Diecézna synoda

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 1626×

Příbuzná témata



Diecézna synoda

I. Úvod k podstate a účelu diecéznej synody.

Kánon 460 definuje diecéznu synodu ako "zhromaždenie (coetus) vybratých kňazov a iných veriacich partikulárnej cirkvi, ktorí diecéznemu biskupovi poskytujú pomoc pre dobro celého diecézneho spoločenstva".

1. Účelom diecéznej synody je poskytnúť pomoc biskupovi vo výkone úradu jemu vlastnému, menovite, riadeniu kresťanského spoločenstva.

Tento účel podmieňuje jednotlivé úlohy určené tým kňazom, ktorí sa zúčastňujú na práci synody "ako múdri spolupracovníci posvätného rádu episkopátu, jeho pomocníci a vybrané nástroje, a ktorí sú povolaní slúžiť božiemu ľudu". Synoda tiež poskytuje biskupovi možnosť povolať ku spolupráci s ním a s jeho kňazmi niektorých laických veriacich, ako aj niektorých vybraných členov reholí. Toto je konkrétna forma zodpovednosti a záujmu všetkých veriacich na výstavbe Tela Kristovho. V procese synody biskup tiež vykonáva úrad riadenia Cirkvi zverený do jeho starostlivosti. Rozhoduje o jej zvolaní, predkladá otázky, o ktorých sa má na synode diskutovať a predsedá synodálnym zasadnutiam. Naviac, je to práve biskup, ktorý, ako jediný zákonodarca podpisuje synodálne vyhlásenia a dekréty a prikazuje ich zverejnenie.
Synoda je takto "kontextuálne a neoddeliteľne úkonom biskupského riadenia a udalosťou spoločenstva, čím vyjadruje tú stránku hierarchickej jednoty, ktorá prináleží vlastnej podstate Cirkvi. Boží ľud tak nie je nejakým beztvarým zoskupením učeníkov Kristových, ale skôr kňazské spoločenstvo, organicky usporiadané od svojho počiatku podľa vôle jeho Zakladateľa, ktorého hlavou je v každej diecéze biskup, ako viditeľný princíp a základ jednoty a jeho výhradný predstaviteľ. Takto každý pokus postaviť synodu do opozície voči biskupovi z dôvodu "reprezentovania božieho ľudu" je v protiklade k autentickému poriadku cirkevných vzťahov. 2. Tí, ktorí sa podieľajú na synode, "poskytujú pomoc diecéznemu biskupovi" tak, že vyjadria svoju mienku, resp. "hlas" (votum), týkajúci sa otázok ním predložených. Tento "hlas" je definovaný ako "poradný", čím sa naznačuje, že biskup je slobodný v tom, či prijme alebo neprijme odporúčania vypracované pre neho členmi synody. Avšak to neznamená, že takýto "hlas" má malú dôležitosť alebo že je len "vonkajšou" radou niekoho, kto nemá zodpovednosť za konečný výsledok synody.

Na základe skúsenosti a rady, tí ktorí sa podieľajú na synode tiež aktívne spolupracujú na vypracovaní vyhlásení a dekrétov, ktoré sa príhodne nazývajú "synodálne", a ktorými sa biskupské riadenie diecézy inšpiruje pre budúcnosť.
Biskup riadi diskusie počas synodálnych zasadnutí a, ako riadny učiteľ cirkvi, má inštruovať a usmerňovať, ak to je nutné. Vypočujúc členov synody, bude jeho povinnosťou poznať rôzne vyjadrené mienky, všetko preskúmať a držať sa toho, čo je dobré. V závere synody biskup tým, že podpíše synodálne vyhlásenia a dekréty, obdarí svojou autoritou všetko to, čo je nimi učené alebo prikazované. Touto cestou biskupská autorita vyjadruje svoj pravý služobný charakter - ktorý zahŕňa "vypočutie svojich podriadených" a "povzbudenie, aby s ním horlivo spolupracovali" na hľadaní poznania vôle Ducha v danej chvíli v diecéze - a nie vnútenie svojej náladovej vôle.

3. Spoločenstvo a poslanie, dva nepostrádateľné aspekty pastoračných aktivít Cirkvi, tvoria "dobro celého diecézneho spoločenstva" spomínané v kánone 460 CIC ako konečný zámer synody. Činnosť synody smeruje k podporovaniu prijímania spásonosnej náuky Cirkvi a povzbudzovaniu veriacich v ich nasledovaní Krista. Pretože Cirkev je "poslaná do sveta ohlasovať a prinášať svedectvo o tom spoločenstve, ktorým je tvorená, ako aj uskutočňovať a rozširovať ho", synoda sa tiež snaží podporovať to apoštolské zanietenie, ktoré inšpiruje mnoho cirkevných aktivít podporovaných vedením zákonných pastierov. Pretože celé spoločenstvo a misijná obnova sú nevyhnutne závislé na svätosti služobníkov božích, je vhodné, že by sa mala zaoberať neustálym zlepšovaním klerického života, formáciou kléru a podporovaním povolaní ku kňažstvu a rehoľnému životu. Synoda nielen manifestuje a uskutočňuje cirkevné spoločenstvo v diecéze, ale túto jednotu tiež buduje a podporuje, obzvlášť svojimi vyhláseniami a dekrétmi. Vzhľadom k tomu je nevyhnutné, aby synodálne dokumenty presne vyjadrovali všeobecný učiteľský úrad Cirkvi a uplatňovali spoločnú kanonickú disciplínu do konkrétnych okolností existujúcich v rôznych diecézach. Služba Následníka Svätého Petra a kolégia biskupov nie sú prvkami vonkajšími vo vzťahu k čiastkovej Cirkvi. V každej čiastkovej Cirkvi sú skôr podstatnými prvkami a základom celého diecézneho spoločenstva. Touto cestou diecézne synoda prispieva k stvárňovaniu pastoračných aktivít čiastkovej Cirkvi a dodáva kontinuitu jej vlastným liturgickým, duchovným a kanonickým tradíciám. Miestne jurisdikčné patrimónium, ako aj direktívy pastoračného riadenia diecézy, budú zo strany synody objektom starostlivého zváženia a skúmania, vždy majúc na mysli potrebu obnovy a, kde je to nevyhnutné, odstraňujúc medzery v diecéznych normách.

Synoda bude tiež hodnotiť primeranosť už používaných pastoračných programov a, s pomocou božej milosti, navrhovať nové pastoračné plány tam, kde sa tieto považujú za žiadúce. A. Zvolanie
1. Diecézna synoda môže byť slávená "keď to podľa úsudku diecézneho biskupa a po vypočutí mienky presbyterskej rady okolnosti vyžadujú". Je na rozvážnom úsudku biskupa rozhodnúť, ako často by synoda mala byť zvolávaná, mysliac pri tom na pastoračné potreby partikulárnej Cirkvi zverenej do jeho starostlivosti, alebo potreby riadenia diecézy.
Okolnosti, ktoré nabádajú ku zvolaniu synody, sú vo svojej podstate rôzne: neprítomnosť celkového diecézneho pastoračného plánu; potreba aplikovať na miestnej úrovni predpisy a iné nariadenia; naliehavé pastoračné problémy, vyžadujúce pastoračné riešenia; potreba podpory silnejšej cirkevnej jednoty a pod. Pri rozhodovaní o možnosti zvolania synody budú pre biskupa zvlášť dôležité informácie, ktoré o svojej diecéze získa cestou pastoračných vizitácií. Takáto informácia, viac ako prieskumy verejnej mienky a dotazníky, umožní biskupovi individualizovať pastoračné potreby veriacich zverených do jeho starostlivosti, ako aj pastoračné prostriedky, ktoré by im vychádzali v ústrety.
Ak by diecézny biskup považoval za príhodné zvolať synodu, žiada sa, aby sa o tom poradil s presbyterskou radou - ktorá reprezentuje jeho presbytérium a pomáha mu v riedení diecézy. Tiež sa od neho žiada, aby získal ich uvážlivú radu týkajúcu sa slávenia synody ako aj otázky či otázok, ktorými sa synoda má zaoberať. Akonáhle je rozhodnuté o zvolaní synody, aby zvážila špecifické otázky, od diecézneho biskupa sa žiada vydať zvolávací dekrét ktorý bude vyhlásený v jeho diecéze, zvyčajne pri príležitosti niektorej zvlášť významnej liturgickej slávnosti.

2. "Diecéznu synodu zvoláva iba diecézny biskup, nie však ten, ktorý je na čele diecézy dočasne". "Ak má biskup na starosti viac diecéz alebo o jednu sa stará ako vlastný biskup a o druhú ako administrátor, môže zvolať jednu diecéznu synodu zo všetkých diecéz, ktoré sú mu zverené".

A. Prípravná komisia a synodálne direktórium.

1. Hneď na začiatku synody je biskup povinný zriadiť prípravnú komisiu. Členovia tejto prípravnej komisie sú vybraní biskupom z presbyterátu a ďalších veriacich, ktorí vynikajú pastoračnou rozvahou a profesionálnou schopnosťou a ktorí, nakoľko je to možné, odrážajú rôzne charizmy a úrady božieho ľudu. Niektorí členovia majú byť odborníkmi v cirkevnom práve a posvätnej liturgii.

Prípravná komisia má za úlohu poskytnúť diecéznemu biskupovi pomoc zvlášť vo veciach organizácie a prípravy synody.

Prípravná komisia tiež pomáha biskupovi pri zostavovaní synodálneho direktória, pri rozhodovaní o otázkach, ktoré majú byť synode predložené na rokovanie, ako aj pri menovaní synodálnych členov. Stretnutiam prípravnej komisie predsedá diecézny biskup, alebo, v prípade že on sám nemôže, jeho delegát.

Biskup tiež môže vytvoriť podmienky pre ustanovenie synodálneho sekretariátu, ktorý bude riadený členom prípravnej komisie. Funkciou takéhoto sekretariátu je poskytovať synode pomoc vo veciach organizačných: prenášanie a archivácia dokumentácie, tvorenie časového rozvrhu, riadenie logistických záležitostí, ako aj záležitostí, týkajúcich sa financií a účtovníctva. Veľmi užitočné je tiež zriadenie tlačovej kancelárie, čím sa zaistí, že "médiám" budú predkladané presné informácie a zabráni sa možným skresleným informáciám týkajúcich sa práce synody.

2. Biskup, s pomocou prípravnej komisie, zabezpečí publikovanie diecézneho direktória. Od "direktória" sa , okrem iného, požaduje stanoviť nasledovné:
1. Zloženie synody. Direktórium určí presný počet synodálnych členov v každej kategórii, stanoví kritériá, podľa ktorých sú volení členovia z laických veriacich a inštitútov zasväteného života, z predstavených rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života. Tieto kritériá by mali pomôcť vyhnúť sa zavedeniu neúmerného počtu členov v synode, čo by mohlo brániť účinnej účasti na jej práci. 2. Predpisy, ktorými sa riadi voľba synodálnych členov a prípadná voľba členov potrebných zastať úrady, ktoré majú vykonávať svoju úlohu v synode. Čo sa tohoto týka, je potrebné dodržať nariadenia kánonov 119 č. 1 a 164-179 CIC, pričom treba vziať do úvahy nevyhnutné úpravy.

1. Rôzne úrady, ktoré vykonávajú svoju úlohu v synode (predsedníctvo, moderátor, sekretár), rôzne komisie synody a ich zloženie.
2. "Modus procedendi" (procedurálne normy) zasadnutí synody, spolu s údajmi týkajúcimi sa dĺžky a spôsobu synodálnych diskusných príspevkov (ústnych a písomných) a spôsobu volenia ("placet", "non placet", "placet iuxta modum"). Užitočnosť takéhoto direktória pre prípravné fázy synody naznačuje, že by malo byť zostavené v počiatočných fázach synodálneho procesu, samozrejme bez toho, aby sa vylúčili prípadné možné úpravy a dodatky, ktoré môžu byť žiadúce vo svetle neskorších skúseností. Vo všeobecnosti sa pokladá za užitočné pristúpiť k menovaniu synodálnych členov tak skoro, ako je to len možné, keďže títo môžu výrazne prispieť k prípravným prácam synody. A. Prípravné fázy synody.

Prípravná fáza synody sa chápe predovšetkým ako umožňujúca biskupovi pomoc pri rozhodovaní o tých otázkach, ktoré majú byť navrhnuté na synodálne rozhodovanie.

Je vždy nevyhnutné organizovať túto fázu tak, aby boli do nej zapojené - rôznymi spôsobmi, závisiacimi na okolnostiach - rôzne diecézne a apoštolské iniciatívy prítomné v miestnej Cirkvi. Takto sa práca synody stáva "primeraným praktickým učením ekleziológie spoločenstva II Vatikánskeho koncilu" a disponuje veriacich prijať v závere synody to, čo "je rozhodnuté pastiermi, ktorí, ako učitelia a vodcovia Cirkvi, reprezentujú Krista".

V nasledujúcich odstavcoch sú vytýčené niektoré všeobecné smernice postupu, ktorý bude každý pastier božieho ľudu najlepšie vedieť prispôsobiť a použiť, mysliac na dobro miestnej Cirkvi a charakteristické vlastnosti synody, ktorú navrhuje sláviť. 1. Duchovná, katechetická a formačná príprava.

Presvedčení, že "tajomstvom úspechu synody, ako aj ktorejkoľvek inej cirkevnej udalosti a iniciatívy, je v skutočnosti modlitba", diecézny biskup pozýva všetkých veriacich, duchovných, bohu zasvätených a laikov a obzvlášť kláštory kontemplatívneho života, k "vytrvalému spoločnému úmyslu: synoda a jej výsledky, aby sa táto mohla stať autentickou udalosťou milosti pre miestnu Cirkev". V tomto smere bude tiež nabádať pastierov duší k podobnému účelu a dá im k dispozícii nevyhnutné prostriedky k tomu, aby mohli byť pri slávnostných liturgických zhromaždeniach, ako aj každodenných zhromaždeniach, ktoré sa uskutočnia počas slávenia synody. Slávenie synody poskytuje biskupovi jedinečnú príležitosť k formácii veriacich. Vedie k dobre zrozumiteľnej katechéze veriacich o tajomstve Cirkvi a o spoluúčasti veriacich na jej poslaní. Takáto katechéza sa uskutočňuje vo svetle učenia učiteľského úradu Cirkvi a obzvlášť vo svetle náuky II Vatikánskeho koncilu. Za týmto účelom môžu byť kňazom dané konkrétne smernice pre kázne. Všetci by mali byť informovaní o podstate a účele synody a o dosahu jeho rozhodnutí. V tomto ohľade sa môže osvedčiť vydanie malej informačnej brožúrky, pričom sa nemajú zanedbať ani iné spôsoby komunikácie.

1. Diecézna konzultácia.

Veriacim by mala byť poskytnutá možnosť vyjadriť ich potreby, túžby a ich názory týkajúce sa tém, ktorými sa bude zaoberať synoda. Okrem toho, diecézny klérus by mal byť zvlášť požiadaný o vyjadrenie ich návrhov na rokovanie, nadobudnutých ich reakciou na pastoračné výzvy, s ktorými sú konfrontovaní.
Biskup rozhodne o konkrétnom spôsobe, ktorým sa konzultácie uskutočnia.

Tento spôsob by sa mal pokúsiť zahrnúť všetky "životné sily" božieho ľudu prítomné a činné v miestnej Cirkvi: farské spoločenstvá, inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, cirkevné spoločenstvá a iné dôležité organizácie, vzdelávacie inštitúcie (semináre, univerzity, cirkevné fakulty a katolícke školy).
Pri zabezpečovaní vhodných smerníc pre konzultácie, by si mal byť biskup vedomý nebezpečenstva nátlakových skupín - často poľutovaniahodnej skutočnosti - a vždy by sa mal vyhnúť tvorbe neoprávnených očakávaní vo vzťahu k účelnému prijatiu ich návrhov.

2. Rozhodovanie o problémoch.

Potom biskup pristúpi k stanoveniu tých otázok, na ktoré sa synodálna debata sústredí. Vhodným postupom by, v tomto ohľade, bolo vypracovanie dotazníkov, zostavených podľa tém, s každou témou uvedenou so správou, ktorá objasní význam tejto témy vo svetle náuky a disciplíny Cirkvi, ako aj s výsledkami predchádzajúcich konzultácií. Táto úloha by mala byt zverená skupinám odborníkov z rôznych odborov a pastoračných oblastí, ktoré pod vedením prípravnej komisie, pripravia koncepty pre schválenie biskupom.
Nakoniec, schválené texty týchto dotazníkov majú byť odovzdané členom synody a má im byť pridelený dostatočný čas, aby si ich mohli preštudovať pred začiatkom synodálnych zasadnutí.

V. Synodálne vyhlásenia a dekréty.

1. Akonáhle sa schyľuje k záveru synodálnych zasadnutí, diecézny biskup pristúpi k vypracovaniu konečnej verzie synodálnych vyhlásení a dekrétov. Podpisuje ich a prikazuje ich zverejnenie.
2. Používaním termínov "vyhlásenia" a "dekréty" Kódex kanonického práva predpokladá možnosť, že texty vychádzajúce zo synody pozostávajú, na jednej strane, z riadnych právnych noriem - ktoré sa môžu nazývať "ustanovenia", či podobne - alebo smerníc pre budúce pastoračné programy a, na druhej strane, z aktuálnych potvrdení pravdy katolíckej viery alebo mravov, zvlášť vo vzťahu ku dôležitejším stránkam života miestnej Cirkvi.
3. "Jedine diecézny biskup podpisuje synodálne vyhlásenia a dekréty, ktoré sa môžu zverejniť iba s jeho autoritou". Teda synodálne vyhlásenia a dekréty majú niesť podpis diecézneho biskupa a jedine jeho. Tieto dokumenty majú tiež byť koncipované takou formou a slovami, aby bolo zrejmé, že ich autorom je biskup. Vzhľadom k podstatnému prepojeniu medzi synodou a biskupskou službou, zverejnenie synodálnych aktov, ktoré nenesú podpis diecézneho biskupa je protiprávne, a tieto nemôžu byť v žiadnom prípade považované za "synodálne" vyhlásenia v pravom zmysle slova.
4. Prostredníctvom synodálnych dekrétov diecézny biskup uvádza do života a podporuje zachovávanie tých kanonických noriem, ktoré okolnosti diecézneho života najviac vyžadujú, usmerňuje tie záležitosti, ktoré právo zveruje jeho kompetencii a uvádza do platnosti disciplínu, ktorá je spoločná všetkým miestnym cirkvám.

Právne neplatné sú tie synodálne dekréty, ktoré sú v protiklade s vyšším právom: čiže, so všeobecným zákonom Cirkvi; všeobecnými dekrétmi partikulárnych koncilov a Konferencie biskupov, všeobecnými dekrétmi zhromaždenia biskupov provincie vo veciach svojej kompetencie.
5. "Diecézny biskup má s textami synodálnych vyhlásení a dekrétov oboznámiť metropolitu a Konferenciu biskupov", aby sa podporovalo spoločenstvo episkopátu a normatívna harmónia v partikulárnych cirkvách v danej geografickej alebo demografickej oblasti.
Keď boli zavŕšené všetky záležitosti týkajúce sa synody, diecézny biskup odovzdá, cestou pontifikálneho predstaviteľa, kópiu synodálnej dokumentácie Kongregácii biskupov alebo Kongregácii pre evanjelizáciu národov pre ich informáciu. 6. Ak synodálne dokumenty - zvlášť normatívne dokumenty - nemajú zabezpečenie pre ich aplikáciu, akonáhle sa synoda ukončí, diecézny biskup sa postará o to, čo sa týka ich vykonania, prípadne ich zverí príslušným diecéznym úradom. Táto inštrukcia Kongregácie pre biskupov a Kongregácie pre evanjelizáciu národov je určená k podpore riadneho a adekvátneho riadenia diecéznych synod - cirkevných inštitúcií, ktoré boli vysoko cenené počas minulých storočí a v súčasnosti sú predmetom obnoveného záujmu, a ktoré s pomocou Ducha Svätého budú pokračovať v službe spoločenstvu a poslaniu partikulárnych cirkví. Diecézna synoda: Zásady pre synodálne spoločenstvá vo farnostiach

1. Členovia synodálneho spoločenstva vo farnosti majú dbať o dobro Božieho ľudu.
2. Do synodálneho spoločenstva majú patriť tí, ktorí sa snažia žiť vieru, majú dôveru u iných a chcú sa podieľať na apoštoláte.
3. Farár, alebo duchovný správca schvaľuje zriadenie jedného alebo viacerých synodálnych spoločenstiev, záleží od veľkosti farnosti.
4. Diecézni kňazi a zástupcovia rehoľníkov a katechétov zo svojho postavenia vo farnosti by mali patriť do synodálneho spoločenstva.
5. Synodálne spoločenstvá tvorí 5 až 20 členov.
6. Každé spoločenstvo si môže vybrať 3 - 5 osôb, ktoré budú tvoriť sekretariát, ktorému bude predsedať farár, prípadne ním určený kňaz farnosti.
7. Synodálne spoločenstvá sa stretávajú riadne a mimoriadne. V riadnych stretnutiach sa stretávajú všetci členovia, v mimoriadnych iba tí, ktorí sú alebo budú špecificky zainteresovaní na prácach synody. 8. Riadne stretnutia bývajú spravidla raz v mesiaci. Mimoriadne príležitostne. Zvoláva ich farár, alebo ním poverená osoba.
9. Všetci účastníci stretnutia môžu posielať svoje názory písomne na svoje synodálne spoločenstvo, alebo priamo na sekretariát Diecéznej synody.
10. Miestom stretania sa synodálneho spoločenstva má byť buď kostol, alebo cirkevný priestor.
11.

Rámcový program stretnutia synodálneho spoločenstva vo farnosti: Modlitba, referát - predloženie synodálneho problému, diskusia, zosumarizovanie.
12. Z každého stretnutia synodálneho spoločenstva vo farnosti treba urobiť záznam, ktorý nech je doručený do dvoch týždňov na Sekretariát diecéznej synody (Adresa na Biskupský úrad BB)
Farské synodálne spoločenstvá sa majú prednostne zaoberať štúdiom dokumentov doporučených prípravnou komisiou Diecéznej synody. Všetci členovia farského synodálneho spoločenstva majú tieto dokumenty vlastniť.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?