Ústava SR

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2932 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 6965×

Příbuzná témata



Ústava SR

Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. septembra 1992. V Zbierke zákonov bola uverejnená pod číslom 460/1992 Zb. 1. októbra 1992. Ako celok nadobudla účinnosť 1. 10. 1992 s výnimkou niektorých ustanovení, ktoré sú účinné od 1. 1. 1993.
Tvorí ju preambula [vyjadruje základné myšlienkové zdroje, ciele a hodnoty, ktoré sa štát usiluje získať], 9 hláv a 156 článkov. Ústava vychádza z republikánskej parlamentnej vládnej formy, z demokratického vzťahu štátu a občana vyjadreného v právach a slobodách a ich ochrane.
Moc je rozdelená na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
Prvá hlava ústavy obsahuje základné ustanovenia. Slovenskú republiku charakterizuje ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý nie je spätý s nijakou ideológiou ani náboženstvom. Štátna moc pochádza od občanov, tí ju môžu vykonávať prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Základné ustanovenia riešia aj otázky územia [SR je unitárny štát], vlastníctva, štátneho občianstva, štátneho jazyka [používanie slovenského jazyka ako štátneho jazyka upravuje zákon NR SR č. 270/1995 Zb.], štátnych symbolov a hlavného mesta. Hlavným mestom SR je Bratislava.
Druhá hlava je rozsahom najväčšia a upravuje základné ľudské práva a slobody. Ústavná úprava ľudských práv a slobôd vychádza z medzinárodných zmlúv a dohôd o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré ratifikovala ČSFR a ktorých záväzky prebrala aj Slovenská republika. Ústava v článku 11 stanovuje, že ak medzinárodné zmluvy, ktoré SR ratifikovala a vyhlásila, zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd, majú prednosť pred zákonmi SR.
Ústava SR vychádza z nedotknuteľnosti a univerzálneho charakteru prirodzených ľudských práv, čo znamená, že práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a nie sú nanútené štátom.
Vnútornú štruktúru druhej hlavy tvorí 8 oddielov:
1. Všeobecné ustanovenia – okrem už spomínanej charakteristiky prirodzených práv práv uvádzajú, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, že sloboda jednotlivca je prvotná, každý môže robiť to, čo nie je zákonom zakázané, a nikto nesmie byť nútený robiť to, čo zákon neukladá. Základné práva a slobody sa zaručujú bez rozdielu rasy, pohlavia, farby pleti, jazyka, náboženstva a viery, politického a iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine.
Ústava upravuje základné práva a slobody, povinnosti občanov špeciálne neupravuje.

Povinnosti chápe ako medze základných práv, spravidla vyjadrené formou zákazov; platí zásada, že obmedzenia sa musia opierať o zákon.
2. Základné ľudské práva a slobody – charakterizujú človeka ako ľudskú bytosť. Chápeme ich ako základné hodnoty človeka:
- právo na život vrátane zákazu trestu smrti,
- osobná sloboda,
- nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,
- ľudská dôstojnosť,
- osobná česť,
- dobrá povesť a meno,
- listové tajomstvo,
- sloboda pohybu a pobytu,
- právo na ochranu pred zasahovaním do súkromia a rodinného života.
Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na vlastníctvo a právo na dediť. V tejto časti sa tiež upravuje sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania, sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby. Ochrana Slovenskej republiky je vecou cti občana SR. Nikoho nemožno nútiť vykonávať vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním.
3. Politické práva – upravuje ich tretí oddiel druhej hlavy. Každému sa zaručuje sloboda prejavu a právo na informácie, právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou atď., pričom cenzúra sa zakazuje. V ústave je zakotvené petičné právo, petíciou však nemožno vyzývať na porušovanie základných ľudských práv a slobôd a zasahovať do nezávislosti súdov.
K dôležitým politickým právam patrí právo pokojne sa zhromažďovať, združovať sa v spolkoch, spoločnostiach, vrátane práva zakladať politické strany a politické hnutia. Na správe verejných vecí sa môžu podľa čl. 30 občania zúčastňovať priamo, alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Umožňuje to všeobecné, rovné a priame volebné právo vykonávané tajným hlasovaním.
Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok ľudských práv a slobôd, ak je znemožnená činnosť ústavných orgánov a zákonných prostriedkov. Toto právo je v našom ústavnom systéme novým prvkom.
4. Práva národnostných menšín a etnických skupín – občania, ktorí tvoria v SR národnostné menšiny alebo etnické skupiny, majú zaručené právo na vzdelanie v ich jazyku, právo používať materinský jazyk v úradnom styku, ale aj právo účasti na riešení vecí, ktoré sa týkajú národnostných menšín. Ústava im ďalej zaručuje všestranný rozvoj, právo rozvíjať vlastnú kultúru a materinský jazyk. Ústava však zavádza aj nové právo – právo na osvojenie si štátneho jazyka.
5. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva – sú upravené v súlade s Európskou sociálnou chartou.

V ústave sa deklaruje aj právo na prácu, čo však neznamená povinnosť štátu zamestnať každého občana, ale vytvárať ekonomické prostredie pre vznik pracovných príležitostí.
Ústava zakotvuje, že každý má právo na štrajk. Súčasťou tejto skupiny práv je ochrana manželstva, rodičovstva, starostlivosti o deti a ich výchovu, ochrana žien, mladistvých, zdravotne postihnutých, zabezpečenie v starobe, bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách. Ústava umožňuje zriaďovať aj iné školy ako štátne.
6. Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva – vyjadruje úsilie o novú kvalitu vzťahov. Každý máme právo na priaznivé životné podmienky, na pravdivé, včasné a úplné informácie o stave životného prostredia.
7. Právo na súdnu a inú právnu ochranu – patrí k základným znakom právneho štátu. V ústave je upravené predovšetkým právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, právo na obhajobu, právo odoprieť výpoveď, zákaz retroaktivity zákona v trestných veciach, prezumpcia neviny a ďalšie.
8. Spoločné ustanovenia – obsahujú úpravu pojmu občan SR, postavenie cudzincov, otázku azylu a možnosti obmedzenia niektorých práv a slobôd pre určité kategórie povolaní a funkcií.
Tretia hlava ústavy upravuje otázky hospodárstva Slovenskej republiky. Hospodárstvo SR sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Slovenská republika je colným územím s vlastnou emisnou bankou, platidlom sú slovenské koruny. Štátny rozpočet sa prijíma ako zákon.
V tejto hlave je upravený aj nový inštitút – Najvyšší kontrolný úrad SR. V jeho kompetencii je kontrola hospodárenia so štátnym majetkom, s rozpočtovými prostriedkami. NA čele NKÚ SR je predseda, ktorého spolu s podpredsedami volí a odvoláva NR SR najviac vo dvoch po sebe nasledujúcich 5-ročných obdobiach.
Štvrtá hlava sa zaoberá územnou samosprávou. Základom územnej samosprávy je obec ako územný a správny celok, ktorý združuje osoby s trvalým pobytom v obci. Obec je právnickou osobou a samostatne rozhoduje o svojom majetku, o finančných prostriedkoch. Orgány obce sú obecné zastupiteľstvo [zbor poslancov] a starosta obce. Kým starosta ako výkonný orgán obce zastupuje obec navonok a vykonáva obecnú správu, obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce.
3. júla 1996 Národná rada SR prijala zákon č. 221/1996 Zb. o územnom a právnom usporiadaní. V zmysle tohto zákona sa zriadilo 8 krajov a 79 okresov.
Piata hlava upravuje zákonodárnu moc, ktorú v SR reprezentuje Národná rada Slovenskej republiky. Národná rada SR je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

Je to jednokomorový parlament so 150 poslancami volenými na 4 roky vo všeobecných, rovných a priamych voľbách s tajným hlasovaním. Poslancom sa môže stať občan, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Poslanci ako zástupcovia občanov po zložení sľubu vykonávajú svoj mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia, nie sú viazaní príkazmi – platí pre nich tzv. zákaz imperatívneho mandátu.
Funkcia poslanca je nezlučiteľná s funkciou prezidenta, sudcu, prokurátora a ďalšími funkciami stanovenými ústavou.
Činnosť NR SR riadi a organizuje predseda a podpredsedovia.
Pôsobnosť NR SR upravuje čl. 86. Medzi najzávažnejšie pôsobnosti patrí:
- uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú.
- písmeno b) o voľbe a odvolávaní prezidenta SR už neplatí, 14. 1. 1999 bol prijatý Ústavný zákon o priamej voľbe prezidenta.
- pred ratifikáciou vysloviť súhlas s medzinárodnými politickými zmluvami, medzinárodnými hospodárskymi zmluvami všeobecnej povahy, ako aj s medzinárodnými zmluvami, na ktorých vykonanie je potrebný zákon,.
- rokovať o programovom vyhlásení vlády, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere vláde a jej členom.
- schvaľovať štátny rozpočet, preverovať jeho plnenie a schvaľovať štátny záverečný účet.
- rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.
- vysloviť súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky.
- uznášať sa o vypovedaní vojny za podmienok stanovených v Ústave Slovenskej republiky.
- voliť sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR.
Rokovanie a činnosť Národnej rady Slovenskej republiky a jej výborov a vzťahy Národnej rady SR navonok ustanovuje zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Národná rada SR zasadá stále, jej zasadanie sa končí uplynutím volebného obdobia alebo jej rozpustením. Ustanovujúcu schôdzu zvoláva prezident, ďalšie schôdze zvoláva predseda NR SR. Zasadanie môže byť na základe uznesenia NR SR prerušené, najviac však na 4 mesiace. Na schôdzach Národnej rady SR sú oprávnení zúčastniť sa prezident SR, predseda a členovia vlády republiky, predseda Ústavného súdu SR, predseda Najvyššieho súdu SR, predseda kontrolného úradu, generálny prokurátor SR a guvernér Národnej banky Slovenska.
Šiesta hlava upravuje výkonnú moc, ktorú tvorí prezident a vláda.
Hlavou SR je prezident ako individuálna hlava štátu. Podľa ústavného zákona zo 14. 1.

1999 prezidenta republiky volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním. Podľa tohto zákona mení sa v článku 103 odsek 1 vek kandidáta za prezidenta z doterajších 35 rokov na 40 rokov. Po zvolení skladá prezident sľub do rúk predsedu NR SR. Jeho funkčné obdobie ústava stanovuje na 5 rokov, pričom tá istá osoba môže byť zvolená za prezidenta najviac vo dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Ústava uvádza, ktoré funkcie a poslania sú nezlučiteľné s funkciou prezidenta republiky.
Kompetencia čiže právomoci prezidenta môžeme rozdeliť do viacerých oblastí:
a) smerom k zahraničiu – prezident SR dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy, zastupuje SR navonok, prijíma a poveruje vyslancov.
b) smerom k Národnej rade SR – zvoláva ustanovujúcu schôdzu NR SR, podpisuje zákony NR SR, má právo tzv. relatívneho veta, t.j. do 15 dní od schválenia môže rade vrátiť ústavný zákon s pripomienkami. Nemá však právo zákonodárnej iniciatívy – nemôže podávať návrhy zákonov. Má právo zúčastňovať sa rokovaní NR SR, podávať správy o stave republiky a o závažných politických otázkach, môže rozpustiť NR SR [ale len za podmienok stanovených v čl. 102 písm. d) ústavy].
c) smerom k vláde – vymenúva a odvoláva predsedu vlády a na jeho návrh aj ostatných členov vlády, prijíma demisiu vlády. Má právo zúčastňovať sa na schôdzach vlády, predsedať jej.
d) má právo menovať a odvolávať vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov, menovať profesorov a rektorov vysokých škôl, vymenúvať a povyšovať generálov, menovať sudcov Ústavného súdu SR.
e) medzi výlučné prednostné práva [prerogatívy] prezidenta patrí právo udeľovať amnestiu, odpúšťať a zmierňovať tresty, nariaďovať, aby sa nezačalo trestné stíhanie, prípadne ho zastaviť. Môže udeľovať štátne vyznamenania.
Prezident republiky je hlavným veliteľom ozbrojených síl , na návrh vlády vyhlasuje vojnový stav, podľa rozhodnutia NR SR vypovedá vojnu a vyhlasuje referendum.
Ústava SR neformuluje všeobecnú zodpovednosť prezidenta, upravuje však podmienky, za akých možno prezidenta odvolať alebo stíhať. Prezidenta možno stíhať len pre vlastizradu [obžalobu podáva NR SR a rozhoduje o nej Ústavný súd SR] a odvolať len vtedy, ak vyvíja činnosť proti zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky.
Najvyšším orgánom výkonnej moci je vláda, ktorej úlohou je zabezpečiť plnenie zákonov NR SR, zjednocovať, riadiť a kontrolovať činnosť ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy.

Vláda sa skladá z predsedu, ktorého vymenúva a odvoláva prezident SR, podpredsedov a ministrov – je teda kolektívnym orgánom. Člen vlády nemôže vykonávať poslanecký mandát alebo byť sudcom a nesmie vykonávať činnosti, ktorých povaha odporuje výkonu funkcie.
Za výkon svojej funkcie sa vláda zodpovedá Národnej rade SR, ktorá jej môže vysloviť nedôveru. Vláda môže odstúpiť aj z vlastnej iniciatívy, t.j. podať demisiu prezidentovi. Ak podá demisiu predseda vlády, alebo ak NR SR vysloví nedôveru predsedovi vlády, odstupuje celá vláda.
Vláda rozhoduje v zbore najmä o návrhoch zákonov, o nariadeniach vlády, o programe vlády a jeho plnení, o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky SR, o medzinárodných zmluvách SR , o návrhoch štátneho rozpočtu a záverečného účtu, o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky a o ďalších úlohách stanovených ústavou.
Na prijatie uznesenia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov vlády. Na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vláda vydávať neriadenia.
Siedma hlava vymedzuje súdnu moc, ktorú tvorí Ústavný súd SR sústava súdov.
Ústavný súd SR je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a demokratického poriadku. Ústavnosť vyžaduje, aby všetky štátne orgány, orgány štátnej samosprávy, fyzické a právnické osoby konali a rozhodovali v súlade s ústavou. Postavenie a úlohy ústavného súdu upravuje ústava v článkoch 124 až 140.
V kompetencii ústavného súdu je kontrolovať, či parlament a výkonné orgány dodržiavajú ústavnosť, a ochraňovať základné práva a slobody občanov, ak nie sú chránené iným súdom.
Ústavný súd nepatrí do sústavy všeobecných súdov, nemôže preskúmavať ani nahrádzať rozhodnutia všeobecných súdov v trestných alebo občianskoprávnych veciach.
Ústavný súd má 10 sudcov, ktorých menuje prezident na 7 rokov spomedzi 20 kandidátov navrhnutých Národnou radou SR. Sudcom ústavného súdu môže byť občan Slovenskej republiky voliteľný do NR SR, ktorý dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov právnickej praxe.
Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh:
- najmenej pätina poslancov NR SR [t.j. 30 poslancov]
- prezident Slovenskej republiky
- vláda Slovenskej republiky
- súd
- generálny prokurátor
- fyzická i právnická osoba vo veciach porušenia práv aj na podnet fyzických a právnických osôb.
Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Česko-Slovensku bol ústavný súd prvý raz konštituovaný v roku 1920 so sídlom v Brne. Ústavný súd SR začal svoju pôsobnosť 17. 3.

1993 v Košiciach.
Súdy Slovenskej republiky:
- rozhodujú o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb a štátu
- rozhodujú o vine obžalovaného
- ukladajú zákonom stanovené tresty za spáchané trestné činy
- preskúmavajú, či rozhodnutia orgánov verejnej správy boli vydané v súlade so zákonom
Sústavu súdov v SR tvoria:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky
2. Krajské súdy
3. Okresné súdy
Osobitné postavenie majú vojenské súdy, rozhodujú o všetkých trestných veciach príslušníkov armády, vojenských zajatcov a ďalších osôb určených zákonom.
Sudcom môže byť občan Slovenskej republiky, ktorý dosiahol vek 25 rokov, je spôsobilý na právne úkony, bezúhonný, má vysokoškolské právnické vzdelanie a zloží odbornú justičnú skúšku. Sudcov volí aj odvoláva Národná rada Slovenskej republiky na návrh vlády na 4 roky. Ak sa sudca osvedčí, je zvolený bez časového obmedzenia. Sudca skladá sľub do rúk predsedu NR SR.
Ôsma hlava upravuje postavenie prokuratúry ako samostatného nezávislého štátneho orgánu. Jej hlavným poslaním je vyšetrovať spáchané trestné činy, v mene štátu podávať žaloby na súd a bdieť nad zákonnosťou.
Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého menuje a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady SR na 5 rokov, a to najviac na dve po sebe nasledujúce obdobia.
Deviata hlava obsahuje prechodné a záverečné ustanovenia, ktoré riešia vzťah Ústavy SR k existujúcemu právnemu poriadku ČSFR, SR preberá aj záväzky z medzinárodných zmlúv.

, | 09. února 2011
Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?