Čo je archeomineralógia?
Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 2794×
Příbuzná témata
Čo je archeomineralógia?
Pred niekoľkými desaťročiami bolo ťažké hovoriť o súvislostiach medzi geochémiou, mineralógiou a kultúrnym dedičstvom. Až začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia sa vyčlenili interdisciplinárne vedné odbory archeopetrológia a archeomineralógia. Tieto nové vedné odbory pomerne rýchlo našli dôležité uplatnenie v objasňovaní pôvodu a zloženia kultúrnych artefaktov, čím následne umožnili vytváranie vhodných predpokladov pre ich konzervovanie a zachovanie ako významného kultúrneho dedičstva ľudstva. Jedným z dôvodov obmedzeného využitia spomínaných vedných disciplín je azda skutočnosť, že problémy spojené s konzervátorskými prácami a technikami sú pre mnohých výskumných pracovníkov na prvý pohľad málo stimulujúce, ďalším dôvodom môže byť aj nedostatočné docenenie mineralogických a petrologických poznatkov zo strany reštaurátorov. Nové možnosti archeomineralógie sa pokúsime ukázať na niekoľkých príkladoch.Trochu netradične o zlate
Zlato sa pre svoju krásu a trvanlivosť pokladalo za drahý a ušľachtilý kov už od predhistorických dôb. Podľa antických bájí objavil zlato Feničan Cadmus, podľa iných povestí našiel prvé zlato Thoas v horách Trácie. Patrí medzi prvé kovy, ktoré človek začal využívať. Dokazujú to početné archeologické nálezy. Celkový doteraz vyťažený objem zlata vo svete sa odhaduje na asi 136 tisíc ton. Z tohto množstva sa v 20. storočí vyťažilo 81 %. Do konca 15. storočia sa vyťažilo asi 12 tisíc ton zlata a v nasledujúcich štyroch storočiach 14160 ton. Vynikajúce antikorózne vlastnosti, pekná farba a tvrdosť (2,5 – 3) v závislosti od prímesí iných kovov, predovšetkým striebra, medi, platiny a bizmutu, predurčili zlato na využívanie v klenotníctve a neskôr v mincovníctve, bankovníctve, chemickom priemysle a elektro-technike. „Čisté zlato” sa v prírode nevyskytuje. Obsahuje vždy nejaké charakteristické prímesi. Tak napríklad zlato s prímesou rhódia pochádza z Kolumbie a Mexika, zlato s prímesou medi je známe predovšetkým zo staroegyptských a marockých ložísk. Obsah medi v prírodnom zlate môže dosahovať až 20 %. Paládiové zlato sa ťaží napríklad v Brazílii, aurostibit (antimón obsahujúce zlato) je známy z oblasti Kutnej Hory a Milešova, z Rhodézie či z Yellowknife v Kanade. Najčastejšie sa vyskytuje zliatina zlata so striebrom. Pokiaľ obsahuje do 20 % striebra, nazýva sa elektrum, obsah striebra však môže túto hodnotu aj značne presahovať.
V antickej dobe sa väčinou používalo prírodné elektrum, starí Rimania a Gréci však niekedy používali aj umelé zliatiny zlata a striebra. Na razenie mincí v Lýdii sa využívalo prírodné elektrum z rozsypov v oblasti Tmolos, či z nánosov riek Pactolos a Hermos.
V staroveku a v stredoveku pochádzala väčšina zlata v „Starom svete“ z Ázie. Európska produkcia bola v porovnaní s ázijskou zanedbateľná. Aj väčšina rímskeho zlata pochádzala z ázijských a afrických zdrojov. Po páde rímskej ríše sa od 8. storočia v strednej, severnej a západnej Európe zlaté mince prakticky nepoužívali. Len v nástupníckych štátoch rímskeho impéria na juhu a juhovýchode kontinentu, obiehal zlatý aureus, ktorého modifikáciou bol zlatý byzantský solidus. Ako kuriozitu možno spomenúť, že ešte roku 1748, keď dostal ruský učenec Lomonosov cársku prémiu 2000 rubľov, musel si ju odviezť na niekoľkých vozoch, pretože Rusi používali len medené obeživo, takže 2000 rubľov vážilo 3,2 tony. Arabi razili po vzore byzantského solidusu svoj zlatý dinár – prvú stredovekú zlatú mincu. Táto sa do Európy dostala v časoch krížových výprav. Pokusy raziť zlaté mince sa začas objavili aj na Sicílii, ale šlo len o ojedinelý pokus, ktorý sa v celkovom kontexte doby trvalo nepresadil. V zbytku Európy sa používal strieborný denár a poldenár. Renesanciu zlatého obeživa priniesla do európskeho prostredia až razba slávnych florentských zlatých florénov. Bohaté zásoby arabského a byzantského zlata umožnili roku 1252 Florencii pristúpiť k razeniu vlastných mincí – florino d´ oro. Táto minca postupne vytlačila z európskeho trhu všetky východné zlaté mince. Od roku 1284 razili svoju zlatú mincu aj Benátky. Od posledného slova nápisu na reverze s postavou Ježiša: SIT.T.XPE.DAT.Q. TV.ISTE.DVCAT sa odvodzuje aj názov „dukát“. V Uhorsku začal zlaté mince raziť až Karol Robert z Anjou (1308-1342): najprv florén a od roku 1331 novú mincu, zvanú dukát.
Ako na základe dlhoročných štúdií zistili Hartman a Nau, staroveké zlato európskej a ázijskej proveniencie možno pomerne ľahko odlíšiť podľa obsahu platiny. Platina sa ako prímes objavuje len u zlata ázijského pôvodu. Platinu obsahujú macedónske statéry Alexandra Veľkého, razené z ukoristeného perského zlata. Tým sa výrazne líšia aj od mincí, ktoré dal raziť jeho otec Filip Druhý z európskeho zlata. Tieto platinu neobsahovali.
Martinek vo svojej práci z roku 1997 uvádza, že „českí“ Kelti Alexandrove mince nielen napodobňovali, ale spočiatku aj roztavovali na vlastnú razbu mincí. Tento názor podporuje výskyt platiny v českom razenom zlate z keltského obdobia.
Toto zlato sa vyznačovalo vysokou rýdzosťou (obsahovalo až do 99% zlata) Na územie dnešného Slovenska sa tento typ mincí dostával obchodom a kmeňovými presunmi. Kelti, usídlení na Slovensku, razili mince nižšej kvality, s vyšším obsahom striebra ako Kelti na českom území. Od českého keltského zlata ho možno odlíšiť nielen vysokým obsahom striebra (5-19 %), ale aj vysokým obsahom medi (do 6,2 %) a olova. V minciach „slovenskej” proveniencie chýba aj prímes platiny. Aj časový posun v razbe zlatých keltských mincí na území Slovenska voči razbe na českom území - spadá až do 1. storočia – naznačuje, že tu nemohlo ísť o zlato z roztavených macedónskych statérov. Z územia Slovenska sa žiadne údaje o pravekej ťažbe nezachovali a preto Kolníková a Minarovičová predpokladajú, že šlo pravdepodobne o zlato ryžované zo zlatonosných náplavov. Pri razení keltských mincí na území Slovenska sa asi uplatňovali cudzí majstri – Vindelici z územia dnešného Bavorska, pretože pomer striebra a medi voči zlatu (20 : 6 : 74 %) odpovedá typu zlatých mincí a klenotov, vytvorených vindelickou kultúrou.
Odkiaľ pochádzal cín v antickom Stredomorí
Hlavnými minerálmi cínu sú kassiterit SnO2 a stanín Cu2FeSnS4. Kassiterit sa viaže predovšetkým na granity, na ich apikálne časti (graiseny), na hydrotermálne a kremenné žily. Pri zvetrávaní hornín sa uvoľňuje a kvôli svojej vysokej hustote a rezistentnosti voči zvetrávaniu sa (podobne ako zlato) hojne vyskytuje v rozsypových ložiskách. Prvé nálezy kassiteritu možno zaiste predpokladať na placerových ložiskách. Pozoruhodná je ovšem schopnosť starých prospektorov odlíšiť opticky bezmála identické čierne zrnká magnetitu od kaseiteritu. Mnohé kasiteritové placery niesli názov „čierny piesok,” hlavne kvôli prevládajúcemu obsahu magnetitu. Občas vystupujú aj v asociácii so zlatom. Cín sa taví pri teplote 232 °C a v „Starom svete” bol využívaný hlavne na výrobu bronzu, ktorého výrobu objavili na Blízkom východe pred viac ako 5 tisíc rokmi. Pravdepodobne najväčším nerozlúšteným tajomstvom metalurgie bronzovej doby v Stredomorí a na Blízkom východe je pôvod cínu.
Kým medené ložiská sa hojne vyskytujú na britských ostrovoch, cínové ložiská sú skoncentrované výlučne v oblasti Cornwallu. Cín z tunajších rozsypových ložísk bol zaiste hojne využívaný v miestnej metalurgii, rozsah obchodu s cínom v tomto období však ostáva nevyjasneným problémov.
V rímskom období bol obchod s cínom z cornwallských a iberských ložísk už veľmi rozšírený.
Cínové ingoty v tvare písmena H sa do oblasti Stredomoria, kde bol cín potrebný k výrobe bronzu, hojne vyvážali hlavne z Cornwallu.
V Strednej Amerike sa cín vyskytuje hlavne v Mexiku v cínovej provincii Zacatecas. Civilizácia Inkov využívala v období svojej hegemónie v rokoch 1476 až 1532 cín predovšetkým z bolívijských ložísk.
Niektorí archeológovia veria, že časť cínu v staroveku mohla pochádzať aj z baní na Kavkaze. V Japonsku existuje menej významná cínová mineralizácia na ostrove Honšú a veľká časť cínu bezpochyby pochádzala aj z Číny. Hlavne v provincii Hennan prekvitala v období dynastie Shang bronzová metalurgia vysokej úrovne. Mimoriadne veľké ložiská cínu sú známe aj z juhovýchodnej Ázie, hlavne z Malajzie.
Rozlúštiť pôvod cínu v Stredomorí doby bronzovej je značne obtiažne, pretože klasické geochemické metódy tu zlyhávajú. Keďže väčšinu cínu môžeme dnes študovať len v podobe komplexných bronzových zlatin, výskum mikrochemických charakteristických prímesí nevedie k želanému výsledku.
Tajomná “nezničiteľná” modrá farba Mayov
Pozoruhodná kultúra Mayov v Strednej Amerike stavia pred historikov a archeológov nespočetné hádanky. Nemenej hádaniek riešia aj historici umenia. Jednou z nich bola do nedávna aj krásna modrá farba, ktorou Mayovia zdobili svoje početné artefakty, napríklad maľby v Bonampaku. Od nich prevzali toto farbivo aj Aztékovia a hojne ním kolorovali svoje plastiky. Farbivo, ktoré Mayovia používali ostávalo dlho tajomstvom. Jeho vlastnosti sú mimoriadne: vyznačuje sa luminiscenciou, je rezistentné voči všetkým organickým rozpúšťadlám, vriacej kyseline dusičnej pri 250 °C a pod. Pigment farbiva opísal ako prvý až Merwin roku 1931. Gettens v ňom roku 1962 na základe rtg.-difrakčnej analýzy zistil, že základom farbiva je „sacalum“ – mexický íl, bohatý na sekundárny minerál palygorskit (Mg, Al)2 [OH/Si4O10]. 2H2O + 2H2O. Toto dôležité zistenie však ešte stále nevysvetľovalo nič z tajomstva pigmentu. Neskôr Kleber s tímom svojich spolupracovníkov analyzoval farbivo pomocou infračervenej spektroskopie a dokázal v ňom prímes indiga i lístkov anilu (rastliny, používaná na výrobu indiga). Definitívne potvrdenie tohto objavu mu uniklo, pretože napriek veľkému úsiliu sa nepodarilo z farbiva indigo vyextrahovať. Z palygorskitu a indiga pripravil len syntetické farbivo, viac-menej identických vlastností, avšak za použitia technológií, ktoré Mayovia nemohli poznať (napríklad vákuovanie sústavy a pod.). Medzičasom za použitia indukovanej plazmy analyzoval podobné modré farbivo z jednej nástennej maľby z 19. storočia z Havany mineralóg Ajb. Spektrum farbiva bolo podobné, avšak nie identické.
Podobne aj spektrum indiga dávalo mierne odlišné hodnoty. Porovnanie spektra čistého palygorskitu a indiga nakoniec viedlo k myšlienke, že zvláštne modré farbivo Mayov môže byť kombináciou ílu a organického farbiva. Výskum sťažovala skutočnosť, že palygorskit je vždy kombináciou ortorombickej a moniklinickej minerálnej fázy. Ďalšou komplikáciou bol veľmi nízky obsah indiga, ktorý nikdy neprekročil 10 %. Dlhoročné štúdium nakoniec viedlo k poodhaleniu dlho unikajúcej podstaty záhadných vlastností “nezničiteľného farbiva” starých Mayov. Taliansky vedec Chiari publikoval roku 2000 výsledky svojho bádania a exaktne doložil, že zvláštne vlastnosti indigového farbiva sú výsledkom šťastnej kombinácie paligorskytu a indiga. V minerálnej štruktúre paligorskitu možno pozorovať akési kanáliky, ktorých tvar a rozmery umožňujú, aby do nich vstupovali molekuly indiga a spoluvytvárali mimoriadne intímne prerastenú a ťažko narušiteľnú kombinovanú štruktúrnu skladačku.
Niekoľko slov o mineralógii pigmentov fresiek v Sixtínskej kaplnke
Tí, ktorí chránia pamiatky a umelecké diela, len ťažko dávajú povolenie na odobratie vzorkového materiálu a tak bol geochemický a mineralogický výskum artefaktov do nedávna značne obmedzený. Mineralógia a geochémia sa však môžu veľmi dobre uplatniť aj pri štúdiu rôznych nástenných malieb. Peknou ukážkou takéhoto výskumu bolo štúdium slávnych fresiek v Sixtínskej kaplne v Ríme (strop 1508 – 1512; Posledný súd: 1536-1540). Reštaurátorské práce na freskách sa začali roku 1981 a ukončené boli na jar roku 1994. Predtým, než reštaurátori pristúpili k očisteniu malieb a ich zakonzervovaniu, prizvali pracovníci Vatikánskych múzeí na konzultáciu mineralógov a geochemikov, aby určili zloženie anorganických farbív, ktoré Michelangelo pri práci na freskách použil. Rovnako bolo potrebné preštudovať pigmenty, ktoré použili pri retušovaní fresiek Daniele da Voltera, Domenico Carnevali a ďalší maliari.
Na úvod boli z malieb odobraté mikrovzorky, z ktorých sa vyhotovili priehľadné doštičky - výbrusy o hrúbke cca 0,01 mm a tieto sa potom študovali v polarizačnom mikroskope. Už toto štúdium umožnilo v pigmentoch opísať početné minerály. Prítomnosť ďalších minerálov bola doložená rtg.-difrakčnou analýzou práškových vzoriek a spektrálnou analýzou pigmentov.
Štúdium, ktoré viedol mineralóg Chiari, ukázalo, že okrem farbív organického pôvodu sa pri práci na freskách použili aj početné farebné pigmenty tvorené rôznymi minerálmi.
V čiernej farbe bol identifikovaný grafit – takzvané „čierne olovo“ alebo „plumbago“. Ako biele až sivasté farbivo sa používali ceruzit PbCO3, chabazit (Ca,Na2)[A2lSi4O12].6H2O a sanidín K[AlSi3O8], PbSb. Súčasťou farbív boli aj iné minerály, napríklad muskovit KAl2 (Si3Al)O10 (OH,F)2, kremeň SiO2 resp. kalcit CaCO3. Na tvárach a nahých postavách sa uplatnil ružový cinabarit HgS. Ďalším prírodným minerálnym pigmentom bol realgár As4S4, ktorý dával červené až oranžovo-žlté farbivo. Najlepší maliarsky realgar sa dovážal z Číny, z provincie Hunan, jeho využitie je však známe už zo 14. storočia pr. Kr., keď ho staroegyptskí maliari využívali pri nástennej výzdobe hrobiek. Ďalším červeným farbivom bola “pozuola” (terra Pozzuoli), hlinka vulkanického pôvodu, ktorá sa ťažila hlavne v okolí Neapola.
Za základ žltého farbiva slúžil auripigment As2S3,- takzvaná „kráľovská žltá“, ako žlté až žltkavo-zelené farbivo sa hojne používal bindheimit Pb2Sb2O7 (oxidačný produkt Pb-Sb sulfidických minerálov jamesonitu Pb4FeSb6S14 alebo boulangeritu Pb5Sb4S11). Predával sa pod názvom „neapolská žltá” alebo „antimónová žltá”. Pb-Sb-oxidy Pb3+xSb2O8+x; PbSb208. V hnedých pigmentoch boli doložené goethit FeOOH a maghemit Fe2O3 (s prímesou Pb a Sb). V ružovej až hnedo-ružovej sa zistil hematit Fe2O3 (nazývaný niekedy aj „indická červeň“). Hematit je veľmi dávno využívaným pigmentom. Vynikajúce hematitové farbivo sa do Talianska dovážalo hlavne zo Španielska. Už praveký človek ho využíval pri zhotovovaní jaskynných nástenných malieb (napr. v Lascaux). Takzvaný „arménsky bolus“ - zemitá odroda hematitu s prímesou hlinky a vápenca, sa dovážala z oblasti Perzského zálivu.
Medzi zelenými farbivami, ktoré Michelangelo pri práci používal, bol aj malachit [Cu2(OH)2CO3] známy už zo staroegyptských čias. Okrem malachitu využíval veľký majster pri práci aj zelené okry, pozostávajúce prevažne z glaukonitu (K, Na, Ca)<1 (Al, Fe3+,Fe2+,Mg)2(OH)2(Al0,35Si3,6O10) a seladonitu K0,8(Fe1,43+Mg0,7).(OH)2(Al0,4Si3,6O10). Náleziská zelených okrov sú pomerne vzácne. V Taliansku sa ťažili v okolí Verony, používali sa však aj okry z Cypru. Veronské sa vyznačujú zelenomodrým odtieňom (iné zelené okry, napríklad z Cypru, sú žltozelené a okry oblasti Kadaně v Česku majú zase olivovozelený odtieň).
Ako modrá farba bol používaný lazurit (Na,Ca)8[(SO4S,Cl)2 (AlSiO4)6]. Modrá farba, získavaná z tzv. „lapis lazuli“ (tj. z lazuritu) bola v období renesancie veľmi obľúbená. Používala sa hlavne na zvýraznenie sýtej modrej farby rúcha Panny Márie a Dieťaťa. Jej cena často prevyšovala cenu zlata.
Najstaršie známe využitie tohto minerálneho pigmentu poznáme z Afganistanu, kde bol identifikovaný na niektorých nástenných maľbách zo 6. a 7. storočia. Získavala sa ručným trením lazuritu. Tento pigment sa veľmi podobá odtieňom v antike hojne používanej „egyptskej modrej,“ ktorej výrobné tajomstvo sa v 4. storočí stratilo a už nikdy nebolo objasnené. Hoci Michelangelo použil na svojich nástenných maľbách rovnako organické ako neorganické farbivá, zdá sa, že vedome uprednostňoval minerálne anorganické pigmenty, ktoré sa voči svojim organickým proťajškom spravidla vyznačujú mimoriadnou stálosťou a odolnosťou proti svetlu, poveternostným a chemickým vplyvom. Identifikovanie jednotlivých pigmentov malo preto rozhodujúci význam pri hľadaní vhodných postupov pri čistení a reštaurovaní vzácnych renesančných fresiek, ktoré patria k najdrahocennejším pokladom svetového kultúrneho dedičstva.
Konzervovanie pamiatok ako úloha pre geochemika a mineralóga
Poznatky z geochémie, mineralógie či archeomineralógie. sa vo väčšine prípadov dajú významne uplatniť aj pri konzervátorských prácach na rôznych stavbách, sochách a iných artefaktoch. Tieto možnosti možno dobre dokumentovať na príklade Templo Mayor v Mexico City. V póroch tesaného vulkanického kameňa sa podarilo zistiť výskyt kryštálikov bielych solí. Tieto boli identifikované ako zmes sádrovca (Ca(SO4).2H2O) a thenarditu - bezvodého síranu sodného Na2SO4. Tesané kamene boli v šesťdesiatych rokoch 20. storočia spojené Portlandským cementom, ktorý sa stal zdrojom rozpustných síranov. Zhubný účinok sodných síranov na stavbu spočíva v ich schopnosti ľahko absorbovať vodu a tvoriť niekoľko hydratovaných kryštálov. Tieto kryštály sú v rámci klimatických podmienok stabilné pri rôznych teplotách a pri rôznej vlhkosti. Často dochádza k prechodu na rôzne formy hydratovaných síranov aj v rámci jedného dňa. Najvodnatejšia forma s 10 molekulami vody sa volá mirabilit Na2(SO4).10H2O. V póroch kameňa tvorí mimoriadne dlhé kryštály. Tieto v dôsledku adsorbcie vody z ovzdušia zväčšujú voči bezvodej forme štvornásobne svoj objem a trhajú skalu. Napriek týmto zisteniam a doporučeniam, aby sa Portlandský cement nevyužíval pri prácach s poréznym stavebným kameňom, sa tento stále pri reštauračných prácach využíva aj naďalej a spôsobuje veľké škody.
S podobnými problémami sa hojne stretávame aj v našich podmienkach. Niet mesta, v ktorom by zasoľovanie nespôsobovalo deštrukciu muriva, omietok či kamenných obkladových materiálov. Tento proces sa najvýznamnejšie prejavuje na miestach, ktoré sú vystavené značným teplotným výkyvom a zmenám vlhkosti ovzdušia.
Tretina stavieb sveta je postavená z nepálených tehál, zvaných aj “adobe” (z egyptského “al dub” - výraz pre tehlu), čiže z vodorozpustného materiálu. Percentuálne zastúpenie stavieb tohto typu je v archeologických nálezoch mimoriadne vysoké a možnosť ich konzervovania predstavuje vážny odborný problém. K jeho riešeniu sa pristúpilo až na základe mineralogického štúdia, ktoré roku 1968 uskutočnil taliansky mineralóg Bruno. V našom krátkom prehľade neexistuje priestor vymenovať všetky merania a pokusy, ktoré mali pomôcť nájsť spôsob ako zamedziť rozpúšťaniu predmetného stavebného materiálu. Spomenieme len niekoľko základných chemických a jeden fyzikálny spôsob. U zdobených, často polychromovaných, povrchov možno použiť na stabilizáciu povrchu etyl-silikát. Produktom takto ošetrenej hliny je najprv kyselina kremičitá, ktorá následne reaguje s podobnými molekulami a v konečnom dôsledku produkuje Si-O-Si väzby. Polymerizáciou potom dochádza k vzniku siete z kremitých tetraedrov, ktoré reagujú s OH skupinami, prítomnými v íloch. Výsledkom je pevná chemická väzba. Ďalšou možnou metódou stabilizácie “adobe” je takzvaná “barytová metóda”, ktorú pôvodne vypracoval Ferroni a zdokonalil Matteini. Cieľom tohto postupu je aplikovaním uhličitanu amónneho iniciovať vznik kalcitu a síranu amónneho, čím možno eliminovať nebezpečenstvo kontaminácie materiálu sádrovcom Výsledkom uvedeného ošetrenia je, že sa hydroxidom bárnatým - Ba{OH}2 fixujú rozpustné síranové ióny a prevádzajú sa na nerozpustný síran bárnatý - BaSO4. Fixovanie materiálu pokračuje až kým sa prebytok hydroxidu spontánne nezmení na nerozpustný uhličitan bárnatý - Ba(CO)3. Finálnym produktom takejto úpravy je veľmi stabilný povrch. Keďže je spomínaný chemický proces nezvratný, môžu ho aplikovať len veľmi skúsení odborníci.
Inou možnosťou je použitie patiny z extrémne nerozpustného vápenatého oxalátu. Pozostáva z minerálov whewellitu Ca(C2O4).H2O alebo weddellitu Ca(C2O4).2H2O a možno ju použiť bezmála na akomkoľvek povrchu. Prvý raz našla uplatnenie pri konzervovaní plastík na Konštantínovom oblúku v Ríme v rokoch 1979 až 1980. Neskôr sa začala hojne používať aj pri ošetrovaní rôznych iných artefaktov zo skla, bronzu, fresky a ílového materiálu. Dôležitou vlastnosťou oxalátových patín je ich schopnosť chrániť povrch krehkých materiálov pred pôsobením kyslých dažďov. Na Trajánovom stĺpe (v Ríme) sa na miestach, ošetrených oxalátovou patinou, zachovali na povrchu mramorových reliéfov aj stopy po sochárovom dláte.
V prípade ak bolo potrebné konzervovať veľké stavby z “adobe”, napríklad niektoré egyptské pyramídy (napríklad Chendžerova pyramída v Sakkáre alebo pyramída Amenemhéta Tretieho v Hauváre) alebo mezopotámske zikurraty, prípadne stavby v Jemene, muselo sa z praktických i ekonomických dôvodov hľadať iné riešenie. Agnew roku 1990 navrhol stavby pokryť geotextíliami aké sa predtým už viackrát s úspechom využili na zamedzenie pôdnych zosuvov. Príspevok mineralógie, geochémie archeopetrológie a archeomineralógie k rozšíreniu ľudského poznania o vlastnej histórii a pre záchranu kultúrneho dedičstva je dnes už nesporný. Len úporná vyskumná práca tímov vedeckých pracovníkov s interdisciplinárnym zameraním umožní vytvoriť vhodné predpoklady pre záchranu nespočetných archeologických, stavebných, sochárskych, maliarskych i ďalších pamiatok, ktorých zachovanie má rozhodujúci význam pre poznanie koreňov našej civilizácie.
RNDr. Peter Ľ. Andráš, CSc.
Geologický ústav,
Slovenská akadémia vied,
Banská Bystrica.