Aristoteles životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 05. července 2007
- Zobrazeno: 2820×
Příbuzná témata
Aristoteles životopis
Bol filozofom, ktorému dodnes dávajú rôzne protikladné prívlastky: „knieža filozofov a majster tých čo vedia“, „človek najvzdelanejší vo všetkých vedách“, „Alexander Veľký vo filozofii“, ale aj „bezduchý ako prázdny hrob“, „nešťastník, čo pre kacírov zaviedol dialektiku“. Ani s jeho zaradením do epochy to nie je jednoznačné. Narodil sa v klasickom období gréckej filozofie, svoju školu založil a aj zomrel v helenistickom období. Spoločenské podmienky, v ktorých ako filozof dozrieval a tvoril, ho časovo zaraďujú skôr do helenistickej etapy vývoja gréckej filozofie.Narodil sa v Stageire, iónskej osade na Chalkidike, ako syn osobného lekára macedónskych kráľov. Ako 18-ročného ho poslali do Atén, kde vstúpil do Platónovej Akadémie a ostal tam 20 rokov až do smrti svojho učiteľa. Osvojil si bohaté vedomosti a po čase sa zo žiaka stal učiteľ. Prednášal rétoriku. Po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde založil vlastnú školu a venoval sa najmä prírodovednému bádaniu. Tu ho zastihlo pozvanie Filipa II. do Macedónie, aby sa ujal výchovy mladého Alexandra. Keď Alexander nastúpil na trón, Aristoteles sa vrátil do Atén a založil tu filozofickú školu – slávne Lykeion. Učil štýlom peripatetickej školy. Podobne ako Sokrata ho obžalovali z bezbožnosti [postavením sochy Hermovi vraj zavádzal nový kult]. „Aby nedal Aténčanom možnosť druhý raz sa prehrešil voči filozofii“, odišiel na Chalkidiku, kde aj zomrel.
Aristotelovo vedecké dielo je veľmi rozsiahle. Napísal najväčší súbor vedeckých kníh v dejinách ľudstva [hovorí sa o 170 tituloch, z ktorých sa zachovalo len 47]. Usiloval sa o hlbšie a presnejšie poznanie sveta. Uvažoval v pojmoch, nie v metaforách. Vždy dával prednosť faktom pred veľkolepými koncepciami. Jeho spisy sú zložité ako lexikóny a za mnohým, čo napísal, sa ukrýva podrobné štúdium prírody. Celé Aristetolovo dielo delíme na štyri časti:
1. filozofické spisy zaoberajúce sa logikou [používa sa aj názov Organon – nástroj poznania]. Patria sem práce Kategórie, o vyjadrovaní, Prvé analytiky, Druhé analytiky...
2. filozofické spisy zhrnuté do práce Metafyzika [14kníh], neskôr ju nazývali aj Prvá filozofia.
3. prírodovedné spisy: Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, O skúmaní živočíchov, O častiach živočíchov, O duši.
4. spoločenskovedné a umenovedné spisy: Politika, Rétorika, Poetika, Etika Nikomachova, Aténska ústava.
Aristotelova filozofia má dualistický charakter.
Obsahuje materializmus aj dialektiku, ale zavŕšil ju ako objektívnoidealistický systém. Podľa Aristotela aj hmota aj duch existujú objektívne, večne, neboli stvorené. Aristoteles uznáva objektívnu existenciu hmoty ako pasívnej látky, ktorá je nevyhnutná pre existenciu vecí. Aby však mohla vzniknúť reálna vec, musí k tejto látke pristúpiť aktívny duchovný princíp – forma. Duchovná forma má samostatnú existenciu a ako aktívny princíp predchádza vzniku hmotných vecí. Vznik vecí spôsobuje vonkajšia príčina, ktorá vyvoláva pohyb od možnosti ku skutočnosti, od látky k jej jednote s formou. Smer pohybu určuje tzv. vnútorná príčina – účel, ktorý dáva pohybu cieľ a umožňuje vznik určitej veci. Aristotelova predstava o pohybe je teologická [gréc. telos – účel].
Látka je teda podľa Aristotela večná, ani nevzniká, ani nezaniká. Konkrétnu podobu látke však dáva forma [tvar]. K spojeniu látky a formy dochádza pohybom – „procesom premeny potencionálneho na aktuálne“. [Napríklad mramor ako látka je potencionálnou sochou. Keď dostane pôsobením sochára tvar – formu, premení sa na aktuálnu, t. j. existujúcu sochu.] Pohyb Aristoteles považoval za večný, zmenu chápal ako následok príčiny. Rozlišoval šesť druhov pohybu: zánik, vznik, zväčšenie [vzrast], zmenšenie, zmenu v akosti a premiestňovanie v priestore.
Aj keď rozlišoval viacero druhov pohybu, nechápal ich ako niečo chaotické a bezúčelové. Naopak, od neurčitosti smerovali k tvaru, viedli k určitému cieľu, k dosiahnutiu „stavu dokonalosti“, usmerňovanému vnútornou entelechiou [to, čo má cieľ v samom sebe]. Za prvopríčinu pohybov vo svete označil prvého hýbateľa. On je počiatkom všetkého pohybu, vďaka nemu sa možnosť stane skutočnosťou. Sám prvotný hýbateľ je však nehybný, večný a oddelený od jednotlivých vecí.
Pomocou definovaných a klasických pojmov dospel k poznaniu, že súcno je objektívna a poznateľná skutočnosť, že sa dá vysvetliť. Aristoteles teda uznal prvotnosť prírody. Poznanie hodnotil ako jednu z najvýznamnejších schopností človeka.
Poznanie sa uskutočňuje zmyslovým vnímaním a naň nadväzujúcou rozumovou činnosťou – myslením. Kto však chce vedecky myslieť, nevyhnutne musí abstrahovať, pretože len abstrahovanie umožňuje vytváranie logických pojmov a výrokov o súcne. Najvyššie abstrakcie nazval kategórie. Aristoteles sa stal zakladateľom logiky, vytvoril z nej osobitnú systematickú vedu. Chápal ju ako náuku o formách a metódach myslenia a považoval ju za nástroj rozvíjania ostatných vied.
V stredoveku sa jeho logika stala základom tradičnej logiky.
Aristoteles, rovnako ako viacerí filozofi pred ním, bol presvedčený, že telesá nášho sveta sú zložené zo štyroch prvkov: zeme, vody, ohňa a vzduchu. Prvé dva prvky sú ťažšie a nachádzajú sa bližšie k stredu vesmíru, oheň a vzduch sú ľahšie, preto sú nad nimi. Aristoteles zastával názor, že teleso sa nehýbe, ak je na svojom prirodzenom mieste. Zem je podľa neho v strede vesmíru – to je jej prirodzené miesto, a preto je nehybná. Nebeské telesá sú zložené z piateho prvku éteru a pohybujú sa kruhovým pohybom. Vesmír ako celok pokladal za nekonečný. Táto predstava o usporiadaní vesmíru pretrvala celý stredovek.
Prínosom bolo aj Aristotelovo učenie o štáte. Preštudoval a porovnal 158 gréckych ústav, kým vypracoval podľa svojho názoru najideálnejšiu ústavu.
Aristotelova filozofia systematizuje celú oblasť dovtedajšieho poznania. Množstvo materiálu v jeho spisoch, jeho premyslený metodický postup, umenie systematizovať poznatky, logický spôsob výkladu, úroveň riešenia niektorých klasických filozofických otázok – to všetko pôsobilo na ďalšie generácie filozofov a vedcov. V stredoveku sa jeho učenie stalo východiskom scholastickej filozofie.