Právo

Možnosti podnikania neziskových organizácií SPOLOČNOSŤ A NEZISKOVÉ ORGANIZÁCIE Od roku 1989 sme sa museli naučiť nové výrazy, ktoré sme dovtedy vôbec nepoznali alebo sme o nich počuli len v negatívnom kontexte. Takto sme spoznali aj výrazy ako: občianská spoločnosť, liberálne demokracia, právny štát a pod. Rok 1989 priniresol veľké zmeny v živote ľudí na našom území. Predovšetkým sa vytvorili prvé politické strany, ale aj mnohé ďalšie inštitúcie občianskej spoločnosti. Vytvorili sa prvé nadácie, nezávislé médie a vydavateľstvá, ako aj ďalšie inštitúty často ľuďmi pomenované ako „nonprofit“. V súčasnosti sa stáva tretí sektor výraznou duchovnou, politickou a ekonomickou silou. Tvorí ho široké spektrum organizácií – od malých spolkov, krúžkov, klubov až po silné nadácie a fondy. Pracujú v nich nadšenci, dobrovoľníci, ale aj silné profesionálne tímy expertov, ktoré vytvárajú alternatívne koncepcie verejnej politiky a pokrývajú mnohé sociálne funkcie, ktoré doteraz vykonával štát.1 NEZISKOVÁ ORGANIZÁCIA Vysvetlenie pojmu nezisková organizácia bohužiaľ v súčasnosti nemôžeme nájsť v žiadnom platnom právnom predpise. Dlho sa uvažovalo o osobitnom predpise, ktorý by osobitne upravoval otázky týkajúce sa neziskových organizácií, hlavne čo sa týka predmetu jej činnosti, hospodárenia, spôsobu vzniku, zdaňovania, atď. Takúto myšlienku však už naše spoločenstvo vyrástlo. Každý typ organizácie je zriadený osobitným predpisom, ktorý upravuje najmä účel zriadenia, vznik, zrušenie, zánik, hospodárenie a kontrolu. Z hľadiska činnosti môžeme tieto organizácie rozdeliť najmä na tie, ktoré: • zameriavajú svoju činnosť na uspokojenie potrieb svojich členov, sú založené na členskej základni (napr. občianske združenia, politické strany a hnutia, spolky, zväzky, kluby, náboženské spoločnosti, združenia, komory a spoločenstvá), • plnia úlohy štátu alebo obce, alebo zabezpečujú ďalšie verejné funkcie, podliehajú verejnej kontrole (verejné rozpočty) a obvykle úplne alebo čiastočne závisia od štátneho rozpočtu alebo s ním majú finančné vzťahy (sú to najmä rozpočtové a príspevkové organizácie, obce, štátne a neštátne fondy, zdravotné poisťovne, Sociálna poisťovňa atď.), • plnia všeobecne prospešné ciele a slúžia všetkým za rovnakých a dopredu známych 1 MAJDÚCHOVÁ, H. a kol.: Neziskové organizácie, SPRINT, Bratislava 2004, s.18-19 podmienok (sú to neštátne organizácie, nadácie, neinvestičné fondy a neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby).2 Neziskové organizácie sú organizácie, ktoré nie sú zriaďované za účelom dosiahnutia zisku, teda nie sú založené za účelom podnikania. Hlavným cieľom takýchto organizácií je dosiahnutie určitého vopred určeného cieľa, pričom výška príjmov získaných pri dosahovaní vytýčeného cieľa je len sekudárnou záležitosťou. Ak aj nejaký zisk dosiahne, vracia ho späť do ďalších verejnoprospešných akcií. Existujú však aj také neziskové organizácie, ktoré nie sú „celkom neziskové“, ale naopak, dosahujú zisk, len nie nutne na to, aby z takýchto peňazí profitovali vlastníci, resp. zakladateľia tej-ktorej organizácie. Aj v medzinárodnom meradle bolo potrebné nájsť spoločné označenie pre aktivity tohto druhu. Najčastejšie sa presadzuje označenie „nevládne neziskové organizácie“ alebo „mimovládne neziskové organizácie“ (non-governmental organizations). Takýto pohľad zodpovedá predovšetkým americkému poňatiu spoločnosti a vlády (government). Prenosom do európskeho prostredia dochádza k posunu – vláda sa tu chápe ako štátna moc (výkonná moc oddelená od zákonodarnej a súdnej moci) a tomu skôr zodpovedá anglický výraz „rule“. Preto sa tu používa pojem „neštátne neziskové organizácie.3 V zahraničí sa pre neziskový sektor používa aj názov „sektor oslobodení od daní“, čím je vlastne už v označení týchto organizácií zdôraznený oslobodenie týchto organizácií od niektorých daní, ako daň z príjmu, majetkové dane, ale aj ďalších finančných plnení, ako napríklad popatky pri poštovom styku, pri clách a pod. CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY NEZISKOVÝCH ORGANIZÁCIÍ Súčasnú spoločnosť môžeme rozdeliť do troch sektorov: 1. štátny sektor, 2. súkromný sektor a 3. tretí sektor, teda sektor mimovládnych, resp. neziskových organizácií. Tento sektor síce kladie veľký dôraz na svoju nezávislosť od štátu a trhu ako takého, ale v podstate ceľková nezávislosť týchto organizácií od štátu a trhu neexistuje. Treba si totiž uvedomiť to, že tretí sektor získava svoje financie v demokratickej spoločnosti len zčasti zo zdrojov, ktoré poskytuje 2 MAJDÚCHOVÁ, H. a kol.: Neziskové organizácie, SPRINT, 2002, s. 19-20 3 Doc. Ing. KUVÍKOVÁ, H., PhD.: Neziskové organizácie v Európskej únii, Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta v Banskej Bystrici, 2004, s. 6-7 súkromný sektor, ba niekedy tento zdroj oproti dotácií, ktoré poskytuje štát, predstavuje len tú menšiu časť príjmu neziskovej organizácie. Ajkeď tretí sektor tvorí široké spektrum organizácií, všetky tieto organizácie vykazujú určité znaky, ktoré sú im spoločné. Ide predovšetkým o: 1. verejnoprospešnosť – ako som už spomenula, tieto organizácie nemajú za cieľ dosiahnutie zisku; financie, ktoré získavajú svojou činnosťou užívajú podľa štatútu organizácie; resp. financie, ktoré im ostanú po splnení vytýčeného cieľa vracajú do ďalších programov, ktoré organizácia chce splniť. 2. neziskovosť – ich cieľom nie je vytvárať zisk za účelom súkromného obohatenia. 3. formálna štruktúra – sú formálne organizované, inštitucionalizované, a v nekonečnom dôsledku majú aj právnu subjektivitu, čo pre organizáciu znamená, že môže vstupovať do zmluvných vzťahov. Ich formálnu organizáciu ustanovuje osobitný zákon, ktorý je pre každú organizáciu špeciálne vydaný. Na základe týchto osobitných zákonov musia všetci absolvovať stanovený registračný proces a v rámci neho predložiť požadované dokumenty, ako napr. štatút, stanovy a pod. 4. dobrovoľnícky charakter – dobrovoľnícky charakter týchto organizácií sa prejavuje predovšetkým v tom, že nikto nesmie byť nútený k členstvu v neziskových organizáciách, ako ani k účasti na ich činnosti. Okrem toho sa prejavuje aj v tom, že prijímajú dary a dobrovoľné príspevky v podobe neplatenej práce, t.j. v ich organizačnej štruktúre majú prevahu aktivisti, ktorí za svoju účasť nedostávajú od organizácie žiadne finančné plnenie. Robia to preto, lebo ich vo väčšine prípadov ciele a činnosť organizácie zaujala a majú na splnení vytýčených cieľov už osobný, individuálny záujem – často sa to stáva ich „srdcovou záležitosťou“. Niektoré organizácie však zamestnávajú aj platených profesionálov na kľúčových pozíciách, aby sa do istej miery zachovala aj profesionalita v rámci spoločnosti, veď každá spoločnosť potrebuje do istej miery mať vo svojích radoch profesionálov, ktorí kontrolujú a usmerňujú činnosť spoločnosti a ktorí ju zároveň aj reprezentujú. 5. súkromný charakter – sú nezávislé od štátu, t.j. sú oddelené od štátnej správy, to však neznamená, že nemôžu dostávať príspevky zo štátneho rozpočtu, alebo regionálnych, miestnych alebo obecných zdrojov. 6. samosprávnosť – sú nezávisle, čo do istej miery znamená aj to, že ich nekontroluje ani štát, ani inštitúcie stojace mimo týchto organizácií. Majú vytvorené vlastné kontrolné mechanizmy, ktoré sú zakotvené v zriaďovacích dokumentoch. Ich finančné hospodárenie sa riadi platnými zákonnými normami a predpismi. Finančné hospodárenie neziskovej organizácie však má právo kontrolovať sponzor, ktorý v podstate neziskovej organizácii poskytol financie na splnenie vopred určeného cieľa. Špecifickosť jednotlivých právnych foriem by mala zodpovedať špecifickému charakteru určitej skupiny občianských aktivít a upravovať všetky špecifické vzťahy. Z hľadiska teórie práva sú jednotlivé právne formy odvodené od týchto špecifických princípov: • Majetkový princíp – je premietnutý v zákone o nadáciách a v zákone o neinvestičných fondoch. Obidve tieto právne formy podľa súčasných zákonov predstavujú združenie majetku. • Členský princíp – je premietnutý v zákone o slobode združovania občanov. Znamená v podstate zásadu, že všetko v organizácii závisí od vôle jej členov. • Vecný princíp - je premietnutý v zákone o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby a jeho základ tvorí poskytovanie konkrétnych služieb verejnosti.4 PRÁVNE FORMY NEZISKOVÝCH ORGANIZÁCIÍ A ICH STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Treba konštatovať, že v Slovenskej republike neexistuje žiadny samostatný zákon, ktorý by upravoval všetky typy neziskových organizácií. Názory, že by bolo účelné prijať jediný, tzv. strešný zákon pre neziskové organizácie, sa opakovane objavujú tak u nás ako aj v zahraničí. Právna úprava jednotlivých typov neziskových organizácií zostáva relatívne roztrieštená a premieta sa tak do všeobecných zákonov (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, daňové zákony, atď.), ako aj do celého radu samostatných zákonov pre jednotlivé typy neziskových organizácií. Naše zákonné normy požadujú, aby sa akékoľvek neziskové organizácie „vtesnali“ do zákonom stanovených organizačných foriem (pre každý typ takejto organizácie je totiž vydaný špeciálny zákon).5 V Slovenskej republike existujú 4 základné právne formy neziskových organizácií:  Občianske združenie (zákon č. 83/1990 Z. z. o združovaní občanov – spravujú sa ním občianske združenia, spolky, kluby, hnutia, spoločnosti, odborové organizácie, atď) 4 MAJDÚCHOVÁ, H. a kol.: Neziskové organizácie, SPRINT, 2002, s. 21 5 Doc. Ing. KUVÍKOVÁ, H., PhD.: Neziskové organizácie v Európskej únii, Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta v Banskej Bystrici, 2004, s. 12  Nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby (zákon č. 213/1997 Z.z. v znení zákona č. 35/2002 Z.z.)  Neinvestičný fond (zákon č. 147/1997 Z.z.)  Nadácia (zákon č. 34/2002 Z.z.) Okrem týchto organizácií môžeme do neziskového sekrora zaradiť aj:  politické strany a politické hnutia (zákon č. 85/2005 Z.z.)  náboženské spoločnosti (zákon č. 308/1991 Z.z.)  obchodné spoločnosti zriadené na iný účel ako je podnikanie na základe § 56 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa osobitných zákonov vznikajú aj neziskové organizácie, ktoré plnia: a) verejnoprávne ciele - výbor OSN pre ľudské práva - Slovenský rozhlas a Slovenská televízia - Slovenský Červený kríž - zdravotné poisťovne - štátne účelové fondy (väčšina týchto fondov už bola zrušená zákonom č. 553/2001 Z.z.) b) záujmové ciele - profesijné komory (napr. komora notárov, komora advokátov, komora lekárov, atď) - neprofesijné komory (napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, atď) - poľovnícke a rybárske združenia. PRÁVNA ÚPRAVA NEZISKOVÝCH ORGANIZÁCIÍ A ICH PODNIKANIE Podnikaním neziskových organizácií sa osbitne nezaoberá žiadna právna norma. Neziskové organizácie môžu vykonávať hospodársku činnosť i bez živnostenského listu. Medzi definíciou podnikania a hospodárskou činnosťou je určitý rozdiel. Organizácia môže vykonávať hospodárske činnosti a tak získavať peniaze aj bez toho, aby napĺňala základné znaky pojmu podnikanie. Hospodárska činnosť ako taká nie je definovaná v žiadnom právnom predpise. Zahŕňa v sebe získavanie finančných prostriedkov tak z podnikateľskej činnosti, ako aj z činnosti, ktorú organizácia vykonáva bez živnostenského listu. Zákon číslo 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) kde sa v § 2 uvádza, že „podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť s cieľom dosiahnuť zisk“. 6 Čo sa týka možnosti podnikania pri jednotlivých právnych formách neziskových subjektov, podnikateľskú činnosť môžu realizovať občianske združenia, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, záujmové združenia právnických osôb, cirkvi a náboženské spoločnosti, a vo veľmi obmedzenej miere aj nadácie.7 1. NADÁCIE Nadácia je účelové združenie majetku, ktorý slúži na podporu verejnoprospešného účelu. Zapisuje sa do registra nadácií, ktorú vedie Ministerstvo vnútra SR. Názvom nadácie je názov, ktorý sa zapisuje do tohto registra. Jej podstatou je majetok, ktorú tvoria veci, peňažné prostriedky, cenné papiere a iné peniazmi oceniteľné hodnoty, ktoré sú určené zriaďovateľom na plnenie verejnoprospešného účelu, pričom treba poznamenať, že vernoprospešným účelom sa rozumie rozvoj a ochrana duchovných a kultúrnych hodnôt, realizácia a ochrana ľudských práv alebo iných humanitných cieľov, ochrana a tvorba životného prostredia, zachovanie prírodných hodnôt, ochrana zdravia, ochrana práv detí a mládeže, rozvoj vedy, vzdelania, telovýchovy a plnenie individuálne určenej humanitnej pomoci pre jednotlivca alebo skupinu osôb, ktoré sa ocitli v ohrození života alebo potrebujú naliehavú pomoc pri postihnutí živelnou pohromou. Nadačou činnosťou sa rozumie: • poskytovanie peňažných a nepeňažných prostriedkou z majetku (nadačné imanie – najmenej 200.000 Sk, nadačný fond a ostatný majetok nadácie) nadácie tretím osobám, • správa majetku nadácie vrátane nadačných fondov a • vykonávanie inej činnosti v súlade s verejnoprospešným účeľom nadácie a s realizáciou nadačnej činnosti. Orgánmi nadácie sú správna rada (je najvyšším orgánom – má najmenej troch členov, ktorých funkčné obdobie určuje nadačná listina; členstvo v správnej rade je dobrovoľná a neplatená funkcia), dozorná rada (je kontrolným orgánom nadácie, t.j. revízorom; členstvo v dozornej rade je dobrovoľnou a neplatenou funkciou – funkčné obdobie je trojročné) a správca (je štatutárnym orgánom nadacie, ktorý riadi jej činnosť a koná v jej mene). 6 ONDRUŠEK, D. A kol.: Čítanka pre pokročilé neziskové organizácie, Vydalo Centrum prevencie a riešenia konfliktov, 2000, s. 139 7 FILADELFIOVÁ, J., DLUHÁ, M., MARČEK, E., KOŠIČIAROVÁ, S.: Poznávanie tretieho sektora na Slovensku, S.P.A.C.E. , 2004, s. 80 Nadácia nesmie podnikať, resp. jej možnosť podnikať je limitovaná presným určením činností, ktoré môže vykonávať. Takýmito činnosťami sú: prenájom nehnuteľností; organizovanie kultúrnych, vzdelávacích, spoločenských a športových akcií, a to za predpokladu, že je to v súlade s verejnoprospešným účelom nadácie a samozrejme ak tým účinnejšie využije svoj majetok. Nadácia ďalej nesmie uzatvárať zmluvy o tichom spoločenstve ako ani financovať politické strany či politické hnutia. Majetok nadácie nesmie byť použitý ani na podporovanie, resp. zakladanie obchodných spoločností. Peniaze musia byť uložené na účte v banke. Nadácia zodpovedá za svoje záväzky celým svojím majetkom, okrem prípadu, ak ide o prostriedky nadačného fondu vytvoreného na plnenie individuálne určenej humanitnej pomoci pre jednotlivca alebo skupinu osôb, ktoré sa ocitli v ohrození života alebo ktoré potrebujú naliehavú pomoc pri postihnutí živelnou pohromou. Nadácia hospodári na základe rozpočtu, ktorú schvaluje správna rada. Dary a príspevky poskytované darcami môžu byť použité len na účely, na ktoré boli určené darcami. Použitie týchto prosriedkov na iné účely je možné len zo súhlasom konkrétneho darcu. Dohľad nad nadáciami vykonáva Ministerstvo vnútra SR, ktorý kontroluje na základe výročnej správy, či nadácia plní účel na ktorú bola zriadená. 2. NEZISKOVÉ ORGANIZÁCIE POSKYTUJÚCE VŠEOBECNE PROSPEŠNÉ SLUŽBY Neziskovou organizáciou je podľa zákona právnická osoba, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok a ktorej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb. Medzi takéto všeobecne prospešné služby patria podľa zákona najmä: poskytovanie zdravotnej starostlivosti; poskytovanie sociálnej pomoci a humanitárnej starostlivosti; tvorba, rozvoj, ochrana, obnova a prezentácia duchovných a kultúrnych hodnôt; ochrana ľudských práv a slobôd; vzdelávanie, výchova a rozvoj telesnej kultúry; výskum, vývoj, vedecko-technické služby a informačné služby; tvorba a ochrana životného prostredia a ochrana zdravia obyvateľstva; služby na podporu regionálneho rozvoja a zamestnanosti a zabezpečovanie bývania, správy, údržby a obnovy bytového fondu. Takýto zoznam všeobecno prospešných služieb zákon spomína len ako príklad, t.j. môže byť doplnená o ďalšie aktivity. Neziskovú organizáciu môže založiť fyzická osoba, právnická osoba, alebo štát zakladacou listinou, ktorý musí obsahovať osvedčený podpis všetkých zakladateľov. Organizáciu, vnútrný režim, fungovanie a nakladanie s majetkom neziskovej organizácie upravuje štatút neziskovej organizácie (môže do nej nazerať a robiť si z neho výpisy každý – nezisková organizácia je povinná štatút na požiadanie sprístupniť). Nezisková organizácia vzniká registráciou, a to dňom, keď rozhodnutie krajského úradu o registrácii nadobudne platnosť. Register vedie registrový úrad podľa sídla neziskovej organizácie. Ústredný register neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby vedie Ministerstvo vnútra SR. Orgánmi neziskovej organizácie sú správna rada (je najvyšším orgánom neziskovej organizácie, ktorého prvých členov určí zakladateľ – má najmenej 3 členov, ktorých funkčné obdobie trvá 3 roky – ich členstvo je dobrovoľné a neplatené), riaditeľ (je štatutárnym orgánom, ktorý riadi jej činnosť a koná v jej mene – volí a odvoláva ho správna rada), dozorná rada (je kontrolným orgánom) a ďalšie orgány, ak to tak určí štatút. Nezisková organizácia zabezpečuje svoju činnosť a hospodári so svojím majetkom, pričom môže užívať aj majetok štátu alebo územnej samosprávy v súlade s osobitnými predpismi. ( 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu) Nezisková organizácia môže podnikať podľa osobitných predpisov za podmienky, že touto činnosťou sa dosiahne účelnejšie využitie jej majetku, a nebude ohrozená kvalita, rozsah a dostupnosť služieb, pre ktoré bola založená. Zásadnú chybu by urobila nezisková organizácia v tom prípade, keby zisk z takéhoto podnikania použila v prospech zakladateľov, zamestnancov alebo členov neziskovej organizácie. Takéto peniaze sú totiž určené na použitie v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb. Nezisková organizácia sa nemôže zúčastňovať na podnikaní iných osôb a nemôže uzatvárať zmluvu o tichom spoločenstve. Nesmú ďalej ani financovať činnosti politických strán a politických hnutí a nesmú viazať poskytovanie svojich všeobecne prospešných služieb na poskytovanie darov od fyzických alebo právnických osôb. Nezisková organizácia musí vo svojom účtovníctve oddelene viesť náklady a výnosy spojené s verejnoprospešnou službou, náklady a výnosy spojené s podnikateľskou činnosťou a náklady a výnosy spojené so správou neziskovej organizácie. Výšku výdavkou určuje každoročne správna rada neziskovej organizácie podľa potrieb neziskovej organizácie. Súčasťou majetku neziskovej organizácie môže byť aj tzv. prioritný majetok organizácie, ktorú do organizácie vkladá štát ako zakladateľ tej-ktorej neziskovej organizácie podľa tzv. transformačného zákona a ktorá môže byť použitá výlučne na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb (k nehnuteľnostiam, ktoré sú prioritným majetkom, vzniká v prospech štátu právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností). 3. NEINVESTIČNÉ FONDY Na rozdiel od nadácie je účelovým združením peňažných prostriedkov a nie účelovým združením majetku, pričom tieto poňežné prostriedky zriaďovateľ určil na financovanie, resp. na plnenie všeobecne prospešných cieľov alebo individuálne určenej humanitnej pomoci pre jednotllivca alebo pre skupinu osôb, ktoré sa ocitli v ohrození života alebo potrebujú naliehavú pomoc pri postihnutí živelnou pohromou. Za všeobecne prospešné ciele sa považuje podľa zákona rozvoj a ochrana duchovných hodnôt, ľudských práv, životného prostredia, prírodných a kultúrnych hodnôt, vzdelávania, zdravia a rozvoj sociálnych služieb. Neinvestičný fond môže zriadiť fyzická alebo právnická osoba prostredníctvom zriaďovacej listiny (vo forme notárskej zápisnice – musí jej súčasťou byť aj štatút neinvestičného fondu) alebo zmluvou. Fond vzniká registráciou v registri na krajskom úrade, samozrejme len po splnení všetkých predpísaných náležitostí. Ústredný register neinvestičných fondov vedie Ministerstvo vnútra SR. Orgánmi neinvestičného fondu sú: správna rada (je najvyšším orgánom fondu – počet členov, ich funkčné obdobie a spôsob vymenovania určí štatút), správca (je štatutárnym orgánom) a iné orgány, ktorých zriadenie ustanovuje štatút neinvestičného fondu. Majetok neinvestičného fondu tvoria vklady zriaďovateľov a iné peňažné prostriedky (dary; príspevky; príjmy z verejných zbierok; dedičstvo v peňažnej forme; prímy z lotérií, z kultúrnych akcií, zo športových akcií; dotácie; organizovanie verejných zbierok, atď.). Majetkom fondu je aj nehnuteľný majetok potrebný na výkon správy fondu. Neinvestičné fondy (rovnako ako nadácie) okrem grantov, darov a ako výnimky umožneného podnikania môžu mať aj iné príjmy. Základným predpokladom ich legálnosti je to, aby činnosť vyvynutú na ich dosiahnutie nebolo možné považovať za podnikanie podľa všeobecných kritérií podnikania ako takého. Fond hospodári podľa rozpočtu schváleného správnou radou, ktorý obsahuje všetky príjmy a výdavky neinvestičného fondu na kalendárny rok. Prostriedky fondu sa nesmú použiť na financovanie politických strán alebo politických hnutí ako ani na podnikanie. Tieto prostriedky totiž musia byť použité na ten účel, na ktorý boli určené. Prostriedky neinvestičného fondu taktiež nesmú byť použité v prospech zriadovateľa a jemu blízkych osôb, resp. ani v prospech členov orgánov fondu a ani členov orgánov právnickej osoby, ktorá poskytla neinvestičnému fondu dar alebo príspevok. Neinvestičny fond je povinný vypracovať každoročne výročnú správu, ktorú prekontroluje registrový úrad. 4. ZÁUJMOVÉ ZDRUŽENIA PRÁVNICKÝCH OSÔB Záujmové združenie právnických osôb je právnická osoba založená na ochranu vlastných záujmov. Takýto typ združenia sa zakladá: 1. zakladateľskou zmluvou, ku ktorej musia byť priložené stanovy schválené zakladateľmi a určenie osôb oprávnených konať v mene spoločnosti, 2. schválením založenia združenia na ustanovujúcej členskej schôdzi, o čom sa spíše zápisnica, v ktorej sa uvedie: a) že došlo k založeniu záujmového združenia právnických osôb, t.j. ktoré právnické osoby so založením súhlasili, b) účel, ktorý sa má týmto združením dosiahnuť, c) zoznam zakladajúcich členov a ich podpisy. K zápisnici musia byť priložené stanovy schválené ustanovujúcou schôdzou a mená osôb, ktoré sú oprávnené konať v mene spoločnosti. Združenie nadobúda právnu spôsobilosť zápisom do registra združení vedeného okresným úradom príslušným podľa sídla združenia (zaniká výmazom). Združenie zodpovedá za nesplnenie svojich povinností celým svojím majetkom. Hospodárenie záujmových združení zákon neupravuje.8 . Možnosti podnikania záujmových združení právnických osôb Občiansky zákonník osobitne neupravuje a preto je možné možnosti podnikania vyvodiť len všeobecne z ustanovenia § 20f Občianského zákonníka, ktorý podnikateľskú činnosť takýchto združení nezakazuje, ba ani ho špecificky neobmedzuje. Ide síce o takú právnu formu, ktorej hlavným účelom nemôže byť podnikateľská činnosť, no však na druhej strane výkon podnikateľskej činnosti Občiansky zákonník nevylučuje, čo znamená, že záujmové združenia právnických osôb môžu vykonávať podnikateľskú činnosť doplnkovým spôsobom. 8 MAJDÚCHOVÁ, H. a kol.: Neziskové organizácie, SPRINT, 2002, s. 49-50 5. POLITICKÉ STRANY A POLITICKÉ HNUTIA Občania majú právo sa združovať v politických stranách a v politických hnutiach. Politická strana a hnutie je právnická osoba, v ktorej občania prejavujú svoju vôlu zúčastňovať sa na politickom živote spoločnosti, najmä na vytváraní zákonodarných zborov a orgánov miestnej samosprávy; sú to teda dobrovoľné združenia (nikoho nemožno nútiť, aby sa stal členom politickej strany alebo hnutia), ktoré podliehajú registrácii na Ministerstve vnútra SR a ktoré môžu byť súčasne registrované aj ako občianske združenie. K návrhu na registráciu musia priložiť petíciu podpísanú aspoň 1000 občanmi, ktorí požadujú, aby strana vznikla a stanovy politickej strany alebo hnutia. Ttreba však poznamenať, že politické strany musia spĺňať určité zákonom predpísané kritériá, resp. musia dodržiavať určité pravidlá pri výkone svojej činnosti. Strany a hnutia sú totiž zakázané, ak: 1. porušujú ústavu a zákony alebo ak ich cieľom je odstránenie demokratických základov štátu, 2. nemajú demokratické stanovy alebo nemajú demokraticky ustanovené orgány, 3. smerujú k uchopeniu a držaniu moci zamedzujúcemu druhým stranám a hnutiam uchádzať sa ústavnými prostriedkami o moc alebo ak smerujú k potlačeniu rovnoprávnosti občanov, 4. ich program alebo činnosť ohrozuje mravnosť, verejný poriadok alebo práva a slobody občanov, 5. ich program je nasmerovaný proti suverenite a územnej celistvisti Slovenskej republiky. Strany a hnutia sú oddelené od štátu; nesmú vykonávať funkcie štátnych orgánov alebo ich riadiť; ako ani ukladať povinnosti osobám, ktoré nie sú ich členmi. Je pre nich zakázané aj zriaďovanie ozbrojených zložiek. Strany a hnutia zodpovedajú za svoje záväzky celým svojím majetkom, členovia strany a hnutia za záväzky strany a hnutia nezodpovedajú ani neručia. Strany a hnutia nesmú vo vlastnom mene vykonávať podnikateľskú činnosť. Môžu sa však podielať na založení právnickej osoby alebo sa zúčastňovať ako spoločníci alebo členovia právnickej osoby už založenej. Strana a hnutie sa môžu zúčastňovať ako člen alebo spoločník len v právnických osobách, ktorých predmetom činnosti je: • prevádzkovanie vydavateľstiev, nakladateľstiev a tlačiarní, • publikačná a propagačná činnosť, • lotérie a tomboly, • výroba a predaj predmetov propagujúcich program a činnosť príslušnej strany alebo hnutia, • usporadúvanie kultúrnych, spoločenských, športových, rekreačných, vzdelávacích alebo politických akcií. Podiel zo zisku z podnikania právnických osôb môžu strany a hnutia použiť len na naplnenie svojich progranových cieľov uvedených v stanovách, pričom ho nesmú rozdeliť medzi svojich súčasných a budúcich členov. Strana a hnutie sú povinný každoročne predložiť Národnej rade SR do konca februára výročnú finančnú správu za predchádzajúci rok. 6. CIRKEV A NÁBOŽENSKÉ SPOLOČNOSTI Cirkev alebo náboženská spoločnosť je dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii s vlastnou štruktúrou, orgánmi, vnútornými predpismi a obradmi. Môžu zakladať komunity, rády, spoločnosti a podobné spoločenstvá. Je to právnická osoba. Registráciu cirkví a náboženských spoločností vedie Ministerstvo kultúry SR. Návrh na registráciu podáva najmenej trojčlenný prípravný orgán, ktorého členovia musia byť plnoleté osoby. K návrhu na registráciu sa prikladá základný dokument zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.9 7. OBČIANSKE ZDRUŽENIA Občianske združenie je právnickou osobou a slúži na uspokojenie vlastných záujmov občanov. Je možné ho najjednoduchšie charakterizovať ako dobrovoľnú, slobodnú, organizovanú a trvalú formu spojenia viacerých osôb za spoločným verejnoprospešným účelom. Občania majú právo slobodne sa združovať (vojaci v činnej službe nemôžu vytvárať odborové organizácie a združovať sa v nich). Na výkon tohto práva nie je potrebné povolenie žiadneho štátneho orgánu. Zákon o združovaní občanov rozlišuje medzi niekoľkými typmi právnickych osôb, ktoré súhrnne označuje ako občianske združenia. Sú nimi spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby a iné združenia, ako aj odborové organizácie. 9 MAJDÚCHOVÁ, H. a kol.: Neziskové organizácie, SPRINT, 2002, s. 53 Združenia nesmú vykonávať funkciu štátnych orgánov, ani ich riadiť, resp. ukladať povinnosti občanom, ktorí nie sú ich členmi. Občiansku spoločnosť môžu založiť minimálne 3 osoby, z ktorých aspoň jedna musí byť spôsobilá na právne úkony. Tieto osoby podávajú návrh na registráciu združenia, ktorú musia podpísať. K návrhu musia priložiť aj stanovy združenia. Návrh na registráciu sa podáva na Ministerstvo vnútra SR. Pokiaľ ministerstvo nezistí dôvod na odmietnutie registrácie, vykoná zápis združenia do 10 dní od začatia konania. Združenia môžu medzi sebou uzavierať zmluvy o súčinnosti na dosiahnutie určitého cieľa, prípadne na uplatňovanie iného spoločného záujmu. Môžu sa dohodnúť aj o tom, že zmluva stratí účinnosť dohodou zúčastnených strán, dosiahnutím cieľa, pre ktorý bola uzavretá, alebo inou skutočnosťou v zmluve uvedenou. Problém podnikania občianskych združení je jednou z najdiskutovanejších tém tak v praktickom živote stoviek občianskych združení, ako i v právnej praxi najmä orgánov štátnej správy, predovšetkým preto, lebo hospodárenie/podnikani občianskych združení zákon neupravuje. Pokiaľ hovoríme o podnikaní občianskych združení máme na mysli: 1. podnikanie občianského združenia pod názvom, ktorý je zapísaný v stanovách združenia a autorizovaný registračným aktom Ministerstva vnútra SR (t.j. potvrdením stanov) – táto podmienka nie je splnená, ak: • podnikateľskú činnosť nevykonáva občianske združenie, ale občianským združením založený subjekt (obchodná spoločnosť) pod obchodným menom spoločnosti, ktoré je zapísané v obchodnom registri – v takomto prípade ide len o tzv. majetkovú účasť občianskeho združenie v inom subjekte podnikania. • vykonáva združenie komerčnú činnosť pod názvom inej osoby (podnikateľa) na základe príslušného zmluvného vzťahu – najčastejšie to býva na základe mandátnej zmluvy podľa ustanovení § 556 a nasl. Obchodného zákonníka, alebo na základe zmluvy o obchodnom zastúpení (sprostredkovateľská činnosť). 2. o činnosť, ktorá sa vykonáva samostatne 3. o činnosť, ktorá sa vykonáva na vlastnú majetkovú zodpovednosť združenia 4. o činnosť, ktorá sa vykonáva sústavne – t.j. musí ísť o nepretržitú, každodennú činnosť 5. o činnosť, ktorou sa dosahuje zisk – rozhodujúci je pri tomto zámer osoby, t.j. to, že je združenie v určitom období stratový ešte neznamená, že nepodniká. Obmedzenie výkonu podnikateľskej činnosti občianským združením možno vyvodiť z: 1. ustanovenia § 1 ods. 3 písm. b/ zákona č. 83/1990 Z.z. o združovaní občanov, podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje na zárobkovú činnosť alebo na zabezpečenie riadneho výkonu určitých povolaní – tuto nejde o to, že je občianskym združeniam zakázené vykonávať zárobkovú činnosť, len sa ustanovuje, že sa tento zákon nevzťahuje na združovanie občanov na zárobkovú činnosť alebo na zabezpečenie riadneho výkonu určitých povolaní, pretože tieto činnosti upravujú iné právne predpisy (napr. Obchodný zákonník, živnostenský zákon, atď). 2. ustanovenia § 1 ods. 3 písm. a/ zákona č. 83/1990 Z.z. o združovaní občanov, podľa ktorého ak Ministerstvo vnútra SR zistí, že združenie vyvýja činnosť, ktorá je vyhradená organizáciám združujúcim občanov na zárobkovú činnosť, bez omeškania ho na to upozorní a vyzve ho, aby od takejto činnosti upustilo. Ak združenie v činnosti pokračuje, ministerstvo ho rozpustí – ide o spôsob obmedzenia podnikateľskej činnosti a nie o jej zákaz. Samotný zákon o združovaní občanov nevylučuje vykonávanie komerčnej činnosti vykonávanej občianskými združeniami aj podnikateľským spôsobom a to v prípade, ak účel združenia, za ktorým sa fyzické prípadne právnické osoby združili zostáva plne zachovaný. Je to v súlade s myšlienkou ekonomického využitia majetku združení v prospech ich ďalšieho rozvoja. Zásadnou otázkou v uvedenej súvislosti však nie je ani to, či môže občianske združenie podnikať alebo nie, ale skôr to, či si jeho zakladateľia a osoby, ktoré do združenia vstúpili neskôr, majú alebo môžu rozdeliť medzi sebou zisk z podnikateľskej činnosti združenia. V prípade občianskych združení ide totiž o to, aby sa prípadný zisk združenia z takejto činnosti neprerozdeľovával medzi zakladateľov, prípadne členov združenia, tak ako je to známe z činnosti obchodných spoločností, ale aby zostal plne v majektu združenia a aby slúžil na jeho ďalšiu činnosť. S tým súvisí aj to, že členské príspevky sa nemajú a ani nemôžu mať právnu povahu vkladu; resp. ani základný, či členský vstupný vklad nemôže mať povahu základného imania združenia, rovnako ako ani výška členských príspevkov nemôže vyjadrovať mieru (podiel) na zisku, resp. na čistom obchodnom imaní. Je len prirodzené, že v takomto chápaní právneho a ekonomického režimu občianskeho združenia, toto nemá postavenie ani charakter podnikateľského subjektu.10 10 JUDr. KOPÁL, L.: Občianske združenie – právna úprava a prax, Akadémia vzdelávania Bratislava, 2000, s. 47-53 Použitá literatúra 1. MAJDÚCHOVÁ, H. a kol.: Neziskové organizácie, SPRINT, 2002 2. Doc. Ing. KUVÍKOVÁ, H., PhD.: Neziskové organizácie v Európskej únii, Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta v Banskej Bystrici, 2004 3. ONDRUŠEK, D. A kol.: Čítanka pre pokročilé neziskové organizácie, Vydalo Centrum prevencie a riešenia konfliktov, 2000 4. FILADELFIOVÁ, J., DLUHÁ, M., MARČEK, E., KOŠIČIAROVÁ, S.: Poznávanie tretieho sektora na Slovensku, S.P.A.C.E. , 2004 5. JUDr. KOPÁL, L.: Občianske združenie – právna úprava a prax, Akadémia vzdelávania Bratislava, 2000 6. Zákon č. 83/1990 Z. z. o združovaní občanov 7. Zákon č. 213/1997 Z.z. v znení zákona č. 35/2002 Z.z. o neziskovej organizácii poskytujúca všeobecne prospešné služby 8. Zákon č. 147/1997 Z.z. o neinvestičných fondoch 9. Zákon č. 34/2002 Z.z.o nadáciách 10. Zákon č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a politických hnutiach 11. Zákon č. 308/1991 Z.z. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností

ÚVOD V podmienkach globalizácie, ktoré prináša široké spektrum pozitívnych činiteľov do života spoločnosti, vzrastá u ľudí pocit strachu z nových, neznámych nebezpečenstiev ohrozujúcich ich istoty. Jednou z týchto nebezpečenstiev je aj násilná aktivita človeka vyvolaná predovšetkým politickými impulzmi. Násilie, či už politické alebo také, ktoré sa vyskytuje v spoločenskom živote sa stáva neoddeliteľnou súčasťou histórie ľudstva. HISTÓRIA A CHARAKTERISTIKA TERORIZMU Terorizmus je jedným z foriem politického násilia. Neexistuje preň všeobecne akceptovaná definícia predovšetkým preto, že je ťažké určiť hranice medzi terorizmom a inými formami politického násilia. Otázne je aj vymedzenie rozdielu medzi štátnym (štátmi podporovaným) a a protištátnym terorizmom. Rovnako je niekedy ťažké určiť, kedy ide ešte „iba“ o kriminálny čin , kedy o terorizmus a kedy o vojnu. Ešte zložitejšie je to v prípade rozlišovania medzi teroristickými útokmi a aktmi partizánskej vojny. V neposlednom rade treba pripomenúť aj to, že absencia jednoznačnej definície je pre niektoré politické subjekty aj výhodná; jeho voľný výklad totiž v politickom boji zneužívať, keď za teroristické aktivity môžu označiť takmer všetko čo sa im svojim spôsobom hodí. Z uvedeného výkladu je jednoznačne zrejmé, že pre slovo „terorizmus“ existuje v medzinárodnom meradle vyše sto rôznych definícií. Pre nás je dôležité predovšetkým výklad Európskej Únie: „ Terorizmus je čin spáchaný úmyselne s cieľom vážne destabilizovať alebo zničiť základné politické, ústavné, hospodárske a sociálne štruktúry. Ide o zločiny, ako ohrozovanie života alebo fyzickej integrity osôb, vzatie osoby za rukojemníka, únos lietadla, spôsobenie výbuchu a podobne.“ Je nepochybne dôležité pri pochopení dnešného rozmanitého chápania tohto pojmu uviesť aj ďalšie príklady, ako napríklad výklad terorizmu podľa: 1.americkej FBI: „ Terorizmus je nezákonné použitie sily alebo násilia proti osobám alebo majetku na zastrašenie alebo násilné donútenie vlády, civilnej populácie, či akejkoľvek ďalšej cieľovej skupiny, za účelom presadzovania politických a sociálnych cieľov.“ 2.vlády USA: „ Terorizmus je chápaný ako použitie násilia alebo hrozby násilím, obvykle zamerané proti nezúčastneným osobám, s cieľom vyvolať strach, ktorého prostredníctvom sú dosahované politické, náboženské alebo ideologické ciele. Terorizmus teda zahŕňa i kriminálne zločiny, ktoré sú vo svojej podstate symbolické a sú cestou k dosiahnutiu iných cieľov, než na ktoré je kriminálny čin zameraný.“ 3.teroristov – príslušníkov Revolučného komanda Marinusa van de Lubbeho: „Takzvaný terorizmus je logický a spravodlivý odpor ľudu proti štátnemu terorizmu, kapitalizmu, rasizmu, sexizmu a imperializmu.“ Nato aby sme pochopili, prečo si vykladajú rôzne sociálne skupiny rôzne tento pojem, je dôležité ešte raz zdôrazniť že terorizmus ako jedna z mnohých podôb ozbrojeného násilia nie je novým javom. Dnes by sme už ani nevedeli zistiť, kedy sa v dejinách uskutočnil prvý teroristický čin. Jeho počiatky sú všeobecne datované do obdobia, kedy sa človek začal organizovať do širších spoločenských celkov, z ktorých postupne vznikli štáty. Jednoznačne v tomto období vznikol boj o moc, ako politická záležitosť a s ním spojený terorizmus. Terorizmus sa v konkrétnych historických obdobiach prejavoval rôzne. Zmenili sa tak prostriedky, ako aj znaky teroristických útokov a v konečnom dôsledku aj chápanie terorizmu zo strany spoločnosti. Terorizmus nepatrí iba histórii, dôležitú úlohu hraje aj v súčasnosti. 20. storočie je z hľadiska súčasného poznania najkrvavejším storočím. Okrem dvoch svetových vojen a množstva lokálnych vojenských konfliktov prispieva k tejto smutnej skutočnosti aj nárast teroristického násilia. Z globálneho hľadiska sa práve v tomto storočí stal terorizmus celosvetovým problémom. V niektorých krajinách (Kolumbia, Sri Lanka, Afganistan, Alžírsko) terorizmus úplne zničil potenciál na úspešné obhájenie vlastných záujmov na medzinárodnom poli. Terorizmus si od svojho vzniku udržal vysoký stupeň dynamiky svojho vývoja (rýchlo sa dokáže adaptovať na nové spoločenské podmienky). Kombinuje tradičné formy terorizmu (napr. politicky motivované atentáty, únosy, politické vraždy, bombové útoky, atď.) s modernou technológiou (jadrové, chemické a biologické zbrane, atď.). Práve toto ohrozuje celosvetovú bezpečnosť, medzinárodnú stabilitu a vďaka moderným zbraniam hromadného zničenia aj environmentálny systém. Novú črtu terorizmu predstavuje plošnosť a brutalita. Ten tradičný sa zameriaval spravidla na individuálne ciele, najmä na predstaviteľov politickej a hospodárskej moci. Nepotreboval veľa obetí, ale chcel, aby mnoho ľudí vedelo o jeho cieľoch a požiadavkách. Zmyslom útokov nového terorizmu je čoraz častejšie dosiahnuť čo najväčší počet obetí, spôsobiť rozsiahle materiálne škody a hospodárske straty. V týchto podmienkach teroristi predpokladajú vznik rozsiahleho chaosu, celospoločenskej paniky a tým chcú otriasť usporiadaním i fungovaním štátu. Charakteristika aktuálneho terorizmu je ešte zložitejšia záležitosť, ako charakteristika iných práve prebiehajúcich sociálnych procesov. Sťažujú ju okolnosti, ktoré sa v iných súčasných javov a udalostí absentujú. Ide najmä o to, že sa pri charakteristike a analýze terorizmu často objavuje prvok utajovania, konšpiratívnosti. Teroristické organizácie majú radi okolo seba tajomnosť, ktorá môže byť spojená aj s vytváraním predstáv o hrozivosti a neočakávanosti ich budúcej činnosti, avšak ani vlády bojujúce proti teroristom nezverejňujú všetky detaily svojej činnosti, ako ani všetky okolnosti odhaľovania týchto skupín, a to hlavne z toho dôvodu, že štátne orgány, vedené možno dobrým úmyslom uspokojiť verejnú mienku, neraz príliš rýchlo a bez patričného uváženia a dôkazov informujú verejnosť o takých skutočnostiach, ktoré by v prípade ich utajenia mohli viesť k rýchlejšiemu odhaleniu a zadržaniu organizátorov teroristických činov. Preto sa vytvoril nový systém komunikácie štátnych orgánov s verejnosťou prostredníctvom médií, ktorý spočíva v tom, že je verejnosť informovaná síce bezprostredne, ale „bez zbytočných detailov“. Novodobý terorizmus od skončenia Studenej vojny vykazuje isté spoločné špecifiká. Je potrebné zdôrazniť hlavne 3 črty, ktoré sa spájajú s terorizmom 20. a hlavne 21. storočia, a to: 1.zosilnenie medzinárodného terorizmu na náboženskom fundamentalistickom základe, najmä islamskom; 2.výrazné zameranie medzinárodných teroristických útokov proti USA a ich spojencom, a na útoky proti ich symbolom, oficiálnym predstaviteľom, firmám i radovým občanom; 3.prehlbujúce sa napojenie medzinárodného terorizmu na medzinárodnú organizovanú zločinnosť. Rozpad blokového systému a následná depolarizácia moci uvoľnili priestor pre regionálnu nestabilitu a doteraz neexistujúce alebo potláčané vnútorné konflikty. Etnické, či náboženské skupiny nemajú dostatočný potenciál na to aby presadili svoje záujmy voči dominantnejším národom, či náboženstvám v otvorenej vojenskej konfrontácii, a preto je pre nich terorizmus vhodným prostriedkom na ceste k dosiahnutiu ich požiadaviek. Globalizácia so sebou prináša aj šírenie západných civilizačných vzorov, čo celkom pochopiteľne vyvoláva aj negatívne reakcie. Priepustnosť hraníc, uľahčenie cestovania a prostriedky modernej komunikácie zjednodušujú život aj teroristov. Organizácia i vykonávanie ich akcií sa stáva menej náročné a otvorené demokratické spoločnosti im poskytujú dostatočné množstvo nedostatočne zabezpečených objektov vhodných pre realizáciu ničivých útokov. V tejto súvislosti nemožno zabudnúť ani na silu globálnych médií, ktoré svojou snahou o podanie čo najsenzačnejších a emocionálne i časovo čo najživších správ len prispievajú k šíreniu paniky a atmosféry strachu čím pomáhajú k naplneniu dôležitého cieľa každého teroristického útoku. Výsadné postavenie USA a rôzne podoby ich politickej, hospodárskej a vojenskej angažovanosti v mnohých častiach sveta sa nie vždy a všade stretávajú so všeobecným pochopením. Ich vojenská prevaha ich robí neporaziteľnými v každom konflikte, a preto musia ich nepriatelia proti nim používať iné metódy. Udalosti z 11. septembra 2001 ukázali, že teroristické útoky sú práve tou cestou, ako môžu malé a slabé skupiny fanatikov účinne a efektívne zasiahnuť aj proti najsilnejším štátom sveta. Napriek tomu, že v súčasnosti, najmä po 11. septembri 2001, sa zdá, akoby sa terorizmus stal bežnou súčasťou nášho života, a tým stratil časť svojho neočakávaného a úderného pôsobenia, nemožno súhlasiť s názorom, že s terorizmom sa spoločnosť musí naučiť žiť, podobne ako žije pacient so svojou chorobou. 11. SEPTEMBER 2001, NEW YORK Za najnovší medzník vo vývoji terorizmu sa považuje útok na Svetové obchodné centrum (WTC) a Pentagón v USA 11. septembra 2001. Ide najmä o formálnu záležitosť, pretože podstata ani charakter súčasného terorizmu sa týmito akciami nezmenili. Stali sa však bezprecedentnými v súvislosti s počtom priamych obetí, bezprostrednými i ďalšími ekonomickými stratami a škodami, ako aj psychickým efektom, ktorý vyvolali. Išlo o teroristický čin s veľkým množstvom obetí, no bez použitia zbraní hromadného ničenia, s čím sa dovtedy nerátalo. Rok 2001 bol aj v znamení vzostupu medzinárodného terorizmu v protiklade proti vývoju, ktorý sa v tejto oblasti prejavoval v posledných rokoch minulého storočia. Dva mrakodrapy Svetového obchodného centra v New Yorku, ktoré boli známe ako Dvojičky a predstavovali jeden zo symbolov prosperity USA, sa nestali objektom teroristickej akcie prvýkrát. Na komplex budov WTC (World Trade Center) bol teroristami uskutočnený útok už 26. februára 1993. V podzemných garážach vtedy vybuchol automobil naplnený trhavinou. V dôsledku výbuchu prišlo o život šesť ľudí a vyše tisíc ich bolo zranených. V decembri 1993 boli pred súd postavený štyria teroristi obvinení z uskutočnenia atentátu a boli odsúdení dokopy na 240 rokov väzenia. V roku 1996 bolo postavených v najväčšom procese s teroristami v USA pred súd desať ďalších teroristov. Boli obvinení zo sprisahania proti USA, z prípravy atentátov, ako aj z podielu na útoku proti WTC. Teroristi boli odsúdení k dlhoročným trestom odňatia slobody a ich vodca, slepý egyptský šejk Omar Abdar Rahmán, dostal doživotný trest. Zdalo sa že bezpečnosť WTC už nebude ohrozovaná. Dopoludnia 11. septembra 2001 o 8.45hodine miestneho času narazil do severnej veže Dvojičiek Boeing 767 spoločnosti American Airlines. Stodesať poschodovú budovu zasiahol na úrovni osemdesiateho poschodia. V dôsledku výbuchu vypukol v budove veľký požiar. Spočiatku sa zdalo, že ide o nezvyčajnú leteckú nehodu a na miesto nešťastia prichádzali mnohopočetné záchranné sily. Avšak, keď o niečo viacako o štvrťhodinu, o 9.05 hodine, narazilo ďalšie lietadlo, bolo zrejmé, že nejde o nešťastnú náhodu. Vedelo sa už, že obe lietadlá boli unesené teroristami. Po druhom výbuchu požiar v komplexe výrazne zosilnel. O 9.50h sa zrútila jedna a o 40 minút aj druhá veža Dvojičiek, pričom došlo aj k poškodeniu ďalších budov v ich okolí. Desať minút po náraze druhého lietadla do mrakodrapu zastavil americký úrad pre leteckú dopravu FAA (Federal Aviation Administration) všetky štarty lietadiel krajine. Vo vzduchu sa však ešte nachádzalo okolo 50 lietadiel. Nevedelo sa koľko z nich majú vo svojej moci teroristi. Išlo o dve ďalšie lietadlá. Prvým bol Boeing 757, ktorý o 9.45h narazil do budovy Pentagónu, kde sídli ministerstvo obrany USA. Druhým bol ďalší Boeing 757, ktorý sa po boji pasažierov únoscami o 10.45h zrútil nad neobývaným územím štátu Pennsylvánia. Nielen celé USA ale aj väčšina sveta bola z udalosti v šoku. Prvýkrát v histórii NATO došlo na druhý deň po útokoch k aktivizácii článku 5 Severoatlantickej zmluvy, ktorý pojednáva o tom, že útok proti jednej alebo viacerým členským štátom organizácie v Európe alebo v Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým. Z uskutočnenia teroristických útokov boli obvinení príslušníci organizácie al-Kaida vedenej Usámom bin Ládínom vyhláseným 13. septembra 2001 ministrom zahraničných vecí USA C. Powellom. G. Bush 21. septembra na mimoriadnom zasadnutí oboch komôr Kongresu vo svojom prejave povedal, že dôkazy, ktoré USA majú, ukazujú, že za útokmi z  11. septembra stojí sieť al-Kaida na čele s bin Ladínom. Počiatočné odhady počtu obetí útoku na WTC boli značne nadsadené. Najchmúrnejšie úvahy pripúšťali možnosť, že o život mohlo prísť aj viac ako 10.000 ľudí. Väčšina odhadov sa pohybovala okolo 5 až 6 tisíc osôb. Podľa oficiálnych údajov zahynulo v troskách budovy WTC 2663 osôb. V Pentagóne zahynulo 125 ľudí. V štyroch lietadlách prišlo o život 245 ľudí. Okolo akcií z 11. septembra 2001 existuje doposiaľ viacero nevyjasnených otázok. Kongres USA začal vo februári 2002 spoločné vyšetrovanie oboch komôr o aktivitách tajných služieb, ktoré nezabránili septembrovým teroristickým útokom v New Yorku a Washingtone. V deväťstostranovej správe osobitnej komisie oboch komôr amerického Kongresu uverejnenej na konci júla 2003 sa vymenováva rad chýb, ktorých sa spravodajské služby dopustili. Nebol však predložený dôkaz o tom, že útokom mohli zabrániť. Jedným z hlavných nedostatkov bola nedostatočná spolupráca medzi spravodajskými službami, najmä tromi najväčšími z nich: Ústrednou spravodajskou službou (CIA), Federálnym úradom pre vyšetrovanie (FBI) a Národnou bezpečnostnou agentúrou (NSA). V súvislosti s udalosťami z 11. septembra 2001 poukázala 4. novembra 2001 na zaujímavú skutočnosť denník New York Times s odvolaním sa na zdroje z americkej vlády. Pri teroristickom útoku na WTC v New Yorku bola zničená aj tajná kancelária CIA. Podľa novín sa zamestnancov kancelárie podarilo síce včas evakuovať, ale činnosť CIA bola po strate tohto oddelenia značne narušená. Filiálka CIA sídlila v 47-poschodovej budove komplexu budov centra, ktorá sa tiež zrútila po páde severnej a južnej veže. Jednou z úloh pracovníkov pobočky CIA bolo sledovanie zahraničných diplomatov pri OSN, resp. ich získanie ako špiónov. V roku 2001 došlo aj k ďalším teroristickým akciám na ázijskom kontinente, na území Indie najmä v spolkovom štáte Džammú a Kašmír. US PATRIOT ACT Úspechy samovražedného terorizmu potvrdzuje aj fakt, že 45 dní po útokoch z 11. septembra 2001 americký Kongres schválil US Patriot Act, ktorý zaviedol ďaleko siahajúce zmeny - ktoré do seba zahŕňajú aj preventívne opatrenia uskutočňované proti imigrantov, nerobiac výnimky medzi nimi, ako aj iné opatrenia, zabezpečujúce Ameriku proti terorizmu - , ktoré však v mnohých prípadoch limitujú ľudské práva. Patriot Act porušil či obmedzil nesledujúce práva (uvedené aj v publikácii ACLU – American Civil Liberties Union: Seeking Truth From Justice – v ktorom sú uvedené najčastejšie sa vyskytujúce klamstvá ohľadom Patriot Act-u): slobodu myslenia a právo na jej vyjadrenie, slobodu tlače a združovania, právo na súkromie – poštovné zásielky a elektronická komunikácia, nedotknuteľnosť osobného majetku, právo štátu na vlastnú vládu (štátom sa myslí štát v rámci Únie). Okrem týchto nemálo závažných zásahov do osobnej slobody jednotlivcov, Patriot Act ďalej umožnil polícii vykonávať rozsiahle vypočúvania a kontrolu pošty, bez toho, aby bolo nutné preukázať dôvod na podozrenie na trestnú činnosť. Doba, po ktorú polícia mohla vypočúvať, poprípade zadržať osobu, bola predĺžená s tým, že sa ešte stále vyžadoval súhlas súdu, ale v realite išlo len o formalitu. Orgány mali podľa tohto dokumentu právo tajne navštíviť bydlisko či pracovisko osoby, o ktorú sa zaujímali, pričom sa o tom takáto osoba nemusela ani dozvedieť. V prípade ak by sa o tom dozvedela, nesmela o tom s nikým hovoriť, dokonca ani s členmi vlastnej rodiny. Pochopiteľne, akákoľvek sťažnosť na ohliadku a na konanie štátnej správy bola vylúčená. Orgány mohli pri obhliadke zadržať čokoľvek, čo uznali za vhodné. U niektorých tzv. materiálnych svedkov, bolo zrušené právo svedka dozvedieť sa o tom, čím je obvinený (tzv. habeas corpus) a právo na právnu pomoc. Štátna moc mohla uväzniť ľudí na ľubovoľne dlhú dobu, bez toho aby sa proti nemu bolo možné podať obvinenie. Dotyčný sa nemohol oficiálne sťažovať, veď on ani neexistoval. Jedného dňa sa stratil a pátrať po ňom by bolo nebezpečné. V USA sa v posledných rokoch takto „stratili“ stovky a možno tisíce ľudí. Štatistika „stratených“ je tajná a pátranie po nich je protizákonné. Osudy týchto ľudí totiž nemôžu byť zverejňované. Na základe tohto zákona začali policajné zložky sledovať, kto si čo požičiava vo verejných knižniciach. Knižnice sú povinné spolupracovať s vyšetrujúcimi orgánmi a predkladať im zoznamy čitateľov spolu s titulmi kníh, ktoré si vypožičali. Prijatie Patriot Act-u bola ukážkou majstrovskej manipulácie s ústavnými orgánmi. Tento najhorší zákon v histórii USA ležal dlho v zásuvke a na svetlo bol vybraný niekoľko týždňov po 11. septembri 2001, keď bola ešte Amerika v stave šoku a hrôzy. Zákon bol prijatý bez verejných či vnútorných diskusií a skúmania, Kongres vtedy zámerne rokoval cez noc a hlasovanie sa tiež zámerne uskutočnilo nadránom, keď polovica kongresmanov spala, pričom text zákona vôbec nebol k dispozícii kongresmanom pred hlasovaním. V Kongrese totiž prehlásili, že na diskusiu teraz nie je čas, tak ako ani na čítanie zákona, veď je Zem v ohrození. Niektorí kongresmanovia hlasovali s podmienkou, že sa k zákonu pripojí tzv. sunset klauzula, teda že sa tie najdrastickejšie obmedzenia slobôd prestanú za určitú dobu platiť. Menej než 2 roky neskôr americký Kongres schválil US Patriot Act II, ktorý predstavuje dlhú, rozšírenú verziu Patriot Act-u I. NÁZOR AMNESTY INTERNATIONAL Amnesty International je jednou z najvýznamnejších medzinárodných mimovládnych organizácií, ktorá podstatným spôsobom ovplyvňuje činnosť v medzinárodných vzťahoch v oblasti ľudských práv. Tato organizácia sa zaslúžila o Nobelovu cenu mieru v roku 1977. Svoje zistenia predkladá Organizácii Spojených národov, Rade Európy, Organizácii amerických štátov, Organizácii africkej jednoty, Európskej únii, OBSE atď. Amnesty International neraz vyslovila už krátko po septembrových útokoch svoj hlboký nesúhlas s porušovaním ľudských práv s výhovorkou na atentáty. Vo svojich správach dokumentovala nárast útokov proti moslimom a obyvateľom pochádzajúcim z Blízkeho východu či Ázie. V správe zo 4. októbra 2001 uviedla, že „je síce potešujúcou správou, že vlády jednotlivých štátov vyzývajú svojich občanov k tolerancii, ale napríklad v samotnej USA došlo za necelý mesiac od útokov k viac ako 540 útokov smerujúcim voči Američanom arabského pôvodu. Ničenie mešít, hinduistických chrámov a komunitných centier, neobišlo ani niektoré európske krajiny ako napríklad Poľsko a Dánsko. V krajinách Latinskej Ameriky sú ľudia blízkovýchodného pôvodu často zadržiavaní pre podozrenia z väzieb na teroristické organizácie“. Spravidla konštatovala, že „boj proti terorizmu „ je v takýchto prípadoch často zneužitý na obmedzenie občianskych slobôd a ľudských práv. Amnesty International ďalej konštatovala, že „Je smutnou iróniou, že len pár týždňov po skončení Konferencie OSN proti rasizmu, musia mnohé komunity na svete čeliť rastúcej diskriminácii.“ Organizácia vyslovila tiež obavu z toho, že momentálna situácia umožňuje niektorým vládam zvýšiť represie proti oponentom. Neskoršie, 15. novembra 2001, Amnesty International vyslovila hlboký nesúhlas s Vojenským nariadením (Military Order), ktorú podpísal americký prezident G. W. Bush 13. novembra. Toto nariadenie v podstate umožňoval špeciálnym vojenským komisiám súdiť neamerických občanov, podozrivých z účasti na „medzinárodnom terorizme“. Organizácia konštatovala, že takéto súdy by mohli byť v určitých prípadoch nespravodlivé lebo prezidentské nariadenie obchádza základné princípy spravodlivého súdu a v prípade zadržania osoby podozrivej z účasti, prípadne plánovania teroristického útoku by takáto osoba mala byť postavená pred spravodlivý súd. Takéto Vojenské nariadenie dostáva USA aj do sporu so záväzkami vyplývajúcimi z Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach, ktorý USA ratifikovali v roku 1992. Takéto vojenské nariadenie považovala Amnesty International za neakceptovateľné a požadovala jej zrušenie hlavne pre jej diskriminatívny charakter. Amnesty Internatinal má veľa ďalších príspevkov, názorov, čo sa týka porušovania ľudských práv po 11. septembri 2001, ale v konečnom dôsledku vo všetkých svojich vyjadreniach hlása, že „ V časoch krízy je každá vláda podrobená ťažkej skúške. Práve v týchto chvíľach je dôležité dbať na prísne dodržiavanie spravodlivosti. Obete útokov, ich rodiny a aj verejnosť si to zaslúžia.“ NÁZOR KOFIHO ANANA VYSLOVENÁ V JEHO SPRÁVE „VO VÄČŠEJ SLOBODE“ Podnetom k napísaniu tejto práce bolo stretnutie lídrov sveta v New Yorku v roku 2005 z dôvodu, že chceli prehodnotiť výsledky podpísania Milleniun Declaration z roku 2000. Lídri štátov, ktorí podpísali Millenium Declaration poprosili generálneho tajomníka OSN Kofiho Anana o vypracovanie správy, ktorá by slúžila ako súhrn a zhodnotenie uplynulých 5 rokov. V Millenium Declaration podpisujúce štáty vyjadrili presvedčenie, že je najdôležitejším nástrojom dosiahnutia bezpečnosti, demokracie, mieru a posilnenia ľudských práv ľudskosť, ktorá zahrá dôležitú rolu v 21. storočí. Žiadali globálne spojenie síl aby sa vytýčené ciele mohli uskutočniť do roku 2015. Ďalej sa zaviazali chrániť zraniteľné skupiny a akceptovať potreby Afriky. Počas 5 rokov trvania Millenium Declaration sa svet zmenil dosť výrazne. Ako dôvod zmeny uvádza Kofi Anan 3 okolnosti: rozšírenie terorizmu a teroristických skupín, choroby moderného sveta, úpadok dôvery verejnosti v OSN. Vyriešenie situácie vidí Kofi Anan vo vytvorení dokonalého trojuholníka rozvoja, slobody a dodržiavania ľudských práv. Všetky tieto zložky sú aj samostatne dosť silné, ale absencia už aj jednej z nich nám spôsobuje veľké ťažkosti. Kofi Anan vyžaduje kolektívnu akciu pre dosiahnutie cieľov, veď ani jeden zo štátov nie je schopný žiť izolovane od ostatných. Je najvhodnejší čas sa rozhodnúť a začať kolektívnu akciu, lebo je dostatočné množstvo prostriedkov na dosiahnutie vytýčených cieľov. Kofi Anan rozdelil svoju prácu na 3 časti: 1.Freedom from want ( Sloboda bez nedostatku ) 2.Freedom from fear ( Sloboda bez strachu) 3.Freedom to live in dignity ( Sloboda pre život v dôstojnosti ) Svoje názory o terorizme a súčasnom dianí rozpisuje v časti „sloboda bez strachu“, kde predchádzanie terorizmus uvádza ako jednu z elementov, ktoré do seba sloboda bez strachu zahŕňa. Hovorí, že: „Terorizmus je dnes hrozbou pre všetky hodnoty, na ktorých stojí OSN: rešpektovanie ľudských práv, panstvo práva, mierové riešenie sporov a tolerancia medzi ľuďmi a národmi.“ Súhrnná stratégia štátov proti terorizmu by podľa neho mala pozostávať z 5 pilierov: 1.z odhovorenia ľudí od uchyľovania sa k terorizmu či jeho podpory, 2.z popretia poskytnutia akejkoľvek materiálnej podpory teroristom, 3.z odradenia štátov podporovať terorizmus, 4.z rozvinutia možností štátov, aby mohli efektívne bojovať proti terorizmu, 5.z obhajovania ľudských práv. Ďalej by mala byť vybudovaná kolektívna bezpečnosť, lebo ak je v dnešnej dobe ohrozená jedna krajina, znamená to ohrozenie aj ostatných krajín. K dosiahnutiu kolektívnej bezpečnosti by mal viesť lepší monitoring a efektívnejšia činnosť OSN, pričom sa pri monitorovaní netreba obmedzovať len na zbrane hromadného ničenia, dôležité je aj odstraňovanie tzv. ľahkých zbraní. Pri preventívnych krokoch proti terorizmu netreba zabudnúť ani na také akcie, ktoré vzbudia v obyvateľstve podporujúceho terorizmus pochybnosti o tom, že sú teroristické úkony najefektívnejšou cestou k dosiahnutiu ich cieľov. V ďalších odsekoch tejto časti venoval Kofi Anan svoju pozornosť ďalším s terorizmom úzko spätým problematikám, ako je organizovaný zločin, nukleárne a biologické zbrane, atď. Poukázal na problémy sveta, ktorými je potrebné v každom prípade zaoberať a ktoré môže byť vyriešené len vtedy, ak sa jednotlivé štáty spoja do spoločného boja proti nim. ZÁVER V tejto práci som chcela troška priblížiť terorizmus a vysvetliť niektoré jeho charakteristické črty, lenže som po čase zistila, že táto téma, je veľmi rozsiahla a ajkeď z mnohých pohľadov až veľmi často používaná, rozpracovaná, táto dnes používaná charakteristika je v mnohých prípadoch nepoužiteľná. Našla som v mnohých publikáciách mnohé prívlastky spájané k terorizmu ako pojmu, lenže som vždy našla nejaký argument, prečo som sa s tým ktorým prívlastkom nemohla stotožniť. Ale v konečnom dôsledku je to aj nepodstatné. Terorizmus je jednoducho terorizmus. Nezáleží na tom aký prívlastok k nemu pripojíme. Pri pomyslení na to, že môžem stratiť svojich najmilších v dôsledku nezodpovedného konania teroristov vo mne vzbudzuje hrôzu a strach. Na jednej strane keď uznávam existenciu týchto pocitov v sebe, uznávam aj silu teroristov. Na druhej strane však odsudzujem ich činy, lebo bojujú neľudskými nástrojmi, za ciele, ktoré by mohli dosiahnuť aj iným spôsobom. V priebehu posledného mesiaca som sa snažila pochopiť prečo riešia svoje problémy teroristickými útokmi a prečo hlásajú ideu, ktorá je pre nás Európanov taká neprijateľná. Priznám sa úprimne, aj keď som si prečítala veľa kníh o 11. septembri 2001 a o terorizme nenašla som žiadny ospravedlňujúci argument v prospech teroristov. Som si celkom istá, že v nepochopení ich príčin, cieľov a myslenia spočíva ten najväčší problém. Nevieme ich pochopiť a oni nás tiež nie, veď máme na iných princípoch založené náboženstvo. Kým si s nimi spolu „nesadneme“ a nepredebatujeme svoje názory, nedosiahneme nič, všetko bude pokračovať ďalej. Násilie, hrôza, strach... A nepomôže nám ani „vojna...“ „PROTI TERORIZMU????“ Použitá literatúra: Doc. PhDr. František Škvrnda, Csc.: Terorizmus – Najvýznamnejšia nevojenská bezpečnostná hrozba súčasnosti, Trenčín: Digital Graphic, 2. vydanie, 2003 Martin Sviatko: Globálny terorizmus, Banská bystrica: Euroatlantickécentrum, 2005 D. Bango, M. Lysoň, J. Viktoryová, J. Palarec: Problémy odhaľovania a vyšetrovania terorizmu, Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2005 Caleb Carr: Dějiny terorismu – Kořeny války proti civilistm, Praha: vydavateľství Práh, 2002 Kol. autorov: Fenomén bezpečnosti v medzinárodnom meradle, prešo: Vyd. Rokus, 1.vyd. 2004 Eric Hershberg, Kevin W. Moore: Critical Views of September 11, New York: The New Press,2002 www.noveslovo.sk www.aclu.org www.zvedavec.org www.amnesty.org www.amnesty.sk www.un.org www.un.org/largerfreedom

Zmluva o dielo podľa Obchodného zákonníka Zmluva o dielo podľa Obchodného zákonníka nahradila zmluvné typy upravené v prv platnom Hospodárskom zákonníku v časti VIII, VIII A a v časti X, ktorými sa regulovali mnohé právne otázky, ako aj mnohé zmluvné typy. V obchodnom zákonníku sa preto práve v úprave zmluvy o dielo sústredilo viacero zmluvných typov, takže ich pojmové znaky sú v jednotlivých ustanoveniach vyjadrené len vo všeobecnej podobe. Práve preto by mal dávať objednávateľ a zhotoviteľ pri uzavieraní zmlúv väčší pozor. Odlišnosti úpravy zmluvy o dielo v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku spočívajú v podstate v subjektoch, ktoré takúto zmluvu uzavierajú. Podľa ustanovení Občianského zákonníka sa totiž uzavierajú len zmluvy medzi podnikateľom na jednej strane a občanom na strane druhej, kým vzťahy vznikajúce medzi podnikateľmi podľa § 2 ods. 2 OBZ (t.j. medzi osobami zapísanými v obchodnom registri; osobami podnikajúcimi na základe živnostenského oprávnenia; osobami podnikajúcimi podľa iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov a fyzickými osobami vykonávajúcimi poľnohospodársku výrobu, ktorý sú registrovaní podľa osobitných predpisov) sa riadia vždy Obchodným zákonníkom. Písomná forma zmluvy o dielo sa vyžaduje len v prípade, ak tak ustanovuje zákon, no však v reálnom živote sa podľa mojej mienky správne ustálila taká prax, že sa v ústnej forme uzatvárajú len tie najjednoduchšie zmluvy – teda tie, ktoré v prípade sporu vzhľadom na ích jednoduchosť a jednoznačnosť nevyvolávajú žiadne pochybnosti. Dohoda o forme musí byť výsledkom dohody oboch účastníkov zmluvy, prípadne výsledkom prejavu vôle jednej zmluvnej strany. Je to tak na základe § 272 OBZ, ktorý zakotvuje výraznú odchýlku od OZ v tom smere, že ustanovuje, že „zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôlu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme“. V občianskom práve sa tak môže stať len v prípade ak sa na tom strany dohodnú. Určité pochybnosti môže vyvolávať aj otázka zmeny, resp. zrušenia zmluvy, ktorá bola uzavretá písomne. V občianskom práve totiž platí zásada, že písomne uzavretú zmluvu možno meniť a rušiť iba písomne. Táto zásada sa však nezakotvila do obchodného práva. V obchodnom práve totiž platí, že sa má vykonať zmena, resp. sa má zmluva zrušiť v písomnej forme len v tom prípade, ak to strany výslovne zakotvili v písomnej zmluve. Ak tak strany neurobili, platí, že zmluva môže byť zmenená či zrušená aj ústne. NÁLEŽITOSTI ZMLUVY O DIELO Podstatné náležitosti zmluvy sú uvedené v § 536 ods. 1: 1. predmet plnenia – je treba uviesť čo najpodrobnejšie vlastnosti diela, ktoré má po dokončení vykazovať, resp. treba odkázať na parametre ktoré sú uvedené v projekte. Prípade ak v zmluve podrobnejšie nie sú uvedené vlastnosti predmetu, treba vychádzať z dohodnutého účelu, na ktorý sa má dielo použiť. 2. dohoda o cene – cenu je možné určiť troma spôsobmi: ➢ jednak uvedením konkrétnej sumy – v tomto smere je potrebné sa dohodnúť aj o tom, či je táto suma uvedená v zmluve nemenná, alebo akým spôsobom sa dá zmeniť (napríklad že je možné sa od uvedenej ceny odchýliť o 10%) ➢ zmluvné strany sa môžu dohodnúť o sp ô sobe určenia ceny (napr. že spočítajú cenu všetkého použitého materiálu, plus k tomu prirátajú prácu, ktorá bola vykonaná, t.j. vynásobia počet hodín, ktoré bolo odpracované s vopred dohodnutou sumou a zaokrúhlia to na tisícky) ➢ požiadavka na splnenie cenovej doložky je splnená aj výslovným prejavom zmluvných strán, že chcú uzavrieť zmluvu aj bez dohody o cene. 3. prevziať záväzok objednávateľom a zaplatiť dohodnutú cenu. V tomto smere netreba zabudnúť ani na také náležitosti, ktoré majú obsahovať všetky zmluvy, ako je napríklad označenie zmluvných strán (obchodné meno, sídlo, IČO, údaj o zápise do obchodného/živnostenského registra, resp. je možné uviesť aj DIČ – t.j. informáciu o tom, či je zmluvná strana platiteľom dane z pridanej hodnoty alebo nie), štatutárne orgány zmluvných strán, prípadne prokuristu, ak je oprávnený podpisovať zmluvy, prípadne aj ďalšie osoby s oprávnením konať v mene spoločnosti. Je vhodné k zmluve pripojiť aj výpis z obchodného registra, aby sa mohli porovnať v ňom uvedené údaje s údajmi na zmluve. Pojmom dielo sa rozumie: • zhotovenie určitej veci, ak sa neuprevuje kúpnou zmluvou, • montáž určitej veci, • údržba určitej veci, • vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci, • hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Pre zmluvu o dielo vždy platí, že jej predmet sa musí dohodnúť tak, aby bol ukončený hmotným výsledkom. POVINNOSTI ZHOTOVITEĽA A OBJEDNÁVATEĽA Zásadne platí, že zhotoviteľ je povinný dielo vykonať na svoje náklady, on totiž môže objednávateľa požiadať o zaplatenie ceny diela len po jej odovzdaní. Samozrejme to je len zákonná úprava, účastníci sa môžu na úprave tejto problematiky dohodnúť inak, t.j. sa môžu dohodnúť o poskytnutí preddavku. Objednávateľ môže poskytnúť preddavok pred začatím vykonávania prác, ako aj počas ich vykonávania. Preddavok by mal zodpovedať rozsahu vykonaných práv. Zmluvné strany by si v zmluve mali upraviť aj spôsob zisťovania priebežne vykonaných prác, či už v mesačných alebo iných dohodnutých časových odvetviach, ako aj formu takéhoto zisťovania (napr. zisťovacou zápisnicou). V súvislosti s platením diela zmluvné strany by sa mali dohodnúť aj o otázkach platenia po dokončení diela a jeho prevzatí objednávateľom. Dohoda o čase plnenia nie je podmienkou platného vzniku zmluvy, ale ak jeden z účastníkov trvá na jej určení, takáto náležitosť musí byť určená v zmluve. Ak nedošlo k určeniu času plnenia, zhotoviteľ je povinný dielo vykonať v primeranom čase podľa povahy diela. Odovzdaniu diela pred dojednaným časom plnenia zo strany zhotoviteľa môže brániť iba výslovná zmluvná dohoda alebo povaha diela. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť aj na tom, že odovzdá zhotoviteľ dielo po samostatných častiach, pokiaľ takéto časti objednávateľ môže užívať aj samostatne. Ak zhotoviteľ poverý na vykonanie diela inú osobu (FO - živnostník alebo PO), preberá zodpovednosť aj za časti diela, ktoré vykonal poverený zhotoviteľ. K vylúčeniu možnosti zhotoviteľa poveriť inú osobu na vykonanie diela môže dôjsť len na základe zmluvy. Objednávateľ má v podstate len povinnosť vec prevziať a zaplatiť zaň dohodnutú cenu. Keďže zhotoviteľ vykonáva dielo samostatne, nie je viazaný žiadnými pokynmi objednávateľa, ak sa v zmluve nedohodli inak. Ak má objednávateľ obstarať určité veci potrebé na vykonanie diela, tieto veci má odovzdaťzhotoviteľovi v lehote určenej zmluvou, inak bez zbytočného odkladu po tom čo sa zmluva uzavrela. V prípade, ak by sa nedohodli o určení ceny jednotlivých vecí dodaných objednávateľom, platí právna domnienka, že o cenu objednávateľom dodaných vecí sa neznižuje cena za vykonanie diela. Ak objednávateľ nedodrží dohodnutú lehotu na dodanie veci, dostáva sa do omeškania, s dôsledkami, ktoré právo s takýmto omeškaním objednávateľa spája. V takomto prípade sa objednávateľovi poskytne primeraná lehota na splnenie záväzku obstarať veci. Po uplynutí tejto lehoty zhotoviteľ musí upozorniť objednávateľa na to, že veci, ktoré mal obstarať obstará sám – obstarať veci za objednávateľa však nie je povinnosťou zhotoviteľa. V takomto prípade má zhotoviteľ aj možnosť odstúpenia od zmluvy. Pri obstaraní veci zhotoviteľom za objednávateľa zhotoviteľ môže požadovať úhradu ceny a nákladov na ich obstaranie aj bez dohody o platení preddavkov v zmluve. Objednávateľ musí zaplatiť za veci bez zbytočného odkladu po výzve zhotoviteľa. V prípade, ak zmluva neobsahuje ustanovenia o obstaraní veci objednávateľom, obstaranie veci je súčasťou plnenia zhotoviteľa. NEBEZPEČENSTVO ŠKODY NA VECIACH OBZ umožňuje, aby všetky veci boli vo vlastníctve zhotoviteľa alebo objednávateľa. To či je vec vo vlastníctve zhotoviteľa alebo objednávateľa závisí od toho, ako sa zmluvné strany dohodli o tom, kto veci zaobstará. Nebezpečenstvo škody na veciach, ktoré obstaral objednávateľ, znáša sám až do ich spracovania, v dôsledku ktorého sa stávajú súčasťou diela. Prichádza však do úvahy aj možnosť odchylnej úpravy. Za vec vo vlastníctve objednávateľa určenú na spracovanie pri vykonávaní diela zodpovedá zhotoviteľ obdobne ako skladovateľ – zmuluva o skladovaní môže byť uzavretá aj ústne, ale doporučuje sa aspoň spísanie zápisnice o prevzatí veci s uvedením množstva, stavu, prípadne poškodenia veci alebo obalu. Skladovateľ nezodpovedá za poškodenie na veci, ktoré nemohol odvrátiť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Zhotoviteľ je povinný vrátiť objednávateľovi veci, ktoré od neho prevzal, avšak pri vykonaní diela nespracoval. VLASTNÍCKE PRÁVO K ZHOTOVENEJ VECI Vznik vlastníckeho práva sa viaže na miesto vykonávania diela. V prípade, keď sa dielo vykonáva u objednávateľa, na jeho pozemku alebo na pozemku, ktorú obstaral objednávateľ, nebezpečenstvo škody znáša objednávateľ, ktorý je aj vlastníkom veci. Na vznik vlastníckeho práva nemá vplyv to, kto obstaral veci potrebné na vykonanie diela. Ajkeď všetky veci potrebné na vykonanie diela obstaral objednávateľ, ale dielo sa zhotovuje u zhotoviteľa, vlastníkom veci je zhotoviteľ, a tým pádom znáša aj nebezpečenstvo škody na nich. Zmluvné strany sa všsk môžu dohodnúť aj na inej úprave (napr. že vlastnícke právo k zhotovenej veci bude patriť objednávateľovi a nebezpečenstvo za škodu prejde na objednávateľa až odovzdaním diela – v takomto prípade má objednávateľ záruku, že zostane vlastníkom rozostavaného diela aj keď na zhotoviteľa bude vyhlásený konkurz, prípadne vstúpi do likvidácie). Pri zmluve o dielo, ktorej predmetom je údržba, oprava alebo úprava veci, nebezpečenstvo škody na veci a ani vlastnícke právo neprechádza na zhotoviteľa veci. Pri zániku záväzku z dôvodu omeškania zhotoviteľa objednávateľ môže odstúpiť od zmluvy a požadovať vrátenie veci alebo zaplatenie ceny vecí, ktoré nemožno vrátiť a ktoré boli prevzaté zhotoviteľom. Pri odsúpení zhotoviteľa od zmluvy z dôvodu omeškania na strane objednávateľa, patrí zhotoviteľovi cena za dielo podľa dohody uvedenej v zmluve, po odpočítaní toho, čo ušetril. Ak záväzok zanikne z dôvodu, za ktorý objednávateľ nezodpovedá, je povinný uhradiť zhotoviteľovi len to, o čo sa zhotovením obohatil. CENA ZA DIELO Ak sa zmluvné strany dohodli na uzavretí zmluvy bez určenia ceny, mali by v zmluve uviesť lehotu, do ktorej cenu dohodnú, alebo spôsob určenia ceny (napr. za nich môže určiť cenu aj poverená osoba alebo súd, ktorý rozhoduje na základe znaleckého posudku). Tzv. všeobecká cena – je to cena, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok. Pokiaľ si zmluvné strany v zmluve dohodli preddavky za vykonané práce, tieto sa odpočítavajú z ceny za konečné plnenie spôsobom dohodnutým v zmluve. Pokiaľ bola v zmluve dohodnutá výška ceny podľa rozpočtu, ktorý je súčasťou zmluvy, alebo sa zmluvné strany dohodli na spôsobe určenia ceny podľa rozpočtu, ktorý objednávateľovi zhotoviteľ oznámil DO uzavretia zmluvy, platí táto výška ceny (takáto záväznosť sa nevzťahuje na rozpočet zriadený až PO uzavretí zmluvy). Zo záväznosti ceny určenej na základe rozpočtu do uzavretia zmluvy platia 2 výnimky: 1. v prípade, keď cena bola určená na základe rozpočtu, ktorý nezaručuje úplnosť 2. pri určení ceny na základe rozpočtu, ktorý je podľa zmluvy nezáväzný – pokiaľ zhotoviteľ chce požiadať o zvýšenie dohodnutej ceny, musí preukázať účelnosť prác vynaložených navyše a nákladov s nimi spojených, ako aj nevyhnutnosť ich vynaloženia oproti nákladov uvedených v rozpočte. Podmienkou na uplatnenie nároku na zvýšenie ceny zhotoviteľom je, že objednávateľovi oznámy: • potrebu prekročenia rozpočtovej sumy a • výšku požadovaného zvýšenia ceny. Takéto oznámenie musí zhotoviteľ urobiť bez zbytočného odkladu po zistení nevyhnutného prekročenia v rozpoče určenej ceny (môže tak urobiť osobne, faxom, telegraficky, resp. zápisom v stavebnom denníku). V prípade nesúhlasu objednávateľa so zvýšením ceny na základe neúplného alebo nezáväzného rozpočtu, zhotoviteľ sa môže obrátiť na súd. Pri požiadavke zhotoviteľa prekročiť cenu podľa rozpočtu o viac ako 10% objednávateľovi vzniká právo na odstúpenie od zmluvy (bez zbytočného odkladu). V takomto prípade je povinný zhotoviteľovi uhradiť náklady podľa rozpočtu vynaložené na vykonanie diela do dňa odstúpenia od zmluvy. OBZ neobsahhuje ustanovenia o fakturácii, t.j. je to vecou dohody strán. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť o zaplatení ceny za dielo pred jeho dokončením alebo po jeho dokončení. Ak zmluva neobsahuje dohodu zmluvných strán, platí, že objednávateľ je povinný zaplatiť za dielo po jeho vykonaní a v nadväznosti na jeho prijatie. OBZ ďalej neobsahuje ani žiadne obmedzenia pre objednávateľa pri preberaní diela, ktoré má vady. Dodávka, ktorá obsahuje čo len drobné vady, sa považuje za riadne plnenie. Pri prevzatí vadného plnenia objednávateľom, ktoré zhotoviteľ oznámil sa mení obsah záväzku spôsobom zodpovedajúcim vadnému plneniu. V zmluve možno dohodnúť aj zmluvnú pokutu za nezaplatenie preddavku v dohodnutej lehote a zároveň aj dôsledky omeškania zhotoviteľa s vykonaním diela. Zmluvná voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu sa prejavuje aj v možnosti zmeniť záväzok vyplývajúci zo zmluvy o dielo. Lenže, ak sa zmluvné strany pri zmluve o dielo dohodli na písomnej forme zmluvy, automaticky to nezmanená obligatórnu písomnú formu aj pre jeho zmeny, ibaže sa na tom dohodli. Okrem toho je jednostranný prejav účastníka zmluvného vzťahu smerujúci k zmene zmluvy nepostačujúci, t.j. nemá žiadne právne účinky. Prípadné obmedzenie rozsahu vykonávaných zmluvných prác objednávateľom bez súhlasu zhotoviteľa by znamenalo porušenie zmluvnej povinnosti zo záväzkového vzťahu a vznik nároku na náhrady škody. Zmluvné strany by sa mali dohodnúť aj o dôsledkoch obmedzenia alebo rozšírenia rozsahu diela na cenu dohodnutú či už podľa rozpočtu, alebo bez neho. V prípade keď si tieto dôsledky nedohodnú, objednávateľovi vzniká právo na primerane zvýšenú alebo zníženú cenu. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť aj o zmene diela. V takomto prípade by sa mali dohodnúť aj o dôsledkoch zmeny na dohodnutú cenu, dohodnúť by sa mali aj o doplnení zmluvy v časti o zabezpečení veci a na tom, či veci potrebné na zmenu diela zabezpečí objednávateľ alebo zhotoviteľ. Ak veci má zabezpečiť zhotoviteľ, treba upresniť aj cenový limit na ich kúpu, zosúhlasiť požiadavky na ich kvalitu a vybavenie (štandardné alebo nadštandardné), čo má vplyv na cenu. V praxi spôsobuje problémy, ak zhotoviteľ vykonáva tzv. práce navyše na základe požiadavky objednávateľa, avšak strany sa nedohodnú na rozšírení diela, alebo zhotoviteľ vykoná zmenu materiálu za drahší bez súhlasu objednávateľa. V takýchto prípadoch spravidla zhotovitelia nebudú schopní preukázať oprávnenosť požadovaných prác vykonaných navyše oproti dohodnutému predmetu zmluvy a najmä ich vplyv na zmenu dohodnutej ceny. SPÔSOB VYKONÁVANIA DIELA Oprávnenie objednávateľa kontrolovať vykonávanie diela – Objednávateľ je oprávnený vykonávať kontrolu diela jednak pred splnením a jednak v priebehu jej vykonávania. Ak zhotoviteľ dielo vykonáva v rozpore s dohodnutým predmetom plnenia a jeho vlastnosťmi, prípadne v rozpore s postupom uloženým podľa projektu, objednávateľovi vzniká právo domáhať sa odstránenia zistených vád a toho, aby zhotoviteľ vykonával dielo riadne. Objednávateľovi vzniká aj právo na odstúpenie od zmluvy za predpokladu, že: • zhotoviteľovi poskytol primeranú lehotu na odstránenie vád, • postup zhotoviteľa by viedol k podstatnému porušeniu záväzku zo zmluvy . Právo kontroly objednávateľa je určitým zásahom do postupu zhotoviteľa samostatne vykonávať dielo, ktoré pôsobí preventívne a vytvára predpoklady na zabránenie vzniku väčších škôd, najmä pri vadnom vykonávaní určitých prác, ktoré sa už neskôr nedajú odstrániť bez narušenia podstaty diela. V prípade ukončenia určitej úlohy a pred začatím novej úlohy (napr. pred začatím zastrešovania budovy), je zhotoviteľ povinný pozvať objednávateľa na kontrolu (náklady spojené s takouto kontrolou znáša zhotoviteľ). Pri nesplnení tejto povinnosti vzniká zhotoviteľovi povinnosť umožniť objednávateľovi dodatočnú kontrolu. V prípade, ak bol objednávateľ riadne pozvaný na kontrolu ale sa nedostaví, zhotovitel môže pokračovať v práci, z čoho vyplýva, že zhotoviteľ nemôže pokračovať v práci, keď objednávateľa napriek dohodnutému časovému rozvrhu napozval na vykonanie kontroly. Pokračovanie v prácach by znamenalo porušenie právnej povinnosti a možnosť vzniku nároku na náhradu škody. Mohlo by to byť aj dôvodom na odstúpenie od zmluvy. Pri znemožnení účasti objednávateľa na kontrole z dôvodu neodvrátiteľnej prekážky (napr. havária služobného vozidla, poveternostné podminky, atď) môže objednávateľ požadovať dodatočné vykonanie kontroly. Musí však bez zbytočného odlkadu oznámiť zhotoviteľovi prekážku, ktorá mu zabránila zúčastniť sa na kontrole. Náklady opätovného zvolania kontroly bude znášať objednávateľ. Povinnosť zhotoviteľa upozorniť objednávateľa na nevhodnosť veci alebo pokynov – Táto povinnosť upravuje vplyv vecí alebo pokynov, ktoré objednávateľ odovzdal zhotoviteľovi na základe záväzku z uzavretej zmluvy. Predstavuje výnimku zo zásady riadne ukončiť a odovzdať dielo objednávateľovi za predpokladu splnenia podmienok v ňom uvedených. Zhotoviteľ je povinný upozorniť bez zbytočného odkladu objednávateľa na: • nevhodnú povahu veci , • nevhodnosť pokynov , ktoré mu objednávateľ poskytol. Táto povinnosť vzniká vtedy, keď ich zhotoviteľ pri vynaložení odbornej starostlivosti mal možnosť zistiť. Zákon zhotoviteľovi ukladá povinnosť prerušiť práce pri zistení prekážky v riadnom vykonávaní diela z dôvodu nevhodnej povahy veci alebo pokynov. Spôsobuje to predľženie lehoty plnenia. Je preto v záujme objednávateľa, aby na upozornenie zhotoviteľa na nevhodnosť povahy veci a pokynov reagoval čo najrýchlejšie. Zo strany objednávateľa nestačí oznámenie, že nie je schopný obstarať kvalitnejšie veci, pretože je nedostatok na trhu alebo z iných dôvodov. Na to, aby sa zhotoviteľ zbavil zodpovednosti, musí trvať na: • výmene nevhodných vecí objednávateľa použitých na zapracovanie v rámci výstavby, alebo na • zmene pokynov objednávateľa. Vyhlásenie objednávateľa že trvá na použití odovzdaných vecí alebo daných pokynov, musí mať písomnú formu. Zhotoviteľ má nárok na náhradu nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s prerušením vykonávania diela. Môže ísť aj o náklady na demontáž nevhodných vecí, na zaobstaranie nových vecí, ak sa zmluvné strany dohodli na tomto spôsobe odstránenia prekážok pri vykonávaní diela. Zodpovednosť zhotoviteľa za nedokončenie diela a vady dokončeného diela – predstavuje výnimku zo zásady dokončiť dielo riadne a v súlade s dohodou o predmete plnenia a prípadným projektom. Zhotoviteľ pri splnení povinnosti upozorniť objednávateľa na vadnosť veci a pokynov nezodpovedá za nedokončenie diela a za vadnosť dokončeného diela. Medzi vadami diela a vadnými vecami alebo pokynmi objednávateľa však musí byť príčinná súvislosť. Zhotoviteľovi vzniká aj nárok na cenu za nedokončené dielo, avšak z nej musí odpočítať to, čo ušetril nedokončením diela. Skryté prekážky veci, na ktorej sa má vykonať oprava alebo úprava – zhotoviteľovi pri zistení prekážok (na veci, ktorá je predmetom opravy, údržby, modernizácie alebo rekonštrukcie), ktoré znemožňujú pokračovať vo vykonávaní diela, vzniká oznamovacia povinnosť voči objednávateľovi, a to bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o nich dozvedel. Zhotoviteľ je povinný objednávateľovi navrhnúť zmenu diela (ak sa nevedia dohodnúť, každej zo strán vzniká právo od zmluvy odstúpiť – pri odstúpení od zmluvy zhotoviteľovi vzniká právo na zaplatenie ceny za práce, ktoré vykonal do toho času, ako mohol zistiť prekážky, ktoré mu bránili vo vykonaní diela podľa pôvodnej dohody), no však v tomto prípade mu vzniká právo a nie povinnosť prerušiť práce na vykonávaní diela. V prípade ak sa pre prerušenie rozhodne, lehota na vykonanie diela sa automaticky nepredlžuje – dôsledky prerušenia prác si musia zmluvné strany dohodnúť. V praxi sa však môže vyskytnúť prípad, že zhotoviteľ síce prekážky zistí, ale pokračuje v práci. No a na druhej strane sa môže vyskytnúťprípad, že prekážky pri vykonávaní diela zistí až neskôr, avšak pri vynaložení odbornej starostlivosti ich mohol zistiť už skôr. Pri posudzovaní nároku na náhrady škody sa vychádza z posudzovania toho, či zhotoviteľ porušil povinnosť zistiť prekážky pred začatím prác na vykonávaní diela. Treba zistiť, či zhotoviteľ mal takúto povinnosť uloženú napríklad v zmluve, alebo či to nevyplýva z odbornej kvalifikovanosti fyzickej a právnickej osoby a z možností takéhoto zistenia. VYKONANIE DIELA Riadným vykonaním diela dochádza k zániku záväzku. Riadným ukončením sa rozumie ukončenie v dohodnutej lehote a bez vád. Objednávateľ nie je povinný prevziať dielo s vadami. Úprava v OBZ objednávateľovi nezakazuje prevzatie diela s vadami, prípadne aj diela nedokončeného. Pri prevzatí diela s vadami záleží len od dohody zmluvných strán, či si v zmluve dohodli zmluvnú pokutu za omeškanie zhotoviteľa s ich odstraňovaním. Pri prevzatí nedokončeného diela by sa zmluvné strany mali dohodnúť na tom, či dielo dokončí zhotoviteľ za čiastočnej prevádzky a za akých podmienok, alebo či objednávateľ odstúpi od zmluvy a zabezpečí si dokončenie dielo iným zhotoviteľom. Miestom plnenia je miesto, ktoré si zmluvné strany dohodli v zmluve. Ak zmluva takúto dohodu neobsahuje, miesto plnenia bude vyplývať priamo zo zákona. Bude sa pritom vychádzať z predmetu diela, t.j. pri vykonávaní diela, ktorého predmetom je nová stavba, miestom plnenia bude nehnuteľnosť objednávateľa ak sa vykonáva na tomto mieste, alebo nehnuteľnosť zhotoviteľa, ak je v jeho vlastníctve; resp. v prípade spracovania dokumentácie, expertízy, ktoré sú predmetom diela, z povahy diela vyplýva, že k splneniu môže dôjsť aj jeho odovzdaním na prepravu verejnému dopravcovi. Ak v zmluve nie je uvedené miesto plnenia a ani z nej nevyplýva povinnosť zhotoviteľa dielo odoslať, k odovzdaniu dôjde na mieste, kde sa dielo malo vykonávať. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť v zmluve na tom, že pri odovzdávaní predmetu diela je potrebné spísať zápisnicu. O spísanie zápisnice tiež môže požiadať ktorákoľvek zo zmluvných strán jednostranným úkonom, ktorá zaväzuje druhú stranu na jej spísanie. Pokiaľ sa zmluvné strany v zmluve dohodli o preukázaní určitých vlastností diela dohodnutými skúškami, dielo sa považuje za dokončené až ich vykonaním. V takejto dohode by sa mali podrobne upraviť podmienky vykonávania skúšok, ďalej kto ich zabezpečí, na koho náklady sa uskutočnia, aké výsledky sa majú skúškami zistiť či overiť, aké dôsledky vyplynú pre zhotoviteľa, ak sa predpokladané výsledky nedosiahnu, či a koľkokrát sa budú skúšky opakovať, či ich budú zmluvné strany robiť sami alebo za prítomnosti odbornej organizácie a pod. Zhotoviteľ môže skúšky uskutočniť aj bez účasti objednávateľa, ak sa strany nadohodli inak. Ak sa objednávateľ nedostaví na skúšky, znáša náklady potrebné na zopakovanie skúšky. O vykonaní skúšok je potrebné podľa zákona spísať zápisnicu. V prípade neprítomnosti objednávateľa na skúškach, zápisnicu podpíše hodnoverná a nestranná osoba, ktorá svojím podpisom potvrdí ich priebeh a výsledky. Výsledok činnosti, ktorá sa týka predmetov duševnej tvorivej činnosti môže byť použiteľný pre viacerých objednávateľov a preto si prvý objednávateľ môže zakotviť v zmluve ustanovenie o zákaze poskytovania jeho predmetu iným subjektom, takúto situáciu by mali zmluvné strany riešiť dohodnutím takej ceny, ktorá by zhotoviteľovi nahradila stratu, ktorá mu vyplýva zo zákazu poskytovania predmetu diela ďalším subjektom. Pokiaľ sa zmluvné strany v zmluve nedohodli na zákaze rozširovania predmetu diela, zhotoviteľ je oprávnený výsledok diela poskytnúť aj iným subjektom. Ak zmluvné strany takéto ustanovenie v zmluve opomenuli zakotviť, v prípade námietok objednávateľa by sa muselo skúmať, či s prihliadnutím na povahu diela nie je jeho rozširovanie v rozpore so záujmami objednávateľa. Ochrana priemyselného alebo iného duševného vlastníctva sa spravuje osobitnými predpismi. VADY DIELA Skutočnosť, či je dielo vadné, sa zisťuje porovnaním dosiahnutého výsledku vykonaného diela s vlastnosťami, ktoré boli uvedené v dohodnutom predmete zmluvy. V prípade ak zmluva neobsahuje odkaz na vlastnosti diela, dielo musí mať aspoň obvyklé vlastnosti, ktoré má porovnateľné dielo podľa účelu zmluvy. Ak tieto vlastnosti nedosahuje, tak dielo vykazuje vady. Zodpovednosť za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania je objektívna. Výnimkou z tejto zásady je, ak sa vady vyskytujú v dôsledku nevhodných pokynov alebo vecí poskytnutých objednávateľom. V zákone sa priamo (ale nepriamo áno) neuvádza rozlíšenie vád na: 1. zrejné – sú to tie vady, ktoré objednávateľ mal zistiť v čase odovzdania diela alebo v čase prechodu nebezpečenstva za škodu. Objednávateľ je totiž povinný preveriť riadne ukončenie diela pri jeho odovzdaní a ak zistí vady, dielo nemusí prevziať. 2. ostatné (skryté) – sú to vady diela vzniknuté po odovzdaní diela. Zhotoviteľ za ne zodpovedá v prípade, ak ich vznik zavinil. Ide o vady, ktoré sa vyskytli v lehote podľa § 562 ods. 2 písm. c.) (objektívna lehota na uplatnenie skrytých vád diela – pri stavbách je lehota 5-ročná, kým pri ostatných činnostiach je táto lehota 2-ročná), alebo v záručnej lehote, ak bola poskytnutá jednostranným úkonom alabo dohodnutá zmluvnými stranami (ak sa uplatní táto varianta, objektívne lehoty neplatia a nastupujú len lehoty zo záruky za akosť). Zmluvná záruka sa nemusí vzťahovať na všetky v zmluve dohodnuté vlastnosti diela, prípadne sa nemusí poskytnúť na celé dielo v rovnakom rozsahu (na strechu sa môže poskytnúť dlhšia zmluvná záruka a na iné časti stavby kratšia záruka). Skryté vady po ich zistení môže objednávateľ uplatniť aj viackrát, musí však dodržať zásadu, že zistené vady oznámi zhotoviteľovi bez zbytočného odkladu. Objednávateľ musí zistené vady zhotoviteľovi oznámiť. V oznámení však netreba uviesť konkrétne nároky objednávateľa vyplývajúce pre neho z vád. Zhotoviteľ však môže v súdnom konaní namietnuť nesplnenie oznamovacej povinnosti. V takonto prípade súd neprizná právo z vád diela. To však zhotoviteľovi nebráni vady bezplatne odstrániť, avšak na základe dobrovoľného rozhodnutia. Na to aby zhotoviteľ vylúčil svoju zodpovednosť, musí vždy preukázať príčinnú súvislosť medzi zistenými vadami a nevhodnosťou vecí alebo pokynov odovzdaných objednávateľom, t.j. nie je zodpovedný, ak preukáže, že: ➢ nevhodnosť veci nemohol zistiť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti, ➢ objednávateľa upozornil na ich nevhodnosť a ten trval na ich použití. Zhotoviteľ tiež nezodpovedá za vady diela, ktoré boli spôsobené nesprávnym užívaním alebo iným vplyvom objednávateľa, alebo vonkajšími okolnosťami a nevznikli činnosťou zhotoviteľa alebo jeho zhotoviteľou, pokiaľ zmluva nevylučuje použitie iných osôb. Nároky z vád diela – posudzujú sa primerane podľa ustanovení uprevujúcich kúpnu zmluvu. Na rozdiel od kúpnej zmluvy, kde kupujúci môže požadovať výmenu tovaru, objednávateľ nemôže požadovať náhradné dielo, ak predmet diela nemožno vrátiť alebo odovzdať zhotoviteľovi (napr. stavba objednávateľa na vlastnom pozemku). V prípade vád diela, ktorého predmetom je projekt alebo dokumentácia, ako výsledok vedecko-technických prác však vrátenie diela bude možné. Jednotlivými nárokmi z vád sú: 1. dodanie náhradného diela (ak je to možné), dodanie chýbajúcej časti diela, odstránenie právnych vád, 2. pri odstrániteľných vadách oprava vád diela, 3. primeraná zľava z ceny – určí sa rozdielom medzi hodnotou diela, ktorú malo mať dielo bez vád, a jeho hodnotou s vadami v čase, keď sa podľa dohody zmluvných strán malo dielo vykonať – určí ju znalec. Pri uplatňovaní zlavy môžu naspať nasledovné situácie:  objednávateľ oznámi zhotoviteľovi, že uplatňuje zľavu z ceny,  objednávateľ oznámi zhotoviteľovi a dohodne s ním výšku zľavy,  objednávateľ oznámi zhotoviteľovi, že si uplatňuje zľavu z ceny, zároveň si však sumu zodpovedajúcu zľave zadrží napríklad tak, že neuhradí poslednú splátku alebo konečnú faktúru v plnom rozsahu (ak si objednávateľ zadrží vyššiu sumu, než predstavuje jeho právo z vadného plnenia, dostane sa do omeškania s platením peňažného záväzku). Podmienkou pre uplatnenie nárokov z vadného plnenie je oznámenie vád a voľba nároku. Zmena voľby nároku je možná len so súhlasom zhotoviteľa, z čoho sa ustanovujú 2 výnimky: a) ak si zvolili opravu vady ale sa po čase zistí že ide o vadu neodstránoteľnú alebo ak zhotoviteľ oznámi, že sú náklady spojené s opravou neprimerané, b) v prípade omeškania zhotoviteľa s odstránením vád alebo v prípade ak zhotoviteľ oznámi, že vady neodstráni. Objednávateľ v tomto prípade musí poskytnúť zhotoviteľovi primeranú náhradnú lehotu na odstránenie oznámených vád a po jej uplynutí môže nárok zmeniť na odstúpenie od zmluvy alebo požadovať primeranú zľavu ceny. 4. odstúpenie od zmluvy – upltňuje sa len pri podstatnom porušení zmluvy. Objednávateľ sa v zmluve môže so zhotoviteľom dohodnúť aj na inom nároku na odstránenie vád, ako je to uvedené v zákone. Uplatnením nárokov z vád diela objednávateľ nestráca nárok na náhradu škody a na zaplatenie zmluvnej pokuty za predpokladu, že bola dohodnutá. Ak si objednávateľ uplatní nárok na zľavu z ceny, nemôže už požadovať náhradu škody v rozsahu ušlého zisku z toho dôvodu, že predmet plnenia nedosahuje dohodnuté vlastnosti a parametre uvedené v predmete zmluvy. Objednávateľ nemôže požadovať ako náhradu škody to, čo mohol získať z vadného plnenia. V tomto ustanovení je vyjadrená zásada, že to čo mohol objednávateľ získiť z jedného právneho titulu, nemôže už dosiahnuť z iného právneho dôvodu.

Zmluva o obchodnom zastúpení Zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvýjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv („obchody“) alebo dojednať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu. Zmluvnými stranami zmluvy o obchodnom zastúpení sú jednak obchodný zástupca na jednej strane a zastúpený na strane druhej. Obchodný zákonník pojem obchodný zástupca nevymedzuje – vymedzuje ho len negatívne, tak, že ustanovuje ktoré osoby a za akých podmienok obchodnými zástupcami nemôžu byť – obchodným zástupcom nemôže byť: • osoba, ktorá môže ako orgán zastúpeného zaväzovať, • spoločník alebo člen družstva zákonom splnomocnený zaväzovať ostatných spoločníkov alebo členov družstva, ak je zastúpeným družstvo, alebo • likvidátor, správca na výkon nútenej správy, správca konkurznej podstaty, osobitný správca a vyrovnávací správca zastúpeného. Obchodným zástupcom, ako aj zastúpeným môže byť len podnikateľ, čiže zmluvu o obchodnom zastúpení nemôže uzavrieť v prípade, keď na jednej strane (prípadne na obidvoch stranách) figuruje nepodnikateľ. Tento zmluvný typ nemôže byť uzavretý ani v prípade, ak je medzi zakonným zástupcom a zastúpeným občianskoprávny alebo pracovnoprávny vzťah. Zmluva o obchodnom zastúpení nadväzuje na zmluvu o sprostredkovaní a mandátnu zmluvu, keďže patrí medzi tzv. obstarávateľské zmluvné typy. Rozdiel medzi zmluvou o sprostredkovaní určitej činnosti a zmluvou o obchodnom zastúpení spočíva predovšetkým v tom, že kým zmluva o sprosredkovaní upravuje záväzok, ktorý má jednorázovú povahu (t.j. uzavretím zmluvy medzi záujemcom a treťou osobou zaniká zmluvný vzťah medzi sprostredkovateľom a záujemcom), pri zmluve o obchodnom zastúpení ide o záväzok obchodného zástupcu vykonávať pre zastúpeného opakovanú činnosť. Cieľom zmluvy o obchodnom zastúpení je spravidla vytváranie podmienok na distribúciu určitého tovaru v určitom teritóriu. Obchodné zastúpenie možno charakterizovať ako sústavnú činnosť, ktorá spočíva v sprostredkovaní/dojednávaní alebo uzatváraní určitého druhu zmlúv v mene a na účet zastúpeného. Obchodný zástupca má v podstate za úlohu vyhladať záujemcov, ktorí by chceli so zastúpeným uzavrieť zmluvu – takýchto potencionálnych záujemcov musí informovať o možnosti uzavretia obchodu, o jeho podmienkach a samozrejme po poskytnutí takýchto informácií s nimi uzavrieť zmluvu v mene zastúpeného. Oprávnenie obchodného zástupcu uzatvárať obchody v mene zastúpeného sa viaže na udelenie plnomocenstva, ktorého náležitosti musia byť v súlade s náležitosťami obsiahnutými v Občianskom zákonníku. Takéto plnomocenstvo je účelné uzavrieť jednostranným právnym úkonom mimo zmluvy o obchodnom zastúpení. V písomnom plnomocenstve musí zastúpený okrem iného uviesť rozsah oprávnenia, ktoré udelil obchodnému zástupcovi – od toho totiž závisí v akom rozsahu bude obchodný zástupca oprávnený v mene zastúpeného uzatvárať obchody, čokoľvek pre neho prijímať a robiť v jeho mene právne úkony. Ak takéto plnomocenstvo nie je udelené, každé konanie obchodného zástupcu v mene zastúpeného musí byť dodatočne schválený zastúpeným. Zmluva o obchodnom zaspúpení musí mať v každom prípade písomnú formu a je upravená výlučne v Obchodnom zákonníku. Táto úprava je však veľmi široko koncipovaná a preto je v zmluve účelné presne vymedziť: • druh uzavieraných zmlúv, ktoré má obchodný zástupca sprostredkovať alebo uzavrieť v mene zastúpeného (neznamená to však, že nie je možné náplň práce obchodného zástupcu, resp. druh uzatváraných zmlúv v budúcnosti zmeniť), • druh a rozsah chránených záujmov zastúpeného a • pokyny zastúpeného. NÁLEŽITOSTI ZMLUVY O OBCHODNOM ZASTÚPENÍ Obligatórnymi náležitosťami zmluvy o obchodnom zastúpení sú: 1. identifikácia zmluvných strán (zástúpeného a obchodného zástupcu), 2. určenie zmluvy, ktorá sa má uzavrieť (t.j. zmluvného typu, ktorej uzatvorenie má obchodný zástupca zabezpečiť). Fakultatívnymi náležitosťami sú: • vymedzenie pôsobností obchodného zástupcu, • určenie územnej oblasti (ak sa o nej nedohodnú, obchodný zástupca bude vykonávať svoju činnosť na území Slovenskej republiky – vyvrátiteľná právna domnienka), • doba trvania zmluvy, • dohoda o určení odplaty za sprostredkovanie, atď. PRÁVA A POVINNOSTI OBCHODNÉHO ZÁSTUPCU A ZASTÚPENÉHO Obchodný zákonník na niekoľkých miestach zdôrazňuje, že najdôležitejšou povinnosťou obchodného zástupcu je uskutočňovať svoju činnosť s odbornou starostlovosťou. V podsate ide o povinnosť obchodného zástupcu: • uskutočňovať svoju činnosť v dobrej viere, • uskutočňovať svoju činnosť v súlade so záujmami zastúpeného a v súlade s poverením, resp. s rozumnými pokynmi zastúpeného, • poskytovať zastúpenému potrebné a dostupné informácie, • poskytnúť súčinnosť pri uskutočňovaní uzavretých obchodov, najmä pri riešení nezrovnalostí, ktoré vznikajú z uzavretých obchodov (je možné túo povinnosť vylúčiť v zmluve, ak však vylúčená nie je, je účelné presne upraviť druh a rozsah spolupôsobenia zmluvných strán), • zachovať mlčanlivosť o údajoch získaných od zastúpeného (presahuje rámec obchodného tajomstva – obchodný zástupca poruší svoju povinnosť mlčanlivosti voči zastúpenej osobe len vtedy, ak použije alebo prezradí také údaje získané od zastúpeného, ktoré sú objektívne spôsobilé ohroziť záujmy zastúpeného – ak túto povinnosť obchodného zástupcu zmluvné strany v zmluve nevylúčia, obchodný zástupca musí požiadať zastúpeného o udelenie predchádzajúceho súhlasu pri každom oznámení údajov, ktoré by mohli ohroziť záujmy zastúpeného. Tento zaväzok zaväzuje obchodného zástupcu aj po zániku zmluvy o obchodnom zastúpení, ak nie je v zmluve určené inak), • navrhnúť na uzavretie obchodov len také osoby, u ktorých je predpoklad splnenia ich záväzkov (táto povinnosť je súčasťou jeho povinnosti vykonávať svoju činnosť s odbornou starostlivosťou – on totiž za výber zmluvného partnera zodpovedá, t.j. pri zanedbaní, resp. porušení tejto povinnosti má obchodný zástupca povinnosť nahradiť škodu, ktorá v dôsledku jeho (ne)konania vznikla), atď. Obchodný zástupca pri rešpektovaní týchto povinností vykonáva svoju činnosť samostatne, pričom je viazaný iba pokynmi zastúpeného, ktoré sú obsahom zmluvy. Povinnosť obchodného zástupcu podať zastúpenému správu o vývoji trhu a o všetkých okolnostiach dôležitých pre jeho rozhodovanie je osobitnou formou informačnej povinosti a vzťahuje sa na všetky skutočnosti, ktoré sú dôležité pre rozhodovanie zastúpeného – dohoda o tejto informačnej povinnosti nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o obchodnom zastúpení. Obchodný zástupca, ktorý nemôže plniť svoje povinnosti zo zmluvy, je povinný v záujme predchádzania možného vzniku škôd bezodkladne podať o tom správu zastúpenému. Túto povinnosť má bez ohľadu na to, či má prekážka v pokračovaní činnosti trvalý alebo prechodný charakter. Trvalý charakter prekážky v pokračovaní činnosti obchodného zástupcu môže byť dôvodom zániku jeho záväzku, ktoré má v takomto prípade obdobné účinky ako zánik záväzku v dôsledku odstúpenia od zmluvy obchodným zástupcom. Ak sú splnené podmienky uvedené v § 659 ods. 2 ObchZ (t.j. písomný záväzok + osobitná odmena) obchodný zástupca ručí za splnenie povinnosti treťou osobou. Ručiteľský záväzok nemusí byť súčasťou zmluvy o obchodnom zastúpení, môže vzniknúť aj jednostranným vyhlásením obchodného zástupcu v čase po uzavretí zmluvy, avšak len za predpokladu, že súčasne existuje aj dohoda o osobitnej odmene za prevzatie záruky. Keďže provízia ako odmena nepatrí medzi podstatné náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení, nemusí v nej byť dojednaná. Ak zmluva neobsahuje dohodu o výške provízie, ako ani spôsob jej dodatočného výpočtu, obchodný zástupca má nárok na províziu, ktorá zodpovedá zvyklostiam v mieste výkonu činnosti obchodného zástupcu, v odbore činnosti a s prihliadnutím na druh uzavieraného obchodu. Obchodný zástupca má nárok na províziu len v tom prípade, ak zastúpený obchod uzavrel na základe činnosti vykonanej obchodným zástupcom, a tiež v prípade, ak zastúpený obchod uzavrel s treťou osobou, ktorú na účel uskutočňovania týchto obchodov získal obchodný zástupca. Obchodnému zástupcovi nevzniká nárok na províziu v prípade, ak tento nárok patrí predchádzajúcemu obchodnému zástupcovi a vzhľadom na okolnosti nie je spravodlivé províziu rozdeliť medzi oboch obchodných zástupcov. Ak v zmluve nie je určené inak (napr. že obchodný zástupca má za úlohu obstarať pre zastúpeného len príležitosť uzavrieť zmluvu s teťou osobou – v takomto prípade mu vzniká nárok na províziu ešte pred uzavretím zmluvy), nárok obchodného zástupcu na províziu vzniká: 1. splnením záväzku vyplývajúceho z obchodu; 2. splnením záväzku zastúpeným, ktorý vyplýval z obchodu uzavretého s treťou osobou; 3. splnením treťou osobou zo záväzku vyplývajúceho z obchodu; najneskôr však v okamihu: • keď tretia osoba splnila svoju časť záväzku alebo • keď treťia osoba bola povinná splniť svoju časť záväzku, ak zastúpený svoju časť záväzku splnil, • uzavretia obchodu, ak tretia osoba má splniť svoj záväzok až po uplynutí viac ako šiestich mesiacoch po uzavretí obchodu. Účastníci si nemôžu dohodnúť neskorší termín splatnosti provízie než je posledný deň mesiaca, ktorý nasleduje po skončení štvrťroka, v ktorom na províziu vznikol nárok. Najneskôr do tochto času je povinný zastúpený vydať zastúpcovi aj písomné potvrdenie s rozpisom hlavných položiek potrebných na výpočet provízie (túto povinnosť zastúpeného nemožno vylúčiť a to ani v prípade, ak zástupca na jej vydaní netrvá). Obchodný zástupca má popri nároku na odmenu aj nárok na úhradu nákladov vynaložených v súvislosti so svojou činnosťou, avšak len vtedy, ak to bolo účastníkmi dohodnuté, a v zásade len vtedy, ak obchodnému zástupcovi vznikol nárok aj na províziu, ak to zmluva neustanovuje inak. Zástupca má okrem uvedených aj nárok na vyplatenie náhrady škody, ak mu: • nebola vyplatená provízia za jeho činnosť, ktorú vykonal zákonom predpísaným spôsobom (§ 655 ods. 1 – odborná starostlivosť, dobrá viera, v záujme zastúpeného a podľa jeho pokynov), ajkeď takáto činnosť priniesla zastúpenému výhody, • neboli uhradené náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho činnosťou obchodného zástupcu. Ak obchodný zástupca zastupuje nielen zastúpeného, ale aj osobu s ktorým zastúpený obchod uzavrel, má nárok na províziu a náhradu nákladov len od jedného z týchto osôb, samozrejme aj v tomto prípade len vtedy, ak to zmluva neustanovuje inak. Nárok na províziu zanikne, ak: • je zrejmé, že sa obchod medzi zastúpeným a treťou osobou neuskutoční a • za neuskutočnenie tohto obchodu nezodpovedá zastúpený. Zastúpený má v podstate len povinnosť: • poskytovať obchodnému zástupcovi v súvislosti s jeho plnením podľa zmluvy nevyhnutné údaje (podklady a pomôcky) a obstarať mu informácie nevyhnutné na splnenie jeho záväzkov – je podmienkou úspešnej činnosti obchodného zástupcu (podkladmi a pomôckami sa v tomto prípade rozumejú predovšetkým rôzne katalógy a vzorky výrobkov, cenníky, vzorové zmluvy a pod. - vlastnícke právo k nim však neprechádza na zástupcu – tieto ostávajú naďalej vo vlastníctve zastúpeného), pričom treba poznamenať, že je ich povinný zastúpený odovzdať obchodnému zástupcovi bez zbytočného odkladu po tom čo o ne obchodný zástupca požiadal (ak zastúpený poskytne zástupcovi nepresné alebo neúplné informácie či podklady, zodpovedá za škodu vzniknutú týmto obchodnému zástupcovi), • oznámiť v primeranej lehote obchodnému zástupcovi skutočnosť, že prijal alebo odmietol obchod obstaraný obchodným zástupcom, • zaplatiť odplatu/províziu obchodnému zástupcovi. VÝHRADNÉ A NEVÝHRADNÉ OBCHDNÉ ZASTÚPENIE Ak si zmluvné strany nedohodli niečo iné v zmluve, platí že ide o nevýhradné obchodné zastúpenie. O nevýhradné obchodné zastúpenie ide vtedy, ak zmluva o obchodnom zastúpení na jednej strane umožňuje zastúpenému, aby rovnakým obchodným zastúpením poveril aj iného obchodného zástupcu, a obchodnému zástupcovi na druhej strane umožňuje, aby v rovnakom predmete podnikania vykonával túto činnosť aj pre ďalšie osoby, t.j. zastúpený môže mať viacerých zástupcov a zástupca môže zastupovať viacerých zastúpených. Záujem účastníkov o výhradné obchodné zástúpenie musí byť v zmluve vyjadrený jednoznačne a výslovne. Výhradné obchodné zastúpenie musí mať výslovne vymedzenú určitú územnú oblasť, ako aj určitý okruh obchodov, na ktoré sa výhradné obchodné zastúpenie vzťahuje. Exkluzivita takéhoto obchodného zastúpenia spočíva v tom, že obchodný zástupca je povinný nevykonávať v určitej územnej oblasti a pre určitý okruh obchodov obchodné zastúpenie pre iných zastúpených a neuzavierať tieto obchody ani na vlastný účet ani na účet iných osôb. Aj v tomto prípade platí, že sa zmluvné strany môžu dohodnúť na inej než zákonnej úprave (napr. že pôjde o tzv. čiastkovú exkluzivitu – v pripade ak je zaviazaná len jedna strana, atď.). ZÁNIK OBCHODNÉHO ZASTÚPENIA Zmluva o obchodnom zastúpení môže byť uzavretý na: 1. určitý čas - pri zmluve uzavretej na určitý čas záväzok zástupcu zaniká uplynutím času trvania zmluvy o obchodnom zastúpení. Ak zmluva stráca účinnosť uplynutím dojednanej doby jeho trania, ale účastníci naďalej plnia svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, zmluva sa zo zákona predíži na neobmedzený čas. Takáto situácia nenastane, ak niektorý z účastníkov prejaví svoju vôlu zmluvu nepredlžovať, resp. ho síce chce predĺžiť ale nie na neurčitý čas. 2. neurčitý čas s možnosťou výpovede bez ohľadu na to či ide o výhradné alebo nevýhradné obchodné zastúpenie – výpoveď by mala byť daná vzhľadom na písomnú formu zmluvy tiež v písomnej forme. Zákon pri neexistencii dohody o dĺžke výpovednej lehoty určuje jeho dĺžku podľa dĺžky trvania zmluvného vzťahu, t.j. pri výpovedi danej v prvom roku je výpovedná lehota jeden mesiac, v druhom roku dva mesiace a ak zmluva trvá tri a viac rokov, výpovedná lehota je tri mesiace. Ak si zmluvné strany nedohodli niečo iné, výpovedná lehota sa musí skončiť ku koncu kalendárneho mesiaca. Obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, ak: 1. pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo ak významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi, pričom zastúpený má z týchto obchodov podstatné výhody, 2. vyplatenie tohto odstupného obchodnému zástupcovi je spravodlivé so zreteľom na všetky okolnosti, najmä so zreteľom na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených so zákazníkmi, a okolnosti súvisiace s použitím alebo nepoužitím konkurenčnej doložky, 3. zmluva o obchodnom zastúpení skončila v dôsledku smrti obchodného zástupcu. Zástupca má právo na odstupné, ak toto svoje právo uplatní u zastúpeného v lehote jedného roka odo dňa skončenia zmluvy. Neuplatnenie práva na odstupné v ustanovenej lehote znamená zánik práva obchodného zástupcu na odstupné. Ak zmluva trvala viac ako päť rokov, odstupné nesmie prevýšiť primeranú ročnú províziu vypočítanú z posledných piatich rokov trvania zmluvy. Pri kratšom trvaní zmluvy ako päť rokov sa odstupné vypočíta z priemeru provízií získaných obchodným zástupcom za celé toto obdobie. Priznaním odstupného zástupca nestráca nárok na náhradu škody. Obchodný zástupca na odstupné nárok nemá, ak: 1. zastúpený odstúpil od zmluvy pre porušenie zmluvného záväzku obchodným zástupcom, ktoré zakladá právo na odstúpenie od zmluvy, 2. obchodný zástupca skončil zmluvu a toto skončenie nie je odôvodnené okolnosťami na strane zatúpeného alebo vekom, invaliditou, alebo chorobou obchodného zástupcu a ak od neho nemožno spravodlivo očakávať pokračovanie v činnosti, 3. podľa dohody so zastúpeným obchodný zástupca prevedie práva a povinnosti zo zmluvy na tretiu osobu. Vypovedanie výhradného obchodného zastúpenia, ktoré je dojednané na dobu určitú je možné v prípade ak sa nedosiahol v zmluve dohodnutý objem obchodov alebo ak dosiahnutý objem obchodov bol nižší než odbytové možnosti, pričom pri posúdení existencie týchto skutočností sa berie do úvahy objem uskutočnených obchodov za obdobie posledných 12 mesiacov pred vypovedaním zmluvy. Právo na odstúpenie od výhradného obchodného zastúpenia má tak zastúpený ako zástupca. Právo na odstúpenie vznikne obchodnému zástupcovi v prípade, ak zastúpený pri dojednaní výhradného obchodného zastúpenia používa iného obchodného zástupcu. Zastúpený má právo odstúpiť od zmluvy v prípade, ak obchodný zástupca vykonáva činnosť, ktorá je predmetom výhradného obchodného zastúpenia aj pre iné osoby. Takéto právo majú zmluvné strany z toho dôvodu, že sa takéto konanie považuje za podstatné porušenie zmluvy – t.j. druhý účastník má právo odstúpiť od zmluvy ihneď, a to bez potreby poskytnúť druhej strane primeranú lehotu na odstránenie protiprávneho stavu. Odstúpenie od zmluvy musí byť urobené v písomnej forme. Pre prípad zániku zmluvy sa zmluvné strany môžu dohodnúť na tzv. konkurenčnej doložke – ide o záväzok obchodného zástupcu na určité obdobie po skončení zmluvného vzťahu nevykonávať na vlastný alebo na cudzí účet činnosť, ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia, alebo inú činnosť, ktorá by mala voči podnikaniu povinného súťažnú povahu. Konkurenčná doložka musí byť dojednaná v písomnej forme, pričom sa môže vzťahovať na určenú úžemnú oblasť a môže sa vzťahovať na obdobie najviac dvoch rokov. Ak tieto pravidlá nie sú splnené, konkurenčná doložka nie je platná.

ÚVOD Vzhľadom na skutočnosť, že súdne konania sú v mnohých štátoch pomerne zdĺhavé, je pre strany majúce určité nedorozumenia výhodnejšie, spory medzi sebou riešiť spory nie v rámci občianskeho súdneho konania pred súdmi, ale v rámci rozhodcovského konania. Rozhodcovské konanie je totiž pružnejšie, rýchlejšie a v mnohých prípadoch aj hospodárnejšie. Rozhodcovské konanie je v súčasnosti využívané najmä v medzinárodnom obchodnom styku, teda v právnych pomeroch zmluvného charakteru s cudzím, medzinárodným prvkom, hoci v poslednom období pribúdajú prípady, keď sa aj obchodnoprávne a občianskoprávne pomery vnútroštátneho charakteru rozhodujú v rámci rozhodcovského konania. ROZHODCOVSKÉ PRAVIDLÁ PODĽA SLOVENSKÉHO ZÁKONA O ROZHODCOVSKOM KONANÍ V právnom poriadku Slovenskej republiky je rozhodcovské konanie upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tento zákon upravuje rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike, uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike (§ 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Z tohto ustanovenia jasne vyplýva, že náš zákon o rozhodcovskom konaní upravuje predovšetkým rozhodcovské konania, ktoré prebiehajú v Slovenskej republike. Pravidlá rozhodcovského konania sú podľa zákona 244/2002 o rozhodcovskom konaní rozdelené na 9 častí. Prvá časť má názov „Základné ustanovenia“ (§ 1 – 2) a obsahuje ustanovenia, upravujúce predmet úpravy, rozsah pôsobnosti a vymedzenie rozdielu medzi rozhodcovským a súdnym konaním. Druhá časť pravidiel je plne venovaná rozhodcovskej zmluve (§ 3 – 5), čiže platnosti, formy a obsahu takejto zmluvy. Tretia časť pomenovaná nadpisom „Rozhodca“ (§ 6 – 11) vymedzuje funkciu rozhodcov, spôsobilosť byť sudcom, zloženie rozhodcovského súdu, ustanovenie rozhodcu, námietku proti rozhodcovi, zánik funkcie rozhodcu a ustanovenie náhradného rozhodcu. Štvrtá časť (§ 12 – 15) nás oboznamuje so základnými pravidlami, funkciou a pôsobnosťou stálych rozhodcovských súdov, ktoré môže na základe tohto zákona na svoje náklady zriadiť a udržiavať právnická osoba, ktorými sú v našom právnom poriadku predovšetkým združenia podnikov, záujmové organizácie, priemyselné komory a pod. Piata časť „Rozhodcovské konanie“ upravuje priebeh rozhodcovského konania (§ 16 – 30). Tvorcovia pravidiel tu zakotvujú značnú pružnosť konania rozhodcov s minimálnymi obmedzeniami strán. Okrem toho, pravidlá zakotvujú povinnú výmenu aspoň dvoch písomných dokumentov a to žalobného nároku žalobcu a vyjadrenia žalovaného. Rozhodcovia však môžu podľa vlastného uváženia požiadať strany o predloženie ďalších písomných dokumentov. Piata časť pravidiel ďalej upravuje priebeh vypočutia svedkov, miesto a jazyk rozhodcovského konania, priebeh a trovy konania, predbežné opatrenia rozhodcov (môžu ich prijať s ohľadom na predmet sporu), výber expertov rozhodcami a následky neplnenia povinností účastníka rozhodcovského konania. Šiesta (§ 31 – 39), siedma (§ 40 – 43) a ôsma (§ 44 – 50) časť obsahujú právnu úpravu rozhodcovského rozhodnutia, t.j. rozhodcovského rozsudku. Tieto časti upravujú rôzne procesné náležitosti spojené s vydaním rozhodcovského rozsudku, jeho účinky, opravu a výklad, preskúmanie, jeho výkon alebo zrušenie a pod. Posledná, deviata časť zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní má rovnaký názov ako väčšina slovenských zákonov, a to „ Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia“. PREDMET ÚPRAVY A ROZSAH PÔSOBNOSTI ZÁKONA O ROZHODCOVSKOM KONANÍ Ako som už uviedla, zákon o rozhodcovskom konaní upravuje rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských, ako aj z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike, ako aj uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike. Strany zúčastnené na spore, môžu rozhodnúť o prejednaní sporu vzniknutého z  obchodnoprávneho alebo občianskoprávneho sporu v rozhodcovskom konaní za podmienky, že možno takýto spor vyriešiť pred súdom súdnym zmierom. Táto podmienka je vždy nevyhnutná. Zákon o rozhodcovskom konaní však vo svojom § 1 ods. 3 vymenúva skutkové podstaty nespĺňajúce kritériá rozhodovateľnosti sporu pred rozhodcami, a to: rozhodovanie o vzniku, zmene alebo zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, rozhodovanie o osobnom stave, rozhodovanie o sporoch vzniknutých pri  nútenom výkone rozhodnutí, rozhodovanie o sporoch vzniknutých v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania. V takýchto prípadoch by bolo rozhodcovské konanie považované za nezákonné a bol by daný dôvod , aby niektorá zo strán požiadala o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovský rozsudok je súdne preskúmateľný za splnenia niektorých skutočností. Konanie pred rozhodcami však nie je na rozdiel od občianskeho súdneho konania konaním pred orgánom štátu, ale konaním pred súkromnými osobami (rozhodcami), resp. neštátnymi inštitúciami (stále rozhodcovské súdy zriadené právnickými osobami), čo má za následok najmä to, že rozhodcovský súd nemá také donucovacie prostriedky ako štátny súd. Určenie miesta výkonu rozhodcovského konania sa spravuje sídlom alebo miestom výkonu podnikania aspoň jedného z účastníkov, alebo jeho trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Kým nie je určené miesto pre rozhodcovské konanie, alebo toto miesto je určené mimo územia Slovenskej republiky, rozhodcovskému konaniu neodporuje ani úkon účastníka konania, pred začatím konania, smerujúci k vydaniu predbežného opatrenia súdom, a to ani v prípade ak takéto rozhodnutie súd vydá. Základným znakom rozhodcovského konania je, že môže byť použité na riešenie sporu len v prípade, ak sa na tom zmluvné strany (účastníci sporu) výslovne dohodnú. Prejav vôle zmluvnej strany, aby spor bol prejednaný nie súdom ale v rozhodcovskom konaní, je nevyhnutnou podmienkou jeho využitia. Takýmto prejavom vôle strán sa rozumie uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, ktorú si účastníci môžu dohodnúť aj počas súdneho konania, popri čom platí, že takáto dohoda doručená súdu má účinky späťvzatia návrhu, ako aj súhlasu odporcu so späťvzatím. Pokiaľ niektorá zo zmluvných strán nesúhlasí s prejednaním sporu v rozhodcovskom konaní (neuzatvorí rozhodcovskú zmluvu), nie je možné proti jej vôli rozhodnúť o spore v rozhodcovskom konaní. ROZHODCOVSKÁ ZMLUVA Platnosť rozhodcovskej zmluvy sa posudzuje podľa práva, ktoré si účastníci vo svojej rozhodcovskej zmluve vymedzia. Zvolenie si smeru účastníkmi, ktoré vedie k aplikácii iného právneho poriadku než slovenského, ktorým sa má spravovať konkrétny právny vzťah pri vzniknutí sporu a predložení takéhoto sporu rozhodcom nemá za následok neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Netreba však zabudnúť na to, že aj v takomto prípade sa posudzuje prípustnosť predmetu rozhodcovského konania podľa slovenského zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Forma rozhodcovskej zmluvy sa riadi právom rozhodujúcim pre ostatné náležitosti zmluvy, teda ak má byť rozhodcovské rozhodnutie vydané v Slovenskej republike, tak slovenským právom, inak cudzím právom. Platná rozhodcovská zmluva je predpokladom prejednania určitého sporu medzi stranami pred rozhodcami. Ak sa zmluvné strany dohodnú na riešení vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní podľa pravidiel zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, musia sa tak dohodnúť písomne, inak je takáto zmluva neplatná. Na tom, či je rozhodcovská zmluva vyhotovená vo forme osobitnej zmluvy, alebo rozhodcovskej doložky k už existujúcej zmluve, nezáleží. Písomná forma dohody strán je v pravidlách zakotvená v záujme odstránenia prípadných nejasností o pôsobnosti pravidiel v konkrétnom prípade, čiže nejde prioritne o dôležitosť formy takejto zmluvy, ale o jej obsah. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, poprípade ak je dohodnutá pomocou iného telekomunikačného zariadenia, ktoré umožňuje zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy, ako aj osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy je možné nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. V rozhodcovskej zmluve, poprípade v rozhodcovskej doložke, sa zmluvné strany dohodnú na tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1). Z takejto dikcie vyplýva, že zmluva o prípadnom prejednaní sporu medzi stranami pred rozhodcami sa môže týkať jednak konkrétneho sporu vzniknutého v rámci právneho vzťahu medzi stranami, alebo sa môže týkať neurčitého počtu sporov, ktoré vzniknú z určitých právnych vzťahov medzi zmluvnými stranami. Rozhodcovská zmluva sa môže týkať sporov, ktoré už medzi stranami vznikli, ako aj sporov, ktoré vzniknú v budúcnosti. Ak zmluvné strany odstúpia od zmluvy, odstúpenie sa týka aj rozhodcovskej doložky (ktorá je jej súčasťou) len v prípade, ak sa na tom účastníci dohodnú. Ak by jedna zo zmluvných strán zanikla, a do jej práv a povinností by vstúpila iná právnická alebo fyzická osoba, ako jej právny nástupca, rozhodcovská zmluva, či doložka by ostala nedotknuteľná. Samozrejme to platí len ak si pôvodné zmluvné strany nedohodli v pôvodnej zmluve vylúčenie takejto situácie (aby rozhodcovská zmluva platila naďalej). V rozhodcovskej zmluve je účelné sa dohodnúť o trovách prípadného konania, lebo v prípade neexistencie takejto dohody sa rozhodcovský súd môže v konaní určiť žalobcovi zaplatiť preddavok na trovy konania, a ak ten bez ohľadu na dôvod tento preddavok nezaplatí, rozhodcovský súd rozhodcovské konanie v každom prípade zastaví. (STÁLY) ROZHODCOVSKÝ SÚD Rozdiel medzi rozhodcovskými súdmi a štátnou súdnou sústavou je najvýraznejší z toho aspektu, že má všeobecné súdnictvo (ale aj Ústavný súd SR) vo svojich rukách oveľa rozmanitejšie a účinnejšie spektrum donucovacích prostriedkov na vykonanie rozsudkov, než je to v rukách rozhodcov, nehovoriac o tom, že v prípade rozhodcovských súdov je rozhodovanie o spore vykonávané súkromnými osobami (rozhodcami), resp. neštátnymi inštitúciami ( Stále rozhodcovské súdy) a nie štátnymi autoritami. Rozhodcovský súd sa podľa poňatia slovenského zákona o rozhodcovskom konaní skladá z jedného rozhodcu alebo z viacerých rozhodcov. Na počte rozhodcov sa môžu dohodnúť zmluvné strany. Jediné obmedzenie zmluvných strán v počte rozhodcov, ktoré musí byť vždy splnené je nepárnosť ich počtu (je to zákonom stanovené kritérium - § 7 ods. 2). V prípade, že sa zmluvné strany nedohodnú na počte a osobách rozhodcov, ich spor budú v rozhodcovskom konaní rozhodovať traja rozhodcovia (§ 7 ods. 3). V konaní s viac ako jedným rozhodcom je na každé rozhodnutie rozhodcovského súdu potrebný súhlas väčšiny všetkých rozhodcov. Ak sa však niektorý z rozhodcov nezúčastní na hlasovaní, ostatní rozhodcovia môžu rozhodnúť bez jeho prítomnosti. V takomto prípade sa môže vyskytnúť stav, že je rovnaký počet hlasov na obidvoch stranách, v takomto prípade je rozhodujúcim hlas predsedajúceho rozhodcu. Strany sa však môžu dohodnúť na predložení svojich sporov stálemu rozhodcovskému súdu. Takýto stály rozhodcovský súd môže na základe §12 zákona o rozhodcovskom konaní na svoje náklady zriadiť a udržiavať právnická osoba, ktorými sú vo väčšine prípadov združenia podnikov, záujmové organizácie, priemyselné komory a pod. Zriaďovateľ (právnická osoba) je povinný vydať štatút a rokovací poriadok, okrem toho musí v Obchodnom vestníku zverejniť určité skutočnosti o novozriadenom rozhodcovskom súde, a to zriadenie stáleho rozhodcovského súdu, zriadenie jeho pobočiek a  v prípade zrušenia takejto inštitúcie aj zrušenie stáleho rozhodcovského súdu či jeho pobočky štatút a rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu so zmenami a zoznam rozhodcov. Tieto údaje majú byť zverejnené do 30 dní od zriadenia alebo zrušenia stáleho rozhodcovského súdu alebo jeho pobočky, v ostatných prípadoch sa 30-dňová lehota začína plynúť v čase, keď ku zmenám dôjde. Ak zriaďovateľ takejto povinnosti nevyhovie, jeho stály rozhodcovský súd síce existovať môže, no však vydávať rozhodnutia do dňa zverejnenia týchto údajov v Obchodnom vestníku nesmie. Akonáhle sa zmluvné strany dohodnú v zmluve na predložení sporu stálemu rozhodcovskému súdu, znamená to pre nich podrobenie sa jeho predpisom (štatútu a rokovaciemu poriadku - § 13 a 14). V prípade ak by sa predpisy takéhoto súdu zmenili do času potreby riešenia nejakého sporu rozhodcami, riešenie sporu by sa posudzovalo podľa pravidiel platných v čase začatia konania stálym rozhodcovským súdom a nie predpismi platnými v čase uzavretia zmluvy o riešení prípadných sporov stálym rozhodcovským súdom, ak sa účastníci nedohodnú inak. Štatút stáleho rozhodcovského súdu (bližšie v prílohe č. 1) upravuje najmä: 1.organizačnú štruktúru, voľbu predsedníctva a jeho pôsobnosti, 2.vecnú pôsobnosť rozhodcovského súdu a 3.osobitné podmienky, ktoré musí spĺňať uchádzač o zápis do zoznamu sudcov – nad rámec zákonnej úpravy (§ 6). Rokovací poriadok (bližšie v prílohe č.2) podľa § 14 upravuje: 1.postup konania pred stálym rozhodcovským súdom, 2.pravidlá o trovách rozhodcovského konania, 3.pravidlá zmierovacieho konania a 4.ďalšie náležitosti súvisiace s ochranou záujmov účastníkov konania. Zoznam stálych rozhodcovských súdov vedie Ministerstvo spravodlivosti SR na základe údajov zverejnených v Obchodnom vestníku na svojej internetovej stránke. ROZHODCA Zákon o rozhodcovskom konaní nevyžaduje žiadnu osobitnú odbornú kvalifikáciu na výkon funkcie rozhodcu. Rozhodca nemusí byť ani občanom Slovenskej republiky. Rozhodcom sa môže stať v podstate každá fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany dohodnú, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu ( takáto osoba nemohla byť odsúdená za úmyselný trestný čin – táto skutočnosť sa dokazuje výpisom z registra trestov, ktorý nesmie byť starší ako 3 mesiace.), má skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu a je bezúhonná. Rozhodca musí ďalej spĺňať osobitné požiadavky sporných strán a v nekonečnom dôsledku musí byť aj nestranná a nezávislá. Ak sa strany nedohodnú na osobe rozhodcu (rozhodcov), platí, že rozhodujú traja rozhodcovia, z ktorých ustanoví po jednom každá strana, a toho chýbajúceho jedného si zvolia už ustanovení rozhodcovia. Ak do zákonom určených lehôt tak neurobia (pri ustanovení prvých dvoch rozhodcov 15-dňová lehota, pri treťom 30-dňová), rozhodcu na žiadosť zmluvnej strany ustanoví vybraná osoba, alebo súd. Rozhodca, ktorý je ustanovený, musí v prípade prijatia tejto funkcie písomne potvrdiť. Z tohto vyplýva, že vybraná osoba nemusí funkciu rozhodcu prijať, ale ak takúto funkciu prijme, musí zachovať v každom prípade mlčanlivosť až kým ho od tohto záväzku neoslobodí niektorá zo zmluvných strán. Zvolený rozhodca musí bezodkladne informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť prejednávania alebo rozhodovania veci vylúčená, napríklad pre jej pomer veci alebo k zmluvným stranám možno pochybovať o jej nepredpojatosti. Zmluvné strany môžu podať proti rozhodcovi námietku do 15 dní odo dňa keď sa o okolnostiach vylučujúcich rozhodcu z konania dozvedeli. Funkcia rozhodcu spravidla zaniká: 1.vzdaním sa funkcie, 2.odvolaním z funkcie, 3.rozhodnutím súdu alebo vybranej osoby, 4.pozbavením alebo obmedzením spôsobilosti na právne úkony a 5.smrťou. V takýchto prípadoch sa ustanoví náhradný rozhodca. Tento postup sa upravuje podobnými zákonitosťami ako ustanovenie pôvodného rozhodcu. ROZHODCOVSKÉ KONANIE Rozhodcovské konanie sa v každom prípade začína na základe žaloby jedného z účastníkov právneho vzťahu, tento má v konaní postavenie žalobcu. Žalovaným je potom druhá strana, proti ktorej žaloba smeruje. V konaní pred rozhodcami sa rovnako ako v konaní podľa občianskeho súdneho poriadku uplatňuje predovšetkým zásada rovnosti účastníkov konania, zásada, ktorá zaručuje rovnaké postavenie, rovnaké práva a povinnosti účastníkov nachádzajúcich sa v rovnakej situácii. Z tohto, ale aj z iných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je možné vyvodiť, že má rozhodcovské konanie rovnaké právne účinky, ako keby bol podaný v tejto veci návrh na súde. Žaloba podaná žalobcom musí obsahovať podľa § 18: identifikačné údaje účastníkov konania, prípadne aj ich zástupcov, pravdiví opis rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktoré žalobca navrhuje vykonať, označenie právnych predpisov, na ktoré sa žalobca odvoláva, návrh vo veci samej (žalobný petit – je dôležité ho mať v žalobe, aby sa rozhodcovský súd mohol rozhodnúť buď kladne alebo záporne), podpis žalobcu. K žalobe je potrebné pripojiť aj kópiu rozhodcovskej zmluvy a dôkazy, ktoré sú k dispozícii žalobcovi. Ak by všetky potrebné náležitosti žaloba neobsahovala, rozhodcovský súd mu na doplnenie nedostatkov určí lehotu (ak si v rozhodcovskej zmluve takúto lehotu nedohodli). V tejto lehote je žalobca povinný odstrániť nedostatky. Súd o žalobe musí upovedomiť žalovaného. Ten je potom povinný v určenej lehote podať odpoveď rozhodcovskému súdu, ak taký ešte nie je ustanovený, tak žalobcovi. Odpoveď musí v každom prípade obsahovať vyjadrenie žalovaného ku všetkým skutočnostiam uvedeným v žalobe. V prípade ak si účastníci nevylúčili v rozhodcovskej zmluve možnosť dodatočnej zmeny alebo doplnenia žaloby poprípade žalobnej odpovede v priebehu rozhodcovského konania, takéto konanie je prípustné, ak súd nepovažuje takúto zmenu alebo doplnenie za neprípustné z dôvodu nedostatočnej odôvodnenosti. Rozhodcovský súd rozhoduje o tom, či sa vykoná ústne pojednávanie, alebo sa rozhodnutie bude opierať len o písomností, t.j. sa nariadi len písomné konanie. Pri ústnom pojednávaní je potrebné, aby sa o jeho vykonaní účastníci vedeli aspoň 30 dní pred jeho začatím. Až do začatia ústneho pojednávania (alebo ak ústne pojednávanie sa nekoná, do skončenia písomného konania) môže žalovaný uplatniť svoje práva proti žalobcovi vzájomnou žalobou. Žalobca sa k takejto vzájomnej žalobe musí vyjadriť rovnakým spôsobom ako žalovaný k pôvodnej žalobe. Vzájomná žaloba je prípustná len v prípade sporov, na ktoré sa vzťahuje rozhodcovská zmluva. Rozhodcovia sú oprávnení rozhodovať o svojej príslušnosti. Pokiaľ dospejú k názoru, že nie sú príslušní na prejednanie sporu, rozhodnú o tom uznesením, ktoré musí byť odôvodnené a doručené stranám rozhodcovského konania. Doručením sa pritom rozumie doručenie adresátovi osobne, alebo na miesto jeho trvalého bydliska alebo podnikania. Ak ani jedna z týchto adries nie je známa, doručením sa rozumie doručenie na poslednú známu adresu (platí aj v prípade rozsudku). Rozhodcovské konanie sa uskutoční na mieste dohodnutom účastníkmi rozhodcovského konania, ak sa však nedohodnú, konanie sa uskutoční na mieste, ktoré určí rozhodcovský súd so zreteľom na povahu sporu a záujmy účastníkov konania. Ak účastníci súhlasia, rozhodcovský súd môže uskutočniť jednotlivé úkony na akomkoľvek mieste, ktoré považuje za vhodné. Rozhodcovský súd môže tiež rozhodnúť o jazyku (jazykoch), ktorý bude používať v konaní, ak sa o tomto účastníci nedohodli a rozhodcovskej zmluve inak. Ak je to potrebné, súd môže rozhodnúť aj na tom, že sa majú aj písomnosti prekladať do cudzích jazykov. V rozhodcovskom konaní sú vykonané len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania. Rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu. Ak rozhodcovský súd nemôže zabezpečiť vykonanie dôkazu sám, požiada o to súd. Výsledky dokazovania hodnotí rozhodcovský súd nestranne podľa svojej úvahy. Ak je treba na posúdenie sporu odborná znalosť, rozhodcovský súd môže ustanoviť znalca aby posúdil skutočnosti. Znalec po dôkladnej analýze skutočností podá znalecký posudok, v ktorom odpovie na otázky, ktoré mu položil rozhodcovský súd. Ak to rozhodcovský súd pokladá za vhodné a účastníci nenamietajú, môže znalca požiadať o účasť na ústnom pojednávaní, kde mu môžu účastníci klásť otázky a žiadať vysvetlenia. Aj v prípade neplnenia povinností účastníkmi (nedostavenia sa na ústne pojednávanie, nepredložení dôkazu, neoznámení žalobnej odpovede, atď.) rozhodcovský súd môže vydať rozhodnutie. V prípade, ak však žaloba neobsahuje všetky predpísané náležitosti, a žalobca ich v stanovenej lehote neodstráni, rozhodcovský súd zastaví rozhodcovské konanie. ROZHODCOVSKÉ ROZHODNUTIE Rozhodcovský rozsudok je normálnym výsledkom rozhodcovského konania, musí byť podpísaný väčšinou rozhodcov a musí spĺňať zákonom stanovené podmienky. O hlasovaní a o výroku rozhodcovského rozhodnutia musí byť spísaná zápisnica, ktorú podpíšu rozhodcovia. Ak by niektorý z rozhodcov zápisnicu o hlasovaní odmietol podpísať, musí v nej uviesť dôvod, prečo tak urobil. Ak názor rozhodcu nie je totožný v výrokom rozsudku, je oprávnený k zápisnici o hlasovaní pripojiť svoj názor s odôvodnením. Rozhodcovský rozsudok môže byť vydaný, rozhodcovský súdom ak: rozhoduje o veci samej, uzatvoria účastníci počas konania zmier (na žiadosť účastníkov môže rozhodcovský súd takýto zmier potvrdiť rozhodcovským rozsudkom o dohodnutých podmienkach – má rovnaké účinky ako rozsudok vo veci samej). Rozhodcovský rozsudok, ktorý má všetky náležitosti podľa § 34 zákona o rozhodcovskom konaní a ktorý nemôže byť preskúmaný iným rozhodcom, má pre účastníka konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti v písomnej verzii rozsudku opraví rozhodcovský súd z vlastnej iniciatívy alebo na návrh účastníka konania do 30 dní od vydania rozsudku, opravený rozsudok potom rozošle účastníkom. O výklad celého, či časti rozhodnutia môžu súd účastníci žiadať do 30 dní od vydania rozhodnutia. Rozhodcovský nález je zásadne konečný a nemôže byť vecne preskúmaný. Takéto konanie pred rozhodcami je obvykle jednostupňové s výnimkou prípadov, že sa strany dohodnú, že rozhodcovský nález môže byť na žiadosť niektorej z nich preskúmaný tými istými alebo inými rozhodcami. UZNANIE A VÝKON ROZHODCOVSKÉHO ROZSUDKU Ako som už uviedla, rozhodcovský rozsudok ktorý má zákonom predpísané náležitosti má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 274 písm. h) OSP a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Pri rozhodcovských rozhodnutiach vznesených v cudzine je účastník konania, ktorý žiada o uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku povinný k písomnému návrhu na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku podanému na súd pripojiť aj originál tohto cudzieho rozhodcovského rozsudku alebo jeho osvedčenú kópiu. Ak takýto rozsudok nie je vyhotovený v slovenčine, účastník konania je povinný zabezpečiť jeho úradný preklad. Uznanie cudzieho rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím, je uznaný len tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne ako keby išlo o slovenský rozhodcovský rozsudok. Uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia môže súd aj odoprieť v prípadoch ustanovených v § 50. ZRUŠENIE ROZHODCOVSKÉHO ROZSUDKU Pretože výkon spravodlivosti je jednou zo základných činností štátu, štát si vyhradil určitú nevyhnutnú kontrolu nad rozhodovaním v rozhodcovskom konaní, aby bolo možné napraviť obzvlášť závažné porušenie právneho poriadku. účastníkom sa preto umožňuje, aby sa za podmienok stanovených v zákone mohli pred súdom domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len až po skončení rozhodcovského konania. Dôvodmi Preskúmania rozhodcovského nálezu pred súdmi sú (§ 50): 1.rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, 2.rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodli v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, 3.jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhod. zmluvy, 4.rozhodlo sa o veci na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala a účastník s tým namietal aj v rozhodcovskom konaní, 5.účastník, ktorý mal byť zastupovaný v konaní, nebol takto zastúpený alebo v jeho mene vystupovala osoba, ktorá na to nebola splnomocnená a jej úkony neboli dodatočne schválené, 6.na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorý bol pre predpojatosť z konania vylúčený alebo ktorého vylúčenie pre predpojatosť účastník pred vynesením rozhodnutia nemohol dosiahnuť, 7.bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, 8.existujú dôvody podľa osobitného predpisu (§ 228 až 235 OSP), pre ktoré môže účastník žiadať obnovu konania, 9.rozhodcovský rozsudok bol ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v 30-dňovej objektívnej lehote, ale v prípade ak ide o dôvody (podľa osobitného zákona), pre ktoré je možné žiadať obnovu konania, je to síce tiež 30-dňová, ale subjektívna lehota. Ak účastník podá žalobu na príslušnom súde, neznamená to zánik právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, rozsudok naďalej zostáva právoplatným, len sa jeho vykonateľnosť môže odložiť. Ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu než z dôvodu uvedeného v bode 1. a 3., rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti a pri novom prerokovaní sporu sú z prerokovania vylúčení rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozsudku. ZÁVER Ak by sa aj v našej republike takáto prax vžila do sféry rozhodovania sporov intenzívnejšie, znamenalo by to nový oveľa flexibilnejší systém, ktorý by nespočíval len vo flexibilite a rýchlosti konania rozhodcovských súdov, ale aj vo flexibilite a rýchlosti súdnych konaní. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY POREDOŠ, F., ĎURIŠ, M., LYSINA, P.: Základy medzinárodného práva súkromného. VO PF UK Bratislava 2005, 234 strán KUČERA, Z.: Mezinárodní právo soukromé. Nakladatelství DOPLNĚK, Brno 2004, 435 strán Zákon č. 244/2002 Z. z. O rozhodcovskom konaní

USA si zhodilo budovy samo, zabilo cez 3000 ľudí a len oni vedeli prečo...