Zvieratá

Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 9730×

Příbuzná témata



Zvieratá

Kmeň: článkonožce – Arthropoda
Trieda: pavúkovce – Arachnoidea
Rad: roztoče – Acarina
1. kliešť obyčajný – Ixodes ricinus (čeľaď Ixodidae – kliešťovité)
Kliešť je obyvateľom lesov a ich okrajov, najčastejšie ho nájdeme pri chodníčkoch lesnej zveri a ľudí. Všetky vývinové štádia (s výnimkou vajíčok) kliešťa sa živia krvou. Larvy s troma a nymfy so štyrmi pármi nôh cicajú krv na plazoch, drobných zemných cicavcoch a spevavcoch. Dospelé jedince napádajú väčšie druhy cicavcov (najmä srnčiu zver). Pri cicaní najprv narežú pokožku hostiteľa chelicerami (chelicery sú súčasťou ústnych orgánov), vsunú do ranky cuciak, ktorý má protiháčiky a živočích veľkosti max. 4 mm zväčší svoju váhu až dvestokrát. Prv ako začne cicať, vypustí do rany sliny, ktoré zabraňujú zrážaniu krvi a trochu tlmia bolesť, ktorú spôsobilo porušenie pokožky. Oplodnenie prebieha na tele hostiteľa. Po nacicaní samička opustí hostiteľa a po čase kladie asi 1000 vajíčok. Kliešte môžu prenášať nebezpečné patogény (choroboplodné zárodky ako vírusy, leptospiry, ricketsie, zimnicovce) a spôsobovať tak vážne ochorenia človeka (infekčný zápal mozgových blán, lymská borelióza) a hospodárskych zvierat.

Trieda: hmyz – Insecta
Rad: šváby – Blattaria
2. švábik hôrny – Ectobius sylvestris (čeľaď Ectobiidae – švábikovité)
Švábik obýva svetlé listnaté aj ihličnaté lesy, ich okraje a krovinaté lesostepi. Obe pohlavia ako aj nedospelé štádiá – nymfy sa zdržiavajú na zemi, v pôdnej hrabanke, ale aj na vegetácii či dokonca v korunách stromov. Švábiky sú všežravé a ich najčastejšou potravou je detrit, zdochliny a peľ kvetov. Dospelé švábiky sa vyskytujú od apríla do októbra. Pred samotným párením dochádza ku dvoreniu samčeka (šermovanie tykadlami, zdvíhanie prvého páru kožovitých krídel a tým odkrývanie feromónovej žľazy). Pri pohlavnom spojení odovzdáva samček proteínovú kapsulu obsahujúcu spermie – spermatofór do samičej kopulačnej komôrky. Oplodnené vajíčka sú obaľované sekrétom z tmelových žliaz, pričom sa vytvorí pevný vaječný obal – ootéka. Túto kladie samička do pôdy či hrabanky. Časť nýmf sa liahne ešte v ten istý rok a tie zimujú ako nymfy 3-4 instaru (po 2-3 zvliekaniach) a časť sa liahne až na budúci rok. Spolu majú 5-6 štádií – instarov nýmf. Dospelé švábiky neprezimujú. Rad: sieťokrídlovce – Neuroptera (=Planipennia)
3. zlatoočka obyčajná – Chrysopa carnea (=Ch. vulgaris) (čeľaď Chrysopidae – zlatoočkovité)
Vyskytuje sa hojne v lesoch, záhradách, na lúkach a poliach.

Občas mení sfarbenie – býva svetlozelená, hnedavá alebo červenohnedá – v závislosti od teploty prostredia. Potravou lariev aj dospelých jedincov je drobný hmyz, najmä vošky. Samičky znášajú až po 100 vajíčok na vláskovitých stopkách, obyčajne na spodnú stranu listov. Stopky sú asi 1 cm dlhé. Larvy sa zakukľujú v guľovitom zámotku. Prezimujú jedince jesennej generácie, ktoré si hľadajú zimné úkryty v opadanom lístí, podobne ako iný užitočný hmyz (napr. lienky) Preto nie je vhodné všetko opadané lístie v záhradách spaľovať a zlikvidovať tak dôležitých ničiteľov vošiek. Pri hľadaní zimovísk zlatoočky často zablúdia aj do našich domovov (často ich stretneme na oknách).

Rad: chrobáky – Coleoptera
Podrad: všežravé – Polyphaga
4. pľuzgiernik lekársky – Lytta vesicatoria (čeľaď Meloidae – májkovité)
Dospelé chrobáky sa vyskytujú na jaseňoch, vtáčom zobe, orgováne a zemoleze, kde sa živia ich lístím (na juhu Európy žerie aj listy olív). Ak ich je viac pohromade, prezradí ich na určitú vzdialenosť pižmový pach. Larvy cudzopasia v hniezdach rôznych druhov medonosných včiel a čmeľov. Čerstvo vyliahnutá larva sa nazýva triungulín a vyznačuje sa troma pármi nôh, ktoré nesú po jednom pazúriku. Triungulín vyhľadáva podľa niektorých autorov hniezda včiel aktívne, podľa iných vylieza na kvitnúcu rastlinu, kde si počká na včelu z rodu Osmia. Včela potom odnesie triungulína do svojho hniezda, v ktorom votrelec zlikviduje včelie vajíčko alebo larvu. Po zvliekaní sa živí medom, po ďalších dvoch zvlekoch zimuje väčšina májkovitých v štádiu zvanom pseudonymfa. Na jar sa ešte raz zvlečie na nepohyblivú larvu, ktorá sa zvlečie na kuklu. Dospelý chrobák obsahuje značné množstvo prudkého jedu – kantaridínu (30 mg je smrteľných pre človeka). Pri kontakte s pokožkou kantaridín spôsobuje pľuzgiere. V minulosti sa používal jed z pľuzgiernika na trávenie a ako afrodiziakum (známe ako španielska muška).

5. roháč obyčajný – Lucanus cervus (čeľaď Lucanidae – roháčovité)
Roháč je obyvateľom listnatých lesov, najmä dubových. Dospelé chrobáky sa objavujú na jar a zhromažďujú sa na poranených stromoch, z ktorých vyteká sladká miazga. Okrem miazgy sa živia prevažne lístim stromov. O samičky a zdroj potravy zvádzajú samčeky súboje. Larvy sa vyvíjajú v práchnivom a hnijúcom dreve starých pňov, koreňov a kmeňov listnáčov. Ich vývin trvá niekoľko rokov (3-5) a dorastajú do dĺžky 9-11 cm. Larva posledného instaru sa zakuklí a ešte na jeseň sa liahne dospelý chrobák. Chrobák však vylieza až na jar. Roháč obyčajný je najväčším stredoeurópskym chrobákom. 6.

fuzáč bukový – Cerambyx scopolii (čeľaď Cerambycidae – fuzáčovité)
Žije v pestrých listnatých lesoch a starých ovocných sadoch. Dospelce nachádzame od mája do júla, najčastejšie na kvetoch, kde žerú peľ a nektár a na kmeňoch stromov, kde olizujú miazgu. Larvy žerú drevo bukov, hrabov, briez, dubov, vŕb a ovocných stromov, zväčša už oslabených či poškodených. Vývin larvy trvá 2 roky a larva počas tejto doby vytvorí hákovitú dutinu na dne, ktorej je kuklová komôrka. Kuklová komôrka má uzáver ako ochranu pred predátormi a parazitoidmi. Ešte na jeseň sa liahne dospelý chrobák, avšak opúšťa komôrku až ďalší rok v máji.


7. chrúst mramorový – Polyphylla fullo (čeľaď Scarabeidae – skarabeusovité)
Chrúst žije v nížinných borovicových porastoch s piesočnatou pôdou. Samičky kladú od júna do augusta 25-40 vajíčok do pôdy. Larvy sa živia korienkami tráv a po troch, štyroch zimovaniach sa zakuklia. Štádium kukly trvá 3 týždne a v júni za súmraku sa objavujú dospelé jedince. Dospelé chrobáky sa živia ihličím borovíc. Tento druh patrí medzi najväčšie stredoeurópske chrústy a u nás je pomerne vzácny.

8. nosorožtek obyčajný – Oryctes nasicornis (čeľaď Scarabeidae – skarabeusovité)
Nosorožtek je pôvodne lesný živočích – jeho larvy sa vyvíjajú v odumretých starých kmeňoch a pňoch listnatých stromov, najmä dubov. V predminulom storočí sa larvy nosorožteka pravidelne nachádzali v triesle a v hromadách kompostu, ktorý sa pripravoval s použitím triesla v garbiarňach. S úpadkom garbiarstva sa i nosorožtek stával stále vzácnejším, avšak okolo r. 1930 sa začal znova objavovať častejšie – larvy sa vyvíjali v obyčajnom komposte v záhradníctvach a na kopách trúchnivých pilín na pílach. Dospelé chrobáky sú nočné živočíchy a vyskytujú sa od júna do augusta. Larvy – pandravy sa vyvíjajú niekoľko rokov v závislosti od podmienok, larvy 3. instaru sú dlhé až 12 cm a pred zakuklením si vytvoria kokón z materiálu, v ktorom sa vyvíjali.

9. lykožrút smrekový – Ips typographus (čeľaď Scolytidae – podkôrnikovité)
Žije pod kôrou odumretých smrekov (suché stromy, polomy). Ak sa premnoží, napáda i zdravé stromy. Spočiatku stromy reagujú na poškodenie tým, že ronia živicu, ktorá zalieva a ničí chrobáky. Pri silnej invázii chrobákov sú však stromy časom oslabené a postupne hynú. Samček vyhryzie v kôre tzv. zásnubnú komôrku. Každá samička po spárení vyhrýza zo zásubnej komôrky tzv. materskú chodbičku v lyku a do tej kladie vajíčka. Vyliahnuté larvy vyhrýzajú chodbičky kolmé na materskú chodbičku. Keď sa končí obdobie larválneho vývinu, larva sa zakuklí na konci chodbičky v "kolíske".

U nás má lykožrút obyčajne dve generácie za rok, vo vyšších polohách iba jednu. Zimujú dospelé chrobáky druhej generácie. Rad: blanokrídlovce – Hymenoptera
Podrad: hrubopáse – Symphyta
10. pílovka veľká – Urocerus gigas (čeľaď Siricidae – pílovkovité)
Pílovka sfarbením pripomína osy, čo ju do určitej miery chráni pred prirodzenými nepriateľmi. Dospelé jedince sa vyskytujú od mája do augusta najmä v korunách stromov zmiešaných a ihličnatých lesov. Samička kladie vajíčka do prevažne oslabených ihličín (jedľa, smrek, často čerstvo zoťaté stromy) a kladie po 4 vajíčkach naraz. Celkovo nakladie 350 vajíčok. Kladielko zabodáva až 1,5 cm hlboko a stáva sa, že ho nemôže vytiahnuť a zahynie. Larvy vyžierajú v dreve chodby a zas ich upchávajú drvinou, po 2-3 rokoch sa zakuklia. Dospelé jedince sa musia z dreva prehrýzť. Stáva sa, že medzičasom bolo drevo spracované a pílovky vyliezajú z nábytku, alebo z iného inventára. Potravu príjmajú iba v priebehu larválneho vývinu, po premene na dospelý hmyz už nie.

Podrad: štíhlopáse – Apocrita
11. lumok veľký – Rhyssa persuasoria (čeľad Ichneumonidae – lumkovité)
Samičky lumkov tohto druhu behajú po kmeňoch zrúbaných stromov v ihličnatých lesoch a vyhľadávajú larvy veľkých druhov fuzáčov a píloviek (aj pílovky veľkej). Veľmi citlivými zmyslovými orgánmi na tykadlách a nohách vyhľadajú korisť v dreve, často v hĺbke niekoľkých centimetrov. Dlhým kladielkom, ktoré vpichne cez drevo k telu larvy a nakladie sem vajíčko. Celý proces kladenia môže trvať značne dlho (40 min. i viac). Vyliahnutá larva sa živí tkanivami hostiteľskej larvy, najprv menej dôležitými. Na jar sa zakuklí, zvyčajne už v kukle hostiteľskej larvy, avšak vyliahne sa už iba dospelý lumok. Dospelé lumky sa živia nektárom z kvetov niektorých rastlín. Lumok ma jednu generáciu v roku. 12. mravec hôrny – Formica rufa (čeľaď Formicidae – mravcovité)
Tento druh má charakteristické stavby – mraveniská – veľké kopy ihličia, suchých konárikov, piesku, ktoré si stavia najmä v ihličnatých lesoch. Tieto hniezda siahajú často 1-2 m hlboko do zeme a výnimočne vyčnievajú až 2 metre do výšky. V jednom hniezde môže byť od stotisíc do 2 miliónov obyvateľov. Obyvatelia sú podelení na kasty. Najpočetnejšia je kasta robotníc – neplodných (výnimočne kladú neoplodnené vajíčka, z ktorých sa liahnu iba samci) samičiek, ktoré sa zaoberajú zásobovaním – zberom potravy, údržbou interiérov, opravami poškodených častí a stavbou hniezda, starostlivosťou o kukly, obranou mraveniska atď.

Robotnice majú podelené práce v mravenisku a podľa toho sú aj morfologicky rozdielne (veľkosť tela, hryzadiel,...). Pohlavné jedince – samce aj samice sa roja (opúšťajú hromadne mravenisko) v určitých intervaloch od mája do septembra. Sú okrídlené a počas svadobného letu sa pária, samček hynie a oplodnená samička zakladá novú kolóniu. Samička sa nedokáže postarať o nové potomstvo a už od začiatku potrebuje robotnice. Preto si zakladá nové hniezdo buď v hniezdach svojho vlastného, alebo iného mravčieho druhu (napr. mravec otročiaci). Najjednoduchšie je, ak je samička prijatá vlastným mraveniskom. Ak vnikne do cudzieho mraveniska, často musí odstrániť v boji pôvodnú kráľovnú. Pôvodné robotnice sa potom starajú o potomstvo novej – cudzej kráľovnej a postupne sú nahrádzané potomstvom (robotnicami) samičky mravca hôrneho. Z vajíčok sa liahnu larvy s pahýlovitými larvami, ktoré sa zvliekajú 4-5-krát, pričom ďalšie instary už nemajú nohy a sú úplne odkázané na starostlivosť robotníc. Kukly v pergamenových obaloch sa nesprávne nazývajú "mravčie vajíčka". Kukly sú kvôli zabezpečeniu optimálnych inkubačných podmienok robotnicami často prenášané do rôznych častí ale aj na povrch mraveniska. Potravou dospelých mravcov je hmyz, iné bezstavovce, uhynuté živočíchy a plody v okolí mraveniska. Okrem toho sa živia medovicou (sladkými výkalmi) vošiek a červcov. Pri love koristi hrajú úlohu silné hryzadlá a sekrét jedovej žľazy ústiacej na konci zadočku. Tento obsahuje najmä kyselinu mravčiu. Mravec hôrny a príbuzné druhy majú veľký význam v lesných ekosystémoch, kde zastávajú najmä sanitárnu funkciu a za obeť im padne aj veľké množstvo pre človeka škodlivých druhov.

Rad: motýle – Lepidoptera
Podrad: uzdokrídle – Frenata /Heteroneura/
13. drevotoč obyčajný – Cossus cossus (čeľaď Cossidae – drevotočovité)
Drevotoč obyčajný je najväčší zo šiestich druhov drevotočov, ktoré u nás žijú. Dospelého motýľa možno vidieť v júni a v júli na okrajoch lesov, v okolí potokov, v záhradách a parkoch. Húsenice sú mäsovočervené a dorastajú do dĺžky 10 cm. Žijú v kmeňoch starých stromov (vŕb, topoľov, pagaštanov, briez, jelší, ovocných stromov a podľa rôznych prameňov i niektorých iných drevín), v ktorých vyhlodávajú dlhé chodbičky. Možno ich však chovať aj jablkami či chlebom. Prezimujú 2-4-krát a pred kuklením vyliezajú z dreva a kuklia sa v zemi pri kmeni alebo vo vyhlodanej chodbe v dreve. Kukly sú hnedé, na brušných článkoch majú ostré tŕne, pomocou ktorých sa pred liahnutím motýľa vysúvajú z pretrhnutého zámotku.

Húsenice majú silný kyslastý zápach, ktorý pretrváva i desaťročia na predmetoch, ktoré s nimi prišli do styku. Dospelé jedince nepríjmajú potravu – majú zakrpatené cuciaky.



14. lišaj pávooký – Smerinthus ocellatus (čeľaď Sphingidae – lišajovité)
Motýle lišaja pávookého lietajú až za súmraku a v noci. Možno ich nájsť od mája do augusta v stromoradiach popri cestách a potokoch, v lužných lesoch, parkoch a záhradách. Ich húsenice žijú na vŕbach, topoľoch a ovocných stromoch, najmä jabloniach od júna do septembra. Kuklia sa v zemných dutinách, kde prezimujú a na jar sa liahnu dospelé motýle. Tieto nepríjmajú potravu podobne ako drevotoč obyčajný. Lišaj pávooký môže pri premnožení spôsobiť škody v topoľových a ovocných škôlkach. Druh má však aj veľké množstvo prirodzených nepriateľov.

15. okáň hruškový – Saturnia pyri (čeľaď Attacidae /=Saturnidae/ – okáňovité)
Okáň hruškový je najväčším stredoeurópskym motýľom. Vyskytuje sa najmä v ovocných sadoch a záhradách v teplých oblastiach našej republiky. U nás žijú 4 z 1200 známych druhov okáňovitých. Motýle z tejto čeľade majú nočnú aktivitu. Samička kladie vajíčka na živné rastliny – ovocné stromy, najmä hruška a čerešňa. Húsenice sú spočiatku hnedé, neskôr žltozelené so žltým pruhom na boku a s belasými bradavicami na všetkých článkoch a dorastajú do dĺžky 12 cm a hrúbky palca. Vyskytujú sa od mája do júla a počas aktívneho života vydávajú vŕzgavé zvuky. Pred kuklením znova zahnednú a nájdu si úkryty v plotoch, puklinách kmeňov, pod múrmi a pod., upradú si zámotok hruškovitého tvaru a v ňom po zvlečení na kuklu prezimujú. Zámotky niektorých cudzokrajných okáňov sa používajú v textilnom priemysle. Dospelé motýle nepríjmajú potravu.

16. dúhovec väčší – Apatura iris (čeľaď Nymphylidae – babôčkovité)
Motýľa zastihneme od júna do augusta na lesných cestách a čistinkách, na okrajoch lesov, vo vlhkých údoliach a na zarastených rúbaniskách. Ráno lieta za potravou, pričom rád sadá na zdochliny, výkaly, hnijúce ovocie a mokriny. V neskorších hodinách poletuje v korunách stromov. Je dosť zriedkavý. Húsenica sa vyvíja od augusta na vŕbe rakyte, vŕbe ušatej, vŕbe popolavej a na osike. Prezimuje v 2. larválnom instare (asi 1 cm dlhá a čiernohnedá) pripradená ku konáriku alebo listu. V apríli začne byť znova aktívna a zvlieka sa na húsenicu, ktorá je zelená, žlto zrnitá, so šikmými žltými pruhmi na bokoch, modrastými výrastkami na hlave a dvoma červenými hrotmi na análnom článku bruška. Húsenica 5. instaru (po 4. zvliekaní) sa zakuklí pod listami, zavesená dole hlavou. Kukla je bledozelená s dvoma hrotmi na hlave.

Motýľ sa liahne asi o 2-3 týždne.

Kmeň: chordáty – Chordata
Podkmeň: stavovce – Vertebrata
Trieda: obojživelníky – Amphibia
Rad: mloky – Urodella (=Caudata)
17. salamandra škvrnitá – Salamandra salamandra (čeľaď Salamandridae – mlokovité)
Salamandra obýva vlhké listnaté, prevažne bukové lesy stredných polôh, zriedkavejšie ihličnaté lesy. Vyskytuje sa aj vo vyšších polohách (u nás do 1000 m n. m.). Nápadné sfarbenie salamandry je výstrahou, pretože na pokožke živočícha býva produkt jedových žliaz, ktorých vývody sú v dvoch radoch pozdĺž stredu chrbta, na bokoch tela a za hlavou. Jed nie je prudký, dráždi sliznice, ale menšie živočíchy môže i usmrtiť. Salamandry nemajú na nohách plávacie blany. Sú to nočné živočíchy a cez deň sa objavujú iba v daždivom počasí. Ich potravou sú pomaly sa pohybujúce bezstavovce – slimáky, červy, mnohonožky, rôzny hmyz a pod. Samička znáša do studničiek alebo potokov 2-70 lariev vo vajcovom obale, z ktorého sa po chvíli uvoľňujú. V studených pramenitých vodách ostávajú larvy vo vode aj cez zimu, inak metamorfujú (menia sa na suchozemské živočíchy – miesto žiabier začnú dýchať pľúcami a pokožkou) asi po 2-3 mesiacoch. V novembri si salamandry vyhľadávajú zimné úkryty, podľa možnosti dostatočne vlhké a teplé, obyčajne v dierach v zemi, pod skalami v dutinách a pod. Často zimuje viac jedincov spolu. V teráriách sa salamandra dožíva 25 rokov.

Rad: žaby – Anura (=Eucaudata)
18. kunka obyčajná – Bombina bombina (čeľaď Discoglossidae – kunkovité)
Kunka obýva vody nížin do nadmorskej výšky 250 m n. m., výnimočne aj vyššie (napr. na Silickej planine) od mlák po veľké rybníky. Na chrbtovej strane tela má žabka krycie sfarbenie, ktoré dobre splýva s bahnitým dnom ako aj suchou zemou. Naopak na brušnej strane má oranžové alebo ohnivé fľaky, ktoré ukáže útočníkovi, ak zistí, že ju neuchráni krycie sfarbenie. Podobne ako u salamandry aj pokožka kunky je pokrytá jedovatým výlučkom a nápadné sfarbenie brucha je výstrahou pre živočíchy, ktoré už prišli s podobným živočíchom do styku. Potravou kunky sú hmyz a iné drobné bezstavovce. U nás sú kunky najdôležitejšími ničiteľmi lariev a kukiel komárov. Na jar sa objavujú v marci, pária sa v apríli a znášajú po 80-100, občas až 300 vajíčok jednotlivo alebo po menších skupinách. Asi po 3 mesiacoch dochádza k metamorfóze, ale stáva sa, že sa ešte v novembri nájdu vo vode žubrienky, ktoré prezimujú a metamorfujú až na jar. Koncom leta kunky opúšťajú vodu a po prvých mrazoch vyhľadávajú zimné úkryty. Niektoré žabky zimujú v suchozemských úkrytoch, iné, podobne ako neskoro vyliahnuté žubrienky, vo vode.

19.

ropucha zelená – Bufo viridis (čeľaď Bufonidae – ropuchovité)
Tento druh obýva otvorené krajiny stepného charakteru, najmä polia a záhrady. Husto zalesneným oblastiam sa vyhýba, preniká iba do ich okrajových častí. Zo všetkých druhov ropúch najlepšie znáša sucho. Ropuchy majú na povrchu tela roztrúsené drobné jedové žlazy a za ušnými otvormi veľké polmesiačikovité žľazy. Ich jed páli na sliznici, môže vyvolať i tvorbu vyrážok, kŕče a poruchy zažívacieho traktu. Tak, ako všetky druhy žiab a mnoho plazov, aj ropuchy sa v určitých časových intervaloch zvliekajú z kože. Potrava ropúch je živočíšna, najmä mravce, chrobáky, slimáky, mnohonôžky, stonôžky a pavúky. Na jar sa ropuchy objavujú v apríli a hneď sa začínajú páriť. Mimo doby párenia sú aktívne len v noci. Párenie trvá do júna. Na miestach kde jarné vody rýchlo vyschnú, sa pária ešte i v auguste. Vajíčka kladú vo dvoch šnúrach – po 5000-6000 kusov v každej a omotávajú ich okolo vodných rastlín a ponorených predmetov. Metamorfóza prebehne po 2-3 mesiacoch. Malé ropuchy odchádzajú ďaleko od vody. Ropuchy zimujú mimo vody vo vyhrabaných asi 30 cm hlbokých dierach.

Trieda: plazy – Reptilia
Rad: jaštery – Sauria
(alternatívne sú jaštery podradom patriacich do radu šupináče – Squamata)
20. slepúch lámavý – Anguis fragilis (čeľaď Anguidae – slepúchovité)
Slepúch je beznohým jašterom a z končatín sa mu zachovali iba zvyšky na kostre. Taktiež koža sa im zvlieka (čo súvisí s ich rastom) vo viacerých kusoch na rozdiel od hadov. Obýva husté krovité porasty, záhrady a rôzne lesy, nie veľmi suché a ani močaristé, až do nadmorskej výšky 1000 m. Cez deň sa ukrýva v dierach, pod lístím, v machu a tráve a za súmraku a v noci, počas dažďa aj cez deň, je aktívny. Živí sa rôznymi bezstavovcami (slimáky, dážďovky, pavúky atď.). Na jar sa objavuje obyčajne v apríli a po 10-15 dňoch sa pári. 5-26 mláďat sa vyvíja vo vajcových obaloch vo vnútri tela samice. V júli až septembri sa rodia hneď po vykladení vajec samicou. Tento jav sa nazýva vajcoživorodosť – ovoviviparia. Slepúchy zimujú od októbra v zimných úkrytoch, často 20-30 jedincov pokope. Dožívajú sa až 54 rokov.

Rad: hady – Ophidia (=Serpentes)
(alternatívne sú hady podradom patriacich do radu šupináče – Squamata)
21. užovka stromová (=had hôrny) – Elaphe longissima (čeľaď Colubridae – užovkovité)
Táto užovka je naším najväčším hadom dosahujúcim dĺžku až 2 m (najmä v južnej Európe). Obýva teplé krovité a kamenisté stráne, teplé listnaté lesy, záhrady a rumoviská, na našom území asi do 900 m n. m. Na jar sa objavuje v apríli či máji a pári sa zvyčajne v júni.

V júni až júli znáša samička 5-8 vajec do pňov, opadaného lístia alebo dier v stromoch. Mláďatá sa liahnu v auguste až septembri a bývajú 20 cm dlhé. Užovka stromová obratne šplhá po stromoch a kroch až do korún, kde často prelieza zo stromu na strom. Lezie i po šikmých stenách a vie dobre plávať. Ak ju chytí niekto za chvost, dokáže sa vyšplhať po vlastnom tele až na ruku votrelca (na rozdiel od vretenice). Loví predovšetkým hlodavce a jašterice, na stromoch vyberá vtáčie hniezda. Korisť usmrcuje tak, že ju silne ovinie svojím telom. Zimuje v skalných štrbinách, v dierach starých múrov a v bútľavých stromoch. 22. vretenica obyčajná – Vipera berus (čeľaď Viperidae – vretenicovité)
Vretenica obýva lesostepi a lesy, najmä zmiešané, ale i ihličnaté. V lesoch vyhľadáva vlhké a zároveň slnečné biotopy (čistiny, rúbaniská, rašeliniská, okolie potôčikov). Vyskytuje sa až do nadmorskej výšky 2000 m, pod 600 m n. m. je veľmi zriedkavá. Po bokoch zadnej časti hlavy má vretenica po jedovej žľaze. Jed sa hromadí v zásobnom jedovom vrecku a pri zahryznutí do nepriateľa či koristi sa obsah vrecka vytlačí cez dutý jedový zub do tela obete. Jedové zuby sa vymieňajú približne každé dva týždne. Pohryznutie vretenicou nie je zdravému človeku až také nebezpečné. Zomiera iba malé percento z pohryznutých (napr. v Anglicku 7 smrteľných prípadov zo všetkých pohryznutí za 50 rokov, vo Švédsku 15 zo 4736 pohryzených), najmä deti a osoby s oslabeným zdravím. Potravou vretenice sú drobné hlodavce, jašterice, obojživelníky, malé druhy vtákov, ale aj bezstavovce. Človeka had uštipne iba keď sa cíti ohrozený. Na jar sa hady objavujú po zmiznutí snehu, pária sa v apríli až máji. Z vajec sa pri znášaní, ale hneď po znesení, rodia malé vretenice, dlhé 15-20 cm. Mladšie samice majú 5-6 a staršie až 15 mláďat. Vretenice sú nočné živočíchy, cez deň bývajú ukryté, alebo sa slnia. Počas pretrvávajúceho chladnejšieho počasia alebo vo vyšších polohách sú aktívne aj cez deň. Aktívne sú asi do októbra. Zimujú pod koreňmi stromov, v pňoch, štrbinách skál, v hromadách slamy, v múroch či v dierach krtov a hlodavcov. Niekedy zimuje viac jedincov pokope.

Trieda: vtáky – Aves
Nadrad: letce – Carinatae
Rad: brodivce – Ciconiiformes
23. bocian čierny – Ciconia nigra (čeľaď Ciconiidae – bocianovité)
Bociany čierne obývajú lesy, rovnako lužné ako listnaté, zmiešané či ihličnaté, od nížin do výšky asi 1000 m n. m. Ich potrava je živočíšna, rôzne bezstavovce a stavovce primeranej veľkosti, prevažne ryby. Hľadajú si ju najmä v lesných potôčikoch a ich okolí.

Bociany sú sťahovavé vtáky a zimujú (výnimočne 1-2 jedince aj u nás) v Afrike, prednej Indii a juhovýchodnej Číne. Prilietajú koncom marca a v apríli a odlietajú od konca augusta do októbra. Hniezda si stavajú vysoko nad zemou, na stromoch, zriedkavo aj na skalách. Stavebným materiálom sú konáre a stavba máva meter v priemere a rôznu výšku podľa počtu hniezdnych sezón. Obaja rodičia sedia na 2-3-5 vajciach 35 až 46 dní a vychovávajú mláďatá asi 2 mesiace. Prinesenú potravu im vyvrhnú a mláďatá si ju berú samy. Z nestráviteľných častí potravy sa im v žalúdku vytvoria chuchvalce, tzv. vývržky, ktoré vydávia podobne ako sovy a dravce.

Rad: dravce – Falconiformes (=Accipitriformes)
24. jastrab veľký – Accipiter gentilis (čeľaď Accipitridae – jastrabovité)
Podobne ako u iných druhov dravcov je samica väčšia ako samec. Dospelé vtáky majú na hrudi a bruchu hnedé priečne pruhovanie na belavom podklade, pokiaľ mláďatá majú hnedé podlhovasté škvrny. Sú to lesné vtáky. Osídľujú radšej staré hory ako mladiny, radšej lesy obklopené lúkami a pasienkami, ako lesy obklopené poľami. V súvislých lesoch s veľkou plochou sa usadzujú blízko okrajov. Potravou jastrabov sú najmä primerane veľké vtáky (havrany, jarabice a pod.), k jeseni stúpa v potrave aj podiel cicavcov. Územie, ktoré osídľuje pár jastrabov a bráni si ho pred inými jastrabmi, má asi 5km v priemere. Hniezdo si stavajú z konárov na listnatých i ihličnatých stromoch vysoko pri kmeni, medzi hrubými konármi. Materiál na stavbu nosia obaja partneri v zobákoch i v pazúroch, upravuje ho samička. Samička znáša 3-4 vajcia od konca apríla do mája. Na vajciach sedia od znesenia druhého, niekedy až po znesení celej násady. Inkubačný čas je 35-38 dní. Po vyliahnutí mláďat samec nosí potravu a samica ju šklbe na kúsky a podáva mláďatám. Ak zahynie samica, samec aj napriek tomu, že nosí dostatočné množstvo potravy, nevie odchovať (nakŕmiť) mláďatá a tie obyčajne uhynú. Starostlivosť o mláďatá v hniezde trvá 40 dní a tiež určitý čas po vyletení z hniezda. Mláďatá dospievajú v druhom roku života. Jastraby na zimu neodlietajú do južných krajín, ale sa potulujú po kraji. Sokoliari niekedy chovajú aj jastrabov.

Rad: sovy – Strigiformes
25. výr skalný – Bubo bubo (čeľaď Strigidae – sovovité)
Výr obýva tiché skalnaté stráne, najradšej s vysokými, málo prístupnými bralami a stržami, alebo staré hory s čistinami, rúbaniskami a pasienkami, prípadne staré kameňolomy – najčastejšie v podhorských oblastiach do 1000 m n. m. V nížinách, napr. v lužných lesoch, sa vyskytuje mimo hniezdenia a starostlivosti o mláďatá, keď sa potuluje.

Na zimu neodlieta. Samica je väčšia ako samec. Tak ako ostatné sovy majú výry bohaté mäkké perie (chýba im však páperie), čo im umožňuje lietať veľmi ticho. Taktiež majú štvrtý prst, tzv. vratiprst, schopný obrátiť sa napred aj nazad, čo využívajú pri chytaní koristi do pazúrov. Korisťou sú živočíchy do veľkosti zajaca a bažanta. Sovy hlcú veľké kusy potravy i s perím a srsťou. Z nestráviteľných častí sa im v žalúdkoch tvoria vývržky (chuchvalce peria, srsti a kostí), ktoré pravidelne vydávia. Výry si nerobia hniezda. Samica znáša 2-4 vajcia do skalných dutín, do dutín stromov alebo aj na zem pri väčších skalách, väčšinou na neprístupných miestach. Na vajciach sedí iba samica. Inkubačný čas je 35 dní. Samica sedí hneď na prvom vajci, takže mláďatá sú odstupňovanej veľkosti. Mláďatá v hniezde kŕmi spočiatku iba samica a samec zásobuje, neskôr kŕmia obaja rodičia. Výchova mláďat v hniezde trvá 5 týždňov. V minulosti používali poľovníci výry na spôsob lovu, ktorý je už zakázaný. Pri "výrovke" slúžil priviazaný výr cez deň ako návnada, keďže na neho útočia vtáky, ktoré v noci loví. Ukrytý poľovník takto poľahky strieľal tzv. škodlivé a lovné druhy z tých, ktoré útočili na výra. 26. kuvičok vrabčí – Glaucidium passerinum (čeľaď Strigidae – sovovité)
Kuvičok žije v ihličnatých a zmiešaných lesoch rôzneho typu. Je typickým obyvateľom severskej tajgy. V strednej a južnej Európe sa vyskytuje iba ostrovčekovite – vo vysokých pohoriach. Na zimu neodlieta, ale sa presúva do nižších polôh. Je našou najmenšou sovou (veľký ako škorec), a preto jeho potravou je prevažne hmyz, príležitostne drobné cicavce a vtáky. Loví i cez deň a robieva si zásoby. Hniezdi v dutinách stromov, ktoré ostali po ďatloch. Samica znáša 4-6 vajec v apríli až v máji a sedí na nich sama 28 dní. Samček ju počas sedenia na vajciach kŕmi. O mláďatá sa starajú obaja rodičia.


Rad: kukučky – Cuculiformes
27. kukučka obyčajná – Cuculus canorus (čeľaď Cuculidae – kukučkovité)
Kukučka obýva stromové porasty rôzneho typu – poľné lesíky, sady, stromoradia, cintoríny atď., v blízkosti ktorých sú aj otvorené plochy – lúky, pasienky. Hniezdi až do nadmorskej výšky 1500 m. Potravou kukučky je rôzny hmyz, najmä chlpaté húsenice, ktoré uprednostňuje iba málo druhov vtákov. Kukučky sú sťahovavé vtáky. Odlietajú v auguste až septembri do zimovísk v Afrike, južne od Sahary. Prilietajú zväčša v druhej polovici apríla. Kukučky sú známe svojím hniezdnym parazitizmom. Vajcia kukučiek sa našli v hniezdach asi 130 druhov vtákov.

Kukučka svoje vajcia znáša v dlhších časových intervaloch (celkovo 20-22 za sezónu: máj až jún) na zem a po jednom ich zanáša do hniezd malých spevavcov, najmä hniezdiacich na zemi. Pri zámene vystriehne samica čas, keď nie sú majitelia hniezda doma, prípadne jej pomáha samec majiteľov odlákať, donesie v zobáku svoje vajce a odstráni jedno z vajec majiteľov hniezda. Vajcia kukučky sú v pomere k jej veľkosti malé a podobne sfarbené ako vajcia hostiteľských vtákov. Mláďatá kukučiek sa liahnu po 12,5 dňoch inkubácie. Desať hodín po vyliahnutí začne mladá kukučka inštinktívne vyhadzovať z hniezda vajcia a mláďatá svojich "adoptívnych rodičov" zvláštnymi pohybmi chrbta a krídel. Mláďa kukučky má vysokú spotrebu potravy a rýchlo rastie. V hniezde zostáva 23 dní a ešte 3 týždne po opustení hniezda žiada od svojich pestúnov potravu. Stáva sa že kukučka pohodí svoje vajce do hniezda v dutine a mladá kukučka sa nemôže z hniezda po odrastení dostať von. Alebo sa stáva, že dve i tri kukučky pohodia vajce do toho istého hniezda. Prežije však iba "najšikovnejšie" mláďa a ostatné z hniezda vyhádže. Stáva sa, aj že citlivé vtáky si všimnú aj drobnú zmenu v hniezde a hniezdo opustia, alebo na kukučie a vlastné vajcia nanosia nový stavebný materiál a znesú náhradnú znášku. Zo znesených kukučích vajec sa tak sotva polovica mláďat úspešne odchová hostiteľmi.

Rad: krakľovce – Coraciiformes
Podrad: pravé krakle – Coraciae
28. krakľa belasá – Coracias garrulus (čeľaď Coraciidae – krakľovité)
Krakle žijú v nižších polohách – hniezdia v nadmorskej výške do 600 m. Obývajú staré riedke lesíky parkového typu (panónske háje, parkovitý kraj v inudačnom pásme väčších riek, stromoradia a kraj s roztrúsenými bútľavými stromami, najmä hlavovými vŕbami. Živia sa najmä hmyzom (rady ho lovia v letku), ale i menšími stavovcami. Majú pomerne krátke nohy, takže po zemi nekráčajú, ale presúvajú sa letkom. Zimujú v Afrike, južne od Sahary. Odlietajú v auguste – septembri a prilietajú koncom apríla a začiatkom mája. Hniezdia v dutinách stromov, najradšej prirodzeného pôvodu, občas aj v opustených budovách a zrúcaninách. Samica znáša 4-6 vajec a sedieť začína hneď na prvom. Inkubačná doba je 19-20 dní. Na krátky čas samec strieda samicu. O mláďatá sa starajú obaja rodičia, výchova v hniezde trvá 4 týždne. Hniezdia raz do roka.

Rad: ďatlovce – Piciformes
29. ďateľ čierny (=tesár čierny) – Dryocopus martius (čeľaď Picidae – ďatlovité)
Ďatle sú vtáky, ktoré celý život šplhajú po stromoch. Takému spôsobu života majú prispôsobené nohy. Dva prsty majú obrátené dopredu a dva dozadu (podobne ako papagáje). pri šplhaní si pomáhajú silným chvostom, o ktorý sa opierajú.

Okrem toho, že šplhá, je každý ďateľ aj tesárom – hniezdnu dutinu si vysekáva. Hlasové prejavy si ďatle dopĺňajú hlasným a rýchlymi údermi zobáka o substrát – drevo. Ďateľ čierny je náš najväčší ďatlovitý vták. Obýva rozsiahle ihličnaté alebo zmiešané, zriedkavo aj listnaté lesy až po hornú hranicu lesa. Jeho potravou je hmyz, najmä larválne štádiá, ktoré vyhľadáva v kmeňoch a konároch stromov (stojacich a padnutých) a v pňoch. preseká sa do chodbičiek v dreve a dlhým jazykom si vytiahne obyvateľa. Pri "love jazykom" mu pomáha špeciálne upravený jazyk, na ktorom má protiháčiky (hmatové a chuťové bradavice) a lepkavý výlučok špeciálnej žľazy pod jazykom. Ďatle čierne na zimu neodlietajú. Každý rok si každý pár obyčajne vysekáva novú hniezdnu dutinu, najmä v ihličnatých stromoch, vo výške 2 a viac metrov. Dutina býva široká 15-20 cm a hlboká okolo 40 cm. Vysekanie dutiny trvá asi 2 týždne. Do nevystlanej dutiny samica v apríli znáša 4-6 vajec. Po 12-14 dňoch sa liahnu veľmi nedokonalé mláďatá. Výchova v hniezde trvá 24-28 dní. Hniezdia raz do roka.

30. ďateľ veľký – Dendrocopos major (čeľaď Picidae – ďatlovité)
Tento druh ďatla žije vo všetkých typoch lesov do výšky okolo 1200 m n. m. Cez sezónu sa živia najmä hmyzom, ktorý vyhľadávajú pod kôrou a v dreve stromov. Rastlinná potrava prevláda v jeseni a v zime, a to rôzne semená a plody drevín (rôzne orechy, semená zo šišiek, bukvice, žalude, šípky a pod.). Niekedy vyplieni hniezda menších vtákov alebo poškodí kôru a lyko stromov a konzumuje vytekajúcu miazgu. Na zimu tento druh zostáva u nás. Hniezdia raz ročne, pričom si pár vytesá (najmä samec) v strome novú dutinu, prípadne osídli starú dutinu aj po iných druhoch ďatľov či vtáčiu búdku. Stane sa i to, že pár začne vytesávať viac dutín, ale osídli iba jednu. Vchod do dutiny býva od 1m vyššie a dutina má priemer 15 cm a hĺbku 20-430 cm. Do nevystlanej dutiny samica znáša v apríli – máji 5-8 vajec, na ktorých sedia striedavo obaja rodičia. Inkubačný čas je 12-13 dní, výchova mláďat v hniezde trvá asi 3 týždne. Ďateľ veľký má zaujímavý spôsob získavania semien z niektorých druhov drevín. Lieskový orech si uchytí do štrbiny v kôre stromu a škrupinu rozbije zobákom. Podobne si upevňuje aj šišky, z ktorých osekáva šupiny a vyberá si semienka.

Rad: spevavce – Passeriformes
31. sojka škriekavá (=obyčajná) – Garrulus glandarius (čeľaď Corvidae – krkavcovité)
Sojka je hôrny vták, obýva lesy rôzneho typu do nadmorskej výšky okolo 1400 m. Sú všežravé, v lete prevažuje živočíšna potrava a na jeseň a v zime rastlinná.

Živočíšnu zložku tvorí hmyz, iné bezstavovce, ale aj stavovce primeranej veľkosti. Na jar, keď sojky hniezdia, ničia hniezda menších druhov vtákov, ich mláďatami kŕmia svoje mláďatá. Na jeseň žerú najmä žalude a bukvice, časť z nich zahrabávajú ako zásobu na zimu. Tým pomáhajú rozširovaniu lesov. Sojky hniezdia na okrajoch lesov, na strome vo výške 2-20 m. Hniezdo stavajú obaja partneri z konárikov a hrubších rastlinných stoniek, vnútro býva z jemnejších bylinných častí a z korienkov. Na 4-7 vajciach striedavo sedia obaja rodičia. Inkubačný čas je 16-17 dní. O mláďatá sa starajú obaja partneri, a to 19-20 dní. Hniezdia raz ročne, prevažne v apríli.

32. orešnica perlavá – Nucifraga caryocatactes (čeľaď Corvidae – krkavcovité)
Orešnica je pôvodne obyvateľom tajgy. U nás sa vyskytuje vo vysokých pohoriach a vo Vysokých Tatrách vystupuje až do výšky 1500 m n. m., za potravou i vyššie. V potrave prevláda rastlinná zložka nad živočíšnou, zo semien sú najobľúbenejšie limbové semená a lieskovce. V živočíšnej zložke prevláda hmyz a drobné stavovce, niekedy orešnice vykrádajú hniezda menších vtákov. Podobne ako sojky, robia si zásoby orieškov v zemi, a sem tam zabudnú svoje zásoby vybrať, a tak napomáhajú šíreniu drevín. Hniezdo si stavajú obaja rodičia na ihličnatých stromoch, blízko kmeňa, vo výške minimálne 3 m. Stavebným materiálom sú vetvičky a zem, vnútro je vystlaté machom, lišajníkmi, jemnou trávou a pod. Koncom marca, začiatkom apríla znáša samica 3-5 vajec. Na vajciach sedí 17-19 dní, samec ju kŕmi. Výchova mláďat trvá 25 dní. Hniezdi raz do roka.


33. vlha hájová (=obyčajná) – Oriolus oriolus (čeľaď Oriolidae – vlhovité)
Žije v predhoriach a nížinách až do výšky 800 m n. m., po vyhniezdení i vyššie. Obývajú listnaté lesy parkového typu (panónske háje, cintoríny, parky, luhy a pod.). Zdržiavajú sa najmä v korunách stromov a sú veľmi plaché. Napriek nápadnému sfarbeniu samcov sú preto málo známe. Zimujú až v južnej Afrike (ázijské populácie v prednej Indii) a k nám prilietajú koncom apríla, začiatkom mája a odlietajú koncom augusta, začiatkom septembra. Potravu tvorí hmyz a iné bezstavovce, v menšej miere mäkké plody a ovocie. Hniezdo si stavajú na stromoch, väčšinou vysoko a tiež ďaleko od kmeňa na vodorovnej vidlici konárov. Hniezdo visí medzi vidlicou konárov ako kolíska. Hniezdo spletá z lyka, stebiel trávy a vetvičiek, pričom si pomáha aj lepkavými slinami. Vnútro je vystlaté machom, perím, senom a vlnou. Koncom mája znáša samica 3-5 vajec, na ktorých sedí 14-15 dní, samec sa s ňou strieda na kratší čas.

Výchova mláďat v hniezde trvá 14-15 dní. Vlhy hniezdia raz do roka.

34. sýkorka čiernohlavá – Parus montanus (= P. atricapillus v staršej literatúre, avšak tento druh žije v Severnej Amerike) (čelad Paridae – sýkorkovité)
Obýva ihličnaté a zmiešané lesy s prevahou smreka a jedle v poraste. Živí sa hmyzom, všetkými jeho štádiami, a inými bezstavovcami. Na jeseň a v zime aj semenami ihličnanov. Hniezdi v stromových dutinách, ktoré si samičky obyčajne sami vydlabú do práchnivých stromov. V dutine ešte robia hniezdo z lyka, trávy, kúskov dreva a kôry. Vnútro vystieľajú srsťou a perím. Samica znáša 7-8 vajec, ktoré i sama vysedí. Inkubačný čas je 13-15 dní. Mláďatá kŕmia obaja rodičia asi 17-20 dní. Hniezdia iba raz v roku. Na zimu neodlietajú a nájdeme ich aj v nižších polohách.

35. sýkorka chochlatá – Parus cristatus (čeľaď Paridae – sýkorkovité)
Tento druh sýkorky obýva ihličnaté lesy, najmä smrečiny a jedliny. Zmiešané lesy osídľuje, ak sa v nich vyskytujú ihličnany kompaktnejšie. Vyskytuje sa až po hornú hranicu lesa. Živí sa hmyzom (všetkými štádiami), v jesennom a zimnom období aj semenami smrekov a jedlí. Hniezdi v dutinách drevín, obyčajne v pňoch a strúchnivených kmeňoch. Párik si dutinu buď vydlabe sám, alebo použijú už vytvorenú dutinu. V dutine si hniezdo vystiela machom, perím a srsťou. Na 6-10 vajciach sedí iba samička, a to 15-18 dní. Sýkorky chochlaté hniezdia dvakrát v sezóne. Prvé hniezdenie začína od polovice mája. Na zimu neodlietajú. Tak ako u všetkých druhov kŕmivých vtákov i u sýkoriek sú mláďatá kŕmené niekoľko dní aj po ich vyletení z hniezda.

36. brhlík lesný (=obyčajný) – Sitta europaea (čeľaď Sittidae – brhlíkovité)
Brhlíky obývajú predovšetkým staré listnaté lesy – dubiny, bučiny aj lužné lesy, menej zmiešané lesy. Vyskytujú sa aj v sadoch s veľmi starými stromami. V ihličnatých lesoch je vzácny. Ich potravou je hmyz, pavúky, semená rôznych drevín, ale aj slnečnice, jačmeňa, ovsa a pod. Lieskovce si rozbíjajú podobne ako ďateľ veľký. Hniezdia v dutinách stromov. Vybratú dutinu si brhlíky vystielajú kôrou, machom a suchým lístím. Samička zužuje otvor do dutiny hlinou zmiešanou so slinami. Ak zahniezdia v búdke, vymuruje blatom aj štrbiny medzi stenami a strieškou, zvonku i zvnútra. Samica znáša začiatkom apríla 5-10 vajec a sedí na nich 13-17 dní. Mláďatá v hniezde kŕmia obaja rodičia 24 dní. Brhlíky sú pozoruhodné tým, že šplhajú po stromoch nahor aj nadol a že si robia zásoby semien v štrbinách kôry stromov a zakrývajú ich machom.

Do zásoby odnášajú aj krmivo z kŕmidiel.



37. oriešok hnedý (=obyčajný) – Troglodytes troglodytes (čeľaď Troglodytidae – orieškovité)
Oriešok je jedným z našich najmenším vtákov (najmenší a asi o 3-4 g ľahším je králik). Žije v lesoch, najradšej v zmiešaných s bohatým krovím a hustým bylinným porastom. Najčastejšie si robí hniezdo pri zemi v hustom kroví, pod vyčnievajúcimi koreňmi, v spletenine lianovitých rastlín a dutých pňov. Hniezdo orieška je guľovité alebo vajcovité, pomerne veľké, kryté i zvrchu a s otvorom na boku. Stavia si ho z machu a lišajníkov, menej používa suché lístie a vetvičky. Stavať začína samec, a to hneď niekoľko hniezd. Keď sa mu podarí prilákať samicu, tá si jedno vyberie a urobí v ňom vnútorné úpravy – vystelie ho perím, srsťou a vlnou. Samica nakladie obyčajne 5-6 vajec a sedí na nich sama 14-16 dní. Výchova mláďat v hniezde trvá 16-17 dní. Oriešky hniezdia dvakrát v roku a začínajú hniezdiť v apríli. Ostatné hniezda, ktoré samec postavil, slúžia na nočný odpočinok samca a neskôr aj ostatným členom "rodiny". Mláďatá z prvého hniezdenia zostávajú často s rodičmi a pomáhajú nosiť potravu pre mláďatá z druhého hniezdenia. Oriešky na zimu neodlietajú, ale často sa presúvajú do obcí alebo k väčším tokom. 38. slávik červienka (=červienka obyčajná) – Erithacus rubecula (čeľaď Turdidae – drozdovité)
Červienky nájdeme skoro v každom lese, kde je dostatok krovia, v hájoch, väčších záhradách a parkoch. Vystupujú až do pásma kosodreviny. Zimujú v stredomorských krajinách, ale niekoľko jedincov prezimuje aj u nás. Odlietajú v septembri až októbri a vracajú sa v druhej polovici marca. Na jar a v lete zbierajú rôzny hmyz (všetky vývinové štádia) a iné bezstavovce, na jeseň sa živia aj bobuľami rôznych drevín. 80 % semien, ktoré prejdú zažívacím traktom červienky, nestráca klíčivosť a takto červienky napomáhajú šíreniu drevín. Hniezdi dvakrát do roka, v apríli a v júni. Hniezdo je výborne maskované, zväčša na zemi v dierach, pod koreňmi, ale i v dutinách stromov. Stavebným materiálom bývajú jemné konáriky, steblá a listy tráv, mach, lišajníky, korienky a pod. Stavbu hniezda a sedenie na vajciach zabezpečuje iba samica. Z 5-7 vajec sa po 13-14 dňoch liahnu mláďatá, o ktoré sa starajú obaja rodičia. Starostlivosť o mláďatá trvá asi 2 týždne.

39. králiček ohnivohlavý (=králik ohnivohlavý) – Regulus ignicapillus (čeľaď Regulidae – králikovité)
Králiček ohnivohlavý a príbuzný druh – k. zlatohlavý (nemá čierny pás cez oko) sú naše najmenšie vtáky.

Králiček ohnivohlavý obýva ihličnaté a zmiešané lesy, prípadne aj bučiny. Literárne údaje o ich zimovaní sú nejednotné. Časť populácie pravdepodobne zostáva zimovať u nás a časť odlieta do južnej Európy (odlietajú v októbri a prilietajú v marci až apríli). Potravu si hľadajú na drevinách – drobné druhy hmyzu a ich vývinové štádiá. Hniezdia dvakrát v roku, v máji a koncom júna. Hniezdo má guľovitý či hruškovitý tvar a okrúhly otvor na boku, na vrchnej časti hniezda. Stavebným materiálom sú byle rastlín, mach, konáriky smrekov, vlna, srsť, vnútro je vystlaté perím. Umiestnené býva v rôznej výške, pri zemi alebo až 12 m vysoko, zavesené na konároch hustých smrekov alebo normálne postavené na konároch borievok. Znášku tvorí 7-12 vajec, inkubačná doba je 14-16 dní. Starostlivosť o mláďatá (pravdepodobne oboma rodičmi) trvá asi 15-16 dní.

40. stehlík čížavý (=čížik obyčajný) – Carduelis spinus (čeľaď Fringillidae – pinkovité)
Čížik obýva ihličnaté lesy, najmä smrekové s prirodzenými čistinkami, prípadne rúbaniská obklopené starými smrekmi. Zriedkavejšie sa vyskytuje v zmiešaných a výnimočne v listnatých lesoch. V mimohniezdnom období, keď sa stehlíky túlajú, ich možno nájsť aj v jelšových a brezových lesoch. Časť našej populácie čížikov zimuje u nás a časť odlieta na juh. U nás zas zimujú čížiky zo severu Európy. Potravou čížikov sú semená drevín a bylín, uprednostňujú semená smrekov, jelší a briez. Mláďatá kŕmia spočiatku hmyzom, neskôr semenami zmäkčenými v hrvole. Hniezdo stavia samička vysoko v korune (5-25 m), na bočných konároch smrekov. Býva dobre ukryté. Materiálom sú lišajníky, mach, korienky, stebielka. Vnútro je vystlaté srsťou, perím, alebo i rastlinnou vlnou. Na 4-6 vajciach sedí iba samica 13-15 dní. Samec ju kŕmi. O mláďatá sa starajú obaja rodičia a zostávajú v hniezde asi dva týždne.

41. hýľ lesný (=hýľ obyčajný) – Pyrrhula pyrrhula (čeľaď Fringillidae – pinkovité)
U nás hýľ obýva ihličnaté lesy prerušované lúčkami, poliankami, rúbaniskami, či izolované skupiny smrekov na lúkach, zmiešané lesy podobného charakteru a husté krovinaté stráne. Hniezdia v nadmorskej výške 400 m a vyššie. V nížinách sa vyskytujú v mimohniezdnom období. Zimujú podobne ako stehlík čížavý – časť populácie odlieta, časť zostáva a zimujú u nás aj hýľe zo severnej Európy. Potravou sú výlučne semená, púčiky a bobule (šípky, jarabina) drevín a semená bylín. Hniezda bývajú ukryté v konároch smrekov, jedlí a borievok, obyčajne blízko kmeňa a v nízkej výške do niekoľko metrov.

Stavebným materiálom sú suché konáriky, zvnútra suché trávy, korienky a lišajníky. Hniezdia dvakrát do roka (apríl – máj a jún – júl). Na 4-6 vajciach sedí samica 13-16 dní, samec ju kŕmi. O mláďatá sa starajú obaja rodičia asi dva týždne.

42. krivonos smrekový (=k. obyčajný) – Loxia curvirostra (čeľaď Fringillidae – pinkovité)
Žijú v ihličnatých, najmä smrekových a jedľových lesoch. U nás je stálym druhom, maximálne sa sťahuje na miesta s bohatšou úrodou šišiek, ktorých semená sú ich hlavnou potravou. Na takúto stravu majú veľmi dobre uspôsobený skrížený zobák. Uprednostňujú smrekové a jedľové semená, v menšej miere žerú aj semená iných ihličnanov či listnáčov, burín a ovsa. Hniezdia celoročne, najčastejšie skoro na jar, keď je k dispozícii najviac zrelých šišiek. Hniezdo stavia samica, samec ju sprevádza a kŕmi. Stavebným materiálom sú konáriky, steblá, mach, korienky, vnútornú výstelku tvorí jemné seno, srsť a perie. Hniezdo je obyčajne vysoko na smreku či jedli, dobre ukryté a kryté konármi stromu aj zhora. Je pevné až s 3 cm hrubými stenami. Na 3-5 vajciach sedí samica sama 14-16 dní. O mláďatá sa starajú obaja rodičia asi 14 dní. Mláďatám sa skriví zobák až asi o týždeň po opustení hniezda. Pre krivonosa je typické tiež rozdielne sfarbenie pohlaví, samec je červený a samica olivovozelená.

Trieda: cicavce – Mammalia
Rad: hmyzožravce – Insectivora
43. jež východný (=jež bledý, j. východoeurópsky) – Erinaceus concolor (čeľaď Erinaceidae – ježovité)
Jež východný je typický živočích stepných a lesostepných stanovíšť východnej a juhovýchodnej Európy. Nájdeme ho aj v blízkosti ľudských sídlišť. Zvláštnosťou ježa je jeho ostnatá koža, ktorá ho chráni pred jeho prirodzenými nepriateľmi. Pri ohrození sa skrúti do ostnatého klbka. Mláďatám sa objavujú ostne už na druhý deň po pôrode. Jež sa živí rôznymi druhmi hmyzu , nepohrdne však ani slimákmi, dážďovkami, obojživelníkmi, plazmi a vajcami vtákov. Je samotár a iba v čase párenia vyhľadávajú samce samice. Veľkosť revíru samcov je až 45 ha a samíc 20 ha. Jež si stavia nadzemné hniezda z trávy, lístia a machu. Hniezda sú ukryté v kroví, pri kmeňoch stromov, medzi koreňmi, v dutinách pňov a v hustej vegetácii. V októbri sa asi na 5 mesiacov ukladá na zimný spánok v zimnom hniezde. Nerobí si pritom zásoby, je pravý zimný spáč a jeho metabolizmus sa spomalí a telesná teplota klesne na 5°C. Rozmnožuje sa od apríla do augusta a samica po 31-35 dňoch gravidity vrhá 2-10 mláďať, zväčša iba raz do roka. Mláďatá otvárajú oči po 14 dňoch a ako 3 týždňové opúšťajú hniezdo.

Samica ich kojí 4-6 týždňov. Úmrtnosť mláďat je dosť vysoká a do veku 1 roka ich 2/3 zahynú, najmä cez zimu. Jež sa v prírode dožíva maximálne 6-7 rokov. Jež je všeobecne veľmi užitočný druh, veľa ich však každoročne zomiera pod kolesami áut či pri vypaľovaní trávy.

44. piskor lesný (=piskor obyčajný) – Sorex araneus (čeľaď Soricidae – piskorovité)
Tento drobný cicavec sa vyskytuje prakticky všade od nížin po vysokohorské polohy. Jedinou podmienkou jeho výskytu je, aby bol biotop vlhký s bohatým zárastom machov a tráv. Aktívny je predovšetkým v noci, ale môžeme ho stretnúť aj cez deň. Zdržuje sa na povrchu pôdy a v jej hornej vrstve, dobre hrabe a využíva aj nory iných drobných cicavcov, v ktorých hľadá potravu. V zime je aktívny aj pod snehom. Má veľmi rýchly metabolizmus a denne zožerie toľko potravy, koľko sám váži. Živí sa rôznymi článkonožcami, inými bezstavovcami, ale aj uhynutými stavovcami a rôznymi semenami a plodmi. Rozmnožuje sa od marca do septembra. Samica má 2-3 vrhy v sezóne, gravidita trvá 20 dní a počet mláďat vo vrhu je 4-10. Mláďatá sú dojčené 3 týždne a po túto dobu pretrvávajú v hniezde. Po 3 týždňoch sú už také veľké ako dospelé, avšak pohlavne dospievajú v nasledujúcom roku. Piskory sú krátkožijúce živočíchy, ako dospelé už neprezimujú.

45. netopier veľkouchý – Myotis bechsteini (čeľaď Vespertilionidae – netopierovité)
Tento netopier je u nás veľmi vzácny a vyskytuje sa iba v oblastiach so súvislými lesnými porastmi. Letnými stanovišťami netopiera veľkouchého sú dutiny stromov, ale aj vtáčie búdky. V zimnom období ho nájdeme v jaskyniach a štôlňach. Korisť lovia aj uprostred lesa, v potrave sú výrazne zastúpené letu neschopné článkonožce ako pavúky a kosce, v menšej miere nočné motýle a dvojkrídlovce. Obe pohlavia žijú oddelene a oddelene aj zimujú. Samice tvoria 5-15 členné letné kolónie a rodia jedno mláďa ročne – v prvej polovici júna. Najvyšší známy vek u tohto druhu je 19 rokov.

46. hranostaj čiernochvostý (= h. obyčajný) – Mustela erminea (čeľaď Mustelidae – lasicovité)
Hranostaj sa vyskytuje na širokej škále biotopov – trávnaté, stepné, lesostepné a lesné, v horách až do 2000 m n. m. Uprednostňuje mierne vlhké stanovištia, najlepšie s blízkym vodným zdrojom. Táto drobná šelma je veľmi pohyblivá a rýchla, výborne pláva a šplhá po stromoch. Pohybuje sa drobnými skokmi 30-50 cm a často stojí na zadných nohách a pozoruje okolie. Živí sa hlavne hlodavcami a vtákmi, menej hmyzom, slimákmi a rastlinnou potravou.

Svoju korisť usmrcuje prehryznutím krčnej cievy. Loví hlavne podvečer a v noci. Pri obrane používa ostro páchnuci výlučok podchvostových žliaz podobne ako tchor. Jeho revír je 7-50 ha veľký. Obýva rôzne zemné úkryty, často aj nory po iných cicavcoch. V nich odchováva aj mláďatá. Pári sa v lete alebo koncom zimy (január, február). Pri letnom párení dochádza k utajenej gravidite a mláďatá sa rodia až na jar budúceho roka, pri zimnom párení sa zárodok vyvíja 3 mesiace. V jednom vrhu býva 3-13 mláďat. Oči sa im otvoria po 34-42 dňoch. Materské mlieko pijú skoro dva mesiace, ale už od 30. dňa príjmajú mäsitú potravu, ktorú prináša do hniezda aj samec. Pohlavne dospievajú v nasledujúcom roku a dožívajú sa priemerne 7 rokov. V zimnom období má biele sfarbenie s typickým čiernym koncom chvosta. Zimná kožušina hranostajov (tzv. hermelín) sa používala na ozdobu kráľovských plášťov.




47. tchor tmavý (= t. obyčajný) – Mustela putorius (= Putorius putorius) (čeľaď Mustelidae – lasicovité)
Obľubuje stepné a lesostepné biotopy asi do nadmorskej výšky 1000 m. Veľmi často sa s ním stretneme aj v blízkosti ľudských sídlišť. Je verný svojmu lovnému revíru, ktorý môže mať až 20 km2. Revír si značkuje výlučkom podchvostových žliaz, ktorý veľmi zapácha. Svoje obydlia si buduje v rôznych norách, kopách kamenia, hromadách dreva či v dutinách stromov. Loví v podvečer a v noci. Dobre pláve. Živí sa najmä cicavcami do veľkosti králika, menej hmyzom, slimákmi, obojživelníkmi, plazmi, rybami a vtákmi. Tchor tmavý je relatívne hojný druh, avšak jeho populačná hustota osciluje v závislosti od populačných vĺn drobných zemných cicavcov. Pári sa v marci až apríli a samica po 40-43 dňoch vrhá 3-8 mláďat. Po 30 dňoch sa mláďatám otvárajú oči, materské mlieko pijú 4-5 týždňov, ako 3 mesačné sú schopné samostatne loviť ale zotrvávajú so samicou do nasledujúceho roku, keď sú už pohlavne dospelé. Tchor má veľmi cenenú kožušinu a je lovnou zverou. Je užitočný reguláciou hlodavcov aj napriek škodám, ktoré príležitostne napácha v bažantniciach a chovoch hydiny.

48. kuna lesná (=k. hôrna) – Martes martes (čeľaď Mustelidae – lasicovité)
Kuna lesná osídľuje všetky typy lesov, kde obýva dutiny stromov a príležitostne hniezda väčších vtákov a veveríc. Okrem hlavného hniezda má v revíre aj niekoľko vedľajších úkrytov. Žije väčšinou samotársky a jej lovný okrsok má 5-20 km2. Revír si značkuje podobne ako iné lasicovité šelmy – výlučkom podchvostových žliaz.

Jej potrava je veľmi pestrá, najmä cicavce (myšovité a veverice), menej vtáky a ich vajcia, hmyz a lesné plody. Pri prenasledovaní koristi lozí po stromoch, robí v korunách stromov až 4 m skoky a usmrcuje ju prehryznutím hrdla. Kuny sa pária v júli a auguste. Po utajenej gravidite, keď sa zárodky cez zimné obdobie nevyvíjajú, vrhá samica 3-6 mláďat v apríli až máji. Mláďatá sú 34-36 dní slepé, samica ich dojčí 7-8 týždňov a stará sa o ne až do konca leta. Pohlavne dospievajú po 1-3 rokoch a priemerne sa dožívajú 10-12 rokov. Kuna lesná je významným kožušinovým živočíchom, často sú jej pripisované škody na chovoch hydiny, avšak je dosť vzácna a zameniteľná s jej príbuznou – kunou skalnou.

49. medveď hnedý – Ursus arctos (čeľaď Ursidae – medveďovité)
Je naším najväčším mäsožravcom a môže dosiahnuť hmotnosť až 250 kg. Obýva súvislejšie ihličnaté a zmiešané lesy v nadmorskej výške 700-1500 m. Teritórium jedinca sa odhaduje na 15-30 km2 a značkuje si ho strhávaním kôry na stromoch. Väčšinu roka žije samotársky, zimuje v upravenom brlohu – v jame po vývrate stromu, skalnej rozsadline a pod. Medveď je napriek systematickému zaradeniu typický všežravec. Naraz spotrebuje až 12 kg potravy, ktorou sú prevažne lesné plody, zelené časti rastlín, rôzne bezstavovce, mláďatá väčších cicavcov, zdochliny. Niektoré jedince sa môžu zamerať aj na včelstvá, hospodárske zvieratá a odpadky pri horských chatách a hoteloch. Zimu prespáva v brlohu od napadnutia snehu do marca – apríla. Behom nepravého zimného spánku (neklesá mu telesná teplota a je schopný niekoľkokrát počas zimy opustiť brloh) rodí samica 1-2(3) veľmi malé (500g) mláďatá. Mladé cicajú materské mlieko 4 mesiace a s matkou zostávajú až 3 roky. Medvede sa pária v máji až júli, zárodok sa však väčšinu času nevyvíja – latentná gravidita a vývin zárodku trvá iba 8-10 týždňov, takže k oplodneniu môže dôjsť aj na jeseň. Pohlavne dospievajú v 3-4 roku života a dožívajú sa 30-50 rokov. Medveď sa vyhýba stretnutiu s človekom. K útoku obyčajne dochádza iba pri prekvapivom prekročení vzdialenosti, ktorú medveď považuje za bezpečnú na únik – často pri obrane mláďat. Bohužiaľ, v posledných rokoch vzrastá počet jedincov, ktoré si zvykli na ľahší spôsob obživy – odpadoch po turistickom ruchu, prípadne sú v revíre často rušené turistami. Takéto jedince strácajú plachosť a môžu byť človeku nebezpečné. Hoci je v Európe všeobecne považovaný za veľmi vzácny druh, v niektorých častiach Slovenska musí byť jeho početnosť umelo regulovaná.

50. vlk dravý (= vlk obyčajný) – Canis lupus (čeľaď Canidae – psovité)
Na našom území bol vlk pred 2.

svetovou vojnou takmer vyhubený. Zo severovýchodného cípu Slovenska sa mu však podarilo opäť rozšíriť a v súčasnosti obýva trvalo aj niektoré pohoria stredného Slovenska. Ojedinele sa však zatúla aj na západné Slovensko. Vlk obýva súvislé lesné spoločenstvá s dostatkom vysokej zveri. Okrem obdobia rozmnožovania žijú v svorkách, ktoré majú veľké teritórium – 40-80 km2 a za noc môžu prejsť až 40 km. Rodičovský pár loví v dobe výchovy mláďat v okruhu 10-15 km, vždy ďaleko od brlohu. Ich potravu tvoria najmä kopytníci, menej drobné cicavce, zdochliny, plazy a obojživelníci. Vo svorke lovia organizovane, nadháňaním a uštvávaním koristi. Svorku vedie najsilnejší samec a samce tiež bojujú o samice. Navzájom sa dorozumievajú vytím a štekavými zvukmi. Pária sa v januári a februári a po 9 týždňoch rodí samica v brlohu 4-6 mláďat. Asi po mesiaci im rodičia začnú podávať mäsitú, zo začiatku natrávenú potravu. Na jeseň už lovia mláďatá v svorke a vo veku 2-3 rokov sú pohlavne dospelé. Napriek občasným škodám na domácom dobytku vlk vykonáva v ekosystéme významnú selektívnu funkciu, keďže si vyberá za korisť najmä oslabené jedince vysokej zvere.

51. líška hrdzavá (= líška obyčajná) – Vulpes vulpes (čeľaď Canidae – psovité)
Líška je náš najbežnejší mäsožravec. Vyskytuje sa prakticky vo všetkých typoch biotopov, kde nájde vhodnú potravu. Podmienkou je len miesto, kde si môže nájsť úkryt. S obľubou loví v poľných kultúrach. V posledných rokoch sa objavujú správy o výskyte líšok vo veľkých mestách, kde sa živia odpadkami. Ich potrava je rôznorodá: zdochliny, drobné zemné cicavce, vtáky a ich vajcia, obojživelníky, hmyz, slimáky a lesné plody. Lovia hlavne za súmraku a v noci. V zimnom období a počas starostlivosti o mláďatá lovia aj cez deň. Lovný revír je 2,5-15 km2 veľký. Líška je samotársky a túlavý živočích, pospolito žije iba matka s mláďatmi alebo niekoľko súrodencov. Pária sa v januári – februári, pričom zvádzajú samce o samice boje. V období rozmnožovania si vyhrabáva hlboké nory alebo používa brlohy jazvecov. Po 50-52 dňoch rodí samica 3-8 mláďat. Oči sa im otvárajú na 12-15 deň a materské mlieko pijú asi 1 mesiac. Samec sa v čase rozmnožovania zdržuje v blízkosti rodiny. Koncom jesene sa však rodina rozpadá. Pohlavnú dospelosť dosahujú v 10 mesiaci veku. Líška je jedným z hlavných prenášačov besnoty (nie každý jedinec!) a podľa poľovníkov tiež pácha škody na drobnej zveri. Na druhej strane reguluje početnosť tzv. škodlivých hlodavcov a vykonáva sanitárnu funkciu v ekosystéme. 52.

mačka divá – Felis sivestris (čeľaď Felidae – mačkovité)
U nás je vzácnym druhom a v Čechách a na Morave bola vyhubená. Obýva husté lesy s bohatým krovitým podrastom (optimum je 200-300 m n. m., výskyt možný do 2000 m n. m.). Mačka je večerným a nočným živočíchom, cez deň sa ukrýva v dutinách stromov, skalných štrbinách, v zemných dierach či vzácne v opustených budovách. Okrem obdobia párenia žije samotársky. Teritórium býva veľké asi 50 ha a značí si ho škrabaním stromov a trusom. Hlavnou potravou mačky sú drobní hlodavci, menej vtáci, obojživelníci, hmyz a väčší cicavci ako zajac. Pári sa vo februári až marci, gravidita trvá 63-68 dní a mláďat vo vrhu býva 3-5. Tie po 10 dňoch otvárajú oči, v 6-7 týždňoch prechádzajú na mäsitú potravu, dospievajú koncom prvého roka života a dožívajú sa 12-14 rokov. Výnimočne sa kríži s mačkou domácou.


53. rys ostrovid – Felis lynx (= Lynx lynx) (čeľaď Felidae – mačkovité)
Rys je v súčasnosti zriedkavý mäsožravec – v minulosti bol vyhubený vo väčšine pôvodného areálu. Na mnohé lokality bol znova vysadený – reintrodukovaný (napr. v Čechách na Šumave). Naša populácia rysa je pôvodná. Typickým stanovišťom rysa sú zmiešané a ihličnaté lesy, najmä v nadmorskej výške okolo 1000 m. Aktívny je najmä za súmraku, na tichých lokalitách aj cez deň. Obyčajne však cez deň odpočíva v skalných úkrytoch, norách iných šeliem či hustom kroví. Jeho lovný revír je veľký 10-25 km2. Značí si ho trusom a močom. Loví predovšetkým králiky, zajace a srnčiu zver. Nepohŕdne ani vtákmi, hlodavcami, hmyzom a lesnými plodmi. Ku koristi sa nepozorovane prikradne a rýchlym krátkym výpadom sa snaží korisť dostihnúť. Ukázalo sa, že asi každý 6. útok býva úspešný. Výborne tiež šplhá po stromoch. Pári sa vo februári – apríli. Po asi 10 týždňoch rodí samica 2-4 mláďatá, dojčí ich 2-3 mesiace a potom ich postupne naučí loviť. Mláďatá ostávajú s matkou do nasledujúceho roka, pohlavne dospievajú v 2-3 rokoch. Rys je prirodzeným regulátorom stavov zvere. Loví predovšetkým staré a slabé kusy, čo vyplýva z jeho spôsobu lovu.

54. veverica stromová (= v. obyčajná) – Sciurus vulgaris (čeľaď Sciuridae – vevericovité)
V minulosti veľmi hojný a jeden z našich najpopulárnejších hlodavcov má tendenciu trvalo znižovať svoju početnosť. Vyskytuje sa vo všetkých typoch lesných porastov a na väčších plochách stromovej zelene (cintoríny, parky...). Je výborne prispôsobená životu na stromoch, dobre šplhá a skáče až 4 m ďaleko. Hlavnou zložkou ich potravy sú semená rastlín (najmä ihličnanov), lesné plody a huby. Príležitostne konzumujú aj hmyz, vtáčie vajcia a mláďatá.

Obývajú dutiny stromov, staré hniezda vtákov, alebo si z konárov robí hniezdo s dvoma otvormi. Sú aktívne cez deň, nepriaznivé podmienky v zime ich aktivitu znižujú, avšak zimu neprespávajú. Robia si zásoby na zimu v dutinách stromov či v zemi. Rozmnožujú sa dvakrát do roka, vo februári – marci a v máji – júni. Po 35-40 dňoch rodí samica 3-5 mláďat, ktoré v 30. dni života otvárajú oči a v 8. týždni sa osamostatňujú. Pohlavne dospievajú v prvom roku života a dožívajú sa 5-6 rokov. Veľkosť revíru jedinca je 10-50 ha, početnosť klesá v 7 ročných cykloch, vrchol nasleduje po úrode smrekového semena. V minulosti hojný kožušinový druh sa stáva ekologicky významným živočíchom.

55. plch sivý (= plch obyčajný, p. veľký) – Glis glis (čeľaď Myoxidae – plchovité)
Tento plch je u nás pomerne vzácny. Obýva listnaté lesy, hlavne bučiny, ale môžeme ho nájsť aj v parkoch, záhradách na teplejších a suchších miestach. Obľubuje krasové a skalnaté miesta. Výskyt v nadmorských výškach nad 1000 m je zriedkavý. Plch je typický nočný hlodavec. Obratne šplhá po drevinách, kde hľadá potravu – žaľude, bukvice a iné semená a plody stromov (napr. ovocie), výhonky drevín a kôru stromov. Asi 5 % potravy tvorí hmyz a iné živočíchy. Plch žije v rodinách alebo v malých skupinách. Revír má v priemere asi 200 m. Stavajú si niekoľko letných hniezd, ktoré často striedajú. Gulovité hniezda zo suchej trávy, lístia a machu sú v dutinách stromov, vtáčich búdkach, senníkoch a pod. Na jeseň si zvieratá vytvoria vrstvu podkožného tuku a zimu (IX. – V.) prespávajú pravým zimným spánkom v dobre chránených hniezdach. Cez zimu stratia 30-50 % svojej hmotnosti. V júni až júli sa pária, pričom vydávajú vysoké piskľavé zvuky. Ináč sa ozývajú charakteristickým vrčaním. Po 30-31 dňoch gravidity vrhá samica 4-6 mláďat. Za 21-23 dní sa im otvárajú oči a za 45 dní sú už samostatné. Po prezimovaní sú pohlavne dospelé. Plch sa dožíva maximálne 6-9 rokov. 56. plšík lieskový – Muscardinus avellanarius (čeľaď Myoxidae – plchovité)
Aj plšík lieskový patrí medzi zriedkavých zástupcov našej fauny. Vyskytuje sa prakticky vo všetkých typoch lesných, najmä listnatých a zmiešaných spoločenstiev. V Tatrách vystupuje až do výšky 1500 m n. m. Je podobne ako ostatné plchy veľmi obratné zvieratko s nočným spôsobom života. Žije individuálne alebo v menších skupinkách. Cez leto si stavia aj niekoľko hniezd z tráv, lístia a konárikov, ktoré zlepuje slinami. Zimné hniezdo je väčšie (priemer asi 12 cm) a pevnejšie.

Hniezda nájdeme v dutinách stromov, krmelcoch zvierat, nízko postavených vtáčich búdkach, v lete aj voľne postavené v hustom záraste. Zimuje pravým zimným spánkom (telesná teplota mu klesne až na 5 °C) od októbra do marca. V období prudkých poklesov teploty upadá do spánku aj v lete. Potravu tvoria prevažne orechy a iné plody a semená drevín, ovocie, mladé výhonky a puky stromov a hmyz. Rozmnožuje sa dvakrát do roka, od júna do augusta. Po 20 dňovej gravidite rodí samica 3-5 mláďat. Na 16.-18. deň sa im otvárajú oči, dojčené sú asi mesiac a celkom samostatné v 40. dni života. Pohlavne dospievajú v nasledujúcom roku. Ľahko sa skrotí.

57. diviak lesný (= sviňa divá) – Sus scrofa (čeľaď Suidae – diviakovité)
Pôvodne sa vyskytoval iba vo väčších lesných (predovšetkým listnatých a zmiešaných) oblastiach, dnes je rozšírený aj v kultúrnej krajine s roztrúsenou zeleňou. Sú nočnými a súčasne typickými čriedovými živočíchmi. Iba staré samce – kance žijú samotársky. Cez deň vylyhujú na chránených močaristých miestach. Sú typické všežravce, zožerú všetko čo nájdu: korienky, semená, plody, hľúzy, rôzne poľné plodiny, drobné živočíchy a zdochliny. Za potravou v noci podnikajú dlhé pochody a rýchlo prenikajú do nových teritórií. Pária sa v novembri – decembri a po 118-120 dňovej gravidite samica vrhá 2-8 mláďat. Pripraví si ležovisko v húštine, kde ostáva s mláďatmi 10 dní. Potom ich vodí v blízkosti ležoviska, pričom si mláďatá hľadajú potravu. Pred nepriateľom ich zúrivo bráni. Dojčí ich asi 2 mesiace. Mláďatá pohlavne dospievajú okolo 18.-20. mesiaca. Pohlavný dimorfizmus samcov (kly, dozadu sa zvažujúci chrbát) sa prejavuje v už v 15. mesiaci života. Škody môžu napáchať na poľných plodinách. Úžitok prinášajú lesu kyprením hrabanky a účinným ničením drobných zemných cicavcov a škodlivého hmyzu. Okrem toho sú významnou lovnou zverou. Z diviaka boli vyšľachtené domáce formy ošípaných.

58. jeleň lesný (= j. obyčajný) – Cervus elaphus (čeľaď Cervidae – jeleňovité)
Jeleň obýva rozsiahle lesné oblasti od lužných po horské lesy. Žije spoločensky v čriedach, staré jelene oddelene od laní a mláďat. Ruja prebieha od konca augusta do októbra. Vtedy vytvárajú lane skupiny, ku ktorým sa pridávajú rujné jelene. Rujný jeleň si stráži svoju skupinu a snaží sa odohnať ostatné jelene, často dochádza k súbojom o skupinu laní. V tomto období hrá významnú úlohu kvalita a veľkosť ich parožia – pokožkových útvaroch na hlave, ktoré môžu byť až 13 kg ťažké. Parohy každoročne obnovuje, zhadzuje ich v marci a nové mu dozrievajú v auguste.

Po obdobie ruje sa jelene ozývajú hlasným ručaním, skoro vôbec nepríjmajú potravu a často sa váľajú v kališti. Laň je gravidná 33-34 týždňov a koncom mája začiatkom júna rodí jedno, vzácne dve mláďatá, ktoré dojčí až do jesene. V 2. roku života dosahujú pohlavnú dospelosť. Hlavnou potravou sú rôzne byliny, trávy, plody, semená a hľúzy, v zime konáriky a kultúrne plodiny. Aktivitu zvierat určuje najmä počasie a ročné obdobie. V rámci rozšíreni

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?