Anglická buržoázna revolúcia
Kategorie: (celkem: 853 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. července 2006
- Zobrazeno: 2147×
Příbuzná témata
Anglická buržoázna revolúcia
Anglická buržoázia po víťaznom boji nad Španielskom /1588/ získala dôležité koloniálne trhy a natoľko zosilnela, že spojenectvo s kráľovskou korunou sa jej stalo nepotrebným, ba po nahromadení kapitálu, keď pristúpila k výrobe pre trh, dokonca brzdou v ďalšom vývoji. Prví Stuartovci nepochopili historickú úlohu novej buržoáznej triedy a zoskupili okolo seba reakčné sily reprezentované vysokou šľachtou, snažiacou sa udržať si výsadné postavenie, ako aj hierarchiou anglikánskej cirkvi, ktorá sa po odluke od Ríma stala dedičkou mocenského postavenia katolíckej cirkvi. Nová cirkev vlastnila ajNaďalej veľkú časť pôdy a vyberala cirkevné desiatky. Všetci Angličania, ak sa chceli vyhnúť prenasledovaniu, museli byť jej príslušníkmi. V tejto dobe sa anglický kráľ Karol I. pokúšal vládnuť bez parlamentu, opierajúc sa o vyššiu šľachtu a anglikánsku cirkev. Štruktúra tejto cirkvi bola tradične hierarchická, pretože v jej čele stála rada biskupov, ktorú menoval kráľ.
Cirkev udržiavala ďalej svoju okázalosť a množstvo sviatkov, čo sa priečilo potrebám novej buržoáznej triedy, ktorá zdôrazňovala pracovitosť, prostotu a skromnosť. Prakticky to viedlo k zhromažďovaniu majetku v rukách časti buržoázie. Odporci kráľovského absolutizmu dávali prednosť cirkevným obciam, ktoré si svojich predstavených demokraticky volili zo zaslúžilých kniežat /presbytariáni/. V roku 1638 vytvorili škótski presbytariáni Národný zväz. Aby sa s ním mohol Karol I. vysporiadať, musel vyjsť v ústrety niektorým požiadavkám parlamentu. Tým ale zároveň vyvolal vzburu írskych katolíkov. Začiatkom roku 1642 vypukla medzi kráľom a parlamentom občianska vojna, ktorá skončila o sedem rokov neskoršie popravou Karola I. a vyhlásením republiky.
Presbyteriáni avšak tvorili len umiernené krídlo protikráľovskej opozície. Medzi nimi a radikálmi stál nezávislý /independent/ Oliver Cromwell, ktorý svoju
nezávislosť opieral o parlamentnú „armádu nového typu“. Jej jadro tvorili puritáni, ktorí boli hybnou silou revolúcie a zároveň boli obrnení fanatickou vierou. Okrem toho boli opatrení dobrými zbraňami z londýnskych dielní a vysokým žoldom z peňažných zásob londýnskej City, takže nebolo ťažké udržať medzi nimi disciplínu, s ktorou zvíťazili nad kráľovskými vojskami. Takáto armáda poskytovala svojmu veliteľovi neobyčajnú moc a Cromwell ju neváhal využiť. V priebehu revolúcie vyhranili sa požiadavky jednotlivých skupín bojujúcich na strane buržoázie.
Najradikálnejšou skupinou boli levelleri /presadzujúci rovnosť/, príslušníci remeselníckej vrstvy, ktorí boli spojení s Cromwellovou armádou a žiadali všeobecné volebné právo s výnimkou námedzných robotníkov. Ďalšia skupina, independenti, hlásala, že všetka moc pochádza z ľudu. Najkonzervatívnejší boli presbyteriáni, príslušníci bohatej buržoázie, ktorí sa už počas revolúcie zľakli radikálnych požiadaviek ľudu, stavali sa proti demokratickému zriadeniu v Cromwellovej armáde a tajne vyjednávali s kráľom. Cromwell sa kruto vysporiadal s tými z anglických presbytariánov , ktorí nesúhlasili s popravou Karola I. /1649/, ďalej s radikálmi vo vlastnom vojsku a neskoršie i so škótskymi presbyteriánmi a írskymi katolíkmi, ktorí nejavili ochotu byť pohltení anglickou republikou. Zavedenie vojenskej diktatúry Cromwell začal v roku 1648 rozohnaním parlamentu, ktorého menom zahájil voľakedy boj. Do čela jedenástich správnych obvodov republiky postavil generálmajorov s mimoriadnou policajnou a úradníckou právomocou, ďalej zaviedol prísnu cenzúru tlače a mravov a zakázal divadlo a väčšinu ľudových zábav.
Cromwelovou diktatúrou vyvrcholila „puritánska revolúcia“. Politickú vôľu v nej prechodne presadili ľudia zvláštneho životného štýlu, umiernení v jedle i v oblečení, zakladajúcich si na pevnom náboženskom presvedčení, čistote mravov, neúmornej pracovitosti a podnikavosti. Práve týmito vlastnosťami založili budúcu moc a slávu anglosaskej civilizácie. Avšak potomkovia víťazov nad kráľovským absolutizmom sa chceli prostredníctvom vytvoreného majetku vrátiť k radostnejšiemu a veľkorysejšiemu štýlu, panujúcemu pred občianskou vojnou. Po Cronwellovej smrti v roku 1658 donútili jeho syna Richarda k zrieknutiu sa zdedeného úradu diktátora a obnovili v roku 1660 monarchiu, ale v jej obmedzenej - parlamentnej – podobe. Záruku budúceho demokratického vývoja poskytovala kontrola moci výkonnej ( kráľ, štátna rada ) mocou zákonodárnou ( parlament ).Buržoázia si revolúciou vydobila mocné postavenie v parlamente a zabezpečila účasť na vláde, no ľudovým masám, ktoré najoddanejšie bojovali v revolúcií, sa nedostalo nijakých výhod z víťazstva.
Použitá literatúra: Dejiny európskej civilizácie II , Dejiny svetovej literatúry I.