Tridsaťročná vojna

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 7322×

Příbuzná témata



Tridsaťročná vojna

Expanzia Habsburgovcov. Protihabsburské povstania v Uhorsku a v českých krajinách. Priebeh tridsaťročnej vojny, vestfálsky mier, dôsledky.


Obdobie novoveku v našich dejinách charakterizuje viacero dôležitých faktorov. Uhorsko sa na 4 storočia stáva súčasťou obrovskej habsburskej ríše, kt. bola v podstate konglomerátom krajín na rozličnom stupni spoločenského, hospodárskeho a kultúrneho vývoja. Habsburská dynastia sa celý čas pokúšala vybudovať aspoň čiastočnú vnútornú jednotu svojho súštátia. To znamenalo okliešťovanie výsad privilegovaných vrstiev. Využívajúc zahraničnopolitickú situáciu, uhorská šľachta vystupovala proti snahám panovníckeho dvora, ako napr. v 15-ročnej i 30-ročnej vojne. Pod rúškom náboženskej slobody sa usilovala uhájiť si stavovské výsady a privilégiá. Rekatolizácia – spôsob obracania protestantského obyvateľstva na katolícku vieru, pri ktorom sa popri prevládajúcich misijných metódach používali aj násilné metódy. Rekatolizačný proces začal v 17.st., keď sa do protireformácie zapojila kráľovská a zemepánska vrchnosť a chcela podľa feudálneho práva cuius regio eius religio donútiť poddaných, aby prestúpili na vieru svojho patróna. Rekatolizácia dosiahla vrchol v 2.pol. 17.st., keď v rokoch 1659 –1681 protestantom odobrali 888 kostolov a zlikvidovali cirkevné zbory. 6. januára 1604 cisársky veliteľ a hornouhorský generál J.B.Belgiojoso násilne odobral košický Dóm sv. Alžbety evanjelikom a odovzdal ho tamojším katolíkom. Súčasne nariadil vypovedať všetkých evenjelických kňazov z Košíc. K obdobným rekatolizačným zákrokom na podnet cisárskeho dvora a katolíckej hierarchie pristúpili aj v ostatných slobodných kráľovských mestách.
1. mája 1604 Rudolf II. (I.) odmietol potvrdiť náboženské slobody požadované uhorským snemom a nerešpektujúc snem, nariadil dodržiavanie dovtedajších protireformačných zákonov, čo vyvolalo veľkú nevôľu protestantskej časti šľachty. 1576 – 1612 – rímskonemeckým cisárom, uhorským (do 1608) a českým (do 1611) kráľom sa stal najstarší syn Maximiliána II. - Rudolf II. (I.). Jeho vláda je poznačená stupňujúcim sa náboženským napätím. Bol nadšeným zberateľom umeleckých predmetov. Čoraz častejšie trpel duševnými poruchami a nakoniec bol prinútený vzdať sa vlády v Uhorsku, Rakúsku a napokon aj v Čechách. Bočkajovo povstanie (1604 – 1606) – prvé stavovské povstanie.

Keď sa sedmohradské knieža Žigmund Bátori vzdal hodnosti a krajinu prenechal cisárovi Rudolfovi II., Habsburgovci sa stali zodpovednými za obranu Sedmohradska pred Osmanmi. Sedmohradská šľachta však tajne uzavrela s Osmanmi spojenectvo a uznala svoje vazalstvo. Zápas o ovládnutie Sedmohradska ovplyvňovala vojna Habsburgovcov s Osmanmi a súperenie medzi katolíckou a protestantskou šľachtou o hospodárske a politické pozície v Uhorsku. V roku 1604 sa odporcom Habsburgovcov podarilo získať pre myšlienku povstania knieža Štefana Bočkaja. Keď panovnícky dvor odhalil pripravovanú ozbrojenú vzburu, poveril cisárskeho generála Belgiojosa, aby zhabal Bočkajove majetky v Biharskej stolici (1604). Bočkaj začal otvorený boj proti viedenskému dvoru. Východoslovenská šľachta a mestá sa k nemu pôvodne pridávali zo strachu z konfiškácií a plienenia majetkov.
Október 1604 - útok cisárskeho vojska na hrady a majetky sedmohradského veľmoža Bočkaja v Biharskej stolici sa stal podnetom na vypuknutie prvého protihabsburského povstania. 16.okt. 1604 – sa predstavitelia Pentapolitany (zväz 5 východoslovenských miest) rozhodli podporiť povstalcov. Ich príklad nasledovali viaceré slovenské banské mestá
jar 1605 – cisárske vojská ustúpili z vých. Slovenska pred povstalcami, kt. postupovali cez stredné a západné Slovensko, zmocnili sa Trnavy (5.mája) a prenikli až do Zadunajska, Dolného Rakúska i na Moravu a do Sliezska. Pustošiace povstalecké vojsko, kt. tvorili najmä hajdúsi, zastavila a na ústup prinútila ofenzíva cisárskych vojsk začiatkom leta. Hajdúsi: pôvodne bezprístrešné skupiny roľníkov, kt. ušli pred Turkami, alebo stratili domov vo vojnách. Časť z nich sa živila ako pohoniči dobytka ( lat. haidones, maď. hajtu = názov hajdúsi), neskôr sa dali najímať ako do služieb v pohraničných hradoch a do vojska sedmohradských kniežat. 11. novembra 1605 – veľkovezír Lalla Mehmed odovzdal v Pešti Štefanovi Bočkajovi kráľovskú korunu, sultán vyjadril, že ho uznáva za uhorského kráľa. Bočkaj korunu prijal len ako dar, ale korunovať sa nedal. Bojujúce strany dosahovali na bojiskách striedavé víťazstvá a porážky, a preto sa v roku 1605 začali pokusy o rokovanie. Po vymenovaní nových šľachtických veliteľov povstalci v priebehu v roku 1605 obsadili aj stredoslovenské banské mestá a západné Slovensko okrem Bratislavy. Podnikali lúpežné výpravy na Moravu a do Rakúska. Významné osobnosti povstania - Š. Ilešházi a V. Druget - sa zaslúžili o nové rokovania, ktoré sa skončili podpísaním mieru vo Viedni 23. 6. 1606. Bočkaj získal vládu nad Sedmohradskom a do doživotného užívania aj Biharskú, Berežskú a Ugočskú stolicu.

Privilegované obyvateľstvo si udržalo všetky výsady aj náboženskú slobodu, nie však na úkor katolíckeho náboženstva. Všetci povstalci boli amnestovaní. 9.februára 1606 – vo Viedni panovnícky dvor uzavrel prímerie s prívržencami Bočkajovho povstania. Prímerie potvrdila viedenská mierová zmluva podpísaná 23. júna. Betlenove povstanie (1619 – 1622) – šľachtický odboj, ktorý sa začal vpádom vojsk sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena do Uhorska v novembri 1616. Pripojili sa k nemu uhorskí protestantskí magnáti (J. Rákoci, I. Turzo, J. Séči), aby zvrhli Habsburgovcov z uhorského trónu. V lete 1619 Betlen využil zlé postavenie Ferdinanda II. súvisiace s povstaním českých stavov. Jeho prívrženci ho po obsadení Košíc vyhlásili za hlavu Uhorska a ochrancu nekatolíckeho obyvateľstva. Keďže Betlenovi povstalci narážali iba na slabý odpor, prešli celým Slovenskom a v októbri získali aj Bratislavu. Na hrade palatín Betlenovi odovzdal uhorskú kráľovskú korunu. Po spojení s vojskom českých a moravských stavov sa v novembri 1619 vydal proti Viedni. Útok cisárovho spojenca J. Drugeta na východné Slovensko prinútil Betlena opustiť spojencov. Na sneme v Bratislave v januári 1620 šľachta už chcela len potvrdiť stavovské výsady a rozdeliť majetky, o ktoré pripravila katolícku cirkev, a nie pokračovať v boji proti cisárovi. Preto Betlen uzavrel s cisárom prímerie. Boje medzi povstalcami a cisárskou armádou sa obnovili potom, čo sa Betlen so súhlasom sultána dal na sneme v Banskej Bystrici v auguste 1620 zvolil za uhorského kráľa. Vzhľadom na slabú pomoc Osmanov a stratu šľachtických prívržencov bol Betlen nútený podpísať s cisárskou stranou mier. 20. marca 1622 jej vrátil kráľovskú korunu. S podmienkami mieru však Betlen nebol spokojný. V roku 1623 a 1626 podnikol ďalšie vpády na Slovensko spolu s protestantskými účastníkmi tridsaťročnej vojny a za priamej pomoci Osmanov. V roku 1624 podpísal s kráľom Ferdinandom II. mier vo Viedni, v roku 1626 v Bratislave. Betlen sa vzdal okupovaného územia a kráľovského titulu. Stal sa ríšskym kniežaťom a do doživotného užívania dostal sedem východouhorských stolíc. Postupne však prišiel o kniežatstvá Opolie a Ratibor a o príspevok na udržiavanie pohraničných pevností.
Povstanie Juraja I. Rákociho (1644 – 1645) – malo vypuknúť v koordinácii s postupom švédskej armády na Moravu (v roku 1643). Sedmohradský knieža Juraj I. Rákoci sa vyhlásil za ochrancu nekatolíkov. 2. februára 1644 vtrhol so svojimi oddielmi na východné Slovensko a s tureckou pomocou obsadil aj stredoslovenské banské mestá a prenikol na západné Slovensko. 18.

júla 1645 sa pri Brne spojili oddieli Juraja I. Rákociho a švédskeho generála Torstenssona. Povstanie ukončil mier podpísaný v Linci 16. decembra 1645 medzi Ferdinandom III. a Jurajom I. Rákocim. Mocenské a hospodárske spory medzi uhorskou šľachtou a Habsburgovcami však pokračovali.
Uhorská šľachta vďaka protihabsburským povstaniam v prvej polovici 17. st. dosiahla značné úspechy. Základným článkom štátnej moci v jednotlivých župách zostali krajinské stolice. Šľachta ubránila feudálnu stavovskú ústavu, svoje výsady a výsady miest, zabezpečila istú mieru náboženskej slobody. Tienistou stránkou týchto úspechov bolo, že spojencami uhorskej šľachty v bojoch proti Habsburgovcom boli Turci.
Vešeléniho sprisahanie (za vlády Leopolda I.) bolo pokusom uhorskej šľachty o zvrhnutie Habsburgovcov. 5. apríla 1666 začal palatín František Vešeléni formovať opozíciu proti cisárovi. Sprisahanci hľadali oporu u francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a u tureckého sultána. Viedenský dvor sa však o prípravách dozvedel a ostro zasiahol (mnohých šľachticov zatkli, súdili, hlavných vodcov sprisahania popravili – 30. apríla 1671).
Nastala násilná protireformácia, bola zrušená uhorská ústava a v Uhorsku bola zavedená vojenská diktatúra.
Teror labancov (žoldnierski cisárski vojaci) bol namierený najmä proti protestantskej inteligencii. V krajine sa rozpútala drobná vojna medzi labancami a nespokojnými živlami, ktoré sa nazývali kurucami. Tőkőliho povstanie (1678 – 1686) – iniciovali ho sedmohradskí magnáti, vytvorili veľké vojsko, na čelo ktorého sa postavil kežmarský magnát Imrich Tőkőli. 5. februára 1679 kráľ Leopold I. uzavrel mier s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a Imrich Tőkőli ostal bez podpory. V lete 1680 Tőkőliho kurucké oddiely podnikli výpravu na Moravu. 28. apríla 1681 kráľ Leopold I. zvolal snem do Šopronu, ktorý udelil amnestiu účastníkom Tőkőliho povstania. Potvrdil staré výsady a deklaroval náboženskú slobodu. 16. septembra 1682 bol Imrich Tőkőli korunovaný za „kráľa stredného Uhorska“ a boli mu odovzdané vladárske insígnie. Za ročný tribút 40 tis. toliarov mu sultán Mehmed IV. zabezpečil ochranu kráľovstva. 18. marca 1683 podnikol sultán Mehmed IV. veľkú výpravu proti Viedni. 25. júla 1683 sa Bratislava bez boja vzdala oddielom Imricha Tőkőliho. Z hradu ešte predtým odniesli korunu a kráľovské insígnie do Rakúska. 12. septembra 1683 však Turci pri Viedni utrpeli od cisárskych a spojeneckých poľských (Ján Sobieski) vojsk rozhodujúcu porážku, ktorá znamenala koniec ich panstva v Uhorsku.

Bol to aj koniec Tőkőliho povstania. Jeho dozvukom boli prešovské jatky – 5. marca 1687 generál Caraffa s povolením kráľa Leopolda I. vytvoril v Prešove 12-členný tribunál, ktorý od marca do septembra 1687 dal popraviť 24 mešťanov pre podozrenie z prípravy nového povstania. 18. apríla 1687 zvolal kráľ Leopold I. do Bratislavy snem, ktorý uzákonil amnestiu pre účastníkov Tőkőliho povstania a zrušil prešovský súd. Prijal Habsburgovcov po mužskej línii za dedičných vládcov Uhorska a zrušil 31. článok Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222, ktorý zakotvoval právo stavov na odpor voči panovníkovi.
Cisárske vojská začali veľkú protitureckú ofenzívu. Panstvo Turkov na strednom Dunaji ukončil mier uzavretý v Sriemskom Karlovaci 29. januára 1699.
Povstanie Františka II. Rákociho (1703 – 1711) – bolo posledným a najväčším povstaním. Iniciátormi boli kalvínski obyvatelia Zátisia, ktorí chceli poraziť Habsburgovcov ako baštu európskeho katolicizmu. Na čele povstania bol sedmohradský magnát František II. Rákoci. Zmocnil sa takmer celého Slovenska. Podporovali ho Francúzi. V septembri 1703 kurucké vojská pod vedením L. Očkaja obsadili južné a stredné Slovensko. 15. novembra 1703 v bitke pri Zvolene kuruci vedení Mikulášom Berčénim porazili cisárske vojská a zmocnili sa banských miest. 27. – 28. mája 1704 pri Smoleniciach kurucké vojská porazili početné cisárske vojsko. Kuruckým povstalcov sa 31. októbra 1704 vzdali aj Košice. 3. januára 1705 vošli do obehu nové, menej hodnotné medené mince – libertáše. Malo to katastrofálne následky pre ekonomiku krajiny.30. mája 1707 začal snem v Onóde a 16. júna 1707 boli Habsburgovci detronizovaní. To donútilo nového cisára Jozefa I. k ráznemu zásahu. 3.augusta 1708 utrpel Rákoci ťažkú porážku v bitke pri Trenčíne a po nej nasledovala séria neúspechov. 28. augusta 1708 kurucký brigadír L. Očkaj po prehratej bitke prešiel s celým plukom na stranu cisára. Nakoniec sa uhorskí magnáti v rumunskom mestečku Satu Mare dohodli s Habsburgovcami na mierových podmienkach – satmársky mier 30. apríla 1711. Uzatvára etapu protihabsburských povstaní. Habsburgovci si obhájili habsburskú korunu, uhorská šľachta si ubránila stavovské výsady a uhorskú feudálnu ústavu.

Tridsaťročná vojna (1618 – 1648)
Tridsaťročná vojna sa začala ako expanzia španielskych a francúzskych Habsburgovcov za dosiahnutie ich európskej politickej hegemónie, za víťazstvo protireformácie a za likvidáciu ústupkov, ktoré si dovtedy reformácia vybojovala.

Proti tomuto pokusu sa formovala protihabsburská koalícia štátov, ktorú tvorili Nizozemsko, Anglicko, severské krajiny a Francúzsko. Do tohto tábora patrila aj protestantská stavovská protihabsburská opozícia, v Nemeckej ríši, v českých krajinách, v Uhorsku a na Slovensku.
Príčinou jej vzniku boli náboženské pomery v Nemeckej ríši, kde proti sebe stáli Protestantská únia (1608) a Katolícka liga (1609); rekatolizačné úsilie Habsburgovcov; mocenské záujmy Francúzska a Švédska na európskom kontinente a hospodársky úpadok Nemecka.
Podnetom vypuknutia vojny bolo povstanie českých stavov proti nastupujúcemu panovníkovi Ferdinandovi II. (1619 – 1637). 23. mája 1618 vodcovia českých evanjelických stavov vyhodili z okien Pražského hradu cisárskych miestodržiteľov (katolíckych) – pražská defenestrácia. Odbojná šľachta vytvorila stavovskú vládu zloženú z 30 direktorov (správcov). Táto vláda vypovedala jezuitov, skonfiškovala ich majetok a pripravovala sa na zápas proti habsburskej dynastii. Bol to začiatok stavovského odboja v Čechách, pridali sa stavy Sliezska, Lužice, Moravy a Horného Rakúska.
1. Povstaním českej šľachty sa začala prvá etapa tridsaťročnej vojny, tzv. česko-falcká vojna (1618 – 1624). Opozícia zosadila Ferdinanda a za českého kráľa zvolila nemeckého protestanta Fridricha Falckého. Od neho očakávali pomoc vo forme vojsk alebo podpory jeho rodiny – anglického kráľa Jakuba I. Osou celej akcie bola rientrácia na zahraničnú pomoc, ktorá však neprišla. Jediným účinným spojencom bol Gabriel Betlen. Naproti tomu sa habsburský tábor rozrástol (pomoc od španielskeho a poľského kráľa a pápeža). Spočiatku mali prevahu povstalci. Vojvodcovia českých stavov Peter Ernst Mansfeld (1580 – 1626) a Jindřich Matyáš Thurn (1567 – 1633) dobyli Čechy a ohrozovali aj Viedeň, ale cisár Ferdinand II. s pomocou vojsk Katolíckej ligy rozhodne zvíťazil v bitke na Bielej Hore pri Prahe – 8. novembra 1620, znamenala koniec českého stavovského odboja. Kráľ Fridrich Falcký (Zimný kráľ) z Čiech ušiel a krajinu vydal cisárovi bez ďalšieho boja. Španielska strana a cisár využili víťazstvo na nastolenie panovníckeho absolutizmu a upevnenia katolicizmu. Ferdinand II. odňal 2/3 majetku českej šľachte – zobral 2/3 krajiny (polia, lúky, lesy), potrestal, mestá, mešťanov, 20 predstaviteľov českého národa dal popraviť – 23. júna 1621 bol popravený aj lekár a vedec Ján Jessenius.
1621 – 1623 – falcká vojna – odohrávala sa prevažne na území nemeckého štátu Falcko medzi vojskami Protestantskej únie a Katolíckej ligy.

Cisárske vojská vedené Tillym obsadili Falcko.
V roku 1625 vznikla nová, širšia protihabsburská koalícia – Nizozemsko, dánsko-nórske kráľovstvo a Anglicko, ku ktorej sa pripojili aj Fridrich Falcký a Gabriel Betlen. Hlavným cieľom tejto koalície bola obrana ríšskeho územia a Nizozemska pred expanziou Habsburgovcov a zabezpečovania záujmov na Baltskom mori.
Po porážke povstalcov Habsburgovci skoncovali s vojenskou mocou Protestantskej únie na pôde Nemecka. Holandsko zamestnané vojnou so Španielskom, nedokázalo včas poskytnúť pomoc nemeckým protestantom. Keď sa zdalo, že Habsburgovci úplne ovládnu Nemecko, vystúpil na ich ochranu dánsky kráľ Kristián IV. (1588 – 1648).
2. dánska vojna (1625 – 1629) – v roku 1625 vstúpilo Dánsko do vojny po boku Protestantskej únie proti cisárovi a silám Katolíckej ligy. Vznikla haagska koalícia zložená z Anglicka, Holandska, Dánska, namierená proti Habsburgovcom. 27. augusta 1626 boli dánske vojská porazené v bitke pri Lutteri. Vojenská ofenzíva Katolíckej ligy bola namierená do severného Nemecka. 6. marca 1629 bol vydaný reštitučný edikt cisára Ferdinanda II., jeho snahou bolo navrátiť majetok katolíckej cirkvi, o ktorý prišla podpísaním augsburského náboženského mieru (25. septembra 1555 – uznal rovnoprávnosť evanjelického a katolíckeho náboženstva v Rímskonemeckej ríši). 22. mája 1629 bol v Lűbecku podpísaný mier medzi Dánskom a cisárom Ferdinandom II. Dánsko za prísľub neintervenovať v tridsaťročnej vojne získalo späť všetky stratené územia. Skončila sa porážkou Kristiána IV. Cisársky vojvodca (podnikavý český feudál, ktorý zbohatol pobielohorskými konfiškáciami) Albrecht z Valdštejna (1583 – 1635) sa zmocnil celého severného Nemecka. (Porazil spojencov vedených Mansfeldom a Tillyho armáde, t.j. cisárskej armáde pomohol v bitke pri Luttere.) Ohrozil tým záujmy Švédska v tejto oblasti, a preto švédsky kráľ Gustáv II. Adolf (1611 – 1632) ochotne vyhovel volaniu o pomoc nemeckých protestantov, ktorých vyburcoval ku krajnému odporu reštitučný edikt Ferdinanda II.
3. švédska vojna (1630 – 1635) – bola v znamení počiatočných úspechov švédskej armády vedenej Gustávom Adolfom. V roku 1630 sa švédska vojská vylodili na severe Nemecka a zmocnili sa Pomoranska. Začalo sa ťaženie Švédov proti Habsburgovcom. 17. septembra 1631 Švédi zvíťazili nad vojskami Katolíckej ligy v bitke pri Breitenfelde, keď sa predtým k nim pripojilo Sasko a Brandenbursko. 15. apríla 1632 v Bavorsku porazil Gustáv II. Adolf vojská Katolíckej ligy na riek Lech a obsadil Mníchov. Na jeseň habsburský vojvodca Albrecht z Valdštejna zvíťazil nad Švédmi v bitke pri Lűtzene, v ktorej padol švédsky kráľ Gustáv II. Adolf.

Kancelár Axel Oxenstjern v mene neplnoletej kráľovnej Kristíny uzavrel s početnými nemeckými kniežatami protihabsburský spolok – 23. apríla 1633 vznikol heilbronnský spolok, hornonemecké protestantské kniežatá sa pridali na stranu Švédska a Francúzska. 25. februára 1634 bol v Chebe pre podozrenie z vlastizrady (nadväzoval styky aj s nepriateľmi, pretože si chcel vybudovať vlastné mocenské postavenie) zavraždený Albrecht z Valdštejna. Jeho rozsiahle majetky v Čechách boli skonfiškované. Švédi sa zmocnili takmer celého Nemecka, ale 6. septembra 1634 v bitke pri Nőrdlingene utrpeli od cisárskych vojsk a vojsk Ligy porážku. Znamenalo to koniec prevahy Švédov v južnom Nemecku. 30. mája 1635 bol v Prahe podpísaný mier medzi cisárom Ferdinandom II. a Saskom, Brandenburskom a inými ríšskymi kniežatstvami. Opätovné obsadenie južného Nemecka a Porýnia Habsburgovcami zvýšilo napätie medzi Viedňou a Parížom, čo nakoniec viedlo k vstupu Francúzska do vojny. 4. švédsko-francúzska vojna (1635 – 1648) – vstúpením Francúzska do vojny proti španielskym a rakúskym Habsburgovcom sa boje rozšírili do Talianska, Španielska a Španielskeho Nizozemska. Habsburgovci odvolali reštitučný edikt a uzavreli pražský mier s niektorými nemeckými protestantskými kniežatami a ríšskymi mestami. Vojna sa zmenila na mocenský konflikt o európsku hegemóniu. Kardinál Richelieu sa spojil s Nizozemskom a vypovedal Španielsku vojnu v roku 1635, čím sa Švédom opäť uvoľnila cesta do Nemecka. V roku 1636 obsadili Prahu. Po smrti Ferdinanda II. nastúpil na cisársky, uhorský a český trón jeho najstarší syn Ferdinand III. (1637 – 1657).Jeho panovanie ovplyvnila najkrvavejšia fáza tridsaťročnej vojny a snaha o jej mierové riešenie. Víťazný postup Švédov v Nemecku a v Čechách v rokoch 1639 – 1642 zastavila vojna medzi Švédskom a Dánskom, ktorá vypukla v roku 1643. 2. novembra 1642 švédske vojsko zvíťazilo nad cisárskym v bitke pri Breitenfelde. Švédi víťazstvom potvrdili svoju prevahu v strednom Nemecku a zároveň si otvorili cestu na druhé ťaženie do Čiech. V rokoch 1643 – 1645 bola dánsko-švédska vojna. Dánsky kráľ Kristián IV. sa pokúsil využiť odchod Švédov do strednej Európy a vyhlásil Švédsku vojnu. Švédi v niekoľkých bitkách spojenú dánsko-cisársku armádu porazili a prinútili Dánov podpísať mier. Po jej skončení sa obnovil švédsky útok na dedičné krajiny Habsburgovcov. Medzitým Francúzi porazili Španielov v roku 1643 a Bavorsko v roku 1645. 6. marca 1645 Švédi pod vedením generála Torstensena zvíťazili nad vojskom cisára v bitke pri Jankove v južných Čechách.

Od roku 1643 sa medzi znepriatelenými stranami začali mierové rozhovory, ktoré nakoniec viedli k podpísaniu kompromisného vestfálskeho mieru – 24. októbra 1648. Podpisom mierovej zmluvy medzi cisárom Ferdinandom III., nemeckými kniežatami, Švédskom a Francúzskom sa skončila tridsaťročná vojna. Mierové rokovania sa začali už v roku 1644 v protestantskom Osnabrűcku – so Švédmi a v katolíckom Műnsteri – s Francúzmi.
Dohodlo sa na obnovení stavu, aký bol v roku 1624. Vestfálsky mier však ukázal, že Habsburgovcom sa nepodarilo získať v Európe hegemóniu. Najväčšie územné zisky z tejto vojny mali Francúzi a Švédi. Francúzsko sa stalo poprednou mocnosťou a svoje územie rozšírilo až po Rýn. Švédsko ovládlo takmer celé pobrežie Baltského mora a ústie Odry, Labe a Vesery, čím ovládlo všetky riečne obchodné cesty v severnom Nemecku. Nizozemsko a Švajčiarsko boli uznané za samostatné štáty. Nemecko a Taliansko zostali politicky roztrieštené. Nemecko pokleslo na zväzok samostatných štátikov (územne vzrástlo najmä Braniborsko), kde boli znemožnené všetky snahy nastoliť absolútnu vládnu moc a násilne previesť na katolícku vieru, zato v ostatných habsburských krajinách zostala absolutistická panovnícka moc neporušená. Dôsledky
Tridsaťročná vojna mala mimoriadne vážne hospodárske, sociálne a politické dôsledky a bola to prvá vojna medzi feudálnymi štátmi, na ktorej sa aktívne zúčastnil svet. Vojna prehĺbila rozdiely medzi západnou, strednou a východnou Európou.
Európa schudobnela, lebo veľa peňazí išlo do vojny. Počas nej vymrela takmer 1/3 obyvateľstva. Feudáli potrebovali pracovné sily- a tak nastalo tzv. druhé nevoľníctvo.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?