Španielsko

Kategorie: Geografia (celkem: 1046 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 21. ledna 2007
  • Zobrazeno: 11740×

Příbuzná témata



Španielsko

Španielsko (Estado Espanol) sa nachádza na juhozápade Európy. Politické zriadenie Španielska je parlamentná monarchia. Politicky Španielsku patria aj Kanárske ostrovy v Atlantickom oceáne a súostrovie Baleáry a Pityuzy v Stredozemnom mori. Má rozlohu 504 750,00 km2, z toho je pevnina 499 40000 km2 a ostrovy 5350,00 km2. Dĺžka hraníc je 1919,10 km. Španielsko hraničí s Andorrou (65 km), Francúzskom (623 km), Giblartarom (1,2 km), Portugalskom (1214 km), Marokom [Ceuta] (6,3 km) a Marokom [Mellila] (9,6 km).
Na severe dosahuje Španielsko 43°50´s.z.š., na juhu 36°50´s.z.š., na západe 9°20´v.z.d. a na východe 3°20´v.z.d.
Pyrenejský polostrov tvorí nepravidelný päťuholník. Často sa hovorí ,že svojím tvarom pripomína roztiahnutú býčiu kožu. Z celkovej jeho rozlohy pripadá na Španielsko viac ako štyri pätiny. Španielsko sa často charakterizuje ako prechod od európskeho k africkému kontinentu. Len východné stredomorské pobrežie krajiny akoby ešte patrilo k Európe. Len sem nedosahuje Afrika, ktorej ramená, preťaté morskou úžinou, rozpínajú sa skoro po celej krajine, až k pyrenejskej hradbe na severe. Vysoké pohoria vo vnútrozemí sa vypínajú nad rozľahlými náhornými plošinami. Večným snehom svojich vrcholov oddeľujú vyhňu holého kameňa od kamenne belasej oblohy a strmými útesmi ostrých okrových farieb tvoria neústupnú hrádzu pomarančovým a olivovým hájom.
Takmer dve pätiny územia zaberá Meseta Central (Stredná planina), rozdelená uprostred Kastílskym pohorím a skláňajúca sa od východu na západ, zatiaľ čo celé Španielsko s prevažným rázom vysočiny má terasovitý sklon na juh. Celú Mesetu uzavierajú horské masívy: na severe Pyreneje a Kantanberské pohorie, na juhu Andalúzske pohorie, ktoré je pokračovaním Rifského pohoria z africkej strany Gibraltarského prielivu. Kastílske pohorie má niekoľko hrebeňov, napr. Sierra de Guadarrama s najvyšším vrchom Pico de Peñlara – 2430m a Sierra de Gredos s Pico de Alamzor - 2592m. Pyreneje dosahujú výšku 3400m vrchom Pico de Aneto. Najvyššou časťou Andalúzskeho pohoria je Sierra Nevada s najvyšším bodom celej krajiny – Pico de Mulhacén – 3481m.
Úrodných nížin a zelených lúk je veľmi málo. Najrozsiahlejšia je Andalúzska nížina otvorená k Atlantickému oceánu pozdĺž rieky Guadalquivir – medzi Mesetou a Andalúzskym pohorím.

Ináč má Španielsko len úzke nížinaté pásy na pobreží Stredozemného mora, kde sú pomarančovníkové a palmové háje so záplavou slnka, žiariace všetkými odtienkami farieb, a zelené ryžové polia so šedou a červenkastou dekoráciou obnažených skál v pozadí, a v a uzavretej Aragónskej nížine, ktorá vzniká na severovýchode medzi Pyreneje a Mesetu údolím rieky Ebro. Španielske pobrežie je málo členité. Len severozápadný a západný okraj krajiny má mnoho hlbokých zálivov. Severné pobrežie lemujú hory, ktoré na mnohých miestach spadajú príkro do mora a je prístupné len v ústiach riek. Južné a východné pobrežie má široké ploché zálivy, medzi ktoré prenikajú strmé a rozorvané skalné výbežky.

Štátna vlajka

Vlajku tvoria dva červené pruhy a medzi nimi sa nachádza jeden žltý. V strede je znak, ktorého štít je rozdelený na polia; v prvom červenom poli je erb Kastílie – zlatý zámok s modrými oknami a bránou, v druhom striebornom poli je purpurový, zlatom korunovaný lev, predstavujúci Leon, tretie zlaté pole zo štyrmi červenými pruhmi predstavuje Aragón a štvrté červené pole so zlatými reťazami je Navarra; v piatom štíte je vsunuté strieborné pole s granátovým jablkom prirodzenej farby, symbol Granady; modrý, červeno lemovaný štítok je erb vládnucej dynastie, anjouovskej línie Bourbonovcov; nad štítom je kráľovská koruna a po bokoch Herkulesove stĺpy s heslom Plus ultra.

I.3. Kraje a provincie

Španielsko sa skladá z 17 historických krajov, ktoré zahŕňajú spolu 50 provincií.

Historické kraje:
Andalucia, Aragón, Asturias, Canarias, Cantabria, Castilla-La Mancha, Castilla y Leon, Cataluna, Communidad Valencian, Extremadura, Galicia, Islas Baleares, La Rioja, Madrid, Murcia, Navarra, Pais Vasco.

Provincie:
Álava, Badajoz, Baleares, Barcelona, Burgos, Cáceres, Cádiz, Castellón, Ciudad Real, Córdoba, La Coruña, Cuenca, Gerona, Granada, Guadalaraja,
Guipúzcoa, Huelva, Huesca, Jaén, Lérida, Logroño, Lugo, Madrid, Málaga, Murcia, Navarra, Orense, Oviedo, Palencia, Las Palmas, Pontevedra, Salamanca, Santa Cruz de Tenerife, Santander, Segovia, Sevilla, Soria, Tarragona, Teruel, Toledo, Valencia, Valladolid, Vizcaya, Zamora, Zaragoza. I.4. Hlavné mesto

Hlavné mesto Španielska je Madrid. Nachádza sa v geografickom strede Pyrenejského polostrova v priemernej nadmorskej výške 655 m. Mestom preteká rieka Manzanares. V zime dosahujú teploty okolo nuly a v lete +40°C. Má rozlohu 607 km2 a počet obyvateľov je okolo 5 000 000. Historici datujú vznik mesta do 10. Storočia, keď v miestach, kde sa nachádza teraz Národný palác, stál mohutný hrad. V tejto dobe ho ovládali Arabi, ktorý mu dali meno Magerit a z tohto mena hradu bol odvodený názov dnešného hlavného mesta. Arabi vládli v Madride až do roku 1083, keď ho dobyl kastílsky kráľ Alfonso vi. V roku 1329 zvolal kráľ Ferdinand V.

do Madridu po prvýkrát zasadanie kortézov. Hlavným mestom Španielska sa stal Madrid až v roku 1606 za vlády Filipa III. Madrid prešiel rozkvetom v 18.storočí, keď bolo postavené množstvo palácov, brán a mostov, ktoré dali mestu osobitý ráz. V dobe napoleonských vojen vládol v Madride Jozef Bonaparte. V máji 1808 vypuklo v Madride ľudové povstanie, ktoré bolo signálom pre vojny za nezávislosť. Francúzi boli definitívne z Madridu vyhnaní anglo-španielskym vojskom 27. Mája 1813. V nasledujúcom roku sa do Madridu vrátil španielsky kráľ Ferdinand VII. Od polovice 19.storočia, za vlády Izabely II, sa značne zlepšila urbanizácia mesta. V roku 1857 bol zavedený vodovod a plynové osvetlenie. Od tejto doby pokračuje urbanizačný proces až do dneška.
I.5. Jazyk

Španielsky jazyk je jazyk iberoamerickej skupiny románskych jazykov. Ako úradný jazyk sa používa v týchto štátoch: Argentína, Bolívia, Chile, Ekvádor, Kolumbia, Paraguaj, Peru, Uruguaj, Venezuela, Mexiko, Guatemala, Nikaragua, Salvádor, Honduras, Kostarika, Kuba, Panama, Dominikánska republika. Jeho základom je kastílske nárečie. Ostatné hlavné nárečia sú leónsko-asturské, navarro-arargonské a andalúzske. Španielski Židia na Balkáne a v severnej Afrike hovoria archaickou židovskou španielčinou. Krajovo diferencovaná americká španielčina sa líši výslovnosťou a slovnej zásobe vplyvom indiánskych jazykov a amerikanizmov. V hovorovej stavbe španielskeho jazyka je zložitejší len slovesný systém. V slovníku je mnoho arabských prvkov, slov zveličených a zdrobnených. V najväčšej časti Španielska sa hovorí španielskym jazykom (el español), nazývaným tiež kasteláčina (el castellano), pretože vznikla z nárečia používaného v Kastílii. Španielčina spolu s katalánčinou (el catalano) sa vyvinula z ľudovej latiny starej rímskej provincie Hispana. K latinskému základu sa neskôr premiešali gótske a hlavne arabské prvky. Tak ako španielčina i katalánčina s výraznými prvkami provensálštiny má niekoľko nárečí. Galícijčina (el gallego) má niektoré spoločné rysy s portugalčinou. Baskičtina (el vascuense) sa nepodobá žiadnemu európskemu jazyku a je jedinou rečou iberského pôvodu, ktorá nepodľahla tlaku latinčiny na španielskom území. Španielčina je jedným z najstarších jazykov a v roku 1978 dovŕšila tisícročné trvanie. Platnou ústavou je stanovená ako úradná reč v Španielsku. Ústava uznáva ako oficiálne i ďalšie jazyky, a to v autonómnych oblastiach v súhlase s ich štatútmi.


I.6. Náboženstvo

V Španielsku prevládajú románski katolíci, čo predstavuje 99%.

Zvyšné 1% predstavuje ostatné náboženstvá. II. Prírodné pomery

II.1. Podnebie

Na severe majú pobrežné a nižšie položené oblasti väčšinu roka veľmi príjemné počasie, s vlhkým vzduchom, aj keď s častými dažďami najmä na jar a v jeseni a s menej častými letnými dažďami a búrkami. Sneh a mierny mráz tu netrvajú dlho. V údolných pobrežných oblastiach je skoro večná jar. Naproti tomu vo vrchoch bývajú na jar husté a studené hmly, v lete suché horúčavy, už v jeseni sneh a silné mrazy a časté búrky po celý rok. Oblasti Strednej planiny majú naproti tomu od konca septembra po prudkých dažďoch druhú jar s jasnou oblohou, ktorú však v novembri a niekedy aj skôr vystriedajú suché mrazy. V Galícii je mierne podnebie po celý rok. Sneh a mráz prichádzajú zriedkakedy. Katalánske pobrežie má veľmi teplé leto a prudkú zimu, často s búrkami. Najteplejšie sú oblasti juhovýchodného pobrežia na juhozápade údolie Guadalquiviru. Cádizský záliv a dolná Andalúzia sa vyznačujú omnoho miernejším podnebím. V nižších polohách pri mori sa jar začína asi koncom februára a trvá do polovice mája. Po suchom lete prinášajú dažde druhú jar, ktorá tu trvá omnoho dlhšie ako v Mesete a prechádza veľmi miernou zimou v novú jar. Možno povedať, že sa tu osem mesiacov jari strieda so štyrmi mesiacmi leta.
Večný sneh leží len na strednom a východnom vysokom pásme Pyrenejí a na najvyšších vrcholoch Sierry Nevady. II.2. Rastlinstvo

Španielsko sa tiež nazýva európska India. Toto označenie pochádza od švédskeho botanika Linného. Indická flóra je totiž najrozmanitejšia na svete a aj vegetácia Španielska sa vyznačuje veľkým bohatstvom druhov. Španielsky botanik Eduardo de los Reyes Prósper hovorí, že je tu zastúpená kvetena celej Európy a aj severnej Afriky, t.j. polovica rastlín starého sveta.
Na severnom a najmä severozápadnom pobreží má rastlinstvo vcelku stredoeurópsky ráz: sú to dubové, bukové a gaštanové lesy, bresty, javory, osiky, brezy, jasene, jelše a jarabiny, ako aj ihličnaté lesy a rôzne druhy krovín – jazmín, divá moruša, orgován, hloh, zakrpatené brezy, porasty šedivníkov, kručiny a papradia. Arktická flóra s prevládajúcimi machmi a lišajníkmi sa obmedzuje len na vysoké horské polohy, kde dreviny chýbajú skoro úplne. V strednej časti krajiny rastú popri rozmanitých stále zelených duboch, gaštanoch a ďalších listnatých stromoch aj rôzne druhy ihličnanov, rozličné porasty tamarišky a agávy a mnohé liečivé rastliny.

Vo vysokých polohách sa miestami vyskytuje polárna vŕba a iné kroviny a nízke nekvitnúce rastliny.
V južnom pásme, ktoré zahŕňa takmer celú Andalúziu, je veľmi bohatá flóra, prevažne stredomorská, tak isto ako aj vo východných pobrežných oblastiach, kde sa hojne vyskytuje aj korkový dub. Rastú tu figovníky, mandle, moruše a chlebovníky. Sú tu stále zelené porasty mýrt a vavrínov, mäta, šalvia, levanduľa, a nízky chamearops, jediný druh stredomorskej zakrpatenej palmy, granátové jablko a miestami aj datľová palma, krókusy, narcisy, tulipány, ľalie a iné cibuľovité rastliny. V najvyšších polohách je stredoeurópske rastlinstvo.
Juhovýchodná časť krajiny má výrazne africkú kvetenu s mnohými druhmi spoločnými s Alžírskom. II.3. Živočíšstvo

Španielska fauna je v severných lesnatých oblastiach podobná stredoeurópskej faune, väčšinou má však stredomorský ráz a vykazuje značný počet afrických druhov. Na severe žije medveď, divá mačka, kuna, hranostaj a veverica s ďalšími hlodavcami. Kamzík, kozorožec, sup a orol sa vyskytujú len v najvyšších pohoriach.
V strednej časti krajiny žije diviak, jeleň a srnec, ale aj vlk, rys, líška, zajac, králik, jež a krt, jazvec, veverica a myši európskych i afrických odrôd. Vo vrchoch žije kamzík.
Na juhu je množstvo afrických zvierat a vtákov a veľkých jašteríc. V gibraltárskych skalách žije magot – jediný druh opice v Európe. Medzi mnohými druhmi sladkovodných rýb sa tu vyskytuje pstruh, losos, mrena a jeseter. Z morskej fauny tu možno zaznamenať tresku, makrelu, tuniaka, sardinku a v Stredozemnom mori morského raka a langustu.

II.4. Rieky

Hlavné španielske rieky majú len veľmi málo vody, až na Guadalquivir, ktorý zásobujú snehy Sierry Nevady. Do Atlantického oceánu sa vlievajú z hlavných riek Duero s tokom vyše 900 km, Tajo s tokom vyše 1000 km, Guadiana s tokom 600 km. Ebro - v celkovej dĺžke vyše 900 km – vlieva sa do Stredozemného mora. Jediný Guadalquivir umožňuje väčšiu lodnú dopravu. Menšie námorné lode plávajú po tejto rieke až k Seville. Väčšie jazerá – skôr lagúny – sú v rôznych častiach krajiny. Najväčšie – Laguna de Gallocanta – má obvod 25km, pravda, len v zimnom období. Iné, ako napríklad La Nava, miznú v období sucha skoro úplne. Španielsko má veľmi mnoho minerálnych žriedel: od najchladnejšieho Fuente Agria v Andalúzii (15°C) až po najteplejšie Fuente Caliente v Novej Kastílii (40°C). III. Španielske tradície


III.1. Sherry

Severne od Cádizského zálivu, len kúsok nad hladinou mora, leží pestovateľská oblasť Jerézu. V trojuholníku medzi Sanlúcarem de Barrameda, Puertom de Santa María a Jerezom de la Frontera lisujú najlepšie a najslávnejšie druhy španielskych vín.

Blízkosť mora, Enormná dĺžka slnečného svitu pri relatívne hojných zrážkach, k tomu biela pôda alberiza, ktorá pri daždi nasiakne vodou ako špongia a ktorá odráža zospodu slnečné lúče späť na hrozná, toto všetko prispieva k tomu, že sa tu môže pestovať víno vybranej kvality. Priemerná zimná teplota je tu okolo 10°C a v lete dosahuje až 40°C. Tiež množstvo zrážok je tu veľmi vysoké, a to nielen na španielske pomery – dosahuje až 2000 mm. Zabudnúť nemožno ani na dlhovekú tradíciu vína v tejto oblasti. V súčasnosti sa pestuje prevažne réva Palomino Fino. Postupy pri výrobe a dozrievania sherry sú neobvyklé: v pivniciach nazývaných bodegas ležia v dlhých chodbách dubové sudy na sebe naskladané v troch až siedmych radoch, dole sú sudy s najstarším vínom, soleras. Z nich sa čas od času odoberá vždy asi tretina vína, uvoľnené miesto v sude sa doplňuje z najbližšej hornej rady sudov, ktorá sa nazýva criadera. Víno musí pretiecť asi šiestimi criaderas, než je zrelé. Sudy sa nikdy nevyprázdňujú. Rok, keď tento postup začína , sa potom udáva ako „vek“ vína; najnižšíí vek sú tri roky. Tento postup spojený s dlhoročnou skúsenosťou vinárov má za následok, že kvalita sherry nezávisí na celoročných výkyvoch počasia. Množstvo vína sa obmieňa niekedy podľa toho, aká je ten rok úroda. Každoročne sa tu vyrobí jeden až dva milióny hektolitrov sherry. Ďalšie zvláštnosti sú mikroorganizmy vo víne. Niektoré vína vytvárajú v prvom skladnom roku muštu, skôr ako sa začína zmienený proces, istý druh enzýmu s názvom flor teda tzv. kvet. Tieto vína sa nazývajú fino. Najdôležitejšie klasifikácie sú:
Fino: 15 až 17 % alkoholu, svetlé, jemne suché. Amontillado: 16 až 18 % , pri dlhšom dozrievaní v muštovom štádiu môže dosahovať až 24 % , tmavé, z náznakom mandľovej chuti.
Oloroso: 18 až 20 %, sfarbené do zlata, trochu ťažšie.
Palo cortado: 18 až 20 %, tmavé víno, chuťou medzi Olorosem a Amontilladom.
Cream: z prezretých hrozien, jemne sladké, podobné Olorosu.
Moscatel: ťažké, sladké, z hrozienok muškátových hrozien.
Manzanilla: čo znamená v preklade kamilka, sa nazýva fino zo Sanlúcaru, veľmi suché a jemne kyselkavé víno.
Pestovateľskú oblasť predstavuje trinásť dediniek, ktoré dodávajú svoju úrodu na výrobu vína sherry. Avšak i vína z Condanda (Niebla, provincia Huelva), z Chiclany alebo z Montilly-Moriles (provincia Córdoba) sa vyrábajú rovnakým postupom, pričom Montilla pochádza z inej odrody hrozien (Pedro Ximenéz).
Dejiny pestovania vína v oblasti Jerezu sú zdokumentované už od dôb Feničanov. V roku 1588 priviezli Angličania na lodiach náklad do Plynouthu. Skakespeare potom v dráme JindrichVI. Falstaffovými ústami vyslovuje chválu vína z Jerezu.

Pomenoval ho vtedy sherry, výslovnosťou sa toto slovo podobalo nielen arabskému názvu mesta, ale zodpovedalo i dobovej španielskej výslovnosti a pre anglosaské jazyky bolo ľahšie na vyslovenie. V 19. storočí vstúpili Angličania do obchodnej spoločnosti Sherry a firmy ako Sandeman, Croft, Williams & Humbert, Terry, Osborne alebo Garvey investovali do tohto lukratívneho obchodu.
K zisteniu zrelosti vína vinári točia zo sudov víno na ochutnanie do skúšobných pohárov nazývaných venencia, ktoré sa vyznačujú vysokými stopkami. Poháre, z ktorý sa potom víno pije, majú podobne úzky tvar, aby sa v nich udržala vôňa. V okolitých baroch sa takmer nepodáva iné víno. Nie je to priamo stolové víno, ale ľadovo chladné fino je správnym nápojom k lahodným chuťovkám zvaným tapas, či k mnohým- ďalším rybím pokrmom. III.2. Flamenco

Flamenco, to je zmes poézie, hudby a rytmu. Pomocou týchto troch prvkov sa potom vyjadrujú najhlbšie pocity človeka; radosť i nenávisť, nádeje, žiarlivosť i strach. Text s hudbou patrí neoddeliteľne k sebe ako dve strany tej istej mince. Tomuto spevu, ktorý vychádza akoby z duše, sa hovorí Cante hondo, čo by sa asi najlepšie dalo preložiť ako „vrúci spev“. Na jeho zvláštnu krásu poukazoval vo svojich veršoch tiež Federico García Lorca. Od 19.storočia doprevádza spev a tanec vždy gitara ako najdôležitejší hudobný nástroj, bez toho aby sa degradovala do polohy druhého nástroja. Na gitaru sa skôr pozerá ako na doplnok spevu; speváci a gitara vlastne vystupujú v stálom dialógu. Sú však také spevy, ktoré žiadny doprovod nevyžadujú, ako je tomu napríklad u tonás alebo trijjeras. Rytmus hrá celkom zvláštnu rolu v takzvaných spevoch do compás; niekedy sa zdôrazňuje tlieskaním do dlaní, obzvlášť pri slávnostných spevoch.
V tesnom spojení so spevom, ale predsa iba samostatný, ako umelecká forma, je tanec flamenco. Preslávil sa vďaka filmu Carmen od Carlosa Sauru. Film sa postaral vo svete na počiatku 80. rokov o vznik nových tancov flamenco. Flamenco sa dokonca tiež vyučuje vo zvláštnych akadémiách. Označenie „flamenco“ bolo použité v andalúzskom folklóre po prvýkrát na počiatku 19.storočia. V argote 18.storočia sa takto označovali vychvaľovači a udavači, v Andalúzii sa tak hovorí cigánom. Cigáni prišli do západnej Andalúzie v 15.storočí a pomaly sa prispôsobovali tamojšiemu životu. Žili vždy na okraji spoločnosti, podobne ako poľnohospodárski robotníci a moriskovia. Táto ich izolovanosť je ale jedným zo zdrojov ich hrdosti na svoje etnikum – považujú sa za skupinu obyvateľov, ktorá sa nikdy nemiešala s Maurami. Hudobné formy, ktoré so sebou priniesli, sa postupne miešali s ľudovou hudbou Andalúzie.

Z toho vznikol spev flamneco, ktorý v sebe spája arabské, vizigótske, židovské, gregoriánske a byzantské korene.
Piesne flamenco boli pôvodne familiárnou, veľmi subjektívnou formou prejavu, ktorá potom prenikla na verejnosť a bola formalizovaná. Prvý spevák flamenca bol legendárny Tío Luis. Koncom 18.storočia ho nasledovali osobnosti, ktoré vytvorili hlavné piliere tradície flamenca: El Planeta, Franco el Colorao, El Fillo, La Perla...
Koncom 19.storočia v tradícii pokračovali slávni speváci a speváčky, ktorí prispeli k ďalšiemu vývoju tohto štýlu: María Borrico, Enrigue El Mellizo, Loco Mateo, Diego el Marrurro, Joaquín el de la Paula a kľúčová postava Silverio Franconetti, jediný, ktorý nebol cigánskeho pôvodu, narodený v roku 1830 v Seville a otec Cafés Cantantes. Ďalej to boli, už v 20.storočí preslávení, Manuel Torre, Tomás Pavón a Pastora Pavón, La niňa de las Peinas, prezývaná dievčaťom hrebeňov. V druhej polovici 19.storočia prerástlo flamenco intímny svet andalúzskych cigánov a malého kruhu milovníkov tohoto žánru a prezentovalo sa v lokáloch flamenca. Prvý z nich bol otvorený v Seville v roku 1842, ale najslávnejším bol lokál Silveria Franconettiho z roku 1885. Tiež v Madride vznikol Cafés Cantantes. Boli to zábavné lokály a názory o tom, ako ďaleko prospeli vývoju flamenca a čistote jeho štýlu, sa rozchádzajú. Publikum bolo veľmi pestré: vedľa panstva a toreadorov to boli aristokrati, ale i robotníci. V dvadsiatom storočí vyšlo flamenco z módy a Cafés del Cante zase zmizli. V roku 1922 usporiadal Manuel de Falla v Granade za spolupráce iných intelektuálov ako napríklad i Garcíi Lorcu súťaž spevov flamenco. Cieľom bolo pozdvihnúť túto umeleckú formu zo zabudnutia, do ktorej upadla, avšak veľký úspech sa nedostavil. Začiatkom päťdesiatych rokov sa konali ďalšie súťaže; tentokrát bol už bol väčší ohlas. Avšak až národná súťaž flamenco v Cordobe v roku 1956 vyvolala novú vlnu popularity. Bol to obzvlášť Antonio Alcor, kto sa v päťdesiatych rokoch zaslúžil o zbierku spevov a rozšírenie niektorých štýlov.
Dnes už flamenco so svojimi festivalmi a koncertmi budí záujem širokých vrstiev prívržencov, ktorí sa združujú do rôznych spolkov a klubov, tzv. Peňas Flamencas. Podporujú umelcov a venujú sa výskumu i popularizácii tohto štýlu. Vplyvnými peňas sú Peňa Juan Breva v Malage alebo Peňa de la Platería v Granade. Časom sa dospelo k súčasnému stavu, keď každá dedina v Andalúzii má svoj peňa. Keď sa v Madride vytvorila vrstva spoločenskej smotánky, prišla ďalšia módna vlna, ktorá velila navštevovať tanečné kurzy Sevillanas, aby sa pri sviatkoch a oslavách prevádzali presne nacvičené obraty a kroky, čo šírilo zdanlivo neviazané veselie. Flamenco objavili tiež intelektuálovia.

Hudobní vedci študujú jeho formy, vydávajú antológie a pripravujú edície starých nahrávok na gramofónových platniach. Srdcom flamenca bola a je západná Andalúzia, avšak i Madrid prispel k jeho popularite výstupmi najslávnejších andalúzskych umelcov v madridských lokáloch flamenca. Dnes je flamenco slávne po celom svete a znalcov jeho teórie i praxe nájdeme ako v Paríži, tak v Londýne, New Yorku alebo i v Tokiu. Dnes možno rozlišovať štyri hlavné kategórie flamenca (podľa flamencológa Ricarda Moliny):

Základná forma – „čisté“ flamenco

Siguiriyas: Tragický spev, vyjadrujúci zúfalú, hlbokú bolesť spôsobenú napríklad chorobou, smrťou alebo sklamanou láskou. Soleares: Trojveršové stopy, ktoré romanticky zachytávajú rôzne témy od lásky až k smrti. Mali by doprevádzať tanec a vyžadujú gitarový sprievod. Tonás: Veľmi stará forma spevu, ktorá smutne vyjadruje život plný prenasledovania a väznenia, ako boli podobným ranám osudu vystavení andalúzski cigáni. Tonás tvorí základné piliere spevu flamenco. Tangos: Sviatočné, slávnostne spevy k tancu. Majú svoj vlastný rytmus doprevádzaný tlieskaním dlaní. Pomalší a ťažkopádnejší tangos sa nazývajú tientos. Druhy odvodené od základnej formy

Caňas: Spev arabského pôvodu, na dlhé roky zabudnutý. Dnes opäť ožíva ako sprievod tanca. Saetas: Náboženské spevy spievané v Andalúzii najviac pri procesoch, bez sprievodu gitary. Bulenías: Sviatočný spev, k nemu sa tlieska do rytmu.
Iné formy: polos, livianas, serranas, cantiňas, romances. Formy príbuzné s fandangom

Fandangos: V celom Španielsku rozšírená forma štvorveršia a päťveršia, ktoré sú prednášané bez zdôrazneného rytmu. Existujú ľudové fandangos, ktoré vznikli v istých miestach a oblastiach a sú udržiavané rovnako ako umelé fandangos. Malagueňas: Fandangos z Malagy, ktoré prešli zvláštnym vývojom k smutným náladovým spevom.

Hudba a spevy prevzaté z flamenca

Do tejto skupiny sa zaraďujú hudobné formy najrôznejšieho regionálneho pôvodu, ovplyvnené v priebehu doby flamencom, s ktorým sa spojili do zvláštnej zmiešanej formy.
Tarantas: Spevy, ktoré súvisia so svetom baníkov, obzvlášť potom s baníckymi miestami v Linares a La Unión. Zrejme prvá forma protestsongu.
Sevillanas: Pôvodne obmena jednoduchej seguidilly z oblasti Mancha, spev, ktorý vznikol výhradne k tancu. Dnes sa tancujú počas každého andalúzskeho sviatku. Pri púti El Roco sa tancuje sevillana rociera, čo je varianta sprevádzaná flautou a tamburínami, malými bubienkami so zvončekmi.
Pateneras: Vyvinuli sa z ľudových piesní provincie Cádizu.

Existujú krátke a dlhé pateneras, ktoré skultivovala Niňa de las Peinas. Hovorí sa však, že tieto spevy prinášali nešťastie. Alboréas: Spievajú sa hlavne na cigánskych svadbách. Neprekračujú rodinný rámec, a preto sa vlastne ani nezmenili.
Iné formy: trilleras, nanas, guarijas, rumbas, marianas, bambas, farrucas, garrotines. III.3. Býčie zápasy

Boj s býkom patrí ku každému sviatku, aj keď s tým nesúhlasí každý Španiel. Mnohí sa od býčích zápasov odvracajú ako od surovostí, alebo ich považujú za nudné predstavenie. Aktívni členovia spolkov pre ochranu zvierat a mnohí ďalší považujú za nemorálne v civilizovanej zemi zabíjať pre zábavu býky a takúto činnosť vyhlásiť za národný sviatok. Skutočnosťou však je, že aj keď býčie zápasy ako zábava stoja veľa peňazí, arény pre býčie zápasy sú plné a pre väčšinu vidieckych obyvateľov by to nebol pravý sviatok, keby corrida de torros chýbala. Býčie zápasy sú časťou prastarej španielskej tradície. Podľa niektorých autorov majú širšie zázemie a súvisia so stredomorským uctievaním býkov (napr. egyptský kult býka). Prvé zmienky o zápasoch s býkmi patria do doby, keď sa ešte nekonali hry na Kréte a keď ešte nebol ani rímsky cirkus. Vtedy sa s býkom bojovalo tak, že ho bojovník chytil za rohy a pokúsil sa ho strhnúť za rohy k zemi. Postavy býkov sa nachádzali pri všetkých z predhistorickej doby. Tiež v stredoveku sa býk stával vďačným témou pre najrôznejšie legendy, a tiež v divadle boli používané scény z býčích zápasov. Býčie zápasy , tak ako ich dnes poznáme, sú predstavením pre ľudí a pochádzajú z 18. storočia. Predtým to bol aristokratický šport, kde bojovník sedel na koni. Za vlády Bourbonovcov strácali tieto zápasy medzi šľachtou na populárnosti, jednoduchý ľud však prejavil pre podobnú zábavu nadšenie. Bola to zrejme reakcia na to, že v minulosti mu práve táto zábava bolo odopieraná. Ľudové zápasy s býkmi prebiehali bez koňí, ktoré používali len pikadori. Neskôr sa táto forma rozšírila a toreadori sa stávali profesionálmi, ich mená boli dopĺňané prídomkami a ľudia o nich často hovorili. Začali sa stavať arény výhradne pre býčie zápasy. Najstaršia dodnes zachovaná aréna je v Ronde. Pochádza z roku 1785 a po celú dobu sa používa na tento účel. Dovtedy sa totiž býčie zápasy odohrávali podobne ako ďalšie verejné divadlá na hlavnom námestí. Vtedy existovali dve školy býčích zápasov, ktoré viedli vzájomné spory: Škola z Rondy, v ktorej hlavným predstaviteľom bol Pedro Romero, praktikovala presne určený zdržanlivý štýl.

Škola zo Sevilly bola spojená s menom Pepe Hilla, ktorý dával prednosť spontánnejšiemu živšiemu štýlu boja. Prví veľkí bojovníci s býkmi zaviedli rozdelenie corridy na tri časti, tercios , a vyvíjali najrôznejšie figúry, ktorými torero býka oklame a zasadí mu potom perfektným spôsobom smrtiacu ranu. Pepe Hillo je autorom tauromaquia, alebo umenia bojovníkov s býkmi , čo sú akési pravidlá býčích zápasov. Neskôr sa tejto téme venovali aj iní umelci. Jedným z nich bol Goya, ktorý nazval sériu rytín práve Tauromaquie. Sú na nich zvečnení slávni bojovníci s býkmi, medzi ktorými bol aj Goyov priateľ Martincho. Smrť Pepeho Hilla v aréne zachytil Goya formou novinovej reportáže celkom detailne. Tiež aj Picasso vytvoril slávnu sériu obrazov, inšpirovanú tauromaquií. Diváci dávajú bielymi vreckovkami najavo, či sa im ten či onen matador páči. Každý matador má svojich priaznivcov, podobne ako je vo pri futbalových kluboch.
Každoročne padne v Španielsku za obeť tejto vášni viac ako 60 000 býkov alebo novillos, čo je označenie pre veľmi mladé býčky. Z celého počtu asi 500 toreadorov sa ich najviac 20 teší všobecnej popularite. Samozrejme, že každý z nich sníva o tom , že sa tiež stane slávnym a uznávaným. Toreadori tradične pochádzajú z radov dedinských robotníkov a pre nadšených mladých mužov je silným motívom stať sa toreadorom s možnosťou sociálneho vzostupu. V nedávnej dobe sa medzi toreadorov dostala i prvá žena. Dnes existujú školy pre budúcich bojovníkov s býkmi. Predtým bola iba jedna možnosť, ako sa tomuto umeniu naučiť, preliezť v noci tajne cez plot, kde chovali divokú rasu bojovných býkov, torros bravos. To bolo a je samozrejme nebezpečné, pretože každý si svoje býky starostlivo strážil. Cesta, ako sa stať toreadorom, je veľmi tvrdá. Môže trvať celé roky, než nejaký agent objaví mladého talentovaného bojovníka s býkmi a vezme ho pod svoje ochranné krídla. Mnohým sa to samozrejme nepodarí. Tí, ktorí majú šťastie, začnú svoju kariéru ako novilleros. Keď ukážu, že sa na takéto povolanie hodia, dostanú od skúseného toreadora, diestra, povolenie a stanú sa matadormi. Až potom smú vystupovať v arénach prvej kategórie a bojovať s veľkými býkmi, ktorí vážia viac než 450 kilogramov. Dobrý diestro zarobí od jedného až piatich miliónov pesiet za jednu corridu, pri ktorej zabije dva býky. Celkom sa na takejto corride zúčastňuje vždy šesť býkov a traja toreadori. Slávni toreadori končia svoju kariéru spravidla už vo štyridsiatich rokoch, pokiaľ majú dosť peňazí, aby si zriadili vlastný chov býkov, alebo pokiaľ nechcú ďalej riskovať vlastný život.

Je to nebezpečné povolanie a literatúra zaoberajúca sa témou smrti toreadorov je veľmi hojná. Najslávnejšia báseň s touto témou pochádza od Federika Lorcu a volá sa Plač pre Ignacia Sancheza Majíasa. Rozpráva o smrti toreadora Sancheza Mejíasa. Toreadorom venoval pozornosť i spisovateľ Ernest Hemingway (Smrť poobede).
Aj Karel Čapek charakterizoval býčie zápasy vo svojom diele Výlet do Španěl:
„Náhodou zatímco toto píši, vlezla mi na klín kočka a přede z plna hrdla. Tedy přiznávám se, ačkoliv mi to zvíře vlastně překáží a nemohu se ho zbavit, že bych jaksi nebyl s to je usmrtit kopím ani espadou, pěšky ani na caballo. Pročež nepovažujte mne za krvežíznivce ani za surovce, a šesti býků a odešel jsem teprve při sedmém, a to ještě ne tak z důvodů morálních, jako spíš proto, že mne to začalo nudit. Byla to zčásti špatná corrida; zejména myslím, že ti býci měli příliš tuhý život. Chcete-li to vědět, mé pocity při býčích zápasech byly hodně smíšené; byly tam úžasné okamžiky, na které nikdy nezapomenu, a trapné chvíle, kdy bych se byl raději propadl. Ze všeho nejkrásnější je ovšem slavnostní vstup zápasníků do arény; ale to by jste museli vidět ten žlutý písek pod modrou oblohou, kruhovou plaza de toros, nacvaknutou lidmi, do toho zablýskají fanfáry a do arény vjedou vyšívaní alguacilové, za nimi vstupují ve třpytivých kazajkách a zlatem pošitých pláštích, třírohých kloboučkách a krátkých hedvábných kalhotech matadoři, espadové, banderilleros a picadores na svých herkách a chulos a čtyřspřeží mezků, ověšených rolničkami; a všichni jdou tak vznešeně a tanečně, že v žádné opeře světa si neumí sbor tak vykračovat.“.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?