Egypt
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Egypt
Historická chronológia3500-1700 pnl. - vláda prvých dvoch dynastií
3100-3000 pnl. - zjednotenie Horného a Dolného Egyptu (Meni,
okolo 3500)
2700-2190 pnl. - Stará ríša - Cinevské kráľovstvo, obdobie
pyramíd, hl. mesto Memfis
faraóni : Džóser, Chuef (Cheops), Rachev
(Chefrén), Menkauer (Mykerín)
2190-2050 pnl. - Prvé prechodné obdobie
2040-1780 pnl. - Stredná ríša - hl. mesto Théby (Vesét)
faraóni : Mentuhotep II, Amenemhét I
1780-1560 pnl. - Druhé prechodné obdobie - vpád Hyksósov
1650-1560 pnl. Hyksóska nadvláda
1560-1080 pnl. - Nová ríša - hl. mesto Théby, náboženská
reforma
faraóni : Thutmós III, kráľovná Hatšepsovet,
Amenhotep IV (Achnaton), Tutanchamón, Ramesse
Veľký (II)
700-525 pnl. - Neskorá doba (pozdná), Asýrska, Núbijského,
Líbijská okupácia
525 pnl. - Kambyzés dobyl Egypt - Perská okupácia
322 pnl. - vpád Alexandra Macedónskeho
631 n.l. - Arabská invázia
Najstaršie korene Egypta
Osídlenie Egypta siaha do staršej doby kamennej, o čom
svedčia prehistorické maľby objavené vo vnútri Sahary v
pohoriach Tasílii a Ahaggar. V 6. tis. pnl., v dobe neolitickej
revolúcie, prišlo ku zmene spôsobu života; t.j. nositelia
zberačských a loveckých kultúr sa usadzujú. Prvé
poľnohospodárske osady vznikli v neolite v úrodnom údolí Veľkej
rieky Nílu. Tento proces urýchlilo vysychanie Sahary, čo
prinútilo kočovné nomádske kmene uchýliť sa v oázach, alebo
práve na brehoch Nílu.
Bývanie v hlinených chyžiach oválneho tvaru dokumentujú
ostatky vo Fajúmskej oáze, či pri dedine Memrida Beni Saláma.
Keďže egyptské obyvateľstvo poznalo meď a vytváralo dokonalé
kamenné nástroje, vyvinulo sa niekoľko predhistorických kultúr
napr. Gerzskej.
Horný Egypt osídloval kmeň bojovných Hamitov, z hlavným
ťažiskom záujmov v poľovačke, čo dokazujú pohrebiská so psami a
gazelami. V dolnoegyptskej delte sa usadzovali semitskí roľníci
a obchodníci, ktorí pestovali obchod vo všetkých smeroch a
pravdepodobne vynašli aj hieroglyfy.
Dar Nílu
Podľa slov otca dejepisu Herodota bola egyptská civilizácia
darom Nílu, ktorý bol vlastne hlavnou dopravnou tepnou i 3500
km dlhou riečnou oázou, poskytujúcou obživu a semeno pre vznik
buniek Egyptského štátu. Každoročne v júni nastal čas záplav,
ktoré trvali do júla až augusta (v priemere 2 – 3 mesiace)
Nílske bahno vytvorilo černozem asi
v 20 km páse s Nílom uprostred, čo umožnilo pestovanie obilnín,
cukrovej trstiny, bavlny, zeleniny, ďalej vznik olivových a
ovocných plantáží v Delte.
V staroveku rástli na brehoch
papyrusové kry, ďatlové palmy.
Dobré podmienky pre rozvoj poľnohospodárstva však priniesli
aj vznik majetkovej nerovnosti, súkromného vlastníctva a
nakoniec aj štátu.
Politické zjednotenie zeme sa z nutnosti riadeného vodného
hospodárstva (zavodňovanie, stavba priehrad, kanálov,
vodojemov) stalo veľmi potrebné, lebo geografická poloha a
rozloha nílskeho údolia si vyžadovalo jednotné riadenie, z toho
vyplýva vznik administratívy a neskôr aj vynález písma.
Proces zjednocovania
Tretím faktorom a hýbateľom tohto procesu boli vpády a
nájazdy Nomádskych kmeňov, ktoré podnietili okolo r. 3500
rozšírenie jednotnej kultúry, vznik vzájomne kooperujúcich
mestských štátov, potom menších župných panstiev, na vrchole
ktorých stál župný gróf. Niektorým grófom sa podarilo zjednotií
viac žúp do dvoch centier : do Dolného Egypta (okolo delty
Níla) a Horného Egypta (až k dnešnému Asuánu). Takto tvrdí
staršia teória. Mýtická tradícia redukovala zložitý historický
proces, najmä glorifikáciou panovníka - zjednotiteľa alebo
vytvorením mýtusu o vytvorení centralistického štátu. Skutočným
otcom ríše faraónov bol však Níl, ktorý si svojimi vynikajúcimi
životnými podmienkami vynútil zjednotenie. K tomu prišlo okolo
konca štvrtého tisícročia, pridržiavajúc sa staršej teórie,
panovníkom Meni (Naarmer, Menes), ktorý založil tzv. Cinevské
kráľovstvo a už u neho sa prejavili prvé prejavy ponímania
panovníckej moci ako despotickej centralizácie. Meni bol jedným
z panovníkov prvej alebo druhej dynastie, ktoré v období 3500-
2700 dopomohli ku konsolidácii Egypta.
Triedne rozdelenie spoločnosti
Na čele spoločnosti stál faraón s božským pôvodom, dokonca
oslavovaný ako vtelené božstvo, ktoré rozhoduje o živote a
vlastníctve svojich poddaných, voľne hospodári s egyptskou
pôdou a len ono má výsostné privilégium zakladať chrámy.
Na riadenie štátu vystavil faraón úradnícky aparát na
vzdelanom pisárstve. Hlavou tohto rozdelenia bol prvý minister
- Catej (vezír). Vykonával funkciu vrchného sudcu, správcu
štátnej pokladnice, najvyššieho vojenského veliteľa a spravoval
chod centrálnej správy, t.j. starosť o poľnohospodársku
produkciu zeme alebo dohliadanie na faraónove stavby v zemi.
Privilegovanou egyptskou šľachtou boli správci nóm (=
administratívno-hospodárskych celkov Starej ríše) - adžmeri
(nomarchos); ich mocenským aparátom boli pisári a úradníci,
ktorí sa starali o hospodársky život v krajine, o vyberanie
naturálnych daní a zároveň boli technikmi, staviteľmi. Do tejto
spoločenskej vrstvy patril aj kňazský stav, udržujúci v ľude
kult mnohobožstva spleteného s mágiou a hlbokú úctu k
panovníkovi. Roľníci a remeselníci tvorili masu egyptského
obyvateľstva, nedosahujúcu otrockú bezprávnosť, ale ani
plnoprávnosť slobodných občanov.
Najspodnejšou vrstvou boli otroci, robotníci v kameňolomoch
a remeselníci zamestnané v štátnych dielňach.
Zväčša to boli
zajatci, schudobnelí členovia poľnohospodárskych občín, ktorí
však tiež neboli zbavení všetkých práv, ale vlastnili
oprávnenie vypovedať pred súdom, uzatvárať manželstvá a
dosiahnuť určitý majetok.
Osobitnou kapitolou bola armáda - posledný trumf kráľovskej
administratívy.
Stará ríša
Dejiny Egypta svojich 1500 rokov nepoznali vojny. Bolo to
obdobie staviteľov pyramíd, božích kráľov a čas gigantických
pohrebíšť. Vytvorenie a zánik ríše naznačujú zápas medzi
centralizmom faraóna a partikularizmom župných, nomových
vojvodov. Historický ráz mu pridelil vysoký kňaz z Heliopolisu
Maneta zostavením trojzväzkového historického diela o Egypte, v
ktorom rozdelil panovníkov do tridsiatich dynastií. Práve
chrámové archívy boli historickým prameňom, hlavným čerpadlom
informácií gréckeho historika Herodota.
Zakladateľom Starej ríše bol kráľ Džóser, ktorý si dal
postaviť ako hrobku stupňovitú pyramídu v Sakare. Centrom ríše
sa stalo mesto Mennofer (Memfis). Prvú skutočnú abstraktnú horu
umenia-kamenia v Gíze dal postaviť Snofrev - zakladateľ štvrtej
dynastie. Do nej patrili aj najvýznamnejší panovníci tohoto
obdobia - kráľ Chuef, Rachev a Mykerín, ktorí sa vyznamenali
svojou krutosťou a despotičnosťou. Keďže Egypt nemal vlastnú
surovinovú základňu, bol odkázaný na dovoz nerastného
bohatstva. Zásobarňou cedrového dreva bol Libanon, meď sa
dovážala zo Sinajského polostrova, drahé kamene spolu zo zlatom
Núbie a otroci z Líbie. Kríza a pomalé trieštenie Egypta
nastala za piatej dynastie, keď sa na konfesionálnom základe
prejavila pochybnosť o správnosti božieho spravovania sveta
faraónom a mocenskom vzraste vplyvu administratívy a kňazstva
na úkor centrálnej kráľovskej moci. Rozkladové tendencie sa
vzmáhali s rastom majetku veľmožov a kňazov, aj keď faraóni sa
menujú už len synmi boha Rea (boha slnka).
Po skončení vlády Pjopeja II. postihol Egypt obrovský hlad
a okolo roku 2190 pnl. sa rozpadol jednotný štátny útvar na
radu mocenských území.
Z tohto obdobia pochádza aj rétorický opis sociálnej
revolúcie od autora Ipeva. Iné lit. dielo, tiež svedčiace o
úpadku Starej ríše, o nájazdoch Ázijských kmeňov a beduínov
opisuje stretnutie kňaza Nefertaja, presláveného veštca, s
kráľom Snofrevom, ktorý mu veští úpadok krajiny.
Stredná ríša
Podľa spoľahlivého historického badánia trieštenie Egypta
zastavil miestny Thébsky vládca Mentuhotep II. okolo roku 2040
pnl., čím obnovil politickú jednotu krajiny. Avšak obnovený
centralizmus narážal na odpor miestnych vládcov. Hlavným mestom
sa stávajú Théby a v egyptských dejinách nastáva klasická doba.
Kráľ si vybudoval rezidenciu v oblasti dnešného Luxoru a v
Karnaku bol založený chrám boha Amona, ktorého kult postupne
asimiloval s kultom slnečného božstva Réa.
Za vlády Amenemhéta
I., predpovedaného zjednotiteľa, vznikol znova centrálny štát s
jediným kráľovským dvorom v Memfise, no význam Théb tým
neupadol. Vzrástol aj kult boha Osira (Usireva). Ľudské
zmýšľanie sa začalo pohybovať v rozmedziach “egyptskej
renesancie.
Nárast súkromného vlastníctva aj počtu otrokov išiel ruka v
ruke s rozvojom remesla, zosilnením obchodu a rastom počtu
miest. Hospodárskym cieľom mala slúžiť expanzívna zahraničná
politika, ktorá sa prejavila v ťažení proti Líbii, Núbii, na
Sinaj, i do plodnej Syro-palestínskej oblasti. Prekvital obchod
s Krétou, Cyprom a Syropalestínskym pobrežím a budovali sa nové
zavodňovacie stavby. No Egypťania žili v absolutistickej a
totalitárnej moci riadenej byrokratickým úradníctvom pod
tvrdými trestami, čo podnietilo vznik nepokojov a rozpad ríše
za XIII. dynastie.
Krikľavú situáciu, ktorá nastala rozpadom Egypta využívajú
kočovné kmene Hyksósov na vpád. Dobré zbrane, najmä vojenské
bronzové sekery a meče dopomohli k prenikaniu do vnútrozemia. V
delte Nílu založili mesto Hatvóret (Auaris), z ktorého riadili
títo tzv. vládcovia púští 108 rokov osud Egypta. Do
dolnoegyptských nóm dosadzovali svojich vladárov a Horný Egypt
si musel svoju nezávislosť vykupovať odovzdávaním daní.
Kyksósovia prevzali egyptské náboženstvo i kultúru a
obohatili ich. Zároveň prehĺbili kontakt s Predným Východom, čo
bolo kladným prínosom pre rozvoj hospodárstva v Egypte.
Nová ríša
Votrelcov vyhnal až Ahmós I. okolo roku 1560, čím započal
zlaté obdobie egyptských dejín, kedy dosiahla táto nílska
civilázia najväčšie územné rošírenie a vrchol kultúry. Rozvoj
medzinárodného obchodu, ktorý uviedol Egypt do styku s
význačnými oblasťami Starého Orientu, sa niesol v ovzduší
egyptskej expanzívnej politiky. Hlavnou záujmovou sférou Egypta
sa stala Núbia a v Ázii Syrská oblasť. Už za vlády Thutmósa I.
sa výrazne prejavil vzostup vojenskej moci, čo malo za následok
dobývanie geograficky významného Syropalestínskeho územia a
prenos oslavy bojovníka-hrdinu do mytológie. Nadvládu nad
Orientom a hodnosť svetovej veľmoci Egyptu získal Thutmós III.
Svetová ríša ležala u nôh faraóna, čo vynieslo Egyptu bohatú
vojnovú korisť v podobe zlata, dreva, zbraní i nerastného
bohatstva, a rozkladala sa od hlbokého sudánskeho juhu, cez
Síriu až za Eufrat. Problém poslušnosti v dobytých územiach
riešil Thutmós III. aj jeho potomok Amenhotep II. politikou
sobášov.
Hlavným mestom zostávajú aj naďalej Théby a keďže prevládal
kult boha Amona, ústredným chrámom zostáva chrám Amona-Rea v
Karnaku.
Postupne sa rysuje rozkol medzi kňazskými prívržencami
Amonovho kultu a kráľovským dvorom. Útok proti Vésetskému
kňazstvu podnikol Amenhotep IV., ktorý prehlásil monoteizmus
boha slnka Réa, prejavujúceho sa viditeľne v slnečnom kotúči
Atone. On sám zložil hymnus na nového boha Atona zmenil si meno
Amenofis (=Amón je spokojný) na Achnaton (Echnato, prospešný
Atonovi). Po jeho smrti získali kňazi starý vplyv a za
panovníka mladučkého Tutanchamona sa vrátili k starým
poriadkom.
Nastupujúca dynastia Ramessovcov odrazila nápor Líbyjcov a
Chetitov, najmä jej najvýznamnejší panovník Ramesse Veľký (II),
ktorý uzavrel prvú mierovú zmluvu na svete sobášom svojej dcéry
za chetitského kráľa Chattušila III. po bitke pri Kadeši. Svoju
rezidenciu preložil do Pi-Ramesse (Ramessum), položil základy
Suezského prieplavu a práve on bol tým tvrdohlavým faraónom, za
ktorého sa odohral biblický exodus (návrat židovských zajatcov
do Palestímy).
Ramessovi III. sa ako poslednému faraónovi podarilo
stabilizovať politickú situáciu v Egypte tým, že porazil
Líbyjcov a rozdrtil nápor morských národov (kmeňových skupín,
vznikajúcich na začiatku 14 st. pnl. na ostrovoch a v
prímorských pásmach východného stredomoria).
Centrálnu moc postupne oslaboval rastúci vplyv kňazov
Amonovho chrámu vo Veséte a veľmožov, no aj administratívne
rozdelenie na Horný a Dolný Egypt, čo sa aj vykryštalizovalo do
božieho štátu Amona, s vládcami z radov Thébskeho kňazstva a
svetskej Delty s mocou faraónov ďaľších dynastií s hlavným
mestom Tanis.
Neskorá doba
Nástupom núbijských vládcov 25. dynastie sa na čas
obnovila zašlá sláva Egypta, no toto archaické obdobie
poškvrňujú vpády Asýrčanov a kruté násilie rozpútané v šiestom
st. Ešte kráľovi Psammetichovi I. sa podarilo udržať
nezávislosť nílskej Delty, lenže nejednotnosť v národných
otázkach a triedne záujmy šľachty či kňazstva vyvrcholili
vpádom perzského panovníka Kambyzésa, čím sa Egypt stáva
provinciou Perzskej ríše. Medzi rokmi 404-342 pnl. sa uchytila
vláda 28-30 dynastie, no druhá invázia Peržanov, až nakoniec
výboje Alexandra Macedónskeho roku 322 pnl.
položili Egypt
definitívne na lopatky, a tým zbavili egyptské obyvateľstvo
ďaľších ilúzií a nádejí o honosných časoch veľkých faraónov.
Natrvalo poznačil Egypt vpád Arabov 641 nl., čím bol uvrhnutý
do tieňa moderných európskych národov.
Egyptská kultúra
Písmo
Na hospodársko-správne účely, spisovanie pozemkových
listín, na vyberanie daní, či na realizáciu náboženských
predstáv o posmrtnom živote sa v Egypte používalo obrázkové
písmo (po grécky hieroglyfy). Predchodcom hieroglyfického
systému písma boli sumerské piktigramy. Postupne sa
zjednodušovalo na hieratické (posvätné), ktoré používali najmä
kňazi a najredukovanejšou formou písma sa stalo démotické písmo
(ľudové). So vznikom týchto posvätných rytov, tohto
monumentálneho písma súvisel aj vznik pisárskej funkcie, ktorá
bola nevšedne povýšená nad ostatnými zamestnaniami. Hieroglyfy
boli tesané do kameňa, vyrezávané do dreva, alebo maľované na
steny chrámov a hrobiek. Mená sa vpisovali do obdĺžnikovitých
útvarov s podstavou - kartuší. Pre démotické písmo slúžil
vynález papyrusu, t.j. lisovaných, priečne poukladaných prúžkov
šachora (papyrusového kra), ktorý rástol v hojnom počte v
bažinatých zátokách Nílu. Na písanie slúžilo trstinové pero.
Tajomstvo hieroglyfického písma rozlúštil roku 1822 Jean
Franois Champolion podľa Rosetskej dosky, obsahujúcej nápisy v
dvoch druhoch egyptského písma a v gréckej alfabete, ktorú
našiel vojak z Napoleonovej výpravy roku 1798 pri hĺbení
základov pevnosti ar-Rašíd-Rossete. Práve na menách panovníkov
Ptolemaios a Kleopatra vzkriesil Champolion tieto toľké
storočie mŕtve slová k životu. Až tu sa nakoniec ukázalo, že
hieroglyfy majú fonetickú hodnotu.
Staviteľstvo
Hlavným pracovným predmetom v staviteľstve bol kameň.
Všetky egyptské stavby charakterizuje monumentálnosť, mohutnosť
i veľká honosnosť. Najstaršou monumentálnou stavbou z roku 2700
(2600) pnl. je Džoserova stupňovitá pyramída v meste mŕtvych
pri Sakkare. Tvoria ju terasovito nastavené mastaby -
niekdajšie hrobky veľmožov a faraónov v tvare zrezaného ihlana,
čiže s plochou strechou. Jej výška je cca. 60m, hlavným
stavebným prvkom je vápenec a staviteľ nesie meno Imhotep,
ktorý sa neskôr stotožnil s bohom lekárstva.
Egypt mal ideálne podmienky pre rozvoj monumentálnej
architektúry. Svahy v údolí Nílu poskytovali dostatok kameňa,
žuly, čadiča i pieskovca. Egyptské náboženstvo, viera v
posmrtný život a z nej vyplývajúci kult mŕtvych podnecovali
budovať obrovské stavby, ktoré mali svojou hmotnou existenciou
a trvanlivosťou zabezpečiť priazeň bohov či večný život
faraónov. Funkciou egyptskej monumentálnej architektúry bolo
slúžiť náboženstvu a kultu mŕtvych. Pretože aj faraón bol
stelesnením boha, spájajú sa obidve funkcie predovšetkým s
oslavou faraóna a zabezpečením jeho nesmrteľnosti.
Egyptské
chrámy sa stavali na poctu bohom alebo slúžili kultu mŕtvych
ako pohrebné chrámy.
Pyramídy
Najmonumentálnejšími stavbami starovekého Egypta sú hrobky
faraónov - pyramídy. Postavili ich väčšinou v období Starej
ríše, najväčšie za 4. dynastie. V období Strednej ríše sa
namiesto nich začali budovať v Hornom Egypte skalné hrobky.
Najstarším typom kamenej hrobky bola mastaba ( arabsky - lavica
), ktorá mala tvar zrezaného ihlanu na obdĺžnikovom pôdoryse.
Najstaršia mastaba patrila faraónovi Manimu, zakladateľovi
prvej dynastie. Mastaby sa ozdobovali sochami, reliéfmi a
maľbami. Nastavením niekoľkých, postupne sa zmenšujúcich mastáb
na sebe vznikla prvá stupňovitá pyramída - Džosérova pri
Sakkáre. Jej architektom bol Imhotep, kráľov prvý minister,
podporovateľ vedy a umenia. ( základňa 126 117 m, výška 60 m
). Prvý faraón 4. Dynastie Snofrev si dal postaviť 3 pyramídy.
Najväčšiu pyramídu postavili pri Gíze faraóni Chufev, Raachev a
Menkaurén. Už v antike pokladali tieto stavby pre ich
mohutnosť, veľkoleposť a nákladnosť za prvé zo siedmich divov
sveta. Ich monumentálnosť dodnes vzbudzuje obdiv. Chufevova
pyramída, nazývaná Veľká, má objem 2 600 000 m3
Na západnom brehu rieky Níl pri Gíze s vypínajú ďaľšie tri
z najvýznamnejších pyramíd - Chuefova, Chefrénova a Mykerínova.
Jediným zachovalým divom sveta je najväčšia Cheopsova pyramída
s výškou 137m, rozmermi základne 230x230m a s objemom 2,5
milióna m3. Pôvodná výška presahovala 146m, no dobrý stavebný
materiál bol odcudzený. Dnes je pyramída veľká asi ako chrám
sv. Štefana vo Viedni a skladá sa z 2 mil. tonových kameňov,
privezených z kameňolomu pri Káhire. Pohrebisko kráľov 4.
dynastie, ich manželiek a verných hodnostárov stráži Veľká
sfinga s figúrou leva a vyobrazením tváre kráľa Chafrea. Zbožný
šejk ju dal zohaviť dlátom, lebo Korán zakazuje zobrazovať
>udskú tvár, a Mamulejcom slúžila ako terč pre delostrelectvo.
Tu hodno spomenúť aj známy výrok „Všetko na svete má strach z
času, len čas má strach z pyramíd“.
Faraóni Strednej ríše sa nechávali pochovávať v doline na
západ od Théb v skalnatých hroboch - v Údolí kráľov. Roku 1922
anglický archeológ Howard Carter tu objavil Tutanchamónovu
hrobku a nesmierny poklad, ktorý sa uchováva v Káhirskom múzeu.
Chrámy
V Hornom Egypte sa budovali skalné chrámy (Abú Simbel), v
ktorých za priečelím s kolosmi bola sústava kultových siení.
Chrámy boli v Novej ríši dominantou skoro každého mesta,
obohnané bielymi hradbami a mali magický zmysel. Chrám
predstavoval spojitosť zeme s vesmírom, t.j.
podlaha bola
povrchom zeme, stĺpy označovali kmeň palmy, či obrí stvol so
štylizovanými kvetmi lotosu, čiže stĺpové sály označovali
pozemskú vegetáciu a plafón predstavoval nebesia. Rituály mohol
vykonávať len faraón, inak ho zastupovali kňazi. Veriaci
nemohli nadviazať kontakt s božstvom na bohoslužbách a pri
prinášaní obetí sa zúčastňovali len kňazi. Vynikal najmä chrám
boha Amona v Karnaku, ďalej Ramesov chrám v Abu Simbele, Horov
chrám v Edfu a skalný chrám kráľovnej Hatšepsovet.