Spracovanie témy prvej svetovej vojny v medzivojnovej literatúre, diela svetových i slovenských autorov (výklad)

Kategorie: Literatúra (celkem: 494 referátů a seminárek)



Spracovanie témy prvej svetovej vojny v medzivojnovej literatúre, diela svetových i slovenských autorov (výklad)

1. svetovou vojnou v rokoch 1914 – 1918 sa po prvýkrát rozšírilo bojisko z ohraničeného priestoru takmer na celý svet. Proti sebe stáli mocenské zoskupenia Trojspolok a Trojdohoda.
1. svetová vojna kruto zasiahla do života mnohých ľudí a zaradila sa k najvýznamnejším
a zároveň najnezmyselnejším udalostiam modernej doby. Príčiny vypuknutia 1. svetovej vojny boli v množstve protichodných záujmov a v napätí medzi európskymi mocnosťami. Tento stav bol spôsobený hospodárskou rivalitou vedúcich priemyslových národov, bojom o suroviny a kapitálové trhy v rozvinutých zemiach, snahou o získanie kolónií a vzrastajúcim nacionalizmom. Ale bezprostredný podnet k zahájeniu vojnového konfliktu dala vyhrotená situácia na Balkáne. Tá je považovaná za „sud strelného prachu“, ktorý vyhodil do vzduchu európsky mier. Bol to práve atentát na rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, ktorý spáchal študent, príslušník organizácie Mladá Bosna. Na stranu Rakúsko-Uhorska sa po tejto udalosti pridali Nemecko s prísľubom vojenskej podpory a Taliansko, ktoré sa neskôr postavilo do opozície. Na strane druhej sa pod názvom Trojdohoda zjednotili Veľká Británia, Francúzsko a Rusko, ku ktorým sa neskôr pridalo Srbsko, Rumunsko, Belgicko, Taliansko, Portugalsko, Grécko, Japonsko, Čína a USA. Vojny sa zúčastnilo 28 štátov, ktoré do vojska
povolali cez 70 miliónov osôb.
Počas vojny sa rozpadla politicko-spoločenská štruktúra celej Európy. Monarchie ako Rakúsko-Uhorsko, Nemecká ríša či Rusko sa rozpadli rovnako ako Osmanská ríša. Revolúcia v Rusku po prvý raz presadila socialistické predstavy do praxe. Nemecko a nástupnícke štáty habsburskej monarchie začali prechádzať k demokratickým republikánskym štátnym formám. Vstupom USA do vojny sa presunulo ťažisko svetovej politiky. Európa stratila svoje hegemónne postavenie, USA sa stalo rozhodujúcou hospodárskou a finančnou veľmocou. Vojna sa citeľne dotkla aj civilného obyvateľstva. Nedostatok potravín, doposiaľ nevídané bombardovanie obývaných miest, nasadenie žien v zbrojárskom priemysle i všeobecne ako náhrada mužskej pracovnej sily priniesla závažné politické zmeny: emancipáciu žien, ich neskoršie povolenie volebného práva, tlačenie stále viac peňazí v dôsledku rozsiahlych pôžičiek európskych vlád, odpoveďou čoho bola inflácia, či vznik Versaillského systému, ako grant pre vznik Spoločenstva národov.
Jednou zo sfér celoeurópskej mobilizácie bol i vývoj vedy a techniky. Na začiatku 1.

svetovej vojny bolo vojenské letectvo novinkou, po niekoľkých pokusoch bolo však zrejmé, že najúčinnejšou leteckou zbraňou je guľomet pripevnený tak, aby strieľal vpred. Nasadenie nových zbraní, ako granátov, trieštivých striel, šrapnelov, tankov, rovnako ako chemických bojových
látok – plynov, si vyžiadalo zhruba 10 miliónov mŕtvych a 22 miliónov zranených. 1. svetová vojna dosiahla dovtedy nepoznaných rozmerov a demonštrovala hrôzy modernej techniky zapojenej do stratégie absurdného ničenia. Stará Európa tak vykrvácala na bojiskách a nová musela najprv vzniknúť. Ničivosť 1., ale i 2. svetovej vojny, ktorá nasledovala v rokoch 1939 – 1945, podnietili nebývalý rozmach protivojnovej literatúry, keďže tieto dve udalosti spôsobili spomalenie citového rozvoja spoločnosti, čo bolo v ostrom kontraste s nevídaným napredovaním vedeckých a technických poznatkov. Nastala fáza strachu, ľudia sa obávali o svoj život a strácali ideály a vieru v spravodlivosť a lepšiu budúcnosť. Vojna bola otrasom, ktorý nútil uvažovať mysliaceho človeka o jej príčinách a spôsobe zabránenia jej opakovaniu. Toto obdobie nemohlo zostať nepovšimnuté u spisovateľov, ktorí protestovali proti vojne a s tým bola spojená aj ich tvorba, ktorá sa zameriavala na podanie autentických obrazov situácie tejto éry. Poukazovali na nezmyselnosť vojny a ľudskú hlúposť a aroganciu. Počas 1. svetovej vojny dochádza k nadväznosti na predchádzajúce obdobie a naďalej sa rozvíjajú avantgardné smery. Po vojne sa uplatnil expresionizmus – tu sa formuje stratená generácia. K stratenej generácii zaraďujeme autorov, ktorí na vlastnej koži zažili hrôzy dvoch svetových vojen a v dielach sa k nej vracajú. Podarilo sa im vojnu prežiť a vracajú sa domov, ale ľudské besnenie ovplyvnilo ich povahy, myslenie a konanie. Strácajú ilúzie o ďalšom živote, nevedia sa zaradiť do spoločnosti. Mier nie je pre nich vyslobodením, jeden bez druhého
neobstoja – kamarátstvo v zákopoch sa pre nich stalo celoživotným záväzkom. Pomenovanie stratená generácia sa pripisuje americkej spisovateľke Gertrúde Steinovej, u ktorej našli mladí spisovatelia „druhý domov“. Do tejto skupiny zaraďujeme amerických autorov Ernesta Hemingwaya (A Farewell to Arms, 1929), Wiliama Faulknera (Soldier´s Pay, 1926) a Johna Dos Pasosa (Man´s Initiation, 1920 a Three Soldiers, 1921). Medzi významných svetových autorov, ktorí písali diela s témou 1.

svetovej vojny ďalej zaraďujeme nemeckého spisovateľa s americkým občianstvom Ericha Mariu Remarquea (Im Westen nichts Neues, 1927), ktorý po prvýkrát charakterizoval vojnovú generáciu ako stratenú, či Francúzov Romaina Rollanda ( Pierre et Luce, 1920) a Henriho Barbussea (Le Feu, 1916), z českých a slovenských sú to Jaroslav Hašek (Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války, 1921-23), Pavol Országh Hviezdoslav (Krvavé sonety, 1914) a Božena Slančíková Timrava (Hrdinovia, 1918). Okrem lyrickej skladby Krvavé sonety
P. O. Hviezdoslava tvorbu všetkých ostatných autorov zaraďujeme do prózy.
Budeme sa koncentrovať na nasledujúcich autorov a ich diela:
E. Hemingway – román Zbohom zbraniam, E. M. Remarque – román Na západe nič nového, R. Rolland – novela Peter a Lucia, J. Hašek – román Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války a B. S. Timrava – novela Hrdinovia.

ERNEST HEMINGWAY patrí medzi najvýznamnejších a najčítanejších autorov, ktorý oslovil milióny ľudí na celom svete. Narodil sa roku 1898 štáte v Illinois, USA. Jeho matka bola herečka, otec lekár a zanietený lovec. Hemingway sa po vstupe Spojených štátov do vojny zúfalo pokúšal dostať do armády. Keď ho odvodové komisie tvrdošijne odmietajú, ponúkne sa Červeného krížu a pod jeho zástavou odchádza roku 1918 ako vodič ambulantného auta do bojujúcej Európy
na taliansky front. Stáva sa prvým raneným americkým vojakom – má ťažko ranenú nohu, dostáva Taliansku medailu al Valore Militare. Bojoval i v občianskej vojne v Španielsku v roku 1936 v 2. svetovej vojne, prešiel skúsenosťami domáceho i zahraničného korešpondenta časopisov Star a Toronto Star, prechodil skoro celú Európu. Do literatúry vstúpil poviedkami, napríklad poviedkovou knihou Chlapi bez žien (1927), napísal romány Slnko aj vychádza (1926), Jarné bystriny (1926), Snehy pod Kilimandžárom (1935), novely Komu zvonia do hrobu (1940) a Starec a more (1952), za ktorú bol roku 1954 odmenený Nobelovou cenou. Ale dielo, ktorým sa preslávil, bol román Zbohom zbraniam (1929).
I napriek tomu, že sa dejová línia tohto diela odohráva na pozadí vojny, dá sa Zbohom zbraniam charakterizovať aj ako román o láske, ktorá prišla v nevhodný čas, chcela ho poprieť a vymaniť sa z jeho závislosti, a možno práve preto stroskotala. Román opisuje romantický milostný vzťah amerického poručíka Fredericka Henryho, ktorý slúži ako dobrovoľník v talianskej armáde a sestričky Catherine Barkleyovej, ktorí sa náhodou stretávajú v jednej ošetrovni – na ich osudoch autor dokumentuje hrozné okamihy a účinky vojny. Catherine otehotnie, plánujú si spoločný život. Pred Frederickovým zatknutím utekajú cez Ženevské jazero do Švajčiarska, ale ich šťastie netrvá dlho – Catherine umiera aj s dieťaťom pri pôrode. A i keď by ich tento krutý osud mohol ľahko zastihnúť i v čase mieru a navonok s vojnou nesúvisí, pri chápaní románu ako celku vyznieva ako priamy, priam nevyhnutný následok vojny.

Vojna je tu poňatá ako osudová sila, ktorá ohrozuje autonómnosť jednotlivca, pred ktorou môže byť len iluzórny úkryt a ktorá nemilosrdne meria každému rovnako. Život je krutý, aj keď dáva zbohom zbraniam, šťastia sa nedočkáš.
Tento román je autorovým zúčtovaním so skúsenosťami 1. svetovej vojny, jeho jadro je autobiografické, čo je dobre vidieť napr. na Frederickovom zranení alebo jeho, i keď nie úplne očividnom, alkoholizme. Využíva reportážne prvky a štýl zbavený akéhokoľvek citového skrášľovania. Postava Fredericka sa nepovažuje za hrdinu. Dezerciu nepodniká preto, aby demonštroval protest proti vojnovému besneniu, ale jednoducho preto, aby mohol žiť a milovať „obyčajne“. A i napriek tomu, že prišiel na front dobrovoľne, na otázku prečo, odpovedá: „ Nie vždy je na všetko vysvetlenie.“ A v závere ešte raz: „Neviem. Nemal som rozum.“
E. M. REMARQUE, vlastným menom Erich Paul Kramer, sa narodil roku 1989 v Osnäbrucku v Nemecku v rodine kníhviazača. Strávil 2 roky v zákopoch 1. svetovej vojny, neskôr prešiel mnohými zamestnaniami: bol účtovník, učiteľ, redaktor, obchodný cestujúci, predával náhrobné kamene. V roku 1931 utiekol pre fašizmom do Švajčiarska, stratil nemecké občianstvo, neskôr odišiel do Spojených štátov amerických. Patril do generácie, ktorá musela ísť rovno zo školských lavíc na front. Patrí k najobľúbenejším autorom 20. storočia, jeho tvorba bola ovplyvnená
J. Londonom, E. Hemingwayom, či nórskym spisovateľom Knutom Hamsunom. Ako prvý dodáva do prózy novinárske prvky. Jeho hrdinovia sú vždy nejakým spôsobom postihnutí vojnou alebo sú to mladí ľudia, ktorí si nemôžu nájsť svoje miesto v spoločnosti. Medzi jeho najznámejšie diela patria: Cesta späť (1931), Traja kamaráti (1938), Víťazný oblúk (1946), Miluj blížneho svojho (1948), Čierny obelisk (1956), Čas žitia, čas umierania (1957), Noc v Lisabone (1962), Tiene v raji (1971), napísal aj divadelnú hru Posledná stanica (1956). Jeho vrcholným dielom je však jeho prvý román Na západe nič nové (1929).
Autor sa inšpiroval lakonickou správou v novinách, ktorá hovorila o situácii na bojisku. Celý príbeh sa odohráva na západnej frontovej línií a začína sa in media res – uprostred deja. Román podáva strašné svedectvo o vojne prostredníctvom triedy gymnazistov, ktorí podľahnú silnej propagande vojny triedneho učiteľa Kantoreka a narukujú dobrovoľne ešte predtým, ako dosiahli patričný vek.

Autor nás prostredníctvom rozprávania mladého Paula Bäumera, silne autobiografickej postavy, zoznamuje s celou jednotkou, svojimi spolužiakmi, spoločne s ktorými sa prihlásili na vojnu, so Stanislausom Katczinskym – hlavou ich skupiny a vojnovým veteránom, desiatnikom Himmelstossom, čo ich brutálne týral vo výcvikovom tábore, a s ich životom v zákopoch i pri povinnom oddychu. Takto ich spoznávame a vidíme, ako sa menia ich základné hodnoty života, ak ich už vôbec vo svojom mladom veku mali utvorené. Postupne sa stávali voči vojne a záhube ľahostajný, nebojovali proti ľuďom, ale proti vlastnej smrti: „Stratili sme k sebe všetok cit, že sa sotva poznáme.“
Autor ukazuje zhubný vplyv vojny na mladú generáciu – ak mladí ľudia nepadli, domov sa vrátili fyzicky, či psychicky poznačení. Sú odcudzení od ľudí, ktorí nezažili boj na vlastnej koži: „Vojna nás pokazila; sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“ Poukazuje aj na rozpory učiteľov-staršej generácie,
pre ktorých je vojna iba prerušením, mali už vlastné rodiny a prácu a žiakov-mladej generácie, ktorých vytrhla zo školských lavíc a stala sa ich prvým zamestnaním: „S pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie zmýšľanie. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto presvedčenie rozbil. Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou.“ Na konci románu, krátko pred uzavretím mieru, napokon umiera nezmyslenou smrťou i Paul: „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu `Na západe nič nové ...´.“ Nič nové, len postupne vyhasli milióny životov. Kompozične autor vytvára v 12 kapitolách denníkový záznam života jednej skupiny vojakov až do jej zničenia pomocou ich-formy (1. os. sg.), iba posledných 6 riadkov je v er-forme (3. os. sg.) Do rozprávania včleňuje filozofické úvahy prostredníctvom Paulových myšlienok a dialógov medzi postavami, využíva retrospektívu, na gradáciu deja zasa postupnú smrť všetkých kamarátov. A Paulovu vykresľuje takmer ako východisko z danej situácie. ROMAIN ROLLAND sa narodil roku 1866 v Clamecy, vo Francúzsku, neskôr emigroval do Švajčiarska, za čo ho obvinili ako vlastizradcu. Študoval v Paríži históriu a v Taliansku dejiny opery. Sám komponoval, písal drámy s témou francúzskych dejín, aj keď nie veľmi úspešne, odborne sa zaoberal umením. Vyučoval dejiny hudby na Sorbonne. Písal romány, bol životopisec, napísal sériu publicistických článkov. Do svetovej literatúry vniesol žáner román-rieka – obsiahly román s početnými príbehmi. Roku 1915 získal Nobelovu cenu za literatúru. Jeho diela sú typické úsilím o uchovanie spirituálnej slobody, prepojenie umenia a života.

Patria medzi ne: román Ján Krištof, v ktorom zužitkoval svoje hudobné znalosti, ako aj svoje životné skúsenosti, román Očarená duša, v ktorom rozoberá emancipáciu žien, či Dobrý človek ešte žije, pri ktorom využil svojrázny humor na rozobratie vážnych životných otázok.
R. Rolland bol presvedčený humanista a pacifista. Nenávidel vojnu, mal odpor ku všetkému, čo sa s ňou spájalo. Nedokázal pochopiť toľké nelogické a kruté zabíjanie. Nezúčastnil ani 1. svetovej vojny, je zástancom názoru, že násilie plodí zasa len násilie. Bol antimilitarista, ostro kritizoval rodiny vtedajších mladých vojakov, povolaných na front, za ich hrdosť na svojich synov, či dokonca ich smrť ako „hrdinov“ na bojovom poli. Bojuje proti smrti a utrpeniu svojím spôsobom – svoj protest vyjadruje s perom v ruke z lásky k človeku a životu. Novela Peter a Lucia (1920), považovaná tiež za komorný (malý) román, je výnimočná práve týmto humanistickým pohľadom na vojnu, ktorý R. Rolland využil vôbec ako prvý na vyjadrenie svojho bytostného odporu k vojne skoro bez toho, aby ju menoval. Postavil v nej do protikladu úpadok morálnych a spoločenských hodnôt, zapríčinených vojnou a humanistický obraz nádhernej lásky k druhému človeku. Práve táto láska by mohla zachrániť mladých ľudí pred pocitom bezvýchodiskovosti a rozčarovania z rozvratu svojho sveta, avšak nie je jej to dopriate, pretože ešte pred tým, ako sa mohla naplno rozvinúť, sa jej zmocnila všadeprítomná smrť.
Dej sa odohráva v Paríži od stredy večera 30. januára 1918 do Veľkého piatku 29. marca 1918. Zachytáva lásku dvoch mladých ľudí, Lucie – nežnej dievčiny, nádejnej študentky umenia, ktorá však z finančných dôvodov nemohla štúdium dokončiť a Petra – syna meštianskej rodiny, ktorá si potrpela na svoju príslušnosť a „poslušnosť“ voči štátu, ktorí sa počas 1. svetovej vojny náhodne stretávajú v metre a ešte raz pri prechádzke Seinským nábrežím. Osemnásťročný Peter sa do Lucie zamiluje na prvý pohľad, ona jeho city opätuje. Peter má byť povolaný o pol roka na vojnu, ale keď videl svojho staršieho brata Filipa, ktorému vojna vzala všetky ideály, začne ju nenávidieť, pokúša sa zabudnúť na ňu. Zámerne sa z Luciou izolujú od okolitého sveta, nerozprávajú o tom, žijú len jeden pre druhého. Ich čistá láska im dodáva vieru a silu do života. Ich rozvíjajúci sa vzťah je však popretkávaný a ovplyvnený vojnou, neuniknú deštruktívnemu účinku vonkajšieho sveta. Ich životy a láska tragicky vyhasnú na jar 1918, na Veľký piatok, pod ruinami kostola Saint-Gervais pri bombardovaní Paríža. Tento román, ktorý niektorí považujú za novelu, sa skladá zo siedmych graficky odlíšených dielov.

Má jednoduchú dejovú líniu, je zvláštny chýbajúcimi veľkými obrazmi utrpenia, skromným počtom postáv i časovým rozpätím, v ktorom sa odohráva – sú to len 3 mesiace. Silná je funkcia rozprávača, ktorý vysvetľuje a za postavy sa zamýšľa nad láskou a vojnou, je takmer sentimentálny. V tomto diele je po prvýkrát zachytené bombardovanie miest a život civilistov počas vojny, napr. zhoršenie ich sociálnej situácie – Luciina mama musí pracovať v továrni na výrobu zbraní, Peter je tým zhrozený. Od prvých riadkov je cítiť, že na lásku Petra a Lucie číha smrť. Je to istá dávka osudovosti, dopredu tušeného zlého konca, pred ktorým niet úniku, sprevádza ich vzťah v podobe krvi a smrti od začiatku. A ohraničuje aj jeho koniec. Nenaplnená láska mladých ľudí a jej nešťastný skon poslúžili autorovi ako jedna zo zbraní,
ktorými zápolí s vojnou. Kontrastom k nežnému citu je surovosť, brutalita a nezmyselnosť, ktorým sa nedá uniknúť. Mier láske žičí, vojna ju zabíja. Aj to je jedna z hlavných myšlienok tejto novely.
JAROSLAV HAŠEK sa narodil v roku 1883 v Prahe, v Českej republike. Zúčastnil sa 1. svetovej vojny, bojoval na východnom fronte, prebehol k Červenej armáde, roku 1921 sa však vrátil. Bol novinárom, pracoval ako bankový úradník, bol prozaikom, autorom kabaretných hier. Ako jediný autor dodáva do protivojnového románu satiru a humor. V cestopisných poviedkach
a humoreskách, ktorými debutoval na začiatku 20. storočia, vychádzal zo života obyčajných ľudí, búril sa proti byrokratickému režimu a pokrytectvu meštianskej morálky. Postupne vytváral typ ľudového hrdinu, čo všetko prežil, ktorý dosiahol vrchol vo Švejkovi. Pred 1. svetovou vojnou v jeho tvorbe prevládol nesúhlas s ideologickými hodnotami tej doby, najmä nacionalizmom a silná satira. Jej pomocou analyzoval spoločnosť a kritizoval tak rakúsku politiku, ako aj chyby českej politiky. V tomto období vzniká jeho dielo Dějiny Strany mírného pokroku v medzích zákona, ktorú založil pri voľbách roku 1911 ako paródiu na politický systém tej doby.
Najznámejším dielom J. Hašeka je nedokončený vojnový román Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (1921 – 1923), jedno z najpopulárnejších diel českej literatúry, ktoré vstúpilo v desiatkach prekladov, knižne i v časopisoch, do svetovej literatúry a vďaka nezabudnuteľnému výkonu R. Hrušínskeho aj do zlatého fondu česko-slovenskej kinematografie.

Haškov smiešne-ironický román si berie na mušku nacionalizmus, samotného cisára a jeho rodinu, vojenský dril i katolícku cirkev, rakúsko-uhorskú administratívu, či vojenské zdravotníctvo
a súdnictvo pomocou postavy Švejka – cynického vtipkára, ktorého realistický vzťah k svetu a optimizmus kontrastujú s prejavmi vládnucich autorít. Trpí lámkou, je často nepohyblivý, ale po vyhlásení vojny nezaváha a prihlási sa ako posila panovníkovi, verí vo víťazný koniec vojny. Ako vojenský sluha tento slobodný päťdesiatnik oddane slúži svojim pánom, feldkurátovi Katzovi a nadporučíkovi Lukášovi, živý sa predajom „čistokrvných“ psov, ktoré sú kradnuté.
Kruté udalosti 1. svetovej vojny kontrastujú v románe so správaním Jozefa Švejka, úradne vyhláseného za „blba“, ktorý je, i keď možno nie na prvý pohľad, zložitým literárnym typom človeka, čo sa usiluje prežiť v neľudských podmienkach svojou prispôsobivou povahou. Všade, kde sa objaví, je o zábavu postarané, k jeho obľúbeným činnostiam patrí pri každej príležitosti vravievať, že taká a taká príhoda sa stala už tomu a tomu. Svojím typickým štýlom sa „prešvejkuje“ cez policajné riaditeľstvo, súdnu lekársku komisiu, blázinec – Hašek tieto prostredia osobne poznal, a vždy sa tvári, že i ten najabsurdnejší rozkaz bude plniť až do „roztrhania tela“, čím zosmiešňuje pomery vo vojnovom Rakúsko-Uhorsku a svojou naivnou prostoduchosťou, o ktorej vlastne nie je jasné, či je pravá alebo len hraná, doháňa svojich nadriadených do šialenstva. I keď sa niekedy zdá, že veľmi dobre vie, čo robí. Každému vie, a hlavne chce, pomôcť, a aj keď to nakoniec nedopadne vždy najlepšie, jeho úmysly sú ušľachtilé. Je silný svojou jednoduchosťou. Autor vlastne cez prostomyseľnosť hlavného hrdinu zobrazil pseudohrdinstvo rakúskych dôstojníkov a nezmyselnosť rakúskeho militarizmu. A i napriek Hašekovému komickému poňatiu príbehov o Švejkovi nakoniec zisťujeme, že jeho humor vychádza zo smutného až tragického základu. Ako heroikomického hrdinu by sme Švejka mohli porovnať so Cervantesovym Don Quijotom. Ako vraví už samotný názov, román je súborov príbehov s pointou a obrazov z jednotlivých prostredí, v ktorých sa Švejk pohyboval. Ucelená dejová línia neexistuje. Román sa skladá zo štyroch častí:
1. V zázemí – obsahuje 15 samostatných kapitol
2. Na frontě – obsahuje 5 kapitol
3. Slavný výprask – obsahuje 4 kapitoly
4. Pokračování slavného výprasku – obsahuje 3 kapitoly
Autor využíva na umocnenie prirodzeného „ulicového“ dojmu slang, vojenský žargón, či gagy alebo vulgarizmy a okrem ústrednej postavy vojaka Švejka stojí za povšimnutie i široká škála rôznych charakterových typov vytvorená Hašekom. BOŽENA SLANČÍKOVÁ TIMRAVA sa narodila roku 1967 v dedinke Polichno v rodine evanjelického farára. Jeden rok navštevovala dievčenskú školu v Banskej Bystrici.

Odmietla sa vydať z rozumu, živila sa sama, verila v pravú lásku. Do konca života neovládala slovenský pravopis. Založila materskú školu pre opustené deti, dostal sa jej titul „Národná umelkyňa“. B. S. Timrava je zakladateľkou psychologického realizmu v slovenskej literatúre, zaraďujeme ju do 2. vlny slovenského realizmu (1900-1918). Po skončení 1. svetovej vojny a utvorení ČSR nepodliehala ilúziám. Písala drámy, ale prevažne prózu, a to: poviedky – všetky z dedinského prostredia, postavy sú delené na sedliakov a inteligenciu, a novely. Medzi ne zaraďujeme autobiografické dielo Skúsenosť a diela s vojnovou tematikou V čas vojny a Hrdinovia (1918).
Napriek tomu, že ak ako žena vojnu na vlastnej koži nikdy nezažila a miestami, kde žila front ani nikdy neprešiel, podala vierohodný obraz života slovenskej dediny, ktorej sa, i keď možno nie celkom priamo, dotýka. Novela Hrdinovia zachytáva reakcie jednej slovenskej dediny a jej obyvateľov na vyhlásenie 1. svetovej vojny, a to dvojakým spôsobom: pohľadom „sedliakov“ a pohľadom „pánov“ – inteligencie, živnostníkov. Rozsiahla novela Hrdinovia je kompozične usporiadaná práve na princípe tohto kontrastu, ktorý vytvára odlišná mienka na vojnu u obyčajného ľudu a panských vrstiev. Kým ľud prijíma vojnu s nedôverou, ako pánmi nanútené zlo, ktoré prinesie iba utrpenie, prívrženci panskej triedy sa ňou nadchýnajú a účasť v nej pokrytecky vyhlasujú za veľký vlastenecký čin a hrdinstvo. Ale prvý podplatí lekára odvodovej komisie práve najväčší „vlastenec“ notár Baláň, ktorý stále vyhlasoval, že Rakúsko-Uhorsko vojnu potrebovalo. Predpokladá, že potrvá maximálne štvrť roka, nakoniec trvala štyri roky. Keď Baláň dostane povolávací rozkaz omdlie a okamžite začne vyhlasovať, že „NEHO“ predsa nesmú brať, on je potrebný, dôležitý. Dal by hocičo za to, aby ho neodviedli. Nakoniec lekár vyriekne: „Nesúci!“ a najväčší „patriot“ z dediny nakoniec ako jediný nemusí odísť na front. Podnotár Širický si, naopak, uvedomuje nezmyselnosť vojny. Odchádza na front a zomiera pri pokuse zachrániť raneného ruského vojaka. Práve v súvislosti s nimi je aj názov diela myslený ironicky – v tejto knihe v skutočnosti žiadni hrdinovia neexistujú. Baláň je zbabelec a Širický zomrel iba preto, lebo mal dobré srdce.
V postave notára Baláňa B. S. Timrava vytvorila obmedzeného cynického človeka, berúceho si na tvár masku vlastenca, no v podstate zbabelca a sebca. Širický zasa nedokáže svoj protivojnový postoj zmeniť na vedomý čin.

Jeho individuálny protest sa prejavuje na fronte v tom, že zachraňuje iného vojaka a pritom sám hynie. Jeho smrť stelesňuje ideu boja ľudskosti
s antihumánnou podstatou vojny. Vojna narúša medziľudské vzťahy, zbedačuje rodiny, berie ľuďom city pre iných, ilúzie a niekedy aj zmysel života. A na druhej strane odkrýva skutočnú podstatu charakteru človeka, aj to takzvané „vlastenectvo“. B. S. Timrava v tomto diele podala výstižný obraz o pretvárke a pokrytectve ľudí a predsa, nepriamo, cez pohľady do jednotlivých domácností a duší aj o hrôze vojny. Keďže má toto dielo silný protivojnový charakter, bolo vtedajšími úradníkmi cenzurované, takže druhá kapitola tejto novely obsahuje iba sedem riadkov.

Napriek tomu, že 1. svetová vojna priniesla mnoho krviprelievania, smútku a utrpenia, bez nej by ťažko vznikli mnohé kvalitné diela, ktoré dnes zaraďujeme medzi skvosty svetovej a slovenskej literatúry. Vznikla prelomová téma – vojna, resp. protivojnová tematika. Autori verne predostierajú obraz vojny a za krátky čas sa z tohto „štýlu písania“ zrodili iné, nové – či už to bol pacifistický pohľad na vojnu v dielach R. Rollanda alebo ostrá satira J. Hašeka.
Ale najprekvapivejšie, a s pravdepodobne najväčším úspechom u čitateľov, zobrazil 1. svetovú vojnu E. M. Remarque vo svojom diele Na západe nič nové. Jeho dielo sa vyznačuje veľkou mierou humanity, aj keď sa to možno na prvý pohľad tak nezdá. Ale čo odradí lepšie od násilia ako jeho podrobné opísanie, ktoré poslúži ako odstrašujúci príklad?
Autor jednoducho a vecne predostrel príbeh, potláčajúc citové vzrušenie. Ale s tak detailne a presvedčivo opísanými bojovými situáciami a vojenským životom, až to má efekt presne opačný – totiž, že čitateľ prežíva dej až hrozivo naplno a strhujúco. A v tom je neodškriepiteľné kúzlo tejto knihy, v podobe akéhosi mrazenia vyvolaného u čitateľov autorovou podrobnou charakteristikou postáv, ktoré nechá zomrieť, či naturalistických popisov scén na fronte a napríklad aj použitím niekoľkých hrubších slov v istých situáciách. Už ako píše v motte: “Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“, nechce predostrieť politické vysvetlenie a ciele vojny a ani svoju obhajobu, chce jednoducho len vypovedať, ako to bolo „naozaj“. A to sa mu aj podarilo. Na západe nič nové je jeho spoveďou o dieťati 20. storočia, ktoré sa ešte nenaučilo žiť a už sa muselo naučiť zomierať.

Je pravdivá, možno až priveľmi realistická a pravdepodobne práve tým tak absurdná, ako len vojna môže byť.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?