Antická literatúra (MO15)

Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 16703×

Příbuzná témata



Antická literatúra (MO15)

Maturitná otázka č.15
a) Antická literatúra-obraz doby a zdroj inšpirácie v
minulosti a súčasnosti.
b) Vývin slovenského jazyka

Antika,súhrnný názov pre grécky a rímsky starovek a jeho kultúru, predstavuje obdobie trvajúce viac ako tisícročie; asi od roku 700 pred n.l. do konca 5. stor.n.l. Antická literatúra je najstaršou, súčasne veľmi významnou a svojím vplyvom dodnes pôsobiacou epochou v literárnej tvorbe Európy. Zahŕňa starovekú grécku a rímsku literatúru.

Grécka literatúra
(9.storočie pred n.l. – 5.storočie n.l.)

Najstaršie pamiatky gr.literatúry pochádzajú z obdobia rozkladu rodového zriadenia a vlády rodovej aristokracie. Už v tomto období(asi 7.stor.pred n.l.) vznikajú najlepšie diela gr. epiky: Homérove a Hesiodove básne. Z tohto obdobia predovšetkým vďaka Homérovi
(asi 9.stor. pred n.l.) poznáme dve veľdiela gréckeho písomníctva – eposy Ilias a Odysea.

Dielo: Staré Grécke báje a povesti
- je to súbor bájí a povestí pochádzajúcich z Mykénskej civilizácie
UŠI KRÁĽA MÍDA
DAIDALOS A IKAROS
POTOPA
-mnohé myšlienky a slovné spojenia z týchto diel sa dostali do každodennej reči v podobe prirovnaní, či frazeologizmov – Danajský dar(bez úžitku), Pandorina skrinka(nebezpečná vec), Oidipovský komplex(vzťah syn-matka).

Autor: HOMÉR
Homér žil v 9.-8. stor.pred n.l. Bol to slepý ľudový rozprávač. Vo svojich dielach čerpal z cyklu povestí o Trójskej vojne. -človek, príroda a bohovia tvoria jednotu pričom bohovia majú aj ľudské vlastnosti

Dielo: Ilias
Hrdinský epos Ilias obsahuje 15696 hexametrových veršov(hexameter-verš, ktorý sa skladá spravidla zo šiestich daktylských a spondejských stôp) a dejovo sa dotýka posledných 51 dní desaťročnej vojny s početnými retrospektívami(návratmi do minulosti), z ktorých sa dozvedáme o celkovom priebehu bojov. Vojnu medzi Trójou(Trója-Ilion) a Spartou vyvolal syn trójskeho kráľa Priama Paris, ktorý uniesol Helenu, krásnu ženu spartského kráľa Menelaa. Úsredným motívom diela je hnev najväčšieho gréckeho bojovníka Achilla, Péleovho syna. Keď mu veliteľ gréskeho vojska mykénsky kráľ Agamemnom vezme jeho zajatkyňu, dcéru Brisea, prestáva bojovať. Tým dochádza k hlavnému konfliktu. Boje pred Trójou pomaly pokračujú.
Trójania získavajú v boji prevahu a ich postup zastaví až Achillov priateľ Patroklos v Achillovej výzbroji. Do dejov zasahujú aj grécki bohovia pomáhajúci jednej alebo druhej strane(napr.

Zeus, Afrodita....).


Dielo: Odysea
Má 12103 veršov a zobrazuje najmä posledných 41 dní desaťročného putovania itackého kráľa Odysea pri návrate z trójskej vojny.
Dej eposu sa odohráva na sklonku desiateho roka po skončení trójskej vojny. Odyseus sa vyznamenal najmä tým, že dal postaviť obrovského dreveného koňa, do ktorého sa ukryli najlepší achájski bojovníci a takto pomocou ľsti dobyli a zničili hrdinské mesto. Vojna v starovekom epose je však meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov, ktorí môžu zmeniť osudy ľudí. Z ich vôle sa už všetci zachránení dostali domov okrem Odyseusa, ktorému to bohovia dlho nedožičili. Jeho dlhá cesta domov sa nesie v znamení priazne a nepriazne bohov. Odysea stíha hnev morského vládcu Poseidona a ochraňuje moc bohyne Pallas Atény.
Odyseus rozpráva svoje zažitky fajákom, ktorí ho potom odvezú domov, kde spolu so svojim synom Telemachom zabijú všetkých Penelopyných pytačov(jeho manželka, ktorá naň ho vydržala čakať 10 rokov).


Autor: EZOP
Žil asi v 6. stor. pred n. l. Pôvodne bol otrokom, ktorý písal bájky(poučné príbehy o zvieratách s ľudskými vlastnosťami)
Dielo: Jeleň pri jazierku
„Nohami, čo mi tak dobre slúžili som pohŕdal, kým parohy, na ktoré som bol pyšný, ma zradili.“
Ponaučenie: to, čo má pre nás najväčšiu cenu si zvyčajne ceníme najmenej.
Ďalšie bájky: Pes a kúsok mäsa, Jupiter a opica, Krab a jeho mať, Hvezdár...


V tomto období gr.dejín dochádza aj k veľkému rozmachu gr. lyriky. Predstavitelia tochto obdobia boli napr. Archilochos a Alkaios, zo žien Sapho.

Autor: SAPHO
Bola to poetka, lesbička, ktorá žila na rodnom ostrove Lesbos. Tu založila dom múz, v ktorom sa mladé dievčatá pripravovali na službu bohu. Písala básne o fyzickej kráse dievčat, neskôr však boli zničené rimanmi, ktorí ich považovali za poburujúce. Zachovala sa len jediná celá báseň Modlidba k Afrodite a množstvo zlomkov.

Všetky druhy gr. umenia rozkviltli najmä v 5. stor. pred n.l. v aténskej otrokárskej demokracii. V literatúre z tohto obdobia dosiahla najväčší úspech gr. tragédia- Aischylos, Sofokles a Euripides a komédia- Aristofanes.

Autor: SOFOKLES
Aktívne sa zúčastňoval na politickom a náboženskom živote svojej obce, čo sa premietlo aj do jeho tvorby. Z jeho bohatej tvorby sa zachovalo sedem tragédií. Najznámejšie sú Antigona a Kráľ Oidipus.

Dielo: Antigona
Je to tragédia v piatich dejstvách. Po smrti Oidipa sa o trón pobili jeho synovia Polyneikos a Eteokles spolu s Kreónom(Oidipov brat). Kreón sa spolčil s Eteoklesom a prevzali moc, kvôli čomu príde Polyneikos pod mesto s armádou. Polyneikos a Eteokles spolu bojovali a pri tomto boji obaja umreli, kráľom sa teda stal Kreón.

On však dovolil pochovať iba Eteokla, proti čomu sa vzbúri ich sestra Antigona a rozhodne sa pochovať i Polyneika(toto všetko bolo v prológu). Antigonu však prichytia a Kreón ju odsúdi na smrť. Proti tomuto rozhodnutiu sa postavil jeho syn Haimón, Antigonin snúbenec. Napriek tomu Antigonu pochovajú za živa. Až výstraha veštca Teiresia ho presvedčí(hovorí, že udalosti vyvolali hnev bohov, Kreón dostáva strach), aby odvolal zákaz Polyneikovho pohrebu a ponáhľal sa oslobodiť Antigonu. Prichádzajú však neskoro, Antigona sa stihla obesiť. Po nevydarenom pokuse napadnúť svojho otca sa zúfalý Haimon prebodne mečom a samovraždu spácha aj jeho matka. Kreón prosí bohov aby umrel, náčelník zboru mu povie, že jeho osud ešte nie je naplnený. Posolstvom hry je, že človek sa má chovať rozvážne, nesmie urážať bohov, ak to urobí, bude potrestaný.

Dielo: Kráľ Oidipus
Je dramatickou skladbou o tragickom konflikte ľudskej vôle s nepoznanými silami spoločenského života. Je to tragédia hrdinu usilujúceho sa za každú cenu uniknúť osudu, ktorý mu pripravili bohovia.

Autor: AISCHILOS
(525-456 pred n.l.)

Dielo: Pripútaný Prometeus
Hlavný hrdina sa stáva mytologickým darcom rozumu, ktorý povzniesol ľudstvo ku kultúrnemu životu.
Dielo: Orestea

Autor: EURIPIDES

Dielo: Médea
Ifigénia v Tauride
Trójanky

Autor: ARISTOFANES
-písal komédie

Dielo: Oblaky
Jazci
Lysistrata
Ženský snem

V grécku sa rozvíjala takisto filozofia, ktorej hlavnými predstaviteľmi boli Sokrates, Platón a Aristoteles.



Rímska literatúra
(3.stor. pred n.l. – 5.stor. n.l.)


Dejiny rímskej literatúry sa začínajú odvíjať v čase, keď už gr. literatúra prekvitala. Prakticky všetko prevzala z gr. literatúry. Okrem literatúry sa tu ďalej rozvíjalo rečníctvo a historiografia. Preto hovoríme, že rímska literatúra je mladšou sestrou gr. literatúry.

Medzi prvých najvýznamnejších rímskych dramatikov sa zaraďuje Titus Maccius Plautus.

Autor: TITUS MACCIUS PLAUTUS
Bol autorom, hercom a režisérom. Zachovalo sa od neho 21 komédií, zrejme všetky, ktoré napísal. Námety na svoje hry čerpal z každodenného života, no ich dej sa odohrával v gr. prostredí, najčastejšie v Aténach.

Dielo: Komédia o hrnci
Pseudolus
Chvastavý vojak

Na rozvoj rímskej epiky mala osobitný vplyv intenzita spoločenského a politického života v starovekom Ríme. Začal sa pozvolný vzostup rečníctva a dejepisectva.

Za jedného z najväčších rétorov staroveku sa pokladá Tullius Cicero.

Autor: TULLIUS CICERO

Dielo: O štáte
O zákonoch
O senáte

Autor: GAIUS JULIUS CAESAR
Písal historické a cestopisné diela.

Dielo: Zápisky o vojne v Galii
-cestopis a zápisky o vojne v Galii, ktorú viedol

Autor: TITUS LUCRÉCIUS CARUS
Bol známy hlavne vďaka svojim filozofickým prácam.

Dielo: O podstate sveta
-v tomto diele vysvetľuje a obhajuje Epikurovu filozofiu

Rímska poézia dosiahla vrchol za vlády cisára Augustina.

Autor: PUBLIUS OVIDIUS NASO
Svoju básnickú púť začal milostnou poéziou, v druhom období svojej tvorby čerpal z gr. a rímskej mytológie a nakoniec v treťom období písal básne z vyhnanstva.

Dielo: Lásky
Je to kniha ľubostných elégií(tj. básne smutného obsahu, žalospevy)
Listy heroín
Obsahuje 21 fiktívnych milostných listov slávnych mýtických hrdiniek, písaných svojim vzdialeným mužom.
Umenie milovať
Žalospevy
Listy z pontu
Vrcholom jeho tvorby je dielo Metamorfózy. Básnická skladba Premeny obsahuje 12000 veršov a autor v nej spracoval 250 gr. a čiastočne rímskych bájí.

Autor: PUBLIUS VERGILIUS MARO
Písal prevažne veršovanú epiku. Po pastierskych idylách Bucolica - bukolika a roľníckych spevoch Georgica – georgika napísal epickú báseň Aenis.

Dielo: Aenis
-tematicky je pokračovaním Homérovho eposu Ilias.

Autor: QUINTUS HORATIUS FLACCUS
Tento autor písal prevažne príležitostnú poéziu. Pritom tvrdil, že človek bude šťastný, ak bude viesť pokojný súkromný život, môže sa venovať zaľubám a mal by byť nezávislý a počestný.

Dielo: Ódy
-je to zbierka o mravných hodnotách, túžbe po bohatstve a egoizme.
Satiry
-hlavným motívom diela je otázka ako žiť a ako sa stať šťastným. Usiluje sa ukázať správny spôsob života v protiklade s ľudskými chybami a omylmi.
Listy
-v tejto zbierke zobrazuje sám seba ako človeka, ktorý hľadá svoju životnú cestu a dopúšťa sa pritom aj chýb

Dejiny rímskej spoločnosti a zároveň kritický pohľad na vývoj podal vo svojich spisoch významný rímsky antický prozaik Publius Cornelius Tacitus.

Autor: PUBLIUS CORNELIUS TACITUS

Dielo: Letopisy
-zaoberajú sa obdobím od nástupu Tibéria(v roku 14 n.l.) do Néronovej smrti(v roku 68 n.l.).
Dejiny
-nadväzujú na Letopisy a končia sa Domitianovou smrťou(v roku 96 n.l.). Obe diela tvorili celok tridsiatich kníh, z ktorých sa zachovala asi polovica.

Autor: DECIMUS JUNIUS JUVENALIS
-prejavil sa hlavne v satirickej tvorbe

Rímska literatúra pôsobila ako významný činiteľ pri vzniku a vývoji literatúr európskych národov, na ktoré mala a má mnohostranný vplyv. Najskôr bola predmetom napodobňovania, neskôr nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie na umeleckú tvorbu.


Antická literatúra ako zdroj inšpirácie v súčasnosti

Antická literatúra bola východiskom pre renesanciu, klasicizmus, romantizmus, ale aj pre realizmus. Antický hrdinovia sú spätý s prírodou a len pozemský život má pre nich cenu. Človek, príroda a bohovia tvoria jednotu.

Bohovia majú aj ľudské vlastnosti, ale človek je im podriadený a bezmocný voči ich rozhodnutiu
V stredovekej literatúre bola ústredným hrdinom idealizovaná postava bojovníka, šľachtica, rytiera a svätca so všetkými tradičnými cnosťami(Tristan a Izolda, Pieseň o Rolandovi..).
Humanizmus a renesancia zdôrazňujú právo človeka na plné prežite života, lásku k prírode, úctu k rozumu, zmyslové poznanie a do popredia kladú význam jednotlivca (Dante ALIGHIERI: Božská komédia, CERVANTES: Don Quijote).
Hrdinovia Williama SHAKESPEAREA sa vyznačujú silnými myšlienkami a citovými protikladmi(Hamlet, Romeo a Júlia, Othello). Všetky konflikty vyplývajú z charakteru postáv. V období baroka sa zmocňoval ľudí pesimizmus, beznádej, zúfalstvo a nedôvera v pozemský život. Istotu hľadali v transcendentálnom svete(H.J.CH. von GRIMMELSHAUSEN: Dobrodružný Simplicius Simplicissimus).
Klasicizmus vychádzal z myšlienkového prúdu racionalizmu. Ideálom sa stáva jasné a presné myslenie. Spisovatelia videli vzor v antike. Nezaujímal ich skutočný človek, ale človek, aký mal byť(Pierre CORNEIILLE: Cid, J.B.P. MOLIÉRE: Lakomec, Tartuffe).
Hrdinovia sentimentalizmu sú ľudia trpiaci, hlboko citovo založený, ktorí sa ťažko vyrovnávajú so surovou súvekou morálkou. Typickým príkladom je mladý Werther v románe J.W.GOETHEHO: Utrpenie mladého Werthera.
Romantizmus vytvoril nového hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so spoločnosťou. Jeho osamelosť viedla k individualizmu. Hoci je to človek túžiaci po živote a láske, často v zápase o uskutočnenie ideálu hynie. Najčastejšie má podobu zbojníka, pútnika, žobráka, väzňa alebo pustovníka. Sú to väčšinou výnimočné postavy, ktoré konajú vo výnimočných situáciách(G.G.BYRON: Childe Haroldova púť, Victor HUGO: Chrám Matky Božej v Paríži, Friedrich SCHILLER: Viliam Tell, A.S. PUŠKIN: Eugen Onegin).
Realistický autori zobrazovali človeka a prostredie, v ktorom žil, nielen v zhode, ale aj v ustavičných konfliktoch. Vytvorili typy ľudí, ktorí boli produktom spoločenského prostredia(H.de BALZAC: Otec Goriot, Ch. DICKENS vytvoril komické figúrky malomeštiakov v diele Pamäti klubu Pickwickovcov). V ruskej literatúre sa stretneme s postavami malých, nepatrných ľudí, ktorí vyvolávajú súcit svojou bezbrannosťou(N.V.GOGOĽ: poviedka Plášť, F.M.DOSTOJEVSKIJ vytvoril rozpoltené postavy: Zločin a trest).
20. storočie Vytvorilo nové typy hrdinov. Sú produktami 1. svetovej vojny. Patria k nim hrdinovia „stratenej generácie“ väčšinou mladí ľudia, ktorí nezmyselne hynú vo vojne
(E.M.REMARQUE: Na západe nič nového) alebo sa individuálne búria , a preto sú neúspešní(E.HEMINGWAY: Zbohom zbraniam). Hrdinami anglickej literatúry 50. rokov sú mlaadí búriaci sa radikáli, ktorí však nie sú schopnízmeniť svoj život(J.WAIN: Ponáhľaj sa dolu, J. OSBONE: Obzri sa v hneve).
Postavy, ktoré vedie túžba po majetku a postavení zobrazil Američan A.MILLER v diele Smrť obchodného cestujúceho, ľahostajných, zlomených duševne i fyzicky taliansky prozaik A.MORAVIA v dielach Rimanka, Vrchárka.
Každá spoločenská doba vytvorila svojich hrdinov.

Od ideálnych a silných postáv v antickej literatúre, cez kladné a záporné postavy v klasicistickej a romantickej literatúre až po postavy realistické, plné rozporov, ktoré prináša súčasný život.

b) Vývin slovenského jazyka
Slovenčina ako národný jazyk Slovákov má svoj pôvod v spoločnom jazyku všetkých slovanských kmeňov – v pravoslovančine. Slovanskou rečou prvý začali písať učení bratia Konštantín a Metod. Preložili náboženské a bohoslužobné knihy z gréčtiny do tzv. staroslovienskeho jazyka. Prvé písmo hlaholiku neskôr nahradila cyrilika, ktorú používajú východní a niektorí južní Slovania doteraz. V období feudalizmu sa uplatňuje ako úradný jazyk latinčina. V období, keď sa latinčina uplatňovala ako úradný a kultúrny jazyk sa utvárali tri hlavné skupiny slovenských nárečí: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské. Vplyvom pražskej Karlovej univerzity a neskoršie aj vplyvom husitských výprav na Slovensko sa začína u nás postupne uplatňovať čeština ako písaný jazyk zrozumiteľný širším vrstvám obyvateľov. Na Slovensku sa síce písalo po latinsky, po česky a kultúrnou predpísanou slovenčinou, ale široké ľudové masy sa medzi sebou dorozumievali v nárečiach. „Slováckym“ jazykom píše J.I.Bajza svoje Epigrami a prvý slovenský román (René mládenca príhody a skúsenosti-1783). Bajzova slovenčina bola zmes viacerých jazykov – český, moravský, poľský, chorvácky, rusnácky. Používal g namiesto j, a w namiesto v.

Skutočným uzákoniteľom(autorom prvej kodifikácie) sa stal až Anton Bernolák.
Napísal diela: - Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách
-Slovenská gramatika(Gramatika slavica)
-Slovár Slovenský, Česko – Latinsko – Německo – Uherský.
Bernolákov pravopis má tieto znaky:
-odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický pravopis(píš ako počuješ).
-píše sa iba i /každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom/ ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom(napr. Kňižki, rozľičních...)
-g sa číta ako j(napr. Gazik); dvojité w ako v
-označuje sa ľ(veľmi piľnem..); neexistujú dvojhlásky(posilagú, Rečám..)
-z hľadiska vetnej stavby používa dlhé súvetia
-Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárno – vedeckými spismi
Juraj Fándl: Dúverná Zmlúva mezi Mníchom a Diáblom
Ján Hollý: svojimi mohutnými eposmi z dejín Slovákov

Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov(slovenskí evanjelici sa naďalej pridržiavali bibličtiny – t.j. češtiny, jazyka Kralickej biblie), ale používala sa až do roku 1843, teda vyše 50 rokov.


1843 – uzákonenie spisovného slovenského jazyka na základe stredoslovenského nárečia (Bernolák na uzákonenie použil západoslovenské nárečie) na fare v Hlbokom. Uzákonili ho:
Štúr, Hurban, Hodža so súhlasom Hollého.

Všetko sa to zhrnulo v dielach: Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej

Štúrova slovenčina:
Pravopis: píše sa iba i; rozdiel medzi „d, t, n“ a „ď, ť, ň“ sa všade vyznačuje graficky
-dvojhláska ô sa rozpisuje ako uo; dvojhlásky ia, ie sa píšu ako ja, je
-v tvare genitívu mn.č., inštrumentálu jedn.č. a osobných zámen sa zvuk v píše ako u (králou, sluhou, kostolou, hroznou...). V iných prípadoch sa píše všade v – aj tam, kde sa vyslovuje ako u (prauda, dáuno, rouní)
Hláskovanie: nemá ľ iba l; namiesto ä má a alebo e; namiesto iu má len ú (božú, znameňú); namiesto é má je (dobrjeho, dobrje; výnimka céra); rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne(oňi slúža, hlása, vába, spálac..); participivá minulé majú podobu mau, volau, robiu
Tvaroslovie: prídavné mená odvodené od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatránski, Europejskí...)

1852 – Hatala: Krátka mluvnica slovenská (zavedené y; „ď, ť, ň, ľ“; dvojhlásky; ô)
1863 – založená Matica slovenská
1902 – Samo Czambel: Rukoväť spisovnej slovenskej reči
1931 – Pravidlá slovenského pravopisu
1953 – minulý čas mn.č.sa píše s i, zavedené predložky
1991 – veľké písmená, krátenie.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?