Aténska demokracia – popis politického systému
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: mentolka
- Datum přidání: 28. ledna 2008
- Zobrazeno: 17429×
Příbuzná témata
Aténska demokracia – popis politického systému
Aténska demokracia – popis politického systému
Demokracia sa zrodila v Grécku. Slovo demokracia pochádza z gréčtiny. „Demos“ znamená ľud a „kratos“ znamená vláda, moc alebo sila. Slovo demokracia sa dá preložiť ako vláda ľudu, čo je starogrécke označenie politického zriadenia mestských štátov antického Grécka. Aténska demokracia alebo kladická aténska demokracia je označenie pre politické zriadenie štátu Atény v 6. – 3. storočí pred Kristom.
Atény boli gréckym mestským štátom – polis. Tento typ štátu bol typický pre Grékov. Polis bolo hospodárskym, náboženským a správnym centrom. Polis symbolizoval samostatnosť, sebestačnosť a určitú mieru demokracie umožňujúcu občanom účasť na správe veci verejných. Starovekí filozofi Platón a Aristoteles sa snažili analyzovať polis. Platón hľadal ideálny typ spoločnosť a naopak Aristoteles študoval ústavy rôznych miest a konkretizoval ich do rôznych typov.
Aténsky štát sa vyvýjal v niekoľkých etapách. Každú etapu reprezentuje niektorá významná politická osobnosť Atén. Ranné obdobie Atén – monarchia reprezentoval Théseus, obdobie prvej Ústavy reprezentoval Drakón, vládu rodovej aristokracie Solón. Tyraniu reprezentoval Peisistratos. Obdobie vzniku demokracie reprezentuje Kleisthénes a vrchol demokracie, tzv. zlatý vek demokracie reprezentuje Perikles.
Demokracia našla najúrodnejšiu pôdu v Aténach. V 7. storočí pred n. l. ešte vždy vládla skupina rodových aristokratov, eupatridai, doslova „tí s dobrými otcami“. Ich dominancia v aténskej politike slabla len postupne a nikdy sa celkom nestratila. Aténsku demokraciu možno vysledovať po Solónove reformy v roku 594 pred n. l. zlomky Solónovej politickej poézie naznačujú, že sa pýšil zavedením písomných zákonov na žiadosť Aténčanov. Zaviedol štvorstupňový občiansky triedny systém. Občania sa rozdeľovali podľa pôvodu a ročného výnosu plodín. Všetci občania sa smeli zúčastňovať na občianskom sneme. Archontát, v tých časoch najvýznamnejší štátny úrad (súdna a sakrálna moc), bol vyhradený len najvyššej triede. Zaviedol štyristočlennú radu, senát pripravujúci agendu pre rokovania. Takto Solón sústredil politickú moc do snemu a presunul základný predpoklad kvalifikácie na zastávanie úradu z aristokratického pôvodu na poľnohospodársku produkciu.
Napriek týmito reformám sa Solónova legislatíva nedotkla mnohých aristokratických stránok aténskej politiky. Obdobia tyranie a občianskych vojen pokračovali až do roku 507 pre n. l., keď aténsky stratég Kleisthenes zmobilizoval ľud a uskutočnil sériu reforiem Solónovej ústavy. Kleisthenes bol aténskym politikom zo slávneho rodu Alkmeonovcov. Jeho hlavnou činnosťou bolo reorganizovanie spoločnosti. Táto ústava mala vytvoriť demokratickejší charakter. Aténska spoločnosť bola pôvodne rozdelená do štyroch fýlií pochádzajúcich z Iónov – sto zástupcov z každej fýlie tvorilo štyristočlennú radu, ktorú zaviedol Solón. Rozdelil obyvateľov podľa územnej príslušnosti – nie podľa kmeňovej a rodovej ako to bolo dovtedy.základná jednotka novej územnej organizácie sa nazývala „démos“, išlo o nerovnomerne rozdelené samosprávne obvody. Na vyššej úrovni bol aténsky mestský štát rozdelený na tri oblasti : mesto, vnútrozemie, pobrežie a každá z nich na 10 trittyí. Celý štát bol rozdelený do desiatich fýl, čo predstavovalo desať územných jednotiek. Vždy jedna trittya z mesta, jedna z pobrežia a jedna z vnútrozemia tvorili tzv. fýlu. Každá fýla si zvolila jedného úradníka – stratéga, tým vznikil zbor desiatich stratégov. Tento zbor v čase vojny velili aténskemu vojsku, v čase mieru mal na starosti výcvik obyvateľov a pod. Spomedzi stratégov bol zvolený jeden hlavný stratég, ktorý zodpovedal za celkový vývoj v štáte. Moc archontov bola obmedzená. Cieľom tejto reformy bolo oslabiť moc rodovej aristokracie, hoci Kleisthenovi ohováračovi tvrdili, že týmto novým usporiadaním sa snažil zvýšiť význam vlastného alkmeonovského rodu. Politické inštitúcie zo Solónovej ústavy zostali zachované s jednom výnimkou : Rada štyristo bola zmenená na Radu päťsto – nazývanú aj búlé, ktorú tvorilo päťdesiat zástupcov z každej fýly, ktorá pripravovala zasadanie ekklézie. Súdny orgán heliaia bol rozšírený na päťtisíc členov a členil sa na desať dikastérií po päťsto členov pre každú fýlu. Boli rozšírené právomoci ľudového snemu – ekklézie a rady päťsto, ktorá navrhovala zákony. Eklézia – ľudové zhromaždenie získalo na dôležitosti, na ktorom mal možnosť účasti a návrhov každý dospelý občan. Riešili sa tu spory, volili sa úradníci, rozhodovali sa otázky vojny a mieru. Občania sa stretávali na agore, ktorá ležala na sever od Akropoly. Kto chcel rozhodovať o politických otázkach, musel sa zúčastniť všetkých rokovaní. Kleisthénova reforma rozšírila politické práva nižších vrstiev. Rozšírenie právomoci týchto štátnych orgánov viedlo postupne k ďalšej demokratizácií verejného života. V čase vlády Kleisthenesa držiteľmi politických práv boli len dospelí slobodní muži, ale stačilo ak ich otec bol tiež občan, matka nemusela byť, mohla byť aj cudzinka. V čase najväčšej slávy aténskeho štátu žilo v Attike asi 420 tisíc obyvateľov, z ktorých bolo len 42 tisíc plnoprávnych občanov.
V tomto období vznikol aj inštitút ostrakizmus, ktorý bol v podobe referenda. Prvýkrát sa konal v roku 487 pred n. l. Podstatou ostrakizmu bola ochrana pred návratom tyranie. Každý rok, asi v jeho polovici, sa na ľudovom zhromaždení hlasovalo o tom, či sa v meste nenachádza niekto nebezpečný pre aténsku demokraciu. Keď sa zistilo, že áno, uskutočňoval sa tzv. črepinový súd – ostrakizmus. Každý občan odovzdal črepinu – ostrakón, na ktorú napísal meno človeka, ktorého chcel ako nebezpečného vypovedať. Keď sa odovzdalo aspoň šesťtisíc hlasov, človeka, ktorého meno sa objavilo na najväčšom počte črepín, vypovedali z Atén na desať rokov. Po uplynutí doby sa mohol vrátiť a boli mu priznané občianske práva. Táto inštitúcia mala spočiatku slúžiť ako zábezpeka proti každému, kto by sa pokúsil stať tyranom, v praxi sa používala ako prostriedok eliminácie vplyvných súperov.
V roku 449 pred n. l. sa skončil boj Atén s Perziou a v roku 445 pred n. l. uzavreli tridsaťročný mier so Spartou a začalo sa významné obdobie pre Atény, ktoré však bolo prerušené novou vojnou so Spartou v roku 431 pred n. l. toto obdobie sa nazývalo aj zlatým vekom Atén a spájalo sa s menom významného štátnika – Perikla. Jeho vláda zaznamenala vrchol aténskeho demokratického štátu a aténskej moci v Grécku. Bol vodcom tzv. demokratickej strany. Za jeho vlády boli dovŕšené demokratické reformy. Aténska demokracia však nemala podobu dnešnej zastupiteľskej demokracie, bola to demokracia priama. Kontrolu nad zahraničnou aj vnútornou politikou štátu sa podieľal priamo ľud. Avšak existencia priamej demokracie bola historicky obmedzená. Spôsobovalo to spätosť so štruktúrou gréckej spoločnosti a existencia vzťahov nadvlády a podriadenosti medzi spoločenskými triedami vo vnútri štátu, ako aj medzi jednotlivými mestskými štátmi ako celkami. Ďalším krokom, ktorý zasahoval do aténskej demokracie bolo vznik občianského práva. To priznávalo účasť na demokratickom zriadení len určitej časti obyvateľstva, ktoré trvale sídlilo na území Atén. Konkrétne na chode verejných záležitostí sa podielali len dospelí muži, ktorí boli slobodní, narodení v Atenách, mali právo, ale aj povinnosť venovať určitú časť svojhočasu verejných veciach. Ženy, cudzinci (prisťahovalci) a otroci sa nezúčastňovali sa chode veciach verejných. Demokracia, výsadná záležitosť menšiny, nepodporovala kult štátu. Vyjadrovala kult humanizmu v originálnej forme, keď občan nebol predmetom, pasívnym divákom ani profesionálnym politikom, ale uvedomelo sa stával majstrom politického života, ktorý rešpektuje zákon.
Vnútorný politický vývoj v Aténach vyvrcholil práve v Periklovej dobe, ktorý sa stal po zavraždení Efialta stal vodcom aténskej demokracie. Podľa Aristotela Efiáltés bol neúplatný človek a vo verejných veciach spravodlivý. Uskutočnil to, na čo sa iní štátnici pripravovali aj desaťročia. Efiáltés zvrhol aeropag a jej právomoci prešli na Radu päťsto a ľudové výbory. Jeho vraždu sa nikdy nepodarilo objasnil. Na jeho miesto sa dostal Perikles. Jeho otec velil gréckemu loďstvu v bitke při Mykale a matka bola príbuzná aténskemu reformátorovi kleisthenovi. Rodom patril k aristokracii, ale presvedčením bol zarytý demokrat. Perikles bol prezieravý politik, skvelý rečník a všestranne vzdelaný člověk. Vo svojom dome prijímal najvýznamnejších učšencov, spisovateľov a umelcov. Stal sa populárny v širokých občianských kruhoch hlavne kvôli snahe rozšírenia obchodných stykov.
Perikles snažil rozvíjal demokraciu neustálymi novinkami, poskytoval nové možnosti aj výhody. Avšak nové vymoženosti mohli využívať len občania Atén. Plnoprávnym občanom bol iba ten, koho aj matka aj otec boli Aténčania. Každý siedmy občan dostal verejnú funkciu – úrad jako člen poroty. Šesťtisíc vylosovaných občanov sa striedalo jako členovia právneho výboru. Päťsto ich striedavo zasadalo v Rade päťsto. Všetci sa pokladali za kompetentných rozhodovať o veciach, ktoré im boli dovtedy neprípustné. Ak náhodou nemali záujem o politickú činnnosť, museli zaplatiť pokutu do štátnej pokladnice a na jeden deň mali pokoj. Perikles zaviedol pre každého z týchto občanov denný plat, diéty, ktoré vystačili na živobytie. Peniaze sa dali zarobiť aj návštevou dionýzových slávností, stačilo v štátnej službe posadiť do hľadiska a smiať sa. Na prácu zostali už iba cudzinci a otroci. Takéto zaobchádzanie s peniazmi si žiadalo neustále príjmy do štátnej pokladnice.
V polovici 5. storočia před n. l. Perikles uskutočnil množstvo opatrení, ktorými zaviedol nové poriadky a rušil staré zákony obmedzujúce demokraciu. Politicky i organizačne sa posilňovala rozhodujúca úloha ľudu (demos). Demokracia sa uskutočňovala prostredníctvom snemu jako najvyššieho politického orgánu a ľudových politických súdov. Úradníci boli takmer všetci volení losovaním, čím sa nahradilo hlasovanie. Snem (ekklesia) volil hlasovaním iba tých úradníkov – odborníkov, predovšetkým stratégov, finančných úradníkov, staviteľov apod. zároveň bol postupne znižovaný alebo úplne narušený majetkový cenzus potrebný pre zastávanie úradov. Aktívnu účasť na správe štátu aj menej majetným občanom zaistilo zavedenie diét pre úradníkov a porotcov. Členovia ľudového snemu boli všetci plnoprávni občania – muži, ktorí dosiahli vek dvadsať rokov a neboli súdnym rozhodnutím zbavení občianskych práv. snem sa schádzal štyridsaťkrát do roka v Aténach. Tým však bola obmedzená účasť, pretože asi iba jedna tretina občanov bývala v Aténach, a tak sa zasadania namiesto tridsaťtisíc zúčastňovalo iba päťtisíc občanov. Při dôležitých rozhodnutiach však bola potrebná šesťtisíc občanov, čo sa dalo hlavne v kritických situáciach ľahko dosiahnúť.
Snem bol jediným zákonodarným orgánom a rozhodoval o všetkých dôležitých záležitostiach, jako bolo vyhlásenie vojny, podpísanie mieru a zahraničných zmlúv. Rovnako rozhodoval v otázkach financií, náboženstva a problémoch zásobovania Atén obilím. V čase medzi zasadaniami snemu riadila aténsky štát Rada päťsto (členoia museli byť starší jako tridsať rokov). Spolupráca Rady a snemu odstraňovala do určitej miery ťažkopádnosť priamej demokracie a umožňovala jej fungovanie. Okrem toho existovala tzv. žaloba z nezákonnosti, ktorú mohol vzniesť každý občan proti navrhnutému zákonu, ktorý podľa neho odporovali demokracii.
Najvyššími úradníkmi sa stalo desať stratégov volených na jeden rok. Ich činnosť kontrolovala rada a snem, ktorý jediný ich mohol odvolať. Okrem toho existovalo niekoľko nižších úradníkov volených losovaním – žrebom spravidla na jeden rok, ktorí tvorili kolégium. Mali na starosti zásobovanie, kontrola trhu, riadili verejné stavby a zabezpečovali poriadok v meste. Porotný súd skladajúci sa zo šesťtisíc vylosovaných členov starších jako tridsať rokov tvoril najvyšší súdny orgán heliaiu. Proti rozsudkom porotných súdov a snemu nebolo možné podať odvolanie.
Absolútnu zvrchovanosť dopĺňal princíp rovnosti, podľa ktorého každý bol schopný riadiť, súdiť a vydávať zákony. Bolo to podstatou vzniku inštitúcie zhromaždenia ľudu (ecclesia), ktoré rozhodovalo o všetkom, čo sa týka života mesta. Ďalej vykonávalo prísnu kontrolu zboru vysokých štátnych úradníkov, na ktorých delegovalo na dobu jedného roka riadenie administratívnych záležitostí a vykonávanie rozhodnutí. Občan bol, samozrejme, aj členom súdov, dohliadal na uplatňovanie zákona a zasahoval proti jeho porušiteľom. Zároveň zastával úlohu sudcu a poroty, vypočúval sporné strany a vynášal rozsudky bez možnosti odvolania. Demokracie pre menšinu. Pri tejto náročnej koncepcii, kde sa občan zaväzoval k účasti na výprave, keď hlasoval za jej uskutočnenie, sa zdalo,že predsa bola len vyhradená pre určitú skupinu ľudí.
Podľa Periklesa Ústava sa týkala len občanov. Poskytovala im iba výhody a povinnosti. Bola úplne niečím iným, dovtedy neznámym. \"Svojím zriadením slúžime príkladom druhým..., toto zriadenie sa volá demokracia, vláda ľudu, lebo štát spravujú viacerí, nie zopár jednotlivcov..., všetci občania majú rovnaké práva keď ide o súkromné záujmy, pokiaľ ide o veci spoločného záujmu, pri výbere do verejných úradov má každý prednosť podľa toho, v čom vyniká, podľa schopností, a nie podľa príslušnosti k istej skupine..., sme slobodní občania..., vyhýbame sa sporom so susedmi..., vo verejnom živote neporušujeme zákony..., podriaďujeme sa úradníkom a zákonom... Aby som sa mal stručne vyjadriť, naše mesto je školou celého Grécka a podľa môjho názoru je každý z nás schopný prejaviť sa ako osobnosť v akejkoľvek ľudskej činnosti, a platí to najväčšmi v oblasti citov a duševnej činnosti.\" Toto sú úryvky Perikovej slávnej reči, vyzdvihol iba kladné stránky Ústavy a demokracie a ani náznakom nepoukázal na negatíva. Avšak v skutočnosti negatíva mala, pretože všetky výhody ponúkala len svojim občanom, ktorými boli len slobodný muži. Demokracia sa uskutočňovala v otrokárskom štáte, kde ženy, otroci,cudzinci nemali žiadné práva. Zaujímavé postoje mal však aj Aristoteles, ktorý považoval politiku za najvyššiu z tried, ktorá v sebe obsahuje všetky ostatné vedy. Schopnosť riadiť si verejné veci prostredníctvom politiky bola podľa neho známkou civilizácie. Aristoteles v diele Politika hodnotí režimy, ktoré klasifikuje za dobré a zlé. Keďže správa polis predstvuje najvyššiu moc, najvyšším vládcom musí byť buď jeden, alebo niekoľko mužov, alebo mnohí. Ak jednotlivec, niekoľkí, alebo mnohí vládnu na všeobecný prospech, ide o správne ústavy. Nesprávne sú tie, ktoré dbajú len o prospech jedného, niekoľkých alebo mnohých. Najlepším spomedzi dobrých režimov považuje monarchiu, na druhej priečke je podľa neho aristokracia a najhoršou s pomedzi dobrých režimov je kombinácia oligarchie a demokracie. Samotnú demokraciu považuje za jednu z najlepších zo zlých režimov. Podľa jeho názora v demokracii ide o vládu neveľmi vzdelanej, neveľmi vychovanej a neveľmi majetnej väčšiny, ktorej záujmom je vyciciavanie bohatých. Horším systémom ako demokracia je už iba oligarchia a tyrania. Aristoteles si stále kladie otázku, ktorá ústava a ktorý polis je najlepší. Z mnohých príčin je podľa Aristotela nevyhnutné, aby všetci raz vládli a raz poslúchali. Upozorňuje však na to, že vládnuci musia svojimi schopnosťami prevyšovať ovládaných. Konkrétny spôsob výkonu vlády, ako aj účasti na vláde musí ustanoviť zákonodarca. Aristoteles poukazuje na to, že vo všetkých ústavach možno objaviť tri zložky. „Jedna je poradná inštancia o verejných veciach, čiže rada, druhá sa týka úradov(t.j. otázky, ktoré úrady a o čom majú rozhodovať a ako sa majú voliť), tretia predstavuje súdnictvo.“ Ropadnú a zákonodarnú moc reprezentuje rada (bulé) a ľudové zhromaždenie (ekklesia), na výkonnej moci a moci správy sa podieľajú úradníci (archonti a ostatní), súdna moc je zverená súdnemu orgánu (agore) a ľudovým súdom. Opis jednotlivých zložiek a ich vzájomných vzťahov je antickým predobrazom teórie o trojdelení štatnej moci (zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci).
Aristoteles narozdiel od Platóna venuje viac pozornosti empirickému a racionálno – analytickému skúmaniu existujúcej reality. Preto podrobnejšie skúma aj nesprávne ústavy, predovšetkým demokraciu. Jeho poznatky sú natoľko významné, že sa považuje za zakladateľa téorie demokracie.
Aristotelove úvahy o demokracii vychádzajú zo všetkých poznatkov o tejto forme vlády v Grécku , ale aj inde. Aristoteles hovorí o viacerých druhoch demokracie a pokúša sa vymedziť ich spoločné vlastnosti. „Predpokladom demokratickej ústavy je sloboda.... K slobode však patrí po prvé to, že sa striedavo poslúcha a vládne. Druhým znakom je, že každý žije, ako chce.“ Práve tento znak je typický pre slobodu, lebo pre otroka je charakteristické,že nežije, ako chce. Z tejto vlastnosti demokracie vyplýva požiadavka neposlúchať nikoho alebo, ak to nie je možné, tak len striedavo, čo prispieva k slobode v zmysle rovnosti.
Z uvedených predpokladov Aristoteles vyvodzuje ďalšie osobitosti demokracie. Všetky úrady sa volia spomedzi všetkých občanov. Všetci vládnu nad každým jednotlivcom, a naopak, každý jednotlivec striedavo vládne nad všetkými. Úrady sa obsadzujú žrebom, alebo len tie, ktoré si nevyžadujú skúsenosť a odbornú znalosť, pritom nerozhodujú majetkové pomery jednotlivcov alebo len v malej miere. Nikto nesmie zastávať dva razy ten istý úrad alebo len vo výnimočnom stave. Nijaký úrad nesmie byť vykonávaný doživotne. Ľudové zhromaždenie rozhoduje o všetkých záležitostiach alebo aspoň o tých najdôležitejších, úrady len o niektorých veciach. Všetci tí, ktorí sú politicky činní, dostávajú plat. Aristoteles upozorňuje aj na extrémnosť demokracie. Keďže sa v nej všetci zúčastňujú na vláde, nie každá obec ju dokáže zniesť a udržať, ak zároveň nie je dobre zabezpečená zákonmi a mravmi.
Aristoteles sa podrobne zaoberá aj príčinami zmien ústav. Súčasne si kladie otázku, ako možno takýmto zmenám zabrániť a ako možno prispieť k zachovaniu jednotlivých ústav. Keďže uvažuje o zmene, namiesto neutrálneho pojmu metabolé (zmena) používa pojem stásis (prevrat), ktorý zahŕňa násilnú činnosť alebo vôľu k násiliu. Všeobecným predpokladom každého prevratu je podľa neho existencia nerovnosti. „Jedni totiž túžia po nerovnosti a búria sa, keď sa domnievajú, že majú menej, hoci sú vraj rovní tým, ktorí majú viac, druhí zasa túžia po nerovnosti a uprednosňovaní a búria sa, keďže veria, že hoci sú nerovní, predsa nemajú viac, ale len rovnako alebo dokoca menej (táto túžba môže byť oprávnená, ale aj neoprávnená). Rozpory teda vznikajú, keď tí, čo majú menej práv presadzujú rovnosť, a takisto, keď tí, čo majú menej práv, presadzujú rovnosť, a takisto keď tí, čo majú rovnaké práva, chcú mať väčšie.“ Aristoteles sa domnieva, že bezprostredné podnety prevratov môžu byť rôznorodé a môžu mať psychologický charakter.
Grécka demokracia sa po smrti Perikla neudržala. Moc prevzala tyranizujúca oligarchia. Slabé postavenie aténskej demokracie sa ukázalo aj vo vojne so Spartou, ktorú Atény prehrali.
Perikles pochádzal a aristokratskej rodiny, ako som už vyššie spomenula, svôj pôvod nemohol poprieť a bol ním aj značne ovplyvnený, aj keď bol za demokraciu. Otázka občianstva bola jednou zo zaujímavých kapitol z jeho politiky. Vďaka veľa Aténčanov stratili status občianstva len preto, že mali matku cudzinku. Avšak napriek všetkým negatívam aténskej demokracie, položila základy dnešnej modernej demokracie. Hoci moderná demokracia vyvíjala nezávisle od klasickej tradície, moderné i klasické formy demokracie ako politického systému a ideológie kládli dôraz na hodnoty slobody a rovnosti. Obe však majú rôzne spôsoby realizácie. Staroveká demokracia zdôrazňuje priamu účasť občanov na občasnkých snemoch. Modernú demokraciu väčšinou predstavuje výkonný orgán občanov – vláda, ktorá koná v súlade s legislatívou prijatou parlamentom – zvolenými zástupcami ľudu.