Vojenské ponorky

Kategorie: Fyzika a astronómia (celkem: 480 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 9718×

Příbuzná témata



Vojenské ponorky

PONORKY - vojenské
-------------------------------------------------------------------------------
Ponorka je plavidlo schopné pohybovať sa a manévrovať nielen na hladine, ale aj pod hladinou s
možnosťou zotrvať tam určitý čas.
Ideálnym riešením, ako vyradiť z boja plavidlá nepriateľa bolo zaútočiť na ne nepozorovane
spod hladiny z bezprostrednej blízkosti a využiť momentu prekvapenia.
Riešenia boli dva: skonštruovať plavidlo výhradne pre plavbu pod hladinou (podmorská loď),alebo
plavidlo, ktoré sa ponára iba pri plnení bojových úloh.
Vývoj sa postupne uberal druhou cestou.

Prvé ponorky boli poháňané ľudskou silou (otáčaním zalomeného hriadeľa zakončeného vrtuľou
alebo šľiapaním). Na pohon bolo vyskúšaných niekoľko pohonov od parného stroja až po stlačený
vzduch. Prelomom sa stalo použitie zážihových motorov (neskôr boli nahradené bezpečnejšími a
úspornejšími dieselovými motormi) používanými na hladinovú plavbu, ktoré súčasne dobýjali
akumulátory, ktoré napájali elektromotory slúžiace na plavbu pod hladinou.

Základné konštrukcie trupu ponoriek :
- jednoplášťové ; jeden (silný) tlakový trup,záťažové nádrže (balasty) sú vytvorené vo vnútri
trupu (zaberajú veľa miesta)
- dvojplášťové ; okolo tlakového trupu (telesa) je ďalší (ľahší) trup s balastmi vytvorenými
v medzere medzi oboma trupmi (výhodou je väčší vnútorný priestor)
V súčasnosti sa používajú kombinácie oboch konštrukcií využívajúc ich slabé aj silné stránky. Tlakový trup väčšiny ponoriek bol z bezpečnostných dôvodov rozdelený na viacero častí (úsekov)
oddelených vodotesnými prepážkami s príklopom. Pri havárií potom nedošlo k zatopeniu celej
ponorky. Ako funguje ponáranie ponorky a stabilizácia v určitej hĺbke :

Na hladine plávajúca ponorka vytláča väčšinu svojho objemu (hladinový výtlak) a vyčnieva iba
malou časťou (časť paluby a veliteľská veža). Na ponorenie slúžia balasty (záťažové nádrže)
umiestnené väčšinou v prednej a zadnej časti ponorky (hlavné balasty), ktoré su na hladine
prázdne a majú približne objem rovnajúci sa zvyšnému objemu úplne ponorenej ponorky
(podhladinový výtlak). Čím väčší je rozdiel medzi oboma výtlakmi ponorky, tým väčší objem majú
hlavné balastové nádrže. Balasty sú vybavené záklopkami (ventilmi). Otvorenými hornými
záklopkami na balastoch uniká vzduch vytláčaný vtekajúcou vodou cez otvorené dolné záklopky -
naberá sa vodná záťaž. Po naplnení hlavných balastov sa ponorka ponorí tesne pod hladinu.

Ďalšie balastové nádrže s menším objemom (stabilizačné balasty) umiestnené v strednej časti
ponorky sa napĺňajú a vyprázdňujú podľa hĺbky v ktorej sa ponorka pohybuje. Pomerne zložitý
systém potrubí, ventilov, rozvádzačov a čerpadiel umožňuje reguláciu množstva vodnej záťaže v
jednotlivých balastoch, jej prečerpávanie medzi jednotlivými balastmi (stabilizácia ponorky),
ale umožňuje aj prípadné čerpanie vzduchu z nich pri zatvorených horných záklopkách. Pri
vynáraní sa otvorenými dolnými záklopkami vytláča vodná záťaž vháňaním stlačeného vzduchu do
balastov (väčšie množstvo vody - menšia hĺbka), alebo vyčerpávaním pomocou tlakových
čerpadiel (vo väčšej hĺbke), príp. kombináciou oboch spôsobov. Množstvo vodnej záťaže sa musí
pri ponáraní presne regulovať (obmedzený tlak zariadení na vytlačenie vodnej záťaže), inak hrozí
nekontrolovaný "pád do hlbín" a následná implodia (výbuch dovnútra) tlakového trupu ponorky. Na manévrovanie pod hladinou (ale aj na zmenu hĺbky bez použitia balastov) je ponorka vybavená
otočnými kormidlami (horizontálne - hĺbkové a vertikálne - smerové), ktoré sú upevnené na boku
ponorky v prednej a zadnej časti a fungujú podobne ako krídla lietadla.
Pozn.najlepšie ponorky cez druhú svetovú vojnu sa dokázali ponoriť na periskopovú hĺbku za 30
sekúnd a dosahovali hĺbky cez 100 metrov.

Prvé vojensky použiteľné ponorky boli v podstate loďami a pod hladinu sa ponárali iba pri
potrebe ukryť sa alebo pri útoku na cieľ. Za prvej a druhej svetovej vojny zaznamenali ponorky
veľký pokrok v konštrukcii a výzbroji, k čomu prispelo aj ich hromadné nasadenie ako
plnohodnotného vojenského prostriedku. Zariadenia na vyhľadávanie ponorených ponoriek (Sonar,
Asdic) neboli ešte tak účinné a väčším nebezpečenstvom pre ponorky boli podstatne rýchlejšie
hladinové plavidlá.
Zdokonalenie radarových zariadení a ich inštalácia na lodiach a v lietadlách znamenali pre
vynorené ponorky daľšiu hrozbu. Protiopatrením bolo zavedenie detektora radarových vĺn (Metox,
Naxos) a vetracej rúry (Šnorchel) umožňujúcej činnosť dieselového motora tesne pod hladinou.

Najúčinnejšou zbraňou ponoriek sú torpéda. Ponorky mali vpredu dva až šesť, vzadu jeden až dva
torpédomety. Ponorka mohla mať na palube až 28 torpéd (6 v torpédometoch,22 v zásobe).
Cez druhú svetovú vojnu vzniklo množstvo nových typov torpéd (samonavádzacie akustické,
magnetické,križujúce atď.). Torpédo je dlhý valec vretenovitého tvaru s kormidlami a vrtuľou v
zadnej časti a náložou s detonátorom v prednej časti. Rozdeľujú sa väčšinou podľa kalibru (450 mm,533 mm) a pohonu (elektrické,na stlačený vzduch,
s paroplynovým pohonom atď.).

Torpédo (cal.533mm) je dlhé okolo sedem metrov s hmotnosťou viac
ako 1000 kg. Samotná účinná nálož obsahuje okolo 200 kg trhaviny. Torpédo je pospájané z
viacerých častí (motor,akumulátory,bojová hlavica). Vystreľuje sa z torpédometu vybaveného dvoma
príklopmi (vonkajším a vnútorným - v torpédovom úseku) nárazom stlačeného vzduchu. Zaujímavosťou
je istenie príklopov. Ak nebol zaistený vnútorný, nedal sa otvoriť vonkajší. Na torpéda v
torpédometoch pôsobila morská voda, preto sa pravidelne vyťahovali a čistili. Po odpálení
torpéda, ktoré sa zameriavalo na cieľ natočením celej ponorky zameriavanej cez útočný periskop,
trvalo vsunutie náhradného torpéda do torpédometu až 20 minút.Torpéda dosahovali rýchlosť od 15
do 44 uzlov (27-82km/h) a mohli zasiahnuť cieľ vzdialený niekoľko stoviek metrov až po 20
kilometrov.
Posádku ponorky tvorilo približne 40 mužov. V bojových akciách na mori pôsobili ponorky tri až
štyri týždne. Niekoľko špeciálnych ponoriek slúžilo na zásobovanie druhých ponoriek priamo na
mori (viezli torpéda,palivo,potraviny,náhradné súčiastky,na palube bol dokonca aj lekár)
Najznámejším typom nemeckej ponorky (postavených takmer 640 kusov v rôznych variantoch) je typ
VII C (známa z filmov DAS BOOT;replika ponorky U-96 je vo filmových štúdiách BAVARIA v
Mníchove alebo z filmu U-571, kde si zahral aj John Bon Jovi).
Po skončení vojny a kapitulácií Nemecka, pripadli takmer všetky funkčné ponorky (hlavne super
moderný typ XXI;exponát Wilhelm Bauer ex U-2540;Technické múzeum Bremerhaven) výťazným
mocnostiam, ktoré pokračovali v ich testovaní a vylepšovaní a stali sa základom povojnových
konštrukcií ponoriek. Osobitým pohonným systémom, ktoré sa skúšali počas vojny aj po vojne bola tzv. Walterova
turbína, ktorá používala koncentrovaný peroxid vodíka ako okysličovadlo na spaľovanie nafty.

V povojnovom období ponorky zaujali v loďstvách všetkých mocností nezastupiteľné miesto. Ich ďalší vývoj bol poznačený vyčerpaním možností diesel-elektrického pohonu. Na rad prišli
experimenty s novými prvkami, ako bol prúdnicový (nesprávne kvapkovitý) tvar trupu. Prvou
takouto konštrukciou bola americká pokusná ponorka ALBACORE (1953). Jej črty sú badateľné
u väčšiny súčasných ponoriek. Hladký tvar trupu so štíhlou vežou, bez vyčnievajúcich zariadení
s krížovým usporiadaním kormidiel na konci trupu a jednou vrtuľou v osi ponorky.

Takáto
konštrukcia bola vhodná pre vysoké podhladinové rýchlosti a preto sú ponorky s touto
konštrukciou na hladine pomalšie ako pod hladinou.

Revolučným riešením v konštrukcii ponoriek bolo použitie jadrového reaktora a parných turbín.
Prvou takouto ponorkou je americký NAUTILUS (1955).(od roku 1982 exponát;Múzeum v Grotone).
Pohonný systém, ktorý nepotrebuje kyslík, s palivom, ktoré vydrží niekoľko rokov znamenal pre
ponorky takmer neobmedzenú výdrž závislú len od fyzickej a psychickej odolnosti posádky ponorky.
NAUTILUS sa preslávil v roku 1958 preplávaním Arktídy pod ľadom a dosiahnutím severného pólu.

Počas studenej vojny sa vykrištalizovali tri druhy ponoriek rozdeľované podľa určenia, s oboma
používanými pohonnými systémami (konvenčným alebo jadrovým):

- Útočné (určené na vyhľadávanie a ničenie raketonosných ponoriek a ostatných plavidiel)
- Raketonosné (nosiče balistických rakiet vybavené atómovými hlavicami)
- Hliadkové (pobrežná kontrola a činnosť v plytkých a uzavretých moriach)

Jadrové ponorky sú niekoľkonásobne drahšie ako konvenčné a preto ich stavajú iba silné mocnosti.
Predstaviteľom útočných ponoriek je napríklad trieda LOS ANGELES (USA-54 kusov) alebo
trieda VIKTOR (Rusko-34 kusov) - vidieť ich možno vo filme Honba na ponorku.
Medzi najrýchlejšiu ponorku patrí ruská trieda ALFA - dosahuje cez 40 uzlov = ! 74 km/hod !
Predstaviteľom raketonosných ponoriek je trieda OHIO (USA-15 kusov - film Priepasť alebo
Karmínový príliv) alebo trieda TYPHON-Tajfún (Rusko-6 kusov) - film Honba na ponorku.
Ponorka TYPHON patrí medzi najväčšie doposiaľ postavené ponorky (podhladinový výtlak 25 000 ton,
dĺžka 170 metrov,posádka 150 mužov).

V súčasnosti je v činnej službe vo svete niekoľko stoviek ponoriek rozličných typov a s
rozličnými pohonnými systémami. Nové ponorky sa stavajú v obmedzenom množstve, väčšinou aby
nahradily už dosluhujúce a zastarané ponorky. Novou perspektívou pre pohon ponoriek začínajú
byť palivové články a ponorka s takýmto pohonom vypláva už o niekoľko rokov. Ale jadrové raketonosné ponorky vybavené balistickými raketami s atómovými hlavicami stále
ostávajú najničivejšou zbraňou, aká kedy bola vyrobená ľudskými rukami.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?