Charles Baudelaire životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 3810×

Příbuzná témata



Charles Baudelaire životopis

Dňa 9.4. roku 1821 sa v Paríži na ulici Hute Feuille 13 narodil francúzsky básnik, výtvarný a literárny kritik a esejista, Charles Pierre Baudelaire. Bol synom bývalého kňaza, po Veľkej francúzskej revolúcii profesora, potom úradníka, s Caroline Dufayovej, dcéry londýnskeho emigranta. Otec zomrel už v šiestom roku básnikovho života, no ten si na neho zanechal len tie najlepšie spomienky. Rok na to sa jeho matka vydáva za majora (neskôr generála) Jacquesa Aupicka, ktorý bol neskôr aj vyslancom a senátorom. Bol opakom sčítaného a umenia milujúceho otca, a aj preto k nemu cítil Baudelaire neprekonateľný odpor. Keď má Charles 11 rokov, sťahujú sa do Lyonu, kde matka navštevuje Collège Royal, býva v internáte, zatiaľ čo jeho matka s otčimom bývajú v jednej z najkrajších štvrtí lyonských ulíc. Neskôr sa sťahujú do Paríža a Charles býva na internáte lýcea Ľudovíta Veľkého, z ktorého je neskôr vylúčený pre zlé správanie. Od tej doby študuje externe a skladá maturitnú skúšku. Otčim chce z neho mať vojaka alebo diplomata, no Baudelaire si zvolí slobodný život v Paríži. Tu získa prvé literárne kontakty so spisovateľmi ako Ourliac, Gérard, Balzac, Le Vavasseur, Delatouche a inými. Nadväzuje tu aj neliterárne známosti, medzi ktoré patrí aj “Škuľavá Sára”, malá prostitútka z Latinskej štvrte, ktorá ho inšpiruje k napísaniu básní ako Svet do postele chceš, Keď som raz v noci.. a ktorá ho okrem toho pravdepodobne nakazí syfilisom. Generál a pani Aupicková sú znepokojení básnikovými dlhmi a v snahe prerušiť niektoré zlé známosti posielajú ho na plavbu do Indie. Z dôvodu nezhôd s kapitánom a cestujúcimi sa predčasne vracia, obohatený dojmami, ktoré opísal vo svojich básniach Exotický parfém, Istej kreolskej dáme, Vlas, Albatros. Po dosiahnutí plnoletosti sa pustil do utrácania dedičstva po otcovi – 75 000 frankov vtedajšej hodnoty, čo je dnes čiastka viac ako 10-násobná. To bol dostatočný kapitál pre jeho bezstarostný bohémsky život “dandyho”. Najíma si vlastný byt a jeho oblečenie je povestné: modré sako s kovovými gombíkmi, čierne krátke sako so širokými klopami, biela plátená košeľa, široký golier, temne červená kravata, vysoký klobúk, dlhý priliehavý zamatový kabát, široké kašmírové nohavice a bledoružové rukavice. Tak ho popisujú jeho priatelia Nadar, Asselinau a Gautier. Elegancia nebola u neho len v obliekaní, ale aj v jeho prejave, a to sa prejavilo aj v jeho tvorbe, kde kládol dôraz na krásu formy.

Jeho družkou a milenkou sa stáva mulatka Jeanne Duvalová (“Čierna Venuša”). Jej vďačíme za niekoľko najkrajších milostných veršov Kvetov zla. Sú to básne Šperky, Sed non satiata, Balkón. V roku 1843 Baudelaire spolupracuje na kolektívnej zbierke Verše s Prarondom, Levasseurom a Dozonom, ale almanach neskôr vyjde bez jeho veršov. Anonymne spolupracuje na Galantných mystériách parížskych divadiel, čo je zmes zlomyseľných postrehov z divadelného sveta. Píše kritiky a prózy, ktoré mu redakcie vracajú. Medzi ne patrí poviedka Fanfarlo, v ktorej v protagonistovi popísal sám seba. Peniaze mu pretekajú medzi prstami, minul už polovicu dedičstva. V roku 1844 je Baudelaire rozhodnutím súdu na návrh rodiny zbavený práva voľne disponovať dedičstvom, notár Ancelle z Neuilly mu má mesačne vyplácať 150 – 200 frankov. V roku 1845 sa v 1. poschodí Lausanského paláca usídli maliar a hudobník Fernand Boissard de Boisdenier a poriada tu veľkolepé večierky, na ktorých Baudelaire stretáva spisovateľov a umelcov a zasvecuje sa s nimi do tajomstva hašišu. Od tohoto roku písal bystré posudky o parížskych salónoch a vypracoval sa na popredného kritika umenia (Delacroix, Ingres, Guys, Courbet, Manet, Daumier, Wagner). V Poeovi vycítil príbuzného “prekliateho” umelca a preložil 5 zväzkov jeho próz. V nasledujúcich rokoch občasne publikoval svoje diela v časopisoch, čo mu zabezpečovalo aspoň nejaké príjmy. V roku 1847 spoznáva herečku Máriu Daubrunovú, ktorá sa stala inšpirátorkou jeho básní Nenapraviteľné, Jesenný spev, Rozhovor, Jednej Madone, Krásna loď, Jed, Vyzvanie na cestu, Kalné Nebo. V roku 1848 bojoval na barikádach a so Champfleurym a Toubinom zakladajú časopis Le Salut Public (Verejné blaho), ktorý zanikol po druhom čísle pre nedostatok financií. Po napoleonskom prevrate sa prestal politicky angažovať. Začiatkom roka 1851 vychádza jeho štúdia o víne a hašiši. Baudelaire posiela sériu anonymných listov pani Sabatierovej, v ktorých sú priložené básne Tej, ktorá je príliš veselá, Zvratnosť, Spoveď, Ona celá, Živá fakľa, Svitanie v duši, Hymna, Harmónia večera, Flakón. Až keď Baudelaire uverejní tieto básne v zbierke Fleur du Mal (Kvety zla) v roku 1857, posiela Sabatierovej podpísaný list. 14 dní nato sa pani Sabatierová stane jeho milenkou, ale len nakrátko. Necelý mesiac po vyjdení knihy je táto zabavená. Baudelaire a jeho nakladateľ Auguste Poulet – Malassis boli postavení pred súd pre “ohrozenie verejných mravov a porušenie kresťanskej morálky”, dostali peňažnú pokutu a 6 básní bolo zakázaných.

Sú to básne Šperky, Léthé, Tej čo je príliš veselá, Premeny upíra, Lesbos, Prekliate ženy. Zbierka je komponovaná ako dramatické dielo, skladá sa zo šiestich častí: Splín a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť. Dielo ústi jedným pólom do hlbokého zúfalstva, Danteovského zlého sna, rezignácie a revolty. Druhým pólom ústi do nádeje a súcitu s “pokazenými” a trpiacimi. Na Baudelairovu obraznosť a jeho vízie veľkomesta mali veľký vplyv vtedajší výtvarní umelci. V rokoch 1862 – 65 časopisecky vychádzali jeho básne v próze, zozbierané do posmrtnej edície Petites Poèms en prose (Malé básne v próze). V Baudelairovom chápaní sa tento básnický žáner stal nástrojom zodpovedajúci potrebám moderného lyrizmu, jedným zo symptómov ohlasujúcich hlboké zmeny v spoločnosti. Baudelaire obnažil tvár veľkomesta, uplatnil čierny humor, v jeho poézii rezonujú nové tóny irónie, sarkazmu a krutosti. Časopisecky publikované estetické názory vyšli posmrtne v knihách Curiosités estetiques, L´art romantique. Baudelaire uplatňoval v umení synkretizmus prvkov poézie, výtvarného umenia a hudby tak, ako ho chápali Hugo, Delacroix a Wagner. Baudelairove zápisky vyšli posmrtne v Journaux intimes, Années de Bruxelles, zborníku Le Parnas Contemporais. Výber básní Les Epaves (Trosky) obsahuje okrem cenzurovaných básní z roku 1857 nové aj staršie básne. Baudelaire sa počas svojho života neustále sťahoval, nejaký čas býval opäť aj u Jeanne Duvalovej, ktorá medzičasom v dôsledku syfilisu ochrnula. Po mesiaci od nej odchádza, pretože je zúfalý z toho, že v byte sa ustavične zdržuje nejaký Jeannin “brat”, o ktorom neskôr zistí, že je jej milencom. U Baudelaira znovu prepukáva syfilis, ktorému podľahne 31. augusta 1867.
Baudelairovo dielo ovplyvnilo vývin modernej najmä symbolistickej poézie požiadavkou synestézie, t.j. miešaním vnemov rôzneho zmyslového pôvodu a vyhľadávaním analógií medzi nimi.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?