Pracovné tábory v Rusku

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. září 2006
  • Zobrazeno: 3601×

Příbuzná témata



Pracovné tábory v Rusku

Človek zlomený výsluchom prichádza do väzenia. Napriek tomu sa rozhodol prežiť, rozhodol sa bojovať. Netušil však, čo ho čaká vo väzení. V mnohých celách pre troch ľudí bolo asi 40 alebo 50 väzňov, ktorí boli z rôznych skupín obyvateľstva. Boli tu zločinci, vrahovia, kriminálnici, ale aj študenti a inteligencia. Inteligentní mali tú nevýhodu, že boli pokojnej povahy a drzí kriminálnici sa na nich priživovali. V roku 1945 začali orgány dovážať priamo do väzníc, bez nejakých procesov, vojnových zajatcov – Rusov. Keďže prežili nemecké zajatie, vláda si položila otázku, ako mohli títo ľudia prežiť v nemeckých vyhladzovacích táboroch. Nijako sa im to nezdalo, preto si vymysleli odôvodnenie. Bolo ním tvrdenie, že všetci, ktorí prežili, museli byť nejako spojený s nacistami. Ešte počas vojny ich armáda využila a stavali ich do prvej línie. Teraz však pre nich nebolo miesto a tak ich zatvárali do väzníc a odtiaľ transportovali do táborov. Tábory sa volali preverovaco – filtračné – PFT a ničím sa neodlišovali od nápravno - pracovných táborov. Až tam sa všetci zadržaní vojaci dozvedeli tresty. Po 2. svetovej vojne v roku 1945 začali väzni vo väzniciach dúfať, že Stalin udelí všeobecnú amnestiu a že zatýkanie je len prechodný jav. Víziu amnestie využívali aj mnohí udávači, nasadení do ciel, medzi väzňov, ale aj vyšetrovatelia, aby oslabili vôľu väzňov. Po vyšetrovaní a pobyte vo väzniciach odosielali odsúdencov do gulagov – pracovných táborov. Cesta to vôbec nebola jednoduchá. Väzňov naložili na vlak, odviezli ich niekoľko 100 km po najbližšiu železničnú križovatku a tí, ktorí sa mali odpojiť od transportu, vystúpili a boli zadržiavaní v distribučných väzeniach. Cestovanie vlakom vôbec nebolo také, ako si dnes predstavujeme. Väzenská vlaková súprava pozostávala z rušňa, z vozňov pre stráže a dozorcov a z vagónov pre dobytok, ktoré boli upravené na prevoz osôb. Vagóny boli rozdelené do niekoľkých kupé, oddelených pletivom alebo drevenou stenou. V kupé neboli sedadlá, ale prične – poschodové postele. Väzňov natlačili do kupé. Na pričniach ležali po dvaja, ostatní boli natlačení v uličke. Do jedného kupé dokázali dozorcovia natlačiť 50 a viac väzňov. V kupé nebol záchod, iba vedro, ktoré menili nepravidelne a až po niekoľkých dňoch, takže vo vlaku sa rozliehal zápach z výkalov. V niektorých vlakoch to bolo aj tak, že fungoval len jeden záchod a postupne naň vodili väzňov, samozrejme len v určitú hodinu.

Cesta vlakom trvala aj niekoľko týždňov a stalo sa, že niektorí slabší väzni ju neprežili. Podobne to bolo aj v distribučných väzeniach. Do cely pre 20 ľudí boli dozorcovia schopní natlačiť aj 200. Posledných tam dotláčali čižmou. Miesta vo väzeniach boli veľmi málo a tiež aj stravy. Strava pozostávala z troch denných dávok – z prevarenej vody, kaše a 100 – 200 gramov chleba na deň. Vo vlakoch zase podávali sušené, slané haringy, 50 – 100 gramov chleba a sem – tam aj vodu, takže väzni trpeli smädom. V distribučných väzeniach sa niektorí väzni zdržali aj niekoľko týždňov, iných zasa brali hneď na druhý deň. Ani v týchto podmienkach nevládla medzi väzňami solidarita, ale boli rozdelení. Najväčšie právomoci mali banditi. Tých sovietske zákonodarstvo definovalo ako „živel sociálne blízky“. Mohli si dovoliť okradnúť a aj zabiť väzňa. Boli to ľudia absolútne bez zábran. Boli tu aj nasadení udávači a špicli, ktorí všetko registrovali a podávali správy dozorcom. Boli tu komunisti, príslušníci iných politických strán a politickí väzni. Posledné 2 menované skupiny boli najviac utláčané. Nad väzňami držali ochrannú ruku dozorcovia. Boli to členovia čeky a nosili modré výložky. Obdobie prechodu z väzníc do pracovných táborov bolo veľmi nepokojné. Z distribučných väzníc odvážali väzňov do odľahlých končín Sibíri, Uralu, severného Ruska, do Kazachstanu a do strednej Ázie. Transporty pripomínali prevážanie dobytka. V noci dozorcovia pristavili vlak pred väznicu, vojaci utvorili uličku, cez ktorú hnali väzňov od väznice do vlaku. Neprestajne na nich štvali psov a hnali ich veľmi rýchlym tempom. Takýto obraz sa však nikdy nenaskytol bežným ľuďom, pretože distribučné väznice boli stavané v odľahlých častiach železníc a pri vedľajších koľajach. Väzňov naložili do vlaku a viezli ich až po poslednú stanicu. Tam ich buď naložili na loď a riekou ich viezli od civilizácie ďalej do vnútrozemia, alebo ich nechali pochodovať niekoľko dní. S dobytčími vagónmi chodili z konečnej stanice až na koniec koľají, tam vysadili väzňov len tak v tajge alebo severnejšie v tundre, kde založili tábor. Postavili stany z plátna a ak to bolo možné, ešte v noci stavali zruby pre vedenie. Hneď začali stavať oplotenie – „začali gazdovať“. K táboru pristavili koľajnice, takže väzni, ktorých priviezli neskôr, už nepoznali také týranie. V žiadnom transporte sa nenachádzal lekár, takže mnoho väzňov už zahynulo počas cesty alebo pri zakladaní tábora. V lete nebola situácia taká zložitá a ťažká, no v zime to bolo utrpenie.

Po založení tábora začali niektorých väzňov vyberať a odvážať ešte ďalej do divočiny a tam zakladali nové tábory. Prvým údelom pre väzňov bola práca. Neexistoval pre nich žiadny pracovný čas, pracovali na smeny. Prvá smena trvala 12 hodín a ďalších 12 hodín druhá smena. Strava pozostávala z rýb, z poloupečeného chleba alebo len z múky. To zajedali snehom.
Transporty po železnici boli ľahké, ťažšie boli pešie transporty. Vzdialenosť 30 – 45 km prekonávali väzni aj za 2 dni. V jednom transporte bolo aj cez tisíc ľudí. Ak sa stalo, že niekto padol na zem a nehýbal sa, eskortujúci vojak ho bez výstrahy zastrelil. Ešte v 20. rokoch prevážali transporty väzňov cez mestá pešo, s eskortou. Istý spisovateľ to nazval „odchádzajúce Rusko“. .

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?