytuje suroviny a energiu potrebnú pre ekonomickú činnosť a pôdu pre poľnohospodársku produkciu.
- významnou funkciou životného prostredia pre ekonomický systém je jeho schopnosť byť médiom na odvádzanie škodlivých látok. V súvislosti s tým si treba uvedomiť, že v systéme životného prostredia je možné uložiť veľké množstvo „odpadu“, no len do bodu únosnosti, po ktorý nedôjde k narušeniu asimilačnej schopnosti jednotlivých zložiek životného prostredia.
- poskytuje občanom služby skrášľujúce a spríjemňujúce ich život.

Stav týchto troch sfér v „spojených nádobách“ a ich harmonizácia bude determinovať možnosti trvalo udržateľného rozvoja a života. Nevyrovnanosť hladiny v hociktorej z nich, ak nedôjde k okamžitej koncentrácií síl k ich ustáleniu, vytvorí „ šikmú plochu „ s narastajúcim sklonom.

Mali by sme začať merať koľko stupňov dosahuje tento sklon už v súčasnosti a aké silné je ešte trenie chrániace systémy pred zrútením v globálnom alebo regionálnom meradle, zároveň vyvážajúce sily s určením a uplatnením podmienok na ich umocnenie a ich všeobecnú podporu. Pre realizáciu v praxi to znamená nastoliť nový model zabezpečovania potrieb ľudstva, podľa ktorého sa bude využívať prírodné bohatstvo takým spôsobom, aby boli zachované možnosti potrieb budúcich generácií, teda aby sme uchovali bohatstvo prírody na základe zásady, čo je ekonomické musí byť aj ekologické a naopak, a čo v podstate znamená environmentálnu reštrukturalizáciu ekonomiky na báze ekoprincípov. 3.2 Deklarácia o životnom prostredí


Pod vplyvom rapídne sa zhoršujúcej situácie v životnom prostredí dochádza v posledných dekádach dvadsiateho storočia k postupnej zmene vo vzťahu človeka k životnému prostrediu. Dokumentuje to rad prijatých dokumentov, z ktorých mnohé vychádzali priamo z praxe a neskôr sa stali základom pre koncepčne riadenú a systémovú environmentálnu politiku a environmentálne orientovaný manažment, ako aj veľké množstvo aktivít na medzinárodnej a národnej úrovni. Svetová konferencia OSN o životnom prostredí, 1972, Stockholm, sa stala kľúčovým momentom k zmene postoja a vzťahu k prírode všeobecne a životnému prostrediu osobitne. Na záverečnom zasadnutí dňa 16.6.1972 bola prijatá nasledujúca Deklarácia o životnom prostredí:
a.) Človek je súčasťou i tvorcom svojho prostredia, ktoré mu dáva predpoklady pre život a poskytuje mu možnosť pre všestranný morálny, sociálny a duchovný rozvoj. Obidva aspekty ľudského prostredia – prostredie prírodné i umelo vytvorené – sú dôležité na to, aby človek mohol žiť v blahobyte a využívať základné ľudské práva, dokonca i samotné právo na život.
b.) Ochrana a tvorba životného prostredia majú vplyv na blahobyt národov a na ekonomický rozvoj na celom svete. Je to požiadavka národov celého sveta a povinnosť všetkých vlád.
c.) Človek musí pretvárať svoje okolie tak, aby jeho tvorivá činnosť prinášala všetkým národom výhody rozvoja a zlepšovanie životnej úrovne. Nesprávne uplatňovanie tvorivej sily môže spôsobiť ľudskému prostrediu nespočetné škody.
d.) Znížiť rozdiely ekonomického rozvoja medzi priemyselne vyspelými krajinami a rozvojovými krajinami. V rozvojových krajinách spolu so zabezpečením ich rozvoja venovať pozornosť zlepšeniu životného prostredia.
e.) Politické opatrenia vlád rozvojových krajín zamerať na usmerňovanie prirodzeného rastu populácie, ktorý predstavuje jeden zo základných problémov životného prostredia na Zemi.
f.) Ochrana a tvorba životného prostredia sa stali imperatívnym cieľom pre dnešné i budúce generácie.

Dosiahnutie tohto cieľa musí byť v harmónii s dosiahnutím svetového pokroku.
g.) Riešenie problémov životného prostredia vyžaduje intenzívnu medzinárodnú spoluprácu. Rovnako je potrebné zabezpečenie dostatočnej kvality životného prostredia na všetkých úrovniach štátnej správy i samosprávy.

Zásady na realizáciu „Deklarácie o životnom prostredí“ obsahujú 26 článkov, z ktorých si zvýšenú pozornosť zasluhujú najmä tieto články:
- človek má základné právo nielen na slobodu a rovnosť, ale i na primerané životné podmienky,
- zachovanie prírodných zdrojov vrátane vzduchu, vody, pôdy, flóry a fauny, a zvlášť reprezentatívnych druhov prírodných ekosystémov musí byť ako pre terajšie tak i pre budúce generácie,
- musí byť zachovaná schopnosť Zeme dávať životne dôležité obnoviteľné zdroje,
- neobnoviteľné zdroje musia byť zachované tak, aby boli chránené proti vyčerpaniu,
- musí byť zastavené vypúšťanie toxických a iných nebezpečných látok v takom množstve, ktoré by prevyšovalo prirodzenú schopnosť prírody ich zneškodňovať,
- výchova v otázkach životného prostredia je základným predpokladom správneho správania sa jednotlivcov i celých podnikov,
- v súvislosti s problémami životného prostredia je treba rozvíjať vedecký výskum na národnej i medzinárodnej úrovni. 4 Trvale udržateľný rozvoj - Stratégia pre 21. storočie.
4.1 Zásady zaistenia trvale udržateľného rozvoja

a.) Oživiť hospodársky rast krajiny. Priemyselne vyspelé krajiny musia prispievať k oživeniu svetového hospodárskeho rastu a podporovať jeho rast v rozvojových krajinách, nakoľko chudoba ohrozuje celú ľudskú spoločnosť a je hlavným zdrojom znehodnotenia životného prostredia.
b.) Zmeniť hodnotenie kvality rastu. Hospodársky rast treba okrem štandardných hospodárskych ukazovateľov hodnotiť stavom prírodných zdrojov, lepším rozdelením príjmov, reálnou exponovanosťou voči prírodným katastrofám a priemyselným rizikám, uchovávaním prírodného a kultúrneho bohatstva, zdokonalenou zdravotnou starostlivosťou.
c.) Uchovávať a obohacovať bázu prírodných zdrojov. Efektívnejšie využívať suroviny, energiu, vodu, vzduch, znížiť ich spotrebu na obyvateľa.
d.)Zaistiť udržateľnú úroveň populácie.
e.) Inovovať techniku a odstraňovať riziká. Zaviesť inštitucionálne mechanizmy hodnotiace všetky zásady do prírodných systémov a potencionálne účinky nových technológií skôr, ako budú realizované. Zabezpečiť informovanosť verejnosti.
f.) V rozhodovaní integrovať ekologické a ekonomické aspekty. Orientovať sa na prioritné príčiny vzniku ekologických škôd a nie na dôsledky.
g.) Reformovať medzinárodné hospodárske vzťahy.

Zavádzať také obchodné, kapitálové a technologické toky, ktoré budú zlučiteľnejšie s požiadavkami starostlivosti o prírodné zdroje a životné prostredie.
h.) Posilniť medzinárodnú spoluprácu. Vo všetkých oblastiach medzinárodného rozvoja a stykov sa musí priznať priorita monitorovania hodnotenie a výskumu životného prostredia, prírodných zdrojov, ich obhospodarovania a rozvoja.

4.1.1 Sociálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja

1. Miera nezamestnanosti.
2. Miera chudoby – hlavný výpočtový index chudoby; index medzery chudoby; kvadrátový index medzery chudoby.
3. Pomer priemerných zárobkov žien a mužov.
4. Koeficient populačného rastu.
5. Čistý migračný pomer.
6. Celková pôrodnosť – počet narodených detí v rodine.
7. Hustota obyvateľstva.
8. Pomerná zmena školopovinnej populácie.
9. Hrubé percento populácie zapísanej do základných škôl.
10. Čisté percento populácie zapísanej do základných škôl.
11. Hrubé percento populácie zapísanej do stredných škôl.
12. Čisté percento populácie zapísanej do stredných škôl.
13. Pomerná gramotnosť dospelej populácie.
14. Deti, ktoré dosiahli 5. stupeň základného vzdelania.
15. Pravdepodobná dĺžka pobytu v škole.
16. Rozdiel medzi počtom chlapcov a dievčat zapísaných do školy.
17. Počet ženských pracovných síl na 100 mužských pracovných síl.
18. Hrubý domáci produkt určený na vzdelávanie.
19. Základné hygienické zariadenia – percento populácie, pre ktoré sú dostupné základné hygienické zariadenia.
20. Prístup k čistej pitnej vode – percento populácie, ktoré je zásobované čistou pitnou vodou vo vlastných domácnostiach, alebo má k takejto vode prístup.
21. Stredná dĺžka života pri narodení.
22. Postačujúca pôrodná hmotnosť.
23. Dojčenská úmrtnosť.
24. Materská úmrtnosť.
25. Výživa detí.
26. Imunizácia proti infekčným detským chorobám – percento populácie, ktoré bolo zaočkované v súlade s národnou imunizačnou politikou.
27. Užívanie antikoncepcie u žien fertilného veku.
28. Podiel potenciálne nebezpečných chemických látok monitorovaných v potravinách.
29. Výdavky na zdravotníctvo venované miestnej zdravotnej starostlivosti.
30. Celkové výdavky štátu na zdravotníctvo vo vzťahu k hrubému domácemu produktu.
31. Pomerný rast mestskej populácie.
32. Spotreba fosílnych palív v doprave motorovými vozidlami, na jedného obyvateľa.
33. Ekonomické straty a straty na životoch v dôsledku živelných pohrôm.
34. Percento mestskej populácie.
35. Rozloha a počet obyvateľov formálnych a neformálnych ľudských sídiel.
36. Obytná plocha na osobu.
37. Pomer ceny domu a príjmu.
38.

Výdavky na občiansku vybavenosť na jedného obyvateľa.

4.1.2 Ekonomické ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja

39. Hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa.
40. Podiel čistých investícií v hrubom domácom produkte.
41. Súčet vývozu a dovozu ako percento hrubého domáceho produktu.
42. Environmentálne upravený čistý domáci produkt na jedného obyvateľa.
43. Podiel vyrobených tovarov na celkovom obchodnom exporte.
44. Ročná spotreba energie na jedného obyvateľa.
45. Podiel priemyselných odvetví intenzívne využívajúcich prírodné zdroje pri vytváraní pridanej hodnoty. 46. Dokázané rezervy nerastných surovín.
47. Dokázané rezervy fosílnych palív pre energetiku.
48. Životnosť dokázaných energetických zásob.
49. Merná spotreba materiálov.
50. Podiel vytvárania pridanej hodnoty v hrubom domácom produkte.
51. Podiel spotreby obnoviteľných zdrojov energie.
52. Čistý transfer zdrojov/hrubý domáci produkt.
53. Celková oficiálna získaná alebo poskytnutá pomoc rozvoju, vyjadrená ako percento hrubého domáceho produktu.
54. Dlh/hrubý domáci produkt.
55. Dlhová služba/export.
56. Výdavky na ochranu životného prostredia ako percento hrubého domáceho produktu.
57. Množstvo dodatočných finančných prostriedkov poskytnutých alebo prijatých od roku 1992 pre trvalo udržateľný rozvoj.
58. Dovoz základných prostriedkov.
59. Priame zahraničné investície.
60. Podiel dovozu environmentálne vhodných základných prostriedkov na celkovom dovoze základných prostriedkov.
61. Granty na technickú spoluprácu.
Environmentálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
62. Ročné odbery podzemnej a povrchovej vody ako percento dostupných vodných zdrojov.
63. Spotreba vody v domácnostiach na jedného obyvateľa.
64. Zásoby podzemnej vody.
65. Koncentrácia fekálnych koliformných mikroorganizmov v sladkých vodách.
66. Biochemická spotreba kyslíka vo vodách.
67. Zaobchádzanie s odpadovými vodami.
68. Hustota hydrologických sietí.
69. Populačný rast v pobrežných oblastiach.
70. Vypúšťanie ropných látok do pobrežných vôd.
71. Uvoľňovanie dusíka a fosforu do pobrežných vôd.
72. Pomer medzi maximálnym trvalo udržateľným výlovom a skutočným priemerným výlovom.
73. Odchýlka v zásobe morských druhov od maximálneho trvalo udržateľného výlovu.
74. Index rias.
75. Zmena využívania krajiny. 76. Zmena krajinných podmienok.
77. Decentralizovanie hospodárenia s prírodnými zdrojmi na miestnu úroveň.
78. Obyvatelia žijúci pod hranicou chudoby v suchých oblastiach.
79. Národný ročný index zrážok.
80. Hodnota vegetačného indexu.
81. Krajina postihnutá desertifikáciou.
82.

Dynamika populačného rastu v horských oblastiach.
83. Trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov v horských oblastiach.
84. Prosperita obyvateľstva horských oblastí.
85. Používanie pesticídov v poľnohospodárstve.
86. Používanie umelých hnojív.
87. Percento zavlažovanej ornej pôdy.
88. Využívanie energie v poľnohospodárstve.
89. Orná pôda na jedného obyvateľa.
90. Zasolené a rozbahnené oblasti.
91. Vzdelávanie a nadstavbové kurzy v poľnohospodárstve.
92. Efektívnosť poľnohospodárskeho výskumu.
93. Intenzita ťažby dreva.
94. Zmeny výmery lesných pozemkov (lesov).
95. Percento obhospodarovaných lesných pozemkov.
96. Chránené lesné areály ako percento celkovej výmery lesných pozemkov.
97. Ohrozené druhy ako percento z celkového počtu žijúcich druhov.
98. Chránené územia ako percento z celkovej výmery štátu.
99. Výdavky na výskum a vývoj biotechnológií.
100. Existencia predpisov a smerníc o biologickej bezpečnosti.
101. Emisie plynov spôsobujúcich skleníkových efekt.
102. Emisie oxidu siričitého.
103. Emisie oxidov dusíka.
104. Spotreba látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.
105. Koncentrácia znečisťujúcich látok v urbanizovaných oblastiach.
106. Výdavky na znižovanie znečisťovania ovzdušia.
107. Tvorba priemyselných a komunálnych tuhých odpadov.
108. Množstvo zneškodneného odpadu na jedného obyvateľa.
109. Výdavky na odpadové hospodárstvo.
110. Recyklácia a opätovné využívanie odpadov.
111. Zneškodňovanie komunálneho odpadu.
112. Chemicky indukované akútne otravy.
113. Počet zakázaných alebo prísne obmedzených chemických látok.
114. Tvorba nebezpečných odpadov.
115. Dovozy a vývozy nebezpečných odpadov.
116. Pozemky kontaminované nebezpečnými odpadmi.
117. Výdavky na úpravu nebezpečných odpadov.

4.1.3 Inštitucionálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja

118. Stratégie trvalo udržateľného rozvoja.
119. Program integrovaného environmentálneho a ekonomického účtovníctva.
120. Uzákonené posudzovanie vplyvov na životné prostredie.
121. Národné rady pre trvalo udržateľný rozvoj.
122. Vedecký a inžiniersky potenciál na milión obyvateľov.
123. Vedeckí pracovníci a inžinieri zamestnávaní vo výskume a rozvoji na milión obyvateľov.
124. Výdavky na výskum a rozvoj ako percento hrubého domáceho produktu.
125. Ratifikácia globálnych dohovorov.
126. Implementácia ratifikovaných globálnych dohovorov.
127. Hlavné telefónne linky na 100 obyvateľov.
128. Prístup k informáciám.
129. Programy pre národné environmentálne štatistiky.
130.

Zastúpenie dôležitých skupín obyvateľstva v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
131. Zastúpenie etnických menšín a domorodých obyvateľov v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
132. Príspevok mimovládnych organizácií trvalo udržateľnému rozvoju.



5 Environmentálna politika


Environmentálna politika je súbor koncepcií, stratégií a taktík ako aj konkrétnych metód a spôsobov na riešenie environmentálnych problémov. Jej základom je súhrn predstáv rôznych subjektov politického systému o prioritách a spôsoboch riešenia jednotlivých otázok ochrany životného prostredia, racionálneho hospodárenia s prírodnými zdrojmi a ich ochrany a nastoľovanie vzťahov rovnováhy medzi ľudskými činnosťami a prírodou.

Vznik environmentálnej politiky je výsledkom rozpoznania nepriaznivých dôsledkov ľudských činností na životné prostredie a prírodné zdroje. Tieto už majú rozmer nielen lokálny a regionálny, ale nadobúdajú rozmery globálne.

5.1 ESAP - Vlastné hodnotenie ochrany životného prostredia

V roku 1991 vypracovalo dvadsaťjeden svetových priemyselných spoločností za podpory Podnikateľskej iniciatívy trvalo udržateľného rozvoja a z podnetu Svetovej iniciatívy pre ekologicky orientované riadenie podniku - GEMI (Global Environmental Management Initiative) program ESAP (Environmental Self - Assessment Program), program "Vlastného hodnotenia ochrany životného prostredia". Program je zostavený s cieľom plniť zámery Podnikateľskej charty trvalo udržateľného rozvoja Medzinárodnej obchodnej komory (ICC - 1991) a jej princípov environmentálneho manažérstva. Toto hodnotenie obsahuje 16 základných princípov, v ktorých sú podrobne rozpracované základné požiadavky na: priority a riadenie spoločnosti, proces vzdelávania pracovníkov, organizáciu výskumu a výroby, organizáciu služieb zákazníkom, bezpečnosť práce, dodávateľsko-odberateľské vzťahy, styk s verejnosťou a dodržiavanie predpisov tak, aby podnikateľské činnosti spoločnosti boli maximálne šetrné k životnému prostrediu. Hodnotenie vykonáva spoločnosť sama a slúži jej ako podklad pre zavedenie a certifikovanie.

5.2 Enviromentálne manažérske systémy (EMS)

Systémový prístup k riadeniu podniku zdôrazňuje spojitosť vonkajšieho prostredia s jeho vnútornými činnosťami.

Vonkajšie prostredie tvoria tieto hlavné zložky:
- ekonomické prostredie;
- technologické prostredie;
- politické a sociálne prostredie;
- legislatívne a normatívne prostredie;
- životné prostredie.

Nutnosť reagovať na tieto zložky a sústavné zmeny v nich prebiehajúcich, ako i v tomto kontexte riešiť špecifické problémy podniku, sú motiváciou zlepšovania jeho činností.
Pre skvalitňovanie vzťahu podnikov k životnému prostrediu a znižovanie environmentálnych záťaží spôsobené podnikmi boli v uplynulej dekáde spracované komplexné systémové prístupy, ktorých aplikáciou je možné environmentálne problémy riešiť. K zavádzaniu týchto systémov pristupujú podniky dobrovoľne na základe zhodnotenia pozitív a negatív, ktoré ich realizácia prináša.

Systém environmentálneho manažmentu je charakterizovaný ako súčasť celkového systému riadenia, ktorý obsahuje organizačnú štruktúru, plánovanie činností, povinnosti, praktiky, postupy, procesy a zdroje na prípravu, zavádzanie, dosahovanie a overovanie efektívnosti vytýčených cieľov a záväzkov podnikov v oblasti životného prostredia. 5.2.1 Činnosti zahrnuté do EMS

Spracovanie, tvorba systémov, ich skvalitnenie a modelovanie potrebné v dôsledku objektívnej reality, je dlhodobý a zložitý proces. Podobne možno charakterizovať aj proces ich transferu do legislatívy jednotlivých štátov. Výsledkom tohoto procesu je prijatie príslušných technických noriem pre oblasť životného prostredia.

V podstate možno tieto normy rozdeliť do troch hlavných skupín:
- Technické normy, ktoré riešia priamo oblasť ochrany zložiek životného prostredia. Normy v tejto oblasti vo väzbe na všeobecne záväzné právne predpisy definujú úroveň kvality zložiek a stanovujú postupy a metódy jej merania.
- Technické normy, ktoré riešia predovšetkým kritéria a kvalitu výrobkov a technológií, a postupy nakladania s látkami a výrobkami tak, aby sa eliminovali ich negatívne vplyvy na životné prostredie. Rieši povinnú klasifikáciu výrobkov, ich povinnú registráciu, certifikáciu, označovanie.
- Technické normy, ktoré riešia systémy environmentálneho riadenia podnikateľských činností, hodnotenie environmentálneho správania sa podnikateľa, metodiky pre hodnotenie životného cyklu výrobkov a pre environmentálne označovanie.

Táto skupina noriem vytvára podmienky pre určovanie vhodných technológií, postupy posudzovania zhody, nepovinnú certifikáciu výrobkov, systémov riadenia a dobrovoľné environmentálne označovanie.

Očakávané prínosy zo zavedenia a realizácie sú:
a.) Ekonomické efekty:
- priame zníženie nákladov:
- lepšie využitie zdrojov;
- zníženie poplatkov a pokút;
- získanie bónusov na poistnom apod.
- nepriame komerčné výhody:
- zlepšenie imidžu;
- väčší priestor na trhu;
- popredné postavenie na trhu.

b.) Technické efekty:
- inovácia technológií;
- zvýšenie účinnosti technologických strojov a zariadení;
- vysoká funkčnosť metrologického systému;
- efektívnosť investícií;
- operatívnosť údržby;
- zníženie spotreby energie.

c.) Organizačné a personálne efekty:
- zníženie rizík:
- výraznejšia istota dodržiavania environmentálnych predpisov;
- ujasnenie trestnej a občianskej zodpovednosti;
- významný príspevok k zabezpečeniu bezpečnosti a zdravia zamestnancov;
- uľahčenie predvídania nepriaznivých situácií;
- pripravenosť na riadenie krízových situácií.
- zefektívnenie činnosti ľudí v podniku:
- postupný rozvoj komunikačných prepojení;
- rozvoj proaktívnosti a preventívneho myslenia;



6 Záver


Rozhodnutie vrcholového manažmentu o zavádzaní environmentálnych manažérskych systémov a následnom prijatí oficiálneho záväzku a prehlásenie je zložitým a závažným procesom, ktorý vyžaduje zhodnotenie komplexnej situácie podniku.

Vedenie podniku musí v tomto kontexte analyzovať vonkajšie a vnútorné vzťahy, podmienky, možnosti a vplyvy. Musí ich hodnotiť systémovo vo vzájomnom kontexte a rôznych časových dimenziách. Zhodnotenie vnútornej situácie podniku je komplexným prehodnotením podniku, pomocou ktorého získa vrcholový manažment informácie, na základe ktorých pri zohľadnení vonkajších faktorov bude môcť dať prehlásenie, že sa zaväzuje sústavne zlepšovať svoj profil k životnému prostrediu.

Použitá literatúra:


1. Kolektív autorov: Environmentálne orientovaný systém riadenia podniku. ASPEK, Bratislava, 1997. 2. Kollár, V.: Environmentálne aspekty manažérstva. Ekonóm, Bratislava, 1998.

3. Zelený, J.: Environmentálna politika a manažment. FEVT TU Zvolen, 1999.

4. Agenda 21 a ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja. MZP SR, Bratislava, 1996.

5. Manažérstvo životného prostredia (EMAS, EMS), zborník SAŽP, Banská Bystrica, jún 1997, strana 10 - 17.







































2 Globalizácia, trvalo udržateľný rozvoj a globálne environmentálne problémy


Negatívny dopad ľudskej činnosti na prírodu a svoje okolie dosiahol taký stupeň, že sú iniciované logické spätné väzby a ľudská činnosť ohrozuje existenciu samotného človeka.
Osobitný význam v týchto vzájomných interakciách má aj problém globalizácie. Táto je charakterizovaná ako stupeň procesu vývoja, v ktorom sú ekonomika, obchod, technológia a komunikácia čím ďalej tým viac medzinárodné. Korene toho procesu siahajú do minulosti.
V konkrétnej podobe sa však tento proces v súčasnosti prejavuje:
1. vzrastajúcou vzájomnou závislosťou ekonomík, v ktorej hlavnými aktérmi sú medzinárodné organizácie (EÚ, OECD, WTO) svetová ekonomika prekračuje hranice;
2. vzrastajúcou vzájomnou závislosťou medzi jednotlivými štátmi, každé lokálne konanie má globálnu odozvu;
3. globálnym vojenským prerozdelením sveta;
4. regionálnou deľbou práce vo svetovom meradle a postupnou internacionalizáciou pracovnej sily;
5.

nutnosťou riešiť aktuálne problémy vzájomnou súčinnosťou.

Hybnou silou tohoto procesu sú:
a.) silná až agresívna konkurencia;
b.) rýchle technické a technologické zmeny;
c.) prudký nárast vedeckých rýchlo aplikovateľných informácií riešených medzinárodnými tímami;
d.) hlboká liberalizácia režimov voľného obchodu;
e.) upevnenie a vznik nových medzinárodných spoločností rôzneho charakteru;
f.) vývoz kapitálu do rôznych častí sveta.


2.1 Globálne problémy


Dôsledky komplexnej ľudskej činnosti synergickým pôsobením zapríčinili negatívnu zmenu kvality hodnoty životného prostredia, posunuli ich až za hranicu únosného zaťaženia a vyvolali globálne environmentálne problémy, ktoré majú celosvetový charakter.

Za globálne problémy ľudstva sú pokladané :

- globálne otepľovanie (globálna klimatická zmena);
- zoslabovanie ozónovej vrstvy v stratosfére;
- kyslá atmosferická depozícia (kyslé zrážky);
- ohrozenie biologickej diverzity;
- degradácia pôdy;
- kontaminácia vôd (oceány, rieky, podzemné zásoby vody);
- produkcia odpadov (kvantita, toxicita, rádioaktivita).

Najvážnejším globálnym problémom, z ktorého vyššie uvedené sa priamo alebo nepriamo odvodzujú sú:
- rast ľudskej populácie;
- rast materiálnej spotreby.



3 Teoretické východiská - environmentalizmus a environmentalistika


Objektívna realita – existencia týchto problémov ohrozujúcich existenciu ľudstva stavia do popredia rad rôznych špecifických, biologických, technických, filozofických a spoločenských otázok rôzneho charakteru:
- ako minimalizovať negatívne dopady na prírodu;
- ako racionálne modifikovať a riadiť ľudskú činnosť v tejto etape;
- ako implantovať vedecko-technické poznatky technológií znižujúcich, resp. eliminujúcich znečistenie;
- ako aplikovať a orientovať environmentálne, agro a potravinárske biotechnológie;
- ako vysvetľovať nové prírodné javy a nové prvky vo vzťahu človeka k prírode;
- ako formulovať aspoň najvážnejšie morálne princípy záväzné pre človeka v jeho vzťahu k prírode;
- ako hodnotiť prosperitu ekonomiky vo väzbe na hodnotu spotrebovaných zdrojov prírodného bohatstva v etape trhovej ekonomiky, atď.

Teoretické východisko týchto problémov je environmentalizmus a environmentalistika. Hlavnou úlohou environmentalizmu je vytvárať náhľady na svet, skúmať jeho všeobecné princípy a zákony, určovať spôsoby harmonizácie (optimalizácie) vzťahov prírody (životného prostredia) a človeka, jeho zásady správania sa a hodnotovú diferenciáciu, formovať jeho vedomie, analyzovať jeho minulé, súčasné a budúce zásady do prírody a v nej jeho životného prostredia s cieľom zachovať toto prostredie pre rozvoj a život (antropocentricky ľudský, ekocentricky aj ostatných organizmov). Hlavnou úlohou environmentalistiky je na základe environmentalizmu a určovania správnej fyziotaktiky navrhovať a realizovať koncepčné, legislatívne, organizačné, investičné, výchovno-vzdelávacie a ďalšie opatrenia zamerané na odstránenie dôsledkov a príčin nevhodných až devastačných zásahov do životného prostredia, eliminovať takéto zásady pred ich uskutočnením (prevencia) a celkove zlepšovať, v prípade vhodnosti zachovať (udržať) životné prostredie pre trvalo udržateľný život.


3.1 Pravidlá štyroch ekoprincípov:

 Princíp uzatvorených materiálových tokov

Zapojiť technosféru do prírodných cyklov tak, aby sa zmenila dynamika nerovnováhy, nespôsobovali ireverzibilné zmeny a negatívne neovplyvňovali autoregulačnú a autoreprodukčnú kapacitu evolúcie. - remediačné technológie;
- realizovať správnu výrobkovú ekológiu;
- nové materiály;
- biodegradabilné bezodpadové technológie;
- recyklačné technológie;
- nové odrody odolné voči nepriaznivým podmienkam;
- využívanie obnoviteľných zdrojov a netradičných surovín;
- integrované plánovanie zdrojov.





 Princíp neagresívnych technológií

Obmedziť až vylúčiť produkciu polutantov a neefektívne postupy narušujúce vzájomné a skupinové väzby biotických a abiotických systémov, tým chrániť prirodzenú kapacitu biosféry a zvyšovať potenciál biosféry a nerušenú reprodukciu obnoviteľných zdrojov.

- nové technologické postupy;
- intenzívne využitie biokatalyzátorov;
- zariadenia v ekologickom prevedení;
- biodegradabilné produkty, obaly, pomocné suroviny;
- zachovanie genofondu;
- zvyšovať biologickú produkciu;
- ochrany biodiverzity;
- ochrana pracovného prostredia;
- zvýšiť účinnosť fotosyntézy;
- geneticky modifikované organizmy.

 Princíp efektívnosti a hojnosti

Minimalizovať materiálové a energetické toky a znižovať straty účinnými technickými a inými opatreniami, optimalizovať procesy a maximálne využívať suroviny, zamedziť plytvaniu s materiálom, hotovými výrobkami a energiou. - environmentálny manažment;
- environmentálne inžinierstvo;
- nové netradičné zdroje energie a nové materiály;-
- prehodnotiť vzťah trhového mechanizmu k ŽP;
- zmena negatívnych návykov spotrebiteľov, prehodnotiť ich potreby
- envirovýchova;
- potraviny pre zdravie;
- technika regulácie a využitie tepla;
- intenzifikácia technologického procesu.

 Princíp globality a lokality

Orientovať ekonomické aktivity v miestnom regióne na maximálne využitie materiálových, technických a ľudských zdrojov, zabezpečiť pokrývanie, resp. uspokojovanie potrieb občanov z miestnych zdrojov v maximálnej možnej miere využívať všetky aktivity a činnosti realizovať vo väzbe na svetové globálne problémy. - zvýšenie aktivity miestneho hospodárstva;
- racionálna diverzifikácia ekonomických aktivít;
- maximálne využitie prírodných zdrojov, špecifík a priorít regiónov;
- zvýšenie právomocí a väzieb lokálnych a globálnych problémov.

Environmentalistiku už v 21. storočí nebude možné chápať len zúženie ako „nejakú multidisciplinárnu náuku – vedný odbor" alebo „úzko vymedzený druh ľudskej činnosti“. Vedome alebo nevedome sa stáva sférou ľudského záujmu (na báze odvekej existenčnej ľudskej potreby) tak, ako ekonomická sféra a sociálna sféra, postupne s príslušným „vybavením“. Všetka tri sféry pôsobenia človeka predstavujú „spojené nádoby“ v určitom životnom prostredí, od ktorého od nepamäti existenčne závisia, nakoľko:
- životné prostredie je pre ekonomický systém zabezpečením existencie ľudstva. Poskytuje biologický, chemický a fyzikálny systém umožňujúci existenciu života.
- životné prostredie je zásobáreň prírodných zdrojov tým, že poskytuje suroviny a energiu potrebnú pre ekonomickú činnosť a pôdu pre poľnohospodársku produkciu.
- významnou funkciou životného prostredia pre ekonomický systém je jeho schopnosť byť médiom na odvádzanie škodlivých látok. V súvislosti s tým si treba uvedomiť, že v systéme životného prostredia je možné uložiť veľké množstvo „odpadu“, no len do bodu únosnosti, po ktorý nedôjde k narušeniu asimilačnej schopnosti jednotlivých zložiek životného prostredia.
- poskytuje občanom služby skrášľujúce a spríjemňujúce ich život.

Stav týchto troch sfér v „spojených nádobách“ a ich harmonizácia bude determinovať možnosti trvalo udržateľného rozvoja a života. Nevyrovnanosť hladiny v hociktorej z nich, ak nedôjde k okamžitej koncentrácií síl k ich ustáleniu, vytvorí „ šikmú plochu „ s narastajúcim sklonom.

Mali by sme začať merať koľko stupňov dosahuje tento sklon už v súčasnosti a aké silné je ešte trenie chrániace systémy pred zrútením v globálnom alebo regionálnom meradle, zároveň vyvážajúce sily s určením a uplatnením podmienok na ich umocnenie a ich všeobecnú podporu. Pre realizáciu v praxi to znamená nastoliť nový model zabezpečovania potrieb ľudstva, podľa ktorého sa bude využívať prírodné bohatstvo takým spôsobom, aby boli zachované možnosti potrieb budúcich generácií, teda aby sme uchovali bohatstvo prírody na základe zásady, čo je ekonomické musí byť aj ekologické a naopak, a čo v podstate znamená environmentálnu reštrukturalizáciu ekonomiky na báze ekoprincípov. 3.2 Deklarácia o životnom prostredí


Pod vplyvom rapídne sa zhoršujúcej situácie v životnom prostredí dochádza v posledných dekádach dvadsiateho storočia k postupnej zmene vo vzťahu človeka k životnému prostrediu. Dokumentuje to rad prijatých dokumentov, z ktorých mnohé vychádzali priamo z praxe a neskôr sa stali základom pre koncepčne riadenú a systémovú environmentálnu politiku a environmentálne orientovaný manažment, ako aj veľké množstvo aktivít na medzinárodnej a národnej úrovni. Svetová konferencia OSN o životnom prostredí, 1972, Stockholm, sa stala kľúčovým momentom k zmene postoja a vzťahu k prírode všeobecne a životnému prostrediu osobitne. Na záverečnom zasadnutí dňa 16.6.1972 bola prijatá nasledujúca Deklarácia o životnom prostredí:
a.) Človek je súčasťou i tvorcom svojho prostredia, ktoré mu dáva predpoklady pre život a poskytuje mu možnosť pre všestranný morálny, sociálny a duchovný rozvoj. Obidva aspekty ľudského prostredia – prostredie prírodné i umelo vytvorené – sú dôležité na to, aby človek mohol žiť v blahobyte a využívať základné ľudské práva, dokonca i samotné právo na život.
b.) Ochrana a tvorba životného prostredia majú vplyv na blahobyt národov a na ekonomický rozvoj na celom svete. Je to požiadavka národov celého sveta a povinnosť všetkých vlád.
c.) Človek musí pretvárať svoje okolie tak, aby jeho tvorivá činnosť prinášala všetkým národom výhody rozvoja a zlepšovanie životnej úrovne. Nesprávne uplatňovanie tvorivej sily môže spôsobiť ľudskému prostrediu nespočetné škody.
d.) Znížiť rozdiely ekonomického rozvoja medzi priemyselne vyspelými krajinami a rozvojovými krajinami. V rozvojových krajinách spolu so zabezpečením ich rozvoja venovať pozornosť zlepšeniu životného prostredia.
e.) Politické opatrenia vlád rozvojových krajín zamerať na usmerňovanie prirodzeného rastu populácie, ktorý predstavuje jeden zo základných problémov životného prostredia na Zemi.
f.) Ochrana a tvorba životného prostredia sa stali imperatívnym cieľom pre dnešné i budúce generácie.

Dosiahnutie tohto cieľa musí byť v harmónii s dosiahnutím svetového pokroku.
g.) Riešenie problémov životného prostredia vyžaduje intenzívnu medzinárodnú spoluprácu. Rovnako je potrebné zabezpečenie dostatočnej kvality životného prostredia na všetkých úrovniach štátnej správy i samosprávy.

Zásady na realizáciu „Deklarácie o životnom prostredí“ obsahujú 26 článkov, z ktorých si zvýšenú pozornosť zasluhujú najmä tieto články:
- človek má základné právo nielen na slobodu a rovnosť, ale i na primerané životné podmienky,
- zachovanie prírodných zdrojov vrátane vzduchu, vody, pôdy, flóry a fauny, a zvlášť reprezentatívnych druhov prírodných ekosystémov musí byť ako pre terajšie tak i pre budúce generácie,
- musí byť zachovaná schopnosť Zeme dávať životne dôležité obnoviteľné zdroje,
- neobnoviteľné zdroje musia byť zachované tak, aby boli chránené proti vyčerpaniu,
- musí byť zastavené vypúšťanie toxických a iných nebezpečných látok v takom množstve, ktoré by prevyšovalo prirodzenú schopnosť prírody ich zneškodňovať,
- výchova v otázkach životného prostredia je základným predpokladom správneho správania sa jednotlivcov i celých podnikov,
- v súvislosti s problémami životného prostredia je treba rozvíjať vedecký výskum na národnej i medzinárodnej úrovni. 4 Trvale udržateľný rozvoj - Stratégia pre 21. storočie.
4.1 Zásady zaistenia trvale udržateľného rozvoja

a.) Oživiť hospodársky rast krajiny. Priemyselne vyspelé krajiny musia prispievať k oživeniu svetového hospodárskeho rastu a podporovať jeho rast v rozvojových krajinách, nakoľko chudoba ohrozuje celú ľudskú spoločnosť a je hlavným zdrojom znehodnotenia životného prostredia.
b.) Zmeniť hodnotenie kvality rastu. Hospodársky rast treba okrem štandardných hospodárskych ukazovateľov hodnotiť stavom prírodných zdrojov, lepším rozdelením príjmov, reálnou exponovanosťou voči prírodným katastrofám a priemyselným rizikám, uchovávaním prírodného a kultúrneho bohatstva, zdokonalenou zdravotnou starostlivosťou.
c.) Uchovávať a obohacovať bázu prírodných zdrojov. Efektívnejšie využívať suroviny, energiu, vodu, vzduch, znížiť ich spotrebu na obyvateľa.
d.)Zaistiť udržateľnú úroveň populácie.
e.) Inovovať techniku a odstraňovať riziká. Zaviesť inštitucionálne mechanizmy hodnotiace všetky zásady do prírodných systémov a potencionálne účinky nových technológií skôr, ako budú realizované. Zabezpečiť informovanosť verejnosti.
f.) V rozhodovaní integrovať ekologické a ekonomické aspekty. Orientovať sa na prioritné príčiny vzniku ekologických škôd a nie na dôsledky.
g.) Reformovať medzinárodné hospodárske vzťahy.

Zavádzať také obchodné, kapitálové a technologické toky, ktoré budú zlučiteľnejšie s požiadavkami starostlivosti o prírodné zdroje a životné prostredie.
h.) Posilniť medzinárodnú spoluprácu. Vo všetkých oblastiach medzinárodného rozvoja a stykov sa musí priznať priorita monitorovania hodnotenie a výskumu životného prostredia, prírodných zdrojov, ich obhospodarovania a rozvoja.



4.1.1 Sociálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja

1. Miera nezamestnanosti.
2. Miera chudoby – hlavný výpočtový index chudoby; index medzery chudoby; kvadrátový index medzery chudoby.
3. Pomer priemerných zárobkov žien a mužov.
4. Koeficient populačného rastu.
5. Čistý migračný pomer.
6. Celková pôrodnosť – počet narodených detí v rodine.
7. Hustota obyvateľstva.
8. Pomerná zmena školopovinnej populácie.
9. Hrubé percento populácie zapísanej do základných škôl.
10. Čisté percento populácie zapísanej do základných škôl.
11. Hrubé percento populácie zapísanej do stredných škôl.
12. Čisté percento populácie zapísanej do stredných škôl.
13. Pomerná gramotnosť dospelej populácie.
14. Deti, ktoré dosiahli 5. stupeň základného vzdelania.
15. Pravdepodobná dĺžka pobytu v škole.
16. Rozdiel medzi počtom chlapcov a dievčat zapísaných do školy.
17. Počet ženských pracovných síl na 100 mužských pracovných síl.
18. Hrubý domáci produkt určený na vzdelávanie.
19. Základné hygienické zariadenia – percento populácie, pre ktoré sú dostupné základné hygienické zariadenia.
20. Prístup k čistej pitnej vode – percento populácie, ktoré je zásobované čistou pitnou vodou vo vlastných domácnostiach, alebo má k takejto vode prístup.
21. Stredná dĺžka života pri narodení.
22. Postačujúca pôrodná hmotnosť.
23. Dojčenská úmrtnosť.
24. Materská úmrtnosť.
25. Výživa detí.
26. Imunizácia proti infekčným detským chorobám – percento populácie, ktoré bolo zaočkované v súlade s národnou imunizačnou politikou.
27. Užívanie antikoncepcie u žien fertilného veku.
28. Podiel potenciálne nebezpečných chemických látok monitorovaných v potravinách.
29. Výdavky na zdravotníctvo venované miestnej zdravotnej starostlivosti.
30. Celkové výdavky štátu na zdravotníctvo vo vzťahu k hrubému domácemu produktu.
31. Pomerný rast mestskej populácie.
32. Spotreba fosílnych palív v doprave motorovými vozidlami, na jedného obyvateľa.
33. Ekonomické straty a straty na životoch v dôsledku živelných pohrôm.
34. Percento mestskej populácie.
35. Rozloha a počet obyvateľov formálnych a neformálnych ľudských sídiel.
36. Obytná plocha na osobu.
37. Pomer ceny domu a príjmu.
38.

Výdavky na občiansku vybavenosť na jedného obyvateľa.

4.1.2 Ekonomické ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja

39. Hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa.
40. Podiel čistých investícií v hrubom domácom produkte.
41. Súčet vývozu a dovozu ako percento hrubého domáceho produktu.
42. Environmentálne upravený čistý domáci produkt na jedného obyvateľa.
43. Podiel vyrobených tovarov na celkovom obchodnom exporte.
44. Ročná spotreba energie na jedného obyvateľa.
45. Podiel priemyselných odvetví intenzívne využívajúcich prírodné zdroje pri vytváraní pridanej hodnoty. 46. Dokázané rezervy nerastných surovín.
47. Dokázané rezervy fosílnych palív pre energetiku.
48. Životnosť dokázaných energetických zásob.
49. Merná spotreba materiálov.
50. Podiel vytvárania pridanej hodnoty v hrubom domácom produkte.
51. Podiel spotreby obnoviteľných zdrojov energie.
52. Čistý transfer zdrojov/hrubý domáci produkt.
53. Celková oficiálna získaná alebo poskytnutá pomoc rozvoju, vyjadrená ako percento hrubého domáceho produktu.
54. Dlh/hrubý domáci produkt.
55. Dlhová služba/export.
56. Výdavky na ochranu životného prostredia ako percento hrubého domáceho produktu.
57. Množstvo dodatočných finančných prostriedkov poskytnutých alebo prijatých od roku 1992 pre trvalo udržateľný rozvoj.
58. Dovoz základných prostriedkov.
59. Priame zahraničné investície.
60. Podiel dovozu environmentálne vhodných základných prostriedkov na celkovom dovoze základných prostriedkov.
61. Granty na technickú spoluprácu.
Environmentálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
62. Ročné odbery podzemnej a povrchovej vody ako percento dostupných vodných zdrojov.
63. Spotreba vody v domácnostiach na jedného obyvateľa.
64. Zásoby podzemnej vody.
65. Koncentrácia fekálnych koliformných mikroorganizmov v sladkých vodách.
66. Biochemická spotreba kyslíka vo vodách.
67. Zaobchádzanie s odpadovými vodami.
68. Hustota hydrologických sietí.
69. Populačný rast v pobrežných oblastiach.
70. Vypúšťanie ropných látok do pobrežných vôd.
71. Uvoľňovanie dusíka a fosforu do pobrežných vôd.
72. Pomer medzi maximálnym trvalo udržateľným výlovom a skutočným priemerným výlovom.
73. Odchýlka v zásobe morských druhov od maximálneho trvalo udržateľného výlovu.
74. Index rias.
75. Zmena využívania krajiny. 76. Zmena krajinných podmienok.
77. Decentralizovanie hospodárenia s prírodnými zdrojmi na miestnu úroveň.
78. Obyvatelia žijúci pod hranicou chudoby v suchých oblastiach.
79. Národný ročný index zrážok.
80. Hodnota vegetačného indexu.
81. Krajina postihnutá desertifikáciou.
82.

Dynamika populačného rastu v horských oblastiach.
83. Trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov v horských oblastiach.
84. Prosperita obyvateľstva horských oblastí.
85. Používanie pesticídov v poľnohospodárstve.
86. Používanie umelých hnojív.
87. Percento zavlažovanej ornej pôdy.
88. Využívanie energie v poľnohospodárstve.
89. Orná pôda na jedného obyvateľa.
90. Zasolené a rozbahnené oblasti.
91. Vzdelávanie a nadstavbové kurzy v poľnohospodárstve.
92. Efektívnosť poľnohospodárskeho výskumu.
93. Intenzita ťažby dreva.
94. Zmeny výmery lesných pozemkov (lesov).
95. Percento obhospodarovaných lesných pozemkov.
96. Chránené lesné areály ako percento celkovej výmery lesných pozemkov.
97. Ohrozené druhy ako percento z celkového počtu žijúcich druhov.
98. Chránené územia ako percento z celkovej výmery štátu.
99. Výdavky na výskum a vývoj biotechnológií.
100. Existencia predpisov a smerníc o biologickej bezpečnosti.
101. Emisie plynov spôsobujúcich skleníkových efekt.
102. Emisie oxidu siričitého.
103. Emisie oxidov dusíka.
104. Spotreba látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.
105. Koncentrácia znečisťujúcich látok v urbanizovaných oblastiach.
106. Výdavky na znižovanie znečisťovania ovzdušia.
107. Tvorba priemyselných a komunálnych tuhých odpadov.
108. Množstvo zneškodneného odpadu na jedného obyvateľa.
109. Výdavky na odpadové hospodárstvo.
110. Recyklácia a opätovné využívanie odpadov.
111. Zneškodňovanie komunálneho odpadu.
112. Chemicky indukované akútne otravy.
113. Počet zakázaných alebo prísne obmedzených chemických látok.
114. Tvorba nebezpečných odpadov.
115. Dovozy a vývozy nebezpečných odpadov.
116. Pozemky kontaminované nebezpečnými odpadmi.
117. Výdavky na úpravu nebezpečných odpadov.

4.1.3 Inštitucionálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja

118. Stratégie trvalo udržateľného rozvoja.
119. Program integrovaného environmentálneho a ekonomického účtovníctva.
120. Uzákonené posudzovanie vplyvov na životné prostredie.
121. Národné rady pre trvalo udržateľný rozvoj.
122. Vedecký a inžiniersky potenciál na milión obyvateľov.
123. Vedeckí pracovníci a inžinieri zamestnávaní vo výskume a rozvoji na milión obyvateľov.
124. Výdavky na výskum a rozvoj ako percento hrubého domáceho produktu.
125. Ratifikácia globálnych dohovorov.
126. Implementácia ratifikovaných globálnych dohovorov.
127. Hlavné telefónne linky na 100 obyvateľov.
128. Prístup k informáciám.
129. Programy pre národné environmentálne štatistiky.
130.

Zastúpenie dôležitých skupín obyvateľstva v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
131. Zastúpenie etnických menšín a domorodých obyvateľov v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
132. Príspevok mimovládnych organizácií trvalo udržateľnému rozvoju.



5 Environmentálna politika


Environmentálna politika je súbor koncepcií, stratégií a taktík ako aj konkrétnych metód a spôsobov na riešenie environmentálnych problémov. Jej základom je súhrn predstáv rôznych subjektov politického systému o prioritách a spôsoboch riešenia jednotlivých otázok ochrany životného prostredia, racionálneho hospodárenia s prírodnými zdrojmi a ich ochrany a nastoľovanie vzťahov rovnováhy medzi ľudskými činnosťami a prírodou.

Vznik environmentálnej politiky je výsledkom rozpoznania nepriaznivých dôsledkov ľudských činností na životné prostredie a prírodné zdroje. Tieto už majú rozmer nielen lokálny a regionálny, ale nadobúdajú rozmery globálne.

5.1 ESAP - Vlastné hodnotenie ochrany životného prostredia

V roku 1991 vypracovalo dvadsaťjeden svetových priemyselných spoločností za podpory Podnikateľskej iniciatívy trvalo udržateľného rozvoja a z podnetu Svetovej iniciatívy pre ekologicky orientované riadenie podniku - GEMI (Global Environmental Management Initiative) program ESAP (Environmental Self - Assessment Program), program "Vlastného hodnotenia ochrany životného prostredia". Program je zostavený s cieľom plniť zámery Podnikateľskej charty trvalo udržateľného rozvoja Medzinárodnej obchodnej komory (ICC - 1991) a jej princípov environmentálneho manažérstva. Toto hodnotenie obsahuje 16 základných princípov, v ktorých sú podrobne rozpracované základné požiadavky na: priority a riadenie spoločnosti, proces vzdelávania pracovníkov, organizáciu výskumu a výroby, organizáciu služieb zákazníkom, bezpečnosť práce, dodávateľsko-odberateľské vzťahy, styk s verejnosťou a dodržiavanie predpisov tak, aby podnikateľské činnosti spoločnosti boli maximálne šetrné k životnému prostrediu. Hodnotenie vykonáva spoločnosť sama a slúži jej ako podklad pre zavedenie a certifikovanie.

5.2 Enviromentálne manažérske systémy (EMS)

Systémový prístup k riadeniu podniku zdôrazňuje spojitosť vonkajšieho prostredia s jeho vnútornými činnosťami.

Vonkajšie prostredie tvoria tieto hlavné zložky:
- ekonomické prostredie;
- technologické prostredie;
- politické a sociálne prostredie;
- legislatívne a normatívne prostredie;
- životné prostredie.

Nutnosť reagovať na tieto zložky a sústavné zmeny v nich prebiehajúcich, ako i v tomto kontexte riešiť špecifické problémy podniku, sú motiváciou zlepšovania jeho činností.
Pre skvalitňovanie vzťahu podnikov k životnému prostrediu a znižovanie environmentálnych záťaží spôsobené podnikmi boli v uplynulej dekáde spracované komplexné systémové prístupy, ktorých aplikáciou je možné environmentálne problémy riešiť. K zavádzaniu týchto systémov pristupujú podniky dobrovoľne na základe zhodnotenia pozitív a negatív, ktoré ich realizácia prináša.

Systém environmentálneho manažmentu je charakterizovaný ako súčasť celkového systému riadenia, ktorý obsahuje organizačnú štruktúru, plánovanie činností, povinnosti, praktiky, postupy, procesy a zdroje na prípravu, zavádzanie, dosahovanie a overovanie efektívnosti vytýčených cieľov a záväzkov podnikov v oblasti životného prostredia. 5.2.1 Činnosti zahrnuté do EMS

Spracovanie, tvorba systémov, ich skvalitnenie a modelovanie potrebné v dôsledku objektívnej reality, je dlhodobý a zložitý proces. Podobne možno charakterizovať aj proces ich transferu do legislatívy jednotlivých štátov. Výsledkom tohoto procesu je prijatie príslušných technických noriem pre oblasť životného prostredia.

V podstate možno tieto normy rozdeliť do troch hlavných skupín:
- Technické normy, ktoré riešia priamo oblasť ochrany zložiek životného prostredia. Normy v tejto oblasti vo väzbe na všeobecne záväzné právne predpisy definujú úroveň kvality zložiek a stanovujú postupy a metódy jej merania.
- Technické normy, ktoré riešia predovšetkým kritéria a kvalitu výrobkov a technológií, a postupy nakladania s látkami a výrobkami tak, aby sa eliminovali ich negatívne vplyvy na životné prostredie. Rieši povinnú klasifikáciu výrobkov, ich povinnú registráciu, certifikáciu, označovanie.
- Technické normy, ktoré riešia systémy environmentálneho riadenia podnikateľských činností, hodnotenie environmentálneho správania sa podnikateľa, metodiky pre hodnotenie životného cyklu výrobkov a pre environmentálne označovanie.

Táto skupina noriem vytvára podmienky pre určovanie vhodných technológií, postupy posudzovania zhody, nepovinnú certifikáciu výrobkov, systémov riadenia a dobrovoľné environmentálne označovanie.

Očakávané prínosy zo zavedenia a realizácie sú:
a.) Ekonomické efekty:
- priame zníženie nákladov:
- lepšie využitie zdrojov;
- zníženie poplatkov a pokút;
- získanie bónusov na poistnom apod.
- nepriame komerčné výhody:
- zlepšenie imidžu;
- väčší priestor na trhu;
- popredné postavenie na trhu.

b.) Technické efekty:
- inovácia technológií;
- zvýšenie účinnosti technologických strojov a zariadení;
- vysoká funkčnosť metrologického systému;
- efektívnosť investícií;
- operatívnosť údržby;
- zníženie spotreby energie.

c.) Organizačné a personálne efekty:
- zníženie rizík:
- výraznejšia istota dodržiavania environmentálnych predpisov;
- ujasnenie trestnej a občianskej zodpovednosti;
- významný príspevok k zabezpečeniu bezpečnosti a zdravia zamestnancov;
- uľahčenie predvídania nepriaznivých situácií;
- pripravenosť na riadenie krízových situácií.
- zefektívnenie činnosti ľudí v podniku:
- postupný rozvoj komunikačných prepojení;
- rozvoj proaktívnosti a preventívneho myslenia;

6 Záver


Rozhodnutie vrcholového manažmentu o zavádzaní environmentálnych manažérskych systémov a následnom prijatí oficiálneho záväzku a prehlásenie je zložitým a závažným procesom, ktorý vyžaduje zhodnotenie komplexnej situácie podniku.

Vedenie podniku musí v tomto kontexte analyzovať vonkajšie a vnútorné vzťahy, podmienky, možnosti a vplyvy. Musí ich hodnotiť systémovo vo vzájomnom kontexte a rôznych časových dimenziách. Zhodnotenie vnútornej situácie podniku je komplexným prehodnotením podniku, pomocou ktorého získa vrcholový manažment informácie, na základe ktorých pri zohľadnení vonkajších faktorov bude môcť dať prehlásenie, že sa zaväzuje sústavne zlepšovať svoj profil k životnému prostrediu.






































Použitá literatúra:


1. Kolektív autorov: Environmentálne orientovaný systém riadenia podniku. ASPEK, Bratislava, 1997. 2. Kollár, V.: Environmentálne aspekty manažérstva. Ekonóm, Bratislava, 1998.

3. Zelený, J.: Environmentálna politika a manažment. FEVT TU Zvolen, 1999.

4. Agenda 21 a ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja. MZP SR, Bratislava, 1996.

5. Manažérstvo životného prostredia (EMAS, EMS), zborník SAŽP, Banská Bystrica, jún 1997, strana 10 - 17.







Obsah


1 Úvod 1


2 Globalizácia, trvalo udržateľný rozvoj a globálne environmentálne problémy 2

2.1 Globálne problémy 2


3 Teoretické východiská - environmentalizmus a environmentalistika 3

3.1 Pravidlá štyroch ekoprincípov: 3
3.2 Deklarácia o životnom prostredí 5


4 Trvale udržateľný rozvoj - Stratégia pre 21. storočie. 6

4.1 Zásady zaistenia trvale udržateľného rozvoja 6
4.1.1 Sociálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja 7
4.1.2 Ekonomické ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja 7
4.1.3 Inštitucionálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja 9


5 Environmentálna politika 10

5.1 ESAP - Vlastné hodnotenie ochrany životného prostredia 10
5.2 Enviromentálne manažérske systémy (EMS) 10
5.2.1 Činnosti zahrnuté do EMS 11


6 Záver 12


Použitá literatúra: 13




Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?