Cesty a chodníky (maturitná práca)
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 8807×
Příbuzná témata
Cesty a chodníky (maturitná práca)
ÚvodCesty – spájajú významné časti a miesta v parkoch a záhradách. Sú významným kompozičným prvkom, musia umožňovať pohodlnú a bezpečnú chôdzu za každého počasia a v každom ročnom období. Ak chodník urobíme z jednotlivých plochých kameňov, musíme dbať, aby boli dostatočne zapustené v zemi a nebránili v kosení trávy. Zvlnené a oblé chodníky pôsobia útulnejšie ako rovné a pravouhlé. Chodník nesmie byť samoúčelný. Budujú sa z rovnakých materiálov, často takých, ako pred stáročiami. Cieľom je vždy dosiahnuť na pohľad príťažlivý, odolný a pevný povrch, ktorý možno ľahko udržiavať. Netreba zabúdať ani na úpravu okrajov chodníka, ktoré môžu lemovať atraktívne balvany, tvárnice, výsadba kríkov alebo drevené palisády so skalkou. Ak sú chodníky vybudované fantáziou, pridajú záhrade na zaujímavosti a zvýšia jej čaro. Množstvo ciest v záhrade obmedzujeme na minimum, ale nezaobídeme sa bez cestičiek a spevnených plôch. Šírka, dĺžka a ich vyhotovenie môže byť rôzne.
História
Cestičky a schody znamenali v minulosti mnohé zmeny. Záhradnej architektúre západného sveta vládla pravidelnosť. V tomto istom období prevládali v záhradách ďalekého východu úplne nové iné trendy. Staré Číne uprednostňovali túlavé cestičky, ktoré sa vinuli záhradou ako stužky. V Japonsku mali cestičky prirodzenejšiu podobu. Prvoradú úlohu v nich zohrávali kamenné stúpadlá. Materiály s podobným zložením ako betón boli známe už od nepamäti, rovnako tehly aj drevo. V priebehu stáročí sa vyvíjal len spôsob ich použitia. Tehly sa na celom svete stáročia zhotovovali z ílovej hliny. Aj okruhliaky sa stali obľúbeným materiálom na dlaždenie cestičiek. Najstarší v známych záhradách využívali už aj dlaždice. Cestičky napríklad v Perzií dlaždili tak, aby vytvorili pestré mozaiky s rôznymi vzormi. Mauri v Španielsku zase využívali ozdobné dlaždice na obrubníkoch. V lesnatých oblastiach sa budovali cesty vyklčovaním porastov. V kopcovitom teréne sa bodovali vrstevnicové cesty, hovoríme im zvážnice.
Tieto cesty boli lemované stromami, bodovali sa s trávnatým alebo nespevneným povrchom a s kamenným oporným múrom.
Cesty
Šírka cesty
ü riadia sa prevádzkou
ü pre jednu osobu sa ráta so šírkou 0,75 m
ü pre dve osoby sa ráta so šírkou 1,50 m
Odvodnenie ciest
ü je zabezpečené správnym spádovaním
ü spáduje sa: 1) pozdĺžne
2) priečne: a) jednostranne
b) dvojstranne
Jednostranný spád – používa sa pri odpočívadlách betónových bitúmenových alebo dlaždených parkových cestách a okolo stavebných objektov, aby dažďová voda nepodmáčala murivo. Na svahoch sa odporúča spádovať priečny profil cesty proti svahu a vodu odvádzať zvodnicou pri svahu.
Obojstranný spád – používa sa pri širokých cestách a rovinách. Väčšinou sa robí mierne strechový s vyklenutým stredom. Spád od stredu cesty má byť 2-3 percentný.
Pozdĺžny spád – nemá klesať pod 0,3%. Najväčší pozdĺžny spád na prechodcov väčšiu hodnotu než 9%, zriedka 12%. Väčší spád sa zníži zákrutou alebo vložením niekoľko schodišťových stupňov.
Stavba ciest
Stavba cesty sa začína vytýčením trasy teréne. Vytyčuje sa obyčajne jej os, pri užších, oblukovitých cestách jej jeden okraj, ktorý sa označí výtyčkami. Výtyčovacie body sa označia kolíkmi pozdĺž ktorých sa napne šnúra. Oblúky sa vyznačia dlhými tenkými doskami. Požadovaná šírka cesty sa odmeria latovým meradlom položeným vždy kolmo na os a zároveň sa vykolíkuje druhý okraj cesty. V zákrutách a oblúkoch sa výtyčovacie body umiestňujú hustejšie.
Spodná stavba cesty – začína sa výkopom lôžka hĺbka výkopu sa riadi charakterom konštrukcie a jej zaťažením. Dno lôžka sa profiluje ako budúci povrch cesty. Plocha určená na zriadenie cesty sa nazýva termínom „pláň zemného telesa“. Na zemnom telese je uložená konštrukcia cesty, ktorá má dve až tri časti: kryt, podklad, podsyp.
Kryt – je horná jednovrstvová alebo viac vrstvová časť cesty, ktorá je priamo vystavená klimaticky a mechanickým účinkom. Kryt má byť rovný a drsný, aby nedochádzalo k smykom. Kryt sa kladie na umelý, spevnený a únosný podklad. Na koniec sa vrstvy spevnia chodníkovým valcom.
Podklad – je uložený na podsype alebo na pláni zemného telesa, je hlavnou konštrukčnou zložkou cesty a slúži na prenášanie tlaku z krytu cesty na podsyp alebo plán zemného telesa. Býva z jednej alebo z niekoľkých vrstiev. Je hrúbka zvolený materiál závisí od dopravného zaťaženia.
Podsyp – tvorí najspodnejšiu vrstvu konštrukcii ciest. Robí sa s priepustných materiálov, aby sa zabezpečila ich drenážna funkcia.
Cesty s mäkkým povrchom
Tieto cesty majú kryt z piesku, antuky a rozličných druhov kamenných drvín. V parkoch pôsobia prirodzene a na chôdzu sú mäkké. Bývajú prašné a pri väčšom spáde trpia vodnou eróziou a sú veľmi náročné na údržbu. Trávnik dobre farebne harmonizuje s cestami zo žltým až červenkastým povrchom.
Stavba a údržba pieskovaných ciest
Pieskovaný chodník bol v minulosti najpoužívanejší typ cesty v parkoch. Slúži na pešiu chôdzu prípadne za suchého počasia aj na prevoz ľahkej mechanizácie.
Lôžko je dostatočné pri hĺbke 150 mm. Stavia sa z troch vrstiev: podkladová 100 mm štrku, kryt 30 mm (ílu, ťažkej ílovitej zeminy) na ktorej sa rozprestrie asi 20 mm hrubá vrstva triedeného riečneho piesku alebo jemnej kamenej drviny, niekedy aj antuky. Jednotlivé vrstvy sa spevňujú valcovaním a kropením. Po zaschnutí vznikne pomerne trvanlivý a pevný povrch. Údržba pieskovaných ciest spočíva pravidelným čistením, uhrabavaním a vyrovnávaním povrchovej vrstvy. V čas sa odburiňujú a upravujú okraje pozdĺž trávnika. Piesok alebo drvina sa pridáva na povrch vo vrstve hrubej 10 mm vtedy, keď sa obnažuje väzná vrstva. Za sucha sa povrch kropí. Okraje trávnika pozdĺž ciest neohraničených obrubníkmi sa musia občas prirezať. Používajú sa na to rýle, motyky, špeciálne sekačky alebo krájadlá. Robí sa to raz až dva raz za rok a to za vlhka. Rozličné zametacie stroje zo zberacím zariadením nemožno pri pieskovaných cestách použiť.
Cesty s tvrdím povrchom
Sú takmer bezprašné a za dažďa dobre schodné, nezarastajú burinou, nenarušujú sa vodou a ich údržba je omnoho jednoduchšia. Môžu sa starať do rovnakej úrovne s trávnikom, čím je zabezpečené odvodnenie. Sú stavebne náročnejšie a drahšie. Bitúmenové cesty
Sú praktické a spĺňajú nároky na pohodlnú a bezpečnú chôdzu. Pod pojmom „bitúmen“ sa v cestnom staviteľstve rozumejú asfalty, dechty a ich zmesi a emulzie. Má zabezpečiť dobré spojenie kameniva alebo krytu. Podľa hrúbky kryt sa rozlišujú bitúmenové cesty ľahké, stredné a ťažké.
Bitúmenové koberce – sú kryty z kameniva obaleného bitúmenom. Obalená zmes sa rozprestiera na podklad v jednej alebo viac vrstvách. Najslabšia vrstva na chodníky je 30 – 40 mm.
Bitúmenový betón – sa vytvára obalením kameniva bitúmenom s minimálnym obsahom dutín. Tento betón sa nanáša v hrúbke 20 až 40 mm prípadne viac na vhodný podklad. (štrk, kamenivo obalené bitúmenom alebo cementový betón)
Liaty asfalt – je bitúmenová úprava z kameniva do veľkosti zŕn 8 mm v rátanej kamenej múčky a asfaltu. Zmes sa vylieva na čistý a suchý betónový podklad a rozprestiera sa ručne drevenými hladidlami. Povrch sa posype drobným kamenivom. Bitúmenové kryty môžeme klásť temer na všetky druhy podkladu, najčastejšie na vibrovaný štrk, prelievaný makadam, chudobný betón, štrkodrviny. Nevýhodou je, že v horúcich letných dňoch často zmäknú a znepríjemňujú chôdzu. Používanie farebných asfaltov je ešte vo vývoji a v praxi sa vyskytuje zriedka.
Betónové cesty
Betónová vrstva chodníkov je veľmi trvanlivá pevná a minimálne nároky na údržbu. Hrúbka betónu sa riadi zaťažením cesty, pri chodníkoch je vrstva betónu hrubá najmenej 80 mm. Podkladom je utlačené kamenivo, často len podsyp piesku štrkopiesku. Kvalitný povrch robíme z 2 spevnených vrstiev. Povrch podkladu pred kladením betónu sa opatrí bitúmenovým postrekom a bočným debnením s drevených lát. Výšky lát majú zodpovedať hrúbke betónu. Po zatvrdnutí betónu laty odstránime a špáry zalejeme liatým asfaltom alebo bitúmenom. Bežný betónový povrch pôsobí na veľkej ploche v záhradách a v parkoch stroho a studeno. Jeho technologická podstata umožňuje zaujímavé povrchové spracovanie – vymývanie a prefarbovanie, špárovanie a kombinácia s dlažbou. Táto kombinácia sa robí tak, že sa namiesto dilatačných špár ponechajú voľné pásy široké 100 – 200 mm, ktoré sa po zatvrdnutí betónu vydlaždia.
Dlaždené cesty
Veľmi pekné a rozmanité povrchy možno vytvoriť dlažbou z kamenných, betónových i kameninových dosák, lomového kameňa, betónových a keramických prefabrikovaných tvároviek, dlažbou z tehál zvonoviek, drevených špalíkov i guláčou, dlažbových kociek a pod. Kameň, tehla, dlaždice. Každý z týchto druhou má svoje výhody a nevýhody. Ideálnym riešením je ich optimálna vzájomná kombinácia. Na riešenie chodníkov a spevnených plôch sa najčastejšie používa kameň, tehla, keramické dlaždice, betón a drevené prvky. Kameň sa používa na súvislé dlažby aj na znakové chodníky v podobe neopracovaných i pravidlených dlaždíc. Umožňuje máloformátové a veľkoformátové skadby. Tehlinárske výrobky sfarbené prijemným povrchom podporujú prírodný vzhľad. Pri keramike, ktorá je k dispozícií v rozsiahlej farebnej a rozmerovej škále. Treba dbať na protišmykovú úpravu. Betón sa najlepšie uplatní vo forme betónových dlaždíc. Netreba zabúdať na úpravu chodníka, ktoré môžu lemovať atraktívne balvany, tvárnice, výsadba kríkov alebo drevené palisády so skalkou. Dláždené cesty sa používajú v blízkosti budov, okolo pomníkov, pamätníkov, ako spevnené plochy, odpočívadlá a podobne. Dlažba na sucho sa kladie na vrstvu hrubšieho piesku hrubú 30 až 50 mm. Ak sa majú do špár vysádzať rastliny musia sa vysýpať dobrou pôdou a ubiť. Do dlažieb špárovaných pieskom alebo betónom sa rastliny nevysádzajú.
Dlažba na maltu – kladie sa do podkladovej vrstvy cementovej mazaniny hrubej najmenej 30 mm, ktorá spočíva na spevnenom podklade štrkopiesku hrubom 70 mm. Pri väčšom zaťažení sa hrúbka betónovej vrstvy primerane zvýši, špáry sa zalejú cementovou maltou.
Povrch dlaždenej cesty má byť v rovnakej úrovni s okolitým terénom, spád sa volí jednostrane.
Dlažba z drevených klátikov – je pohodlná a zaujímavá robí sa z drevených impregnovaných klátikov alebo zrezaných olúpaných guliačov z tvrdého dreva. Kladie sa na betónový podklad alebo do pieskového lôžka. Špáry sa vylievajú asfaltom alebo sa vypĺňajú pieskom.
Stúpadlový chodník – budoje sa na miestach s malou prevádzkou a tam, kde by súvislá cesta trieštila plochu používajú sa kamenné dosky alebo dlaždice podložené na krok od seba (0,65 až 0,70 m) stúpadlá. Hodí sa najmä na prechody medzi rastlinami do skaliek, na kratšie chodníky k odpočívadlám a pod. Dosky sa kladú asi 20 mm nad terén do pieskového lôžka alebo priamo do zeminy. Zatrávňovacie dlaždice – používajú sa na plochy pre parkovanie vozidiel alebo na cesty pre občasné jazdenie. Slúžia lepšie než trávnaté cesty. Údržba ciest s tvrdým povrchom
Spočíva v čistení povrchu a v odstránení nerovností. Pri dlaždených cestách je potrebné upevňovať uvoľnené dlaždice. Špáry vysadené rastlinami sa musia odburinovať zavlažovať a prihnojovať. Ak nie je tvrdí povrch pôdy odvodnení krycia vrstva sa nepriaznivo opotrebuje a rozpadá. Poškodené miesta pri bitúmenových cestách sa okefujú, natrú bitúmenom a ľahko zasypú jemnou kamennou drvinou. Na čistenie povrchu slúžia zametacie stroje a chodníkové vysávače. Kropiacimi autami sa povrch umyje a zároveň sa priaznivo ovplyvní mikroklíma okolia.
Odpočívadlá
Sú miesta v záhradách a parkoch, ktoré sa budujú ako spevnené plochy podľa rovnakých zásad ako parkové cesty. Väčšinou sa riešia ako dláždené plochy y kvalitnejších materiálov. Ich povrch má byť rovný, s miernym jednostranným spádom, aby voda mohla ľahšie odtekať. Sú vybavené lavicami a záhradným nábytkom.
Parkoviská
Bežný typ parkovísk tvorí bitúmenová alebo betónová plocha. Parkoviská zo zatrávňovacích dlaždíc priaznivo ovplyvňujú mikroklímu. Jednotlivé státia pre autá je lepšie k úrovni terénu zabezpečiť súvislou dlažbou. Zelené parkoviská vyžadujú kosenie, polievanie, občasné prihnojovanie. Odkvapkávajúci olej z áut ničí rastliny i pôdu.
Obrubníky
Účelom je oddelenie ciest od okolitých úprav a zamädzenie prerastanie trávy do konštrukcie cesty. Horná hrana obrubníka musí vždy nadväzovať na úroveň trávnika, len pri obrábaných plochách má byť s praktických dôvodov prevýšená. Zvodnice
Povrchovú vodu z ciest odvádzame zvodnicami do porastov, pustov, vodných tokov. Priečne zvodnice sú najlacnejším odvodňovacím zariadením.