Doba železná

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 06. února 2007
  • Zobrazeno: 9744×

Příbuzná témata



Doba železná

K objavu metalurgie železa došlo v Malej Ázii. Toto územie dlho ovládala Chetitská ríša, ktorá prísne strážila tajomstvo výroby. Metalurgiu železa objavili okolo roku 2 500 pred Kr. Neskoršie sa však technológia výroby železných nástrojov a zbraní šírila do ďalších krajín. Výrobky zo železa postupne nahradili bronz. S použitím železa súvisí aj rozmach niektorých starovekých civilizácií: Gréckej, Etruskej. V Európe sa železná doba rozdeľuje na dve fázy:
1. staršia – Halštatská (podľa rakúskeho Hallstatt) – 700 – 400 pred Kr.
2. mladšia – Laténska (podľa švajčiarskeho La Téne) – 400 – 1 pred Kr.

HALŠTATSKÉ OBDOBIE (700 – 400 pred Kr.)
V staršej dobe železnej nastupuje spolu s chladnejším a vlhčím počasím v európskom podnebnom pásme načas vlhšie počasie aj v Stredomorí. Vlastné halštatské obdobie síce trvá dve storočia, ale jeho tradícia pôsobí ešte počas dvoch nasledujúcich storočí. Všeobecná stredoeurópska chronológia rozlišuje dva hlavné vývojové stupne. Pre prvý z nich (7. stor.) sú charakteristické bojové družiny a zvýšený podiel chovu dobytka, pre mladšie (6. stor.) nový rozvoj poľnohospodárskych osád a rozmach pevností, ktoré sa stali sídlom miestnych vládcov a ich rodín, pochovávaných vo veľmi bohatých („kniežacích“) hroboch; vývoj spoločnosti mladšieho stupňa zasahuje až do 5. storočia, do rozhrania halštatského a laténskeho obdobia.
Halštatské obdobie prebiehalo súčasne s archaickou gréckou kultúrou, s prudkým rozvojom gréckeho umenia a filozofie a súčasne s vrcholom etruského panstva v Itálii. Rím bol doteraz bezvýznamným mestom, ovládaným etruskou dynastiou. Grécke osady v Stredomorí a v oblasti Čierneho mora zapojili mnoho barbarských kmeňov do sféry svojho obchodu a kultúrneho pôsobenia.
Prechod od doby bronzovej k dobe železnej je zachovaný v mytológii európskych národov ako zhoršenie stavu sveta. Prináša boje, rozbroje a neistotu; násilie sa stalo až príliš častou súčasťou života. Pestoval sa rituálny kanibalizmus a zabíjanie zajatcov.
Pomerne organizovaný systém neskorej bronzovej doby sa rozpadal, v spoločnosti získavali vedenie za podpory svojich priateľov vodcovia. Ich krehká autorita, nepodložená rodovou tradíciou, sa pri neúspechu ľahko zrútila a spoločenstvo opäť strácalo stabilitu.

Za príčinu k horšiemu sa tradične považoval nový kov, spojený s božstvom vojny: Marsom, Árom a im podobným.
Skoro po zavedení železa sa zovšeobecnela na juhovýchode znalosť jeho zušľachťovania, ale len postupne sa stali železné zbrane a nástroje skutočne kvalitnejšími než bronzové (veď ich technológia mala viac než tisícročnú tradíciu). Skúsenosti z výroby bronzových ozdôb boli aj naďalej využívané. 1. Starší stupeň (7. stor. pred Kr.)
Vlhšia subantlantická klíma, ktorá nastúpila v miernom pásme, spôsobila zánik poľnohospodárskeho osídlenia po celej strednej Európe, kde teraz obilie horšie dozrievalo. Počet obyvateľstva klesal (počet známych osád je len zlomok počtu predchádzajúcich). Zvýšil sa opäť význam dobytka, ktorý sa ľahšie udržal pastvou počas miernych zím. Medzi domáce zvieratá pribudla sliepka, na význame nabral kôň ako dopravný prostriedok a symbol významného muža – bojovníka.
Kimmeriovia, vytláčaní zo svojich území Skýtmi, vpadli súčasne s pustošivými nájazdmi do Asýrie a Malej Ázie. Nezdá sa, že by Kimmeriovia a im podobní nomádi postupovali v strednej Európe miernejšie. Bolo tu menej bohatstva, ktoré sa dalo ukoristiť, ale tiež menej zjednoteného odporu. Nomádske jazdecké družiny tu pravdepodobne parazitovali na usadlom obyvateľstve, od ktorého si brali korisť a vymáhali si tvrdé dane. Osamostatnenie vodcov a ich družín z pevného rodového systému, umožnilo vznik vládnucich vrstiev, ktorých príslušníci boli pochovávaní so zbrojou, konskými postrojmi, niekedy aj s koňmi a vozmi. Prejavuje sa tu rozdiel medzi vodcami a radovými členmi družín. Ženské hroby boli vždy podstatne chudobnejšie než mužské a zdá sa, že vládcovia ešte nevytvorili dynastie – ich moc bola len osobná.
Až po východnú časť strednej Európy sa pod vplyvom nomádov rozšírila jazda na koni, ale bojovníci v západnejších oblastiach používali dvojkolesové vozy v konskom záprahu. Stáli na nich buď sami alebo so svojim vozotajom a mohli sa rýchlo presúvať. Podobne ako u Homéra či v Caesarovej dobe v Británii zostupovali pred vlastným bojom z vozu.
Súčasne s postupom železnej metalurgie sa rozvíjal v strednej Európe halštatský výtvarný štýl (sloh) s prevahou geometrických tvarov. Za jej stred sa považuje oblasť Hallstattu v Rakúsku. 2. Mladší stupeň (6. stor. pred Kr.)
Mladší stupeň predstavuje v stredoeurópskom podnebí isté oteplenie a nové zvýšenie hustoty osídlenia; vytvára sa sieť hradísk. Vznikli kmeňové kniežatstvá, ich vládcovia sídlili na hradiskách a boli pochovávaní do hrobov s veľkou nádherou. Obyčajní príslušníci kmeňov bývali naopak v jednoduchých chatách. Do prostredia hradiska sa dovážalo až zo Stredomoria víno a luxusné predmety. K zachovaným patria najmä etruské bronzové kanvice so zobákovitou výlevkou a grécke maľované vázy.

Grécke bronzové miesidlo na víno nájdené v hrobe princeznej z Vix vo Francúzsku je jedinou zachovanou pamiatkou svojho druhu. Vázy takýchto rozmerov a kvality sa nenašli dokonca ani v Grécku, ani v Itálii.
Severnejší pás Európy, osídlený prevažne predkami Germánov, Baltov a Slovanov, bol gréckymi a etruskými podnetmi zasiahnutý len nepatrne, ale istou výnimku sú oblasti severného Poľska, ktorá ťažila z obchodu s jantárom, vyhľadávaný na pobreží Baltického mora.
V lesostepnom páse na sever od stepí medzi Čiernym a Kaspickým morom žilo obyvateľstvo venujúce sa poľnohospodárstvu (predchodcovia Slovanov a Baltov). Od východu, zo stepí medzi Volgou a Donom, sa do oblasti obývanej Skýtmi začali už v 6. storočí pred Kr. tlačiť Sarmatovia a naopak Skýti zasiahli v tom istom storočí svojimi nájazdmi až do strednej Európy, kde zničili veľa stredísk halštatskej kultúry v Karpatskej a Východoalpskej oblasti a v Poľsku; ich ťaženie býva porovnávané s vpádom Tatárov v stredoveku.
Okrem Skýtov, Trákov a Ilýrov na východe a Venétov pri juhovýchodných Alpách sa dostali v pravekej Európe do popredia Kelti, usadení od Slovenska cez Čechy a južné Nemecko až po Francúzsko. Prenikli tiež na britské ostrovy a do severného Španielska. Oni boli tvorcami najvýznamnejšej západohalštatskej kultúry a mali hlavný podiel na vytvorení vedúcej kultúry v mladšej dobe železnej – kultúry laténskej. Na konci halštatského obdobia bolo železo známe takmer všade v Európe, na viacerých miestach v spojení s ďalšími činiteľmi zasiahlo do hospodárskej a sociálnej štruktúry obyvateľstva na sever od antického sveta, ale jeho význam ešte stúpol v nasledujúcom období.


LATÉNSKE OBDOBIE (400 – 1 Pred Kr.)
Všeobecne sa dá toto obdobie rozdeliť na tri obdobia:
· prvé z nich znamená vyvrcholenie predchádzajúceho vývoja s pevnosťami a kmeňovými kniežatami
· prostredné z nich je dobou mnohých pohrebísk
· v poslednom vznikli keltské mestá – oppidum
Začiatku laténskeho obdobia zodpovedá obdobie klasickej dobe v Grécku a počiatku Rímskej republiky. Stredná časť ťaženiu Alexandra Veľkého, vzniku helenistických štátov, vzostupu Kartága a prvému rozmachu Ríma. Záver laténskeho obdobia prebiehal súčasne s koncom Rímskej republiky a začiatkom cisárstva, ktoré začalo vytvárať – syntézou gréckych a rímskych tradícií – prvú univerzálnu európsku civilizáciu.

Kelti a susedné obyvateľstvo
Najvýznamnejším etnikom laténskeho obdobia boli Kelti. Obývali väčšinu strednej a západnej Európy.

K oblasti Keltov patrila vtedy spolu s južným Nemeckom, väčšia časť Čiech, Slovenska, Francúzska (vtedajšej Galie) a časť Britských ostrovov, kde sa keltské kmene udržali ešte po vpáde Rímskej ríše (francúzsky Bretónci sú potomkovia vysťahovalcov z Anglicka po vpáde Anglosasov). V severnom Španielsku boli keltské kmene zmiešané s Iberyjcami. Do Karpatskej kotliny a do severnej Itálie prenikli koncom 4. stor. pred Kr. Ich ťaženie do Itálie znamenalo koniec etruského panstva v Pádskej nížine, kde vznikla predalpská Galia a začiatok etruského úpadku vôbec. Roku 383 pred Kr. vyplienili Kelti Rím. Ten sa však skoro spamätal a ešte pred koncom 3. storočia zostalo keltské panstvo obmedzené len na Pádsku nížinu. Na východe prenikli Kelti na Balkán, odtiaľ okolo roku 280 do Grécka. Vyplienili Delfy a ovládli strednú Tráciu, kde sa ich časť usadila a časť odtiahla do Malej Ázie. Tam sa po porážkach od Antiocha I. Sýrskeho, ktoré utrpeli okolo roku 270 usadili vo vnútrozemí a založili Galatiu. Tiež odtiaľto prepadávali grécke mestá a vymáhali od nich dane; ich maloázijské panstvo definitívne zničili až Rimania, ktorí ho premenili na svoju provinciu na prelome letopočtu.
Kelti sa často konfrontovali s antickým svetom, porážali Grékov aj Rimanov, ale nedokázali svoje víťazstvá využiť. Nakoniec boli podmanení Rimanmi z juhu a zvyšok ich panstva bol rozdrvený Germánmi zo severu.
1. obdobie
Rozširujúca sa sieť hradísk v rannej dobe laténske svedčí o územnej kmeňovej organizácii. Niektoré z nich slúžili ako panské sídlo s palácmi, ale aj ako kultové strediská s posvätnými okrskami, oltármi a chrámami. Ich stavebná technika prezradzuje stredomorský pôvod. Vozy v hroboch sú dvojkolesové a popri bohatých mužských hroboch sú tiež známe pohrebiská žien s množstvom šperkov, ktoré svedčia o tom, že vládnuca vrstva už tvorila dynastie.
2. obdobie
V 4. storočí pred Kr. sa pomery v keltskom svete značne zmenili. V súvislosti s novým ochladením podnebia, ktoré práve neuľahčilo pestovanie obilia v klimaticky menej priaznivých častiach Európy, keltské bojové družiny zaútočili na juh. Keltské spoločenstvá sa súčasne demokratizovali. Hlavným dokladom keltského osídlenia v strednej Európe sú tzv. ploché (t.j. bez mohyly) kostrové pohrebiská. Boli v nich pochovávaní členovia bojových družín aj so zbraňami (železný meč, kopia a drevený štít) a ich ženy so šperkami. Hroby významných osobností boli obohnané priekopou. Nie práve časté sú hroby bez milodarov. Tie patrili otrokom. Bojové družiny so svojím vodcom tvorili základ keltského vojska.

V mnohých oblastiach ovládali etnicky odlišné miestne obyvateľstvo, časom sa však dobyvatelia s miestnou populáciou zbližovali a zmiešali.
Základom hospodárskeho rozmachu Keltov bolo vyspelé poľnohospodárstvo, schopné zásobovať (najmä v 3. období) pomerne veľké množstvo remeselníkov, obchodníkov a vojakov. Vtedy sa už bežne používali železné radlice v radlách a železné kosáky. Zavedenie rotačných kamenných mlynčekov (ich tvar sa nezmenil až do stredoveku), dokladá vyspelý spôsob mletia obilia, ktoré sa len pomaly uplatňovalo v súčasnom helenistickom svete. Výroba a spracovávanie kovov (najmä železiarstvo a kováčstvo) dosiahli vysokej úrovne vo výrobe nástrojov a zbraní. Ale ani ostatné remeslá nezostávali pozadu, najmä po porážkach na juhu, kedy sa zastavil príliv koristi a Kelti museli uspokojovať svoje potreby z vlastných zdrojov.
3.obdobie
Záverečnú etapu keltské vývoja v strednej Európe charakterizujú od polovice 2. storočia pred Kr. oppidum – opevnené osady mestského typu, známe skôr z južného Francúzska. Boli to kmeňové strediská správneho, výrobného, obchodného a vojenského významu. Ich najpodrobnejšie opisy prináša Caesar v Zápiskoch o vojne v Galii (mnohé boli podrobne preskúmané). Boli opevnené mohutnými kamennými hradbami, ktoré boli poprekladané drevenými trámami a obohnané priekopou. Zvláštnu pozornosť venovali stavbe brány, opevnenie obvykle využívalo výhody terénu. Oppidia majú často sieť ulíc a okrsky, kde sa sústreďovali remeselníci toho istého oboru.
Niektoré oppidia boli veľmi rozsiahle. Bibracte, podľa Caesara najväčšie oppidum vo francúzskej Galii, malo rozlohu 135 ha, Manching, v južnom Nemecku malo asi dvojnásobnú rozlohu a sú známejšie oppidá ešte väčších rozmerov. Do oppidum bolo z Itálie dovážané víno, bronzové džbány a poháre a šperky.
V oppidum sa sústreďovali remeslá. Zvlášť významné je keltské mincovníctvo. Prvé keltské razby napodobňujú helenistické, najmä macedónske statéry Filipa II., ale postupne sa ich reliéfny obraz schematizuje. Jednotlivé časti hlavy v profile a iné figurálne sa rozkladajú na izolované geometrické prvky a opis býva skomolený či vynechaný. Okolo roku 100 pred Kr. si keltské mincovníctvo začína vytvárať svoje vlastné typy, rozdielne v západoeurópskej a stredoeurópskej Galii. Napr. zlaté „dúhovky“ – typy s drakom a keltským náhrdelníkom sú rozšírené v Čechách a Bavorsku; východnejšie majú tvar mušle. Medzi záverečné stredoeurópske razby patria strieborné mince s nápisom BIATEC, časté najmä z okolia Bratislavy. Keltské mincovníctvo dožívalo v druhej polovici 1. storočia pred Kr.
Kelti stavali zastrešené chrámy len vzácne, za svätyne im slúžili háje so stromami, kolmi a oltármi.

Vrstva kňazov, druidi (pôsobili medzi nimi aj ženy), mali predné popredné postavenie v spoločnosti a často určovali aj praktickú politiku kmeňa viac než kmeňová aristokracia.
Obranný význam oppid sa zvyšoval ako v dobe rímskeho podmaňovania francúzskej Galie, tak pri severnom okraji keltského panstva, kam sa od 2. storočia pred Kr. posúvali Germánske kmene, ktoré sa do doby okolo prelomu letopočtu zmocnili všetkých ostatných častí Galie, ktoré sa nestali rímskymi provinciami. Väčšina Keltov zo strednej Európy sa stiahla do francúzskej Galie, niektorí z nich do podunajských rímskych provincií, najmä Panónie, len menšia časť z nich zostala.



Starí druidi
Druidov, kastu keltských kňazov, ktorí v Galii a Británii pôsobili ako sudcovia, učitelia, liečitelia a veštci, obklopuje veľké tajomstvo. Kusé informácie, ktoré o nich máme, pochádzajú od gréckych a rímskych autorov píšucich v rozmedzí 2. storočia pred Kr. – 4. storočia po Kr. Rímsky spisovateľ Plinius zachytáva ich obrad zbierania imela z duba, posvätného stromu druidov. Na šiesty deň od splnu sa vyšplhal bielo odetý kňaz na dub a odťal z neho zlatým kosákom halúzku imela. Ak ju niekto zachytil skôr, ako sa dotkla zeme, používali ju na rituál plodnosti. Dozvuky tohto rituálu prežívajú dodnes v tradícii vianočného bozku pod zaveseným imelom.
Druidizmus bol akousi formou uctievania prírody a jeho najväčšie tajomstvo bolo známe iba zasvätencom, ktorí sa ostávali učiť u druidov až 20 rokov. Obrady sa robili v posvätných lesoch a hájoch, kde druidi údajne používali magické sily – menili počasie, objavovali sa vo zvieracej podobe, predpovedali budúcnosť a vedeli sa stať neviditeľnými. Pomocou „hadieho“ vajca či krištáľovej gule vraj šírili smrtiace čary. Je možné, že druidom bol aj kúzelník Merlin z artušovských legiend.
Iulius Caesar zaznamenal, že tí, „ktorí sú postihnutí obzvlášť ťažkými chorobami“ či „chodievajú do boja“, obetujú alebo robia sľub obetovania ľudí a za pomocníkov si za to berú druidov. Jednou z možností bolo obete zaživa upaľovať vo veľkých prútených košoch. Obetovaní boli zvyčajne zločinci, ale ak ich bol nedostatok druidi bez váhania chytali aj nevinných ľudí. Rímski dobyvatelia však vo svojej vlasti ľudské obety dávno zakázali, a keď sa s nimi stretli u druidov, pokladali ich za „barbarské“. Keď rímske jednotky okolo roku 60 zaútočili na keltskú ostrovnú pevnosť Mona (dnešné Anglesey), kde bolo centrum druidského náboženstva, vyvraždili všetkých druidských kňazov, ktorých našli a vyničili aj ich posvätné dubové háje.
Jestvujú domnienky, že druidská novoročná slávnosť Samain, počas ktorej sa vraj po zemi potulovali nadprirodzené bytosti, je základom dnešného angloamerického Halloweenu. Od druidskej úcty k posvätným stromom môže byť odvodené aj „klopanie na drevo“ pre šťastie.

V Británii a Spojených štátoch stále jestvujú skupiny moderných druidov, ktoré síce nemajú taký vzťah k svojim predchodcom, dodnes však slávia pohanské sviatky späté s jednotlivými ročnými obdobiami.

Jastorfská kultúra a etnogenéza Germánov
K otázke vzniku germánskeho etnika prispela archeológia rozpoznaním jastorfskej kultúry (podľa pohrebiska Jastorf pri Uelzene v Dolnom Sasku; 6. – 1. stor. pred Kr.), ktorá sa považuje za germánsku kultúru a jej územie za východisko expanzie germánskych kmeňov. K oblasti germánskej etnogenéze patrilo pravdepodobne i územie Dánska a južnej Škandinávie s príbuznými nálezmi. Kontinuita osídlenia medzi Veserou a Odrou od staršej doby bronzovej po jastorfskú kultúru sa zdá dosť zreteľná, i keď nie je vždy isté, či išlo pri tom o kontinuitu toho istého obyvateľstva.
Významným faktorom pri rozvoji jastorfskej kultúry a dovŕšenie germánskej etnogenézy bolo prevzatie výroby železa. Schopnosť spracovať vlastnú miestnu surovinu podporilo výraznejšie vedomie kmeňovej náležitosti. Vedúce miesto v tomto vývoji zaujímali oblasti v dolnom toku Labe, jednak pre svoje husté osídlenie, jednak pre značnú produkciu železa. Rozsiahle pohrebiská v pôvodnej oblasti jastorfskej kultúry nasvedčujú tomu, že tam pri nedostatku úrodnej pôdy došlo k relatívnemu preľudneniu a posunom ich nositeľov.
Anglicko
Vývoj v južnejšej časti Anglicka bol v 2. polovici posledného tisícročia pred Kr. určovaný vplyvmi a migráciami keltských kmeňov z kontinentu. Už výskyt halštatských foriem okolo roku 600 pred Kr. sa spojuje s vlnou prisťahovalcov, po ktorých nasledovali ďalšie skupiny a to tiež aj ako nositelia laténskej kultúry. Postupne vznikali väčšie keltské pohrebiská a hradiská. Okolo prelomu 1. a 2. storočia pred Kr. sa z krajov severne od Seiny a západne od Ardén začali do Anglicka sťahovať keltskí Belgovia, ktorí razili mince. Vznikajúcou súčasťou ostrovnej keltskej kultúry bolo umelecké remeslo (bohato zdobené zbrane a ozdoby).

Laténske obdobie predstavuje vyvrcholenie vývoja pravekej Európy. Keltské kmene a niekoľko iných stáli už na prahu civilizácie, triednej spoločnosti. Iba ich južné časti prijali – spolu s dedičstvom iných národov – civilizáciu rímskeho impéria. Severnejšie oblasti, teraz obsadené germánskymi kmeňmi, sa vrátili (v dobe nástupu chladnejšieho počasia) k pravekému spôsobu života, aj keď základy remeselnej, zvlášť železiarske práce predsa len pretrvali. Po Keltoch zostalo popri latinskom názve Čiech (Bohémia), tiež mená hlavných stredoeurópskych riek. Časť keltského osídlenia, ktoré tu zostalo, patrí k prvým historicky bezpečne známym prapredkom stredoeurópskeho obyvateľstva.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?