Rudolf Fábry život a tvorba

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 6374×

Příbuzná témata



Rudolf Fábry život a tvorba

Životopis:
Narodil sa 8. februára 1915 v Budmericiach. Po maturite na gymnáziu v Trnave (1933) študoval v rokoch 1933–1937 odbor kreslenie a zemepis na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Po ukončení vysokej školy sa vrátil na Slovensko a natrvalo sa usídlil v Bratislave. Niekoľko rokov pracoval v Bratislave ako úradník. Od roku 1947 sa začal venovať novinárskemu povolaniu, pôsobil vo viacerých periodikách – v denníku Práca, v týždenníkoch Nedeľa, Život, Film a divadlo, Kultúrny život. Vo februáry 1937 bol väznený v Rumunsku pre ilegálnu komunistickú činnosť o rok na to bol prepustený. Spolu s redakčným kruhom redigoval Mesačník pre výtvarnú kultúru, ktorý vychádzal od 10. apríla 1949 do 20. mája 1951. V období 1960–1965 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, potom dva roky pracoval v Slovenskom ústredí knižnej kultúry a znova sa vrátil k žurnalistike, a to ako šéfredaktor týždenníka Expres (1969–1971). Dva roky bol spisovateľom na voľnej nohe a napokon zavŕšil svoje novinárske pôsobenie v periodiku Výtvarný život, kde pracoval ako šéfredaktor od roku 1973 až do odchodu na dôchodok v roku 1975. Zomrel v Bratislave 11. februára 1982.

Tvorba:
Poézia: Uťaté ruky (1935), Vodné hodiny hodiny piesočné (1938), Ja je niekto iný (1946), Kytice tomuto životu (1953), Každý sa raz vráti (1964), Nad hniezdami smrti vánok (1969), Pozvanie nebies. Poéma o kozmonautoch (1972), Skala nekamenná bralo neskalnaté (1973), Pieseň revolúcie (1976), Na štít ruža krváca (1977), Metamorfózy metafor (1978) Próza: Takým zvony nezvonia (1978, zbierka poviedok) Knihy fejtónov a reportáží: Perom chváľ, perom páľ (1956), Salam alejkum. Rozprávanie o starom a novom Egypte (1958), Stará dobrá loď (1962), Stretnutie pod sakurami. Reportáže z EXPO ’70 a z Japonska (1971), Tak chutí svet (1978) Tvorba pre deti a mládež: Kresby z malej dlane a veršíky na ne (1950) Rozhlasové hry: Ranní učitelia (1972), Deň bryndzových halušiek (1973), Po svoju mŕtvolu do Indie (1974), Nezábudky v noci nehovoria (1974) Prekladová tvorba: R. Fabry preložil poému čílskeho básnika Pabla Nerudu Kiež prebudí sa drevorubač (1951) Preklady jeho tvorby: Verše Rudolfa Fabryho boli v preložené do viacerých jazykov (nemčina, ruština, čeština, bulharčina, poľština, maďarčina a i.) Boli publikované buď v časopisoch, alebo v antológiách českej a slovenskej, resp. slovenskej poézie. Ja je niekto iný (1971 česky, knižne). (Výber v nemčine Weisse Nächte mit Hahn. Eine Anthologie der slowakishcen Poesie des.

20. Jahrhunderts, 1996, bulharská antológia Malka zvezdna muzika. 101 slovaški stichotvorenija, 1996). Druhým, nemenej významným pólom tvorivej aktivity Rudolfa Fábryho bola žurnalistika, reportážna a cestopisná tvorba, knižná ilustrácia a ku koncu jeho života aj fiktívna poviedková próza.

Charakteristika tvorby:
Fabryho básnické začiatky sa datujú do prvej polovice 30. rokov dvadsiateho storočia, keď publikoval v časopisoch Svojeť a Postup. Ako osemnásťročnému mu v roku 1933 vyšlo sedem básní v Antológii slovenskej poézie. Na básnikovo ďalšie autorské formovanie mal výrazný vplyv jeho pobyt v Prahe (1933), kde sa prostredníctvom českých prekladov zoznamoval s európskou básnickou avantgardou, predovšetkým so surrealizmom, ktorý v tom čase začínal prenikať aj do českej poézie (V. Nezval, K. Teige). Fabryho básnickú prvotinu Uťaté ruky dnes literárna historiografia právom pokladá za nástup surrealizmu (nadrealizmu) v slovenskej literatúre. Tvorivá metóda, spôsob výstavby básnického obrazu išli rázne proti dobovým estetickým konvenciám, opierajúcim sa prevažne o novosymbolistický kánon, a to v takej miere, že jeho verše boli vnímané priam ako provokácia. Básnik tu uplatnil metódu voľného radenia asociácií, spontánnej uvoľnenej obraznosti, miestami princípy tzv. kŕčovitej krásy a prezentoval sa aj tzv. automatickými textami. Po prvý raz v dejinách slovenskej poézie bol nastolený voľný verš ako závezná forma básnického prejavu. Platil ako autonómna rytmická jednotka. Príklon k úsiliu o nové umelecké videnie reality a rozchod so starými básnickými postupmi sa prejavuje aj v špecifických estetických gestách, akými je napríklad prečiarknutie názvu prvej časti zbierky Prológ ( názov je prečiarknutý dvoma silnými čiarami na znamenie, že práve takéhoto básnenia sa autor teraz vzdáva – pokladá ho totiž iba za predstupeň ku skutočným básňam), či využitie detských riekaniek v záverečnej časti nazvanej Fair play. Pre jedných bola zbierka Uťaté ruky predovšetkým básnikovou provokáciou, neslýchanou mladíckou výtržnosťou v literatúre, ktorá si na také „chuligánstva“ len ťažko navykala, pre iných zas bola očakávaným novým slovom, odvážnym „mladým“ zvestovaním nových možností pre slovenskú poéziu. Mladý lyrik sa tak stal akýmsi duchovným otcom surrealizmu, hoci samotná nadrealistická básnická skupina sa sformovala až v roku 1938. Surrealistickú (nadrealistickú) básnickú metódu Fabry rozvinul vo svojej druhej zbierke Vodné hodiny hodiny piesočné.

Uplatnil ju jednak v básňach – pásmach a jednak v dvoch krátkych prozaických textoch, ktoré boli súčasťou knihy. Pre tvorcovu obraznosť tu bola charakteristická metafora budovaná na princípe spájania významovo vzdialených či protikladných slov, pričom v hojnej miere išlo o genitívnu metaforu, ktorá je najmä pre ranú fázu slovenského nadrealizmu typická. Poézia tu nadobúda fantazijný, snový, pocitový ráz. V básnickej skladbe Ja je niekto iný vyvrcholilo Fabryho umelecké hľadačstvo. Úryvky z nej uverejnil ešte počas druhej svetovej vojny v nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940) a Pozdrav (1942) a v časopise Elán. Prevládajú v nej apokalyptické vízie (objavujúce sa už aj v predchádzajúcich knihách), ktoré sú reakciou na fašistický totalitarizmus a vojnu. V dvoch pásmach skladby si básnik vytvoril postavu Fénea – “diabla metafory”, ktorý ho sprevádza bájnym svetom utrpenia a hrôzy. Povojnový básnický vývin R. Fabryho bol značne kontroverzný. Po nastolení komunistickej diktatúry v Československu sa básnik najprv nadlho odmlčal, potom sa prihlásil zbierkou Kytice tomuto životu, ktorá prinášala občiansku lyriku, avšak stvárnenú v intenciách vládnucej ideológie a metódy tzv. socialistického realizmu. K úspešným Fabryho zbierkam možno zaradiť najmä Nad hviezdami smrti vánok a Skala nekamenná bralo neskalnaté, ktorá je venované pamiatke romantického básnika Janka Kráľa, a publikáciu Metamorfózy metafor, v ktorej k vlastným surrealistickým kolážam napísal texty na spoločensky aktuálne témy. Najvýznamnejšou a hodnotovo najucelenejšou časťou básnického diela Rudolfa Fabryho sú knihy, ktoré vydal v 30. a 40. rokoch. Vtedy autor stál pri zrode slovenského nadrealizmu, pôsobil naň inšpiratívne a jeho tvorba spolu s dielami ostatných nadrealistov predstavovala dôležitý vývinový impulz. Pokiaľ ide o ostatné žánre, ktorým sa básnik venoval (próza, publicistika, rozhlasové hry), autor sa nezaradil medzi ich čelných reprezentantov, s výnimkou kníh reportáží, ktoré sa svojho času stretali so značnou čitateľskou popularitou. R. Fabry sa venoval aj výtvarnej tvorbe, konkrétne grafike a kolážam. Niektoré svoje knihy si sám ilustroval, ale ilustroval aj diela viacerých svojich básnických druhov. Podieľal sa aj na zostavovaní reprezentačných výtvarných publikácií. Ja je Niekto iný.
Féneo je Niekto iný.
Féneo je ja
a Ja je Féneo!

Slovenský nadrealizmus vyvrcholil práve v tejto obsiahlej básnickej skladbe. Tu sa najvýraznejšie prejaviloFábryho umelecké hľadačstvo. Hoci ju autor dotvoril a knižne vydal až po oslobodení (vydaná bola r.

1946), jej podstatné časti boli známe z časopisu Elán a z iných nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940), Pozdrav (1942) už uprosted druhej svetovej vojny. Autor však skladbu dotváral až po oslobodení, čo zanechalo na jej tematickom a morfologickom ustrojení zjavné stopy. Ako nadrealistická poézia vôbec je i táto Fábryho skladba viacvýznamová. Dotýka sa tak vnútorného pocitového sveta básnikovho v odľudštenej dobe. Okolo ústredného motívu smrti reťazia sa v nej obrazy krutosti, hrôzy a všeobecnej záhuby. Takým spôsobom vyslovoval básnik svoj protest proti vojnovému ničeniu a tým nepriamo zároveň svoj odpor voči ére fašizmu. Jeho skladba sa však líši od bežnej chápanej občianskej lyriky. Básnik tu svoju negáciu času rozvinul do apokalyptickej vízie vesmírnej katastrofy. Fábry obnažuje samotný zdroj zrodu nadrealistickej lyriky z hlbinných zdrojov tvoriaceho subjektu. Vytvára sa nadskutočno – jeho rozdvojenie, čo naznačuje aj názov skladby „Ja je niekto iný“, bytosť Féneo je druhý pól básnikovho subjektu. Féneo – diabol metafory, básnikov partner a dvojník. Z úst Fénea sa valia obrazy všeobecného zmaru, obrazy sveta a vesmíru vyvráteného z koreňov, skazy fyzickej a duchovnej, obrazy živené zo skutočnosti vojnového besnenia, no rozmnožované a umocňované temer neohraničenou fantáziou básnika. Kreácia pomyselného dvojníka Fénea umožnila Fábrymu rýdzo básnickými prostriedkami konfrontovať osobné aj kolektívne podvedomie pohnutej doby s racionálnym vedomím. Dve stretnutia s touto postavou tvoria obsahové jadro celej skaldby (Prvé stretnutie s Féneom a Druhé stretnutie s Féneom). Medzi týmito dvoma pásmami predstáv klenie sa hlavná myšlienka diela – privolávanie nového času, kde „noci už nebudú a potrvá deň“ a kde „každé čo i len najmenšie maličké utrpenie zmení sa na hviezdu a tých bude toľko, že zmizne z pamäti pojem tmavých nocí a temnota jak oká siete prepúšťa šable jasu“. Fábry podriadil svoju uvoľnenú obrazotvornosť pevnému kompozičnému plánu. Rozdvojenie tvoriaceho subjektu mu umožnilo naplniť skladbu dramatickým vnútorným napätím. Jeho napätie trvá až do okamihu, keď v závere skladby v básni „Ja som to“ obnovuje jednotu subjektu „ktosi šiel po ceste s Féneom, ruka v ruke, ten ktosi bol som ja a ja som bol Féneo“. Pod strhujúcim dojmom oslobodenia, v ktorom sa jeho pohľad od pochmúrnych scenérií vojnového ničenia preniesol k "sklepeniam budúcnosti". V tejto časti sa súbežne s obnovou racionálneho zmyslu vracia do jeho básnického prejavu tradičný systém básnického pomenovania. Metaforická zložka sa redukuje a stáva sa opäť "zrozumiteľnou".

Silnie tendencia k rytmickej pravideľnosti a eufonickej inštrumentácii verša, obnovuje sa strofická symetria básne. „Hyperbola a oxymoron kráľujú v nej tak suverénne ako hádam nikde inde v slovenskej poézii“ (Stanislav Šmatlák) Spomínaná vnútorná nejednotnosť v konečnom dôsledku organicky zapadá do lyrického obsahu skladby, v ktorej autor kontrast a paradox využil ako hlavné významnotvorné činitele. Záverečná časť skladby (Prológ k epilógu) vyznieva harmonicky aok dôverčivá oslava moderného sveta – veku. V nej sa básnik zároveň vracia k tradičnému lyrickému prejavu. Lyrická poéma Ja je niekto iný svojim syntetickým básnickým obsahom a originálnym tvarom patrí medzi najväčšie tvorivé zisky slovenského nadrealizmu. Je to nový typ alebo nový stupeň nadrealistických obrazov o skutočnosti, založených najmä na reflektovaní objektívnych spoločenských problémov a ontologických otázok človeka.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?