Andrej Sládkovič životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 07. dubna 2007
  • Zobrazeno: 4132×

Příbuzná témata



Andrej Sládkovič životopis

Narodil sa 30.3.1820 v Krupine.
Umrel 20.4.1872 v Radvani nad Hronom.

Občianskym menom Andrej Braxatoris, syn krupinského učiteľa a literáta. Nižšie školy vychodil v rodisku, potom študoval na piaristickom gymnáziu v Krupine a od roku 1832 na lýceu v Banskej Štiavnici. Roku 1838 pre nedostatok finančných prostriedkov štúdiá prerušil a prijal miesto pomocného učiteľa v Ladzanoch. Po roku sa vrátil na Banskoštiavnické lýceum, dával súkromné hodiny v meštianskych rodinách, zapájal sa do práce v študentskom Ústave reči a literatúry, v ktorom zastával funkciu zapisovateľa, a za pomoci učiteľa Jána Slujku založil slovenský spevokol. Od septembra 1840 pokračoval v štúdiách na lýceu v Bratislave, kde v Ústave reči a literatúry patril medzi najiniciatívnejších členov a popredných básnikov. Cez prázdniny 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. V rokoch 1842-1843 bol vychovávateľom v Hodruši. V septembri 1843 odišiel študovať na univerzitu do Halle, kde sa zoznámil s Hegelovou filozofiou, nemeckou kultúrou a s Puškinovým dielom. Po návrate do vlasti (1844) sa stal vychovávateľom v Rybároch. 9. júna 1847 nastúpil miesto evanjelického farára v Hrochoti. V revolučných udalostiach r. 1849 bol zaistený a vyšetrovaný. Od 12. Mája 1856 pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine , bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, posudzovateľom dramatických a literárnych prác. Po smrti Karola Kuzmányho sa stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorý mal na starosti vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh. Koncom roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku, z ktorej sa už nevyliečil, no tvoril až do posledných chvíľ, zastával zverené funkcie a bol poradcom mladším literátom. Tvorba

Podobne ako jeho rovesníci, začínal tvoriť počas bratislavských štúdií v intenciách dobovej, vlastenecky orientovanej poézie po česky. V básňach publikovaných v prvom ročníku almanachu Nitra z r. 1842 (K Nitrě, Potěcha, Ctibor), ktorými sa začlenil do formotvorného procesu slovenskej literatúry smerujúceho k romantizmu sa usiloval vysloviť svoje vlastné i generačné pocity a z viacerých stránok nadviazať na domáce tradície.

Sládkovičovo slovo čím ďalej, tým väčšmi nadobúdalo vlastenecký náboj, básňami chcel spoločensky účinkovať, posilňovať vlastenecké podvedomie, dokladom čoho sú básne (Nehaňte ľud môj, Hron, More, Morava, Krajanom, Mládenec).
Napísal lyricko-epickú báseň Detvan. V piatich spevoch(Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka), lokalizujúcich dej, sa ľudový hrdina dostáva ustavične do nového prostredia, do styku s inými postavami, do rozličných situácií, v ktorých sa vyhraňuje jeho charakter. Na podklade dejovej osnovy sa tu riešia aj aktuálne problémy človeka vo vzťahu k prírode a ľudu. V Detvanovi vyslovoval prostredníctvom svojho hrdinu aj aktuálne dobové myšlienky. Pokúšal sa aj o prózu (Posestrima), drámu (Nezaľúbený zaľúbenci) a písal i básne adresované mládeži (Kĺzačka, Prázdniny a škola, Obri a zakrpenci, Malý Kristus), ktorými cez výjavy zo života chcel pôsobiť na cit a predstavivosť detí. V národnom živote sa vynárali nové problémy, ku ktorým sa žiadalo zaujať stanovisko. Bolo treba reagovať na útoky mierené proti spisovnej slovenčine, vyvolané Kollárovými Hlasmi o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Do týchto sporov zasiahol básňou Ohlasy, v ktorej dokazoval, že spisovná slovenčina je vyústením dlhodobého zápasu predchádzajúcich generácií v záujme národnej sebarealizácie. Bola to polemika, no zároveň aj oslava rodnej reči (v básni Prosba).
R. 1861 vyšiel súbor jeho poézie pod názvom Spisy básnické, ktorý mu vyniesol povesť „prvého básnika“ Slovenska. Z príležitosti memorandového zhromaždenia napísal poému Svätomartiniáda (1861), pri zakladaní Matice slovenskej báseň Pamiatka pre deň 4.augusta (1863) a na tisícročné jubileum príchodu slovanských vierozvestov báseň Lipa cyrilometodejská (1864). Jeho silným inšpiračným zdrojom boli aj vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote. O to sa pokúsil v básnickej skladbe Marína. Zachytil v nej pocity človeka žijúceho v konkrétnej dobe, oscilujúceho medzi vidinou a skutočnosťou, človeka, ktorého citovosť hraničí s romantickou rozorvanosťou. Marína vznikla rovnako z osobného zážitku ( mladícka láska k Márii Pišlovej), ako aj z poznania života, veľkosti lásky a krásy. Básnik, hľadajúc a objavujúc krásu a lásku v Maríne, hľadá a objavuje ich aj v živote. Láska tu vystupuje v najvznešenejšej podobe, je nevyhnutná pri vytváraní pozitívnych hodnôt. V básnikovom prejave je znázornená identita krásy a dobra, aby cez životné rozpory vystúpila na povrch harmónia vznešeného a ušľachtilého oproti nízkosti a bezpráviu.

Básnik v mene krásy a lásky bojuje proti zlu, proti všetkému prízemnému, čo ho obklopuje, povznáša sa nad „prózu života“, no zároveň naznačuje perspektívy v záujme lepšieho usporiadania života. Vyslovil tu nielen vlastné pocity, ale aj pocity svojej generácie. Písal i ľúbostné básne inšpirované láskou k budúcej manželke A. Sekovičovej (Opustená, Žaloba, Vraví oko tvoje), ktorej sa prihováral ako k „sestre svojej duše“. Jeho poézia v dobovom kontexte zapustila hlboké korene, bola silným inšpiračným zdrojom a výrazne ovplyvnila vývin slovenskej poézie nielen v období literárneho romantizmu, ale v nejednom ohľade na ňu nadväzovali aj príslušníci vajanskovsko-hviezdoslavovskej generácie.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?