Príhovor na stužkovej slávnosti

Kategorie: Slohy (celkem: 413 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 86514×

Příbuzná témata



Príhovor na stužkovej slávnosti

Drahý rodičia, vážený pedagogický zbor, milí moji spolužiaci!

Istý múdry človek raz povedal: „Mladosť je klas, pýta svoj čas“
Ja sa pýtam – Je vari možné aby práve tu na tomto mieste ked v očiach a srdciach nás plápolajú ohníčky nedočkavosti, vzrušenia, tichej túžby, túžby stať sa dospelým. Ved kto z nás za svoj doterajší život nepovedal vetu: „Kedy už budem veľký, kedy už budem dospelá!?!“
Ano, o chvíľu sa uzavrie brána s rokmi nášho detstva a kľúč od nej (hmmmm) ... Kto vie kam sa len podeje. Všetko sa tak zrazu neodbytne stratí. Nastane len ten rozhodujúci zlom, iskierka napätia, maličký okamih pravdy, ked v každom z nás klíči, rastie a dozrieva to čo príde len raz, to čo trvá vlastne len tak krátko, niečo tak nezbedné – majúce krídla roztopašného motýľa – naša mladosť. 18 – dve ničím nezvyčajné číslice. Vecou tak obyčajné, pre finančníkov nie tak podstatné, zato pre nás študentov, tak okúzľujúce – dôležité – priam podstatné. Ved čo všetko sa z nás počas nich stalo. Ale kto vie o tom okrem nás omnoho, omnoho viac? Ano, rodičia! Naši drahí rodičia!
Mami, spomínaš si??? Ty si ma pod srdcom cítila už vtedy, ked iný nemali ani len potuchy o tom, že vôbec existujem! A kým som prvý krát otvorila oči, uvidela som raj – štvoro-očú, sa nadomnou skláňajúcich, štvoro-očí, tak veľmi naplnených láskou. Láskou akou už málokedy potom, pretože neskôr – sa zračila aj bolesť! Koľko krát len mnou samou Vám tak spôsobená! A čím viac som bola staršia, tým viac som si uvedomovala, že Vašu lásku, drahý rodičia, si snád ani nezaslúžim. Koľko krát som si len hovorila: „Boooooože, tak toto som už asi ozaj prehnala......“ Frajerina však robí svoje a my ju berieme ako fádnu samozrejmosť. Ako rýchlik prejdú nami Vaše dobre mierené k nám rady – Len buchnutie dverami a .. už nás niet!
Otec: „Ja vieeem, Vy muži dosť ťažko a neradi dávate najavo svoje city. Avšak z Tvojho správania môžem usúdiť, že veľa krát chcel si mi povedať: „Syn môj, dcéra moja – Mám Ta Rád!“ a ja môžem iba tíško dodať: „Aj Ja Teba Ocko!“
Roky plynú a je tu stredná škola. Neviem, neviem drahý rodičia, či by ste sami zvládli tu námahu, ktorá pribúdala ako sme rástli. A práve s tým Vám pomohli naši učitelia. Na nich by som sa chcela obrátiť. Na nich, často ohováraných, nie vždy v dobrom spomínaných a mnohokrát z nášho správania úplne zničených, na nich, ktorí každoročné berú na seba časť výchovy 15 ročných puberťákov.

Ved Vás milí učitelia treba naozaj obdivovať! Nie každý predsa dokáže zvládnuť toľké trápenia: Rozprávať stále to isté, často zvládať skúšku absolutného študentského nezáujmu, s pocitom, že jeho hlasivky sa nedožijú dalšieho dňa. A najviac s pocitom, že je to úplne zbytočné a neprinesie to žiadne výsledky. Ved čo iné si želá každý učiteľ, ako to, aby sa jeho žiaci v živote uplatnili a jeho práca priniesla ovocie. Zatiaľ čo mi študenti riadili sme sa heslom: „Z učenia ešte nikto nikdy neumrel, ale načo riskovať!“ Je len škoda, poviete si, že si to uvedomujeme až teraz, ked sa naše 4-ročné putovanie pomaly šíri ku koncu. Viem, teraz je už neskoro, aby sme to zlo, všetok ten doterajší nezáujem len-tak odčinili. Prepáčte, to je jediné snád čo môžete, Prepáčte za všetko, čo sme napáchali vedome i nevedome. Zároveň za Všetkých dakujem, za to more skúseností, ktoré ste nám odovzdali, za dobrý príklad, čo ste nám dali a za nové poznatky, ktoré ste nás horko-ťažko, ale predsa naučili. Za tolerovanie Našich výstrelkov však patrí osobitná vdaka Vám, naša triedna pani profesorka. Dodnes obdivujeme Vašu neskonalú obetu a ako oceľ pevné nervy. Bola, ste a my vieme, že aj nadalej ostanete v našim srdciach ako tou najmilšou, svojím hláskom najnežnejšou a svojou príťažlivosťou aj najkrajšou profesorkou v našom stredoškolskom živote. A čo dodať na záver??? Hádam, nech takí žiaci ako my, sa Vám už do rúk nedostanú. Po prvé preto, aby ste nemuseli prežívať opäť to isté trápenie, ale i preto aby spomienka na nás bola neopakovateľná a jedinečná. A ešte niečo, budte nadalej vytrvalí vo svojej práci a učte s vedomím, že napriek všetkému si Vás žiaci vážia a obdivujú, lebo dalej do sveta ideme s tým, čo máme od Vás a verte, že dobré meno chceme urobiť nielen sebe, ale všetkým, ktorí nám majú na svedomí.
Chýb a omylov bolo síce veľa. Je ozaj ťažké niečo také odoprieť a hoci slová sú málo na odčinenie, príjmite ich od nás všetci čo ste tu: Vy drahí naši rodičia, Vy naši drahí učitelia. A to ako úprimné naše vyznanie! Prosím odpusťte, odpusťte za všetko ešte raz. Ďakujeme!!!.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?