Sokrates vs. Kierkegaard

Kategorie: Filozofia (celkem: 213 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 2241×

Příbuzná témata



Sokrates vs. Kierkegaard

Mojím cieľom je ukázať Kierkegaarda nielen ako mysliteľa súčasnosti, ktorý hľadá riešenia z hlbokej krízy spoločnosti, ale aj ako citlivého existencialistu, ktorý chápe človeka ako indivíduum. Kritiku doby, v ktorej žili Akvinský, Leibnitz, Hegel a v prvom rade aj on sám, stavia na protiveň antickej vízii, ideálu kalokagatchie. Doba nezanietená a reflexívna je pohromou pre každého z nás. Pokúsim sa podať výklad dôvodov, prečo môžeme hovoriť o nivelizácii človeka dnes a prečo nie už v antike. V mojom rozhovore bude vystupovať Kierkegaard pod pseudonymom Johannes Climacus / Pseudonymy používa Kierkegaard v mnohých svojich dielach. Tento som zvolil, lebo sa mi páčil./ Pseudonymy používa Kierkegaard v mnohých svojich dielach. Tento som zvolil, lebo sa mi páčil. a bude viesť fiktívny diskurz so Sokratom. Kierkegaard sa prenesie o 2500 rokov dozadu a vyloží svoje skúsenosti a poznatky zo súčasnosti, vtedy najvplyvnejšiemu mysliteľovi. Pre tento postup som sa rozhodol zámerne, dôvody objasním v texte. Verím, že tieto veľké postavy dejín by sa na mňa nehnevali, veď mojou snahou bude tlmočiť len ich názor.


Sokrates: Vitaj cudzinec! Odkiaľ prichádzaš a čo je dôvodom tvojho príchodu za mnou?
Climacus: Nie je dôležité odkiaľ som, ale prečo som ťa vyhľadal. Správy o tvojej múdrosti sa zachovali až do mojej doby. Mal som potrebu vyspovedať sa ti, pretože moja súčasnosť ma zabíja. Keď ti objasním prečo, budeš smútiť so mnou.
Sokrates: Počúvam...
Climacus: Žiť tak v tvojej súčasnosti. Tvoja nadšená doba, potvrdzuje nezávislosť jedinca. Osamostatnenie, hoc je ťažkým orieškom, umožňuje každému nielen zamyslieť sa nad jeho subjektívnym životom, ale ho aj uskutočniť. Subjektívna nezávislosť je predpokladom jedinečnosti. Napríklad tvoja Význačnosť je potvrdením nadšenosti zo života. Potvrdením toho, že indivíduum môže utiecť reflexii a nezanietenosti. Sokrates: Neviem prečo chváliš moju dobu a mňa, ale asi máš na to dôvod. . Climacus: Dôvod, prečo som prišiel za Tebou je môj smútok z našej reflexívnej doby. Moji ľudia už nie sú ani ľuďmi. Negatívnym jednotiacim princípom súčasnosti je závisť. Ľudia nebažia po duchovných statkoch, neustále sa ženú za matériou a telesnou rozkošou. Túžia len po blahobyte, úplne stratili záujem o ozajstnú múdrosť. Je strašné pozerať sa ako strácajú sami seba. Sokrates: Je to naozaj také zlé?
Climacus: Keby len to, je to stále horšie a horšie. Moja súčasnosť už neprihliada na etické motívy konania iba na výsledok.

Vidina peňazí je veľká, preto prostriedky, ktoré sú použité, nie sú dôležité. Našu dobu charakterizuje snaha mať viac a viac. Charakternosť je už zbytočná, ostáva len závisť voči iným. ,,Závisť sa konštituuje ako princíp necharakternosti, ktorá sa zo svojej nízkosti chce doplížiť hore, aby sa stala niečím.“ /Kierkegaard: Současnost , Váhy , 1969 , str. 34/ Chce znevážiť Význačnosť a nahradiť ju sebou. Toto prispôsobenie Závisti je nivelizáciou verejnosti, je abstraktným počínaním vyhýbajúcim sa rozruchu, avšak pôsobiacim deštrukčne. Práve nivelizácia je to, čo moju dobu odlišuje od tej tvojej. Sokrates: Prečo?
Climacus: U Vás môžeme hovoriť o Význačnosti, slobodný občan – otroci, no u nás už len o nivelizácii ako o negatívnej jednote vzájomných vzťahov jednotlivcov. Tým však nechcem povedať, že u Vás niet Závisti. Jej príkladom je ostrakizmus, ako nutná obrana voči Význačnosti, ale táto dialektika je len jej potvrdením. U nás sa aj ten najnadanejší jedinec nedokáže vymaniť s pút reflexie, uvedomí si, že tvorí len malý zlomok spoločnosti. Týmto krokom stráca svoju Význačnosť.Doba hrdinov už pominula. Žiadny ani výnimočný jedinec nie je schopný poraziť nivelizáciu. Sokrates: A nikdy sa o to nikto nepokúšal?
Climacus: Omyl, snahy o návrat k revolučnej dobe boli, no všetky skončili neúspechom. Je to pochopiteľné, nivelizáciu nezabije jedinec ani skupina, dokonca ani národ. Táto abstrakcia je spoločnosti vlastná, pretože v nej absentuje individuálna vnútornosť. Sokrates: Rozumiem. Únik nie je možný.
Climacus: To zas nie. Každý jeden z nás sa môže nivelizácii otočiť chrbtom. Skutočná viera v Boha je odsúdením nivelizácie, nie však jej odstránením zo spoločnosti. Hoci sa nájdu jedinci, ktorí ju odsudzujú, ich Význačnosť nikdy nenadobudne celospoločenský význam. Oni sami ostanú len priemerný občania našej ľudskej komunity.
Sokrates: No stále neviem kde a ako nivelizácia vznikla.
Climacus: Skoro som zabudol na pôvodcu a mozog nivelizácie, verejnosť. Najskôr musí byť vyvolaný fantóm, akási bezmenná abstrakcia, ak sa má realizovať vlastná nivelizácia. Tento fantóm je akési všeobsiahle niečo čo je totožné zo všeobsiahlim nič. Pritom verejnosť je vždy menej, ako jednotlivec.

,,Keď sa nivelizuje len približným spôsobom, je tu Niečo, čo nivelizuje, zatiaľ čo verejnosť je monstrózne Nič.“/Kierkegaard: Současnost , Váhy , 1969 , str.43/ U Vás pojem verejnosti neexistoval, pretože ľud vystupoval vždy ako jednotný celok
Sokrates: Vždy ako celok nie.
Climacus: Ja mám na mysli dôležité situácie, kde jednotlivec vystupoval ako stred celku. No v tomto celku zodpovedal za svoje konanie on, nie všetci. Verejnosť je Ničím, pretože to , čo ju odlišuje od spoločnosti, národa aj jednotlivca je konkrétnosť. Táto abstrakcia vyvoláva pocit, že každý z nás je. Niečo a môže byť Význačný v čomkoľvek Naproti tomu u Vás bolo hneď jasné, že význačný jedinec je výnimočný a ostatní byť takto význační nemôžu. Verejnosť si môže privlastniť hocikto, aj opitý námorník a bude tam patriť rovnako ako najvýznačnejší jednotlivec. Verejnosť robí z jednotlivcov kráľov a z kráľa jednotlivca.
Sokrates: Ako ťa tak počúvam, cítim v tvojich slovách bezradnosť. Smútok z nového dňa. Climacus: Odpovedz mi teraz ty Sokrates. Vedel by si teraz mne a mojej dobe pomôcť? Priniesť nám svoju múdrosť a odstrániť nivelizáciu?
Sokrates: Myslím, že si mi objasnil svoju dobu. Ver, ani mňa neobišiel smútok z toho, čo si mi tu povedal, ale riešenia ti asi nedám. Niežeby som nechcel, práve naopak, avšak odpovede na tvoje otázky neviem. Je to tvoja doba, skús ich nájsť sám. Vieš čo, hľadajte ich všetci. Na tejto neľahkej ceste Vám želám veľa šťastia.
Climacus: Ďakujem za vypočutie a pohostenie, no už sa musím zberať. Čaká ma moja doba!


Na záver by som rád dodal, že pokusom o zblíženie týchto dvoch mysliteľov som zamýšľal objasniť problém nivelizácie Kierkegaardovej spoločnosti. Urobil som to najmä preto, že sám Kierkegaard sa často vracia do antiky a dáva ju za príklad reflexívnej dobe. No a kto je prototypom indivídua revolučnej doby, keď nie Sokrates. Chybou rozhovoru je nepochybne malé objasňovanie a krátke diskutovanie, ktoré je typické pre Platónove dialógy. Lenže, keď uvážim priestor do ktorého sa bolo treba vmestiť, nemohol som konať inak. Moje hodnotenie tohto Kierkegaardovho diela bude strohé. V útlej pochmúrnej knihe, kde niet pozitívneho hodnotenia doby, autor ešte stále verí v silu jednotlivca. Tragédiou je, že jeho slová sú aktuálne aj dnes, možno aj aktuálnejšie. Napriek svojmu ťažkému a krátkemu životu zostane Sokratom svojej doby.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?