Ľudovíť Štúr životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 3907×

Příbuzná témata



Ľudovíť Štúr životopis

Ľudevít Štúr, syn učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny (rodenej Michalcovej), sa narodil 29. októbra 1815 v Uhrovci. Vo svojom rodisku získal základné vzdelanie a od roku 1828 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Györ). Usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka si všimol najmä profesor Petz, ktorý bol známy svojim obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz ovplyvnil mladého Štúra však aj hlbšie - poukazovaním na svet Slovanstva a na s tým súvisiace poslanie Slovanov v budúcnosti. Upozorňoval na diela slovanských autorov, najmä na spisy P. J. Šafárika, J. Dankovského, J. Kollára a iných. Po absolvovaní dvoch ročníkov sa Ľ. Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy. Štúdium na lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného vzdelania a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho - univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou ev. školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine, keďže táto bola už tri storočia jazykom evanjelických vzdelancov v slovenskej časti Uhorska. Najmä pre pokročilý vek profesora Palkoviča, ktorý mu nedovoľoval prednášať v riadnom stanovenom rozsahu učivo, založili si študenti Spoločnosť reči a literatúry československej. (Zakladanie spolkov a spoločností bolo na lýceách bežné: spolky si zakladali maďarskí aj nemeckí študenti). Medzi hlavné úlohy Spoločnosti patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov. Po príchode do Bratislavy sa Ľudevít stal hneď jej členom. Zo zápisníc Spoločnosti je zrejmé, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu: počas celého štúdia bol stále vyznamenaný. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítaval rímskych klasikov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Z radov slovenských spisovateľov si veľmi vážil najmä diela J. Hollého, J. Kollára a P. J. Šafárika.

Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti (jej predsedom bol vždy niektorý z profesorov). Na zasadnutiach Spoločnosti prednášal Ľudevít literatúru, gramatiku a históriu slovanských národov.

V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti a národné vychádzky.

Známy výstup na “rumy zašlej slávy” - na Devín, sa uskutočnil 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na politickú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Po Štúrovom príhovore, v ktorom spomenul dávnu históriu Veľkej Moravy, na nápev piesne Nitra, milá Nitra zaspievali Ľudevítom zloženú báseň Děvín, milý Děvín. Po recitovaní básní, ktoré sa všetky niesli v národnom duchu, navrhol Ľudevít, aby si na posvätenie tohto veľkého dňa zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré budú verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty - Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti reči a literatúry československej).

V školskom roku 1836-37 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudevít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku (bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky - predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu riadne prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Okrem toho zastupoval iných profesorov a súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými mužmi slovanského sveta (Palacký, Jungmann, Šafárik, Kollár a iní) a zároveň sa snažil o zbližovanie katolíckeho a evanjelického prúdu slovenských vzdelancov.

V tomto školskom roku sa vystupňovala nespokojnosť študentov so školským senátom a učiteľmi. Odpoveďou na študentské nepokoje, ktoré vybuchli na rozhraní rokov 1836-37 na ev. lýceu a ktoré boli dielom najmä radikálnych maďarských študentov (žiadali zlepšenie podmienok pre študentov a úctivejšie zaobchádzanie zo strany profesorov k študentom), bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov na lýceu. Štúr ako človek miernej povahy sa vzbury nezúčastnil, Spoločnosť však zachrániť nemohol. Preto sa snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok vo vyučovaní v rámci svojej funkcie námestníka prof. Palkoviča.

V roku 1838 sa 24-ročný Ľudevít zapísal na univerzitu do Halle, ktorú (podobne ako univerzitu v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky.

Štúr sa počas dvojročného štúdia obšírnejšie oboznámil s Herderovou a najmä s Heglovou filozofiou, ktorého koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore a v ktorej sa utvrdil v presvedčení o dôležitosti úlohy Slovanov v budúcnosti. Dejiny chápal v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp. Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci Králové s mnohými českými národovcami a navštívil aj P. J. Šafárika, bývajúceho v Čechách. Ten mu priblížil zostrenú politickú situáciu, ktorá v krajine panovala.

Návrat do vlasti znamenal teda pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti akejkoľvek snahe o pozdvihnutie úrovne nemaďarských národov. Fanatizmus, ktorý zosilnel v maďarských radoch za posledné dva roky, bol výsledkom zvolenia grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v. a bol podporovaný jeho myšlienkou jediného a jednotného národa v Uhorsku - maďarského národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože obdivoval jeho húževnatosť, bystrosť a nadanie. Opakovane neúspešne písomne i ústne prehováral Štúra, aby sa zaradil do služieb maďarizmu, pretože podľa Zaya, maďarský národ má pred sebou veľkú budúcnosť a je úlohou všetkých Uhrov mu k nej napomáhať. Ľudevítovi sľuboval veľkolepú a výnosnú kariéru.

Pri návrate do Uhorska pomýšľal Štúr získať stále miesto námestníka, alebo titul adjunkta profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal Štúr ako suplent prof. Palkoviča prednášať.

Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov (medzi nimi aj L. Kossutha), prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V Prosbopise, ktorý bol Štúrovým dielom, prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry československej na ev. lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku a pod.

Vo Viedni sa však o osude Slovenského prestolného prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky Prosbopisu zamietol.

V týchto pohnutých časoch oboznámil Ľudevít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ si zvolil stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovenského spolku Tatrín, ktorý bol nadkonfesionálnym kultúrnym združením, panovníkom však napriek niekoľkým žiadostiam nikdy nepotvrdeným a nepovoleným.

Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa formovala v Ľudevítovi už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi (1836 - list sa nachádza v korešpondencii) sa v liste Palackému sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre ľud a vyslovil želanie, že keby Česi upustili od niektorých svojich výrazov, ktoré by nadobudli trochu slovenskejší ráz, otvorila by sa tým tá pravá cesta pre utvorenie spisovného jednotného československého jazyka. Predpokladalo to však ochotu k ústupkom nielen zo slovenskej, ale aj z českej strany. Keďže českí vlastenci podobnú ochotu nikdy nepreukázali, bol Štúr so svojimi prívržencami nútený pristúpiť k novej forme spisovného jazyka Slovákov.

11. júla 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri uvádzaní slovenčiny do života. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorý ich úsilie podporil. Kladné vyjadrenie tohto katolíckeho básnika, ktorý svoje diela písal v bernolákovčine, bolo pre štúrovcov významným gestom pre ich úsilie o zjednotenie národa vytvorením jednotnej spisovnej reči. Rok 1843 - taký úspešný z hľadiska vyšších cieľov pre slovenský národ, nekončil sa rovnako úspešne. Maďarizačné tlaky na odstránenie Štúra z postu zástupcu prof. Palkoviča boli silné už od nástupu Ľudevíta na lýceum. Ich vyhrotenie v decembri 1843 sa realizovalo pozbavením Štúra funkcie námestníka prof. Palkoviča. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov ev. lýcea. Sám Ľudevít napísal v nemčine (vydal v Lipsku, pretože v Uhorsku by to nijako nemohlo vyjsť) spis Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov (uvádzame v celom rozsahu v Dokumentoch). Na protest proti nespravodlivému rozsudku sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť na štúdiá na lýceum do Levoče. V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Lipt. Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Ľ. Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr, 1. augusta 1845 sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol Tatránski.

Noviny vychádzali v Štúrovej spisovnej slovenčine a našli si svojich zarytých nepriateľov aj horlivých prívržencov. Medzi odporcov novej spisovnej reči sa zaradili nielen poniektorí českí vlastenci, ktorí tento čin chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj Šafárik a najmä Ján Kollár, ktorého aktivity proti novej slovenčine, ako aj proti novinám prekračovali rámec korektnosti. Štúrovci vysvetľovali na všetky strany nevyhnutnosť tohto kroku a v roku 1846 vydal Štúr Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí a v tom istom roku svoje jazykovedné dielo Náuka reči slovenskej, v ktorom spísal základy novej gramatiky. Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847, ktoré sa konalo v Čachticiach, sa zástupcovia katolíkov aj evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Tak sa Štúrom kodifikovaná slovenčina stala jednotným jazykom všetkých Slovákov.

Slovenskje národňje noviny boli svojim obsahom zamerané na buditeľskú a osvetovú činnosť, na sociálne práva a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Činnosť Štúra a ďalších redaktorov však sťažoval prísny cenzor, ktorý svojimi zásahmi okliešťoval články novín. Štúrove ďalekosiahle plány, ktoré nosil v mysli už od príchodu z Halle, však siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval práva svojho ľudu. Jeho najväčším politickým protivníkom sa stal liberál Lajos Kossuth, s ktorým síce mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne obchádzali. Snemové obdobie prerušili revolučné dni meruôsmeho roku.

Búrlivé udalosti vo Francúzsku roku 1848 našli svoju odozvu aj v Rakúsko - uhorskej monarchii. Vydobyté sociálne práva dávali ľudu väčšiu mieru slobody. Štúr nové hnutie s radosťou privítal v úvodníku svojich novín. V marci povstala proti Viedni Pešť a žiadala väčšiu mieru nezávislosti. Ústupky viedenskej vlády Maďarom dávali tušiť komplikácie pre slovenskú stranu a hrozbu zosilnenia maďarizácie. Práve preto boli skoncipované Žiadosti slovenského národa, ktoré načrtli možnosť riešenia slovensko - maďarských vzťahov na základe princípu rovnoprávnosti. Maďarská vláda odpovedala na Žiadosti vyhlásením výnimočného stavu a vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač.

Napriek ostrej perzekúcii, podarilo sa Ľudevítovi zúčastniť sa v Prahe Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov, žijúcich v Rakúsko - Uhorsku. Zástupcovia Slovanov sa snažili nájsť východisko zo zložitej situácie. Po stroskotaní všetkých zákonných aktivít vymôcť si národné práva od maďarskej vlády, boli Štúr s Hurbanom odhodlaní na boj. 15. - 16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej členmi boli Ľudevít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. SNR vyzvala v septembri 1848 slovenský ľud do ozbrojeného povstania za vydobytie si svojich národných práv.

Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu za boj proti maďarským radikálom, sa Ľudevít ocitá vo veľmi nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenskje národňje noviny zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať povolenie Tatrína, neboli odobrené. Štúr v tomto období nadviazal na svoju činnosť z predošlých rokov a venoval sa slovanskej ľudovej tvorbe a začal pracovať na spise Slovanstvo a svet budúcnosti. Rok 1851 otvára sériu veľkých bôľov Ľudevíta, pretože v januári mu zomiera brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka neskôr jeho otec. Ľudevít sa po smrti svojho staršieho brata presťahoval do Modry, aby sa - sám pod policajným dozorom, postaral o sedem detí zosnulého brata. Naďalej tvorí, píše, hoci jeho život znepríjemňuje a sťažuje polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Uhrovci jeho matka. V týchto čiernych rokoch sa končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke v decembri 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil. Zomrel 12. januára 1856 v Modre ako štyridsaťročný.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?