Božena Slančíková Timrava Hrdinovia
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 12. března 2007
- Zobrazeno: 1518×
Příbuzná témata
Božena Slančíková Timrava Hrdinovia
Timrava neopisuje vojnu na fronte, ale pôsobenie vojny v dedine vzdialenej od bojísk. Popisuje pocity ľudí, ktorí su postihnutí vojnou. Verne tu zobrazuje dej, ktorý sa odohráva v dedine, v rodinách v ktorých sú muži, ktorí museli narukovať, ale aj v rodinách kde nemajú mužov. Opisuje tiež pocity dedinských dievčin. Ukazuje aj na ekonomickú situáciu obce počas vojny. Prejavuje tu aj množstvo súcítenia medzi ľudmi, ale aj vieru ľudí v dobro. Kým ľud prijíma vojnu s nedôverou, ako pánmi nanútené zlo, ktoré mu prináša iba utrpenie, prívrženci vládnúcej moci sa nadchýnajú vojnou a účasť v nej vyhlasujú za veľký vlastenecký čin. Na jednej strane stoja ľudové postavy a podnotár Širický, na druhej strane notár Baláň a ľudia okolo neho. V postave notára Laciho Baláňa vytvorila autorka typ bezduchého cynického človeka, berúceho si na tvár masku vlastenectva, no v podstate zbabelca a egoistu. Práve v súvislosti s ním je aj názov novely myslený ironicky. Podnotár Širický si plne uvedomuje nezmyselnosť vojny, jej protiľudový charakter. Rozdiel vo vrstvách sa spája v momente, keď sa Líza posmieva ľudu, v nevedomej prítomnosti Širického. Ľud je zatiaľ pasívny a ani Širický nedokáže svoj protivojnový postoj zmeniť na uvedomelý čin. Jeho individuálny protest sa prejavuje na fronte v tom, že zachraňuje raneného ruského vojaka a pritom sám zahynie. Jeho smrť mala stelesňovať Timravinu myšlienku zápasu ľudskosti s antihumánnou podstatou prvej svetovej vojny. Ťažké myšlienky o budúcnosti sa dedinčania snežili zahnať spevom, krikom, ale ajtak sa k nim vracali späť. Súcitenie sa prejavilo aj tým, že niektoré dievčiny v nádeji, že naposledy uvidia svojich milích rozhodli sa ist na front do nemocníc. Čo deň to nové bôle zasahovali dedinčanov ako blesky z jasného neba. Ženy v dedine v čiernom rúchu chodili a neprestávali s nárekom. Oči majli napuchnuté od žiaľu. Robota tiež nešla tak, ako by mala ísť. Každá žena len na to myslela, kam odišli ich muži alebo synovia. A každý deň im prinášal nové starosti, neistotu a chýry o padnutí totho alebo onoho. Už nik sa tak neoduševňuje za vojnu a nik nevidí spásu v nej pre nich a pre ich krajinu. V každom je už len túžba za pokojom. Hoci víťazia vojská krajiny, vojny má už dosť každý.