Život kartuziánskych mníchov na Kláštorisku

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 3878×

Příbuzná témata



Život kartuziánskych mníchov na Kláštorisku

Každá kláštorná komunita má svoje špecifiká, ktoré sú však vo svetskej spoločnosti zovšeobecňované do absurdných tvrdení a omylov, ak vôbec sú predmetom diskusií. Spoločnosť osôb obývajúca kláštor je okruhom ľudí, ktorí sa rozhodli zasvätiť sa naplno Bohu, pričom obývajú prostredie dané priamo od neho. Kláštor je refúgium, je skalou a miestom pokoja, a vo svojej hĺbke rušným miestom sebareflexie v samote. Práve samota a mlčanlivosť boli spoločníkmi každého kartuziána. Uvádzam prepis reflexie z púte na Kláštorisku roku Pána 2001, na sviatok sv. Bruna, pre lepšie pochopenie pravej podstaty samoty :

Samota je viac ako len to, že naokolo nie sú ľudia. Je plnosťou sama v sebe. Kto prichádza k iným ľuďom, odchádza od seba. Ten, kto je však sám, prichádza k sebe. Zahĺbení do rozhovorov, riešenia problémov, zaujatí prácou, pohltení starosťami všedného dňa – zabúdame často na seba, niekedy až tak, že sa nespoznávame! Vtedy zvykneme hovoriť niečo, čo vôbec nevychádza z nášho vnútra, robiť to, čo sa nám neskoro zdá úplne cudzie! Až keď „vstúpime“ do samoty, znovu nachádzame samých seba. Stretávame sa so sebou, môžeme pravdivo posúdiť naše konanie, oľutovať, čo nebolo dobré a znovu vykročiť správnym smerom. Samota neznamená, že človek má byť len navonok sám, ale má byť i vnútorne sám u seba. Osobnosť sa rodí v samote. Neznamená to však, že človek má pred ľuďmi utekať, alebo že sa nesmie radovať z ich prítomnosti – to nie! Samota, to nie je opustenosť, prípadne ostych pred ľuďmi. K samote patrí spolupatričnosť. Skutočne spolupatričný môže byť len ten, pre koho je samota domovom. Spolupatričnosť znamená, že človek sa na jednej strane druhému a na druhej, zasa od neho prijíma, ide tu o živé prúdenie.
To čo človek môže rozdávať – tá úcta, láska, vľúdnosť, dobré slovo – onen prameň vyviera z hĺbky srdca a otvára sa len a len v samote.
Pravá spolupatričnosť tiež znamená pri všednej blízkosti dávania zostáva istá hranica, aby každý pevne stál v sebe a v úcte k druhému. V opačnom prípade sa spolupatričnosť stráca a vytvára sa stádo. Sú ľudia, ktorí si svoje šťastie nedokážu nechať len sami pre seba, ale ho musia zaniesť i druhým, ľudia, ktorí sa musia s každou bolesťou podeliť s druhými. To sa zaiste smie, ba niekedy je to veľmi potrebné. Šťastie sa tak znásobí a bolesť už nie je taká ťažká. Človek sa však musí niekedy i sám vysporiadať s bolesťou i radosťou. Sám v samote. Vytrvať v samote je často veľmi ťažké.

Ak však človek vytrvá a k druhým ľuďom prichádza z takejto samoty, prichádza silný a bohatý, aby štedro rozdával.7

Aj takýto bol teda duchovný život kartuziánov. Na východnom Slovensku sú známe práve dve kartuzie: Letanovce – Kláštorisko a Červený Kláštor. Rád kartuziánov založil sv. Bruno z Kolína nad Rýnom 24. júna 1084, práve na sviatok sv. Jána Krstiteľa, ktorý je medzi kartuziánmi veľmi obľúbený. Na čele kláštornej komunity stojí volený opát (prior), ktorý je svojím životom motiváciou pre ostatných, príkladom. Ostatní bratia boli nazývaný konverši, ktorých bolo dvanásť (symbol dvanástich apoštolov) s minimálnym vekom 20 rokov. Noviciát trval jeden rok. Spoločenstvo kartuziánov je rovnocenné. Vyzdvihovaný je ale aj vzťah otec – syn, ktorý je analógiou vzťahu Boh – Kristus. Práve kláštor je absolútne spojenie s Kristom. Už spomínanú svetskú spoločnosť však z väčšmi zaujíma hmotný život mníchov pretože iba táto časť ich mierne spája a približuje. Akí teda boli kartuziáni v súkromí, čo robili, čo jedli a čo si obliekali?
Mníšstvo, kartuziánske nevynímajúc, zasahuje aj do sfér ekonomických, obchodných, výrobných a vôbec je súčasťou globálnej komunity, spoločnosti, ktorá o nej možno ani nevie. Každá rehoľa má svoje pravidlá, ktoré musia byť striktne dodržiavané, iba tak sú využiteľné. Preto je nefundovanou spoločnosťou kláštorný spôsob života označovaný za totalitný. V pravom zmysle slova – dodržania rovnosti, tento výraz neznie negatívne. Duchovným základom všetkých činností bola prísna askéza (zmiernená v 13.stor.), ktorej vonkajším prejavom bol napríklad tvrdý pôst. Trikrát do týždňa o chlebe a vode, s povolením rybacieho mäsa pre chorých a pri veľkých sviatkoch. Ryby získavali z kláštorných rybníkov (vystavaných po roku 1294) na západ od kláštora, ktoré dostali do daru, prirodzene aj s právom rybolovu v nich. Lovili tiež v okolitých riečnych tokoch. Kartuziáni požívali skromnú stravu s obsahom vysokohodnotných bielkovín, okrem rýb teda vajcia a syr. Konzumovali hlavne strukoviny o čom svedčia paleobotanické nálezy zvyškov hrachu, jačmeňa a i. Kartuziánsky kláštor mal zeleninovú a ovocnú záhradu kde si mnísi pestovali zeleninu a ovocie. Pri archeologických vykopávkach boli nájdené kuchynské predmety (misy, hrnce, panvice) z keramiky, kovu (železný kotlík, lyžice) a hliny (hlinené matrice na výrobu koláčikov). Mnísi si jedlo pripravovali sami v celách, kde ho aj konzumovali. Požívali tiež chlieb, ktorého výrobu mal na starosti mlynár, starajúci sa aj o metie a sušenie. V pôstnom období jedávali kartuziáni ovsený chlieb. Ako nápoj sa používala dvojitá dávka vína na deň, riedeného s vodou.

Spoločne sa stretávali v spoločnej jedálni iba v nedeľu a cez sviatky. Práve 13.stor. prinieslo zmenu v spôsobe stravovania, kedy sa o kuchyňu staral kuchár, ktorý jedlo aj roznášal do ciel. Tiež sa staral o bránu kláštora. Blízko pri kláštore bola stajňa, kde sa o dobytok staral hlavný pastier, ktorý s ním mohol aj obchodovať. Ako ťažný dobytok slúžil kartuziánom kôň. V oblasti zaodievania sa nelíšili veľmi od ostatných mníšskych rádov. V zmysle „nosím to čo skutočne potrebujem“ sa obliekali do jednoduchých, nefarbených ale teplých habitov, ktoré im za pomoci kapucne zahaľovali celé telo. Okrem morálnej stránky veci spĺňal tento skromný overal aj tepelnú funkciu v nepriaznivých podmienkach. Príležitostne, vo veľmi drsnej zime, mali mnísi povolenú aj baraniu kožušinu. Ostatné kožušiny boli zakázané, rovnako ako napr. aj periny. Zaujímavosťou bol obuvník, ktorý mal na starosti všetku obuv v kláštore, ostatné šatstvo si mnísi prali sami. Na duševnú čistotu sa dbalo viac ako na telesnú, čo je všeobecne typické pre stredovekú hygienu. U kresťanského spoločenstva v období stredoveku sa táto skutočnosť tiež spája s prílišnou antickou starostlivosťou o hygienu (v ponímaní kultu tela), ktorá bola považovaná za hriešnu. Kartuziáni považovali čistotu za symbol dokonalého panenstva či nedotknuteľnosti. Od roku 1620 sa praktizovalo holenie a strihanie každý mesiac. Taktiež každú sobotu umýval prior nohy všetkým mníchom. Ku koncu stredoveku sa začalo s vykurovaním ciel pomocou kachľových pecí (na Skale útočišťa bolo odkrytých celkovo 14 pecí), pričom kachlice boli pravdepodobne vyrábané v niektorom z miest, napr. v Levoči. Vnútri kláštora platila pravidelnosť – delenie dňa na kanonické hodinky : matutina (pred východom slnka), prima (ráno), tertia (dopoludnia), sexta (poludnie), nona (odpoludnia), nešpory (západ slnka), kompletorium (neskorý večer) 8. Spánok bol rozdelený na večerný (od 19:00 do 23:00 hod) a nočný (od 2:00 do 6:00 hod). O polnoci sa stretávali v kostole kde sa modlili. Kartuziáni boli silne viazaní na kláštor a jeho priestory. Akákoľvek rečová komunikácia bola nemožná, nanajvýš mohli používať gestá, v tých najnutnejších prípadoch. Kartuziánom tak zostala prezývka „nemí (mlčanliví) mnísi. Každú nedeľu mali povolenú vychádzku do okruhu 1, 5 km. Nekomunikovali s okolím a takisto okolie nepripúšťali k sebe. S výnimkou členov, ktorí zabezpečovali obchod (kuchár, pastier) a museli komunikovať s nákupcami či predajcami.

Tiež nemožno zabudnúť na jedinú ženskú návštevu kňažnú Hedvigu (vdova po Štefanovi Zápoľskom), ktorá dostala k návšteve špeciálne povolenie roku 1506 od generálnej kapituly. Bola veľmi štedrou mecénkou kláštora. To, čo napĺňalo ich svetský život tu na zemi, bola práca (podľa hesla „ORA et LABORA“). Či už to bolo prepisovanie kníh alebo starostlivosť o chorých. Druhá uvedená činnosť bola veľmi známa v okolí kde sa kartuziáni vyskytovali. Okrem záhrad, v ktorých pestovali ovocie a zeleninu, udržiavali aj záhony s liečivými bylinami. Ako lekári boli všestranní pretože liečili tak choroby tela ako aj ducha. Duševne chorý pacient podstúpil napr. niekoľkoročné spolunažívanie s mníchmi, zapojil sa do ich života, zavrel sa do cely (uväznil sa pred svetským chaosom) aby našiel svoje skutočné duchovné zdravie. Dodnes sa v kartuziách používajú podobné „kúry“ pre laikov, bez sľubu viazanosti. O medicínskych zákrokoch, aj keď len vo felčiarskej úrovni, nemožno pochybovať. Svedčia o tom nálezy sklenených bánk, ktoré sa mohli používať napr. pri uvoľňovaní krvi zo žíl, ktoré bolo nariadené štyrikrát do roka. Zo štatútu „nekázali Slovo Božie, tak ho aspoň rozširovali rukou a písmom“10. Kartuziáni nehovorili ale písali. Tak ako Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravu s preloženým Písmom Svätým, kartuziánski mnísi sa postarali o dedičstvo našich otcov, o kultúru a vzdelanosť. Reprodukovali rôzne diela náboženskej literatúry : homílie t.j. kázne, Bibliu, asketicko – mystickú literatúru. Spomedzi nálezov, sú tie o kopistickej, iluminátorskej i kníhviazačskej činnosti najzreteľnejšie. V každej cele mal mních k dispozícii stôl, perá kriedu, dve tabuľky, jeden skalpel, dve britvy na vymazávanie písmen na pergamenoch, jeden bodkovač, šidlo, olovko, pravítko a grifeľ. S pokrokom techniky sa prispôsobili dobe a tak od druhej polovice 14.storočia používali namiesto pergamenu papier a pero. Hutné informácie o týchto aktivitách poskytujú najmä nálezy knižných kovaní a spôn, ktoré slúžili ako dekoratívne doplnky a zároveň chránili knihy pred vonkajšími vplyvmi prostredia. Boli nájdené tiež knihárske ihlice, dláto a malá pílka. Ako znamenitý skriptor 16. storočia je uvádzaný prior Jodokus, ktorému sú pripisované dva antifonáre a dva graduále (išlo o iluminované rukopisy). Približný stav knižných zväzkov sa odhaduje na 200 kusov. Časť z nich znehodnotili husitské oddiely. Na Slovensku sa nachádzajú len dve diela a to v Matici Slovenskej v Martine. Práca kartuziánov sa stáva potrebnou iba vtedy keď ju človek chce spoznať čím má iba úzky okruh skutočných priaznivcov napriek jej nesmiernemu duchovnému bohatstvu.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?