Alexander Dubček životopis

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 3771×

Příbuzná témata



Alexander Dubček životopis

Alexander Dubček sa narodil 27.novembra 1921 v dedine Uhrovec, v tom istom dome kde sa pred pár desaťročiami narodil ďalší významný Slovák - Ľudovít Štúr. Veľa nechýbalo a bol by sa narodil v USA. Jeho otec, Štefan Dubček, v roku 1912 odišiel do USA, do mesta Chicago - tu sa zamestnal ako tesár, dokonca sa pohrával s myšlienkou prijať americké občianstvo. Ako sám Alexander vravel: „Počal ma pár slovenských socialistických rojkov, ktorí emigrovali do Chicaga“

ŽIVOT V ZSSR

Alexander mal na Uhrovec len veľmi hmlisté spomienky, lebo ako 3-ročný odišiel spolu s rodičmi ako členmi družstva Interhelpo do ZSSR, presnejšie – dostali sa do mesta Pišpék, v Kirgizsku (1925). Interhelpo tu vybudovalo: textilný závod, nábytkársku výrobňu a poľnohospodársku komúnu. Tvrdé životné a klimatické podmienky mnohí z 300 členov Interhelpa nevydržali a vracali sa domov.
Ani Dubčekovci tu nezostali, ale domov zatiaľ necestovali, usadili sa v meste Gorkij (teraz Nizny Novogrod). Tu mladý Dubček navštevoval školu a pomaly sa stával Rusom. V roku 1938 sa rozhodli aj oni vrátiť domov. Dovedna prežil Dubček v ZSSR 17.rokov svojho života. NÁVRAT DOMOV

Po návrate domov sa Alexander vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. V roku 1939 vstúpil mladý Dubček do KSČ. V roku 1944 sa so zbraňou v ruke a so svojim bratom Julom zapojil do SNP, Alexander bol 2 krát ranený, avšak mal šťastie na rozdiel od svojho brata, ktorý v tomto povstaní zahynul. Hneď po vojne sa oženil (jeho manželka tiež absolvovala so svojimi rodičmi cestu do Kirgizska). Usadili sa v Trenčíne. Dubček začal pracovať v miestnej droždiarni, už sa mal stať zástupcom riaditeľa avšak dostal ponuku nastúpiť do straníckeho aparátu. SPOR S ANTONÍNOM NOVOTNÝM

V roku 1963 sa stal 1.tajomníkom ÚV KSS. Začal presadzovať politiku dôslednejšieho riešenia hospodárskych, politických a národnostných problémov, a to sa dostalo do rozporu so zámermi a predstavami vtedajšieho 1.tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky Antonína Novotného. PRAŽSKÁ JAR (začiatok aj koniec)

V januári 1968 sa stal 1.tajomníkom ÚV KSČ a tým sa dostal na vrchol politiky v Československu. Dubčeka ani trochu nezaujímali klebety zo sekretariátu, uvoľnila sa nálada, mohlo sa diskutovať aj kriticky, aj adresne a to všetko za Novotného neprichádzalo do úvahy. Do praxe vstúpili mnohé reformy - začali sa realizovať idey „socializmu s ľudskou tvárou“.

Dubček v tomto období dúfal, že bude možné obnoviť demokraciu. Priznal sa k chybám, ktoré spravila predošlá vláda. Jeho motto bolo: „Humanizmus, nie násilie.“ Toto obdobie sa nazýva Pražská jar. INVÁZIA VOJSK VARŠAVSKEJ ZMLUVY a „MOSKOVSKÁ DOHODA“

Pražská jar sa skončila inváziou 5 štátov Varšavskej zmluvy do Československej republiky dňa 21.augusta 1968. Po tomto násilnom vstupe odviedli predstaviteľov vlády do Poľska a potom do Moskvy. Medzi odvedenými bol aj Alexander Dubček. Vtrhli mu do pracovne ruskí výsadkári a mierili mu samopalom na zátylok. Dubček ešte dlho nemohol uveriť čo sa stalo, ešte aj po rokoch si opakoval „Ako ste to mohli urobiť práve mne?“. V Moskve pod nátlakom podpísali nešťastnú „Moskovskú dohodu“, ktorá stanovovala podmienky a cesty riešenia vzniknutej situácie. To znamenalo aj koniec Pražskej jari, dočasné pôsobenie vojsk Varšavskej zmluvy na našom území, ale aj „normalizáciu“.

V roku 1969 nastúpil do čela ÚV KSČ – Gustáv Husák a nastolil éru „normalizácie“. Dubček sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia a neskôr krátko pôsobil ako veľvyslanec v Turecku (január 1969 - jún 1970). Turecko malo v tomto smere tradíciu. Stalin tam svojho času posielal toho, koho sa chcel zbaviť. Po odvolaní z funkcie neemigroval, čo by vtedy niekomu veľmi vyhovovalo. Vrátil sa domov a znášal osud spolu so svojim národom. V roku 1970 bol vylúčený z komunistickej strany.

ODVRHOVANÝ DUBČEK

Dubček mal problémy so zamestnaním, s kúpeľnou liečbou, i s priznaním základných ľudských práv. Nakoniec nastúpil do zamestnania na západe Slovenska v štátnych lesoch ako referent pri mechanizácii. Napokon mu aj túto prácu zakázali, v úsilí zabrániť mu stretávať sa s ľuďmi. Vylučovali ho odkiaľ sa dalo, nielen zo všetkých verejných funkcií, ale aj zo zväzu poľovníkov. Mal zákaz držby loveckej zbrane, zbavili ho vojenskej hodnosti, odmietli jeho členstvo v Zväze protifašistických bojovníkov a vyhodili ho aj z odborov.

„PRÍPAD BREZA“

ŠTB sledovalo Dubčeka na každom kroku. Sledujú aj jeho blízkych, priateľov, ale aj ľudí s ktorými sa stýkal. Nerozpakovali sa dokonca niekedy zamedziť vstup jeho priateľov z Prahy k nemu na návštevu. ŠTB eviduje Dubčeka pod krycím menom „Prípad breza“. Sledujú ho všade, dokonca aj na cintoríne pri hrobe svojho otca a brata. Posiela fotografie áut v ktorých sedia príslušníci ŠTB pred jeho domom, ale márne. V tejto atmosfére vyrastajú aj jeho traja synovia. Napr. za list k úmrtiu priateľa Josefa Smrkovského, za prostý ľudský čin, ho vypočúvalo ŠTB 5 hodín.

NÁVRAT DO POLITIKY

V novembri 1989 po nežnej revolúcii sa konečne Alexander Dubček mohol vrátiť do politického života. Opäť sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia. Bol aj politický reprezentant VPN (verejnosť proti násiliu). V tomto období bol zvolený nový prezident ČSFR - Václav Havel. Medzitým sa postupne 5 štátov Varšavskej zmluvy ospravedlnilo za okupáciu v roku 1968. Svet vzdáva Dubčekovi hold a úctu za osobnú statočnosť, myšlienku nezaujatosti, priebojnosť a odvahu, ktorou sa vpísal do histórie politického myslenia. Boli mu udelené čestné doktoráty (Madrid, Washington), ďalšie rôzne ocenenia, ale aj jedno ktoré si veľmi vážil bola cena Andreja Sacharova, ktorú mu udelil Európsky parlament v januári 1990. Dňa 14.3.1992 vstúpil Dubček do SDSS a na druhom zjazde strany bol zvolený za predsedu a stal sa aj lídrom pre parlamentné voľby. Po rozpade ČSFR sa s ním počítalo ako s najhorúcejším kandidátom na Slovenského prezidenta. Možno by ním aj bol, ale osud mu to nedoprial.

SMUTNÝ KONIEC

Dňa 1.septembra 1992 havarovalo bledo-modré BMW na 88km diaľnice v smere do Prahy neďaleko Humpolca. V aute sedel Alexander Dubček. Pri tejto nehode utrpel vážne zranenia a musel byť prevezený do pražskej nemocnice na Homolke. Jeho zranenia si vyžiadali niekoľko operácii, no lekárom sa nepodarilo zachrániť jeho život. Zomrel 7.novembra 1992. Bezprostrednou príčinou smrti bolo zlyhanie srdca, pľúc a obličiek. Jeho pozostatky boli prevezené z Prahy do Bratislavy, kde bola jeho truhla vystavená vo foyeri SND. Ľudia z celého Slovenska mlčky stáli, mnohí s kyticami kvetov a slzami v očiach aby sa rozlúčili s človekom, ktorý sa pre nich stal symbolom ľudskosti v politike. Smútočného aktu v SND (14.11) sa zúčastnili okrem zástupcov slovenskej politickej scény, tisícok ľudí aj predstavitelia skoro až 50 štátov. Je pochovaný v Slávičom údolí v Bratislave. Jeho pomník zdobí myšlienka: „ Nezahynie národ, ktorý sa riadi tak svojim rozumom, ako aj svedomím“. Tieto pamätné slová vyriekol po nešťastnom auguste 1968, keď sa vrátil domov z Moskvy.

Jeho meno je známe na celom svete, je uznávaný ako predstaviteľ procesu demokratických premien (predbehol dobu takmer o 2 desaťročia) vo východnej Európe. Bol najvýznamnejším a najznámejším politikom moderných československých dejín. Slovensko prišlo o veľkú osobnosť, o veľkého človeka s veľkým srdcom, ktorý nadovšetko miloval svoj národ a ani v tých najhorších chvíľach ho nikdy neopustil.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?