Andrej Hlinka životopis
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 3618×
Příbuzná témata
Andrej Hlinka životopis
DETSTVO A MLADOSŤAndrej Hlinka sa narodil v Černovej 27. septembra 1864 ako siedme dieťa liptovského maloroľníka a pltníka Andreja Hlinku st. Pokrstili ho na druhy deň v Ružomberku. Jeho matkou bola Maria, rod. Šuliková, druha manželka A. Hlinku st. V Černovej bola jednotriedna ľudová škola, vtedy ešte s vyučovacím jazykom slovenským. Jeho učiteľ, Jan Holdoš, prehovoril Hlinkových rodičov, aby poslali bystrého chlapca do škôl. Ak chcel byt mladý Andrej prijatý na gymnázium, musel sa najprv rok súkromne učiť maďarčinu. Stredoškolské štúdium bolo šesťtriedne a končilo sa maturitou. Na nižšom gymnáziu v Ružomberku však boli len 4 triedy. Hlinka, ktorý sa medzitým na veľkú radosť rodičov rozhodol, že chce byť kňazom, potreboval dokončiť svoje stredoškolské štúdium. Posledne dva ročníky absolvoval na gymnáziu v Levoči. Počas štúdií v Levoči zastihla Hlinku veľká osobná strata. Dna
29. marca 1883 mu zomrel otec.
Po maturite si Hlinka podal žiadosť o prijatie do spišského seminára. Z konkurzu vyšiel úspešne a dňa 2.júla 1883 mu biskup Čáska oznámil, že ho prijíma za svojho klerika. Stáva sa poslucháčom 1. ročníka filozofického kurzu na biskupskom seminári v Spišskej Kapitule. Predmety sa síce prednášali v latinskom jazyku, no v styku s úradmi a vedením seminára bolo treba používať maďarčinu. Bohoslovci sa smeli medzi sebou rozprávať po slovensky len 2 dni v týždni. Hlinka proti tomu namietal a na hodinách kazateľstva žiadal, aby sa aspoň v tomto odbore mohli budúci kňazi vzdelávať v slovenčine.
Po skončení bohosloveckého štúdia bol dna 19. júna 1889 vysvätený za kňaza. No týždeň pred vysviackou mu zomrela matka. Pretože v čase jej smrti sa podroboval duchovným cvičeniam, nepustili ho ani na jej pohreb.
V KŇAZSKEJ SLUŽBE
Katolícki novokňazi prechádzajú určitým obdobím zaúčania do praktickej pastorácie. Hlinkovi pridelil biskup kaplanku v Zakamennom Kline. Pobudol tu necelý rok. Biskup ho poslal za kaplána do Svätej Alžbety. Tam pôsobil iba 6 mesiacov a bol preložený do Tvrdošína. Chcel mat samostatnú faru, kde by mal na svoje pastoračné aktivity nepotreboval principálov pokyn alebo súhlas. A preto sa prihlásil na tzv. synodálnu skúšku. Po jej úspešnom zložení ho biskup vymenoval za správcu fary v Troch Sliačoch.
Najväčšou pliagou slovenského ľudu bolo pijanstvo. Hlinka videl, že jeho úsilie neprináša dostatočné výsledky, tak začal usporiadavať misie. Tie boli mimoriadne úspešné.
Pre ľudí, ktorí kedysi trávili večery v krčme, organizoval prednášky, spoločenské stretnutia a divadelne predstavenia. Postupne si získaval obľubu a dôveru svojich farníkov. Hlinka tu pôsobil do roku 1905.
V novembri 1904 sa uprázdnila najväčšia katolícka farnosť v Liptove - Ružomberok. Medzi šiestimi uchádzačmi bol aj Andrej Hlinka. Vo voľbách získal najväčší počet hlasov. Ako ružomberský farár bol aj členom mestského zastupiteľstva. Zistil, že mesto malo obrovské dlhy, ale mestskí páni brali veľké platy. Verejne vystúpil s kritikou.
VSTUP DO POLITIKY
Vodcovia národa si uvedomovali svoju bezmocnosť, až napokon v zúfalej apatii vyhlásili stav politickej pasivity. Hlinka odmietal pasivitu. Na uhorskej politickej scéne sa objavila uhorská Katolícka ľudová strana. Programom strany bola mravná obroda, riešenie sociálnej otázky a uplatnenie kresťanských zásad vo verejnom živote. Pre Slovákov najpríťažlivejším bol však 13. bod programu, kde sa jasne hovorilo o národnostnej rovnoprávnosti v Uhorsku. Aby svoju dobru volu prejavila aj skutkom, postavila ľudová strana do volieb v
r.1896 ako svojich kandidátov aj mnohých slovenských vlastencov. Hneď od začiatku sa za jej program oduševňoval aj Andrej Hlinka.
V rámci Zičiho ľudovej strany vyvíjal rozsiahlu ľudovovýchovnú činnosť. Písal články do Národných novín, a keď začali v Ružomberku vychádzať Ľudové noviny, stal sa ich pravidelným prispievateľom a od 1.septembra 1897 zodpovedným redaktorom. Neskôr ho Zičiho ľudová strana postavila ako svojho kandidáta. Voľby sa uskutočnili 1. februára 1898 a vyhral jeho super.
Voľby boli verejne, volič musel vyhlásiť pred podpisovou komisiou, ktorému kandidátovi odovzdáva svoj hlas. Tato komisia si počínala svojvoľne, napr. nepripustila slovenských voličov voliť, neuznala platnosť ich hlasovania...
Hlinka začína v tomto období nadväzovať priateľské styky s predstaviteľmi katolíckych hnutí na Morave a v Poľsku. Zároveň sa v jeho článkoch začína prejavovať nespokojnosť s konaním Zičiho ľudovej strany. Sľuby sa nijako neprejavovali v praktickej politike. Jeho kriticky postoj nezískal popularitu vo vedení strany. Ukázalo sa to pred voľbami 1901. Keď ho predstavitelia slovenského života navrhovali opäť za kandidáta, vedenie strany odmietlo.
Andrej Hlinka sa rozhodol z uhorskej ľudovej strany vystúpiť. Už vtedy sa v ňom zrodila myšlienka založiť slovenskú ľudovú stranu. Na jej realizáciu však bolo treba čakať 4 roky. ROK 1905
Jeho rozchod s ľudovou stranou postavil proti nemu aj maďarónske kňažstvo, ba i biskupa Alexandra Párvyho. V lete 1905 sa v Uhorsku prehlbovala vládna kríza.
Všetko naznačovalo, že čoskoro budú musieť byť nové voľby. Hlinka si želal, aby v nich Slováci vystúpili ako samostatná organizovaná politická sila. Z jeho podnetu sa konalo 1. októbra 1905 v Ružomberku na námestí ľudové zhromaždenie. Týmto zhromaždením sa začal národný pohyb, ktorý vyústil do založenia Slovenskej ľudovej strany. Podľa očakávania sa vládnu krízu nepodarilo prekonať a v apríli 1906 boli vypísane nove voľby. Slovenská ľudová strana sa predstavila voličstvu vlastným 12-bodovym programom a postavila 13 kandidátov. Andrej Hlinka bol požiadaný, aby vystupoval ako kandidát za ružomberský volebný okres. No túto kandidatúru neprijal a navrhol lekára Vavra Šrobára.
Voľby sa skončili skvelým víťazstvom SĽS. Do parlamentu sa dostalo 7 slovenských poslancov. Veľkým sklamaním však bola porážka V.Šrobára.
Maďarská strana sa neuspokojila iba volebným víťazstvom. Boli rozhodnutí ešte väčšmi pokoriť porazených, najmä Hlinku. Po voľbách vybrali z jeho prejavov výroky, ktoré pokladali za "vlastizradne", a vypracovali obžalobu, ktorú predložili cirkevnej i svetskej vrchnosti.
Biskup Párvy týmto obvineniam uveril a bez vypočutia druhej strany suspendoval Hlinku. Biskup neuvalil naňho cirkevný trest z pastoračných, ale politických dôvodov. Hlinka napísal biskupovi list, v ktorom oznamuje, že sa trestu podrobuje. Pokladá ho však za nespravodlivý, a preto predkladá celu záležitosť do Ríma na úradne vyšetrenie a rozhodnutie.27. februára 1909 bol vynesený rozsudok : suspenzia sa nepotvrdzuje. Pápež Pius X. potvrdil rozsudok a nariadil Párvymu, aby suspenziu zrušil.
Dna 27. júna 1906 Hlinku na stanici čakali žandári a odviedli ho do väznice ružomberskej sedrie. V dňoch 26. novembra až 6. decembra prebiehal v Ružomberku proces s Hlinkom a jeho 15 spoločníkmi. Rozsudok bol krutý : 11 odsúdení a 5 oslobodení. Hlinka dostal dva roky žalára a vysokú pokutu. 30. novembra 1907 musí nastúpiť do väzenia v Segedíne. Prepustili ho r.1910 ( 10.2.).
UDALOSTI V ČERNOVEJ
Po vynesení rozsudku sa A.Hlinka odvolal. Kým sa jeho žiadosť vybavovala, mohol sa pohybovať na slobode. Rozhodol sa, že čas pred nastúpením trestu využije na návštevy na Slovenku a na Morave.
Na jeseň 1907 absolvoval prednáškovú cestu po Morave a Česku. Odcestoval 14. októbra, a zostal tam až do nástupu väzby v Segedíne. Dňa 27. októbra 1907 dostal telegram s týmto textom : " V Černovej postrieľali ľudí pri posviacke." Černovská masakra otriasla celým svetom.
Maďarská tlač valala všetku zodpovednosť na Hlinku ( hoci sa v tom období zdržoval na Morave). V kultúrnej Európe sa stal symbolom trpiaceho Slovenska. Vtedajší velikáni ducha ako Tolstoj a Bjornson verejne pranierovali násilnú a nemravnú maďarizáciu a barbarské metódy, akými sa uskutočňovala.
Dna 19. novembra 1907 prednášal Hlinka vo Viedni a potom sa opäť vrátil na Moravu. pobyt v segedínskom väzení neznamenal obdobie nečinnosti. Ďalší proces pred porotou v BA 4.maja 1908. Hlinka bol obžalovaný z buričských prejavov, ktoré odzneli počas jeho prednáškového turné na Morave a v Čechách, a za články, ktoré odtiaľ posielal do Ľudových novín. Porota ho odsúdila na 18 mesiacov väzenia.
PRED A POČAS 1.SVETOVEJ VOJNY (1910 - 1918)
Po návrate z väzenia čakalo A.Hlinku v Ružomberku srdečné privítanie pospolitého ľudu. Jedným z jeho prvých verejných vystúpení po návrate z väzenia bola posviacka černovského kostola 29. júna 1910.
Hlinka zdôrazňoval svoju vďačnosť a lojalitu k Rímu, začali mu vyčítať, že sa spreneveril svojim niekdajším princípom, že sklamal svojich podporovateľov a priaznivcov. takéto názory vyjadrovali horlivý hlásatelia česko-slovenskej vzájomnosti, napr. Štefánek alebo Šrobár.
Hlinka ťažko znášal takéto výčitky najmä od Šrobára. Ten sa však v Prahe dostal pod vplyv profesora Masaryka. Obaja, Šrobár i Hlinka, chceli pomôcť slovenskému ľudu. No Šrobár so svojou skupinou tzv. hlasistov chceli pôsobiť podľa Masarykovho receptu, t.j. prebúdzať ľud "drobnou pracou".
Hlinka mal viacero dôvodov nebyť spokojný s vývojom situácie. Po návrate z väzenia očakával, že jeho prestíž vzrastie a postavenie v slovenskej spoločnosti sa upevni. Namiesto toho sa stretával s nepochopením, ba i ostrou kritikou. S problémami sa zveruje priateľom v Amerike, kde je ešte stále legendárnou postavou. Tam nachádza viac sympatii a obdivu ako doma. Pozývajú ho, aby sa natrvalo presťahoval do Ameriky. Hlinka sa touto myšlienkou celkom vážne zaoberal.
Sarajevský atentát a vypuknutie 1.sv.vojny v lete r.1914 otriasli slovenskou verejnosťou. Smrť následníka trónu- pokladaného za priateľa Slovákov- cítili mnohí ako osobnú stratu.
V r.1918 už dochádza k otvoreným prejavom potláčaných a zaznávaných túžob slov.ľudu. Dna 1.mája vystupuje Vavro Šrobár na zhromaždení sociálnej demokracie v Liptovskom Mikuláši a prečíta rezolúciu, ktorá je síce sformovaná dosť zmätočne, no jej význam nemožno obísť. Táto rezolúcia nechcela monarchiu rozbiť, iba ju reformovať.
Najdôležitejší bod rezolúcie hovorí o Slovákoch ako o "uhorskej vetve československého kmeňa".
Omnoho významnejšia bola porada Slovákov, ktorá bola zvolaná do Martina na 24.maja 1918. Tu vystupuje Hlinka slovami : "tísicročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť." Z Martina odchádzal s pocitom dobre vykonanej prace. Bol presvedčený, že v zväzku s bratským národom českým majú Slováci zabezpečené všetky možnosti slobodného rozvoja.
Roky 1918 - 1938
V tom čase išlo Hlinkovi a jeho spoločníkom o 2 dôležité skutočnosti : získať slovenské kňažstvo pre myšlienku spoločného štátu s Čechmi a zároveň ochrániť slovensky veriaci ľud pred pokrokárskymi a otvorene protikatolíckymi myšlienkami, ktoré k nám prúdili z českých kravin. Rovnobežne s Hlinkovým úsilím zabezpečiť existenciu nového štátu zdola, t.j. s podporou ľudu a kňažstva, usilovala sa pražská vláda nahradiť maďarskú vládnu moc nad Slovenskom česko-slovenskou.
V Hodoníne sa 5. novembra 1918 konali vládne porady. Tu skoncipovali aj slávnostný manifest, ktorý
6. novembra 1918 precitali v Skalici. Týmto symbolickým aktom sa Slovensko stáva súčasťou Česko-slovenska. V prvej slovenskej vláde nebolo rezervovane miesto ani pre jedného slovenského reprezentanta. Praha poverovala správou Slovenska svojich ľudí.
Dna 14. novembra 1918 sa konala prvá schôdzka Revolučného Národného zhromaždenia, kde T.G.Masaryka vyhlásili za prezidenta a ustanovili česko-slovenskú vládu. Boli v nej zastúpení 2 Slováci : Vavro Šrobár a M.R.Štefánik. Andrej Hlinka bol vymenovaný za jedného zo 40 slovenských poslancov Revolučného národného zhromaždenia v Prahe.
Medzi Cechmi, ktorí prichádzali na Slovensko ako vojaci, úradníci, učitelia a štátni zamestnanci, bolo veľa takých, čo prichádzali medzi zbožný slovensky ľud s protikatolíckymi predsudkami. Samozrejme, nie všetci Česi sa takto správali. No ľud ochotnejšie poukazoval na prechmaty jednotlivcov, než oceňoval obetavú prácu mnohých skutočných nadšencov z radov Cechov. Praha hneď od začiatku začala voči Slovensku uplatňovať politiku rozdeľuj a panuj. Uprednostňovala "svojich" ľudí.. Pod vplyvom takéhoto neočakávaného vývoja sa Hlinka rozhodol reaktivovať Slovensku ľudovú stranu. K jej obnoveniu došlo v Žiline 19. decembra 1918. Na prelome rokov 1918-1919, v znamení hesla Za Boha a za národ, nastupuje A.Hlinka opäť na cestu za rovnoprávnejšie postavenie Slovenska v spoločnom štáte s bratským českým národom.
HLINKOVA CESTA DO PARÍŽA V R.1919
Základným cieľom Hlinkovej cesty na mierovú konferenciu do Paríža bolo právo Slovákov na autonómiu.
Nemožno však prehliadnuť ani druhy motív.
Hlinka bol jedným z tých cirkevných hodnostárov, pre ktorého bola skromnosť jednou z najťažšie uskutočniteľných kresťanských cností.
Praha zverila moc na Slovensku Vavrovi Šrobárovi. Jeho zásahy a opatrenia boli však často až zbytočne bezohladne, takže ľud mal dojem, že na "oslobodenom Slovensku" sa iba vymenilo maďarské panstvo za české. Hlinka si oslobodenie predstavoval inak. Na jar 1919 prišla do Česko-slovenskej republiky delegácia Slovenskej ligy v Amerike, ktorá priniesla so sebou text Pittsburskej dohody. V tejto dohode jednoznačne určili politicko-právne postavenie Slovenska v budúcom Česko-slovensku. po prečítaní Hlinka videl, že ma v rukách dokument nesmiernej hodnoty a konal impulzívne. V tom čase prebiehala v Paríži Mierová konferencia. Rozhodol sa, že sa na nej zúčastní. Česko-slovenská delegácia však odhalila prítomnosť Slovákov. Podarilo sa jej zdiskreditovať Hlinku a jeho spoločníkov. Po návrate do vlasti Hlinku zbavili poslaneckého mandátu. 12. októbra 1919 je zaistený. Jeho uväznenie vyvolalo na Slovensku vlnu rozhorčenia. Minister Srobar sa neuspokojil len s uväznením, ale 13. októbra 1919 zakázal činnosť Slovenskej ľudovej strany. Takto sa jediným povoleným hlasom na Slovensku stal hlas pražského centralizmu.
ÚTLAK SLOVÁKOV, VOĽBY V R. 1920
Voľby na Slovensku sa konali v druhej polovici apríla 1920. Na predsavzatie, za staré maďarské metódy sa nebudú uplatňovať, sa celkom zabudlo. Predvolebná kampaň sa zvrhla na boj všetkých proti všetkým. Na ľud zbedačený vojnou a sklamaný vývojom po nej najväčšmi pôsobili štedré sľuby sociálnych demokratov. Na Slovensku teda zvíťazila sociálnodemokratická strana. Nemožno však hovoriť ani o volebnej porážke ľudovej strany. Do parlamentu sa dostalo 12 poslancov, vrátane Andreja Hlinku.
Sociálni demokrati neboli schopní splniť ani jeden zo sľubov. Ústava z 29. februára 1920 uznávala iba oficiálny československý národ a československý jazyk. Slovenčina sa tak stala akoby nárečím češtiny a Slováci, ktorí sa nechceli priznať k československému národu, neboli ústavou uznaní ani za národ, ani za národnosť. Prezident Masaryk vyhlásil : "Slovensky národ nejestvuje. To je iba výmysel maďarskej propagandy."
Okrem politického ožobračenia krajiny pražská vláda uskutočnila niekoľko zásahov aj do hospodárskeho života Slovenska. Tisíce Slovákov odchádzalo za chlebom do cudziny. Do tejto atmosféry biedy a nespokojnosti vstupuje Hlinka s programom autonómie, čiže nedať si vziať národný svojráz, reč a chlieb.
Hospodársky úpadok a všeobecný nepokoj viedol k pádu vlády.
V r.1921 došlo tiež k otvorenému rozkolu v troch najsilnejších politických zoskupeniach na Slovensku.
Hlinkovej politike možno vyčítať mnohé chyby, ale nikto jej nemôže uprieť oprávnenosť, ba priam potrebu. Keby nebol bojoval za slovenskú reč, za slovenskú autonómiu a národné práva Hlinka a jeho ľudová strana, nebojoval by za ne nikto.
POKUSY O ZNEŠKODNENIE ĽUDÁCKEHO TÁBORA, PARLAMENTNE VOĽBY V R. 1925
R.1922 sa vynoril pokus rozložiť Hlinkovu stranu zvnútra. Prvou praktickou skúškou Hlinkovej agresívnej "kampane za biele a kresťanské Slovensko" boli voľby do obecného zastupiteľstva. Volebne výsledky ukázali, že ľudová strana vyšla z volieb ako najsilnejšia politická strana na Slovensku. Kampaň na zdiskreditovanie Hlinku bola v celom rozsahu kontraproduktívna.
Na jeseň 1925 sa mali konať na území Česko-slovenska druhé všeobecné voľby. Slovenský ľud sa nedal zlákať sľubmi a v prevažnej väčšine odovzdal hlasy Hlinkovej strane, ktorá mu sľubovala iba ďalší boj za prirodzene práva národa, t.j. aby správu Slovenska dostali do rúk slovenskí ľudia a aby z plodov slovenskej zeme mali úžitok predovšetkým Slováci.
PO VOĽBÁCH
Hlinka chcel, aby Bratislava bola hlavným mestom Slovenska. 29.novembra 1925 sa nim aj stala. Aby mohol pokojnejšie rozmýšľať a vyhovieť pozvaniam amerických Slovákov, Hlinka sa práve v tomto čase rozhodol navštíviť Spojene štáty. Bola to triumfálna cesta. Hlinka sa po návrate z Ameriky dal informovať o výsledkoch rokovaní a pod dojmom americkej cesty dal súhlas k vstupu do vlády. Tento vstup bol pomýleným krokom. Nespokojne bolo voličstvo, ktoré nepociťovalo nijaké viditeľné zlepšenie svojho postavenia.
HLINKA - TUKA
V r.1920 sa objavuje v ľudáckom hnutí nová osobnosť. Je ňou Dr. Vojtech Tuka. V otvorenom liste Hlinkovi podáva svoju predstavu autonómie, podľa ktorej české krajiny a Slovensko by tvorili zväzovú republiku, ktorá by okrem hlavy štátu nemala prakticky nič spoločné. Boj za autonómiu preniesol Tuka aj na medzinárodné fórum. Jeho zahraničné aktivity sa zdali priveľa aj niektorým "umierneným ľudákom". Keď mu to zazlievali, Tuka sa vždy odvolal, že čo robí, koná so súhlasom a na výslovnú žiadosť A. Hlinku. Ten spočiatku podceňoval vážnosť protitukovskej kampane.
Začiatkom januára 1929 bol Dr. Tuka zaistený. Tuka súkromne i verejne proklamoval svoju nevinu. Počítal s vyšetrovacou väzbou, ale bol pevne presvedčený, že nijaký sud mu nebude môcť dokázať, čo neurobil. Veci si predstavoval tak, že súd ho oslobodí a on sa vráti na politickú scénu a gloriolou martýra.
Prehliadol však, že jeho záležitosť nie je občiansky, ale politicky proces, v ktorom ide o zlikvidovanie politického protivníka za každú cenu.
Bol to proces, v ktorom mal byt súdený a odsúdený ani nie tak Tuka ako skôr autonomizmus a jeho hlavný predstaviteľ - ľudáčke hnutie. Súd odsúdil Tuku na 15 rokov väzenia.
Hlinka na znak protestu nariadil, aby ľudácki ministri vystúpili z vlády a strana z vládnej koalície. Nastala vládna kríza, ktorá sa dala riešiť len vypísaním predčasných volieb. Tie dopadli pre Hlinku zle.
SLOVENSKO SLOVÁKOM
Aj po uväznení Tuku a po odchode a vylúčení mnohých vedúcich pracovníkov zo strany mal Hlinka ešte stále mnoho nasledovníkov, spomedzi ktorých si mohol vybrať nových spolubojovníkov do zápasu o autonómiu. Tento boj sa niesol v znamení hesla Slovensko Slovákom! Žiaľ, v Prahe mali na silnejúci autonomizmus len jednu odpoveď : ešte silnejší potlačovací aparát. Zásahy proti ľudovej strane ako hlavnej advokátke autonomizmu boli čoraz ostrejšie. Boj sa preniesol aj na pôdu Matice slovenskej. Dna 12. mája 1932 sa konalo valné zhromaždenie, ktoré sa nieslo v znamení sporov o spisovnú slovenčinu. Tento boj sa víťazne zavŕšil. Celonárodná akcia za čistotu a svojráz slovenčiny zblížila Hlinku s evanjelickým kňazom Martinom Rázusom, ktorý stal na cele Slovenskej národnej strany.
ROK 1933
Dna 13. augusta 1933 sa v Nitre zhromaždil asi 70-tisicovy zástup pútnikov. Keď nadišiel čas slávnostných prejavov a moderátor chcel uviesť prvého oficiálneho rečníka, zo zástupu sa ozvala požiadavka, aby vystúpil Hlinka. Mladi akademici vzali Hlinku na plecia a niesli ho k tribúne. Popri ňom prehovoril aj Martin Rázus. Až po nich sa dostali k slovu oficiálni rečníci.
Pribinove oslavy v Nitre boli posledným varovaním pre Prahu, že Slovensko nemožno uspokojiť inak, než splnením sľubov daných v Pittsburskej dohode.
AUTONOMISTICKY BLOK
Hlinka si želal, aby mohol celonárodné cítenie podchytiť a usmerniť ho do spoločného ľudácko - národniarskeho autonomistického bloku. Myšlienka sa prijímala sympaticky, ale jej realizácia skepticky. Hlinka aj napriek vysokému veku a podlomenému zdraviu držal vedenie strany pevne v rukách. Hlinkova slovenská ľudová strana bola jeho nielen podľa názvu, ale aj v skutočnosti. Nerád počúval kritiku, najmä z vlastných radov. Tridsiate roky sú plne špekulácií centralistickej tlače o pravdepodobnom Hlinkovom nástupcovi. V ľudáckom tábore sa akékoľvek úvahy o Hlinkovom nástupcovi tabuizovali.
S takýmito vnútornými problémami vstupovala HSLS ako najsilnejší člen autonomistického bloku do volieb, ktoré sa konali 19. mája 1935. V celoštátnom kontexte vládna koalícia stratila 30 poslaneckých mandátov a s nimi aj absolútnu väčšinu.
S výsledkami volieb nebol spokojný ani Andrej Hlinka.
V roku 1935 sa odohrali tri významné personálne zmeny, ktoré mali na ďalší vývoj udalostí veľký dopad.
I. Pri rekonštrukcii vlády sa stal ministerským predsedom Milan Hodža
II. Dna 14. decembra 1935 sa vzdal svojho úradu prezident T.G.Masaryk
III. Dna 18. decembra 1935 členovia pražskej poslaneckej snemovne a senátu zvolili za prezidenta Edvarda Beneša
BOJ VRCHOLÍ
V lete 1936 vypršal termín, dokedy mal prezident Beneš vyriešiť slovenský problém udelením autonómie. Ľudáci sa začali verejne sťažovať, že sľub, ktorý im dal Beneš pred prezidentskými voľbami zostava nevyplnený. Beneš pozval Hlinku na rozhovor, kde by sa tento problém "riešil diskusiou a vzájomným porozumením". Hlinka nešiel, ale poslal Dr. Tisu ako človeka, ktorému Beneš tu autonómiu sľúbil. Debatovalo sa dlho, ale nedohodlo sa nič. Náznaky neodvratného víťazstva autonomistickej myšlienky sa však objavovali vo verejnom živote čoraz častejšie. Odvaha mladých bojovníkov rástla a nevedeli ju zastaviť ani ostré administratívne zásahy. Hesla ako Slovensko Slovákom! nadobúdali čoraz dôraznejší a pre nežičlivcov národa hrozivejší obsah.
Mlada a dospievajúca generácia sa hlásila o svoje. Na jeseň 1937 vystúpili slovenskí akademici s heslom Na Slovensku po slovensky! Neboli to prejavy agresívneho nacionalizmu, ale prirodzene žiadosti sebavedomého národa. Praha sa tvárila, akoby tieto hlasy nepočula. Márne Hlinka upozorňoval, že aj trpezlivosť holubičieho národa ma svoje medze.
Rok 1938 začal v znamení hesla "V novom roku do útoku!". Hlinka vedel, že rázne vystupovanie proti odporcom autonómie podporujú nielen jeho prívrženci, ale aj prevažná väčšina národa. Nielen č-s. vláda, ale aj sám prezident Beneš posielal otvorene i skryte výzvy na rokovania o novom riešení česko-slovenských vzťahov. Postoj HSLS k týmto výzvam : "Bez garancií a viditeľnej zmeny v celom režime nepopustíme z opozičnosti..." Hlinka s týmto postojom celkovo súhlasil : "Nič nerobiť, kým bratom Čechom slávnostne nepripomenieme Pittsburskú dohodu." Mal tým na mysli oslavy 20. výročia jej podpísania. Oslavy mali vrcholiť v BA 5. júna 1938 na veľkej celonárodnej manifestácii. Ta sa skutočne konala. Prehovoril aj Andrej Hlinka. Bolo to jeho posledne verejne vystúpenie. Zmyslom jeho prejavu bolo: vydržať, nepopustiť, víťazstvo je blízko.
Akoby cítil, že toto je jeho posledne stretnutie, rozlúčil sa slovami : "Národe môj, milujem ťa a či budem žiť alebo v zemi hniť, milovať ťa neprestanem." Manifestácia za Pittsburskú dohodu bola nepopierateľným triumfom autonomistickej myšlienky.
SMRŤ A POHREB ANDREJA HLINKU
Pri poslednom Hlinkovom verejnom vystúpení bolo všetkým jasné, že jeho telo odoláva náporom choroby len pevnou vôľou. Krátko po návrate do Ružomberka sa jeho zdravotný stav opäť zhoršil. Bol v domácej liečbe, no neskôr ho museli previesť do sanatória v BA. Prišla sa s nim rozlúčiť aj delegácia amerických Slovákov.
V piatok 12. augusta sa Hlinkov zdravotný stav rapídne zhoršil. Už v sobotu sa okolo ružomberskej fary začali zhromažďovať ľudia z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Hlinka zomrel v noci 16. augusta na ružomberskej fare ako 74 - ročný.
Andrej Hlinka bol kontroverznou postavou cely svoj život. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že takmer všetky noviny a časopisy v Č-SR priznali jeho zásluhy o prežitie národa pod maďarským útlakom a zásluhy o vznik Česko-slovenska.
Pohreb sa konal 20. augusta 1938. Pochovali ho, ako si žiadal, do krypty jezuitov.
V politickom živote na Slovensku mŕtvy Hlinka dominoval rovnako ako Hlinka živý. Päťdesiat dní po jeho smrti bol zápas o autonómiu víťazne zavŕšení jej vyhlásením v Žiline 6. októbra 1938. Od novembra bola na Slovensku už len jedna strana: Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty. Pol roka po vyhlásení autonómie došlo k vyhláseniu slovenskej samostatnosti.
Na znak úcty a vďaky sa vláda rozhodla dať vybudovať dôstojné mauzóleum pre sarkofág s telesnými pozostatkami A.Hlinku v Ružomberku.
Kult A.Hlinku však dosiahol až nepotrebne veľké rozmery. Preto v septembri 1944 vzlietlo lietadlo, ktorého
jediným cieľom bolo zničiť Hlinkovu hrobku. Vláda sa rozhodla zabrániť znesväteniu jeho pozostatkov, preto bolo jeho telo prevezené v najväčšej tajnosti na neznáme miesto. Dodnes nevieme, kde sa jeho pozostatky nachádzajú. Najpravdepodobnejšia sa za byť teória, že všetko zabezpečil minister Štefan Haššík. Uskutočnil to tak, že presne informácie o mieste prevezenia mali len 3 osoby. Táto trojica sa prísahou zaviazala k absolútnej mlčanlivosti do tých čias, kým všetci traja nenadobudnú istotu, že dozrel čas na odhalenie pravdy. Keď jeden z nich zomrie, ostávajúci dvaja vyberú na jeho miesto nového nositeľa tohto tajomstva...