Diplomacia Zväzu sovietskych socialistických republík (1917-1941)
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 3899×
Příbuzná témata
Diplomacia Zväzu sovietskych socialistických republík (1917-1941)
Ruské revolúcie v roku 1917 sú procesom vedúcim k nastoleniu komunistického režimu v Rusku. Od zvrhnutia absolutistickej moci cárizmu (februárová resp. marcová revolúcia) začali v Rusku súťažiť viaceré koncepcie usporiadania spoločnosti. Nová demokratická vláda si predstavovala, že zásadné rozhodnutie majú priniesť pripravované slobodné voľby - prvé v ruskej histórii vôbec. Radikálne sily sústredené v socialistických stranách (najmä menševici a eseri) presadzovali aj iné metódy. Vytvárali soviety - rady, výbory robotníkov a vojakov. Mali to byť nové revolučné orgány, ktoré cestou zdola budú presadzovať a zabezpečovať záujmy robotníckej triedy. Soviety, predovšetkým petrohradský sa rýchlo stali paralelnou mocou v krajine. Mali značný vplyv u armádnych jednotiek. Vytvorilo sa fakticky dvojvládie. Napätie medzi sovietmi a vládou zosilnelo po príchode boľševického vodcu V. I. Lenina do krajiny. Ten bol zástancom prevzatia moci akýmikoľvek prostriedkami. Boľševický vplyv rástol hlavne medzi petrohradskými robotníkmi a vojakmi, mimoriadne mu pomáhala protivojnová propaganda, ako aj šikovná organizátorská práca predsedu petrohradského sovietu Leva Trockého. V júli 1917 sa neúspechom skončil pokus konzervatívnych síl nastoliť pravicovú diktatúru ako protiváhu hrozbe tej boľševickej. Následne vplyv boľševikov neustále rástol. Od 6. novembra 1917 vojaci petrohradskej posádky vedení boľševickými komisármi, obsadzovali vládne budovy v meste. V noci zo 7. na 8. novembra (októbrová resp. novembrová revolúcia) obsadili Zimný palác a zatkli všetkých ministrov. Boľševici si dali svoj prevrat oficiálne odsúhlasiť na prebiehajúcom celoruskom zjazde sovietov (avšak eseri a menševici predtým zjazd na protest opustili). Boľševici museli čeliť rovnakým hospodárskym problémom ako predchádzajúce koaličné vlády, navyše dochádza k organizovaniu ozbrojeného odporu zo strany nekomunistických síl, čo nakoniec vyústilo do občianskej vojny. Boľševici však veľmi rýchlo preukázali účinnosť svojich metód. Voľby koncom roku 1917 sa konali podľa demokratických princípov, keď však bolo jasné, že boľševici nezískali väčšinu v parlamente, jednoducho ho už po prvom zasadnutí rozpustili. Všetky svoje základné programové vyhlásenia začali rýchlo a účelovo prispôsobovať momentálnej situácii a všetky prejavy nesúhlasu brutálne likvidovali. Vývoj ruskej diplomaciePo páde cárskej samovlády a ustanovení novej vlády kniežaťa Ľvova „nebolo hádam treba na praxi dovtedajšej ruskej diplomacie nič meniť“.
Ničím totiž nezaostávala za diplomaciami západných štátov. Bola plne profesionalizovaná, a ruskí diplomati všeobecne uznávaní. Druhý všeruský zjazd sovietov schválil vytvorenie novej vlády, rady ľudových komisárov. Lev Davidovič Trockij sa okrem komisariátu vojny ujal aj komisariátu zahraničných vecí. Tomu sa však vzhľadom na svoje presvedčenie o svetovej revolúcii po ktorej zavládne ľud a nie štáty, venoval len sporadicky. Trockij, obratný rečník, diskutér, propagandista a milovník gest rozhodne nebol trpezlivým diplomatom. Práve Trockij sa veľkou mierou podieľal na likvidácii tradičnej ruskej diplomacie. Dochádza k búraniu starých štruktúr bez toho, aby sa zamysleli nad ich užitočnosťou v nových podmienkach. Svoju diplomaciu začali budovať s novými, neskúsenými ľuďmi. Trockij nenávidel všetkých cárskych úradníkov, preto zachoval, aj to iba dočasne pre potreby narkomindelu (t.j. ministerstva zahraničných vecí) z nich iba malú časť. Nemal však z čoho vyberať, pretože prakticky všetci diplomatickí zástupcovia, vrátane veľvyslancov, už v tom čase odmietli reprezentovať vládu boľševikov v zahraničí. Mnohí sa stali jej aktívnymi politickými oponentmi. Výnimkou bol Maxim Litvinov, ktorý pôsobil na cárskom veľvyslanectve v Londýne. Noví ľudia: „starí straníci, najlepší robotníci z podniku Siemens a Schuckert, revoluční námorníci“ nespĺňali vo všetkých ohľadoch požiadavky kladené na diplomatov.
Väčšina európskych vlád odmietala diplomatických emisárov nového režimu. Sovietske vedenie presvedčujúc sa o negatívach diplomatickej izolácie, preto ponechala možnosť ďalšieho pôsobenia cudzích zastupiteľských úradov v Petrohrade. Trockého arogantný zástupca, Ivan Zalkind bol však iného názoru. Nielenže otravoval návštevy zástupcov cudzích zastupiteľských úradov na ministerstve zahraničných vecí (na chodbách vraj boli inštalované guľomety a ozbrojení vojaci návštevníkov niekoľkonásobne kontrolovali), ale začal odznova kádrovať aj diplomatov vyslaných novou vládou. Keď Zalkindove spôsoby prestali byť želateľné prevzala významnejšie rozhodnutia o zahraničných veciach Rada ľudových komisárov (Sovnarkom) sídliaca v Smoľnom. Ich civilizovanejší prístup umožnil britskej vláde - napriek opačnému názoru ministerstva zahraničných vecí zainteresovaného už do prípravy intervencie v Rusku - vyslať do Petrohradu osobitného zástupcu Brucea Lockhardta vo funkcii vysokého komisára nezávislosť na petrohradskom britskom veľvyslanectve. Príklad Britov nasledovali Francúzi i Američania.
Kapitán Jacques Sadoul z francúzskej vojenskej misie v Rusku a Raymond Robinson z amerického Červeného kríža sa stali nezávislými sprostredkovateľmi medzi boľševikmi a svojimi vládami. Jedným z prvých aktov komisariátu zahraničných vecí, bolo v súlade s rozhodnutím zrušiť tajnú diplomaciu, zverejnenie zmlúv cárskeho Ruska a Dočasnej vlády s ostatnými mocnosťami, vrátane zmlúv uvažujúcich o teritoriálnych zmenách po ukončení vojny. Pretože zmluvy neboli až takým tajomstvom ako sa boľševici domnievali a boli do istej miery známe, či už doma, alebo v zahraničí, neprispela táto snaha výraznou mierou k uznaniu sovietskej moci, či ukončeniu vojenského konfliktu. Dekrét o mieri
Po prevzatí moci boľševikmi v Rusku, bolo pre vládu najdôležitejšie vyviesť Rusko zo svetovej vojny. Nastali totiž obavy, že ich vládu postihne osud tej predchádzajúcej, pokiaľ sa im nepodarí priniesť ľudom mier a pokoj. Na druhom všeruskom zjazde sovietov, na ktorom boľševici dominovali, bol už 8. novembra 1917 schválený Dekrét o mieri, ktorý bol prvým zahraničnopolitickým aktom Sovnarkomu. „Dekrét vyzýval vlády a národy bojujúcich štátov k okamžitému prímeriu a začatí jednaní o demokratickom mieri bez anexií a kontribúcií. Vyjadroval ochotu sovietskej vlády, za uvedených podmienok okamžite podpísať mier“. Sovietska vláda tieto podmienky nepovažovala za ultimatívne a bolo ochotná vyjednávať. Dekrét však apeloval aj na proletársky internacionalizmus, keď sa obrátil „ najmä na uvedomelých robotníkov troch najpokročilejších národov ľudstva a troch najväčších štátov zúčastňujúcich sa tejto vojny: Anglicka, Francúzska a Nemecka“ a vyzval ich, aby svojou „ všestrannou, rozhodnou a krajne energickou činnosťou“ prispeli „ k úspešnému koncu - mieru a spolu s tým aj oslobodeniu pracujúcich a vykorisťovaných. Tento prvý programový dokument sovietskej diplomacie vytýčil okrem svojej obsahovej časti aj hlavné princípy, ktorými sa mala sovietska zahraničná politika riadiť v ďalších rokoch. Prvotným cieľom bolo bezodkladné uzavretie mieru, ktorý by umožnil konsolidáciu sovietskej moci. Na druhej strane dekrét nepriamo vyzýval i k uskutočneniu hlavného a konečného cieľa sovietskej politiky - a to, vyvolanie svetovej revolúcie, ktorá jediná bola schopná zabezpečiť trvalý mier. Výzvy k ukončeniu bojov a podpísania mieru ostali zo strany Spojencov absolútne bez odozvy. Francúzsko a Anglicko dúfali, že kríza v Rusku prejde, boľševici budú porazení, a nová vláda si dodrží svoje záväzky. Jediný kto prejavil ochotu rokovať boli Ústredné mocnosti. Situácia v Nemecku bola totiž úplne odlišná.
Uzavretie mieru s Ruskom (nebolo pochýb, že pôjde o mier víťazný) znamenalo možnosť uvoľniť vojenské sily na východe. Po ich presune na západný front sa tak pre Nemecko rysovala reálna šanca rozhodnúť vojnu v tejto oblasti vo svoj prospech. Brestlitovský mier
Tretieho decembra 1917 boli začaté jednania medzi sovietskou a nemeckou delegáciou vo vrchnom veliteľstve nemeckých síl na východnom fronte v Brest-Litovsku. Jednaní sa neskôr zúčastnili aj zástupcovia nemeckých spojencov Rakúsko-Uhorska, Turecka a Bulharska. Sovietsku delegáciu viedol Adolf Abramovič Joffe a okrem ďalších straníckych funkcionárov boli zo začiatku medzi členmi delegácie aj jeden robotník, roľník, vojak a námorník. Nemecko zastupoval štátny kancelár Richard von Kuhlman. I napriek počiatočným rozporom ohľadne odsunu nemeckých vojsk z frontu bolo podpísané dočasné prímerie. Vlastné mierové rokovania začali 22. decembra. Nemci akceptovali myšlienku mieru bez anexií a kontribúcií. I napriek tomu dali najavo, že si pod touto myšlienkou rozhodne nepredstavujú vyprázdnenie ruského územia a obnovenie hraníc z roku 1914. Koncom decembra boli jednania prerušené a obnovené boli začiatkom januára 1918. To už v čele delegácie Joffeho nahradil Trockij. Nemecké požiadavky boli pre ruskú stranu neprijateľné a to nielen pre boľševikov, ale aj pre eserov. Boľševická moc nebola ešte plne konsolidovaná, 18. januára sa malo prvýkrát zísť Ústavodarné zhromaždenie, v ktorom mali boľševici iba 25% zástupcov, a mier podľa nemeckých požiadaviek, alebo obnovenie vojny mohlo znamenať rýchly koniec sovietskej vlády. Trockij bol poverený, aby jednania predlžoval. Jediným presvedčeným stúpencom urýchleného uzatvorenia mieru bol Lenin, zatiaľ čo „ľavá“ väčšina účastníkov Ústredného výboru strany vedená Nikolajom Ivanovičom Buchrinom propagovala vyhlásením „revolučnej vojny“. Trochu realistickejší Trockij obhajoval svoju teóriu „ani mier, ani vojna“ t.j. síce nepodpísať mierovú zmluvu, ale stiahnuť jednotky z frontu a demobilizovať. Napriek tomu, že Lenin bol v hlasovaní porazený, podarilo sa mu presadiť pokračovanie jednaní s Nemeckom. Uzavrel s Trockým dohodu, aby jednania znovu preťahoval. Keď bude zrejmé, že nie je možné pokračovať donekonečna, nech sa pokúsiť realizovať svoj plán. Ak by tento zlyhal, prisľúbil Trockij podporiť Lenina. Nemecká strana (zastupovaná osobou politika a generála Maxa Hoffmana) postavila ruskú delegáciu pred ultimátum („Hoffman rozprestrel mapu, na ktorej bola modro vyznačená čiara, z ktorej nemecké vojská neustúpia, kým Rusko nedemobilizuje svoje vojenské sily“).
Trockij odmietol takýto mier podpísať a na úžas Nemcov ruská delegácia opustila jednanie. Spoliehal sa na to, že Nemci nezačnú novú ofenzívu. V tom sa však mýlil. Už 18. februára Nemecko začalo ofenzívu a počas piatich dní postúpili jeho vojská o tristo kilometrov. Ruský front sa úplne zrútil. Toto prinieslo zmenu postoja Ústredného výboru, ktorý schválil obnovenie jednaní. Dňa 23. februára dostala ruská strana ďalšie nemecké ultimátum a zásady mierových podmienok boli tvrdšie ako začiatkom januára. Dňa 3. marca 1918 bol v Brest-Litovsku podpísaný separátny mier medzi sovietskym Ruskom a Ústrednými mocnosťami. Rusko sa zaviazalo uznať nezávislosť Ukrajiny, zmieriť sa so stratou Poľska, Pobaltia, Fínska a západného Bieloruska. Súčasne muselo Rusko demobilizovať, zaviazať sa k plateniu vojenskej náhrady a podpísať hospodársku zmluvu s Nemeckom. V polovici marca 1918 bolo zmluva ratifikovaná štvrtým všeruským zjazdom sovietov. Kríza Ruskej diplomacie
V marci 1918 vystriedal Trockého vo vedení ministerstva zahraničných vecí Georgij Čičerin. Nasledovalo sťahovanie ministerstva do Moskvy, čo Čičerin využil na skvalitnenie zahraničnej administratívy a presadenie istých praktík - vyžadoval od spolupracovníkov vzdelanie. Usilujúc sa manifestovať jednoliatosť proletárskej spoločnosti, vláda zrušila diplomatické hodnosti i funkcie. Vyslanci a veľvyslanci začali byť označovaní ako „splnomocnení politickí reprezentanti“ a mali predovšetkým plniť úlohy propagácie sovietskeho štátu a podpory komunistického hnutia v krajine pôsobnosti. Napriek tomu, že sovietska vláda zachovala diplomatické zastúpenia v západoeurópskych štátov kopírujúcich tradičné diplomatické zvyklosti, ministerstvo zahraničných vecí ZSSR im nebolo schopné zaručiť bezpečnosť. V roku 1918 došlo k invázii davu do budovy britského konzulátu v Petrohrade a v tom istom meste bol zavraždený aj britský attaché a zaistený vysoký komisár Bruce Lockhardt. Toto znamenalo prerušenie všetkých oficiálnych britsko-sovietskych stykov. Na jar 1918 sa v dôsledku zavraždenia nemeckého veľvyslanca v Petrohrade prerušili aj oficiálne styky s Nemeckom. Prielom z diplomatickej izolácie
Už v marci 1921 bola podpísaná obchodná dohoda s Veľkou Britániou, o dva mesiace neskôr s Nemeckom a v decembri s Talianskom. Na jar 1922 nasledovali ďalšie štáty. I keď bolo sovietske Rusko de facto uznané, o nadviazaní diplomatických stykov nemohlo byť ani reči.
„Normálne“ vzťahy sa Moskve podarilo nadviazať iba s niektorými republikami bývalého cárskeho Ruska, s vazalskými či nárazníkovými štátmi (Mongolsko) či s doposiaľ neuznanými spoločenstvami
(kemalistické Turecko). Prielom z izolovanosti znamenala až sovietska účasť na ekonomickej konferencii v Janove na jar 1922. V otázkach a podmienkach diplomatického uznania narazila Moskva na odpor Francúzska. Naproti tomu došlo ku zblíženiu s Nemeckom. Výsledkom bola rapallská dohoda zo 16. apríla 1922. Dohoda s Nemeckom znamenala účinnú ekonomickú pomoc Rusku (spoločné rusko-nemecké podniky, poskytnutie pomoci prostredníctvom nemeckých odborníkov) i spoluprácu vo vojenskej oblasti. Pretože táto spolupráca nebola riadená žiadnou zmluvou kontakty armádnych kruhov sa významne rozrástli.
Rusko poskytlo Nemecku výcvikové priestory na vývoj a skúšanie zbraní limitovaných versailleskou zmluvou. Moskva získala možnosť vlastniť zbrane vyrobené v spoločných továrňach, na ktoré by ich technologické možnosti nestačili. Vojenská spolupráca zahŕňala aj výmenu vojenských plánov a inštruktorov. Dobré vzťahy Moskvy s Berlínom pretrvali a v apríli 1926 bola podpísaná ďalšia zmluva o spolupráci s platnosťou na päť rokov, predĺžená v roku 1931. Rapallská dohoda znamenala prielom diplomatickej izolácie zo strany západu. V roku 1924 naviazala s Moskvou diplomatické styky Veľká Británia, Taliansko neskôr Francúzsko a mnoho ďalších štátov. Sovietska vláda bola uznaná legitímnym predstaviteľom ruského národa. Medzitým Moskva skoncovala s uznávaním nezávislosti jednotlivých sovietskych republík, a 30. decembra 1922 bola na prvom zjazde sovietov ZSSR vyhlásená deklarácia o vytvorení Sovietskeho zväzu, ako federatívneho spoločenstva štyroch zakladajúcich republík: Ruskej federácie, Ukrajiny, Bieloruska a Zakaukazskej federácie. Federatívny status ZSSR bol len formálnou záležitosťou. Koncom roku 1929 a začiatkom tridsiatych rokov začína v ZSSR obdobie vlády Stalina. Niektorí diplomatickí činitelia (napr. Trockij) sú z vedenia strany a štátu vylúčení. Prvý päťročný plán dáva prednosť rozvoju ťažkého priemyslu a tým aj zbrojeniu. Nastupuje kolektivizácia poľnohospodárstva a likvidácia stredných a drobných podnikateľov. Strana sa orientuje na výstavbu socializmu, v dôsledku toho aj na rozvoj obchodných vzťahov so západnými štátmi. Vznikajú torgpredstva, silné a na ministerstve zahraničných vecí nezávislé obchodné zastúpenia.
Napriek zdanlivej izolovanosti Stalin víta nadväzovanie politických vzťahov. V roku 1934 sa francúzsky minister zahraničných vecí, Paul Boncourt stretol v Ženeve s Litvinovom a navrhol mu rozšírenie vzájomných vzťahov obidvoch krajín.
O rok neskôr sa zrodila francúzsko-sovietska zmluva. Mala zaručiť kontinuitu a účinnosť francúzsko-sovietskej diplomacie a napomáhať k úspechom medzinárodným rokovaní. V decembri 1934 sa k tejto zmluve pripojilo aj Česko-Slovensko.
Napriek prejavom otvárania sa ZSSR svetu, sovietska diplomacia trpela aj naďalej dvojtvárnosťou Stalinovej zahraničnej politiky, ktorá sledovala ciele svetovej proletárskej revolúcie. V marci 1919 založená Komunistická internacionála s prevahou boľševikov využívala torgpredstva na získavanie informácií pre svoje potreby a ciele. Tieto úlohy plnili sovietsko diplomatické zastúpenia ešte dlho potom, ako sa premenili na veľvyslanectvá s osadenstvom dodržujúcim diplomatické zvyklosti ustanovené po Viedenskom kongrese. Týmto spôsobom Kominterna paralyzovala trpezlivú a odbornú prácu Čičerinovho a neskôr Litvinovovho ministerstva zahraničných vecí zameranú na nadväzovanie a rozširovanie jednoznačných politických a ekonomických vzťahov. Po španielskej občianskej vojne sa III. Internacionála pretvárala na odborársku organizáciu a preto jej vplyv na zahraničnú politiku ZSSR klesal. Sovietski diplomati mohli nadobúdať v negociačných technikách a v uplatňovaní umenia diplomacie často rovnakú úroveň ako ich západní kolegovia. Po politických ťažkostiach, ktoré Narkomindel sužovali, nastúpili aj zmeny inštitucionálne. Stalin si zriadil pre medzinárodné otázky osobitný stranícky sekretariát. Ten potom viac dôverujúc ministerstvu zahraničného obchodu než ministerstvu zahraničných vecí vedenému Litvinovom, poveril prípravou a dojednaním dohody s nacistami pracovníkov zahranično-obchodného rezortu. Ani Berlín však nerokoval prostredníctvom svojho veľvyslanca v Moskve, grófa Schulenburga, ale poveril obchodného ataché Hilgera.
V rokoch 1937-1938 bol Narkomindel postihnutý čistkami, keďže v jeho radoch pracovalo veľa intelektuálov a odborníkov „neruského“ pôvodu. Triednym výberom sa teda zakrývali nielen rasové, ale aj etnické aspekty previerok. V ich dôsledku Narkomindel stratil vyše tretinu svojho osadenstva. Mnohí veľvyslanci boli odvolaní, ba aj násilne odvlečení do Ruska, aby sa predišlo ich emigrácii a urobilo miesto spoľahlivejším. Problém, že odborná, jazyková a morálna príprava novej generácie diplomatov si vyžiada desaťročia nebola braná do úvahy. Pakt Molotov-Ribbentrop
Už v apríli 1939 sa sovietsky veľvyslanec v Berlíne Alexej Merekalov vyjadril, „ že nie je dôvod, prečo by nemohli žiť (ZSSR) s Nemeckom v normálnych vzťahoch a ďalej ich zlepšovať“.
Boli obnovené i ekonomické jednania s Nemeckom. Konfrontácia s Japonskom v Mandžusku sa pre ZSSR vyvíjala priaznivo. V jednaniach so Západom sa Sovieti snažili presadiť požiadavku úplnej politickej a vojenskej aliancie, ktorá by umožnila prítomnosť Červenej armády a prípadnej územnej anexie na úkor garantovaných štátov, neboli však úspešní.
Britskí a francúzski zástupcovia boli síce pozvaní na jednania do Moskvy, ale Stalinovi sa zdalo stále viac atraktívnejšie, vyhnúť sa spojenectvu s Britmi a Francúzmi. Znamenalo by to totiž, že by boli zatiahnutí do vojen s Nemeckom. Naopak spojení s Nemeckom by si zaistili účasť na štvrtom delení Poľska.
Prieskumi možnosti politickej dohody sovietska strana podnikala počas ekonomických jednaní s Nemeckom od mája 1939. Bolo však dôležité odstrániť ideologické prekážky takéhoto spojenectva: Hitlerov antikomunizmus a tézu o životnom priestore na východe, ako aj Stalinov programový antifašizmus a politiku tzv. kolektívnej bezpečnosti.
Od leta 1939 začali Nemci, tlačení Hitlerom stanoveným termínom útoku na Poľsko, naliehať na urýchlenie jednaní. Ribbentrop bol ochotný prísť do Moskvy, ak bude dodržaná podmienka, že sa záverečných rokovaní zúčastní i Stalin. Sovieti si kládli podmienku, aby bol ku zmluve pripojený „ zvláštny protokol, obhajujúci záujmy obidvoch strán v otázkach zahraničnej politiky“. Hitler odoslal 20. augusta list Stalinovi, v ktorom žiadal o urýchlenie podpisu zmluvy a to 22., najpozdejšie
23. augusta. V tento deň Ribbentrop s Molotovom za prítomnosti Stalina v Moskve podpísali sovietsko-nemecký pakt o neútočení, dva dni po stroskotaní sovietsko-britsko-francúzskych jednaní. Text zmluvy hovoril o vzájomnom záväzku nenapadnutia zmluvných strán. V prípade, že jedna z nich vstúpi do vojny, nespojí sa druhá strana s nepriateľom. Hovorilo sa o prípade, keď bude jedna zo strán napadnutá treťou stranou, nebolo však špecifikované a teda ani vylúčené, že zmluva bude platná aj v prípade, že jedna zo zmluvných partnerov bude agresorom. Zmluva bola uzavretá na 10 rokov a obsahovala aj záväzok vzájomných konzultácií a výmeny informácií o problémoch, týkajúcich sa spoločných záujmov. Ofenzívny charakter tohto paktu bol jednoznačne vyjadrený iba v tajnom protokole. Boli v ňom rozdelené sféry vplyvu v Poľsku a východnej Európe – západná časť Poľska vrátane Litvy mala pripadnúť Nemecku, ZSSR si nárokoval baltské štáty, Fínsko, časť Bieloruska a Ukrajiny a Besarábiu. Rozhranie bolo určené líniami riek Nerva, Visla a Sen.
Uzavretím tohto paktu sa Hitlerovi podarilo vyhnúť nebezpečenstvu vojny na dvoch frontoch a získať Stalina za spojenca, ochotného zúčastniť sa delenia koristi. Defenzívna aliancia západných mocností sa tak stala neúčinnou. Britsko-francúzske ponuky, aby sa ZSSR pripojil ich garanciám Poľsku Stalin v máji 1939 odmietol. Expanzia ZSSR - kameň úrazu vo vzťahoch k Nemecku
„Po štvrtom delení Poľska prikročila moskovská vláda k anexii ďalších území. Na rad prišlo Pobaltie. Behom septembra a októbra 1939 uzatvorili pobaltské štáty s Moskvou zmluvy o vzájomnej pomoci, podľa ktorých sa na území týchto zemí inštalovali sovietske základne. Vjačeslav Molotov v tejto súvislosti vyhlásil, že tvrdenia o budúcej sovietizácii Pobaltia sú absolútne nepravdivé, ale o necelý rok pozdejšie v auguste 1940 boli všetky tri štáty súčasťou ZSSR, a to po nátlaku, ktorý ani v najmenšom nerešpektoval sľúbenú nezávislosť a suverenitu“. Potom prišlo na rad Rumunsko. Po zámeroch Moskvy uplatniť voči nemu nároky v súlade s tajným sovietsko-nemeckým protokolom informoval V. Molotov Berlín
23. 6. 1940. Pretože však Moskva chcela zabrať aj Bukovinu, nemecká vláda to považovala za ohrozenie svojich hospodárskych záujmov a za riziko pre tamojšiu nemeckú menšinu. Molotov najprv trval na tom, že Bukovina je súčasťou Ukrajiny a preto musí byť pripojená k ZSSR. Nakoniec ustúpil a žiadal iba severnú časť Bukoviny s Černovcami. S nemeckým súhlasom odovzdala Moskva 26. júna 1940
Rumunsku ultimátum a o dva dni neskôr prekročila Červená armáda rumunské hranice. Besarábia sa stala súčasťou Moldavskej sovietskej republiky.
Po Hitlerovom víťazstve na západnom fronte rástol nemecký záujem o juhovýchodnú Európu. Vzťahy medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom sa začali zhoršovať. O tom svedčil aj zdržanlivý postoj Moskvy k Paktu troch medzi Nemeckom, Talianskom a Japonskom uzavretom 29. septembra 1940. Berlín uisťoval Moskvu, že tento pakt nič nemení na dohodách medzi oboma štátmi. Moskva sa však návrhu, aby sa k paktu pridala, vyhla. Keď vojna na západnom fronte ukázala, že Británia Nemecku nepodľahne, rozhodol sa Hitler ponúknuť Moskve užšie spojenectvo proti britskému impériu. Pri návšteve Molotova 12. a 13. novembra 1940 navrhol Sovietskemu zväzu juhoázijskú orientáciu výbojov ako súčasť rozdelenia Britského impéria.
Molotov zdôraznil, že niektoré otázky kazia ovzdušie nemecko-ruských vzťahov.
Patrilo k nim Fínsko, ktorého prípad by sa riešil rovnakým spôsobom ako v Besarábii a v priľahlých zemiach.
Okrem toho bol zvedavý na reakciu Berlína na poskytnutie sovietskych záruk Bulharsku, ktoré boli podobné tým, ktoré Nemecko a Taliansko poskytli Rumunsku. Spomenul tiež neutralitu Švédska a problém Baltského mora. Pripomínal tiež význam Úžin pre sovietske záujmy. Taktiež podotkol, že „Sovietsky zväz ako mocná zem nemôže zostať stranou vo veľkých udalostiach v Európe a v Ázii“. K týmto požiadavkám pripojil Stalin vo zvláštnom liste Hitlerovi ďalší: Odchod nemeckých vojsk z Fínska a jeho začlenenie do sovietskej záujmovej sféry, zabezpečenie Dardanel pre Sovietsky zväz, rozšírenie sovietskeho vplyvu v Perzii a záväzok Japonska, že nebude požadovať severný Sachalin. Berlínske rozhovory ukázali, že záujmy obidvoch mocností boli len ťažko zlúčiteľné. Sovietska zdržanlivosť na účasti ZSSR s Paktom troch bola pochopiteľná. Pokým Hitler sníval o rozdelení sveta Molotov nastolil konkrétne požiadavky na rozdelenie Európy. Molotovova návšteva utvrdila Hitlera v názore, že ZSSR stojí v ceste jeho plánom. O útoku proti ZSSR začal uvažovať už oveľa skôr. V septembri 1940 už bol hotový náčrt útoku pod názvom Operation Ausbau Ost. Dňa 18. decembra 1940 Hitler určil strategické ciele útoku a dal mu definitívny názov: Barbarossa. Plán „Barbarossa“
„Sovietske vedenie urobilo všetko preto, aby nedošlo k priamemu konfliktu s Nemeckom. V januári 1941 uzavrelo s Nemeckom tajný dodatkový protokol, podľa ktorého dostalo Nemecko 7,5 milióna zlatých dolárov za pás litovského územia, ktoré podľa dohôd z r. 1939 malo pripadnúť Nemecku, ale nebolo mu odovzdané. Sovietska vláda zrušila vyslanectvá Belgicka, Nórska, Juhoslávie i Československa v Moskve aj keď o to Hitler nežiadal. Sovietske nákladné vlaky s obilím pre Nemecko prekračovali hranice ešte pár hodín pred začatím útoku Nemeckom“. Dňa 22. júna 1941 zaútočili po celej dĺžke európskych hraníc Sovietskeho zväzu nemecké, fínske a rumunské divízie. V prípade oboch nemeckých spojencov je problematické hovoriť o agresii, pretože Fínsko aj Rumunsko vlastne splácali čerstvý dlh. O deň neskôr vyhlásili ZSSR vojnu Slováci, 27. júna Maďari, neskôr sa pripojili Chorváti a Taliani. Už od dňa napadnutia sa vedú polemiky o tom, či išlo o prepadnutie ZSSR nacistickým Nemeckom, alebo o preventívny úder proti Stalinom chystanému prepadnutiu Nemecka. Pokým Nemci sa odvolávali na sústreďovanie sovietskej armády na hraniciach a chystanú agresiu, sovietske vyhlásenie hovorilo o „ neočakávanom prepade“ a „ v dejinách civilizovaných štátov bezpríkladnej zrade“.
„Iba nedávno boli zverejnené niektoré dokumenty z archívu generálneho štábu Červenej armády a ministerstva obrany, ktoré svedčia o prípravách na ofenzívu“. V týchto dokumentoch nebol obsiahnutý presný dátum chystaného útoku, nepochybne však tieto konkrétne plány vznikli na jar roku 1941. Z tohto vyplýva, že na ofenzívu sa pripravujúca Červená armáda nebola schopná okamžite reagovať na nemecký útok. „ Ani Stalin sám nacistický útok nečakal, i keď bol o jeho dátume informovaný spravodajcami, a zareagoval až niekoľko hodín po tom ako dostal správy, že armády Nemecka a jeho spojencov prekročili hranice“. Tri zoskupenia nemeckej armády rýchle postupovali v smere na Leningrad, Moskvu a Kyjev. V prvej fáze utrpeli sovietske ozbrojené sily strašné straty na živej sile a techniky a ocitli sa na pokraji totálnej porážky. Stalin, ktorý sa krátko pred
22. júnom postavil do čela Rady ľudových komisárov, vytvoril 30. júna Štátny výbor obrany pod svojím vedením. V najvyššej núdzi sa obrátil na svojich poddaných s výzvou k „Veľkej vlasteneckej vojne“, ktorá sa stretla s rozsiahlou odozvou najmä u Rusov. Naproti tomu väčšina obyvateľov Pobaltia a západnej Ukrajiny nadšene vítala vojakov Osy ako svojich osloboditeľov. Sovietsky zväz môže hovoriť o šťastí, že Fíni zastavili svoj postup na hraniciach území, ktoré stratili v zimnej vojne 1939-1940, a nezmocnili sa prvým náporom Leningradu. Takisto nezamŕzajúci prístav Murmansk odolal útokom nemeckej armádnej skupiny „Nórsko“ a práve on sa stal cieľovým miestom britských konvojov s materiálnou pomocou. Vstup ZSSR do vojny vyvolal rozsiahlu diplomatickú aktivitu. Dňa 12. júla 1941 došlo k uzatvoreniu vojenského spojenectva Veľkej Británie so Sovietskym zväzom a od 30. júla začali prúdiť americké dodávky na východný front. Ich priebeh a objem upravovala vzájomná dohoda z 2. augusta a obzvlášť londýnsky protokol z
1. októbra prijatý Britániou, ZSSR a USA. Do konca roku 1941 dosiahol objem dodávok 400 lietadiel, 500 tankov a 1000 automobilov mesačne. Možno ešte dôležitejšie boli dodávky hliníka, olova, zinku a ďalších surovín i polotovarov pre sovietsky zbrojný priemysel, ktorý bol hromadne evakuovaný do južného Pouralia a Kazachstanu. Dňa 24. septembra 1941 sa k zásadám Atlantickej charty prihlásila okrem iných aj vláda ZSSR.