Alexander Sergejevič Puškin Piková dáma
Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. února 2007
- Zobrazeno: 9244×
Příbuzná témata
Alexander Sergejevič Puškin Piková dáma
ALEXANDER SERGEJEVIČ PUŠKIN: PIKOVÁ DÁMAROK VYDANIA: 1982
VYDAVATEĽSTVO: TATRAN, Bratislava
Romantizmus zasiahol ruskú literatúru v období vzostupu revolučného hnutia v Európe a proticárskych vzbúr. V dielach ruských romantikov sa tieto udalosti celkom zákonite odrazili. A. S. Puškin tvoril svoje práce v atmosfére cárskeho útlaku a preto majú charakter lásky k človeku a nenávisti k dobe, ktorá naň dolieha celou svojou ťarchou nepriazne. Literárnej tvorbe sa Puškin venoval iba asi dve desaťročia, sotva sa ešte nájde v dejinách svetovej literatúry spisovateľ, čo za takýchto čias vyriešil toľko mimoriadne ťažkých a dôležitých kultúrno-historických úloh. Jemu ruská literatúra ďakuje za originálnu národnú svojráznosť a za to, že ju pozdvihol na úroveň najpokrokovejších literatúr sveta. Preto Puškina považujeme za zakladateľa celej ruskej literatúry.
Puškinov básnický talent sa prejavil už za jeho štúdia v cárskoselskom lýceu a pobadal ho vtedy už staručký básnik G. R. Deržavin, ktorý po vypočutí jeho básne Rozpomienky v Cárskom Sele vyhlásil: „ Ajhľa, kto ma vystrieda!“ Začiatkom 20. rokov píše Puškin rad slobodymilovných básní (Voľnosť, Rozprávky, Čaadajevovi, Dedina). Prvým obsiahlejším Puškinovým umeleckým dielom je poéma Ruslan a Ľudmila, čerpajúca námet z ruskej ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa originálnosťou námetu, bohatstvom tvárnych prostriedkov a ľubozvučnosťou ruského jazyka. Svojou tvorbou si Puškin získal veľkú popularitu v pokrokových kruhoch rozvíjajúceho sa revolučného hnutia. Na druhej strane sa vo vládnucich vrstvách dostáva do nemilosti. Roku 1820 ho posielajú do vyhnanstva na juh Ruska, kde strávil štyri roky. Tu sa zoznamuje s príslušníkmi Južnej tajnej spoločnosti a píše ďalšie slobodymilovné básne, ako aj cyklus romantických poém. Tento cyklus završuje poéma Cigáni, napísaná už v ďalšom vyhnanstve v dedinke Michajlovskoje. Počas južného vyhnanstva začal Puškin pracovať na svojom kapitálnom diele, na románe vo veršoch Eugen Onegin. Významným krokom na jeho ceste od romantizmu k realizmu bola poéma Cigáni, nadväzujúca na poému Kaukazský zajatec. Puškin si postupne začína uvedomovať, že rozhodujúcou silou historického procesu sú ľudové masy, čo sa prejavilo v jeho historickej tragédii Boris Godunov. Znamenala úplný prevrat v oblasti dramatického umenia. Najplodnejším obdobím Puškinovej tvorby bol jeho trojmesačný pobyt v dedinke Boldino na jeseň roku 1830.
Tu napísal svoje vynikajúce Belkinové poviedky, svojrázne Malé tragédie a dopísal posledné kapitoly románu Eugen Onegin, ktorý je vrcholom celej Puškinovej umeleckej tvorby a je napísaný vo veršoch. V ňom po prvý raz v ruskej literatúre vykreslil historickú epochu i súčasnosť realisticky v širokom zábere. V 30. rokoch napísal Puškin niekoľko prozaických diel, vyznačujúcich sa uvedenými vlastnosťami, ktorými vyviedol ruskú prózu na cestu realizmu. Za majstrovské dielo Puškinovej prózy považoval L. N. Tolstoj psychologickú novelu Piková dáma, v ktorej autor nastoluje tému života vo veľkomeste s jeho sociálnymi protikladmi. Jednou z posledných Puškinových výtvorov bola báseň Pamätník – Exegi monumentum, predstavujúca básnický odkaz pokoleniam veľkého poeta, zakladateľa realizmu v ruskej literatúre.
Dej novely sa odohráva v Petrohrade
Hlavné postavy: Grófka Anna Fedotovna, Tomskij, Lizaveta Ivanovna, Hermann,
O B S A H
Stará grófka Anna Fedotovna žije v Petrohrade spolu s chudobnou chovanicou Lizavetou Ivanovnou. Tá musí znášať výbušné nálady grófky. Číta jej romány a sprevádza ju na prechádzkach. V Petrohrade žije aj grófkin vnuk Tomskij. Často sa zabáva s priateľmi hraním kariet dlho do noci. Pri týchto hrách ich potichu pozoruje mládenec Hermann. Je vášnivým hráčom, ale prísny racionalizmus mu nikdy nedovolí zúčastniť sa na hre a riskovať, ostáva len v úlohe pozorovateľa. V jeden večer prezradí Tomskij priateľom tajomstvo starej grófky. Hovorí o tom, že pozná tri karty, ktoré zaručene prinášajú šťastie. No má to aj jeden háčik. Po prvej výhre s týmito troma kartami už dotyčný nesmie nikdy hrať. Ibaže nikto nevie, aké sú to karty. Hermanna to natoľko zaujme, že odvtedy denne prichádza pred dom starej grófky. Pri okne vždy vyšíva Lizaveta Ivanovna a tá si ho všimne. Hermann predstiera lásku k Lizavete, aby z grófky vymámil tajomstvo. Dohodne si s ňou tajné stretnutie. Neskôr však príde ku grófke a nalieha, aby mu prezradila tri karty. Ona odmieta, nevydrží to a nakoniec zomiera. Hermann sa priznáva k tomuto činu, no pridá aj na pohreb. V deň pohrebu mu grófka v nočnom zjavení prezrádza svoje tajomstvo. Odpustí mu svoju smrť s podmienkou, že sa ožení s Lizavetou. Ale on pri hre vsádza každý deň na jednu kartu. Vyhrá s trojkou, sedmičkou, no namiesto túza mu vyjde piková dáma s tvárou grófky a žmurkne naňho. Vtedy si spomenie na slová stareny.
Hermann nakoniec zblaznel a Lizaveta Ivanovna sa šťastne vydala za syna bývalého správcu u starej grófky.
IDEA: Človek dokáže predstierať lásku v nádeji, že získa bohatstvo.
TÉMA: Kto chce veľa získať podvodom, nakoniec na to doplatí.
CHARAKTERISTIKA HLAVNEJ POSTAVY
Stará grófka, keďže už mala vyše osemdesiat rokov, sa celkom vzdala nárokov na krásu, dávnu zvädnutú, ale zachovávala všetky zvyky mladosti, prísne sa držala módy sedemdesiatych rokov a obliekala sa rovnako dlho a starostlivo ako pred šesťdesiatimi rokmi. Grófka nemala zlé srdce, no bola svojhlavá ako žena rozmaznaná spoločnosťou, skúpa a pohrúžená do chladného sebectva ako všetci starí ľudia, čo v minulosti vyčerpali svoju lásku a sú cudzí dnešku. Zúčastňovala sa na všetkých podujatiach vysokej spoločnosti, vláčila sa po baloch, kde sedávala v kúte, namaľovaná a oblečená podľa starej módy, ako obludná a nevyhnutná okrasa bálovej dvorany.
V tomto diele autor viac používal opisy daných situácií alebo osôb.
JAZYKOVÉ PROSTRIEDKY
METAFORA: ak sa vo vašej hrudi ozvalo dačo ľudské
PERSONIFIKÁCIA: trojka, sedmička a túz mu neschádzali z mysle
EPITETÓN: celé mesto, svojho priateľa
ZDROBNENINY: dušička, vetráčik
PEKNÉ MYŠLIENKY
Pretože mal v sebe málo skutočnej viery, bol neobyčajne poverčivý. (str. 242)
Dve fixné idey nemôžu zároveň jestvovať v mravnej sfére rovnako, ako dve telesá vo fyzickom svete nemôžu zaujímať to isté miesto. (str. 244)
Ale nie som schopný obetovať potrebné v nádeji, že získam nadbytočné. (str. 223)
POUŽITÁ LITERATÚRA
A. S. PUŠKIN: Kapitánova dcéra, Piková dáma a iné
Encyklopédia literárnych diel
Literárna rukoväť.