Banská Štiavnica

Kategorie: Geografia (celkem: 1046 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 9789×

Příbuzná témata



Banská Štiavnica

O meste Banská Štiavnica sa zvykne hovoriť ako o meste baní, škôl a historických pamiatok, ku ktorým možno oprávnene priradiť aj charakteristiku mesta s početnými historicko-technickými expozíciami. Najstaršie banícke mesto na Slovensku, Banská Štiavnica, sa nachádza v južnej časti stredného Slovenska. Samotné mesto je na zozname chránených pamiatok UNESCO

História: Banská Štiavnica získala status mesta v roku 1255(ale možno už v roku 1237), keď boli uhorským kráľovstvom udeľované prvé mestské privilégiá. Jej mestské privilégiá slúžili ako vzor pre ďalšie banícke mestá, ako napríklad Banská Bystrica(1255). V tých časoch bol široko-ďaleko jedinou opevnenou stavbou hrad, ktorý sa nachádzal na vrchu Glazeberg. Tento hrad bol sídlom baníckej komory, ktorá kontrolovala príjmy plynúce z ťažby v baniach. Prosperita zlatých a strieborných baní a povýšenie mesta na slobodné kráľovské mesto ovplyvnili jeho architektúru a rozvoj. Staré sakrálne budovy boli prestavané v Gotickom štýle. Mesto sa rozrástlo pozdĺž hlavnej cesty. V rokoch 1442-1443, bolo mesto so svojimi kostolmi, mešťanskými domami, hradmi a baňami poškodené v dôsledku bojov za Uhorský trón, ako aj zemetraseniami. Tieto udalosti boli impulzom pre renováciu mestských domov a sakrálnych stavieb, ako aj pre výstavbu nových, ako radnica, mestské opevnenia a kostol. Na konci 15. a začiatkom 16.storočia, začala ťažba rúd v okolí Banskej Štiavnice krachovať, hoci bola ešte stále zisková. Dôvodom bol nedoriešený problém pumpovania vody a klesajúce ceny zlata a iných vzácnych kovov na Európskom trhu. Počas rozsiahlej stavebnej aktivity v 16.storočí boli plány pre rekonštrukciu menej dôležité než potreba opevniť mesto proti Tureckej armáde. Staré domy mešťanostov boli zrekonštruované a rozšírené, postavili sa veľkolepé renesančné paláce ako aj kancelárie baníckej komory a jej hlavy - Chamberlaina - vysokého kráľovského zástupcu. Hlavne prístupové cesty boli uzatvárané Antolskou, Belanskou, Kammerhofskou, Piargorskou a Roxerskou bránou. V týchto časoch boli kontakty Banskej Štiavnice s ostatnými banskými centrami smerované k vyhľadávaniu odborníkov na vodné pumpovanie a prípravu rúd na spracovanie za pomoci vody. Vďaka koncentrácii neobyčajne šikovných odborníkov ako M. K. Hell, S. Mikovini, J. K. Hell a iných boli vynájdené zariadenia ako vysoko efektívne vodné rezervárne, systém kanálov, stroje pre pumpovanie vody, ktoré pomohli oživiť ťažbu rúd a zvýšiť štandard v ťažbe v Banskej Štiavnici.

Zároveň sa zvyšovala dôležitosť mesta ako zakladateľa a podporovateľa technických objavov v banskej ťažbe. Mesto získalo nový status, najdôležitejšieho centra ťažby vzácnych kovov v Habsburskej monarchii. Tento fakt bol potvrdený založením prvej baníckej školy v Maďarsku v Banskej Štiavnici (1735), ktorá bola neskôr povýšená na Banícku Akadémiu v roku 1762, čo bolo dôsledkom faktu, že mesto bolo v tom čase najznámejším centrom baníckej vedy a technológie v Európe. Toto nové obdobie ekonomickej prosperity vyvolalo rozvoj mesta a zvýšilo jeho príťažlivosť. Staršie dominantné budovy a paláce získali barokové črty, interiéry boli prestavané a fasády sa stali skoro jednotnými. V 18.storočí bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku. Do tohoto času sa mesto pýšilo svojim vodným systémom, cesty boli vydláždené a objavili sa nové barokové a klasicistické budovy. Centrum mesta bolo dokončené postavením klasického Luteránskeho kostola. Impozantný barokový morový stĺp so svätou trojicou bol zrealizovaný talianskym sochárom Stanettim. Podľa stĺpu je pomenované aj námestie, na ktorom stĺp stojí: Námestie Svätej Trojice. Ťažba rúd sa v Banskej Štiavnici znížila ku koncu 19.storočia a hlavný záujem mesta sa presunul z ťažby na vzdelávanie. Banícka a lesnícka akadémia, obklopená Botanickou záhradou, bola postavená vo východnej časti mesta v rokoch 1892 až 1912. Iróniou je, že vďaka zdrvujúcemu ekonomickému krachovaniu mesta, jeho veľkolepá architektúra zostala zachovaná, bez zásahu ďalších stavebných aktivít. Súčasný výzor tohoto historického mesta je výsledkom pokračujúceho rozvoja, odrážajúceho politické, ekonomické podmienky a kultúrne zmeny v regióne. Už v r. 1605 je v Banskej Štiavnici organizovaná forma výuky banských odborníkov v Európe. V r. 1735 vznikla prvá banícka škola v Uhorsku. V r. 1762 bola v Banskej Štiavnici založená nielen prvá banícka akadémia, ale aj prvá vysoká škola technického charakteru na svete. S menom profesorov tejto školy sú spojené mnohé európske, ba aj svetové prvenstvá v oblasti vedy a techniky. Za všetkých treba spomenúť aspoň Gašpara Weindla, ktorý r.

1627 uskutočnil prvý úspešný pokus s využitím pušného prachu v baníctve, čo bolo súčasne prvým použitím pušného prachu pre mierové účely, Mateja Kornela Hella (1653-1743) a Jozefa Karola Hella (1713-1789) - svetoznámych konštruktérov najprogresívnejších banských mechanizmov na svete, ako aj Samuela Mikovíniho, ktorý s týmito dvoma vynálezcami má najväčšiu zásluhu na vytvorení jediného banského vodohospodárskeho systému v okolí Banskej Štiavnice, ktorý v podobe vodných nádrží i časti tohto systému z minulosti sa zachoval dodnes. Mesto je vlastne jedno veľké kultúrno- historické múzeum. V historickom jadre mesta - mestskej pamiatkovej rezervácii je 360 objektov umelecko-historických pamiatok. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa mestu dostalo v decembri 1993 najvyššieho medzinárodného uznania a ocenenia. Historické jadro mesta a technické pamiatky v jeho okolí boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva medzi, v tom čase 410 najvýznamnejších pamiatkových lokalít sveta, ako prvé mesto zo Slovenska. V tom istom roku rozhodla Rada Európy o tom, že spracuje pre toto mesto projekt technickej pomoci ako prvému mestu vôbec zo všetkých postkomunistických štátov. To samo o sebe hovorí o mimoriadnej kultúrno-historickej hodnote mesta i jedinečných technických pamiatok jeho okolia. Banská Štiavnica však nie sú len pamiatky, hrady, zámky, kaštiele, chrámy a múzeá. Kultúrno-historická hodnota mesta, okolitých obcí a technických pamiatok v symbióze s výnimočnými krajinárskymi hodnotami prírody okolia Banskej Štiavnice je jednou z najexponovanejších oblastí cestovného ruchu na Slovensku a perspektívne aj v strednej Európe Mestská pečať z roku 1275 je najstaršou mestskou pečaťou v Európe, na ktorej sú banícke insígnie. Banská Štiavnica mala svoj erb už v 13. storočí; patri teda medzi naše mesta s najstaršími erbmi. V pôvodnom erbe bol hradný múr s cimburím a pracovne nástroje baníckeho obyvateľstva - motyka, kopáč a dve kladiva. Kamenný erb z roku 1681, ktorý sa zachoval na budove klopačky je znakom baníckej bratskej pokladnice. Znázorňuje motívy baníckych a hutníckych nástrojov s jašteričkami. Podľa povesti symbolizujú objavenie miestneho rudného bohatstva. . Osemnáste storočie bolo obdobím slovenskej banskej techniky. Bolo to obdobie Mateja Kornela Hella a jeho syna Jozefa Karola Hella - vinikajúcich technikov a konštruktérov, Samuela Mikoviniho - profesora, geodeta, kartografa a matematika. V banskoštiavnickom rudnom revíry vznikol jedinečný vodohospodársky systém pozostávajúci z vyše 40 umelých vodných nádrží. Využívajúc lacnú vodnú energiu z týchto nádrži, vznikali najefektívnejšie banské vodné čerpadlá: vodostĺpcové, vahadlové a vzdušné. Roku 1782 sa začala raziť Voznická dedičná štôlňa slúžiaca k odvodňovaniu bani celého revíru. So svojou dĺžkou 16,5km je dodnes najdlhšou banskou štolňou na svete. Razili ju do roku 1878, teda 96 rokov.
Osobitnú kapitolu v dejinách mesta tvorí obdobie tureckých vpádov v 16. storočí. Turkov lákali bohaté banské mesta.

Do Banskej Štiavnice sa však nikdy nedostali. Taliansky inžinier Ferrabosco vypracoval plán obrany mesta. Farský kostol prestavali na pevnosť - Starý zámok. Príchodové cesty uzavreli bránami: Svätoantonskou, Belanskou, Cilingerskou, bránou pri Kammerhofe a jedinou doteraz zachovanou - Piargskou branou. Juhozápadne od mesta postavili druhú pevnosť - Nový zámok nazývaný tiež panenský, ktorý je jednou z najpôsobivejších stavieb, vtláčajúci mestu jedinečný charakter. Obe pevnosti sa zachovali v takmer nezmenenej podobe. Kultúra:V roku 1950 Banská Štiavnica bola vyhlásená za jednu z prvých Mestských Pamiatkových rezervácii na Slovensku a teraz je mesto zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Kabinetné zbierky Baníckej akadémie, zriadené Máriou Teréziou v roku 1762, sa stali prvotným fondom pri zriaďovaní muzeálnych zbierok. NOVÝ ZÁMOK - mohutná hranolovitá veža so štyrmi nárožnými baštami, vybudovaná v rokoch 1564 -1571, plnila funkciu hlavnej ochrannej bašty a zároveň bola aj súčasťou signalizačnej sústavy mesta Banská Štiavnica. Po nevyhnutných rekonštrukčných prácach bola sprístupnená expozícia Proti turecké boje na Slovensku. Vystavené plastiky Turkov v životnej veľkosti, ktoré sú kópiami, boli zhotovené podľa originálnych predlôh. V hornej časti zámku sa nachádza ambit, z ktorého sa vám naskytá nezabudnuteľný výhľad na historické jadro mesta a okolia. Banské múzeum v prírode. V povrchovej expozícii sa nachádza rozsiahly skanzen baníckych centier. Ako napríklad originálna strojovňa s ťažnou vežou zo šachty Mária, ťažný stroj s parným pohonom, cajchovňa ktorá je zariadená účelovým inventárom a kováčska dielna s pôvodnými zariadeniami. Podzemnú expozíciu tvoria dva sprístupnené horizonty šachty Ondrej, pochádzajúcej z konca 17. storočia. Nikde na svete nevzniklo toľko svetových vynálezov. Banská Štiavnica je jedným z najmalebnejších miest na Slovensku. Na miestnych budovách môžete obdivovať umelecké a architektonické štýly niekoľkých období. V múzeách sa môžete dozvedieť o histórii mesta, baníctva ako aj lesníctva. Jednou z najatraktívnejších častí Slovenského banského múzea je náučná expozícia - skanzen - Banícke múzeum v prírode. Atraktívnosti Banskej Štiavnice pridáva aj jej okolie, ktoré priťahuje turistov do blízkych hôr a k jazerám. Rekreačné oblasti v okolí jazera Klinger, Vindšachta, Richňava, Sitnianskych vrchov a jazera Počúvadlo ponúkajú návštevníkom nezabudnuteľné prežitie prázdnin v zime, či v lete

Obyvateľstvo:Ing.

Marián Lichner, primátor
Rozloha je 278 km2 ,15 obcí (z toho jedno mesto), 17025 obyvateľov, 58 obyvateľov/km2. Patrí medzi tri najmenšie okresy spolu s Hlohovcom a Kysuckým Novým Mestom. Počet obyvateľov príliš nestúpa, práveže sa zdá, že klesá. Obec s najnižším počtom obyvateľov : Vysoká (137)
Obec s najvyšším počtom obyvateľov : Banská Belá (1260)
1869 1921 1950 1991 1995 1999
22514 21853 18232 17008 17006 17025
národnosť %
slovenská 96.9
rómovia 1.2
česká 0.8
maďarská 0.5
ostatné 0.6

Povrch:
Najväčšie pohorie sa nazýva Štiavnické vrchy a sú sopečného pôvodu. Jednotlivé časti mesta sa rozkladajú nad malebným údolím, na terasách zvaných Glanzenberg, Paradajs, Sobov, a Kalvária, Tanád, ktoré sú súčasťou pohoria sopečného pôvodu Štiavnických vrchov. Štiavnické vrchy boli vyhlásené za chránenú krajinnú oblasť a sú jedným z najrozsiahlejších pohorí sopečného pôvodu Západných Karpát. Obsahujú rozličné druhy sopečných hornín. Banská Štiavnica je mesto v samotnom srdci Európy, takmer v jej geometrickom strede. Obklopená kopcami, ktorým kraľuje povesťami opravený vrch Sitno (1009 m.n.m.) Celé pohorie Štiavnických vrchov je chránenou krajinnou oblasťou (CHKO).
Najvyšší vrch Štiavnických vrchov Sitno (nadmorská výška 1009 metrov) je ukončený členitou hradbou rozpadávajúcich sa andezitových skál. Plošina na jeho vrchole, chránená skalnými bralami a prudkými úbočiami poskytovala už v praveku bezpečné miesto na osídlenie. Už 1000 rokov p.n.l. sa tu usadili ľudia lužickej kultúry a v hradištnej dobe tu bývali starí Slovania.
Podľa povesti sú v bralách Sitna zakliati mocní Sitnianski rytieri, ktorí sa prebudia, keď bude slovenskému národu najťažšie a budú zaň bojovať .
Na Sitne začína i jeden z veľmi málo známych divov Slovenska, ktorý je však o to zaujímavejší. Andrej Kmeť ho nazval *Slovenským čínskym múrom. Zvetrávaním a rozpadom pôvodného sopečného reliéfu krajiny vznikli skalné veže, steny, ihly, a rozsiahle kamenné moria. Štátne prírodné rezervácie:
Sitno, Jabloňovský roháč, Kašivárová, Kamenné more, Szabóova skala
Chránené prírodné výtvory:
Banskoštiavnická kalvária, Sixova stráň, Krupinské bralce, Žakýlske pleso, Vyhniansky travertín
Chránený areál : Michalstôlnianske rašelinisko (1997 - 864 m2) Jedna lokalita výskytu rosičky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia) v Štiavnických vrchoch je situovaná na severozápadnom svahu kóty Sobov (888 m n. m.), medzi štátnou cestou a haldou šachty Michal v nadmorskej výške 650 m n. m. Lokalita je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy.

Pôdy: Prevládajú banícke odpadové materiály,ale taktiež úrodné hnedozeme, nivné pôdy pozdĺž riek a čiernice hlavne v lesoch a okolí.
Podnebie:Závisí od orientácie svahu, nadmorskej výšky a prevládajúcich vetrov. Priemerná ročná teplota je + 7,6 oC, leto 18 oC, zima – 4 oC, priemerné zrážky dosahujú 895 mm ( okolie Banskej Štiavnice ). Štiavnické vrchy patria do chladnej klimatickej oblasti s priemernou júlovou teplotou 10 - 12 stupňov oC a januárovou - 5 až - 6 stupňov oC a ročnými zrážkami 800 - 1100 mm. V dolinách je však podnebie miernejšie, teplejšie.

Vodstvo:
1. Jazero Bakomi - Štiavnické Bane
2. Belianske jazero - Banská Belá
3. Jazero Červená studňa - Banská Štiavnica
4. Evičkyno jazero - Štiavnické Bane
5. Goldfuzské jazero - Banská Belá
6. Halčianske jazero - Banská Belá
7. Jazero Klinger- Banská Štiavnica
8. Kolpašske malé jazero - Banský Studenec
9. Kolpašské veľké jazero - Banský Studenec
10. Krechsengrundské jazero - Štiavnické Bane
11. Kysihyblianské jazerá - Banský Studenec
12. Lintišské jazero - Banská Štiavnica
13. Michelstolnianské jazero - Banská Štiavnica
14. Moderstolnianske jazero - Kopanice
15. Ottergrundské jazero - Banská Štiavnica
16. Počúvadeľské jazero – Počúvadlo
17. Rozgrundské jazero - Banská Štiavnica
18. Richňavské veľké jazero – Štiavnické Bane
19. Richňavské malé jazero - Štiavnické Bane
20. Šampošské jazero - Vysoká
21. Vindšachtské horné jazero - Štiavnické Bane
22. Vindšachtské dolné jazero - Štiavnické Bane
23. Vodárenské veľké jazero – Banská Štiavnica
24. Vodárenské malé jazero - Banská Štiavnica
V okolí Banskej Štiavnice sa nachádza takmer 30 umelých jazier, ktoré sa ľudovo nazývajú "tajchy". Nielen samé jazerá so svojimi často veľmi vysokými hrádzami (výška hrádze Počúvadeľského jazera je 30 metrov), ale aj systém ich zberných a odvodných kanálov poukazujú na technický dôvtip projektantov i množstvo práce vynaloženej na ich výstavbu.
Prvé jazerá sa začali budovať na prelome 15. a 16.storočia. Celkovo vzniklo 54 vodných nádrží, z ktorých banskej prevádzke slúžilo vyše 40. Dĺžka jarkov a vodných štôlní bola vyše 100 kilometrov. Ich úlohou bolo zachytiť dažďové a snehové vody, akumulovať ich a podľa potreby banskej prevádzky regulovať ich spotrebu.
Hoci jazerá stratili svoj prvotný technický význam, sú ešte i dnes významným vodohospodárskym činiteľom, o čom svedčí aj presťahovanie Slovenského vodohospodárskeho ústavu do Banskej Štiavnice v roku 1997. Mnohé z nich sa využívajú na rekreačné účely. Prvé jazerá sa začali budovať na prelome 15. a 16.storočia. Celkovo vzniklo 54 vodných nadrží, z ktorých banskej prevádzke slúžilo vyše 40.

Dĺžka jarkov a vodných štôlní bola vyše 100 kilometrov. Ich úlohou bolo zachytiť dažďové a snehové vody, akumulovať ich a podľa potreby banskej prevádzky regulovať ich spotrebu.
Hoci jazerá stratili svoj prvotný technický význam, sú ešte i dnes významným vodohospodárskym činiteľom, o čom svedčí aj presťahovanie Slovenského vodohospodárskeho podniku do Banskej Štiavnice v roku 1997. Mnohé z nich sa využívajú na rekreačné účely. Jazero Klinger dostalo svoje meno od názvu štôlne ústiacej povyše tohto tajchu. Projektoval ho a staval Jozef Karol Hell v polovici 18. storočia. Roku 1832 sa hrádza jazera pretrhla, no už v roku 1833 bola postavená nová, tým sa tajch zväčšil. Dĺžka koruny hrádze je 127 m, jej šírka 6,3 m a výška 22,5 m. Najvyššia hladina vody je 21,3 m. Kapacita jazera je 157 900 m3. Zberne jarky do tohto tajchu viedli od Piargu, z Kosiardoliny, z Tanadu a z Ottergrundu. Spolu existovalo asi 8 km zberných jarkov. Voda z Klingera sa používala na pohon ťažných strojov pre šachty Ondrej a Maximilian a na pohon čerpacích strojov na šachte Žigmund. Voda sa používala aj na chladenie kompresorov a neskôr v šachte Ondrej na pohon vodnej turbíny. V roku 1907 bola voda vedená aj pre Tabakovú fabriku na kropenie tabaku
Fauna a flóra:Mimoriadna spätosť historického mesta s okolitou prírodou spôsobuje neprestajné premeny jeho vzhľadu v jednotlivých ročných obdobiach. Množstvo zelene vnútri mesta dáva historickej zástavbe, voľne rozloženej na členitom teréne osobitý rámec, ktorý v každom ročnom období mení svoju tvárnosť. V pomerne neskorom jarnom období sa ozdobí záplavou kvetov, v lete sa premení na sýtu bujnú zeleň a v jeseni na bohatú paletu pestrých farieb. V zime, ktorá tu v drsnom prostredí vládne pomerne dlho, vytvorí sneh rozprávkovú náladu. Fauna je reprezentovaná hojným množstvom motýľov, 120 druhmi vtákov a viac než 40 druhmi cicavcov, najznámejšia poľovnícka zver - jeleň, srnec, diviak, medveď. V opustených štôlňach žije tiež niekoľko druhov netopierov. V lesoch oblasti sa nachádza najviac cudzokrajných porastov na Slovensku. Lesy sú prevažne miešané, pôvodný dubový porast bol doplnený smrekovými monokultúrami a v súčastnosti sa tam nachádzajú hlavne : dub, buk, jaseň, jelša, hrab, smrek obyčajný, smrek opadavý a borovica čierna. V nich žije okolo 116 druhov chránených živočíchov a 30 druhov chránených rastlín.Okolité lesy skrývajú v sebe nesmierne bohatstvá fauny a flóry. Na území CHKO v Štiavnických vrchoch, sa nachádzajú mnohé endemity a chránené rastliny.

Za spomienku stoja napríklad: Šafrán Heuffelov, Ľalia zlatohlavá , či Žltohlav európsky. Na strmých úbočiach Sitna sa dodnes zachovali staré lesné porasty známe ako Sitniansky prales. Okolité lesy skrývajú v sebe nesmierne bohatstvá fauny a flóry. Arborétum Kysihýbel :
zbierka cudzokrajných drevín z rozličných oblastí severnej pologule (viac ako 260 taxonomických jednotiek), slúži ako lesnícke arborétum na štúdium aklimatizácie introdukovaných cudzokrajných drevín (korkovník amazonský, breza papierovitá, cyprušteky, duglaska, sekvojovce). Hospodárstvo: Najväčším magnetom pre prisťahovalcov do tejto relatívne nehostinnej, hornatej krajiny bola prítomnosť vzácnych kovov, hlavne striebra a zlata. Termínom terra banensium (krajina baníkov) bol označovaný región už v roku 1156, vzhľadom na skupinu osád, kde sa ťažilo niekoľko druhov rúd, hlavne striebro. Banská Štiavnica má v doterajších dejinách Európy výnimočné postavenie. Ťažba striebra až do konca 18. storočia bola jedna z najväčších, resp. v niektorých obdobiach dokonca najväčšia zo všetkých banských revírov v Európe. Banskoštiavnický rudný revír patril súčasne k najvýznamnejším producentom ťažby zlata v Európe. Mesto Banská Štiavnica bolo jedno z najvýznamnejších banských stredísk na svete. S banskou činnosťou je spojený vznik, rozvoj, i najväčšia sláva tohoto mesta. Prvý písomný údaj viažuci sa k Banskej Štiavnici, pochádza z roku 1156. V roku 1217 sa spomína osada Baňa.V priebehu 16.storočia sa v banskoštiavnickom rudnom revíry vyťažilo vyše 300000 kilogramov striebra. Už v roku 1627 tu bol v Hornej Biber štôlni prvý raz na svete použitý pušný prach na mierové účely. Špitáler- jedna z najdlhších rudných žíl.Okrem zlata a striebra sa tu nachádzajú aj magnezit, železná ruda a azbest.

Priemysel:
Textilný : Winer – výroba ponožiek Drevárenský : Dužina a.s. – Výroba dubových sudov a parkiet

Poľnohospodárstvo:
Pestovanie nenáročných plodín v dôsledku členitého terénu, veľkého zalesnenia a umelých baníckych tajchov : zemiaky, jačmeň, pšenica, koreniny, ovocia, zelenina.
Chov : hlavne hovädzieho dobytka a oviec, rybárstvo ale aj ošípaných a hydiny (hlavne štátne majetky ).

Sitno:Národná prírodná rezervácia (NPR) Sitno sa rozprestiera na ploche 93,68 ha v katastrálnom území obce Ilije. Toto územie bolo vyhlásené za NPR v roku 1951 za účelom ochrany prírody významnej dominanty Štiavnických vrchov - Sitna.

Je to jedinečná lokalita, na ktorej sa v priebehu troch tisícročí sústredilo množstvo archeologického materiálu reprezentujúceho‚ obdobie mladšej doby bronzovej, lužickú a kyjatickú kultúru i obdobie stredoveku Na vrchole Sitna stojí rozhľadňa z 18. storočia: dnes slúži ako terénna základňa Správy CHKO Štiavnické vrchy. V súčasnosti je v nej Expozícia štátnej ochrany prírody, ktorá je súčasťou náučného chodníka. Pre sprístupnenie a usmernenie návštevníkov NPR bol v roku 1987 vybudovaný NCH Sitno o celkovej dĺžke 3,0 km, ktorý má 13 zastávok..

Geologický vývoj : Štiavnické vrchy majú veľmi pestré geologické zloženie, ktoré sa odráža aj v pestrosti reliéfu. Pohorie vzniklo v neogéne počas viacerých vulkanických fáz. Medzi jednotlivými sopečnými fázami, ale najmä v štvrtohorách bola značne poznamenaná ich pôvodná sopečná štruktúra vplyvom tektonických síl a morfodynamických procesov. Takto boli vypreparované hlbšie uložené sopečné telesá, ktoré v súčasnosti vystupujú ako tvrdoše v menej odolných sopečných tufoch a aglomerátoch. Tvorí ich celá mozaika andezitových ostrovčekov v západnej a východnej časti pohoria, ale aj ryolitov a dacitov v jeho strednej časti. Touto pestrou mozaikou rôzne odolných sopečných hornín Štiavnické vrchy predstavujú mnohotvárny, horizontálne silne rozčlenený reliéf so striedajúcimi sa hlbokými rázsochami, oddelenými často hlbšie zarezanými dolinami so zovretým priečnym profilom (Richňavská, Rudnianska, Hodrušská a i.). Niektoré chrbty naznačujú pôvodnú úroveň plošín. Štiavnické vrchy nemajú výrazne vyvinutý hlavný hrebeň - je niekoľkokrát prerušený a na mnohých miestach prechádza do plošín a zníženín. Najvyššou časťou celého pohoria je Sitno (1009 m). Okolie má silne rozčlenený reliéf erózno-denudačnými procesmi. Budujú ho rôzne odolné sopečné horniny - andezity, dacity, zmiešané aglomeratické tufy. V dôsledku tektonických síl a úložných pomerov andezitových tufov sa vytvorili rôzne formy reliéfu. Vrcholovú časť Sitna s pyroxenickým andezitom tvorí plošinatá časť. Pyroxenický andezit tvorí aj Malé Sitno (775 m) a Pockhaus (645 m). Podľa niektorých autorov vlastne tvoria vypreparované sopúchy, ktoré ako andezitové skaliská vyčnievajú zo susedných aglomeratických tufov. Podľa iných autorov predstavujú mohutný andezitový prúd, ležiaci na aglomeratickom andezitovom tufe, z ktorého bol morfologicky výraznejšie vypreparovaný. Zvyšky andezitového prúdu miestami vystupujú na povrch vo forme lavicovitých balvanov. V južnej časti Sitna prevažujú formy s miernymi svahmi na andezitových aglomerátoch a tufoch. Sú premodelované eróznymi ryhami, ale i dolinami so strmými stráňami. Aglomeráty vytvárajú nevysoké mierne zvlnené tvary, vystupujúce nad andezitové sopečné tufy.

Vplyvom mrazového zvetrávania vznikli na Sitne bloky andezitov. Tým sa vytvorili andezitové svahy a rozsadliny, ktoré pravdepodobne súvisia aj s blokovým rozpadom sitnianskej kryhy v dôsledku horizontálneho napätia, ktoré sa ešte viac prejavilo postupujúcou eróziou. Bralné formy sa najlepšie vyvinuli v severnej strane Sitna, kde skalné steny dosahujú výšku až 50 metrov. Skalné formy majú tvar veží, bášt, ihiel. Andezit má typickú lavicovitú až doskovitú odlučnosť, a preto sa bralné stráne striedajú so stupňovito rozčlenenými skalnými stenami. Reliéf Sitna - eróznej trosky andezitového lávového prúdu - sa vyznačuje strednou energiou reliéfu, dosahujúcou 310 až 470 m na ploche kruhu s polomerom 2 km. Preto aj hodnoty stredného uhla sklonu na Sitne dosahujú 14,1 až 19o. Aj horizontálna členitosť tohto územia dosahuje v rámci Štiavnických vrchov väčšie hodnoty a je väčšia ako 2,5 km.km-2. Jeho reliéf tvorí pozitívne vulkanická bloková štruktúra s charakterom hornatiny.

Fauna a Flóra : Pôvodným motívom vyhlásenia tejto národnej prírodnej rezervácie, ktorá mala spočiatku rozlohu 45,49 ha, bola ochrana lesných spoločenstiev, vrátane neživej prírody. Veľmi cenná je flóra, predstavujúca teplomilnú i typicky horskú vegetáciu, v ktorej sa vyskytujú viaceré chránené a vzácne druhy. Z hľadiska vegetačného krytu celkový charakter NPR Sitno určujú lesy. Ich zloženie, rozšírenie i typové zastúpenie úzko súvisí s expozičnou orientáciou územia, geomorfologickým stvárnením reliéfu a pedologickými vlastnosťami stanovišťa. V nemalej miere sa na formovaní krytu podieľajú i lokálne mikroklimatické podmienky.Na spomínanom území sa vegetácia formovala pod vplyvom teplých i chladných klimatických prúdov. Preto je ráz vegetácie submontánny. Teplomilné prvky prenikali do územia z juhu a dodnes zotrvávajú najmä na vyhriatych svahoch vo vyšších polohách. Druhy menej náročné na teplo rastú v tienistých lesoch na odvrátených svahoch, prípadne na dne údolí. Vzhľadom na 260-metrové prevýšenie Sitna (750-1 009 m) lesy na území Národnej prírodnej rezervácie patria do štyroch vegetačných stupňov. Pomerne málo je zastúpený lesný vegetačný stupeň dubový, so spoločenstvami skupiny lesných typov vikovo-cesnačkovej hrabovej dúbravy s javorom. Podobne málo je zastúpený lesný vegetačný stupeň bukovo-dubový so spoločenstvami skupiny lesných typov živnej medničkovej bukovej dúbravy. Najrozšírenejší vegetačný stupeň v chránenom území je dubovo-bukový s lesným typom nitrofilnej dubovej bučiny, ktorá zaberá asi 70 % z plochy všetkých lesných typov.

V tomto vegetačnom stupni sú zastúpené lesné spoločenstvá ostricovo-marinkovej živnej dubovej bučiny a lipovej javoriny. Málo je rozšírený aj lesný vegetačný stupeň bukový so spoločenstvami typickej marinkovej bučiny. Z lesných drevín je najrozšírenejším druhom buk, dub, menej sa vyskytuje smrek, javor horský, jaseň, hrab, jedľa a smrekovec. Miestne sa vyskytuje aj lipa, cer, breza, jarabina a čerešňa. Vek lesných porastov je 70 až 170 rokov. Lesy majú prirodzené drevinové zloženie, štruktúra je čiastočne zachovaná: intenzívne sa neobhospodarovali najmä v častiach s obťažným terénom. Buk a dub sú miestne poškodené hnilobou, dub aj mrazovými trhlinami a imelovcom. Jedľa postupne odumiera. Lesný porast na Tatárskej lúke má umelý pôvod. Je to pamätný háj s nepôvodnými drevinami - smrekom pichľavým a (z mladšej výsadby) limbou - založený pri príležitosti 10. výročia ČSR. Bukové drevo z okolitých lesov sa využívalo na výrobu drevného uhlia v milieroch. Vegetácia Sitna má teda ráz submontánnej flóry s teplomilnými i horskými prvkami, ktoré sa navzájom prelínajú, alebo striedajú v závislosti od ekologických podmienok stanovišťa. Základným typom spoločenstva na nelesných plochách územia je asociácia Festucetum pseudodalmaticae. Z floristického hľadiska je územie jedinečným študijným objektom na sledovanie šírenia jednotlivých druhov rastlín, prípadne aj ich hraníc rozšírenia. Z druhov, uplatňujúcich sa vysokou stálosťou v spomínanom spoločenstve, je potrebné spomenúť nátržník biely (Potentilla alba), ďatelinu alpínsku (Triffolium alpestre), ďatelinu horskú (Trifolium montanum), betoniku lekársku (Betonica officinalis) deväťtorník vajcovitý (Helianthemum ovatum), kostravu padalmátsku (Festuca pseudodalmatica), smlz trstovníkovitý (Callamaagrostis arundinacea), čiernohlávok veľkokvetý (Prunella grandiflora) a ďalšie. Sprievodnými druhmi spoločenstva i zárastov týchto lúčnych priestorov sú napr. pakost krvavý (Geranium sanguineum), krasovlas bezbyľový (Carlina acaulis), oman mečolistý (Inula ensifolia), oman srstnatý (Inula hirta), šalvia lúčna (Salvia pratensis), lipkavec syridlový (Galium verum), jagavka konáristá (Anthericum ramosum), zvonček broskyňolistý (Campanula persicifolia) a iné.

Sú to výrazne teplomilné druhy, ktoré sa na južnej strane dostali až na vrchol Sitna.Z význačných horských elementov sú pre Sitno typické druhy valeriána trojená (Valeriana tripteris), udatník lesný (Aruncus silvestris), pižmovka mošusová (Adoxa moschatelina), čarovník alpínsky (Cicaea alpina), päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea), ľalia zlatohlavá (Lilium martagon) a iné.
Azda najvýznamnejšia flóra sa nachádza na skalnatých lokalitách. Sú tu druhy, ktoré boli popísané práve na Sitne, ako napr. skalnica horská karpatská (Sempervivum montanum subsp. carpaticum) a kurička chlpatá kríčkovitá (Minuartia hirsuta subsp. frutescens). Z ďalších druhov skalnej flóry tu rastie skalnica južná (Sempervivum marmoreum), cesnak žltý a horský (Allium flavum, A. montanum), sezel sivý (Seseli elatum), lomikameň metlinatý (Saxifraga paniculata), žerušovičník priesočný (Cardaminopsis arenosa), slezník severný (Asplenium septentrionale), rozchodník prudký (Sedum acre) a iné.
Územie bolo už v minulosti známe výskytom väčšieho množstva ruží, o ktorých poznanie sa zaslúžil Andrej Kmeť. Na tomto relatívne malom území zozbieral a pôvodne popísal asi 300 ich foriem.Z významnejších druhov tu rastie ruža galská (Rosa gallica), r. ostnatá (R. andegavensis), r. Gizelina (R. gizellae), r. sivá (R. glauca), r. hronská (R. granensis), r. Kmeťova (R. kmetiana), r. ovisnutá (R. pendulina), r. bedrovníkovitá (R. pimpinellifolia) a ďalšie.
Na Sitne sa vyskytuje aj väčší počet chránených druhov rastlín. V posledných rokoch bol potvrdený výskyt ponikleca veľkokvetého (Pulsatilla grandis), Ľalie zlatohlavej (Lilium martagon), kosatca trávolistého (Iris graminea), drieňa obyčajného (Cornus mas), chvostíka jedľovitého (Huperzia selago), vemenníka dvojlistého (Platanthera bifolia) a zvonovca ľaliolistého (Adenophora liliifolia).
Výskytom veľkého počtu vzácnych a ohrozených druhov rastlín možno Sitno považovať za jedinečnú lokalitu ich genetického fondu. Starostlivosť o toto územie sa riadi osobitným režimom ochrany.Pozostatky po tzv. miliarskych terasách sú dodnes viditeľné v sitnianskom masíve. Nálezy drevného uhlia pri slovanských železiarskych peciach svedčia o intenzívnom miliarení už v ranom stredoveku. Masív Sitna ako rozsiahly lesný komplex s rôznorodým zastúpením biotopov sa stal útočiskom mnohých druhov živočíchov, niektorým šelmám i vzácnym druhom vtákov.Veľmi rozšírené sú i nižšie druhy stavovcov a bezstavovce.
Z bezstavovcov sú tu značným počtom druhov zastúpené mäkkýše, motýle a chrobáky.

Z chránených boli zistené roháč obyčajný (Lucanus cervus), 11 druhov bystrušiek (Carabus sp.), húseničiar hnedý (Calosoma inquisitor), 12 druhov čmeľov (Bombus sp.), motýle jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne), vidlochvost ovocný aj feniklový (Iphiclides podalirius, Papilio machaon) a viaceré druhy mravcov z rodu Formica.
Z plazov tu žije jašterica obyčajná (Lacerta agilis), slepúch lámavý (Anguis fragilis), užovka obyčajná (Natrix natrix) a užovka hladká (Coronella austriaca). Pre nedostatok vodných biotopov sa tu z obojživelníkov vyskytuje len ropucha obyčajná (Bufo bufo), skokan hnedý (Rana temporaria) a salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra).
Ornitofauna rezervácie zaznamenala v posledných rokoch čiastočný úbytok druhov, týkajúci sa najmä dravých vtákov, čo súvisí s častým vyrušovaním vtákov v hniezdnom období turistami a expanziou krkavca čierneho (Corvus corax) ako hniezdneho konkurenta dravých vtákov. V lesoch s bútľavými stromami hniezdi sova obyčajná (Strix aluco), kuvik obyčajný (Athene noctua), ďatle z rodu Dendrocopos, tesár čierny (Dryocopus martius) a mnoho druhov spevavcov. Za potravou do rezervácie zaletuje dudok chochlatý (Upupa epops), hniezdi tu i lelek obyčajný (Caprimulgus europaeus).
Zaujímavý je výskyt kvalitnej srnčej zveri, ale v súčasnosti je jej veľkým konkurentom jeleň hôrny (Cervus elaphus). Sporadicky sa na Sitne vyskytuje rys ostrovid (Lynx lynx) a mačka divá (Felis silvestris). V skalnatých partiách si vyhrabáva svoje úkryty jazvec obyčajný (Meles meles), z ďalších šeliem sa tu vyskytuje kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), lasica hranostaj (Mustela mustela) a iné.
Nie je možné vymenovať všetky druhy živočíchov, ktoré boli zistené na Sitne, pretože zoznam by zaplnil niekoľko desiatok strán. V zhode tu žijú teplomilné druhy s druhmi horskými, čo dáva Sitnu určitý svojráz a vtláča mu pečať mimoriadnosti.Či si toto bohatstvo dokážeme uchovať aj do ďalších rokov, závisí od nás všetkých.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?