Z bohatej praxe psychologičky

Kategorie: Psychológia (celkem: 235 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 12421×

Příbuzná témata



Z bohatej praxe psychologičky

Ešte pred takými dvadsiatimi piatimi rokmi nebolo možné, aby si osamelý človek osvojil dieťa. Zákon už našťastie pokročil a uznal, že nielen úplná rodina môže dať dieťaťu podstatne viac než detský domov. Napriek tomu si pamätám, keď po prvý raz podal žiadosť o adopciu osamelý muž, vyvolalo to obrovský rozruch. Na sociálnom oddelení špekulovali, či nie je úchylný, či sa tým vôbec zaoberať. Akoby sa očakávalo, že rodičovský cit je prirodzený iba ženám. Nevedeli pochopiť, že aj muž môže túžiť byť otcom, a pritom nesplniť klasickú procedúru, teda splodiť dieťa. Ten pán musel absolvovať nielen psychologické, ale aj sexuologické vyšetrenie. Ukázalo sa, že je všetko v poriadku a bol zaradený do registra osvojiteľov. Žiadatelia o adopciu majú neraz pocit, že sú zbytočne šikanovaní. Musia sa podrobiť sociálnemu a psychologickému vyšetreniu, kým rodičia, ktorí splodia dieťa, sa ničomu nepodrobujú. Ak však štát niekomu zveruje dieťa, mal by vedieť, komu a vylúčiť napríklad riziko ohrozenia dieťaťa, ale aj osvojiteľov samotných. Počas praxe som mala 3 prípady, keď som po psychologických vyšetreniach osvojenie neodporúčala. Nakoniec všetky dvojice dieťa dostali, keďže mali dostatočne silné „známosti.“ Život ukázal, že to bola chyba. V prvých dvoch prípadoch som intenzívne cítila, že dieťa malo čosi zachrániť, byť prostriedkom na udržanie rodiny. A naozaj, u prvej dvojice časom vyšlo najavo, že manžel mal dlhodobý mimomanželský vzťah a manželka sa bála, že ak manželstvo zostane bezdetné, muž odíde. Odmietla dokonca dievčatko, lebo neverila, že dievča môže manžela udržať. Samozrejme, vo vzťahu ho neudržal ani adoptovaný syn. V druhom prípade žena, keď manžel odišiel za milenkou, s ktorou mal dieťa, začala adoptované dieťa podvedome odmietať, lebo nesplnilo, čo očakávala. Veď muž ju aj tak opustil! V treťom prípade nastalo absolútne zlyhanie. Po smrti otca sa ukázalo, že mentálne nezrelá matka, hoci dieťatko ľúbila, nebola schopná postarať sa oň a muselo do ústavu. Sú to extrémne prípady. Aj napriek tomu adopcie vychádzajú oveľa lepšie, než sa predpokladá v podvedomí verejnosti. Nie každý rodič je rovnako vhodný pre každé dieťa. Inštitúcie, ktoré dieťa zverujú do opatery, by mali rešpektovať psychologické posudky aj dieťaťa, aj rodičov. Aby sa nestalo, že rodičia bez skúseností, uzavretí a túžiaci po pokoji, dostanú dieťa s vážnymi výchovnými problémami, vhodné skôr do pestúnskej starostlivosti, či profesionálnej rodiny.

Predstavovali si bábätko, ktoré si prispôsobia na svoj obraz a zrazu mali človiečika, ktorý už mal základ osobnosti hotový. Hoci rodina dieťa nesmierne ľúbila, mala veľké problémy – otec unikal k alkoholu, mama bola zneurotizovaná, celá rodina potrebovala terapiu.
Sú ľudia, ktorým je jedno, aké dieťa dostanú. Farba pleti nerozhoduje, niektorí vyslovene žiadajú, že sa chcú ujať mentálne či fyzicky poškodeného dieťaťa. Väčšina uchádzačov o adopciu však túži po zdravom, čo najmenšom dieťati. Najväčší záujem je o bábätká. V skutočnosti je však väčším rizikom ako ročné a staršie dieťa. Aj po vylúčení telesných ochorení ukáže až čas, či bude mentálne zdravé. Pokiaľ majú adoptívni rodiča nejaké predsudky či zábrany, nesmú sa lámať nasilu, či sa ich snažiť dokonca podviesť. Stretla som sa raz s prípadom, ktorý ma vyslovene pobúril. Pracovala som s osvojiteľmi, ktorí v žiadnom prípade nechceli rómske, ba ani polorómske dieťa. Hoci, do ich rodiny by snedé dieťatko celkom zapadlo. A potom mi jedného dňa hrdo ukázali kočík, kde ležalo krásne cigánčiatko. Hneď mi zdôraznili – náš Janko je biely. Nahnevala som sa na tých, ktorí im Janka zverili, pretože ako bude rásť, rysy etnika budú výraznejšie, a je otázka, ako sa tým rodičia s jednoznačne odmietavým postojom vyrovnajú. Mala som aj osvojiteľov, ktorí tiež najprv v žiadnom prípade nechceli dieťa rómskeho pôvodu, ani miešanca. Na druhej strane, chceli dieťatko hneď. Upozornila som ich, že na dieťa presne podľa svojich predstáv budú čakať možno roky. A potom som sa dozvedela, že prišli do ústavu a zobrali si najčernejšie dieťatko, aké bolo. Jednoducho, dospeli k tomu, že sú schopní prijať ho a už to nebol problém.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?