Realizmus v svetovej literatúre

Kategorie: Literatúra (celkem: 487 referátů a seminárek)



Realizmus v svetovej literatúre

19. storočie je chrakteristické primyselnou revolúciou, zanikaním feudalizmu a rozvojom kapitalizmu. S rozvojom priemyslu je spätý aj rozvoj prírodných vied, čo malo vplyv na vznik filozofie. Pozitivizmus (zakladateľ francúzsky filozof Auguste Comte) – zdôrazňoval objektívne poznanie skutočnosti – za skutočné pokladá iba to, čo sa dá zmyslami overiť, skúsenosťami a experimentami dokázať. V tomto období mal pozitivizmus veľký vplyv na umenie a literatúru. Spisovatelia sa snažili objektívne zobrazovať skutočnosť, reálny život, ľudské vzťahy a charaktery. Táto umelecká metóda sa nazýva realizmus.
Porovnanie realizmu a romantizmu:
- romantici idealizujú skutočnosť, vyjadrujú vo svojich dielach svoje túžby, predstavy, sny, ich hrdinovia sú výnimoční (tulák, žobrák, väzeň, zlodej, cigáň, zbojník), sú v rozpore so spoločnosťou, búria sa proti nej, túžia vykonať veľký čin, často pri tom zomierajú, sú ovládaní silnými vášňami a konajú často vo výnimočných situáciách. Romantický konflikt vyplýva z rozporu medzi snom a skutočnosťou, básnici sa smažia čo najvernejšie vyjadriť svoje pocity a myšlienky, inšpirujú sa ľudovou slovesnosťou, pozornosť venujú často minulosti. Hlavným literárnym druhom je lyrika, menej epika.
- realisti sa usilovali o pravdivé zobrazenie každodenného všedného života, človeka a spoločnosti, ich hrdinovia sú obyčajní ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev (od podsvetia po najvyššie kruhy buržoázie a aristokracie). Vykresľujú typické charaktery v typických spoločenských podmienkach, väčšinou zobrazujú prítomnosť, často využívajú skúsenosti z vlastného života. Pravdivo zobrazovali nedostatky spoločnosti, boli kritikmi a žalobcami pričom často využívali iróniu a satiru. Tieto nové témy sa prejavili aj v nových žánroch – rozvíjala sa najmä próza (poviedka, novela, román).
Realizmus môže byť:
1. opisný (Hviezdoslav, Kukučín)
2. kritický (Tajovský, Jesenský)
3. socialistický (Jilemnický, Král)

Anglická literatúra

V polovici 19. Storočia patrilo Anglicko k najvyspelejším štátom Európy. Politické boje medzi konzervatívnou stranou (aristokraciou) a liberálmi (rozvíjajúcou sa buržoáziou), spoločenské a hospodárske pomery mašli odraz aj v literatúre.

Prechod od romantizmu k realizmu predstavuje tvorba sestier Brontëových.
Charlotte Brontëová (1816 – 1855) – román Jana Eyrová: romanticko-realistický príbeh siroty, ktorá hľadá lásku, pochopenie a sebarealizáciu.
Emily Brontëová (1818 – 1848) – román Búrlivé výšiny: romantické vášne sa prepletajú s realistickým obrazom vzťahov medzi ľuďmi na anglickom vidieku.
Charles Dickens (1812 – 1870) – najvýznamnejší anglický realistický spisovateľ. V prvom románe Pamäti klubu Pickwickovcov zobrazil Anglicko 19. storočia. Vo voľne pospájaných príbehoch zobrazuje putovanie pána Pickwicka a jeho troch priateľov po anglickom vidieku so zámerom lepšie poznať život. Pán Pickwick je typ dobráka, čudáka, ktorý chce naprávať krivdy, ale pretože je nepraktický rojko, často sa dostáva do komických situácií. Jeho sluha Sam Weller predstavuje zdravý sedliacky rozum a jeho slová sú obžalobou spoločenského systému. Opisy dobrodružstiev pána Pickwicka sa striedajú s kritikou anglického zákonodarstva a sociálnej nespravodlivosti. Pán Pickwick v mnohom pripomína Dona Quichota a Sam Weller Sancha Panzu.
Dôležité miesto v jeho tvorbe majú romány o postavení anglických detí: Oliver Twist, David Copperfield, Malá Doritka, v ktorých pranieruje aj ostro kritizuje sociálne zlo, výchovné a sociálne inštitúcie, biedu a chudobu anglických detí. Zároveň vyjadruje súcit s utrpením bedárov. Využíva láskavý humor ale i iróniu a satiru. Popularitu si získal Dickens Vianočnými knihami, rozprávkami, z ktorých vyžaruje láska k blížnemu a zdôrazňovanie pozitívnych ľudských vlastností.

Francúzska literatúra

Od začiatku 19. storočia sa dostávala do popredia buržoázia. Menili sa ekonomické, morálne i citové vzťahy a úlohou literatúry bolo zobraziť túto skutočnosť. Významnými predstaviteľmi francúzskeho kritického realizmu boli:
Stendhal (1783 – 1842) – bol odporcom aristokracie kráľov, spoločenskej konvenčnosti a všednosti. Jeho hrdinovia sú ľudia vášniví, nepoddajní, ctižiadostiví, v ustavičnom konflikte s pokryteckou spoločnosťou, v ktorej nemôžu uskutočniť svoje sny. Romány: Červený a čierny, Kartúza parmská
Gustave Flaubert (1821 - 1880) – v románoch Pani Bovadiová, Citová výchova zobrazuje citové desilúzie svojej generácie (rozčúlenie, sklamanie, hrdinovia túžia po láske, ktorú nenájdu)
Guy de Manpossant (1850 – 1893) – v spoločensko – kritickom románe Miláčik zobrazuje mladého karieristu, ktorému ženy pomôžu vyšvihnúť sa z jednoduchého prostredia do vládnucich kruhov. Román Mont – Oriol je realisticko – satirickým obrazom života francúzskej spoločnosti. Na živote rôznych postáv zosmiešňuje honbu za majetkom. Na fracúzsky realizmus nadväzoval naturalizmus, ktorý chcel vystihnúť tzv. životnú pravdu v duchu pozitivizmu. Človeka zobrazoval ako súčasť prírody.

Emil Zola (1840 - 1902) v románoch Brucho Paríža, Zabijak, Germinal zobrazil ťažké životné podmienky robotníkov.
Honore de Balzac (1799 - 1850) je zakladateľom kriticko-realistického románu vo francúzskej literatúre. Jeho literárne dielo je obrovské – obsahuje vyše 90 románov a poviedok, autor dal tomuto veľkému románovému cyklu spoločný názov – Ľudská komédia. Rozdelil ju do 3 častí:
a) Štúdie mravov - osvetľujú sociálne a morálne účinky spoločnosti
b) Filozofické štúdie - vykresľujú príčiny spoločenských síl
c) Analytické štúdie – vysvetľujú princípy všetkého diania vo svete
Vystupuje v nich viac ako 2500 postáv, mnohé z nich vo viacerých románoch.
K Štúdiám mravov patrí román Gobseck, v ktorom vykreslil typ úžerníka tvrdošijne sa držiaceho svojich zásad. Skľučujúcim príbehom ľudskej bezcitnosti je román Otec Goriot – bohatý obchodník žije len pre svoje dve dcéry. Dal im celý majetok, aby sa mohli dobre vydať a dostať do vyšších kruhov. Jedna sa vydá za bankára, druhá za baróna. Presťahuje sa do chudobného penziónu, aby mohol byť blízko svojich dcér. Nechce vidieť, že ho zneužívajú a hanbia sa za neho. Platí za ne dlhy, rozpredáva majetok a sám chudobnie. Okolie ním opovrhuje a vysmieva sa mu. Jediný, kto s ním súcití je študent Rastignac.
V románe vystupuje veľa postáv, s ktorými sa stretneme i v ďalších dielach. Zaujímavá je postava bývalého galejníka a zločinca Vautena, ktorý bojuje proti spoločnosti svojskými metódami. Zneškodňuje bohatých, aby sa sám obohatil. Stelesňuje spoločenské zlo. Goriot zomiera chudobný a opustený. Na smrteľnej posteli sa vyznáva Rastignacovi: „Človek musí umrieť, aby poznal, čo sú to deti.“ Počas deja sa mení aj charakter Rastignaca. Úsilie preniknúť do lepšej spoločnosti zatieni jeho dobré predsavzatia. Využíva svoju mladosť a šarm, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť úspechy najmä u žien. Román sa končí jeho cynickou výzvou: „A teraz uvidíme, kto z koho!“
Šagrénova koža – mladý šľachtic chce skoncovať so životom, starinár mu daruje osliu kožu, ktorá splní všetky jeho želania. Stane sa bohatým a slávnym, získa lásku žien, ale koža sa zmenšuje a tým sa kráti aj jeho život. Strach zo smrti ho prenasleduje a nakoniec naň aj zomiera.

Ruská literatúra

K významným predstaviteľom patrili:
Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809 - 1852) – bol prozaikom, dramatikom, v knihe Peterburgské poviedky zobrazuje malých a biednych ľudí, najmä úradníkov vo veľkomeste. Ostrou satirou na spoločenské pomery je komédia Revizór, v ktorej ostro kritizuje mestských predstaviteľov, ich úplatkárstvo, chamtivosť a strach pred odhalením. Hlavná postava, úradníček a dobrodruh Chlestakov predstavuje groteskný obraz dôležitosti a skutočnej duševnej úbohosti.

Komédia predstavuje „smiech cez slzy“.
Ruský vidiek polovice 19. Storočia, život ruských statkárov a vznik buržoázie zobrazuje Gogoľ v románe Mŕtve duše – hrdina románu, dobrodruh a budúci podnikateľ Čičikov cestuje po Rusku a od statkárov kupuje „mŕtve duše“ (mená mŕtvych nevoľníkov, ktorí boli ešte evidovaní a statkári za nich platili štátu dane), aby na ich mená v bankách dostal pôžičku. Gogoľ týmto dielom vytvoril realistické typy parazitov, skupáňov, primitívov.
Ivan Sergejevič Turgenev (1818 - 1883) – v zbierke poviedok Poľovnícke zápisky zobrazuje krásu ruskej prírody, ale aj obraz neľudských životných podmienok nevoľníkov. V románoch Rudin, Šľachtické hniezdo vystupujú typy zbytočných ľudí, ktorí nedokážu bojovať za svoje šťastie.
Generačné problémy rieši v románe Otcovia a deti, v ktorom mladý lekár odmieta všetko staré, dôveruje len vede a sebe a nedokáže nájsť cestu k novému a zomiera.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 - 1881) – je zakladateľom moderného psychologického románu. Už v prvom románe Biedni ľudia vytvoril pravdivý obraz života najchudobnejších vrstiev. Za účasť v hnutí utopických socialistov bol odsúdený do vyhnanstva na Sibír. Po návrate vydal román Zápisky z mŕtveho domu, kde vo forme denníka zobrazil život a psychiku človeka vo väzení a vyhnanstve. Svetovú slávu získal sociálno-psychologickým románom Zločin a trest – hlavná postava, chudobný študent Razkoľnikov zavraždí starú úžerníčku a neplánovane jej sestru a ukradne peniaze, aby mohol študovať. Po vražde nie je presvedčený o svojej vine, verí, že zbavil svet nie človeka, ale vši, ktorá vyciciava dlhy. Neskôr však prežíva duševnú krízu. Uvedomuje si ťarchu svojho zločinu, priznáva sa na polícii a je odsúdený na nútené práce. V priznaní spočíva jeho záchrana a koniec jeho duševného trápenia. Autor prichádza k záveru, že každý zločin musí byť potrestaný a len kresťanský humanizmus môže byť účinným prostriedkom proti spoločenskej nerovnosti.
V románe Idiot hrdina chce prekonávať zlo láskou. Jeho snaha pomôcť druhým však stroskotá.
Román Bratia Karamazovci - analyzoval mravné problémy človeka a polemizoval s myšlienkou, čo je človeku všetko dovolené vo vtedajšom zložitom svete.
Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 - 1910) – strávil dlhší čas na Kaukaze. Tu sa začína aj jeho spisovateľská činnosť. Po kratších dielach (Detstvo, Chlapčenstvo, Junošstvo, Sevastopoľské poviedky) napísal epopeju Vojna a mier – v nej zobrazil život vyššej ruskej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia.

Veľkú časť románu venuje vojne s Napoleonom za hranicami Ruska. V románe vystupujú literárne i historické postavy (Kutuzov, Napoleon, cár Alexander).
Román Anna Kareninová nie je len hľadaním zmyslu lásky a rodiny v ľudskom živote, ale aj obrazom Ruska druhej polovice 19. storočia.
V románe Vzkriesenie odsudzuje morálku vyššej spoločnosti, byrokraciu na ruských súdoch a ťažké podmienky vo väzeniach.
Anton Pavlovič Čechov (1860 - 1904) – vo svojich poviedkach odsudzuje prejavy meštiactva (Dáma so psíčkom, Chameleón, Smrť úradníka). K najznámejším hrám patria Čajka, Ujo Váňa, Tri sestry, Višňový sad.

Nemecká literatúra

Gerhart Hauptmann (1862 - 1946) – v komédii Bobrí kožuch zobrazil rôzne vrstvy pruskej spoločnosti, v novele Apoštol a románe Emanuel Quint, blázon v Kristu vyjadril túžby prostých ľudí po plnšom náboženskom živote. Z antickej histórie sú drámy Ifigénia v Aulide a Elektra. V roku 1912 mu udelili Nobelovu cenu.
Gottfried Keller (1819 - 1890) – v novelách Romeo a Júlia na dedine a Šaty robia človeka kritizoval lakomstvo, lenivosť a ziskuchtivosť. V románe Martin Salander zdôraznil, že vidina moci a zisku ničí ideály človeka.

Nórska literatúra

Henrik Ibsen (1828 - 1906) – v dáme Peer Gynt sa prelína sen so skutočnosťou, v dráme Nora bojuje za emancipáciu žien a v dráme Staviteľ Solness zobrazuje disharmonický vzťah dvoch generácií.
Bjőrnstjerne Bjőrnson (1832 - 1910) – v divadelnej hre Rukavička hlásal rovnoprávnosť žien. Na tradíciu ľudových rozprávok nadviazal v poviedkach Veselý chlapec, Rybárča. Báseň Áno, milujeme túto krajinu sa stala nórskou štátnou hymnou. V roku 1903 dostal Nobelovu cenu.

Poľská literatúra

Boleslav Prus (1847 - 1912) – epopeja bábka zobrazuje rozkvet a úpadok meštianstva, historický román z čias Ramzesa XIII. Faraón. Nositeľ Nobelovej ceny Henryk Sienkiewicz (1846 - 1916) je autorom trilógie Ohňom a mečom, Potopa, Pán Wołodyjowski. Z obdobia Nerónovho Ríma je román Quo vadis, ktorý stvárňuje úpadok pohanského rána a prenasledovanie kresťanov. Maďarská literatúra

Imre Madách (1823 - 1864) – veršovaná filozofická dráma Tragédia človeka, v ktorej hľadal odpoveď na otázku úlohy jednotlivca v ľudských dejinách.
Kálmán Mikszáth (1847 - 1910) – poviedky zo slovenského prostredia Slovenskí rodáci, román posledný hradný pán- groteskná postava grófa nedecného hradu, román Podivné manželstvo – kritizuje konzervatívny život maďarskej šľachty. Česká literatúra

Mladá generácia českých realistov vystúpila spoločne v almanachu Máj.

Jej najvýznamnejším básnikom, prozaikom a novinárom bol Jan Neruda. Písal lyrické básne Hřbitovní kvítí, Písně kosmické, Prosté motívy, Zpěvy pateční – obsahujú ľudové motívy, intímnu vlasteneckú lyriku, zdôrazňuje vieru v ľud a rozum a sociálne balady Knihy veršov, Balady a romance. Klasickým dielom českého realizmu sú Povídky malostranské, v ktorých autor na základe vlastných zážitkov a spomienok zobrazuje život na Pražskej Malej Strane. S humorom i vážnosťou vykresľuje typické postavy i postavičky s ich dobrými i zlými vlastnosťami. Odhaľuje spoločenské, triedne rozpory, nadradenosť bohatých nad chudobnými. Najčastejšie využíva formu uceleného príbehu: Přivedla žebráka na mizinu, Doktor Kazisvět, Jak si nakouřil pán Vorel pěnovku.
Alois Jirásek – bol zakladateľom historického románu. Námety čerpal z husitského obdobia (Mezi proudy, Proti všem, Bratrstvo), z obdobia národného obrodenia (Filosofická historie, F. L. Věk, V nás) a z potrelohorského obdobia (Temno). Najväčšie úspechy dosiahol husitskou trilógiou, v ktorej vykreslil vznik a rozmach a úpadok husitského hnutia. Medzi skvosty Jiráskových próz patria Staré pověsti české, v ktorých zobrazoval predhistorické a historické obdobie a významné osobnosti. Napísal 12 hier: Jan Hus, Jan Žiška, Jan Roháč, Lucerna, Vojnarka, Otec.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?