Doba sťahovania národov a etnogenéza Slovanov

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Vytisknout referátPřidat referát do záložek

Doba sťahovania národov a etnogenéza Slovanov

Historicky býva uvedené obdobie vymedzené rokmi 375 (zánik ríše Ostrogótov pod náporom Húnov) a rokmi 565 – 568 (usadenie Avarov v Karpatskej kotline, odchod Longobardov z Panónie do Itálie). Z archeologického hľadiska sa doba sťahovania národov na našom území datuje zhruba medzi rokmi 400 – 560 po Kr.
Vojenské ťaženia germánskych kmeňov, ktoré vyvrcholili po húnskom vpáde a boli výrazne zamerané na strednú Európu, súviseli s charakterom vtedajšej spoločnosti. Vojny zaujali pevné miesto v živote Germánov aj iných etník v rovnakom štádiu vývoja, slúžili na upevnenie moci kmeňovej aristokracie a stali sa aj jedným z prostriedkov získavania životných potrieb. Okrem húnskeho vpádu spolupôsobili ako bezprostredné príčiny sťahovania kmeňov možnosti získavania koristi na území Rímskej ríše a pravdepodobne tiež aj relatívne preľudnenie.
V kultúrnej náplni a spoločenskej štruktúre je zjavná náväznosť na predchádzajúcu dobu rímsku, početné vojny však viedli k prehĺbeniu sociálnej diferenciácie a k vytváraniu často rozsiahlych, i keď nepevných mocenských útvarov – barbarských „ríší“. Pri porovnávaní názvov germánskych kmeňov sa objavujú väčšinou doteraz neznáme mená. Tie, ktoré pretrvávali zo staršej doby rímskej, patria východným Germánom (Burgundovia, Vandali, Góti) alebo polabským (Markomani, Longobardi), ktorí si zachovali význam a vytvorili kmeňové zväzy pripojením slabších susedov.
Burgundovia sa objavili v 4. stor. okolo toku rieky Mohan, neskôr v oblasti Wormsu a nakoniec sa presídlili do juhovýchodného Francúzska (Savojsko), odkiaľ ovládli ďalšie oblasti vo Francúzsku (Burgundsko) a Švajčiarsku; roku 534 bolo Burgundské kráľovstvo začlenené do Franskej ríše.
Vandali sa začiatkom 5. stor. pripojili v Karpatskej kotline k ťaženiu na západ, plienili Galiu, prekročili Pyreneje a vpadli do severnej Afriky. Tú ovládali až do doby, keď ich panstvo v rokoch 533 – 534 vyvrátila Východorímska ríša.
Niekedy okolo roku 200 odišli Góti z oblasti dolného toku Visly až k Čiernemu moru. Asi v polovici 3. stor. sa rozdelili na Vizigótov, ktorí obsadili územie medzi Dnestrom a Dunajom a Ostrogótov, ktorí sa usadili v oblastiach medzi Dneprom a Donom. Po roku 375 ustúpila časť Ostrogótov pred Húnmi až do Panónie, neskôr sa presunuli na Balkán a potom na Apeninský polostrov, kde vytvorili ríšu s centrom v Ravenne (zničená v 2. pol. 6. stor. Východorímskou ríšou). Vizigóti sa na začiatku 5. stor.

vydali do Itálie (roku 410 dobyli Rím), hneď na to sa však obrátili do Galie, kde založili ríšu s centrom v Toulouse, ktorá v 5. stor. ovládala celé Španielsko; zanikla až po expanzii Arabov v 8. stor.
Niektoré germánske kmene prešli juhozápadným Slovenskom a južnou Moravou (Heruli, Rugiovia a Skiri). Naproti tomu sa Markomani veľkých migrácií nezúčastnili. Aj naďalej žili hlavne v Čechách, pričom je pravdepodobné, že sa ich časť niekedy v 5. stor. presunula do Bavorska a podieľala sa na vzniku Bavorov.
Kvádi obývali väčšinu Moravy, juhozápadné Slovensko a priľahlú časť Dolného Rakúska. Žili v týchto oblastiach až do roku 406, keď sa časť zúčastnila ťaženia Vandalov na západ. Ich zbytky sa pravdepodobne pripojili k ťaženiu Longobardov do Itálie v roku 568.
Longobardi pochádzali z oblasti dolného toku Labe. Odtiaľ sa ich hlavná časť vydala asi okolo roku 400 juhovýchodným smerom, prešli cez Moravu a pravdepodobne aj cez Čechy, pozdĺž Dunaja až do Rakúska a Panónie. V 2. pol. 6. stor. sa stretli s Gepidmi, proti ktorým si prizvali na pomoc Avarov. Avšak v roku 568 odišli do severnej Itálie. Tu si založili kráľovstvo s centrom v Pavii (Lombardia), ktoré trvalo až do podrobenia Karolom Veľkým v 8. stor.
Kmeňové zväzy Alamanov, Frankov, Sasov a Durynkov predstavujú novo vzniknuté celky v mladšej dobe rímskej. Pôvod Alamanov, ktorí v 3. a 4. stor. ovládli veľkú časť dnešného juhozápadného a južného Nemecka a v 5. stor. prežili najväčší rozmach, sa hľadá v stredonemeckej oblasti (podľa Alamanov sa vo francúzštine Nemci nazývajú Allemands).
Kmeňový zväz Frankov sa formoval v 1. pol. 4. stor. z množstva menších kmeňov rýnsko – veserskej oblasti. V prostredí tzv. sálskych Frankov (žijúcich od dolného Rýna po severovýchod Francúzska) bol za vlády Chlodovika (481 – 511) z dynastie Merovejov položený základ Franskej ríše, ktorá ovládla celú Galiu a postupne si podrobila ostatné germánske mocenské útvary v strednej Európe. To sa týka napr. kmeňového zväzu Sasov (niekedy v polovici 5. stor. s Anglami a Jutami ovládli juhovýchodné Anglicko), ktorý v 8. stor. ovládli veľké územie na severozápade kontinentu.
V susedstve Čiech vznikol kmeňový zväz Durynkov (meno sa objavuje okolo roku 400). Po zrútení húnskej moci ovládol územie od dolného toku Labe cez horný tok Mohanu až k Dunaju. Aj keď je badať v Čechách značný vplyv Durynskej ríše (podľahla roku 531 Frankom), nedá sa doložiť, že by k nej Čechy patrili.
Významnú mocenskú silu v prvej polovici sťahovania národov predstavovali kočovní Húni. Tí na prelome 1. a 2. stor. postupovali zo stepí na severe dnešnej Číny smerom na západ. Počiatkom 5. stor.

došli až do Veľkej dunajskej nížiny, mocensky však Húni ovládali rozsiahle oblasti vo východnej časti strednej Európy. Zo svojich nových sídiel podnikali nájazdy až do južnej a západnej Európy. Vrcholné obdobie húnskej moci trvalo krátko (počas vlády Attilu), roku 451 boli porazení na Katalaunských poliach spojenými vojskami Západorímskej ríše. Krátko po Attilovej smrti (roku 453) sa Húni stiahli až k Dnepru. Už v prvých etapách predstavovali zväzok kočovníckych kmeňov mongolského a turkotatárskeho pôvodu, do ktorého sa neskôr začlenili aj časti podmanených sarmatských a germánskych kmeňov. Preto ich kultúra obsahuje popri prvkoch pôvodom z centrálnej Ázie alebo z Číny aj početné prvky pôvodom zo sarmatského, gótskeho, gepidského a neskôr aj antického prostredia.

Hodnotenie doby sťahovania národov ako obdobie úpadku je ovplyvnené tým, že v 5. stor. sa zrútil nielen mocenský systém Rímskej ríše, ale do veľkej miery aj hospodárstvo a kultúrny život na území Itálie, ktorý v okolitých provinciách už ovládali barbari. V samotnom predchádzajúcom barbariku sa však uplatnili niektoré progresívne zmeny. Z vyspelých provinciálnych dielní, ktoré stále pracovali v oblasti Dunaja, Porýnia a bývalej Galie, pochádzala keramika, ozdoby a sklo. Importovanú keramiku a ozdoby napodobňovali miestny výrobcovia; keramika sa sčasti vyrábala aj na kruhu.

Zánik Západorímskej ríše roku 476 (a predchádzajúce zrútenie obrany limes romanus) uvoľnili rozsiahle európske oblasti pre prenikajúcich Germánov, ktorí mali rozhodujúci podiel na jej zničení, keď sa už od 4. stor. usilovali o trvalé usadenie na území niektorých provincií.
Významným dôsledkom tejto epochy bol rozmach Franskej ríše, ktorá vyšla víťazne zo súperenia s ostatnými kmeňovými zväzmi. V jej centrálnych oblastiach, bývalých provinciách, sa zbierali poznatky a skúsenosti v oblasti hospodárstva, štátnej správy, práva atď. Boli tam zvlášť priaznivé podmienky pre vznik tzv. germánsko – antickej syntézy (v oblasti bývalej Galie sa jej obyvatelia volali Galorománi), ktorá sa výraznejšie prejavila v severnom Francúzsku, južnom Holandsku, v Porýní, v juhozápadnom Nemecku a v Alsasku. Všade sa vyvinuli základy nastupujúcej novej feudálnej spoločnosti, ktorá sa stala na dlhú dobu nositeľom európskeho vývoja.


Etnogenéza Slovanov
Vznik slovanského etnika stále patrí k ťažkým problémom raných európskych dejín. Úplne prvé podložené správy o Slovanoch zaznamenali až neskoroantický autori píšuci v 6. stor. To však bolo až v dobe, keď sa nespočetné skupiny Slovanov valili do oblasti Karpát v južnej a strednej Európe.

I keď nie je o Slovanoch z predchádzajúcich storočí nič známe, začali ich dejiny podľa viacerých jazykovedcov už dávno pred zmenou letopočtu. Podľa ich výkladu súvisí pôvod Slovanov veľmi úzko s vývojom indoeurópskej jazykovej rodiny, ku ktorej patria aj slovanské jazyky. Vznik praslovančiny (ako je označovaná reč Slovanov až do rozpadu ich jazykovej jednoty niekde v priebehu 2. pol. 1. tisícročia) bol výsledkom veľmi zložitého procesu nárečového rozlišovania pôvodne málo diferencovanej praindoeurópskej jazykovej rodiny, pri ktorom dochádzalo súčasne k miešaniu niektorých dialektov a k pohlcovaniu starších neindoeurópskych substrátov. Poznatky lingvistov o rôznych jazykových pôžičkách a lexikálnych a gramatických zhodách medzi praslovančinou a ostatnými indoeurópskymi jazykmi, rovnako ako štúdia rozšírenia starého slovanského riečneho názvoslovia (hydronymia) zhodne ukazujú, že kolísku Slovanov je treba hľadať na rozsiahlom území medzi karpatským oblúkom, Vislou, Baltským morom a Dneprom. Tam na okraji indoeurópskeho areálu nárečí sa asi vykryštalizovala už na sklonku doby bronzovej praslovančina, zrejme ako dôsledok kontaktu s ďalšími (najmä iránskymi) jazykovými rodinami.
Slovanská pravlasť bola prevažne lesnatá, nížinatá, neboli tam žiadne väčšie hory. Lesmi pretekalo množstvo vodných tokov. Odtiaľ pomenovanie Slovan = človek žijúci pri tečúcej rieke. Praslovania sa živili poľnohospodárstvom, pestovali najmä obilniny, chovom dobytka; boli zruční remeselníci (hrnčiarstvo, tesárstvo a tkáčstvo). Živobytie si dopĺňali lovom, rybolovom a brtníctvom. Žili v občinách (rodoch); pôda bola každoročne rozdeľovaná žrebom medzi rodiny. Na čele občiny bol staršina (resp. starešina, kmeť). V prípade nebezpečenstva sa spájali do kmeňov a kmene do kmeňových zväzov. Starí Slovania udržiavali obchodné kontakty s inými etnikami (Gótmi). Boli pohania, čiže boli polyteistického vyznania. Vyznávali rôzne božstvá a nadprirodzené bytosti napr. Parom (Perún – boh búrky), Veles (Volos – boh stád), Vesna (Lada – bohyňa jari), Morena (bohyňa zimy, smrti). Okolie (lesy, vody) boli podľa Slovanov plné duchov, víl, vodníkov, škriatkov atď. Pochovávali žiarovo v urnách. O najstaršej slovanskej histórii nevieme nič určitého. Všetky pokusy spojovať so Slovanmi niektoré zdanlivo slovansky znejúce miesta a etnické mená, ktoré sa sporadicky objavujú v dielach antických autorov (napr. v Hérodotovom opisu Skytie, pochádzajúci z 5. stor. pred Kr.), sú dlhými hypotézami. Rovnako tak zostávajú len domnienkami často sa objavujúce názory o slavinite najrôznejších stredoeurópskych a východoeurópskych kultúr.

Základným zlomom v dejinách Slovanov je, keď Slovania vstúpili na scénu európskych dejín a prvýkrát tak pripútali na seba záujem súdobých autorov, bola ich mohutná expanzia vrcholiaca v priebehu 6. a 7. stor. Vtedy bol etnogenézny vývoj Slovanstva dovŕšený. Behom expanzie obsadili Slovania rozsiahle územia v južnej, strednej a východnej Európe. Podľa toho ich rozdeľujeme na 3 vetvy:
1. západní Slovania – Slováci, Česi, Poliaci, Lužický Srbi, Kašubi
2. južní Slovania – Srbi, Chorváti, Čiernohorci, Bosniaci, Slovinci, Macedónci, Bulhari
3. východní Slovania – Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, Rusíni
Pri svojom sťahovaní dosiahli rieku Volgu na východe, na západe ústie rieky Labe a predhorie Álp (tieto oblasti boli spätne obsadené Germánmi) a na juhu dosiahli Balkán až po Peloponéz (ten musel biť spätne pogréčtený). .

Vytisknout referátPřidat referát do záložek

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?