Diana Spencer životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 13515×
Příbuzná témata
Diana Spencer životopis
Diana Frances Spencerová bola určite osobnosť, ktorá si zaslúži naše uznanie. Hoci na študijnom poli nedosiahla oslnivé výsledky, jej humanitné činy sa zaslúžili o lepší život mnoho ľudí. Svojím prístupom k chorým, bezvládnym a bezdomovcom si zaslúžila pochvalu, ktorú však od kráľovskej rodiny nikdy nedostala. Angažovala sa v boji proti AIDS či iným chorobám a bola priateľkou Matky Terezy. Jej smrť otriasla miliónmi ľudí na celom svete. Bol to veľký šok pre všetkých, ktorí Dianu poznali a vedeli, že je to človek, ktorý urobil veľa pre tých, čo to najviac potrebovali. Pôvod rodu Spencerovcov z otcovej strany sa viaže k farmárovi z 15. storočia, ktorý predával svoje ovce v Londýne. Tým položil základy svojho bohatstva, čím si kúpil titul paira od Charlesa I. Jeho priamym dedičom sa stal lord Althorp (John). Aj korene jeho ženy – lady Althorpovej (rod. Francess Rocheovej) – boli úzko spojené s trónom. Otec jej matky lord Fermoy bol spoločníkom Georga VI. v streľbe a tenise. Sídlom tohto páru bol dom Park House v Norfolku. Tu sa neskoro večer 1. júla 1961 narodila Diana Frances Spencerová ako ich tretie dieťa. Zdedila jemnosť otca a rozhodnosť matky. Keďže už mala dve staršie sestry, celá rodina vytúžene očakávala mužského dediča. Keď sa narodila Diana, všetci boli veľmi sklamaní, dokonca ani nemali vybraté dievčenské meno. Neskôr sa zhodli na mene Diana Frances, jednom po matke dieťaťa a druhom po predkoch z rodu Spencerovcov. Keď mala Diana tri roky, Lady Althorpová priviedla na svet vytúženého dediča, ktorému dali meno Charles. Na rozdiel od Diany, ktorú krstili v Sandringhamskom kostole a jej krstnými rodičmi boli zámožní občania, jej brat bol krstený honosne v katedrále Westminister Abbey a jeho krstnou matkou bola kráľovná. Dieťa bolo dedičom stále sa zmenšujúceho, ale stále veľkého majetku rodiny Spencerovcov, ktorá síce nikdy nedosiahla vysoké štátne funkcie, ale s istotou sa pohybovala v mocenských sférach. Dianini predkovia boli rytiermi podväzkového rádu, dôvernými poradcami, veľvyslancami, bol medzi nimi veliteľ admirality a tretí gróf Spencer ašpiroval na funkciu premiér. Boli pokrvnými príbuznými siedmich amerických prezidentov, medzi ktorými bol aj F. D. Roosevelt. Spencerovci slúžili vo funkciách hlavného dvorného ceremoniára, kráľovského správcu koní, dvornej dámy a na iných miestach na dvore. Aj Fermoyovci – Dianini predkovia z matkinej strany - mali v tomto kraji veľký vplyv.Boli medzi nimi konzervatívni poslanci a vynikajúce koncertné klaviristky. Diana prežila svoje detstvo tak, ako aj jej matka, na vidieku spolu so svojimi súrodencami. Ich výchova sa zakladala na jasných pravidlách a bola tak trochu staromódna. Deti boli vedené v duchu starých zásad. V ich detstve bolo cítiť formálnosť a obmedzovanie, ktoré bolo odrazom výchovy ich rodičov. Bolo to detstvo, kde nechýbalo nič materiálne, ale všetko citové. Rodičia sa vo výchove veľmi neangažovali, boli cítiť akoby len na diaľku, správali sa rezervovane aj ku svojim deťom a Diane chýbal ich bližší citový vzťah. Už v útlom veku im však boli vštepované dobré spôsoby a čestnosť. Ich rodičia ich učili, aby neposudzovali ľudí podľa postavenia, ale na základe toho, akí sú. Diana sa v skorom veku naučila jazdiť na koni, no raz si pri páde zlomila ruku a odvtedy kone nemala rada. Aj tak si vypestovala lásku k zvieratám. Mala škrečky, zajace, morčatá a mačku, ktorú nazývala Marmelade. Spolu so svojimi sestrami často chodili na hrob svojho brata Paula, ktorý sa narodil len 18 mesiacov pred Dianou, no bol taký chorý, že prežil len 10 hodín. Súrodenci sa pri ňom často zastavovali a rozmýšľali, aký by bol, keby žil. Ich detstvo bolo nádherné, až kým neprišiel úder. V septembri 1967 Sarah a Jane – Dianine sestry - odišli do internátnej školy vo West Heath v Kente, práve v čase, keď sa rozpadlo 14- ročné manželstvo Althorpovcov. Ich sobáš bol svojho času oslavovaný ako sobáš roka. Johnie Spencer a Francess Rochová sa vzali vo Westministerskej katedrále v prítomnosti kráľa a kráľovnej. Keď sa im narodila prvá dcéra Sarah, rozhodli sa usadiť na vidieku. Johnie vyštudoval Kraľovskú poľnohospodársku vysokú školu v Cirencesteri a presťahovali sa do Park House. Všade bolo v tom čase cítiť tlak na splodenie mužského potomka a Francess sa to prestávalo páčiť. Navonok bola dvojica samý úsmev, ale v súkromí to bolo iné. Príčinou hádok bol Peter Shand Kydd, bohatý obchodník s ovcami, ktorého stretla Francess v lete 1966. Ten opustil svoju ženu Janet Munro Kerrovú a začal sa tajne stretávať s lady Althorpovou. Pre Francess stelesňoval všetko to, čo jej manžel nie. Lord Althorp bol trochu uzavretý človek, ktorý mal rád dobročinné večierky a zaujímal sa viac o zvieratá ako o ľudí. Peter Shand Kydd bol naopak extrovert, spoločenský človek, tak ako Francess. Hoci mal tri deti, rozhodol sa, že splní túžbu svojho srdca. Lady Althorpová sa vysťahovala z Park House do bytu v Cadogan Place a vzala so sebou dve najmladšie deti.
V rozvodovom konaní ju však označili za nehanebnicu a deti prisúdili otcovi. Dokonca aj jej matka sa postavila proti nej. Rodičia sa rozviedli v roku 1969 (Diana mala vtedy 8 rokov) a lady Althorpová sa vydala za Petra Shand Kydda. Nasťahovali sa na istú farmu v Sussexe, kde ich Diana navštevovala v nepárne víkendy a cez prázdniny. Pre malé dievčatko bola táto rozluka vážnou pohromou. Nechápala, prečo sa dvaja ľudia, ktorých mala najradšej, správajú na seba tak zle. Stala sa introvertnou, červenala sa, mala zvyk hľadieť do zeme a stala sa z nej veľká samotárka. Donekonečna opakovala, že sa vydá len zo skutočnej lásky, pretože nikdy nechce, aby jej deti zažili niečo podobné, ako ona sama. Po rozchode rodičov sa o výchovu detí starali pestúnky. Diana ich nikdy nemala veľmi v láske, lebo si myslela, že chcú nahradiť jej matku. Predtým, ako jej staršie sestry odišli do internátnej školy, robili pestúnkam huncútstva a opatrovateľky prichádzali a odchádzali podozrivo rýchlo. Najmä Sarah a Diana boli k opatrovateľkám neslušné, vyhadzovali im veci z okien, dávali na stoličky špendlíky a zamykali ich v kúpeľni. Keď však jej staršie sestry odišli do školy, Diana sa cítila osamotená. V tomto stave jej pomohla jej stará matka grófka Spencerová. Jej starý otec siedmy gróf Spencer bol čudák. Bol schopný pozdraviť nevítaných hosti v Althorpe puškou v ruke. Nevychádzal ani dobre so svojím synom – Dianiným otcom Johnom. Starú matku však mala Diana veľmi rada. Grófka navštevovala chorých a postihnutých na okolí a nešetrila veľkorysými gestami a milými slovami. Tento vzťah bol obojstranný, a keď na jeseň roku 1972 zomrela na následky nádoru na mozgu, Dianou jej smrť hlboko otriasla.
Diana začala chodiť ako deväťročná do internátnej školy West Heat ako jej staršie sestry. Bola viac doma v predmetoch, ktoré súviseli s ľuďmi. Obzvlášť mala rada Tudorovcov a Stuartovcov. Jediné, v čom však naozaj vynikala, bolo plávanie. Po štyri roky vyhrávala plavecké súťaže a súťaže v skoku do vody. Slušne hrala tenis, no nedosiahla v ňom také výsledky ako jej staršie sestry. Diana tu v rámci občianskych povinností chodievala navštevovať istú starú dámu v Sevenoakse, aby jej poupratovala a pomohla. Raz týždenne chodila aj do domova pre postihnuté deti. Celkovo sa jej pobyt na tejto škole páčil. Jej sestre Jane sa tam tiež páčilo, Sarah však nie. Prichytili ju, ako pije, a razom ju zo školy vyhodili. Sarah trpela v tomto veku anorexiou, lebo na seba kládla príliš veľké požiadavky. Musela byť najlepšia vo všetkom, a to ju položilo. 9.
júna 1975 po smrti starého otca, 7. grófa Spencera, sa rodina presťahovala do Althorpu. Tu sa Dianin otec Johnie Spencer zoznámil s Raine – dcérou Barbary Cartlandovej, manželkou grófa z Darmouthu – jedného z priateľov rodiny Spencerovcov. Raine už mala štyri deti, John sa však rozhodol, že s ňou chce stráviť celý zvyšok svojho života a vzal si ju za ženu. Diana mala vtedy pätnásť rokov. Medzi macochou a deťmi však vládli neskrývane zlé vzťahy, lebo Raine postupne rozpredávala rodinný majetok, obrazy, sochy a iné umelecké predmety. Takéto veci si v Británii všetky zámožné rodiny chránia ako oko v hlave, lebo ich považujú za dedičstvo, ktoré má byť odovzdávané ďalším generáciám. Diana pokračovala v štúdiu na strednej škole. Skúšky na základnom stupni však vôbec nezvládla, a keď sa vrátila zopakovať si ich, znovu prepadla. Odišla z West Heathu bez konkrétnej kvalifikácie, len s hmlistou predstavou, že chce pracovať s deťmi. Nasledoval krátky pobyt vo švajčiarskej drahej súkromnej škole - Institut Alpin Videmanette. Vládol tu diktát, dievčatá mali veľmi málo voľnosti. Študentky sa mali naučiť variť a dobre rozprávať po francúzsky, no Diana sa tu vôbec necítila dobre a po dvoch mesiacoch odišla. Chcela začať nový život v Londýne, ale bolo jej povedané, že vlastný byt môže mať až po dovŕšení 18 rokov. Rodičia ju preto poslali k fotografovi majorovi Jeremymu Whitakerovi, ktorý žil s manželkou v Headley Bawden v Hampshire. Diana u nich bývala 3 mesiace, starala sa o ich dcéru Alexandru, upratovala a varila. Matka jej nakoniec povolila bývať vo svojom byte na Cadogan Square. Tu Diana žila rok, pričom jej spolubývajúcimi boli Sophie Kimballová a Laura Greigová. Obe poznala z mladosti. V tom čase Diana zložila na druhýkrát autoškolu. Zarábala si ako čašníčka na súkromných večierkoch a ako upratovačka. Nikdy nepila, nefajčila a voľný čas trávila čítaním, pozeraním televízie alebo návštevami priateliek. Rada čítala najmä sentimentálne romány od Danielle Steelovej. Víkendy trávila na vidieku v Althorpe s otcom, na chate sestry Jane alebo na večierkoch.
Jej otec gróf Spencer nečakane dostal krvácanie do mozgu. Previezli ho do nemocnice Northampton General Hospital. Jeho manželka Raine zariadila prenos do nemocnice National Hospital for Nervous Diseases, kde ležal niekoľko mesiacov v kóme. V tomto období sa vzťahy medzi ňou a deťmi vyostrili. Raine bránila deťom v navštevovaní otca, ale sestričky sa nad nimi zľutovali a púšťali ich, keď macocha nebola na dohľad.
Chodbami nemocnice sa niesli hádky a deti vykričali Raine všetko, čo si o nej mysleli. Nemožno však poprieť jej zásluhu na záchrane Johnovho života. Keď uňho nastali komplikácie a bola malá šanca na jeho prežitie, dopočula sa o nemeckom lieku aslocilline, ktorý bol v Británii zakázaný. Liek získala a ten zabral. Diana v mladosti veľmi rada tancovala a chcela sa stať balerínou, ale príliš veľa narástla. Jej matka jej vybavila miesto učiteľky baletu na Brompton Road, aby zostala v kontakte s baletom. Tu však vydržala len tri mesiace. Zranila si totiž na lyžovačke vo Francúzskych Alpách šľachy na ľavom členku a sen o učiteľke baletu sa jej rozplynul. V tom čase na prvý pohľad vyzerala ako šťastný človek, no pod touto škrupinou bola hlboko ranená rozchodom jej rodičov. Jej sestra Sarah vtedy pracovala pre realitnú agentúru a našla pre Dianu trojizbový byt v obytnom bloku na Coleherne Court č. 60. Dostala ho do daru od rodičov k osemnástim narodeninám. V júli 1979 sa doň nasťahovala a hneď dala premaľovať izby. Tu bývala s niekoľkými priateľkami – spočiatku to boli Carolyn Bartholomewová, Sophie Kimballová a Philippa Coakerová, no posledné dve menované s ňou bývali len chvíľu. Namiesto nich sa k Diane nasťahovali Anne Boltonová a Virginia Pitmanová a tieto tri s ňou bývali aj počas jej známosti s princom Charlesom. Diana na tieto roky spomínala ako na najkrajšie v svojom živote. Niekoľko popoludní týždenne pracovala v materskej škole Young England, kde učila deti kresliť, tancovať a zapájala ich do hier. V utorok a štvrtok sa starala o Patricka Robinsona, syna zástupcu americkej naftárskej firmy. Sarah jej navyše zabezpečila ďalšiu prácu – prácu upratovačky v jej dome na Elm Park Lane v Chelsea. Bola tiež žiadaná ako opatrovateľka detí priateľov Sarah.
Vo voľnom čase stvárala spolu s priateľkami puberťácke výčiny. Ich obľúbeným kúskom bolo ponatierať obeti auto vrstvou múky a vajec. Mala mnoho priateľov, ale ani jeden nebol vážnejšia známosť. Muži, ktorí sa objavili v Dianinom živote, boli vždy čestní, dobre vychovaní a nesnažili sa o niečo, čo by bolo nevhodné. V tomto období sa Diana prostredníctvom svojej sestry Sarah zoznámila s princom Charlesom. Historické stretnutie v roku 1977 nevyzeralo veľmi sľubne. Dianu, ktorá prišla na víkend zo školy West Heath, predstavili princovi na poľovačke uprostred pooraného poľa. Charles a Sarah sa zoznámili v 1977, keď sa ona zotavovala z úderu po skončení románika s vojvodom z Westministeru.
Hoci ich vzťah postupne ochladol, Charles v roku 1978 pozval Sarah na oslavu tridsiatych narodenín a pozvaná bola aj Diana. Vtedy jej ani nenapadlo, že o 13 rokov starší Charles by mal o ňu záujem. Žiaden z mužov, ktorých stretla, nevyhovoval Dianiným predstavám ideálneho muža. Princ Waleský však do jej obrazu perfektne zapadal. V auguste 1980 ich vzťah nabral na intenzite. Ťažko bolo pochopiť, že dvaja tak odlišní ľudia si našli spoločnú cestu k sebe. Boli medzi nimi veľké rozdiely. Diana vypadla zo strednej školy, pričom Charles absolvoval univerzitu a rád číta psychologické knihy. On má rád operu, ona nemala, Diana zase milovala balet, pričom on ho neznáša. Taktiež nezdieľali lásku k jazdeckému športu a Diana sa odmietala zúčastňovať na poľovačkách, na ktorých Charles tak veľmi lipol. Charles si taktiež vyberal partnerky, ktoré boli približne v rovnakej vekovej kategórii, no Diana bola od neho mladšia o 13 rokov. On je vo svojom srdci vidiečanom, ona zas vedela vychutnať hemženie a adrenalínový zhon veľkomesta. Diana nerybárčila a nepoľovala, bola zato zdatnou lyžiarkou, ale nikdy neriskovala a nerada sa lyžovala, keď bola veľmi zima. Charles naopak miluje všetko, čo sa týka prírody a na strmých zjazdovkách doslova riskuje svoj život. Možno práve vďaka týmto rozdielom sa však medzi nimi vyvinula náklonnosť. Charles Philip Arthur George bol muž ustálených spôsobov a nemenných zvykov. Niektorí ho charakterizujú ako staromódneho muža, ktorý sa bojí publicity. V škole nevynikal, napr. skúšku z matematiky na nižšej úrovni dokonca spravil až na tretí raz, aj to so zlým výsledkom. Ba aj dejepis, o ktorom hovoril, že ho má rád, mu robil problémy. Neblysol sa ani na športovisku. Ako hráč póla bol priemerný, no v atletike a rugby sa vôbec neblysol. Jediné, v čom bol naozaj dobrý, bolo divadlo. Charles vyštudoval univerzitu Cambridge. Keď sem prišiel, mal veľmi malo skúseností s dievčatami. Ako si spomínajú jeho priatelia:„Myslel si, že dievčatá, ktoré spávajú so svojimi chlapcami, nie sú ‚slušné’.” Charles neskôr spoznal, že univerzitný život neponúka len študijné možnosti. Nikdy nebol sukničkár, svoj súkromný život však určite mal. Chodil s Georgiannou Russelovou, Fionou Watsonovou, Laurou Jo Watkinsovou, Susan Georgovou, Lynsey de Paulovou, Annou Walaceovou, Sabrinou Guinessovou, ktoré boli väčšinou z vyšších spoločenských vrstiev. Netreba zabudnúť ani na Dianinu sestru Sarah. Najlepšou priateľkou mu ale aj tak bola Camilla Parker-Bowlesová, s ktorou si udržal vzťah až dodnes.
V očiach verejnosti to bol človek, ktorý sa venoval pochybným záľubám ako zoskakovaniu s padákom či potápaniu sa pod ľadové kryhy. Spoločnosť ho však vcelku tolerovala. Rybárčil, jazdil na koňoch, hral pólo, bol spokojný so svojim mládeneckým životom. Kráľovská rodina však naňho vyvíjala nátlak, aby sa oženil a splodil následníka trónu. Manželstvo v jeho očiach bolo predovšetkým splnením povinnosti voči rodine a národu. Kráľovský dvor mu hľadal manželku, ktorá by preňho bola vhodná. Hoci mal princ veľa známostí, najviac by mu vyhovovala práve Camilla Parker-Bowlesová. Charlesovi sa kompromisy, ktoré manželstvo vyžaduje, neveľmi páčili. Camilla by dokonale zapadala do jeho života, mala totiž rada kone a pólo a svoj harmonogram si horlivo upravovala podľa neho. Princ ju napriek tomu nikdy nepožiadal o ruku, lebo nevedel odolávať iným ženám. Camilla tiež nespĺňala jednu z podmienok kráľovského dvora – nebola panna. Aj vďaka tomu sa pozornosť musela obrátiť na iné dámy. Pri tomto hľadaní sa vynorili Dianino meno. Charles chcel Dianu spoznať bližšie. Každý deň jej telefonoval, chodili spolu na prechádzky a pikniky. Pozval ju na predstavenie Verdiho Requiem do Royal Albert Hall. Neskôr dostala pozvanie na jachtu Brittania. To už túto známosť vyňuchali novinári a Diana stratila súkromie. Na dotieravé otázky žurnalistov však odpovedala zdržanlivo a vždy mierne. To ju za chvíľku spravilo miláčikom verejnosti. Princ ukázal Diane Highrove- majetok, ktorý kúpil, keď jej začal dvoriť. Pri prehliadke rezidencie ju požiadal, aby zariadila interiéry. Diana tento návrh pokladala za nevhodný, lebo ešte neboli zasnúbení. V tom čase sa snažila usporiadať si svoje city k Charlesovi. V jej očiach to bol smutný osamelý muž a rozhodla sa, že s nim chce stráviť cely svoj život. 6. februára (iný zdroj uvádza 4. februára) vo Windsorskom paláci princ Charles formálne požiadal Dianu o ruku. Dianina zareagovala nevhodne – smiechom. Povedala však áno, a to bolo hlavné. Večer pred ohlásením zasnúb, ktoré bolo 24. februára 1981, si zbalila tašku a odišla zo svojho bytu na Coleherne Court. Odsťahovala sa do Buckinghamského paláca, blízko komnát princa Charlesa. Až po formálnom zasnúbení lady Diany Spencerovej s Jeho kráľovskou výsosťou princom z Walesu jej dovolili oslovovať ho Charles. On ju volal Diana.
Napriek aristokratickej výchove sa Diana cítila v paláci stratená. Po príchode ju nechali odkázanú samu na seba a nikto si neurobil tú námahu, aby ju privítal v novom svete. Charles už vôbec nie. Na pozemskejšej úrovni sa musela naučiť aj správať.
Bolo to mladé dievča, ktoré rovnými nohami vhuplo do vysokej spoločnosti a nevedelo ešte všetky základy etikety. Oliver Everett, druhý Charlesov osobný tajomník, ju napr. učil, ako má chodiť. Bola to súčasť príprav na svadbu. Neskôr ho vymenovali za jej osobného tajomníka, ale v 1983 odišiel – údajne preto, lebo mal k princeznej až príliš blízky vzťah. Pod tlakom blížiacej sa svadby Diana schudla, obvod pása sa jej zmenšil zo 72 cm v deň zásnub na 58 cm v deň svadby. Cítila sa osamelá. Bola zvyknutá na ruch v byte plnom dievčat a teraz sa nemala s kým podeliť o svoje prvé dojmy. Rada schádzala dolu do kuchyne a klebetila aspoň s kuchárkami a personálom. Práve v tomto období sa jej začala bulímia, ktorú potom prekonávala takmer celé desaťročie. Jediným, čo sa Diane spočiatku páčilo, bolo, že jej šatník sa musel výrazne rozšíriť. Jej svadobné šaty vyberali dvaja mladí návrhári, manželia Daniel a Elizabeth Emanuelovci.
Diana sa pred svadbou zverila svojej priateľke so svojimi náladami. Doslovne povedala:„ Cítim sa ako jahňa, ktoré vedú na porážku.” Vážne premýšľala nad zrušením sobáša dva dni predtým, ako kráčala bočnou chrámovou loďou Katedrály sv. Pavla. Zistila, že Charles mal v úmysle darovať Camille náramok, do ktorého boli vyryté ich prezývky Fred a Gladys. Svadba sa konala 29. júla 1981, kde ju pred oltár priviedol jej otec. Medzi hosťami samozrejme nemohla chýbať Camilla Parker-Bowlesová. Diana po svadbe túžila po troche súkromia. Kráľovská dvojica sa uchýlila na sídlo grófa Mountbattena Broadlands v Hampshire, kde strávila prvé tri dni svadobnej cesty. Potom sa pár nalodil v Gibraltári na kráľovskú jachtu Brittania a plavili sa po Stredozemnom mori. Charles si vzal rybárske náčinie a knihy od svojho priateľa juhoafrického filozofa Laurena van der Post. Bola to jeho predstava svadobnej cesty. Chcel ich spolu s manželkou po večeroch rozoberať a debatovať s ňou o filozofii. K Dianinej nálade však určite neprispelo, keď videla, ako Charlesovi vypadli z denníka Camilline fotky.
Kráľovská dvojica sa vrátila do Británie opálená, prekypujúca zdravím. Verejnosť si obľúbila Dianu najmä pre jej prirodzenosť. V tomto smere teda nemala nijaké problémy. Tie sa začínali u jej manžela. Charles sa čoraz častejšie správal k Diane nevšímavo, nebral ohľad na jej záujmy. Diana vedela byť svojhlavá a trucovitá, a Charles sa s tým nevedel zmieriť. Po prvýkrát musel brať do úvahy aj niekoho iného okrem seba. Bol stále vážny, a preto nevedel pochopiť nadšenie svojej manželky pre to, čo on nazýval rozmary. Vypestoval si zvyk kritizovať ju v prítomnosti ľudí.
Nepáčil sa mu spôsob, akým prevzala vedenie jeho domácnosti, ani to, že sa postarala o prepustenie niekoľko pochlebovačov v služobníctve. Ona sa usilovala vyrovnať so svojím životom známej osobnosti a s manželovým zvláštnym vzťahom k nej. Neskôr si uvedomila, že jej nová rodina sa k nej nespráva ako k obyčajnému človeku z mäsa a kostí, ale ako k symbolu s titulom Jej kráľovská výsosť. Ako povedala Ingrid Sewardová:„ Kráľovská mašinéria ju odlúčila od toho mála priateľov, ktorých mala, a začala ju pomaly, ale neúprosne pohlcovať.” Cudzí ľudia mali Dianu pri prvom stretnutí oslovovať Vaša kráľovská výsosť a ďalej madam. Jej bulímia začala prerastať do veľkých rozmerov. Manžel sa jej síce snažil ako-tak pomôcť, žiadne lieky predpísané psychiatrami a inými odborníkmi však nezaberali. Diana vedela, že nepotrebuje lieky, ale pokoj, trpezlivosť a pochopenie svojho okolia. Vtedy zistila, že čaká Williama a začala opäť priberať. 5. novembra 1981 Buckinghamský palác oznámil, že je tehotná.
Dianiným budúcim domovom sa mal stať Highrove - georgiánsky dom s deviatimi spálňami a 350 akrami pôdy. Diana očakávala, že prvý dom následníka trónu bude honosnejší, ale nič nepovedala, keď ho uvidela po prvý raz. Charles na zdokonalenie tohto sídla minul značné sumy, ktoré získal z vojvodstva v Cornwalle. Medzitým sa Diana všemožne snažila dať do poriadku interiér a najímala si rôznych návrhárov. Využila služby juhoafrického návrhára Dudleyho Poplaka, ktorého jej odporučila matka pre jeho dôraz na detailoch a tradičný štýl. Víkendy v Highrove sa niesli v tradičnom duchu. Keď boli princ a princezná sami, nepoužívali jedáleň, ale najedli sa v obývačke pred televízorom. Mali tu aj nádhernú záhradu. Londýnskym sídlom páru bol Kensingtonský palác. Nachádza sa v strednom Londýne medzi Kensington High Street a Bayswater Road. Budova bola postavená takmer pred 400 rokmi. Cely palác je dokonale strážený kamerami a rôznymi bezpečnostnými systémami. Aj Dianina sestra Jane Fellowesová vlastní spolu s manželom Robertom v tomto komplexe vilu. Okrem Highrove má rodina aj ďalšie útočiská - Tamarisk, malý dom na ostrovoch Scilly, či dom Craigowan na Balmoralskom panstve. Dianin život v kráľovskej rodine začal naberať na obrátkach. Stále častejšie sa stretávala s nepochopením svojho manžela. Ten jednoducho ignoroval jej stav a staral sa len o svoje veci. Diana neskôr priznala, že v období tehotenstva mala aj niekoľko samovražedných pokusov, napr. spadla zo schodov, ale dieťaťu to neublížilo. Neboli to vážne pokusy vziať si život, išlo len o volanie o pomoc.
Porezala si zápästia žiletkou, vrhla sa na sklenú vitrínu v Kensingtonskom paláci, porezala sa nožíkom na krájanie citrónov a pri zvade s Charlesom dokonca vzala vreckový nožík z toaletného stolíka a porezala si hruď a stehná. Vedela, že ju ostatní členovia kráľovskej rodiny pokladajú za problém. Ak jej náhodou pri večeri prišlo zle, zostávala pri stole, hoci mala jednoducho vstať od stola a odísť. Túžila byť vo svojom byte s priateľkami a nemať takéto starosti. Akokoľvek sa jej darilo, nikdy nepočula od svojej rodiny ani od manžela slovko chvály, ktoré v tom čase tak veľmi potrebovala. Keď prijala prvú samostatnú verejnú povinnosť zapáliť vianočné svetla na Regent Street v londýnskom West Ende, bola ochromená od nervozity. Mala strach z toho, že sa jej niečo nepodarí. Cítila sa byt premožená okolím. Jej povaha na verejnosti bola úplne iná ako v súkromí. Istý odborník na poruchy stravovacích návykov sa vyjadril k jej stavu takto:„ Bulimici nepripúšťajú, že majú ťažkosti. Stále sa usmievajú, snažia sa pomôcť druhým, ale pod povrchom sú nešťastní, pretože sa boja dať najavo svoj hnev.” Táto charakteristika na Dianu presne sedela.
Väčšinu svojej ťarchavosti strávila Diana v Buckinghamskom paláci, kým sa pracovalo na ich novom londýnskom dome. Päť týždňov pred narodením Williama sa pár presťahoval do Kensingtonského paláca. Predpokladalo sa, že porodí v súkromí niektorého z palácov, ale Diana sa rozhodla rodiť v Nemocnici sv. Márie v Paddingtone. Bolo to prvýkrát, čo sa mal následník trónu narodiť vo verejnej nemocnici. 20. júna 1982 sa jej začali kontrakcie. Charles ju osobne zaviezol do nemocnice. Chcela porodiť bez liekov proti bolesti, ale keď sa bolesti stupňovali, rýchlo si to rozmyslela. 21. júna o 903 večer porodila syna. Jeho narodením sa obnovilo aspoň aké - také puto medzi manželmi. Diana sa rozhodla dieťa dojčiť a nedovolila mu urobiť obriezku. Mala presne vyhranené názory na výchovu svojich detí. Ich mená už mala vybraté, mali byť William a Harry. Diana si tu uplatnila svoju vôľu, lebo Charles chcel mená Arthur a Albert. Tieto mená sa presadili len ako druhé. Pri výbere krstných rodičov však prevládla Charlesova vôľa. Krstnou matkou sa stala vojvodkyňa z Westministeru, známa ako "Tally", princezná Alexandra, prvá sesternica kráľovnej a lady Sarah Husseyová, jedna z dvorných dám kráľovnej. Posledné menované boli omnoho staršie ako Diana, ale tá si s nimi výborne rozumela, tá prvá jej zas pomohla v prvých dňoch na dvore, ale dnes ju Diana nemá v láske, pokladá ju za „priveľmi dôležitú”. Ďalším krstným rodičom bol Lauren van Post, filozof a dlhoročný priateľ Charlesa.
Dieťa pokrstili menom William Arthur Phillip Louis.
Diana mala skúsenosti z výchovy malých detí, veď mala mladšieho brata Charlesa, pomáhala svojim dvom sestrám s deťmi a mala prax učiteľky v detskej škôlke. Stále bola zamestnaná svojím dieťaťom. Po pôrode veľmi schudla a zdalo sa, že ju nič nezaujíma. Preto sa pár rozhodol pre dovolenku. V roku 1983 prijali pozvanie princa Franza Josepha II. z Lichtenštajnska na jeho hrad, dovolenka však nedopadla dobre. Nebolo dosť snehu na lyžovanie a novinári ich celý čas sledovali. Vybrali sa teda na šesťtýždňovú cestu po Austrálii a Novom Zélande, kde ich sprevádzal už aj malý William. Tato cesta sa osvedčila, no keď o 2 mesiace nato šli do Kanady, ich syn už s nimi nešiel.
Charles chcel, aby boli jeho deti vychovávané doma. Diana však bola presvedčená, že deti treba vychovávať vo vonkajšom svete. Presadila si, že budú chodiť do školy s ostatnými deťmi. Vedela, že ich nikdy neochudobní o objatia a bozky, ktoré jej samej tak chýbali, keď bola malá. Po narodení Williama sa situácia medzi ňou a Charlesom znormalizovala len na krátky čas. Diana mala pocit, že vôbec nemôže ovplyvňovať správanie svojho manžela. Trpela chronickou depresiou, ktorú sa pokúšalo liečiť množstvo psychoterapeutov. V čase jej najväčšieho zúfalstva sa verejná mienka obrátila proti nej. Obviňovali ju, že zbytočne márni peniaze na šaty. Diana si túto kritiku veľmi vzala k srdcu. Vždy sa snažila dobre vychádzať so všetkými a nevedela, ako má takéto obvinenia zvládať. Verejná mienka je veľmi premenlivá...
Diana sa však z tejto situácie dostala. Dlho bola pasívna, neschopná spĺňať požiadavky novej rodiny, ale postupne nadobudla sebaistotu a skúsenosti, najhoršie už mala za sebou. Začala chytať povrázky svojho života do vlastných rúk. Začala sa stretávať s priateľmi. Aj pri svojom vysokom postavení si stále cenila priateľstvá, ktoré nadviazala v byte na Coleherne Courte 60. Nestala sa namyslenou. Po návšteve Austrálie obnovila niekoľko starých kamarátstiev, rozposlala listy a chcela vedieť, ako sa darí jej priateľom. V ich okruhu nestratila zmysel pre humor, nebola urážlivá a rada si zažartovala na svoj účet. Začala sa vymaňovať spod kráľovského systému, ktorý jej zväzoval krídla. V januári 1984 zistila, že je druhýkrát tehotná. Princ William mal vtedy dvadsať mesiacov. Diana opäť trpela rannými nevoľnosťami. Až do samotného pôrodu si však plnila svoje verejné povinnosti. Nikomu nepovedala, že to bude chlapec, lebo vedela, že Charles chce dievčatko. Paradoxne v tomto období prežívali tí dvaja najšťastnejšie obdobie svojho života. V sobotu ráno 15. septembra sa jej začali kontrakcie. O 1620 porodila druhého syna.
Diana opustila nemocnicu ani nie 24 hodín po pôrode. Keď začula Charlesovu reakciu na dieťa, niečo sa v nej zlomilo. „Och, je to chlapec, a má dokonca hrdzavé vlasy!”, povedal a odišiel si zahrať pólo. Charles si dal týmto bodku za vlastným manželstvom. Chlapca pomenovali princ Henry Charles Albert David. Pokrstili ho 21. decembra 1984 v Kaplnke sv. Juraja vo Windsore. Diana tentokrát získala väčšie slovo pri výbere krstných rodičov. Stali sa nimi jej bývala spolubývajúca Carolyn Prideová, ďalej to bola Sarah Armstrongová – Jonesová, lady Cece Vesteyová, druhá manželka baróna lorda Sama Vesteya, princ Andrew, umelec Bryan Organ a absolvent Etonu, teraz farmár, Gerals Ward. Bola medzi nimi aj Dianina sestra Jane Fellowsová. S ňou sa Diana často rozprávala na tému deti, keďže aj Jane ich mala tri. Obe sa zhodli na tom, že deti sa majú vychovávať v kolektíve s obyčajnými deťmi, nie v prítmí Kensingtonského paláca s niekoľko vybranými kamarátmi. Diana vždy považovala za dôležité, aby so svojimi synmi trávila veľa času. Vždy sa im aspoň snažila prečítať rozprávku na dobrú noc. Charles tiež trávil veľa času s deťmi, až kým ho jeho otec princ Phillip neupozornil, že zanedbáva svoje ostatné povinnosti. Vzťahy medzi nimi sa stali v tomto čase napäté a Phillip to dal náležite najavo tým, že sa nebol pozrieť na Harryho, až kým nemal 5 týždňov.
Napriek množstvu darčekov, ktoré dávali Diane pre deti, veľmi rada im ich kupovala sama, najmä vzdelávacieho charakteru. Považovala ich za pomôcky v príprave pre školu.
Diana zapísala Williama do škôlky pani Mynorsovej pri londýnskom Notthing Hill Gate. V škôlke bol rozpačitý, nie však nešťastný. Stále viac si ale uvedomoval, že je v niečom odlišný od svojich spolužiakov. Veľmi vyvádzal, je o ňom známe, že jednému svojmu spolužiakovi povedal:„ Môj otecko môže dať zbiť tvojho otecka. Môj otecko je naozajstný princ”. Keď bol malý, rád splachoval všetky veci, aj svoje hračky, do záchodu. Jeho príbuzní ho označovali až za arogantného. Keď dorástol do školského veku, vybrali si preňho rodičia školu Wetherby v Pembridge Villas, lebo si mysleli, že táto škola mu poskytne viac disciplíny, ktorou príliš neoplýval. Väčšina rodičov detí chodiacich do tejto školy je z vyššej vrstvy a žije v meste. V septembri 1987 začal Harry, tak ako jeho brat, chodiť do škôlky pani Mynorsovej. Prvé polroky v tejto škôlke ukázali, že ma úplne inú povahu ako William. Bol príliš ostýchavý, ale po čase si zvykol. William bol v detstve extrovertný a trochu bezočivý, Harry bol viac plachý a introvert.
Deti sa však vždy dobre znášali. Do Dianinho života v čase narodenia princa Harryho zasiahla pozitívna udalosť. Príchod Sarah Fergusonovej – Fergie, skutočne zmenšil tlak na Dianu zo strany verejnosti. Fergie sa stala katalyzátorom v neznesiteľnej Dianinej existencii. Kým Dianine predmanželské skúsenosti boli minimálne (učiteľka v materskej škole, upratovačka + nevinný spoločenský život), Fergie mala za sebou omnoho svetáckejšiu dráhu. Musela si na živobytie zarábať, kým Diana mohla ťažiť z rodinného majetku. Aj Fergie mala neradostný rodinný život. Keď mala trinásť, jej matka utiekla s istým argentínskym hráčom póla. Obe ženy však ne tento údel zareagovali opačne. Diana sa stala uzavretá, ostýchavá a neistá, naproti tomu z Fergie sa vyvinula živá, spoločenská osoba. vždy dokázala Dianu rozosmiať a spolu sa výborne zabávali. Fergie môže byť životom a dušou partie, ale vie však aj, odkiaľ pokiaľ. Naviac sa tešila nezávislosti. Mohla nosiť kožuchy, plakať na verejnosti, mohla robiť grimasy či vyjsť si na poľovačku. Keď také niečo v tom čase spravila Diana, hneď boli toho plné noviny. Diana ju pozvala na Windsorský zámok pri príležitosti dostihov v Royal Ascot ako svoju vzdialenú príbuznú. Tu sa Fergie zoznámila s princom Andrewom. Hoci princ Andrew aj Sarah práve prežívali nejaký vzťah, dali sa dohromady a o osem mesiacov po týchto dostihoch sa zasnúbili. Sarah Fergusonová a princ Andrew sa vzali v roku 1987. Sarah odobrila ju celá kráľovská rodina, aj keď nie všetci súhlasili s jasným závanom zmeny, ktorý priniesla so sebou. Novopečená vojvodkyňa z Yorku sa ujala horlivo svojej úlohy. Hoci bola len o málo staršia ako Diana, mala oveľa väčšie životné skúsenosti. Dobre vychádzala s kráľovnou aj s kráľovnou matkou, ľahko sa prispôsobovala želaniam iných. Fergie bola okamžite hitom rodiny a Dianu brali ako záhadnú neznámu. Charles dlho neváhal s poznámkami typu:„ Prečo nemôžeš byť ako Fergie?” Diana bola zmätená. Hoci jej tvár žiarila na titulných stránkach mnoho novín, manžel a jeho rodina ju zriedkakedy pochválili, povzbudili alebo jej poradili. Vojvodkyňu z Yorku, tú nezávislú, búrlivú a energickú mladú ženu vnímal celý svet ako vhodný príklad pre Dianu. A Diana sa prispôsobila, začala spolu s Fergie stvárať rôzne kúsky a kritika na seba nenechala dlho čakať. Diana sa začala správať nevhodne na miestach, kde to bolo najmenej potrebné, a naviac pred objektívmi fotoaparátov. Fergie si z týchto článkov nerobila ťažkú hlavu, ale Dianu veľmi trápili.
Prestala však byť plachou a stala sa z nej žena, ktorá si chcela užívať života, aj keby mala ísť proti konvenciám kráľovskej rodiny. Tieto dve napríklad vtrhli do najexkluzívnejšieho klubu na Berkeley Square v Mayfair prezlečené za policajtky. V tomto klube hľadali bohatí a slávni ľudia oddych a boli si istí tým, že o ich príležitostných neprístojnostiach sa nik nedozvie. Policajti iste nie sú v tomto klube vítaní. Diana a Fergie sa s chichotom presunuli k baru a objednali si. Až po čase hosťom došlo, že je to len žart. Do 24 hodín bola táto príhoda na titulných stránkach novín. Novinári tento kúsok poriadne rozmazali a obviňovali tie dve, že sa nesprávajú dosť dôstojne na to, aké majú postavenie. Zároveň obviňovali Fergie, že pokazila Dianu. V januári 1988 ohlásili tehotenstvo vojvodkyne z Yorku. Materstvo ešte viac zblížilo tieto dve ženy. S príchodom Fergie sa obohatil aj Dianin športový život. Začala sa stýkať s jej priateľmi, ktorí boli omnoho zábavnejší ako jej vlastní. Chodievali hrávať tenis a Diana sa rýchlo zlepšovala. Začala byť celkovo rozhodnejšia, začala chodiť do spoločnosti viac a bez Charlesa. Rozvinula sa v krásnu a inteligentnú osobnosť a uznával ju celý svet. Všetky traumy s ťarchavosťou, zariaďovaním bytu a budovaním manželstva mala za sebou, ale mala šťastie, že jej nezačali vypadávať vlasy a že nemá problémy s pleťou a zubami, ako sa to stáva pri nedostatočnom prísune potrebných látok. Dianin vzťah s Charlesom sa pomaly, ale iste rozpadával. Keď na výstave Expo omdlela, nenašla uňho ani štipku zľutovania. Povedal jej, že ak má omdlievať, nech to robí v súkromí. Princezná veľmi dobre vedela, že princ trávi veľa času s Camillou. Pociťovala nespravodlivosť, lebo keď ju zazreli s nejakým cudzím chlapom, hneď z toho boli palcové titulky v novinách, pričom nad vzťahom jej manžela s Camillou sa nik nepozastavil. Diana cítila, že už to ďalej nevydrží. Uvedomila si, že všetky nádeje na zmierenie s princom sú stratené. Usilovala sa byť ako Fergie, aby sa páčila svojmu mužovi, no Charlesa si tým nepripútala a spôsobila aj posmech verejnosti. Vo všetkých ťažkých chvíľach mohla hľadať pochopenie u svojej rodiny. Diana bola na svojho mladšieho brata Charlesa hrdá, hoci mu dlho trvalo, kým sa zbavil imidžu bujarého mládenca, ktorý rád nasáva. Aj so svojimi sestrami či otcom ma dobré vzťahy. To sa nedá povedať o nevlastnej matke Raine, ktorú súrodenci svorne nenávidia. Diana si tiež udržala pekný vzťah so svojou matkou. Preto ju veľmi nahnevalo, keď ju kvôli inej žene opustil jej druhý manžel Peter Shand Kydd. V roku 1988 sa rozhodla pre zásadný krok.
Začala svoju bulímiu liečiť. Spojila so špecialistom na poruchy súvisiace s prijímaním potravy Mauriceom Lipsedgeom. Jeho prvá otázka bola:„ Koľkokrát ste chceli spáchať samovraždu?”, a Diana odpovedala, že štyri či päťkrát. Po pohovore ju navštevoval každý týždeň po šesť mesiacov a nútil ju čítať knihy o svojom stave. Lekár povedal, že chyba nie je v nej, ale v jej manželovi. Táto diagnóza ju potešila a podporila jej sebavedomie. Pomohol jej aj terapeut Stephen Twigg. Ten povedal:„ Ľudia ako Diana nám všetkým dokazujú, že bez ohľadu na to, aký majetok človek má, či s akými výhodami sa narodil, život mu môže vždy pokaziť nešťastie a choroba.”
V tom čase sa rozhodla na konfrontáciu so ženou, kvôli ktorej mala toľko problémov. Stalo sa to na jednej oslave narodenín Camillinej sestry Annabel Elliotovej vo Hamm Common neďaleko Richmond Parku. Diana požiadala hostí, aby sa vzdialili. Povedala Camille, že nie je včerajšia a cíti, že medzi ňou a Charlesom niečo je. Počas tejto výmeny názorov vyplávalo na povrch 7 rokov hnevu, žiarlivosti a frustrácie. Pociťovala potom odpor voči vzťahu Charlesa a Camilly, ale nebolo to už jej nočnou morou. Konzultácie, priatelia a terapie jej pomohli nadobudnúť vlastnú osobnosť, ktorá bola potláčaná manželom, kráľovským systémom a verejnosťou, čo si želala rozprávkovú princeznú. Požiadala kaderníka Sama McKnighta, aby jej urobil kratší športový účes, aby dala najavo svoju zmenu. Začala súkromne navštevovať ubytovne pre bezdomovcov, bola veľmi starostlivá a plná pochopenia. V roku 1991 tajne pomáhala pri opatere Adriana Ward-Jacksona, ktorý bol chorý na AIDS. Adrian postupne podliehal chorobe a keď zomrel, táto strata dobrého priateľa Dianu veľmi zarmútila. Princezná sa začala výrazne presadzovať v dobročinnej činnosti. Už si nemyslela, že svoje city by mala pred verejnosťou skrývať. Vedela byť sama sebou a nemusela sa zakrývať za maskou. V období, keď sa starala o Adriana, prehodnotila priority vo svojom živote a objavila v sebe veci, o ktorých ani nesnívala. V tejto dobe sa zoznámila s Marou a Lorenzom Berniovcami, ktorí vlastnili reštauráciu San Lorenzo. Tí plne chápali Dianu a stali sa z nich výborní priatelia. Mara sa zaujímala o astrológiu. Diana sa narodila v znamení raka. Je pre ňu charakteristické, že je starostlivá, húževnatá, citovo prispôsobivá a obetavá. Taktiež verila v liečivú moc kryštálov. Aj keď bola dôverčivá, kráľovskej rodine neverila. Dokonca si aj sama otvárala poštu. Jej pracovný deň nebol vtedy veľmi nabitý. Diana vstávala o 730.
Vypila si kávu a išla si ešte zaránky zaplávať. Potom si dala raňajky, pri ktorých si prečítala spoločenské rubriky. Dianina strava pozostávala hlavne z rýb, ovocia a zeleniny. Nemala príliš rada mäso. Ak nemala žiadne dôležité stretnutia, odprevadila detektíva a svoje deti do školy. Vždy prispôsobovala svoje oficiálne povinnosti rozvrhu svojich synov. Doma sa jej o spoločnosť staralo päť dvorných dám. Hlavnou dvornou dámou bola Anne Beckwith-Smithová. S tou sa Diana neskôr nepohodla, lebo mala pocit, že ju brzdí, priveľmi sa o ňu stará a nadmieru sa stotožňuje so systémom na dvore. Diana si tiež dlho nemohla zvyknúť na to, že má vždy v pätách muža z kráľovského bezpečnostného oddielu a niekoľkokrát si dokonca urobila nočný výlet bez neho. Ani Charles, ani Diana nevyužívali červené helikoptéry kráľovskej letky, iba ak ich mohli skombinovať s oficiálnymi povinnosťami. Neradi využívali veci, čo sú platené z verejnej listiny - čiastky, ktorú parlament povolil na vydržiavanie dvora. O Dianin vzhľad sa staralo množstvo návrhárov. Mala veľký počet šiat a vlastnila aj veľa šperkov. K jej obľúbeným klenotníkom patria Butler a Wilson. Rada nosila aj bižutériu, ktorú často kombinovala s nádhernými plesovými šatami a vychádzalo jej to. Diana nikdy nenosila pravé kožuchy. Mala postavu modelky so skvelými nohami, preto na nej vyzerali všetky šaty dobre. Jej kaderníkom bol Richard Dalton.
Kráľovnin vzťah k princeznej sa dá nazvať neutrálny. Dianu berie ako súčasť kráľovskej rodiny, pomôže, keď treba a pokarhá, keď si to zaslúži. Celkovo sa správa rezervovane, dokonca aj k členom svojej rodiny - tak, ako si to vyžaduje dvorná etiketa. Časom si Diana uvedomila svoju moc a začala sa v prítomnosti svokry správať uvolnenejšie.
Diana výborne vychádzala aj s princeznou Margaret. Tato bohémska, ale srdečná dáma mala síce svoje muchy, ale s princeznou si výborne porozumeli. Rada sa nechala zabávať – a nebolo ľahké ulahodiť jej, aj preto si Dianu obľúbila. Nedávno – vo februári 2002 – médiá oznámili, že princezná Margaret neprekonala jednu zo svojich mozgových porážok a zomrela. Dianin vzťah so švagrinou - korunnou princeznou, bol zložitejší. O Anne sa dá povedať, že sa o seba až nestará, je na každého príkra, nezáleží jej na svojom výzore. Diana je jej presným opakom. Je tu tiež 11-ročný vekový rozdiel. Ich vzťah nebol dobrý. Medzi Dianou a dcérou princeznej Margaret Sarah Armstrongovou-Jonesovou je dobrý vzťah. Sarah pomohla Diane prekonať prvé obavy zo života na kráľovskom dvore, za čo jej bola potom vďačná.
Charlesov otec princ Philip ju mal mimoriadne rád. Očarila ho jej ženskosť a neskôr tvrdohlavosť. Dianu mnohí dvorania síce neignorovali, ale rozhodne sa k nej nesprávali úprimne a neboli ňou nadšení. Považovali ju za človeka, ktorý nepatrí do ich spoločnosti, pretože jej názor je často v rozpore s cieľmi a predstavami kráľovského systému. Charlesovi priatelia povedali novinárom, že Diana je megalomanka, ktorá chce byť len stredobodom pozornosti a že chce, aby ju ľudia považovali za najúžasnejšiu ženu na svete. Diane celkovo kráľovský systém nevyhovoval. Nepáčilo sa jej, že členovia kráľovskej rodiny nemôžu dať najavo svoje city, že musia žiť pod stálym dohľadom verejnosti a že jednoducho nesmú mať problémy. Monarchia je podľa nej zastaraná, klaustrofobická a vôbec neberie na vedomie súčasný život a jeho problémy. Od nej sa očakávalo, že sa odpúta od svojej rodiny, ale Charles sa stále opieral o svoju matku. Pre ňu stanovili normy, ktoré nikdy neplatili aj preňho. Na spontánnosť sa tu zazerá nevľúdne. Cítila, že zaplatila vysokú cenu za svoj kráľovský život a tešila sa na časy, keď bude môcť stráviť víkend v Paríži, alebo ako ona hovorí:„ Budem môcť behať po pláži bez policajta v pätách.” Donekonečna rozoberala základnú dilemu svojho života. Ak sa rozvedie s Charlesom, stratí deti a šancu využiť svoj vlastný dar pomáhať ľuďom v núdzi, bezdomovcom, ľuďom chorým na AIDS alebo malomocným. Ak zostane, bude uväznená manželstvom a životným štýlom, ktoré jej neposkytujú veľké vyhliadky na to, aby dosiahla osobné šťastie.
V lete 1989 sa Diana Charlesa znovu snažila získať, ale ten jej pokus o zmierenie prijal odmietavo, ako to bolo uňho bežné. Diana bola hlboko presvedčená, že jedným z hlavných dôvodov rozpadu ich manželstva bola Camilla, ktorá má teraz (2002) 53 rokov a je matkou. Diana k princovi Charlesovi po tomto opätovnom odmietnutí pociťovala len pracovnú ľahostajnosť, už nie bezvýhradnú oddanosť. A voči Camille chladnú nevšímavosť namiesto žiarlivosti. Raz sa princ William zranil v škole Ludgrove v Berkshire, keď dostal ranu do hlavy golfovou palicou. Zatiaľ čo sa podroboval operácii, jeho otec bol na seminári o životnom prostredí a na predstavení Pucciniho Toscy v Covent Garden. Nepovažoval za potrebné prijsť svojho syna ani len pozrieť. Táto udalosť medzi manželmi len prehĺbila už aj tak dosť veľkú priepasť. Pár mal už dlhé roky oddelené postele a nespávali spolu ani počas návštevy Portugalska v roku1987. Aj v roku 1991 pri oficiálnej návšteve vtedajšieho Československa nemali spoločné spálne.
Ich antipatia ku koncu bola tak veľká, že Dianu už aj prítomnosť Charlesa znechucovala a znervózňovala. On ju na oplátku nebral na vedomie a ignoroval ju. 29. marca 1992 Diane umrel otec. Bola vtedy na lyžovačke v rakúskom Lechu so svojou rodinou. Princ chcel odletieť domov s ňou, ale Diana mu jasne naznačila, že je už trochu neskoro na to, aby sa hral na starostlivého manžela. Na príkaz kráľovnej však odleteli spolu. Je jasné, že on priletel len preto, aby si zachoval tvár pred verejnosťou. K tomu všetkému určite neprispel fakt, že manželstvo vojvodu a vojvodkyne z Yorku sa rozpadlo. V roku 1991 Fergie utiekla od svojho manžela s tým, že on má radšej armádu ako ju.
Ako povedal Andrew Morton:„ Chronická labilita manželov princa a princeznej z Walesu a stroskotanie manželstva Sarah a princa Andrewa je oveľa viac ako len osobná tragédia. Symbolizuje to pomery v monarchii. Keď sa Diana vydala za princa Charlesa, vydala sa zároveň aj do novej rodiny a spojila sa s jej tradíciami a súvislosťami jej izolovaného ostrovného života. Hoci špecifická odlišnosť rodiny ju chráni od ostatných, pre nového člena, ktorý nepozná pravidlá, je jeho úloha v podstate nesplniteľná. Kráľovná a jej sestra Margaret boli poslednou generáciou chránenou pred skutočnosťou. Boli bránené pred vonkajším svetom, mali všetkého nadostač, no obetou za to bol ich život v zlatej klietke, ovplyvnený želaniami verejnosti.
Hoci princ a princezná žili úplné oddelene, v prítomnosti synov nedávali najavo svoje nezhody. Aspoň týmto sa snažili uchrániť svoje deti pred tým, čo si Diana tak veľmi neželala po skúsenostiach z detstva. 9. decembra 1992 britský premiér John Major oznámil rozluku princa Charlesa a princeznej Diany. Ich deti mali vtedy 10 a 8 rokov. Po tomto kroku nastali veľké komplikácie na kráľovskom dvore. Nevedelo sa, akým spôsobom sa situácia vyrieši, keďže išlo o následníka trónu. Objavili sa špekulácie, že by sa mala táto jedna generácia vynechať a na trón by mal zasadnúť hneď princ William. Diana a Charles dospeli k dohode. Jej podstatou bolo, že Diana mohla žiť vlastný život v rámci systému a princa Charlesa mala sprevádzať len pri oficiálnych príležitostiach. Charles sa však musel odsťahovať z Kensingtonského paláca. S tým neboli ťažkosti, lebo princ už dávnejšie využíval Highrove - ich vidiecke sídlo - ako domov aj úrad. Škandálom, ktorý urýchlil ich rozluku, boli magnetofónové pásky. Na ne údajne rádioamatéri nahrali rozhovory Diany s jej tajným ctiteľom. Noviny The Sun uverejnili prepis tejto pásky, ale dodnes sa nevie, či na nej bola nahraná naozaj Diana.
Zvratom však bolo, keď sa objavili pásky s rozhovormi Charlesa a Camilly, po ktorých už nikto nemal pochybnosti o ich naozajstnom vzťahu. Charles v nich ubezpečoval Camillu o svojej „túžbe naplniť jej nádrž”, o tom, že ju „potrebuje niekoľkokrát do týždňa” a o tom, „že by najradšej žil v jej nohavičkách.”
Svetová verejnosť bola v tomto spore na Dianinej strane. Tá si začínala zvykať na svoj nový, slobodnejší život. Keď dávali v televízii film „Diana – jej skutočný príbeh” podľa rovnomennej knihy Andrewa Mortona, princezná sa išla radšej spať. Diana bola silná osobnosť. V nasledujúcich rokoch sa čoraz viac venovala dobročinným cieľom, ktoré ju uspokojovali. Chýbala jej však láska. Jej prvou vážnejšou známosťou po rozluke bol James Gilbey, dedič gigantického liehovaru. Potom mala románik s dôstojníkom jazdectva Jamesom Hewitom. Keď v roku 1994 vyšla kniha Anny Pasternakovej Zamilovaná princezná, ktorá opisovala práve tento vzťah, princezná ju odsúdila, ale priznala, že Jamesa mala veľmi rada. V tomto čase žila pod neustálym nátlakom novinárov, ktorí sa snažili uloviť senzačné zábery z Dianinho súkromia. 28. februára 1966 Diana súhlasila s Charlesovou žiadosťou o rozvod. 12. júla 1996 sa dohodli na podmienkach rozvodu, kde Diana získala usadlosť v hodnote 17 mil. libier, ale zbavili ju titulu Vaša kráľovská výsosť. 28. augusta sa princ a princezná rozviedli. Pre oboch sa začal nový život.
Po rozvode sa Diana cítila uvoľnenejšia. Hoci milovala svoje deti, túžila po romantickej láske. Verejnosti predstavila svojho dávneho priateľa, Dodiho Al Fayeda. Bol to 42- ročný syn egyptského miliardára. Robil producenta niekoľkým filmom. Vyštudoval elitnú kráľovskú akadémiu v Sandhurste a slúžil aj v Londýne ako poddôstojník za Spojené arabské emiráty. Bol už raz ženatý a Američankou Suzane Gregardovou, ale manželstvo sa mu rozpadlo už po ôsmich mesiacoch. S Dodim si Diana rozumela pre jeho slobodomyseľné, až bohémske zmýšľanie. Plánovala dokončiť svoje charitatívne záväzky, a potom chcela žiť v súkromí, tráviť čas s Dodim a prežívať naplno svoj život. Venovala sa problematike nášľapných mín a úzko spolupracovala s Matkou Terezou. S ňou sa po prvýkrát stretla v roku 1992 v Ríme. Odvtedy boli spolu častejšie, naposledy v júni 1997. Niekedy v septembri 1997 sa Diana chystala odísť z verejného života. Odišla, ale nie tak, ako by si predstavovala. V nedeľu 31. augusta sa obyvatelia Veľkej Británie prebudili do hrozného rána. Správou číslo jeden vo všetkých médiách bola smrť Diany a jej priateľa Dodiho Al Fayeda. Správa o Dianinej smrti sa rozletela do celého sveta.
Oficiálne záznamy uvádzajú, že prišla o život na následky zranení, ktoré utrpela pri autonehode v centre Paríža. Zomrela v nedeľu ráno o 400 vo verejnej nemocnici La Pitie-Salpetriere, kde sa ešte tím chirurgov snažil vrátiť ju k životu. Dodi Al Fayed, ktorý cestoval s ňou, bol mŕtvy na mieste. Diana a Dodi boli ubytovaní v parížskom hoteli Ritz. Keď sa objavili dotieraví fotografi, dvojicu to znervóznilo a rozhodli sa, že z hotela odídu. Ktosi navrhol, aby sa Diana a Dodi vytratili z hotela zadným východom, kde ich bude čakať limuzína. Novinári však tento manéver rýchlo zistili a začali auto sledovať. Vodič limuzíny bol ale nanešťastie opitý. Prvé predpoklady hovorili o tom, že auto narazilo do betónového piliera v tuneli rýchlosťou 180 km/h. Dodi a vodič auta zomreli okamžite, Diana a jej bodyguard utrpeli vážne zranenia. Jej osobný strážca to ako jediný prežil, no aj po rokoch si len nerád spomína na tie udalosti. Dodnes sa vedú vyšetrovanie, prečo paparazzi neposkytli umierajúcej Diane pomoc. V každom prípade to bola zbytočná smrť, ktorú zapríčinil alkohol. Ingrid Sewardová na jej smrť zareagovala takto:„ Odišla žena ktorú by sme mohli označiť za nositeľku viery, nádeje a lásky.”
Diana bola vynikajúcou herečkou, ktorá skrývala svoj vnútorný žiaľ. Napriek osobným problémom neprestajne plnila očakávania verejnosti. Aj za vrcholne nepriaznivých okolností sa jej podarilo nájsť samu seba. Zvládla všetky profesionálne úlohy, pred ktoré ju stavali, spoločenské povinnosti plnila znamenite, no nebola uspokojená ako žena, lebo jej chýbal manželský vzťah. Keď si konečne začala budovať svoje šťastie, zomrela. Médiá zazlievali kráľovskej rodine veľa vecí, no naozaj ich nahnevalo, keď zástava na Buckinghamskom paláci nebola stiahnutá na pol žrde. Na základe protokolu upreli Diane štátnický pohreb. Novinári, nech už to bolo s haváriou akokoľvek, stáli teraz plne na Dianinej strane a obviňovali kráľovskú rodinu z necitlivosti. V deň pohrebu čakali celú noc tisíce ľudí po celej ceste, ktorou sa mala uberať rakva s telesnými pozostatkami Diany. 6. septembra ju vyložili na lafetu. Rakva bola prikrytá štandardou a sprevádzala ju Kráľovská jazdecká artiléria. Na truhle boli položené tri ľaliové vence – od jej detí a od jej brata Charlesa Spencera. Smútočná omša sa konala vo Westministerskom opátstve o 1100. Väčšina prítomných sa nezdržala sĺz. Elton John jej vzdal hold piesňou Sviečka vo vetre a Dianin brat predniesol veľký prejav. Staručká Matka Tereza sa vyjadrila, že v deň pohrebu sa bude za Dianu modliť. Svoj sľub však nemohla dodržať, lebo deň pred ním aj ona skonala.
Dianu pochovali v jej rodisku Althorp House v strednom Anglicku, na ostrovčeku v umelo vytvorenom jazierku ich panstva. Jej uloženie do hrobu sa udialo v prísnom súkromí, ktoré jej bolo dožičené, bohužiaľ, až po smrti. Zo sveta odišla jedna z najvýnimočnejších žien, akú kedy svet poznal. Princezná Diana bude navždy zapísaná v našich srdciach ako nositeľka humanity a šíriteľka lásky. Dianin hrob
Prikladám reakcie významných štátnych predstaviteľov niektorých krajín na smrť princeznej Diany, ktoré boli uverejnené v denníku Práca, 2. septembra 1997:
Britský premiér Tony Blair povedal, že Diana priniesla radosť a útechu ľuďom na celom svete. "Mali ju radi, milovali ju, považovali ju za jednu spomedzi seba. Bola ľudovou princeznou a takou aj bude, takou zostane v našich srdciach a spomienkach navždy," povedal predseda britskej vlády. "Cítim sa, ako každý iný dnes v tejto krajine, hrozne ochudobnený. Sme dnes národom v stave šoku, v smútku, v zarmútení, ktoré je pre nás tak hlboko bolestivé," vyhlásil Blair.
Americký prezident Bill Clinton uviedol, že on i jeho manželka Hillary sú "hlboko zarmútení" úmrtím princeznej Diany. "Hillary i ja sme poznali Dianu a mali sme ju veľmi radi. Naše myšlienky a modlitby sú pri jej rodine, priateľoch a predovšetkým pri jej deťoch," uvádza sa v Clintonovom vyhlásení, ktoré vydali po oznámení Dianinej smrti.
Francúzsky prezident Jacques Chirac vyjadril hlbokú sústrasť nad smrťou britskej princeznej Diany. Podľa Chiraca spôsobila jej tragická smrť mnohým ľuďom smútok, pretože sa takmer každý cítil s ňou spojený. "Bola to mladá žena našej doby, bola srdečná, mala radosť zo života a bola šľachetná," uvádza sa vo vyhlásení francúzskeho prezidenta. Austrálsky premiér John Howard povedal, že je šokovaný úmrtím princeznej Diany pri automobilovej nehode v Paríži. "Úmrtie Diany, princeznej z Walesu, bude šokovať a zarmúti obyvateľov Austrálie. Ukončilo v mladom veku život osoby, ktorá mimoriadne očarila mnoho ľudí na celom svete," píše sa v Howardovom vyhlásení. Podľa vodkyne opozície Helen Clarkovej, Dianini synovia stratili oddanú matku a Veľká Británia prišla o široko obdivovanú predstaviteľku verejného života, ktorá venovala mnoho zo svojho času hodnotným záležitostiam.
V indickej Kalkate vyjadrila zármutok nad úmrtím Diany Matka Tereza, ktorá povedala, že ona i členky jej radu sa za Dianu modlia. Matka Tereza sa so zosnulou stretla mnohokrát, naposledy pred dvoma mesiacmi v New Yorku u Misionárok lásky. "Lady Diana vždy podporovala prácu Matky Terezy pre chudobných a pri mnohých príležitostiach poskytla príspevky na jej prácu pre biednych.
Všetky sestry vo všetkých domovoch a centrách Misionárok lásky sa pripoja k Matke v modlitbách za ňu," uviedol rád.
Spolkový kancelár Helmut Kohl, ktorý vyslovil sústrasť nad smrťou britskej princeznej, zároveň ostro kritizoval predstaviteľov médií. H. Kohl vyzval novinárov, aby sa dnes zamysleli nad svojou prácou a nad svojimi metódami. Podľa jeho slov sa Diana stala obetou stále ostrejšieho konkurenčného boja niektorých médií.
Nemecký prezident Roman Herzog zaslal anglickej kráľovnej Alžbete sústrastný telegram. "Výsosť, s hrôzou som vypočul správu o smrti princeznej Diany v tragickej dopravnej nehode. S jej osobnou charizmou, odvahou a predovšetkým pôsobivým angažovaním sa v oblasti humanitárnych akcií, si získala ľud našej krajiny," uvádza sa v telegrame nemeckého prezidenta.
Ruský prezident Boris Jeľcin je hlboko otrasený správou o tragickej smrti princeznej Diany, hovorí sa v komuniké vydanom moskovským Kremľom. Vo vyhlásení tlačovej služby Kremľa sa uvádza, že princezná Diana bola v Rusku dobre známa a obľúbená, a to najmä vďaka jej veľkému vkladu v diele dobročinných organizácii. Jej náhla smrť preto veľmi zasiahla aj srdce Borisa Jeľcina. "Mnohé navýsosť humánne a prostému človeku blízke projekty sa realizovali za jej bezprostrednej účasti aj v Rusku," konštatuje sa vo vyhlásení tlačovej služby Kremľa.
Generálny tajomník OSN Kofi Annan bol "hlboko šokovaný a skrušený", keď sa dozvedel o tragickej havárii princeznej Diany v Paríži, uvádza sa v jeho komuniké. Princezná "významnou mierou prispievala k znižovaniu utrpenia chudobných, slabých a chorých na celom svete. Jej angažovanosť v boji proti nášľapným mínam nepomohla len tomuto boju, ale zapísala ju do sŕdc miliónov ľudí," pokračuje vyhlásenie generálneho tajomníka OSN. Táto tragédia "pripravila svet o pevný a angažovaný hlas za zlepšenie života trpiacich deti vo svete".
Český prezident Václav Havel je správou o tragickej smrti princeznej Diany hlboko otrasený. Ako v Prahe oznámil prezidentov hovorca Ladislav Špaček, správa sa V. Havla dotkla o to viac, že princeznú osobne poznal a vážil si ju ako výnimočnú osobnosť s vrelým vzťahom k deťom a chorým. Podľa slov prezidenta V. Havla bola Diana ľudskou bytosťou a mala porozumenie pre postihnutých. Prezident ocenil i jej boj proti vojnovému barbarstvu. Žiadny život člena kráľovskej rodiny ešte nebol tak pozorne preskúmavaný ako ten Dianin. Historická veda považuje Dianu za jednu z dôležitých osobností 20. storočia, ktorá pôsobila najmä na poli humanity. Miera rozpracovanosti tejto postavy históriou je teda vysoká. Pri jej heuristickom výskume som sa nestretol s žiadnymi výraznejšími problémami. K práci som použil tieto zdroje:
Sewardová, Ingrid: Diana Intímny portrét.
Bratislava, vydavateľstvo Daniela 1997, 232 strán
Morton, Andrew: Diana Jej pravdivý príbeh. Praha, vydavateľstvo COLUMBUS 1993, 229 strán
Molnár, Ján: Diana Zbohom ruža Anglicka. Udalosti rokov 1988 – 1997. Bratislava, vydavateľstvo Daniela 1997, 26 strán
Turis, Juraj: Zabil ju alkohol. Život, 2000, č.14, str. 4
Jedlička, Albert: Nevera po anglicky. Život, 2000, č. 32, str. 28-29
Denník Práca, 2. september 1997.
Ak by som mal zhodnotiť kvalitu použitých materiálov, povedal by som, že bola na dobrej úrovni. V knihe Andrewa Mortona bola Diana opísaná ako trpiteľka. Kniha bola písaná výrazne proti princovi Charlesovi, proti kráľovnej a kráľovskému systému. Určite sa však dá povedať, že bola napísaná pravdivo. Mortonovým informátorom bol totiž lord Johnny Spencer, Dianin otec, pre ktorého to bol istý druh pomsty voči Charlesovi. V knihe sa nachádzajú autentické fotografie z Dianinho detstva. Považujem ju za dôveryhodný materiál. Kniha Ingrid Sewardovej opisovala Dianu a Charlesa ako rovnocenných partnerov. Charlesa nevykresľovala až v takom zlom svetle a z Diany zase nerobila svätuškárku. Dianin život tu je opísaný skôr z pohľadu nestranného pozorovateľa, ktorý nemá prístup k bližším informáciám z kruhu kráľovskej rodiny. Štýl písania je úplne iný ako v knihe Andrewa Mortona. Tiež sa tu nachádzajú Dianine fotografie.
Epizódu Dianinho života po roku 1992 som čerpal z knihy Jána Molnára, ktorá bola vydaná ako príloha ku knihe Ingrid Sewardovej Diana – intímny portrét. Táto kniha opisuje udalosti počínajúc rozlukou Charlesa a Diany až po tragickú smrť a pohreb princeznej z Walesu. Kniha bola napísaná veľmi jemne a citlivo. Čo sa týka článkov z novín a časopisov, obsahovali len kusé informácie a boli špecializované na jednu tému z Dianinho života, nie na Dianu ako celok. Týmito informáciami som len doplnil informácie, ktoré som už mal. Všetko, čím Diana bola a čím žila, som uviedol už vyššie. Na záver predkladám časť z Prvého listu Korinťanom (13, 1-13), ktorú predniesol britský premiér Tony Blair na Dianinom pohrebe:
„A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a znal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal,- nič nie som. A čo by som rozdal všetok svoj majetok i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevypína, nenadýma sa, nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou, všetko znáša, všetkému verí, všetkému sa nádeje, všetko pretrpí. Láska nikdy neprestane. Kdežto proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie. Lebo sčiastky poznávame a sčiastky prorokujeme, ale keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie. Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal. Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.”.