Demostenes životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 2161×
Příbuzná témata
Demostenes životopis
Demostenes sa narodil v roku 384 pred n. l. v Aténach a celý jeho život bol spätý s osudmi aténskeho štátu, ktorého politiku mnoho rokov ovplyvňoval. Pochádzal z bohatej rodiny, pretože jeho otec bol bohatým výrobcom zbraní. Ten však skoro zomrel a jeho majetok spravovali traja poručníci, ktorý ho však premrhali. Neskôr sa s nimi súdil, spor vyhral, ale späť dostal len malú časť dedičstva. Zásady právnickej výrečnosti si osvojil u rečníka Isaia, ktorý bol odborníkom v sporoch o dedičstvo. Isaios sa stal slávnym najmä práve preto, že bol Demostenovým učiteľom. Demostenes sa sám neskôr živil ako logograf a písal obhajobné reči pre občanov, ktorí sa súdili a nevedeli sa dosť dobre vyjadrovať. Veľa sa rozpráva aj o jeho vytrvalej statočnosti, ktorou premáhal pri rečnení svoje telesné nedostatky a chyby. Jeho rečnícka činnosť mu umožnila, že už v roku 359 pred n. l. bol zámožným občanom a mohol byť politicky aktívny, začínal ako výkonný rečník na súde. Údaje o počte rečí, ktoré mal napísať alebo predniesť, sa líšia. Najnižší odhad je približne 40, najvyššie odhady sa pohybujú okolo 60. Medzi nepravé patria najmä súkromné obhajoby. Najznámejšie sú: Reč za slobodu Roďanov; Prvá, Druhá, Tretia reč proti Filippovi; Reči olynthské (3); O mieri; Reč o veciach chersoneských a Reč o venci. Demostenes zomrel v roku 322 pred n. l. – spáchal samovraždu, aby sa nedostal do rúk nepriateľom. Ešte predtým bol vo vyhnanstve.Keďže Demostenes pôsobil v aténskej demokracii, nazývame ho aj jej hovorcom, budú zaujímavé jeho názory na niektoré jej orgány, ďalej na rečníkov, oligarchiu a na monarchiu, pretože bol známym odporcom Filippa II.
Demostenovým ideálom demokracie bola demokracia v Periklovej dobe. Vtedy politici občanom nelichotili. Vtedy bol ľud pánom štátnikov a rozhodoval o všetkých odmenách. Vyčíta im, že nemajú morálne a politické vlastnosti ich predkov. Kritizuje ich aj ďalej, pretože nechcú prispievať na vojnu a ani slúžiť vo vojsku, pestujú politikárčenie a spásu hľadajú v rečiach a nie v činoch. Ľahkomyseľne prijímajú rozhodnutia, ale ich neplnia. V Olynthských rečiach sa zaoberá aj kritikou snemu, kritizuje tých rečníkov, ktorý v diskusii hovoria ako poslední. Doslova útočí na zlých politikov, ktorí sa obohacujú na úkor obce, hovoria podľa želania poslucháčov alebo sú dokonca Filippovými agentmi, ktorý si ich kúpil za peniaze. Pripisuje im aj vinu za nezodpovedné počínanie Aténčanov.
Podľa neho je ľahké hlasovať, keď hlasujúci za zlé rozhodnutia nenesú žiadnu osobnú zodpovednosť. Občania sú zas rozmaznaní a správajú sa ako malé deti. Demostenes sa často zaoberal otázkou politického vodcu – rečníka. Dobrý politik nesmie predovšetkým ľudu lichotiť a hovoriť len to, čo poslucháči chcú počuť. Nemá zas stále len kritizovať, ale aj ukázať spôsob, ako prekonať problémy a ťažkosti. Občanov by mal zaujať tým, čo pokladá za najlepšie a o tom aj rozprávať. Nemá vytyčovať nesplniteľné veľkolepé plány, ale reálne a konkrétne úlohy. Hovorí aj o tom, že v Aténach nie je bezpečné byť práve takýmto politikom. Má dávať prednosť tomu, čo je najlepšie a sľubuje záchranu a nepreferovať veci, ktoré sú najľahšie a najpríjemnejšie. V Reči o venci si kladie otázku, aké sú hranice politickej zodpovednosti, za čo vlastne môže byť politik v demokratickom štáte zodpovedný. Nemôže byť zodpovedný za všetko, pretože často o veciach môže rozhodnúť aj náhoda. Preto ho občania nemajú posudzovať len podľa výsledkov, ale aj podľa zámerov. Občania by sa mali držať toho, čo majú všetci slobodní ľudia spoločné od prírody – nedôverčivosti. Mali by si ju strážiť a držať sa jej pri rozhodovaní. Dobre premyslel oblasť, ktorá sa týka vojenstva. Aspoň určitú časť vojska, ktoré bolo v tej dobe prevažne žoldnierske, musia tvoriť aténski občania a vojenských veliteľov musia bezpodmienečne voliť občania. Udáva dokonca správne počty vojakov. To malo zaistiť dostatočnú znalosť situácie tak, aby snem občanov mohol na základe získaných informácií a skúseností kontrolovať veliteľov a vojakov a hlavne správne rozhodovať o vojenských akciách. O vojakov by sa mali aj dobre starať, aby žoldnieri neodišli slúžiť niekomu inému. Predtým však, ako pôjdu bojovať proti vonkajšiemu nepriateľovi, musia najprv poraziť nepriateľa v samotnej obci (vnútorného), ak chcú zvíťaziť. Kritizuje Aténčanov, pretože u nich je možné hovoriť beztrestne v prospech nepriateľov. Zaujímavý je jeho vzťah k nedemokratickým formám vlády. V tomto smere ho veľmi ovplyvnila životná skúsenosť s Filippom. Jeho spôsob vlády označuje ako kráľovládu a má aj niektoré výhody, pretože sám o všetkom rozhoduje, je zároveň vojvodcom, vladárom a správcom financií, osobne sa zúčastňuje všetkých vojenských akcií, má k dispozícii stále vojsko, môže dopredu zvážiť, čo chce urobiť a nemusí sa o tom s nikým hádať. Samozrejme, Demostenes tieto „výhody“ celkom prirodzene neoceňuje, pretože ich Fillipos využíval proti gréckym štátom.
Jeho moc charakterizoval aj ako tyraniu, pretože svoju moc udržiaval násilím a nikto nemá vládnuť a získať moc, keď pácha bezprávie, krivo prisahá a klame. Navyše, jeho poddaní majú nedostatok a stále len nariekajú. Jeho spoločníci sú len lupiči, pochlebovači a opilci. Aj keď má Filippos vojenskú prevahu, Demostenes by si aj tak vybral len grécku stranu – demokraciu, keby si mohol vybrať. Každý kráľ a každý tyran je nepriateľom slobody a protivníkom zákonov, preto upozorňuje občanov, aby si našli takého „pána,“ ktorý je ochotný zúčastniť sa vojny. Ako hlavné nevýhody tejto formy vlády uvádza aj skutočnosť, že kráľa hocikto nenávidí a bojí sa ho. Závidia mu dokonca jeho najlepší priatelia.
Ďalšou nedemokratickou formou vlády je oligarchia, ktorá podľa neho znamená neslobodu. So slobodnými ľuďmi je ľahké uzavrieť mier, no s neslobodnými je nebezpečné uzavrieť aj priateľstvo, pretože nie je možné, aby boli oligarchovia priaznivo naklonený ľudu, ktorý si obľúbil občiansku rovnosť. Za hlavných nepriateľov pokladá tých, ktorí, rušia slobodné zriadenia obcí a menia ich na oligarchie. Demostenes veril v životaschopnosť (aténskej) demokracie. Bol to jediný režim, ktorý on skutočne uznával. Atény mali podľa neho viesť všetkých Grékov. O nárokoch
viesť ich vôbec nepochyboval nepochyboval ani o víťazstve nad Filippom. Lenže prežitý systém gréckych mestských štátov nedokázal vzdorovať mohutnému vojenskému náporu, ktorý prišiel zvonka, takže aténska demokracia, ktorej bol hovorcom a obhajcom, musela prekonať hlboké zmeny.