Dobytie Bastily

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 4159×

Příbuzná témata



Dobytie Bastily

Dobytie Bastily


Účasť Francúzska vo vojne za americkú nezávislosť zhoršila dlhotrvajúce finančné ťažkosti monarchie. Namiesto nanajvýš potrebnej reformy daňovej sústavy vláda Ľudovíta XVI. prijala iba nedostatočné opatrenia, čím dala kritikom príležitosť na to, aby zvalili zodpovednosť za krízu na korunu a privilegované stavy.
Duchovenstvo, šľachta a niektoré mestá boli v tom čase totiž vyňaté z väčšiny priamych daní, ktoré ležali na pleciach remeselníkov a roľníkov, najchudobnejších, ale hlavne najpočetnejších vŕstiev. Nepriame dane boli veľkou záťažou pre platiteľov, ale štátu nezabezpečovali dostatok príjmov v dôsledku spôsobu ich vyberania.
Okrem štátnych daní boli roľníci povinní odvádzať dávky svojim pánom na základe feudálnych práv, a to v naturáliách, prácou alebo v peniazoch. Tieto práva mali svoj počiatok v dávnej minulosti a inflácia spôsobila, že ročný výťažok z nich bol čoraz nižší, čím vlastne stratili svoju opodstatnenosť. Úsilie šľachty zvýšiť svoje príjmy obnovením práv, ktoré upadli do zabudnutia, pôsobilo z uvedeného dôvodu nanajvýš nepriaznivým dojmom.
Na rozdiel od pomerov v Anglicku francúzska vysoká šľachta tvorila uzavretú kastu, ktorá bránila drobnej šľachte a bohatej Buržoázii v akomkoľvek spoločenskom vzostupe.
Ťažkosti francúzskej spoločnosti nevznikli r. 1789, ale dve okolnosti spôsobili, že tento dátum má osobitné miesto v dejinách. Zatiaľ čo bohatstvo krajiny sa zväčšovalo v priebehu celého storočia, veľmi zlé úrody v rokoch 1787 a 1788 vyvolali vážne ťažkosti v zásobovaní, znásobené zlou organizáciou dopravy. Cena obilia prudko stúpla a mestská chudoba mala sotva na chlieb.
K hospodárskej kríze sa pridružila aj politická. Ľudovít XVI., ktorý mal nerozhodnú povahu, nevedel, ako čeliť všetkým nahromadeným problémom. Spoliehal sa na viacerých ministrov financií, ale ani jeden z nich nedokázal vyriešiť tieto ťažkosti. Keď prejavili úmysel rozšíriť počet poplatníkov a orientovať sa na daňovú rovnosť, narazili na skutočnú vzburu privilegovaných vrstiev. Kvôli upokojeniu vášní, zavolal kráľ do Versailles generálne stavy, ktoré tvorili zástupcovia troch skupín obyvateľstva – duchovenstva, šľachty a tretieho stavu /buržoázie a roľníkov/.Generálne stavy sa nezišli od r. 1614: už ich samotné zvolanie bolo v istom zmysle revolúciou.
Každé mesto i každá obec vo Francúzsku sa pripravovali na voľbu delegátov a veľa sa diskutovalo o ťažkostiach, ktoré sužujú spoločnosť.

Všade sa vypracúvali súpisy požiadaviek a pripomienok, ktoré mali byť predložené generálnym stavom. Aj keď v podstate zahŕňali miestne požiadavky, vyjadrovali zároveň potrebu ústavy, ktorá by pretvorila systém vládnutia vo Francúzsku.
Šľachta a duchovenstvo žiadali, aby sa rokovalo a hlasovalo osobitne v každom stave, čo by im bolo prinieslo takmer automaticky väčšinu: Zástupcovia tretieho stavu si uvedomovali, že zastupujú 93% národa, a za podpory nižšieho duchovenstva žiadali spoločné rokovanie a hlasovanie za osobu. Všetci sa napokon zišli v Loptovej sieni /Jeu de paume/ vo Versailles a prisahali, že sa nerozídu, kým nebudú splnené ich požiadavky. Ľudovít XVI. ustúpil. Všetky tri stavy potom zasadali spolu pod názvom Národné zhromaždenie.
Keďže najväčší radikáli ako Mirabeau začali čoraz hlasnejšie volať po reformách, situácia v zhromaždení sa vyhrocovala. Šľachta neprejavila nijakú vôľu pristúpiť na zmeny. V mestách, najmä v Paríži, hnev a beznádej vyvolané nezamestnanosťou, zvyšovaním cien, hroziacou biedou a hladom vyústily do násilných demonštrácií, ktoré vyvrcholili 14. Júla 1789.
Obyvateľstvo, ktoré bolo svedkom pohybu kráľovských vojsk v hlavnom meste, sa obávalo, aby kráľ so šľachtou nevystúpili proti reformám. 14. Júla 1789 dav zaútočil na kráľovskú väznicu v Bastile v nádeji, že tam nájde veľké množstvo zbraní, a oslobodil väzňov, ktorých bolo, mimochodom, veľmi málo. Nasledujúci deň kráľ prijal trikolóru, ktorá symbolicky spojila farby Paríža /modrú a červenú/ s bielou farbou monarchie.
Šľachta, ktorú vyľakalo rýchle šírenie nepokojov po celom Francúzsku, začala hromadne utekať hlavne do Nemecka a Anglicka. Roľníci zas podľahli veľkému strachu a na šírenie správ o konšpirácii pripravovanej šľachtou odpovedali panikou. Keď sa rozchýrilo, že bandy lupičov plienia vidiek, skupiny roľníkov sa začali ozbrojovať, aby sa ubránili; občas zaútočili aj na zámky, pričom sa usilovali zničiť predovšetkým pozemkové knihy obsahujúce súpis povinností, ktoré mali voči svojím pánom.
V takejto situácii odhlasovalo Ústavodarné zhromaždenie 4. Augusta 1789 zrušenie feudálneho zriadenia obdobia ancien régime. Zrušenie šľachtických privilégií sprevádzali slávnostné chvíle. Veľká časť súpisu požiadaviek a pripomienok generálnych stavov bola splnená. O tri mesiace neskôr zhromaždenie schválilo Deklaráciu práv človeka a občana. Nasledujúce dva roky sa venovalo príprave prvej písanej francúzskej ústavy. V zmysle znenia z r. 1791 bol kráľ konštitučným panovníkom, ktorý už nestál nad zákonmi, ale bol nimi viazaný a povinný rešpektovať ich.

Od tej chvíle získala buržoázia veľkú výhodu, lebo poslancov zhromaždenia mali voliť všetci muži, ktorí dokázali, že platia aspoň minimálne dane: bolo to volebné právo na základe cenzu. V rámci politiky decentralizácie sa vytvárali departementy, obvody a obce s miestnou právomocou. Každý oprávnený volič mohol okrem poslancov zhromaždenia voliť aj sudcov a členov poroty miestnych súdov.
Reorganizácia cirkvi vo Francúzsku veľmi oslabila právomoc pápeža. Mníchov a mníšky nabádali porušovať rehoľné sľuby, ktoré už nemuseli skladať. Štát vyhlásil majetky kléru a neskôr ich predával na dražbách. Každá diecéza sa odvtedy musela územne zhodovať s departementom; biskupi a kňazi boli volení miestne a platení štátom. Pápež odsúdil tieto nové nariadenia a väčšina kňazov a biskupov, ktorí odmietali prísahu vernosti národu, bola prenasledovaná. Konštituanta /Ústavodarné zhromaždenie/ si neuvedomila, že práve tým ohrozila budúcnosť revolúcie, alebo prinajmenšom skomplikovala dosiahnutie jej cieľov. Kráľ napokon potvrdil túto ,, občiansku ústavu duchovenstva “ , aj keď to bolo v rozpore s jeho presvedčením. Práve preto kráľovská rodina ušla v júni 1791 z Paríža. Usilovala sa dostať do oblasti, v ktorej by kráľ našiel verné armády a z ktorej by v prípade potreby mohol prekročiť hranice. Neďaleko východných hraníc vo Varennes bola kráľovská rodina zatknutá a donútená vrátiť sa do hlavného mesta. V tomto čine videli vlastenci dôkaz toho, že kráľ zradil revolúciu. Muži ako Marat a Robespierre, ktorí mali veľký vplyv prostredníctvom politických klubov, využili kráľov útek na znenaváženie jeho osoby a funkcie.
Vojna medzi Francúzskou revolúciou a Európou mala vyjsť zo strany Francúzska: kráľ v nej videl prostriedok, ako opäť získať svoje niekdajšie výsady, republikáni zas možnosť odhaliť zradu panovníka a odstrániť ho. .

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?