Astronómia
Kategorie: Fyzika a astronómia (celkem: 480 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 5739×
Příbuzná témata
Astronómia
Astronómia je veda skúmajúca kozmicke telesá, ako sú planéty, hviezdy, kométy a čierne diery s použitím ďalekohľadov a kozmických sond.Najstaršie civilizácie pozorovali hviezdy a planéty s cieľom určiť príchod ročných období. Boli to však starí Gréci, ktorí ich ako prví začali skúmať vedecky. Slovo astronómia pochádza z dvoch grećkych slov znamenajúcich ,,hviezdne zákony“.
Moderná astronomia sa začala Mikulášom Koperníkom, ktorý si uvedomil, že Slnko a nie Zem je v strede našej slnečnej sústavy. Jeho myšlienky boli publikované v roku jeho smrti 1543. Keď Galileo Galilei skonštruoval v roku 1610 nový ďalekohľad, mohol tieto myšlienky potvrdiť.V roku 1667 Isaac Newton predložil svoje gravitačné zákony, ktoré vysvetlili pohyb telies v kozme, a v roku 1915 publikoval Albert Einstein novú teóriu gravitácie, ktorá viedla k teóriam čiernych dier a veľkého tresku. Astromómovia môžu dnes určiť vzdialenosť Zeme od iných planét našej slnečnej sústavy na základe času, za ktorý radarové signály odrazené od povrchu danej planéty dorazia späť na Zem. Vzdialenosť ďalekých hviezd sa dá vypočítať podľa ich jasnosti použitím metódy nazývanej paralaxa. Najbližšia hviezda k nášmu Slnku Proxima Centauri je vo vzdialenosti viac než 42 biliónov kilometrov. Vzdialenosti hviezd sa merajú v svetelných rokoch (svetlo prejde za jeden rok vzdialenosť 9,46 bilióna kilometrov). Proxima centauri je vo vzdialenosti 4,26 svetelného roka, to znamená, že svetlu trvá 4 roky a 3 mesiace, než sa z nej dostane na Zem.
Teplota a chemické zloženie nebeských telies sa prejavia v žiarení, ktoré telesá vysielajú. Toto žiarenie zahŕňa svetelné a rádiové vlny, mikrovlny, infračervené, ultrafialové, rontgenové a gama žiarenie. Astronómovia používajú v observatóriach optické a rádiové ďalekohľady, ale aj spektroskopy (detektory žiarenie) na analyzovanie žiarenia z kozmu. Dnes je vysielanie kozmických lodí bez posádky k planétam technicky najnáročnejšia oblasť astronómie. Kozmickú loď vynesú do vesmíru planéty a loď buď pristane na planéte, alebo vyšle na povrch sondu, ktorá vysiela informácie späť na Zem. V roku 1997 vznikla sonda do Jupiterových mrakov a v tom istom roku prvý diaľkovo ovládaný robot pristál a chodil po porchu Marsu. Saturn a jeho mesiace navštívi v roku 2004 sonda Cassiny. Planétu bude obiehať po 4 roky a do hustej atmosféry jej najväčšieho mesiaca Titana spustí puzdro.
Dôležité dátumy:
3000 pred Kristom - Prvé známe astronomické záznamy v Babylone
125 pred Kristom - Hipparchos roztrieďuje hviezdy podľa ich jasnosti
1543 - Mikuláš Koperník tvrdí, že Zem obieha okolo Slnka
1600 - Johannes Kepler zisťuje, že planéty obiehajú okolo Slnka po elipsách
1781 - Wiliam Herschel objavuje Urán
1846 - Objavený Neptún
1908 - Prvýkrát pozorované obrie a trpasličie hviezdy
1930 - Clyde Tombaught objavuje Pluto
1938 - Zachytené rádiové vlny z kozmu
1955 - V anglickom observatóriu Jodrell Bank bol postavený rádioteleskop s priemerom 76 metrov
1997 - Do atmosféry Jupitera vniká sonda a zbiera údaje, sonda Sojourner pristáva na Marse
Mikuĺáš Koperník zistil, že planéty obiehajú okolo Slnka.
Johannes Kepler tvrdil, že planéty sa pohybujú po eliptických (oválnych) dráhach
Galileo Galilei bol prvý astronóm, ktorý použil ďalekohľad
Isaac Newton opísal, ako gravitácia pôsoby na nebeské telesá
Vzdialenosti blźkych hviezd od Zeme sa dajú vypočítať pomocou jenoduchých vzťahov z geometrie podľa polôh hviezd v rôznych obdobiach roka. Čím je väčší paraliktický uhol (veľkosť zmeny polohy), tým je hviezda bližšie.
Hubblov vesmírny ďalekohľad vyniesol na obežnú dráhu raketoplán v roku 1990. Môže registrovať 50 - násobne slabšie objekty ako pozemské ďalekohľady a zmenil náš pohľad na vesmír aj tým, že odhalil predtým neviditeľné hviezdy a galaxie.
Observátoria sú špecialne budovy určené na štúdium oblohy. Keckovo observatórium na Havaji je jedno z najvyššie položených na svete. Je na vrchole vyhasnutej sopky v nadmorskej výške 4200 m a má dva ďalekohľady v dvojici kupol, ktoré sledujú hviezdy ako cez trieder. Big Bang
Veľký tresk ( Big Bang) je termín používaný na opis obrovskej explózie, pri ktorej vznikol podľa vedcov asi pred 15 miliardami rokov náš vesmír.
Vedci sú presvedčení, že hmota, energia, priestor a čas vznikli v zlomku sekundy pred 15 miliardami rokov, keď sa odohral obrovský výbuch nazývaný veľký tresk, pri ktorom sa vytvorili aj obrovské teplo.
Nikdo nevie povedať, čo vyvolalo veľký tresk, pretože ľudia nevedia nahliadnuť do minulosti pred tento okamih. Vedci si však myslia, že po tejto udalosti bol vesmír iba uzlíkom nahustených častíc s veľkosťou hrášku. Jeho teplota bola tisíc bilión bilionov stupňov Celzia. Od tohto momentu sa začal vesmír rozpínať a chladnúť. Najprv sa vytvoril vodík a hélium (dva najrozšírenejšie prvky vo vesmíre). Počas nasledujúcej miliardy rokov sa začali formovať prvé hviezdy a galaxie, ktoré sa v dôsledku príťežlivých síl zhlukovali. Nakoniec začali vznikať planéty.
Zdá sa,že objav z roku 1965 podporuje teóriu veľkého tresku. Konštantné mikrovlnové žiarenie prichádza z kozmu zo všetkých smerov. Vedci sa domnievajú, že ide o vychladnuté zvyšky ohnivej gule, v ktorej sa rodil vesmír. Vedci zistili aj to,že s výnimkou niektorých blízkych galaxíi sa všetko vo vesmíre od Zeme vzďaľuje. To potvrdzuje, že všetka látka a energia vo vesmíre bola tesne pred veľkým treskom sústredená v jedinom bode. Vesmír sa mze rozpínať donekonečna, ale toto rozpínanie sa môže aj zastaviť a vesmír sa začne zmršťovať. V prvom zlomku sekundy po veľkom tresku vznikli v teple rodiaceho sa vesmíru prvotné formy hmoty. Keď sa pralátka ochladila, objavila sa hustá hmla atómov, zložených z protónov, neutrónov a elektrónov. Stručne
Väčšina dnešných jadier hélia sa vo vesmíre vytvorila v prvýh pätnástich minútah po veľkom tresku.
Podľa teórie oscilujúceho vesmíru sa vesmír nakoniec bude zmršťovať.
Keď sa všetka hmota zrazí dokopy, nastane opäť veľký tresk.
Galaxie
Galaxie sú obrovské sústavy hvviezd udržiavané pohromade gravitáciou. Slnko je jednou z 200 miliárd hviezd, ktoré tvoria našu Galaxiu, Mliečnu cestu.
Vo vesmíre existuje pravdepodobne viac ako miliarda galaxíi. Vyskytujú sa v troch základných formách: ako špirálové, eliptické a nepravidelné galaxie.
Centrálna časť galaxie sa nazýva jadro. Tu sú hviezdy tesnejšie pri sebe, ako je to na periférii galaxie. Astronómovia sú dnes presvedčený, že hlbok v jadrách mnohých veľkých galaxíi môžu byť masívne čierne diery. Pravdepodobne aj v strede našej galaxie je čierna diera.
Galaxie oddeľujú nesmierne vzdialenosti. Najbližšia veľká galaxia k našej Mliečnej ceste je Veľká hmlovina v Androméde, ktorá je vzdialená od Zeme asi 2 milióny svetelných rokov. Je to najvzdialenejší objekt viditeľný ešte voľným okom. Galaxie sa zoskupujú do kôp, ktoré môžu byť zasa členom superkopy galaxíi. Mliečna cesta a Veľká hmlovina v Androméde sú dve najväčšie galaxie alej kopy približne s 30 členmi, známej ako Mestna skupina galaxíi. Táto skupina je iba drobná časť Miestnej superkopy galaxíi.
Galaxie sú veľmi odlišné tým, aké množstvo energie vyžarujú. Niektoré galaxie známe pod názvom aktívne galaxie sú tak pomenované preto, lebo vydávajú viac energie, než by sa očakávalo podľa súčtu produkcie energie hviezd v ich vnútri.Predpokladá sa, že mimoriadna energia vzniká dopadom látky do čiernej diery v ich strede.
Eliptické galaxie sú zaoblené, oválne a obyčajne sú chudobné na plyn alebo na prach. Majú veľké rozpätie v rozmeroch od obrovitých po trpasličie. Obrie eliptické galaxie môžu obsahovať až 10 biliónov hviezd a predstaujú najväčsí typ galaxíi vôbec.
Špirĺové galaxie s priečkou majú dobre definovanú priečku, na ktorú sa pripájajú ramená.
Eliptické galaxie môžu byť kruhového alebo oválneho tvaru a majú veľmi málo plynu a prachu.
Nepravidelné galaxie sú malé, majú nevýrazný tvar a obsahujú veľké množstvo plynu.
Mliečna cesta je veľká špirálová galaxia s priemerom asi 100000 svetelných rokov. Je približne 14 miliárd rokov stará a okolo svojho stredu sa otočí za 225 miliónov rokov. Tak ako vo všetkých špirálových galaxiách, aj v nej je veľa plynu a prachu, z ktorého sa rodia nové hviezdy. Husté jadro je najstaršia časť galaxie bez plynu potrebného na stavbu nových hviezd.
Planéty
Planéty sú najväčšie telesá, ktoré krúžia okolo hviezd. Môžu byť kamenné ako Zem alebo zložené prevažne z plynu a kvapalín ako Jupiter.
Okolo Slnka obieha 9 planét, z ktorých väčšina má mesiace.
Veľké môžu byť ako Pluto, ktorého priemer dosahuje sotva polovicu priemeru Zeme, ale aj ako Jupiter, ktorý je 11 - násobne väčší ako Zem.
Slová planéta znamená v gréčtine tulák. Toto pomenovanie dostali planéty preto, lebo občas sa akoby zatúlajú medzi hviezdy. Predpokladá sa, že planéty vznikli približne v tom istom čse oko Slnko. Keď sa pôvodný mrak plynu a prachu zmrštil a vytvorilo sa Slnko, časť hmoty bola odstredená do splošteného disku. Počas niekoľkých miliónov rokov sa plyn a prach zhlukli do planét a mesiacov. Hustejšie horniny sa udržali bližšie pri Slnku a ľahšie plyny vo väčšej vzdialenosti.
Merkúr je najbližšia planéta k Slnku, v strednej vzdialenosti 58 miliónov kilometrov. So svojim priemerov 4878 km je to s výnimkou Pluta najmenšia planéta. Počas dňa jeho teplota vystúpi na 430 stupňov Celzia, čo stačí na roztvenie olova, ale v noci klesne na minus 170 stupňov Celzia. Deň na Merkúri - čas jednej otáčky okolo vlastnej osi - sa rovná 59 pozemským dňom. Rok - doba jedného obehu okolo Slnka - sa rovná 88 pozemským dňom.
Venuša s priemerom 12142 km je takmer rovnako veľká ako Zem, ale v iných ohľadoch sú to dve uplne odlišné planéty. Väčšinu atmosféry Venuše vyplň oxid uhličitý, plyn, ktorý zadržiava slnečné teplo. Vďaka tomuto skleníkovému efektu je Venuša horúcejšia ako Merkúr, hoci leží približne v dvojnásobnej vzdialenosti od Slnka. Väčšina povrchu Venuše je pokrytá lávou, ktorú vychrlili obrovské sopky pred miliónmi rokov. Venuša je jedinou planétou, ktorá sa otáča okolo osi proti smeru svojho obehu okolo Slnka. Otáča sa tak pomaly, že deň na Venuši sa rovná 243 pozemským dňom.
Štvrtá planéta od Slnka Mars má iba polovičnú veľkosť Zeme a je omnoho chladnejšia. Jej výraznú červenú farbu spôsobuje prítomnosť hrdze v povrchových horninách. Atmosféra Marsu je zložená prevažne z oxidu uhličitého a je asi 100 násobne tenšia ako naša. Na povrchu Marsu bola objavená najväčšia sopka a kaňon v slnečnej sústave. Existujú tam aj útvary, ktoré pripomínajú vyschnuté korytá riek. To naznačuje, že Mars bol kedysi teplejší s vlhkejší, než je dnes. Za takých podmienok sa tam mohol vyvinúť život, a dokonca existuje nádej, že aj dnes sú tam jeho primitívne formy. Mars má dva drobné mesiace: Fobos a Deimos. Väčší Fobos má priemer iba asi 24 km.
Jupiter, najväčšia z planér, by pohltil 1000 Zemí. Má priemer 142800 km, ale väčšinu planéty tvoria skôr ako plyny a kvapaliny, než pevné horniny. Podobne ako Slnko, aj Jupiter obsahuje prevažne vodík. Jupiter sa otáča tak rýchlo, že deň na ňom trvá menej než 10 hodín. Rok na Jupiteri však trvá takmer 12 našich rokov. Jupiter má 1 prstenec a 16 mesiacov.
Jeden z nich, Ganymedes, je najväčší mesiac v slnečnej sústave - je väčší než planéta Merkúr.
Saturn s priemerom 120000 km je po Jupiteri druhá najväčšia planéta. Podobne ako Jupiter, Urán a Neptún je to takisto plynný obor. Saturn je povestný svojimi jasnými prstencami, zloženými z miliárd kamenných a ľadových čiastočiek. Prstence majú priemer viac než 272000 km, ale sú veľmi tenké. Saturn má prinajmenšom 18 mesiacov. Najväčší z nich je Titan, jediný mesiac, o ktorom vieme, že má atmosféru.
Urán dostáva od Slnka veľmi málo tepla, pretože obieha okolo neho v 19 - násobne väčšej vzdialenosti ako Zem. Teplota vrchných mrakov je mínus 220 stupňov Celzia. S priemerom 52000 km nedosahuje Urán ani polovicu veľkosti Saturna, ale je aj tak 4 násobne väčší ako Zem. Bola to prvá planéta objavená ďalekohľadom. Má sústavu tenkých, tmavých prstencov a 15 mesiacov.
Zjavom a veľkosťou sa Neptún podobá Uránu. Okolo Slnka obieha v strednej vzdialenosti 2,8 miliardy kilometrov. Je na ňom nesmierne chladno a 85% jeho atmosféry tvorí vodík. Na Neptúne dujú prudké vetry rýchlosťou viac než 1000 km/h. Neptún má iekoľko tenkých prstencov a 8 mesiacov. Svojim priemerom 2300 km je Pluto najmenšou planétou slnečnej sústavy. Súčastne je to aj najchladnejšia a najvzdialenejšia planéta ležiaca o 40 - násobok ďalej od Slnka ako Zem. Jeden rok na Plute trvá asi 248 pozemských rokov. Jeho Mesiac Cháron bol objavený v roku 1978 a má priemer asi 1300 km.
Hoci ľudia planéty okolo iných hviezd priamo nevideli, vedci vedia o ich existencíi, pretože jemne rušia dráhy hviezd. Čím ich objavia viac, tým bude väčšia nádej, že existujú aj miliardy planét a že na niektorých z nich môže byť aj život. V roku 1961 astronómovia z observatória Green Bank v Západnej Virgíníi (USA) odhadli, že najbližší inteligentný život by mohol existovať asi do vzdialenosti 300 svetelných rokov od Zeme. Na sledovanie hviezd s planétami sa používajú rádiové ďalekohľady. Povrch Merkúra je kamenistý, hojne pokrytý pieskom a posiaty veľkými krátermi po meteoritoch. Neexistuje tu žiadna atmosféra a planétu rozpaľuje blízke Slnko. Porch Venuše je posiaty polámanými doskami hornín a prachom. Väčšine slnečného žiarenia clonia mraky kyseliny sírovej plávajúce v atmosfére zloženej z oxidu uhličitého a dusíka.
Podľa poznatkov ľudí má iba Zem podmienky pre život. Kamenný povrch pokrýva voda a pôda. Atmosféra obsahuje okrem dusíka a kyslíka aj mraky vodnej pary. Červenkastý povrch Marsu je zložený zo skál a piesku. Atmosféra je tenká a pozostáva prevažne z oxidu uhličitého. Oba póly sú pokryté ľadovými čiapkami.
Ako plynný obor Jupiter nemá žiadny povrch.
Namiesto neho sú tu husté vrstvy plynu obklopujúce jadro. Io, jeden zo 16 Jupiterových mesiacov, má kamenistý povrch zafarbený dočervena sírou unikajúcou z jeho mnohých sopiek.
Tak ako Jupiter aj Saturn je plynný obor. V atmosfére s 91% obsahom vodíka sú husté mraky z čpavku, vody a metánu, sfarbené fosforom a inými prvkami.
Väčšinu plynneho obra Uránu vypĺňa vodík a hélium. Planéta je obkolesená prstencami, zloženými z čierno sfarbených častíc, ktoré na svojich dráhach udržiavajú dva malé pastierske mesiace.
Modré sfarbenie plynného obra Neptúna spôsobuje metán. Povrch jeho mesiac Tritóna tvorí dusikatý a metánový ľad. Gelzíry plynného dusíka vystrekujú do výšky 8 km.
Pluto tvorí zmrznutý dusík a metán. Jeho mesiac Cháron je takmer taký veľký, aby mohol bť dvojčaťom planety. Slnko je od planéty tak ďaleko, že vyzerá ako jasná hviezda.
Sir Wiliam Herschel (1738-1822) objavil v roku 1781 Urán.
V roku 1846 Urbain Le Verrier (1811-1877) vypočítal polohu Neptúna.
John Couch Adams (1919-1892) v roku 1945 predpovedal existenciu deviatej planéty.
Percival Lowell (1855-1916) začal v roku 1905 hľadať planétu Pluto.
Clyde Tombaugh (1906-1997) objavil v roku 1930 Pluto neďaleko vypočítanej polohy.
Planéty v našej slnečnej sústave a okolo iných hviezd majú niekoľko charakteristických čŕt. Ich pevné jadro je často obklopené vrstvami plynu, ktoré vytvárajú atmosféru. Okolo planéty môžu obiehať menšie telesá podobné planéte, nazývané mesiace. Okolo rovníka možno nájsť jasné prstence zložené z drobných kamenných a ľadových čiastočiek.
Sondu Voyager 2 vypustili v roku 1977 a do roku 1989 prešla tesne vedľa Jupitera, Saturna, Uránu a Neptúna a odvysielala o nich údaje na Zem.
Veľká červená škvrna existuje na Jupiteri prinajmenšom už od roku 1665. Je to búrkový útvar s vetrami vanúcimi rýchlosťou asi 80m/s. Červenú farbu pravdepodobne spôsobuje síra v mrakoch.
Život na iných planétach bol znázorňovaný vo filmoch. Vesmírni návštevníci vo filmoch E.T. bolo priateľskí, ale iní bývajú vo filmoch bojachtiví.
Saturnove prstence tvoria prachové častice, ľadové kryštáliky, ale aj skaly s priemerom až 10 m. Prstence sú 66000 km široké, ale iba 1 km hrubé.
Pri obehu Saturna okolo Slnka sú prstence pozorované zo Zeme pod rôznymi uhlami.
Merkúr - rímsky boh obchodníkov a cestovateľov
Venuša - rímska bohyňa lásky
Mars - rímsky boh vojny
Jupiter - najvyšší rímsky boh
Saturn - rímsky boh úrody a sejby
Urán - rímsky a grécky boh nebies
Neptún - rímsky boh mora
Pluto - rímsky boh smrti
Hviezdy
Hviezdy sú obrovské gule žeravého plynu, ktoré v dôsledku jadrových reakcíi vyžarujú svetlo a teplo. Naše Slnko je priemerná žltá hviezda, ktorá sa javí taká jasná len preto, lebo je veľmi blzko.
Hviezdy vznikajú z obrovských vesmírnych mrakov plynu a prachu, nazývaných hmloviny. Tieto mraky sa zmršťujú v dôsledku vlastnej gravitácie. V strede takého mraku sa plyn zahrieva a hustne. Nakoniec sa spustia jadrové reakcie, pri ktorých sa premieňa vodík na hélium a zrodí sa nová hviezda.
V strede hviezdy, kde prebieha jadrová syntéza, dosahuj teplota viac ako 10 miliónov stupňov Celzia. Hviezdy možno klasifikovať podľa ich teploty. Povrchová teplota je pre rôzne hviezdy rôzna. Červený trpaslík môže mať iba 3000 stupňov Celzia., zatiaľ čo povrch modrého nadobra môže mať aj vyše 20000 stupňov Celzia. Hviezdy majú aj rozdielnu svietivosť či jasnosť, takže jasná vzdialená hviezda sa môže zdať bližšie ako veľmi matná blízka hviezda.
Keď sa v jadre hviezdy spotrebujú všetky zásoby vodíka, začne sa zmena. Vonkajšie vrtvy hviezdy sa mnohonásobne rozopnú, až sa z hviezdy stane červený obor. Osud hviezdy potom urcuje jej hmotnoť. Hviezdy ako naše Slnko končia ako malé horúce hviezdy, nazývané biely trpaslíci. Hmotnejšie hviezdy majú však kratší život a vzplanú v obrovskej explózii nazývanej supernova. Môže nasledovať jeden z dvoch záverečných scénarov: podľa prvého bude zostatok hviezdy kolabovať, až kým sa z nej nestane neutrónová hviezda, typ hviezdy s največšou hustotou. Hrsť materiálu takejto hviezdy dosahuje hmotnosť iliardy ton. Druhá možnosť je tá, že hviezda s veľmi veľkou hmotnosťou sa úplne zrúti a stane sa čiernou dierou, tvarom podobnou lieviku, ktorá nasáva do seba všetok blízky materiál, a neunikne z neho ani svetlo.
V súhvezdí Orion sa rodia nové hviezdy v takých oblastiach ako je Veľká hmlovina v Orióne (M42).
Hviezda začína svoj život kondenzáciou látky v mraku plynu a prachu. Keď je teplota hviezdy dostatočne vysoká, spustia sa jadrové reakcie, vodík sa mení na hélium a hviezda trvalo žiari. Žlté hviezdy ako Slnko môžu rovnomerne svietiť aj miliardy rokov až do expanzie a ochladnutia na červené obry. Nakoniec skolabujú do štádia malých, hustých bielych trpaslíkov a potom zahynú.
Najjasnejšie hviezdy
Slnko
Sirius - súhvezdie Veľký pes
Canopus - súhvezdie Kýl
Rigil Kent - súhvezdie Centaurus
Arktúr - súhvezdie Pastier
Vega - súhvezdie Lýra
Capella - súhvezdie Povozník
Rigel - súhvezdie Orión
Prokyón - súhvezdie Malý pes
Achernar - súhvezdie Eridanus
Slnecná sústava
Našu slnečnú sústavu tvorí Slnko a telesá krúžiace okolo neho.
Je to 9 plané a ich mesiace, ako aj asteroidy, kométy a meteority.
Slnko sa nachádza v strede slnečnej sústavy a jeho hmotnosť je 740 - násobkom hmotnosti všetkých planét dohromady.
Táto hmotnosť udržuje gravitačným pôsobením planéty a iné telesá na ich obežných dráhach.
Väčšina látky, z ktorej sa vytvorili planéty, pozotáva z vodíka a hélia. Planéty v blízkosti Slnka - Merkúr, Venuša, Zem a Mars - boli príliš horúce na to, aby si tieto ľahké plyny udržali, a stali sa z nich malé svety zložené z kameňa a kovu. Ďalej od Slnka, kde boli teploty už veľmi nízke, boli planéty schopné sústrediť obrovské množstvá vodíka a hélia. Stali sa plynnými obrami - taký je Jupiter, Saturn, Urán a Neptún.
Medzi dráhami Marsu a Jupitera je priestor, kde sa bežne vyskytujú asteroidy - skaliská veľké ako hory. Je to pásmo asteroidov. Niekedy sa asteroidy zrazia a roztriešťia sa na úlomky, ktoré môžu nakoniec dopadnúť na Zem ako meteroity. Predpokladá sa, že obrovský mrak zmrazených komét leží omnoho ďalej ako je Pluto. Tento mrak, ktorý môže byť aj 100 násobne ďalej od Slnka, ako je Zem, predtavuje vonkajší okraj slnečnej sústavy. Slnko sa zrodilo približne pred piatimi miliardami rokov z obrovského mraku plynu a prachu. Vedci sa domnievajú, že z tohoto rotujúceho mračka sa postupne vytvorili planéty, ale aj asteroidy a kométy.
Merkúr je od Slnka vzdialený 58 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 88 dní.
Venuša je od Slnka vzdialená 108 miliónov kilometrov a jej stredná doba obehu je 225 dní
Zem je od Slnka vzdialená 150 miliónov kilometrov a jej stredná doba obehu je 1 rok.
Mars je od Slnka vzdialený 228 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 1,9 roka
Jupiter je od Slnka vzdialený 778 miliónov kilimetrov a jeho stredná doba obehu je 11,9 roka
Saturn je od Slnka vzdialený 1427 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 29,5 roka
Urán je od Slnka vzdialený 2870 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 84 rokov
Neptún je od Slnka vzdialený 4498 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 164,8 roka
Pluto je od Slnka vzdialený 5900 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 247,7 roka.