Základy synergetiky

Kategorie: Ekonómia (celkem: 558 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 5039×

Příbuzná témata



Základy synergetiky

Komplexnosť a čas – novonastolené fenomény reality
Synergia odráža vlastnosť interakcie systému, akou je asymetrickosť správania systému pri transformačnom a kreačnom procese. Prejavom tejto asymetrickosti je pôsobenie zmeny mikroštruktúry na makroštruktúru a jednotnosť procesu na rôznych hierarchických úrovniach a v rôznych veľkostných mierkach. Synergia odráža najmä tie novoobjavené vlastnosti, ktoré sa označujú pojmami disipatívne/nesúvislé/ štruktúry, bifurkácie /rozštiepenie/ a fázové prechody. Fázový prechod – radikálne zmeny v makroskopickom stave systému v dôsledku zmeny určitých riadiacich parametrov a ich prechod za hranicu kritických hodnôt stability. Synergiu chápe ako proces tvorby nových kvalít. Efektívna informácia – pôsobí na vznik nových foriem, tieto vplývajú spätne na prostredie a zmeny v prostredí opäť na zmenu systému. Na tento mechanizmus tvorby informačnej príčiny v rámci odchýlky tvoriaceho spätnoväzbového procesu poukázal Marujama. Pre jeho tvorivý charakter ho nazval morfogenézou. Je to odlišný proces ako morfostáza, ktorá je riadená odchýlku rušiacou spätnou väzbou. Synergia dokazuje, že čas, zmena, evolúcia a história sú podstatné v anorganickom, organickom i sociálnom svete. FORMOVANIE SYNERGETICKEJ TEÓRIE
Slovo Synergia je gréckeho pôvodu a znamená súčinnosť, spoluprácu alebo spolupôsobenie. Z hľadiska ľudskej kultúry a civilizácie sa ním najčastejšie označovalo spolupôsobenie rozličných síl v smere jednotného výkonu a cieľa. Za protiklad synergického pôsobenia sa pokladalo antagonistické pôsobenie. Pojem synergie sa vzťahoval na funkčnú účelovosť. Trentowsky vyjadruje názor, že úsilie riadiaceho pracovníka nemôže byť efektívne bez pochopenia prirodzeného a spontánneho úsilia, náklonnosti a schopnosti jednotlivca. V súčasnosti je neobyčajne cenný a aktuálny prístup k synergií, ktorých odhaľuje vzťah človeka k spoločnosti. Je nevyhnutné vychádzať od človeka, ale držať sa spoločenských zákonov a usilovať sa pochopenie spôsobu podriaďovania individuálnych síl a procesov v riadení. V synergetickej metóde skúmania vystupuje náhodný činiteľ ( fluktuácia ) ako stimul kvalitatívnej zmeny bez ktorej by sa pôvodný stacionárny stav nemohol destabilizovať a umožniť vznik novej kvality. Samotný vznik novej kvality vedie k rýchlej kvalitatívnej zmene – k tvorbe novej štruktúry. Uvádza sa 6 druhov možných nových kvalít 1. VZNIK ČASOVÝCH ŠTRUKTÚR ( pôvodne v konštantnom režime pracujúci systém začne periodicky oscilovať v čase ) 2.

VZNIK PRIESTOROVÝCH ŠTRUKTÚR ( pôvodne homogénny systém začne vytvárať určitú priestorovú mozaiku ) 3. VZNIK ČASOVÝCH ŠTRUKTÚR IMPULZNÉHO CHARAKTERU ( laser pracujúci v konštantnom režime sa pri určitom kritickom výkone mení na pulzujúco pracujúci stroj ). 4. VZNIK SOLITÓNOV ( vlnových balíkov, ktoré sa pri šírení nerozplývajú ani vzájomne neovplyvňujú ), 5. VZNIK ŠPIRÁL A HYPERCYKLOV V BIOLOGICKÝCH SYSTÉMOCH ( selekcia, vznik druhov, vznik tvarov ), 6. VZNIK DETERMINISTICKÉHO CHAOSU ( pôvodne deterministický systém, napr. kvapalina s laminárnym prúdením sa zrazu zmení na chaotický systém – vznikne turbulencia).
HEURISTICKÉ MOŽNOSTI SYNERGETIKY
Umožňuje a tvorí nové prístupy k chápaniu komplexnosti človeka a prírody, prispieva k pochopeniu evolúcie a vývoja, a tým aj zložitých problémov reštrukturalizácie sveta v ktorom žijeme. Heuristické možnosti synergetiky spočívajú v jednote, celostnosti dynamiky, v odhaľovaní algoritmov, pravidiel a zákonitostí synergie, v tvorbe nových idei, hypotéz a teórií, metód, techník a procedúr výskumu. Synergetika upozorňuje na nevyhnutnosť zvyšovania komplexnosti poznávania o dôsledky vzťahu poznávací subjekt – poznávací objekt. CHAOS – ANTICHAOS (koncepcia chaosu v antickom svete )
U starých Grékov sa bohyňa zeme GAJA zrodila s chaosu. Slovo chaos malo v starogréčtine význam nič, niečo čo sa nedá identifikovať. Neskôr sa význam spresnil na čokoľvek , čo nemalo ustálenú formu, čo nemalo pravidlá usporiadania. Protikladom chaosu bol pojem kozmos, ktorý pôvodne v gréčtine znamenal usporiadanosť sveta. Svet bol celostnosťou, v ktorej veci a javy nachádzali zmysluplnú koherenciu. MODERNIZMUS A IDEA CHAOSU
Entropia – stupeň neurčitosti. Má vzťah k ideológií, obsiahnutej v starogréckej terminológií, v ktorej sa história civilizácie vyjadrovala v 5 – tich fázach: ZLATÝ VEK bol vekom plnosti, STRIEBORNÝ VEK, BRONZOVÝ VEK, HEROICKÝ VEK a v ŽELEZNOM VEKu sa objavili znaky rozkladu a chaosu. Ak svet upadne do úplného chaosu, opäť zasiahne nadprirodzená sila, vytvorí nový šťastný svet. Antický chaos nebol len neurčitosťou, ale bol i počiatkom novej určitosti, tvorivosti. Modernistický chaos bol v skutočnosti odvráteným pohybom newtonovského poriadku. Bol stavom systému, ktorí znamená znižovanie miery jeho usporiadanosti. Antický chaos vytváral priestor pre nové klíčky a rozkvitnutie nových foriem prírody života, spoločnosti a myslenia. CHAOS V SÚČASTNOM VEDECKOM MYSLENÍ
Pokladá sa za formu nepravidelných výstupov z deterministických zdrojov.

Podstatou chaosu je nemerateľnosť neurčitosti, ktorá umožňuje vznik nových fenoménov a tie sa rozrastajú do nových vývojových trajektórií. Pri dlhodobom sledovaní následných generácií chaosu sa objavujú ostrovy poriadku, klíčky novej usporiadanosti, ktorých pravidlá vzniku sú tie isté v rôznych sférach reality. Chaos produkuje informáciu.
CHAOS A PERSPEKTÍVA SPOLOČENSKÉHO VÝVOJA
Ľudská spoločnosť patrí medzi prirodzené systémy, ktoré existujú a rozvíjajú sa v zmysle nelinearity a vyznačujú sa silne diferencovanou štruktúrou a rozsiahlimi interakciami. Vytvorené ľudské artefakty sa sa zhlukujú do svojráznych rojov. Sú to roje, ktoré pozostávajú zo súčastí tvorených v rôznych obdobiach. Samotný vývoj lokalít a regionov, národov a civilizačných celkov je silným selektorom i potenciálov následného vývoja. CHAOS A MANAŽMENT
Tradične orientovaný manžer nemá rád slovo chaos. Chaos je totálna neusporiadanosť, s ktorou sa nedá pracovať. Realita, v ktorej manažér pracuje mu však prináša stále viac chaosu. Manažér stojí pred voľbou použiť mechanický prístup alebo použiť kombináciu samoregulácie a augmentačnej stratégie. Manažment v kontexte mechanistického a synergetického ponímania. Mechanické ponímanie: uprednostňuje:človek ako stroj, kauzalita, racionalita, logika bez proitrečení. Organizácia: hierarchia, formovanie štruktúr, normatívny formálny model,plánovanie. Manažment : prikatovanie, potláčanie rozporov, pri konfliktoch platí hierarchia, pevné pravidlá, nátlak. Synergetické ponímanie. uprednostňuje: organizácia ako organizmus, vzájomné ovplyvňovanie, protirečivosť, emocionalita, intuícia. Organizácia: skupiny a zosieťovanie, formovanie procesov, neformálny, latentný model procesov, vývoj, vízie. Manažment : motivácia, sociálna kompetencia, vyrovnávanie rozporov, otvorené riešenie konfliktov, intervencie na úrovni systému.
V modernom manažmente sa úspešnosť kalkulovania s chaosom metaforicky označuje ako stratégiu delfína. Tá si vyžaduje tvorivosť a odvahu vyskúšať netradičné prístupy a znášať riziko s tým spojené. Prispúsobuje vlastné informácie kolektívnym informáciám z okolia. Rešpektuje výhry iných, ak sa z nich dá poučiť a ak prispievajú ku všeobecnej prosperite. Čas ako stimulátor – prejavuje sa v podpore a v oživovaní jestvujúcich rastových mechanizmov, ale i v zrýchľovaní tvorby nových rastových mechanizmov, ktoré v minulosti v danom systéme nejestvovali.

Úloha stimulátora sociálno-ekonomického rastu sa tesne spája s vlastnosťou sociálno-ekonomického systému preskupiť nielen svoje symbolické vedomie, ale aj svoje fyzikálne objekty, vytvárať nové a doterajším určovať nové funkcie. Rast a rozvoj sociálno-ekonomického systému závisí na jednej strane od schopnosti jeho učenia sa novému a flexibility jeho symbolickej siete vedomia, na druhej strane od rýchlej prestavby jestvujúcej fyzikálnej štruktúry a organizačnej štruktúry, ktorú vývoj prekonal. Impulzy stimulátora môžu byť generované v pravidelných nepretržitých rytmoch alebo v rozličných dávkach s rôznou opakovanou frekvenciou.
Čas ako operátor – Štáty vytvorili programy, kt. boli presne časovo a cieľovo limitované. Nadobúdali charakter vývojových diagramov. čas v týchto diagramoch nadobúdal funkciu operátora. Bol rozdelený na sériu činností alebo operácií, kt. zabezpečovali dosiahnutie cieľa. Operátor v komplexnom priestoročase má umožňovať všestrannú vzájomne prepojenú operáciu v tomto priestoročase. Celok určuje časti, ale i časti určujú celok. Časti sú funkciami celku, ale i celok je funkciou častí. Meniace sa časti môžu meniť celok, ale i meniaci sa celok mení časti. Podľa analýzy správania, štruktúry činiteľov analyzovaného celku i poznania rastu a úpadku častí celku možno robiť závery o ich budúcom správaní.
Čas ako experimentátor – čím hlbšie sa preniká do podstaty mikrosveta, tým väčšia je neistota predvídania správania častíc mikrosystému →Heisenbergov princíp neurčitosti. Odôvodňuje sa tým, že veda nedokáže určiť súčasne rýchlosť i polohu mikročastíc, preto nemožno s istotou and predvídať ich správanie. Systému určitým experimentovaním, častou spätnou väzbou úspechov a omylov hľadá adekvátnu vývojovú trajektóriu, hľadá cestu na sebazachovanie a prežitie. Nachádzajú prostredníctvom tvorby nových štruktúr, samoreštrukturalizáciou, alebo široko chápaným inovačným procesom. Komplexnosť, v kt. sa nachádza, je taká veľká, že adekvátnu inovačnú trajektóriu nemožno nájsť bez experimentovania. Čas v tomto prípade plní funkciu experimentátora.
Čas ako distribútor a unifikátor – čas plní funkciu unifikátora – zjednocovateľa určitých oddelených štruktúr, alebo funkciu distribútora – rozčleňovateľa homogénnych štruktúr.
Čas ako retardátor a transformátor – V určitom časovom rozsahu môžeme vykonávať len určitý počet činností. Čas nadobúda funkciu prírodného zdroja, čiže determinuje naše zámery ako napr. voda, suroviny. Čas súčasne pôsobí ako selektor ľudských aktivít, pretože čas má svoju úžitkovú hodnotu, preto pri výbere činností musíme vychádzať z hierarchie spoločenských hodnôt.

Z toho vyplýva, že pri realizácii úloh jestvujú nielen časové stimulátory ale i časové bariéry – retardátory.
Skrátil sa čas používateľov potrebný na získanie a spracovanie informácie, ale súčasne vzrástla suma pracovného času v informačnom sektore. Svet sa stal menším, rýchlejšie dosažiteľným za cenu reštrukturalizácie zamestnanosti. Funkcia času sa tak prejavuje v štruktúrnej transformácii a čas nadobúda funkciu transformátora.
Smer plynutia času a interné časy – interné časy majú rôznu rýchlosť plynutia. Vo všetkých interných časoch je priebeh času jednosmerný. Svetelné vlny a elektromagnetická radiácia môžu byť časovo reverzné – môžu sa vracať po svojich pôvodných trajektóriách naspäť v čase; je to optická fázová konfugácia. Pri samoregulácii radiácie sa dosahuje veľký multiplikačný efekt. Funkcia času sa v tomto prípade prejavuje vo forme zmnožovateľa – multiplikátora.
Lineárne a cyklické smerovanie času – smerovania sa kladú do protikladu. Reálny svet má svoje riešenie a v týchto riešeniach sa lineárnosť času a cykličnosť času môžu navzájom viazať.
Následnosť udalostí má vždy osobitnú špecifičnosť a vo svojich detailných konkrétnostiach i neopakovateľnosť, ale súčasne v dlhodobom vývoji sa prejavujú i črty cykličnosti. V termodynamike sa prijíma smerovanie od menej pravdepodobného stavu ku pravdepodobnému stavu alebo od usporiadanosti k neusporiadanosti. Čas smeruje k úpadku štruktúr, k maximu entropie. V živých systémoch i opačné smerovanie – od nižšej úrovne usporiadanosti k vyššej úrovni usporiadanosti, k vyššej organizovanosti, pozoruje sa i tvorivá evolúcia. Pri riešení týchto skutočností je dôležité objasnenie tendencie rastu komplexnosti. , v kt. významnú úlohu má poznanie atraktorov, ktoré ovplyvňujú konvergentnú evolúciu dynamických systémov.
Temporalita – je kvalita alebo stav času. Sú to stavy rôznych vývojových štádií našej planéty. Každé štádium má svoje osobitné riadiace zákon. Svet je podľa temporalít celostnosťou, v kt. pôsobia zákony týchto vývojových časových kvalít, ale i zákony vyššej celostnej organizácie. Vývojové kategórie času:
1. Atemporalita – je svetom elektromagnetickej radiácie, svetom fotónov nemajúcich masu. Z hľadiska organizácie je to chaos, s kt. nemožno viazať žiadnu kategóriu času. Je to svet, ktorý vysvetľuje špeciálna teória relativity.
2. Prototemporalita – je svet častíc a neurčitosti. Častice sú prvorodence z chaosu. Je to primitívny svet, v kt. čas a priestor nie sú kompletne odlíšené. Je to prechod z úplnej neusporiadanosti atemporality do usporiadanosti masívnej látky v eotempoalite. je to probabilitsický svet, vysvetľuje ho kvantová teória. 3. Eotemporalita – je svet masívnych telies, v kt. sa priestor už oddelil od času.

Je to časť astronomického sveta, alebo makroskopického fyzikálneho kozmu, ktorý z veľkej časti vysvetľuje všeobecná teória relativity. Nemá súčasnosť a tým ani presnú hranicu medzi minulosťou a budúcnosťou.
4. Biotemporalita – objavuje sa so vznikom živých organizmov. Procesy v živých organizmoch musia byť skoordinované a simultánne. Simultánnosť nastoľuje pojem „teraz“. Teraz dáva zmysel minulosti a budúcnosti. Je to jav, kt. vyjadruje čo sa simultánne deje v biologickom systému. 5. Antropotemporalita – viaže sa na človeka obdareného vedomím. Je to uvedomenie si seba v širšom kontexte ľudského indivídua a prostredia. Ja – symbol ľudského duševna i vonkajšej reality. Mozog vytvára mentálnu súčasnosť. Človek môže slobodnou vôľou ovplyvňovať svoje prostredie. Antropotemporalita sa viaže pomocou ľudského činu.
6. Sociotemporalita – viaže sa s organizáciou spoločnosti. Spoločnosť vytvára sociálnu súčasnosť. Je to čas kolektívnej prítomnosti daný jej synchrónnymi akciami. Význam majú nástroje, ktoré umožňujú stabilitu, napr. sociálna komunikácia, jazyk. Úsilie časovo zvládnuť ľudské akcie v rôznych oblastiach planéty, bez čoho hrozia planéte veľké poruchy.
7. Gajatemporalita – viaže sa s koncepciou autoregualčného systému planéty Zeme,t.j. na neviditeľný mechanizmus celostnej organizácie planéty, kt spájajú do jedného celku nekrosféru, biosféru, sociosféru i noosféru. Atmosféru, hydrosféra, sféra hrnín, biosféra i pedosféra, druhá príroda vytvorená z artefaktov človeka, ľudstvo a jeho duchovná sféra sú štruktúrami, kt. sú vo vonkajšom obale zeme zvaný geoverzom.Geoverzum je objektom, kt. vlastnou podstatou nie sú len jeho čiastkové štruktúry, ale pedovšetkým jeho identita vyplývajúca z jeho organizácie, spôsobu kompozície celostnosti. Organizácia Gaja planéty odhaľuje ako sa v priebehu miliárd rokov formovala kooperácia jej jednotlivých podsystémov a súčasne aj ako sa utvárali v tomto tvorivom mechanizme nové singularity. Gaja temporalita odhaľuje ako môže byť Zem nesynchrónnou deštrukciou vystavená poruchám, ako môžu nastúpiť katastrofické nereverzibilné proecesy. Ukazuje i nevyhnutnosť zachovania tých vzťahov, kt. sú v jadre jej samoregulácie. 8. Geoverzum – vystupuje ako celostný útvar planéty, v kt. sú vytvorené podmienky pre sústavnú spontánnu tvorivosť. Človek je výtvorom geoverza, je jeho osobitnou nelineárnou kvalitou, ale súčasne i jeho súčasťou.

Funkčný a evolučný mechanizmus geoverza naďalej zostáva nevyhnutnou podmienkou individuálnej biologickej i demografickej existencie a reprodukcie ľudského druhu.
Temporality v ľudskej pysychike a v spoločenskej praxi - všetky temporality sú obsiahnuté v nás. Atemporálny svet vytvára náchylnosť ku chaosu, schizofrénii a neschopnosti nájsť vlastnú identitu. Prototemporálny svet sa prejavuje v strate hranice medzi realitou a ilúziou, stavom halucinácií. Eotemporálny svet sa prejavuje v niektorých tendenciách, v kt. zaniká hranica medzi minulosťou a budúcnosťou (pr. spánok). Biotemporálny svet sa stelesňuje do pocitu šťastia, z dosiahnutia cieľa alebo ohrozenia. Je obsiahnutý v prirodzenom vývoji a funkčnosti organizmu. Gajatemporalita spája ľudskú tvorivosť s tvorivosťou planéty Zem v jej geoverze. Apokatópia – stav, v kt. sa nachádzame. Na jednej strane ohromný rozmach, ktorý bol v minulosti utópiou, na druhej strane škody životného prostredia, scenár Apokalypsy
Subkritičnosť, kritičnosť a superkritičnosť systému – významným spoločným sebaorganizujúcim princípom je stav kritičnosti Ak sa sypú zrnká piesku na hromadu, tá sa môže vyznačovať správaným subkrtickým, kritickým, superkritickým. Ak sa sype menšie množstvo, hromada je plochá, piesok sa nachádza v relatívnom kľude, na povrchu len malé pohyby zrniek – subkritický stav. Ak hromada rastie, svahy sú strmšiea tvoria sa spontánne lavínovité zosuvy. Kužel piesku je v kritickom stave. Ďalšie sypanie – svahy sú ešte príkrejšie – stav superkritický. Stav môže ostať latentný, alebo nastane lavínový pohyb, hromada sa zosype a začína opäť subkritický stav. Našej planéte hrozí stav superkritičnosti, ohrozenie ľudstva.
Model „obilného sila“ – nestabilné systémy sa môžu dostať na trajektóriu lavínovitého pohybu. Nestabilita je ťažko postrehnuteľná., ale stačí málo a obrovská masa pohybu sa môže dať do pohybu. Pr. katastrofy obilného sila – jedno zrnko obilia spustilo turbulentný pohyb, kt. rozlomil steny sila.
Model klziska – nestabilita predstavuje možnosť spustenia procesu aj v protismere, t.j. od chaosu k novej usporiadanosti, čo vyjadruje model klziska. Na začiatku má na lade dostatok priestoru, keď sa zahusťuje je tu množstvo nekoordinovaných pohybov a smerov. Neskôr je chaotický s možnosťami kolízií. Zrážka by bola stimulátorom spontánneho nastolenia poriadku. Je to sukcesia poriadku nad chaosom. Sukcesia je sekvenciou následných usporiadaní, ktorými prechádza biologický alebo sociálny systém od nestabilného stavu do usporiadanosti.
Kaskádový efekt – utvorenie novej usporiadanosti je prekonanie lineárneho vývoja novými nelineárnymi štruktúrami. Postupuje kaskádovite.

Kaskádový efekt ukazuje ako sa prechodmi do nových následností z úplnej maličkosti môžu udiať veľké veci.
Solitóny- príkladom antichaostu sú tzv. dlhé vlny – solitóny. Existujú vo všetkých sférach života, kde je pohyb. Môžu byť využité ak sú spoznané pre blaho človeka alebo ak sú nespoznané, môžu mať pre človeka neblahé následky. Sú útvarmi nelineárnej dynamiky. Solitónové správanie vyjadruje potenciál celostnosti sebaorganizáciou nastoliť novú usporiadanosť. Malým zázrakom solitónov je schopnosť rovnováhy alebo stavu nepretržitosti medzi vnútorným akumulovaním energie a externým pôsobením energie. Spätná príčinnosť – je to vlastnosť komplexných systémov spätne určiť funkčnosť subsystémov, z kt. sa vynorili a podriadiť si ich. Je to hierarchická organizácia fungovania a riadenia celostnosti. Sú to pravidlá kolektívneho správania, kooperácie a funkčnej disciplíny. Boleanova náhodná sieť – v tejto sieti každá zmeniteľná je regulovaná inými zmeniteľnými, ktoré sú vstupmi do jej správania. Zameniteľná je aktívna, len ak všetky jej vstupy sú aktívne. To určuje či člen systému v nasledujúcom štádiu vývoja bude aktívnym alebo pasívnym. Voľnosť správanie je zužovaná východiskovými štruktúrami. Ak počet vstupov klesne na 1 alebo 2 vstupy na zmeniteľnú , štruktúra vytvára sieť navzájom izolovaných ostrovov, kt. nie sú v interakcii. Pôsobí tu negatívna spätná väzba, pretrváva stabilita jestvujúcej štruktúry, kt. môže znamenať i stagnáciu. Navzájom sa neaktivizujú. Ak sa prekročí kritická hodnota stimulácie, nastupuje proces pozitívnych spätných väzieb, tj. odchýlku tvoriaci proces, jednotlivé izolované ostrovy sa dostávajú do spojitosti a začínajú sa tvoriť solitóny
Fázový priestor – je mentálnou kategóriou odlišnou od reálneho fyzického priestoru. Môže zahrňovať nielen to, čo sa práve stáva a čo je reálnym stavom, ale i to čo sa môže stať v zmenených podmienkach a za zmenených okolností. Umožňuje sledovanie zmien preferencií a určitú cykličnosť vývoja. Umožňuje počítať s fluktuáciou a s utváraním superkritických situácií, v kt. systémy bifurkujú do kvalitatívne nového správania. Hákovanie – prechod do stavu , v kt. sa pôvodne rozptýlení jednotlivci začínajú správať ako celostnosť.
Atarktory ako činiteľ spontánnej usporiadanosti – ataktor je bod, línia alebo areál, ktorý vo fázovom priestore priťahuje spontánne individuálne smerovanie. Je významný činiteľ organizácie a usporiadanosti. Môže migrovať v priestore a meniť rýchlosť pohybu. Môže pôsobiť v priestore krátku dobu a potom môže zaniknúť, môžu sa striedať v čase, ale môžu pôsobiť i veľmi dlhú dobu.

To má vplyv na spôsob formovania zón vplyvu a na utváranie typov priestorovej organizácie. Emblémom atraktoru sa stal grafický obraz Lorenzovho atraktora, ktorý pripomína motýlie krídla. Dá sa vysvetliť na pr. vodného kolesa poháňanom prúdom padajúcej vody: ak na koleso dopadá slabý prúd vody, koleso sa posunie nahor, ale neprehupne sa do točivého pohybu, ak je prúd vody primeraný, nastáva plynulý točivý pohyb, ak je prúd silný, koleso sa otočí smerom nahor, ale pred bodom točivosti sa vráti späť. Prechod pohybu naspäť, je ako prechod čiary z jedného motýlieho krídla do druhého.
Genius loci
Určité miesto tvoria nielen fyzické objekty, ale aj udalosti, ktoré sa odohrali v minulosti a v súčasnosti. Každý nový objekt a udalosť dotvára obsah miesta alebo narušuje minulý kontext. Komplexne chápané miesto vytvára synergetický systém, ktorého riadenie si vyžaduje kooperačné prístupy. Uplatňujú sa viaceré hľadiská pri skúmaní podstaty miesta: Vývojovo-historické hľadisko pri skúmaní vývojového procesu územia a nachádzaní determinantov budúceho vývoja; Informačný prístup umožňuje pochopiť ako je v území kódovaná informácia; Synergetické aspekty sú zamerané na kooperačné princípy samoregulácie, na cesty prechodu nižších organizačných štruktúr na vyššie; Hodnotenie miesta z hľadiska významu prisudzovaného konkrétnym jedincom či skupinou. Integrovanú podstatu miesta a činnostný prejav človeka v území odráža pojem genius loci.
Geneticko-historický prístup
V interakcii človeka a prírody môže každé miesto pôsobiť podnecujúco na tvorivosť človeka. Pojem genius loci vyjadruje schopnosť človeka tvoriť inováciu. Latinský význam genius loci vyjadroval pôvodne plodnosť miesta. Slovo génius súvisí s tvorivosťou alebo plodnosťou a výraz locus označoval komplexný obsah miesta. Tvorivosť a reprodukčná schopnosť človeka sa materializujú do konkrétnej historicko-územnej organizácie. Pojem plodnosti a kreativity už pri genéze slova genius loci skrýval aj druhý aspekt úsilie poznať poruchové a ničivé sily, úsilie o objavenie obranných mechanizmov územia, ktoré by zabezpečili človeku prežitie. Vzájomné prepojenie a komunikácie jednotlivých lokalít vytvorili širšie štruktúry, ktoré popri všeobecných črtách mali i vlastné špecifické regionálne aspekty. Tak pojem genius loci prerastá do pojmu genius regionis alebo genius populi.

Človek a spoločnosť si na základe skúseností postupne vypracovali systém poznatkov komunikovania a vzťahov s prírodou v ktorej žili s historickými udalosťami, ktoré sa na území odohrávali.
Štúdium miesta z hľadiska informačnej teórie
Človek žijúci na určitom území zaznamenával v určitých kódových kľúčoch informácie, ktoré o ňom získal. Ľudové pranostiky, porekadlá, legendy, zvyklosti tkvejú hlboko vo vzťahu obyvateľstva k danému územiu. Analýza územia ukazuje, že v materiálnych objektoch na území je zakódovaná informácia. Informácia je zaznamenaná aj v opakujúcich sa javoch, ktoré vyplývajú zo vzťahu miesta k iným územiam. Pochopenie významu miesta je spojené s pochopením jeho histórie (hľadanie starých správ, ich analýza, a následné uplatňovanie takejto informácie v novom rozhodovacom procese). Tvorba informačného systému musí obsahovať aj predvídaciu zložku, aby mohol slúžiť aj v budúcnosti. Konkrétne miesto je výsledkom informačného systému príroda – človek – spoločnosť. Veľmi dôležité je hľadanie osobitostí samoregulačného mechanizmu územia. Podstatný je mechanizmusť tvorby minulej a súčasnej štruktúry a nájdenie determinantov budúceho vývoja (Ako sa sformovala súčasná organizácia a má význam i pre budúce generácie?). Pochopenie samoregulačného mechanizmu umožňuje predvídanie tvorby nových kvalít nových územných štruktúr i odhalenie bariér rozvoja.
Posudzovanie miesta z hľadiska významu
Pre človeka, národ má miesto špecifický zmysel, pretože sa viaže s viacerými objektívnymi i subjektívnymi význammi ako napr. rodisko, vlasť apod. Vzniká tým previazanosť miesta s celkovým historickým kontextom, s pocitom šťastia, nešťastia, radosti apod. S miestom súvisia teda i pocity človeka, ktoré mu pripisuje. Objekty územia sa nemôžu charakterizovať len z pohľadu ich existencie, ale ich funkcia celku (napr. škola je viac ako len miesto vzdelávania, pretože sa s ňou viažu unikátne významy pripisované konkrétnymi ľuďmi). Dôležité je či miesto pôsobí podnecujúco, či pôsobí stimulujúco alebo deprimujúco. Územie je spojené s vedomím človeka, viaže sa s ním konkrétna história a pocity ľudí. Pri komplexnom skúmaní územia je potrebné uvažovať aj z individuálnymi pocitmi ľudí. Každá vec má pre konkrétnych ľudí konkrétne významy, pre ktoré sa rozhodujú žiť na danom mieste prípadne ho opustiť. V súčasnosti sa dostávajú do popredia aj také hodnoty územia ako estetika, ekológia, etika.
Anticipovanie konceptuálneho priestoru a prenos konceptuálneho priestoru do reality
Človek si vytváral a vytvára vo svojich predstavách novú štruktúru reálneho priestoru a mechanizmy na prevod konceptuálneho priestoru do reality pomocou praxe. Tento prevod nadobudol charakter právnych predpisov a noriem (napr. stavebné predpisy).

Základné postuláty novej vývojovej etapy sú – zabezpečenie materiálnych potrieb človeka (výživy, bývania, odpočinku), zabezpečenie estetickosti prostredia, zabezpečenie sociálnej komunikácie, pri súčasnom uplatňovaní vedecko-technického rozvoja. Informačná etapa spôsobuje zásadné premeny v spoločnosti, a vytvára nové hodnotové prístupy k novovytvoreným objektom. Centrálnym členom systému sa stáva človek a jeho meniace sa potreby. Humanitné potreby sa rozširujú o potrebu pochopenia hodnôt vytvorených prírodou. Na tvorbu konceptuálneho priestoru majú podstatný vplyv lokalizačné teórie. Prebieha prechod od analýzy jednotlivých lokalizačných prvkov (suroviny, energia, voda, preprava, pracovná sila ai) k syntéze výrobno-odbytno-spotrebného komplexu, k synergii komplexnej kvality života. Celok, ktorý je predmetom vedeckého výskumu pozostáva z troch čiastkových svetov, ktoré sú navzájom spojené: svet 1 – objektívny svet prírodných, materiálnych vecí a ich fyzických vlastností; svet 2 – subjektívny svet vedomia v ktorom sa uplatňujú ľudské túžby, pocity, názory; svet 3 – svet objektívnych a reálnych štruktúr, ktoré môžu vznikať spontánne. Sú to inštitúcie, ktoré sa nachádzajú vo vzájomnej interakcii a súčasnosti v interakcii so svetom 1(vládne inštitúcie, múzeá, univerzity ai).
Kybernetický priestor
Je najnovšou fázou 3. sveta. Označuje sa ním súčasné štádiu vývoja kultúry opierajúce sa o nové technológie. Odhaľuje nové pravidlá, zavádza nové symboly, nové nástroje a nový jazyk vedy. Jedná sa o virtuálny svet. Technologicky najvyspelejšie kultúry (Japonsko, USA, Západná Európa) začali praktizovať dve nové zásady: a) zviditeľniť víziu cyberspace širokým vrstvám obyvateľstva b) premietnuť ju do rozhodovacej činnosti a do interaktívnej demokracie. Môže mať aj negatívne dôsledky: počítačové hry, hracie automaty. Môže viesť k dezintegrácii osobnosti k zmiešavaniu reálneho a virtuálneho sveta.
Synergión
Synergión chápeme ako útvar vyvíjajúcej sa celostnosti. Ťažiskom je kooperácia človeka so samoregulačnými mechanizmami, ktoré pôsobia v jeho prostredí. Je to útvar schopný veľkých štrukturálnych premien samopohybom, samoreguláciou. Je to útvar, v ktorom do popredia vystupujú nielen lineárne štruktúry a cyklické vývojové trendy, ale najmä nelineárna dynamika tvorby nových kvalít.
V synergióne tzv. koncoví stav systému , nie je v skutočnosti finálnym produktom, pretože v dôsledku kumulatívnych kontinuálnych spätných väzieb tento stav sa nefixuje, ale stáva sa východiskom pre nový vývoj. Tvorí iniciálne podmienky pre následný proces. S týmto procesom sa viažu styčné alebo hraničné podmienky následného usporiadania.

Kľúčovou kategóriou vstupu synergetiky do starostlivosti a riadenia životného prostredia je kategória samopohybu. Operačný mechanizmus označovaný ako samopohyb, samoorganizácia sa môže stať nevídanou silou v rukách človeka. Je to mechanizmus, ktorý zodpovedá za všetky formy existencie prírody i človeka. Ide o prirodzený synergetický mechanizmu, ktorý môže tvoriť prosperitu spoločnosti alebo i veľké a neočakávané poruchy. V jadre operačného mechanizmu sinergiónu je kooperácia jeho interných subsystémov i kooperácia systému s jeho prostredím. Samopohyb prírody ďaleko presahuje len tie funkcie, ktoré človek ovládol a využíva v procese výroby. V synergóne v ktorom človek pôsobí a ktorého je časťou, sa spontánne naďalej produkuje vzduch, obnovuje sa kyslíková atmosféra, produkuje sa pitná voda, ozónová vrstva. Pochopenie pojmu ekonómia – ekológia v synergióne nastoľuje úplne nové stratégie trvalo udržateľného rozvoja. Poznanie operačného priestoru synergiónu nám umožňuje pochopiť, kde je hranica pôsobnosti samopohybu a samoobnovy, za ktorou nasleduje spontánne spustenie neočakávaných procesov.
Synergetika a kreativita, Univerzálnosť kreatívneho procesu
Intelektuálna tvorivosť je činiteľom zmeny sveta. Človek zásluhou tvorivosti sa stáva vedomím spolutvorcom novej reality. Proces tvorenia je vlastný i prírode a kozmu, ktoré svojim vlastnými, vnútornými silami kreujú nové formy existencie. Tvorivosť je vlastnosťou všetkých veľkých otvorených systémov: kozmu, Zeme, spoločenského a ľudského duševna. Človek je nielenže sám výsledkom tvorivosti, ale i sám vstupuje do tohto procesu.
Tvorivosť a usporiadanosť ako kozmický a prírodný proces
Ako vznikol súčasný poriadok vo vesmíre je otázka, ktorú si už veda dávno položila. Od Big Bengu z ničoho, procesmi tvorivosti vznikla súčasná usporiadanosť. Fluktuáciami vznikol priestor a čas. Nelineárnosť spôsobila, že malé odchýlky mohli spôsobiť veľké kvalitatívne zmeny. Evolúciou sa vytvorila planéta, organizmy, človek, vedomie.
Kreatívna adaptácia osobnosti a pozitívne štrukturovanie
Prechod od industriálnej spoločnosti k poznatkovo orientovanej spoločnosti sa dotýka každej osobnosti a nie je možné bez vnútorných osobnostných premien. Ako podmienka úspechu sa považuje zmena myslenia, ktorú je možné dosiahnuť vlastnou sebapremenou. Vlastná sebapremena je náplňou tvorivej adaptácie. Dynamické myslenie a schopnosť nachádzania tvorivej odpovede je nielen podmienkou prosperity, ale i prežitia.

Tvorivá adaptácia si vyžaduje: Schopnosť uvažovať o sebe samom v širších súvislostiach (aj v kontexte mimo súčasného spoločenského postavenia); Rozvoj samostatnosti a nezávislosti myslenia; Osvojiť si pravidlá diskontuinity a nelinearity; Schopnosť experimentovať; Zmysel pre tvorbu vízií; Vnútornú vyrovnanosť, sebadôveru a schopnosť vyrovnať sa s krátkodobými neúspechmi. Jedná sa o prekonávanie stereotypov, začleňovanie sa do nových trendov a situácií, má úzky vzťah k procesu učenia. Významné je vytváranie tvorivého prostredia v spoločnosti. Tvorivosť má vzťah k hodnotám ako sú: pravda, krása, zmysel pre radosť, duchaplnosť, odvaha, láska (vytvárajú podmienky pre kreatívne myslenie). Zmysel pre porozumenie duchovných hodnôt stimuluje pozitívne štrukturovanie osobnosti. Tvorivá adaptácia je určitý druh umenia vo vzťahu k dizajnu vlastnej osobnosti a pozitívne štrukturovanie je technika tohto umenia.
Proces tvorby nových ideí
Vznikanie nového predpokladá spoluprácu 4 základných podsystémov: evolučný materiál; jeho variabilita; výber nových variantov v spolupráci systému a prostredia; vytvorenie štruktúr zabezpečujúcich výsledky výberu. Tvorba nových ideí predpokladá kooperáciu týchto 4 podsystémov (štádií): 1. Skúsenosti a poznanie človeka načerpané z vlastnej činnosti i činností minulých generácií, ktoré sú uložené vo vedomí a podvedomí; 2. Činnosť nadvedomia, v dôsledku ktorej dochádza rekombináciám a transformáciám skôr získaných skúseností, poznatkov a dojmov – tvorí sa nová predtým neexistujúca informácia, vedomiu sa predkladajú tie varianty, ktoré zodpovedajú riešeniu konkrétnej situácie; 3. Činnosť vedomia – uskutočňuje vlastný výber nápadov (variantov) logickým výberom, uvažovaním; 4. Upevnenie výsledkov novej tvorby a nových riešení v pamäti subjektu i v artefaktoch civilizačného procesu, v difúzii do pamätí súčasných i nasledujúcich generácií. Nové idei vzniknuté v mozgu ich tvorcu sa uplatnením zákona akumulácie stávajú majetkom celej spoločnosti, táto skutočnosť má univerzálny charakter. Výber jednotlivých variantov môže byť realizovaný len prostredníctvom jednotlivých členov spoločnosti a ich úspešnosť sa musí overiť v reálnom prostredí (je nepredpovedateľná). Plné uplatňovanie racionality pri výbere variantu len na základe existujúcich skutočností, ktorá z hľadiska evolúcie môže mať nekomplexný charakter, by znamenala koniec rozvoja a evolúcie. Synergia odhaľuje význam verifikácie adekvátnosti inovácií vo forme ich sukcesie v reálnom prostredí, čo má význam pre pochopenie samoregulácie. Vyzdvihuje toleranciu samoregulácie vo vedomom riadení. Nie je možné formalizovať tvorivé procesy bez pochopenia mechanizmu tvorby nového.

Základy synergetiky
Alžbeta Ivaničková, | 18. července 2008
Referát \"Základy synergetiky\" sa opiera v celej svojej podstate o knihu prof. RNDr. Koloman Ivaničku, DrSc. \"Základy synergetiky\" Vydanej Banská Bystrica: Univerzita Mateja bela, Fakulta politických a medzinárodných vzťahov, 2001 ISBN 80-8055-482-X. Táto citácia však chýba v uvedenom referáte. Z hľadiska prísne sledovaných autorských práv EÚ je potrebné citáciu uviesť v plnom znení. Treba tiež upozorniť na niekoľko prípadov zrušenia získanej hodnosti, ak neboli rešpektované zásady autorského práva. Redakcia webu Referáty-seminárky.sk by mala usmerňovať v zmysle autorských práv a etickej výchovy prispievateľov. S pozdravom doc. dr. Alžbeta Ivaničková, CSc.
Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?