Diecézna synoda - história

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 1442×

Příbuzná témata



Diecézna synoda - história

Vedci diskutujú o pôvode tejto inštitúcie. Medzi nimi nie je jednotný názor či stretnutie starších v Jeruzaleme so sv. Jakubom až do príchodu sv. Pavla alebo až ďalší vývoj stretnutí starších je prvou synodou alebo jej základom. Niektorí autori sú toho názoru, že v barbarskom období stretnutia presbyterov (starších) a ich spoločné slávenie liturgie sú základom dejín fenoménu, ktorý poznáme pod názvom diecézna synoda.
Dejiny Cirkvi v prvých troch storočiach sú predmetom ďalšieho bádania. S termínom diecézna synoda sa môžeme stretnúť v štvrtom storočí, konkrétne v konštitúcii cisárov Valenta, Graciána a Valentiniana z roku 376, v ktorej je určené, že v náboženských otázkach sa využije rovnaký systém ako pre civilné kauzy.
Treba však pripomenúť, že v štvrtom storočí jestvovali aj ekumenické, provinčné, či národné koncily a aj iné stretnutia na úrovni diecézy či farnosti.
S poňatím diecéznej synody ako stretnutia kléru diecézy na riešenie niektorých otázok praxe v službe biskupa sa prvýkrát stretávame v diele Summa super Titulis Decretalium ostijského kardinála Henricha.
V tomto poňatí sa za prvú diecéznu synodu na Východe považuje stretnutie kléru, ktoré zvolal do Alexandrie biskup Alexander roku 321 s cieľom študovať a rozhodnúť problém súvisiaci s Áriom. Ďalšie diecézne synody na východe boli až v nasledujúcom storočí, v roku 411 v Tolemaide a v roku 415 v Jeruzaleme.
Na západe sa za prvú diecéznu synodu považuje zhromaždenie diecézy v Auxerre v Gálii roku 585, ktoré vydalo 45 kánonov o vysluhovaní sviatostí a celibátu kléru. Kánon sedem napr. stanovuje dvojité zasadnutie synodálnych otcov – jedno zhromaždenie tvoria presbyteri a druhé opáti.
Do štátneho právneho poriadku sa termín diecézna synoda v uvedenom poňatí ako stretnutie kléru na dišputovanie o náboženských otázkach dostal prostredníctvom panovníka Adarika v roku 506 v právnej zbierke Lex Romana Visigothorum. Význam diecéznej synody v období šiesteho storočia je odrazom politicko-náboženského stavu doby v miestach, kde silne klesla úloha metropolitu a bývalých metropol zaniknutej Rímskej ríše. Synody sa menej rozvíjali na tých územiach, kde metropolita mal výraznejšie postavenie. V období siedmeho a ôsmeho storočia nastal poväčšine rozvoj diecéznych synod.

Na mnohé z nich sa odvolávali aj dekréty provinčných koncilov tej doby.
V nasledujúcej karolovskej reforme boli diecézne synody využívané ako prvotný nástroj na dosiahnutie uplatňovania rozhodnutí a dekrétov provinciálnych koncilov.
Obdobie Gregorovej reformy (1049 – 1124) bolo časom plnej synodálnej aktivity. Stretávali sa však viac biskupi na regionálnej či provinciálnej úrovni. Preto pápež Inocent III. v odpovedi arcibiskupovi z Rossana v roku 1198 pripomenul, že opáti a kňazi sú povinní sa pod cenzúrou dostaviť na synodu a povzbudil, aby sa diecézne synody slávili veľmi solídne.
Šiesta konštitúcia Štvrtého lateránskeho koncilu, ktorý zvolal Inocent III., prvýkrát predpísala pre celú Cirkev spoločnú normu o každoročnom slávení diecéznej synody. Myšlienka bola dobrá, ale jej realizácia už nie. Na mnohých miestach sa diecézne synody stali každoročnou povinnosťou a nepriniesli pre svoju formálnosť žiadaný účinok na zlepšenie kresťanského života kléru i veriacich.
Obdobie dekadencie diecéznych synod sa predĺžilo aj aviňonským obdobím pápežstva v štrnástom storočí a krízou pápežstva v nasledujúcom storočí, hoci koncil v Bazileji v roku 1433 sa opätovne pokúšal oživiť diecézne a provinčné synody a koncily.
Pre odpor, ktorý v Cirkvi vyvolali nepriehľadné vzťahy na najvyšších miestach v Cirkvi, ktoré sa prejavovali aj na konciloch tej doby, idea diecéznej synody ustúpila vtedajšej duchovnej orientácii v Cirkvi, ktorá sa v prípade mnohých pápežov a biskupov venovala viac otázkam humanizmu ako pastorácii. Preto zostalo aj mŕtvou literou nariadenie Piateho lateránskeho koncilu (1512 – 1517) o obnovení praxe diecéznych synod a provinčných koncilov.
Situácia sa zmenila až vtedy, keď Cirkev vážne zobrala protestantskú reformáciu a zvolala nový koncil, ktorý vošiel do dejín ako tridenstký (1545 – 1563). Na dvadsiatom štvrtom zasadnutí koncilu (v roku 1563) sa konciloví otcovia venovali otázke oživenia inštitútu diecéznej synody ako veľmi potrebného nástroja reformy Cirkvi a jej riadenia. Zvlášť v tých diecézach, kde biskupi prijali myšlienku reformy a snažili sa ju uskutočniť aj v praxi, zvolávali diecézne synody, ktoré sa skutočne stali jedným z dôležitých nástrojov rekatolizácie alebo utvrdenia viery a disciplíny sviatostí.
V dejinách diecéznych synod je dôležitý rok 1748, keď pápež Benedikt XIV. publikoval rozsiahle dielo De Synodo Diocesana. V ňom sa okrem iného venoval mnohým vážnym otázkam života diecézneho kléru, úlohám biskupov a zásahom civilných mocností do života Cirkvi.
Vážnu ranu inštitútu diecéznej synody zasadila Veľká francúzska revolúcia (1789) a udalosti, ktoré po nej nasledovali.

Na niektorých miestach sa v tomto rušnom období predsa len podarilo sláviť diecézne synody a partikulárne koncily.
V prípravách na Prvý vatikánsky koncil (1869 – 1870) sa debatovalo o zavedení praxe zvolávať diecéznu synodu každé tri roky. Žiaľ, koncil sa k tejto téme nedostal.
Posvätná kongregácia Konzistória v roku 1909 rozposlala biskupom otázku s návrhom sláviť synodu každých päť rokov.
V minulom dvadsiatom storočí sa otázke diecéznej synody venovalo viacero pápežov. Názory sv. Pia X. a Benedikta XV. vošli do Kódexu kánonického práva z roku 1917 v kánonoch 356 až 362. Bl. Ján XXIII. v nezabudnuteľný deň 25. januára 1959 oznámil nielen zvolanie koncilu a reformu kánonického práva, ale aj slávenie diecéznej rímskej synody. Ďalším dôležitým dokumentom pre otázku diecéznej synody je Kódex kánonického práva pápeža Jána Pavla II z roku 1983.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?